Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážená pani ministerka, dovoľte mi vystúpiť k tomuto vládnemu návrhu na zrušenie amnestií.
Za ostatných 25 rokov od založenia republiky, dokonca aj pre ľudí ako ja, ktorí sa vždy zaujímali o veci verejné, nie je nejak veľa chvíľ, kedy si presne pamätám, kde som bol a čo som robil, keď sa niečo stalo, ale tak, ako si mnohí Američania dodnes pamätajú, staršieho veku, kde boli, keď sa dozvedeli o atentáte na prezidenta Kennedyho, ktorým skončila určitá éra, tak ja si veľmi presne pamätám, kde som bol, keď som počul o únose Michala Kováča mladšieho, hoci som mal vtedy len 18 rokov. A myslím, že nám, ktorí sme to vtedy počuli, bolo už vtedy jasné, že sa stalo niečo, čo bude na dlho ovplyvňovať naše spoločné spolužitie v Slovenskej republike, a že sa tak tento akt veľmi rýchlo stal symbolom nielen mečiarovskej éry, ale celých 90. rokov a ich spôsobu spravovania našej republiky, z ktorého sme sa potom veľmi ťažko a veľmi tvrdo dostávali. Preto pre ľudí, ktorí majú túto istú skúsenosť a spomienku, hlasovať za zrušenie týchto amnestií bolo vždy pomerne jednoduchým rozhodnutím a ja, odkedy som poslancom tohto parlamentu, som vždy bez väčšieho váhania alebo akéhokoľvek váhania za tie návrhy hlasovať mohol a dnes je tu ale otázka, ktorú otvára moja predrečníčka pani Nicholsonová, že či prvýkrát nehlasovať za zrušenie amnestií.
Chcem povedať, že jedna z vecí, ktoré tu zatiaľ nezaznela v tej rozprave, je, že prečo sme dnes svedkom takého vzopätia verejnej mienky o otázke zrušenia amnestií. Je to naozaj dnes už takmer 22 rokov, odkedy, a mne..., odkedy teda bol Michal Kováč mladší unesený, je to 19 rokov, odkedy boli amnestie vydané, je to 17, 17 rokov od pokusu ich zrušiť prvýkrát. Ľudia umierajú, filmy prichádzajú, ale ja si nemyslím, že to dáva v skutočnosti odpoveď na to, prečo to vzbudilo a vzbudzuje tak silnú verejnú reakciu ako máločo za ostatné roky. Myslím si, že tá odpoveď je v tom, že je v skutočnosti nie v roku ’95 ani v roku ’98, tá odpoveď je dnes. A tá odpoveď vychádza z toho, že táto spoločnosť sa nachádza v takom politickom marazme a v takej beznádeji z hľadiska viery v právny štát, rovnosť pred zákonom a spravodlivosť, že táto kauza a možnosť jej čo i len symbolického riešenia sa pre mnohých ľudí stala symbolom toho, či je táto spoločnosť schopná sa aspoň čiastočne a niekedy vyrovnať s najväčšími tieňmi svojej minulosti. Myslím si, že najmä mladí ľudia, ktorí mnohí ani neboli vôbec na svete, keď Michal Kováč bol unášaný, v skutočnosti neriešia Michala Kováča mladšieho, riešia to, či ešte môžu mať vieru, že v tejto spoločnosti sa vôbec niekedy podarí vyriešiť akýkoľvek trestný čin zneužívania štátu, či sa podarí vôbec riešiť únos štátu, ktorého sme v nejakej miere svedkom aj dnes.
Prečo to spomínam teraz. Z dvoch dôvodov. Ten prvý je, že vládna koalícia nám predkladá návrh zákona, ktorý, ako všetci vieme, a bolo to tu stokrát povedané, hovorí, že parlament síce môže zrušiť amnestie, ale následne musí toto zrušenie posúdiť Ústavný súd.
Z hľadiska toho, o čom som hovoril, má tento návrh dve zásadné riziká. Jedno to riziko spočíva v tom, že ak amnestie nebudú zrušené rozhodnutím Ústavného súdu, tak táto posledná nádej, táto emócia, táto vlna, ktorej sme svedkami, sa preleje do niečoho, čo dnes nikto nevie predvídať. Dnes naozaj nie je možné predvídať, čo si všetci tí ľudia, ktorí dnes v tomto vidia jednu z posledných nádejí na začiatok etablovania spravodlivosti, pomyslia, keď to, čo pokladajú za dnešný systém, nakoniec udupe aj túto symbolickú, malú a poslednú nádej na budovanie právneho štátu.
Ale to riziko, ktoré tu ešte je druhé, je, že tým, že vládny návrh do toho zaťahuje Ústavný súd, ak Ústavný súd rozhodne o tom, že amnestie nemožno zrušiť, tak zničí akúkoľvek autoritu tejto inštitúcie a celého súdneho systému v očiach veľkého množstva ľudí na Slovensku a tým ešte viac podkope akúkoľvek dôveru v právny štát alebo fungovanie štandardných, mainstreamových inštitúcií tohto štátu. Dnes je také módne hovoriť, že čokoľvek zlého sa deje vo vzťahu k právnemu štátu, demokracii, tým mainstreamovým, štandardným stranám a všetkému tomu, pomáha kotlebovskej strane, ja neviem, ale viem, že to obrovské sklamanie a tá obrovská negatívna energia a najmä tá strata posledných zvyškov dôvery v systém môže podporiť len niekoho, kto je proti systému absolútne. A toto je obrovské riziko, ktoré na seba zobrala vládna koalícia tým, že nám sem predostrela tento návrh, zobral ho na seba predseda vlády, zobrali ho na seba všetci členovia vlády, zobrali ho na seba predsedovia koaličných strán a zobrala si ho na seba aj ty, pani ministerka, a teraz otázka je prečo.
Z môjho pohľadu tu dnes často riešime úmysly a vôľu. Viacero kolegov už odôvodnilo to, že prečo majú buď pochybnosti, alebo dokonca nebudú hlasovať za tento návrh, tým, že nemajú žiadnu dôveru v dobrý úmysel alebo poctivý úmysel Roberta Fica zrušiť amnestie. Hoci im rozumiem a z hľadiska, a absolútne s nimi súhlasím z hľadiska posudzovania úmyslov Roberta Fica, dovolím si zároveň nesúhlasiť, pretože to je podľa môjho názoru úplne nepodstatné. To, že Robert Fico nechce úprimne zrušiť amnestie, je podľa mňa každému zjavné a dokonca si myslím, že v zásade, pokiaľ by mohol alebo mal by väčší priestor, urobil by to aj on, však určite by nechcel po 17 rokoch tvrdiť, že na ceste do Damašku stretol a urobil nejakú konverziu. Myslím si, že keby mohol, sám by povedal, že, samozrejme, že to robím, ako aj pani podpredsedníčka Nicholsonová správne povedala, kvôli verejnej mienke, je to tlak, ľudia to chcú, ja som politik, ktorý reaguje na verejnú mienku, preto som to predložil. Preto úmysly z môjho pohľadu dôležité nie sú. Dôležitý je, aký bude výsledok. A tu musím povedať, že hoci nebudem v niektorých veciach súhlasiť s opozičnými kolegami, nebudem môcť súhlasiť ani s pani ministerkou.
Čo mám konkrétne na mysli, je, že podľa môjho názoru má Lucia Žitňanská pravdu v tom, že osobitne pre liberálnych demokratov by mala byť otázka materiálneho jadra ústavy a ľudských práv a jej obhajoba, tohto konceptu, absolútne kľúčová. Každý, kto v tejto snemovni hovorí o tom, že 90 hlasmi je možné robiť čokoľvek, alebo to naznačuje nejakým podtextom, podľa mňa nekoná múdro, ak je stúpencom liberálnej demokracie. To, že sú veci, o ktorých sa nie je možno rozhodovať parlamentnou väčšinou, je jeden zo základných výdobytkov modernosti a konceptu právneho štátu a liberálnej demokracie a nemali by sme ich spochybňovať. Ani v mene zrušenia takej brutality, ako sú Mečiarove amnestie. Ten dôvod, prečo môžeme zrušiť Mečiarove amnestie a dokonca by sme, musíme alebo mali by sme, je práve to, že ich zrušenie nie je v rozpore, ale v súlade s materiálnym jadrom ústavy, pretože keď štátny orgán zneužije nástroje pre právu na ochranu štátneho terorizmu, tak potrestanie vinníkov je v súlade s materiálnym jadrom ústavy a so základnými ľudskými právami. (Reakcia z pléna.) Aj s tým. Ale preto len chcem zdôrazniť, že na toto by sme mali apelovať, nemali by sme nikdy apelovať na to, že 90 hlasov je suverénnych a na čomkoľvek sa tu uznesieme, môžeme cez to urobiť. To je cesta do pekla. To je tam, kde sa zhodujeme s pani ministerkou.
Ale kde sa úplne nezhodneme, je, že pani ministerka a vládna koalícia tým odôvodňujú to, že Ústavný súd bude kontrolovať toto naše uznesenie, ak ho schválime, a bude mať právomoc ho aj zrušiť. V prvom rade chcem zdôrazniť a nehovorím to ja, povedalo to desiatky ústavných právnikov vrátane veľmi vážených autorít a povedala to aj pani ministerka a pán Kresák, keď hlasovali v minulosti za niektoré návrhy, že tieto konkrétne Mečiarove amnestie je možné zrušiť bez kontroly ústavnosti týchto zákonov Ústavným súdom, to znamená, že nie je potrebný tento vládny návrh. To treba povedať jednoznačne.
Druhá vec, ktorú treba povedať jednoznačne, je, že ani tento návrh nezabráni tomu, na čo sa odvoláva pani ministerka aj mnohí vládni predstavitelia, a to je to, že Ústavný súd tak či tak v podobe senátu bude o tomto ešte raz rozhodovať. Pretože čo sa stane, ak tieto amnestie budú zrušené a následne potom Ústavný súd toto zrušenie potvrdí alebo minimálne nezruší, je, že obnoví sa vyšetrovanie, prípadne priamo žaloba, keďže vyšetrovanie už prebehlo minimálne v jednom prípade, a povedzme, že súdy aj odsúdia, tak v tej chvíli môžeme očakávať už individuálnu sťažnosť na Ústavný súd o porušení ľudských práv obvinených alebo odsúdených. O takýchto sťažnostiach, pokiaľ viem, rozhoduje senát Ústavného súdu, prípadne za určitých okolností do nich vstupuje pri zjednocovaní názorov aj plénum a toto sa opakovane, toto sa pravdepodobne stane bez ohľadu na to, čo sa stane v tomto prvom kole. To znamená, myšlienka, že tým, že to dáme teraz posúdiť Ústavnému súdu, sa vyhneme komplikáciám neskôr, jednoducho nie je pravdivá. A ak to napríklad dostane senát, ktorý bude naklonený amnestiám alebo ich nezrušiteľnosti, ak dovtedy bude doplnené plénum o sudcov, ktorí budú naklonení nezrušiteľnosti, jednoducho ak vo chvíli, keď sa bude ex post takto rozhodovať, nebude Ústavný súd naklonený zrušiteľnosti amnestií, tak to, že ich nezruš..., to že ich zrušenie teraz nenapadne, ešte nič neznamená. Tam nie je záväznosť takéhoto typu precedentného rozhodnutia, lebo sa bude týkať niečoho iného a bude sa týkať individuálneho rozhodnutia, navyše Ústavný súd u nás nie je precedentne viazaný tým spôsobom, aby to v tomto prípade záviselo. Takže ten základný argument, prečo to dať na Ústavný súd, aby sme mali jasnosť vo výsledku hneď na začiatku, a nie na konci, bohužiaľ, neplatí.
Druhý problém, ktorý tu je, je, že argumentuje sa nie takto, ako som práve povedal, ale argumentuje sa potrebou práve v rámci zachovania ochrany ľudských práv, právneho štátu, je, že nad Národnou radou v takomto prípade musí byť ešte nejaký iný arbiter. Práve preto, aby sa nemohlo stať, že, že teda 90 hlasmi sa tu budú odsudzovať aj konkrétni ľudia, ako sa to dialo v historicky v rôznych štátoch v stredoveku a na začiatku novoveku, že jednoducho za, 90 hlasov sa tu nebude môcť uzniesť na čomkoľvek.
Ja by som mal k tomu argumentu pomerne veľkú mieru apatie a väčšiu mieru empatie ako mnohí kolegovia z opozície, keby neplatilo zároveň to, že tí istí, ktorí tento argument predkladajú, zároveň mali zatiaľ veľmi malú vôľu riešiť to, aby ten Ústavný súd skutočne nestranným arbitrom bol. Lebo ak úprimne chceme v mene ochrany materiálneho jadra ústavy a ľudských práv a toho, aby parlament sa nestal miestom, ktoré si prisvojuje možnosť rozhodovať individuálne prípady, vinu a nevinu. Ak v mene toho chceme, aby v prípade rušenia amnestií a milostí bol tu niekto iný, konkrétne Ústavný súd, ktorý rozhodne z pohľadu toho, že či to sa naozaj prieči právnemu štátu, tak potom ten, ak je to úprimný názor, potom ten istý človek a ten istý predkladateľ musí tlačiť aj na to, aby ten orgán mohol naozaj rozhodovať nestranne. A to sa tu nedeje. A dovoľte mi vysvetliť prečo.
Zákon o Ústavnom súde dnes obsahuje veľmi zvláštne ustanovenie, podľa toho ustanovenia, ak namieta účastník konania zaujatosť sudcu alebo ho namieta aj samotný sudca, rozhoduje v prípade plenárnych rozhodnutí samotné plénum okrem toho sudcu samotného. Inými slovami, predstavme si, že to príde na Ústavný súd a pán sudca Brňák, lebo o ňom sa tu už veľa spomínalo, sa buď namietne sám, alebo ho namietne pani ministerka, alebo ho namietne pán Kresák s pánom Kubinom, že je zaujatý, pretože on zjavne zaujatý je. Na základe svojich výrokov, doterajšieho pôsobenia by v žiadnom súdnom spore o tejto veci on nemohol byť sudcom za normálnych okolností, to nehovorím, ja mám naňho svoj názor, ale zaujatosť nie je o tom, či je niekto dobrý alebo zlý človek, alebo charakterný, alebo bezcharakterný, zaujatosť je o tom, či možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho predpojatosti v danej veci. Ja by som napríklad argumentoval, že pravdepodobne zaujatý v tejto veci je aj pán sudca Orosz, pretože tiež v tejto veci hlasoval a vystupoval, hoci o charaktere pána Orosza ja nemám žiadnu pochybnosť, ale o zaujatosti odôvodnenú pochybnosť mať možno. No a prečo to spomínam, je, že za normálnych okolnosti sa pán Orosz namietne možno sám, pána Brňáka možno musí namietnuť niekto iný a plénum rozhodne hlasmi bez tohto konkrétneho sudcu.
Mohli by sme mať dôveru v takýto postup, keby zároveň pri riešení prípadu pána Čentéša tam minulá, teda vládna koalícia, vtedy to nebola koalícia, to bola strana SMER, nepresadila ďalšie ustanovenie, ktoré hovorí, že ak je namietnutých toľko sudcov, že by nebolo uznášaniaschopné plénum a nemohlo by rozhodnúť bez nich prípadne, ak by všetci boli teda z toho vylúčení, tak všetci sudcovia rozhodujú bez ohľadu na svoju zaujatosť. Čo to v praxi znamená, že keď máme prípad, kde môžu byť zaujatí dostatočný počet sudcov, aby sa to dostalo po túto hranicu, tak aj sudcovia, ktorí sami seba namietnu ako zaujatých, sami uznajú, že sú zaujatí, aj tak budú rozhodovať. V tomto prípade, keďže máme desať sudcov momentálne v pléne, a sedem potrebných je na rozhodnutie o zrušení zrušenia amnestií, stačí, aby sa štyria sudcovia namietli alebo boli namietnutí niekým iným, a z hľadiska dnešnej legislatívy budú úplne legálne rozhodovať o prípade, v ktorom dokonca ešte aj oni sami uznajú, že sú zaujatí. Tento momentálny právny stav návrh vládnej koalície nijako nerieši ani sa k nemu nejak nevyjadruje. Čo v situácii, keď jediný argument pre zaangažovanie Ústavného súdu do tejto veci je jeho nestrannosť a jeho ako postavenie arbitra základných aspektov ústavnosti a demokracie, je ťažko akceptovateľné.
Preto som spolu s kolegami a s kolegyňami položil aspoň čiastočné riešenie tejto otázky ako tiež jednu z tých požiadaviek, ktoré by sme mali splniť, nie preto, že je cieľom amnestie nezrušiť, naopak, cieľom je amnestie zrušiť a nám na máločom tak veľmi záležalo ako na tom, ale cieľom je zároveň neschváliť zákon v podobe, v ktorej je, je dopredu odsúdený na neúspech.
My máme ale dnes aj jednu výhodu popri tých všetkých nevýhodách. Poviem úprimne za seba, že pokiaľ by malo štát zastupovať na Ústavnom súde len povedzme, povedzme, že za minulej vlády a mali by ho zastupovať zástupcova SMER-u, tak moja osobná nedôvera k nim v tejto veci bola natoľká, že by som si nevedel predstaviť iné riešenie, ako buď odmietnuť ten návrh zákona, alebo, alebo hľadať legislatívny kompromis. Naše dnešné šťastie je aj v tom, že Národnú radu majú zastupovať pán Kresák a pán Kubina, aspoň teda predbežne sa črtá taký kompromis, už zo samotného znenia zákona predloženého vládu má zastupovať ministerka spravodlivosti, to je, teda ak sa nič nezmení, môžem považovať za dané a špeciálne v prípade pani ministerky, je tu ešte miera osobnej dôveryhodnosti aj danej históriou, kde ja som ochotný načúvať jej hlasu a načúvať jej stanovisku k tomuto problému. Zároveň však je veľmi ťažké dať nejakú formu bianko šeku, takže je potrebné z môjho pohľadu hľadať cestu, ako sa pohnúť vpred, tak aby sme naozaj vo štvrtok alebo v piatok vedeli zrušiť amnestie a vedeli ich zrušiť spôsobom, ktorý prinesie Slovensku malé, symbolické, ale predsa len po dlhom čase prvé víťazstvo v boji za právny štát, rovnosť pred zákonom a spravodlivosť.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)