14. schôdza

Pani kolegynka, vypočul som si vás z titulu toho, že táto téma sa týka aj samosprávnych krajov a jedna alebo dve veci ma zaujali v tom vašom príspevku a chcel by som sa spýtať teda na to.
Povedali ste, že sme v súčasnej dobe svedkami nárastu počtu ľudí so stupňom odkázanosti, teda sociálnej odkázanosti šesť v denných stacionároch. Nedáva mi to súvis a neviem si to predstaviť, lebo ak je objektívne spracovaný posudok sociálnej odkázanosti a ten človek dostane stupeň šesť, tak väčšinou ide o veľmi, veľmi ťažký prípad a neviem si predstaviť umiestnenie takéhoto človeka do denného stacionára. To znamená, ráno tam má prísť a poobede, popoludní má ísť zase domov. Takže bol by som rád, keby ste to upresnili, alebo možnože išlo o nejaké nedorozumenie, lebo naozaj je to z môjho pohľadu dosť nepredstaviteľná situácia. Alebo teda potom sa môže, môže byť ešte taká vec, že teda nám narastá počet účelových posudkov sociálnej odkázanosti zo strany miest a obcí s účelom alebo s cieľom sa zbaviť týchto ľudí a jednoducho ich niekam za každú cenu umiestniť, v tomto prípade do denných stacionárov. Takže či ste sa na to pozerali aj z tohto pohľadu, lebo je to dosť možné, a odkedy sa tieto veci dali na obce a mestá, tak je to, žiaľ, veľmi negatívna prax. A keďže to nepodlieha nejakej verejnej kontrole, tak je to dosť často zneužívané.
A potom by som sa už rád dotkol iba tej vašej myšlienky ohľadom kapacity tých zariadení, kde musím povedať, že tú kapacitu nie je možné nejako upravovať a jednoducho ten prevádzkovateľ sa jej musí držať, pretože kapacita je určená vždy príslušným rozhodnutím, ktoré je ale potvrdené alebo schválené Úradom verejného zdravotníctva. Čiže to nie je len tak. A keď má nejaké zariadenie, ja neviem, 15 ľudí, tak tých 15 ľudí musí dodržať.
Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa Jurinová.

Mne sa páčilo, ako si, pani kolegyňa, zdôrazňovala komunitný princíp tejto služby. Naozaj je faktom, že ak sa štát vyberie spôsobom podpory komunitných služieb, to znamená, aj práve, aj tieto ambulantné služby sú takýmto, tak štát v podstate na tom môže ušetriť. Môže to mať veľmi pozitívny efekt pre štát. Naopak, ak sa rozhodne práve likvidáciou týchto stacionárov alebo všeobecne ambulantných služieb ísť, teda touto cestou likvidácie, tak na to doplatí finančne. Bude to pre štát oveľa väčšia záťaž, ak budú ľudia umiestnení v pobytových službách.
Prvoradá by jednoznačne mala byť kvalita. A tam súhlasím úplne s tebou, že pokiaľ sa stanovili podmienky pre poskytovateľov tak, aby stacionáre mali snahu zobrať čo najviac klientov, tunak možno čiastočne zodpoviem, že áno, kapacita zariadenia je stanovená na nejaký počet klientov alebo na počet zriadených miest, ale tu sa bavíme o tom, že ak je stanovený počet zriadených miest, tak tie stacionáre budú nútené si to vykryť väčším počtom klientov, keďže oni naozaj chýbajú častejšie ako zdraví ľudia. Takže budem veľmi rada, keď sa podarí vyrokovať pre stacionáre reálne podmienky, za ktorých budú vedieť fungovať, za ktorých budú vedieť poskytovať kvalitnú službu. Lebo všetkým by nám malo ísť o to, aby sa neposkytovalo aj zo zdravotného poistenia viac financií, ako by bolo nutné. A práve aj pôsobením denných stacionárov sa to zníženie zdravotných financií zo zdravotníctva môže unížiť.
Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa Verešová.

Ďakujem ti, kolegyňa, za to, že si nám takto odborne predstavila tento návrh zákona. Viem, že si v tejto oblasti doma, že tomu rozumieš. Viem aj, že si chodila naozaj na ministerstvo, aby si komunikovala ohľadne tohto návrhu. Viem, že si sa hnevala, keď v zákone sociálnych služieb ministerstvo prijalo tieto rôzne obmedzenia. Takže viem, že si spravila kus cesty a že naozaj chceš túto tému stále niesť, pretože je to potrebné.
Mne je ľúto, že ministerstvo koná vždy tak, že keď vidí niekde nejaké pochybenie, tak príde s návrhom zákona, kedy sprísni alebo dokonca zruší služby alebo inštitúcie. Ja to viem práve z chránených dielní a z chránených pracovísk, že keď vidia nejaké porušovanie zákona práve pri chránených pracoviskách, tak namiesto toho, aby naozaj si vykonávali dobre kontrolnú činnosť a šli po tých, ktorí zneužívajú tieto služby, robia nekalé činností alebo robia zlú činnosť, tak nie je to o tom, aby zrušili toho jedného individuálneho konkrétneho, ale nie naopak, kosí sa po všetkých, kosia všetkých a prijímajú sa unáhlene, rýchlo novely zákonov, ktoré potom v podstate dokonca zlikvidujú, takto by som až povedala, tých, ktorí vykonávajú činnosť poctivo, čestne a v prospech občanov Slovenska.

S reakciou pani poslankyňa Gaborčáková.

Ďakujem za slovo. Možno by som objasnila, ten šiesty stupeň odkázanosti sú hlavne deti a mladí ľudia, ktorí, tie deti, ktoré sú od narodenia zdravotne ťažko postihnuté. Potom sú to mladí ľudia, ktorí skončili špeciálne školstvo alebo boli integrované. A hlavne pribudli ľudia nad 80 rokov, kedy ide o chronické diagnózy a tým pádom sú posúdení na šiesty stupeň.
Máte pravdu, podľa mňa vôbec by nemali byť v stacionári zadelené päťky, šestky, lebo ak ide o komunitný princíp, tak mali rozdeliť tie stacionáre úplne iným kľúčom. Ale, bohužiaľ, teda toto neurobili a následne sa to nedá teraz nejako vyčistiť, lebo je tam ako štvorka, tak aj päťka, tak aj šestka, dokonca trojka bola, aj dvojka, a tým pádom vzniká problém a hádžeme to, ako keby tam boli len nižšie stupne odkázanosti. Ale hlavne v menších mestách je to problém, lebo keďže nemajú iný typ sociálnej služby, tak práve využívajú takúto službu aj ľudia so šiestym stupňom odkázanosti.
Čo sa týka posudkového systému, podľa mňa tiež nie je dobre nastavený. Je potrebný zjednotený posudkový systém sociálno-zdravotný a hlavne jednotný. A čo sa týka tej kapacity, tak ide o to, že kapacitu musíte dodržiavať, len ide o to, že v jednu hodinu tam nesmie byť viac ľudí, ako je stanovená kapacita. Ale pokiaľ ich prerozdelia do iných hodín, tak je to možné točiť, tých ľudí dookola. A tak to vlastne aj robia, aj budú robiť, ak ich budeme k tomu tlačiť a tí ľudia nedostanú to, čo majú dostať, ale v podstate ten príspevok dostanú rovnakí poskytovatelia.

Nech sa páči, pani poslankyňa Shahzad.

Už ide, dobre, ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Ja by som mala niekoľko informácií, možno doplnila, možno zopakovala moje kolegyne, s ktorými sme sa týmto stacionárom venovali pomerne intenzívne posledné mesiace aj pred prijatím novely zákona o sociálnych službách a ešte aj po nich až dodnes. A v podstate sa im stále venujeme.
Ako to už moja, ako to už moja kolegyňa Erika Jurinová spomenula na začiatku, stacionáre naozaj bojujú s nedostatkom informácií. Stacionáre nechcú ignorovať zákony a snažia sa im prispôsobiť, len, žiaľ, nedostávajú tie informácie včas, nedostávajú ich v takej podobe, aby vedeli, ako sa skutočne majú zachovať, a to ich niekedy stavia do veľmi neistej situácie. Prakticky nikto z tých stacionárov, ktoré sa na mňa obrátili konkrétne, nemal problém s novelou ako takou. Zmenila sa síce podmienka 80 hodín na jedno zriadené miesto, ktoré v okamihu, keď zistili, že je to na zriadené miesto a nie na klienta, prakticky sa vedeli podľa toho zariadiť. Napriek tomu my navrhujeme stále tých 60 hodín na jedno zriadené miesto, pretože, moje kolegyne to už spomínali, my predovšetkým chceme stacionáre motivovať, aby naozaj v tom stacionári boli klienti aspoň tých 60 hodín, aby dostali takú starostlivosť, ktorá ich bude niekam posúvať. A teda aby to nebolo naozaj len na tom počte klientov, ktoré budú v zariadení točiť. Súčasná novela toto nijakým spôsobom neošetruje.
Ďalšia vec, s ktorou majú stacionáre trochu problém, ale zase len informačný, je stupeň odkázanosti dva. Od 1. marca tam už tento stupeň nepatrí, ale stacionáre vlastne nevedia, ako sa majú zachovať voči tým klientom, s ktorými majú zmluvu. Na už spomínaných seminároch dostali informáciu, údajne, že v stacionároch byť nemôžu naďalej. Na ministerstve tvrdia opak. Klienti, ktorí zmluvu majú, tam môžu byť kľudne počas roku 2017. Žiadali sme ministerstvo práce, aby aj túto informáciu upresnili na svojej stránke, aby zverejnili, ako to skutočne je a neodkazovali stacionáre len na informácie na seminároch. Rovnako sme žiadali, aby zverejnili aj informáciu o počte klientov na, resp. počte hodín na jedno zriadené miesto, teda že nejde o počty hodín pre jedného klienta, ale môže to byť aj viac klientov.
Oveľa závažnejší problém spôsobuje stacionárom vyhláška, ktorá tu už bola niekoľkokrát spomínaná, vyhláška ministerstva zdravotníctva 210/2016, ktorá platí od októbra 2016. A spočíva, boli tam, najväčší problém robili dve požiadavky. Jedno bolo počet tých lôžok spomínaných, ktoré už bolo, ktoré už spomínala kolegyňa Erika, a to, že sú súčasná podoba vyžaduje na každého klienta lôžko, avšak už aj ministerstvo práce komunikuje, že bude stačiť len polovica týchto lôžok na klienta. Samozrejme niektoré stacionáre už majú presne počet lôžok na klientov, niektoré čakajú, kedy bude platiť vyhláška, a nevedia, ako sa majú zachovať, pretože ministerstvo práce od nich vyžaduje potvrdenie, že spĺňajú požiadavky vyhlášky ministerstva zdravotníctva. Vyhláška ministerstva zdravotníctva, ktorá by mala upravovať tento počet lôžok, je stále niekde v procese riešenia. Kedy bude a či vôbec bude, nikto nevie.
Ministerstvo práce si dokonca do svojich, do požiadaviek zakotvilo dodržiavanie podmienok ministerstva zdravotníctva, ale vlastne ani nevedia, čo všetko tam má byť a či ministerstvo alebo teda či úrady verejného zdravotníctva a akým spôsobom toto vedia deklarovať. Úrady verejného zdravotníctva dávajú od toho ruky preč. Ony nemajú kapacitu na to, aby teraz skontrolovali všetky stacionáre, či spĺňajú vyhlášku ministerstva zdravotníctva. A teda neviem, na základe čoho ministerstvo práce bude posudzovať, či tieto podmienky spĺňajú alebo nespĺňajú?
Tiež to bola podmienka 3m2 na jedného klienta, čo mnohé, samozrejme, stacionáre z priestorových dôvodov mohli riešiť jedine tak, že museli znížiť kapacitu zariadenia. To v niektorých prípadoch je ľahšie, v niektorých ťažšie. Stacionáre sa s tým vysporiadavajú. V zásade nemajú s tým žiadny problém, vravím, pokiaľ tie stacionáre a tie stacionáre, s ktorými komunikujeme, im naozaj ide aj o tých klientov, takže nemajú problém dodržiavať tieto podmienky. Problém však nastáva, keď zistíte, že stacionáre sú naozaj v priestoroch, ktoré nie sú bezbariérové, a znovu aj vďaka tejto vyhláške, ktorá pre stacionáre nemá prechodné obdobie, už vlastne musia mať tieto podmienky splnené. Ak bolo zariadenie schválené pred októbrom 2016 a bolo to aj v priestoroch, ktoré bezbariérové neboli, teraz len veľmi ťažko dokážu z takýchto bariérových priestorov bezbariérové urobiť. A toto je problém práve, ktorý, si myslím, sa bude spájať onedlho aj s jasľami, pretože v zákone sa iba hovorí, že niečo má byť debariérizované, a nie je povedané, ako, kto to bude kontrolovať a čo to vlastne všetko má obsahovať.
Chcela by som pripomenúť, že stacionáre sú zariadenia ambulantného typu, ktoré by naozaj malo ministerstvo práce vo veľkej miere podporovať, pretože tieto formy sú naozaj najlacnejšie a umožňujú klientom stále zotrvávať v prirodzenom prostredí. No zdá sa, že my máme nastavené opäť všetko len na financie. Svedčí o tom aj to, že ministerstvo práce vôbec netuší, koľko ľudí je v ktorých stupňoch odkázanosti. Proste túto štatistiku nevedie. Má len počty klientov, má počty stacionárov a vie, v akej výške pridelil dotácie. Samozrejme, keď sa zvyšuje počet klientov doteraz, na ktorých sa tie dotácie získavali, tak tá suma veľmi rýchlo narastala. A k tomuto jedine smerovali všetky tie opatrenia, ktoré doteraz robili. A aj keď ministerstvo tvrdí, že im nejde o to, aby poškodzovali klientov nejakým spôsobom, či už tie stupne odkázanosti dva alebo nejakým spôsobom nechcú diktovať klientom, koľko hodín budú tráviť v stacionároch, naopak, myslím si, že robia málo pre to, aby keď im už naozaj ide o dobro tých klientov, aby poskytovali čo najviac informácií, ktoré by prevádzkovateľom sociálnych služieb alebo teda stacionárov, denných stacionárov pomohli viesť čo najkvalitnejšie tieto zariadenia.
Ďakujem pekne.

Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pani poslankyňa Jurinová.