15. schôdza

Poslankyňa Zimenová.

Ja chcem v prvom rade ti poďakovať, Martin, za toto vystúpenie. Mali sme tu počas tejto noci rôzne vystúpenia, presné, trefné, úderné, vtipné, všelijaké, ale ďakujem ti za to, že si, že si hovoril o zlomených dušiach týchto detí a o tom, ako je našou povinnosťou urobiť všetko pre to, aby pocítili niečo, čo možno za celý svoj život, kým sa do takéhoto zariadenia dostali, necítili. A za toto ti naozaj ďakujem. Nie som si celkom istá, alebo teda som si istá, že porozumeli tomu len niektorí, a tí, ktorí mali tomu porozumieť, tomu neporozumeli.
Ale napriek tomu veľká vďaka, Martin.

Reakcia na faktické poznámky, pán poslanec Poliačik.

Ďakujem obidvom. Ja mám takú nádej, túžbu možno, že keď toto opadne, tak tým výsledkom bude veľmi ťažké svedomie, minimálne ľudí, ktorí už keď si povedia, že tak keď sme to dovŕzali doteraz, tak skúsme spraviť niečo, aby sme to nevŕzali ďalej.
Ja neviem, ako dopadne to, Čistý deň samotný, neviem, akým spôsobom dopadne táto vláda, neviem, akým spôsobom to dopadne celé, ale dúfam, že tá diskusia, ktorá tu je, že tie príbehy, ktoré zrazu sa dostali na povrch, ktoré nie sú nenormálne, oni sú, bohužiaľ, príliš bežné, že pre ľudí, ktorí si mysleli, že toto neexistujú, tieto veci, tak budú dostatočne silnou motiváciou, aby vyčlenili naozaj dostatočne veľa peňazí, ľudí a energie na to, aby sa s drogovou politikou, čo sa týka prevencie a riešenia týchto vecí, začalo niečo diať.

Ďalším vystupujúcim v rozprave je pán poslanec Dostál.

Vážené kolegyne, kolegovia, chcel by som vám povedať tri veci.
Prvá. Zazneli tu dnes v noci rôzne príbehy, tak dovoľte, aby som vám jeden príbeh povedal aj ja. Bol raz jeden samosprávny kraj. Pod tým krajom bolo jedno divadlo a to divadlo sa malo rekonštruovať. Podarilo sa získať pomerne slušné finančné prostriedky na jeho rekonštrukciu, mala to byť pomerne veľká investícia a s tou investíciou sa, pochopiteľne, spájalo pomerne veľké verejné obstarávanie. A s tým pomerne veľkým verejným obstarávaním sa spájali pomerne veľké pochybnosti a otázky. A riešilo sa to verejné obstarávanie, stretávala sa skupina, kde boli zástupcovia úradu samosprávneho kraja, kde boli zástupcovia toho divadla, a zrazu prenikla na verejnosť informácia, že na stretnutí takejto pracovnej skupiny došlo k nejakému incidentu. A ten incident mal spočívať v tom, že vedúci alebo riaditeľ odboru investícií úradu samosprávneho kraja a zhodou okolností blízky spolupracovník toho župana toho samosprávneho kraja sa dostal do konfliktu s ekonomickou riaditeľkou toho divadla, ten konflikt bol najprv slovný a potom ten riaditeľ odboru fyzicky zaútočil na tú riaditeľku, ekonomickú riaditeľku divadla.
Strašné, nepredstaviteľné, vyvolalo to šok, vyvolalo to pohoršenie, poslanci boli zhrození, dožadovali sa, aby dotyčný riaditeľ odstúpil alebo aby ho župan odvolal. Je predsa neprípustné, aby vo vedúcej funkcii na úrade samosprávneho kraja bol človek, ktorý sa takýmto spôsobom správa ku ženám. To je niečo podobné, ako tu pred pár hodinami predviedol pán premiér, keď tuto pani poslankyňu Blahovú označoval za poslankyňu, ktorú ani nepozná, a jej vystúpenie označil za babské táraniny. Takto sa muž k žene nechová a rozhodne človek, ktorý takýmto spôsobom útočí na ženu, nehovoriac o fyzickom útoku, nemôže zastávať predsa vedúcu funkciu na úrade samosprávneho kraja. Premiérom zrejme môže byť, ale to je iný problém.
No. Ale nestalo sa, ten človek nebol odvolaný z funkcie a vyzeralo to, že sa to nechá nejako tak odhniť, že, že išiel niekde na maródku, neriešil sa, neriešil sa ten problém, ale poslanci sa dožadovali, aby sa s tým niečo robilo, lebo však nemôže to len tak ostať. No a potom zrazu ten incident mal niekoľko svedkov a zrazu sa situácia vyvinula tak, že väčšina tých svedkov zrazu hovorila, že ono to nebol až taký že fyzický útok, to bol len taký konflikt, a teda áno, vyzeralo to tak, ale nebolo to až také strašné. Ale bol tam jeden človek, ktorý hovoril, a bol to pracovník úradu, ktorý hovoril, že ale nie, nie, naozaj sa to stalo, ja som tam bol, však ja som zabránil tomu, aby ju, aby ju on fyzicky napadol. A teraz kto má pravdu? Má pravdu tých päť, šesť, sedem svedkov, ktorí tvrdia, že to nebolo až také zlé, alebo má pravdu ten jeden, ktorý trvá na tom, že sa to tak stalo, ako to bolo opísané? Robí to preto, lebo čo. Chce sa zviditeľniť, hoci zrejme vyzerá to, že môže prísť o prácu, alebo, alebo to môže byť tým, že tí piati-šiesti sa nechali dotlačiť, že však nejak to vyriešme a nedramatizujme to, však nebolo to také zlé?
No posuniem ten príbeh trochu ďalej. Ten príbeh nie je vymyslený. Ten príbeh sa naozaj stal. Stal sa v Bratislavskom samosprávnom kraji a ten jeden človek, ktorý, ktorý tvrdil, že k tomu útoku došlo, je človek, ktorého poznám, poznám ho roky, vážim si ho, považujem ho za slušného, čestného človeka, človeka s chrbtovou kosťou, človeka s morálnou integritou, človeka, u ktorého si neviem predstaviť, že by klamal, takže keď on hovorí, že sa ten útok stal, že k nemu prišlo, tak nieže si myslím, nieže som presvedčený, viem, že to tak bolo, lebo mu verím. A po tom, čo toto spravil a čo zrejme bude mať za následok, že už nebude ďalej pracovať na úrade samosprávneho kraja, si ho vážim ešte viac, ako som si ho vážil doteraz, lebo poukázal aj veľkú dávku občianskej statočnosti.
A teraz ako tento príbeh súvisí s kauzou Čistý deň. Nie je to iba nejaká analógia. Súvisí veľmi bezprostredne. Ten slušný, čestný a statočný človek, ktorý dokázal zotrvať na pravde, sa volá Rastislav Šenkirik. Ten istý Rastislav Šrenkirik, ktorý je jeden z dvoch členov akreditačnej komisie, ktorý odstúpili z členstva v akreditačnej komisii, keď pán minister neakceptoval odporúčanie akreditačnej komisie odobrať akreditáciu Čistému dňu. Čiže pre mňa je týmto, keby som nevedel o ničom inom, tak už len táto jediná vec mi stačí, aby som vedel, kde je pravda. Lebo aj Rasťo Šenkirik sa vyjadril, že on nemá sklon vidieť veci čierno-bielo a svet čierno-bielo, ale sú situácie, keď sa človek musí zachovať jednoznačne, pretože ide o princípy. Čistý deň bol preňho presne tento prípad.
Druhá vec. Možno by som to nemal robiť, ale musím sa priznať k niečomu. Musím sa priznať k tomu, že som naivný. Som naivný preto, lebo keď som sa dozvedel o kauze Čistý deň, tak som si hovoril, že tak toto im nemôže prejsť. Viem, že kauzy sa bežne dejú a málokedy majú nejaké dopady, veľmi často veci vyšumia a dokonca, aj keď sú veľmi závažné kauzy, tak niekedy nemajú žiadne dôsledky. Tiež ma to síce prekvapilo, ale vyzerá to, že pán minister Kaliňák ustál kauzu Bašternák, ale to je také, že jednak asi pán Kaliňák je veľmi dôležitý pre SMER, chápem, veľa vie, má vplyv, jednak, jednak kradne sa stále, ak tam, hentam, a kto z bežných ľudí rozumie tomu, že čo sú to podvody s DPH, čo sú to vratky z DPH, to, to naozaj, keď človek nie je, nie je ekonóm alebo podnikateľ, alebo teda kriminalista, ktorý to vyšetruje, tak tomu celkom nerozumie, ale toto je také že rukolapné. Sexuálne zneužívanie dievčat, bitie a šikanovanie detí, toto sa predsa nikomu nemôže len tak prepiecť. Som si hovoril, že tak budú sa chvíľu brániť a potom, potom ich hodia niekde cez palubu a povedia, že inak sa nedalo, možno ich zahoja nejakým iným spôsobom, ale toto nebude môcť nikto dlhšie ako pár dní obhajovať. Evidentne som sa mýlil. A tiež patrím k tým, ktorí nerozumejú, prečo, prečo tak urputne ministerstvo, teraz už aj celá vláda, celá vládna koalícia bráni Čistý deň. A to teda nepatrím k tým, ktorí podozrievajú pána ministra, že tam jazdil a nebodaj tam niečo, niečo robil. Ja si to naozaj nemyslím, len nerozumiem, nerozumiem prečo. A možno je to naozaj iba moja naivita.
Tretia vec. Čistý deň, kauza Čistého dňa je tak trošku symbolická pre nové časy. Kedysi za Mečiara sa tu kradlo takým spôsobom, že na hulváta. Také, že to bolo do očí bijúce. Privatizoval sa nejaký podnik, dali sme to kamarátom za pätinovú cenu, na to, aby tú cenu mohol kamarát zaplatiť, tak mu požičala štátom vlastnená banka, dostal to na splátky, ani nesplatil všetky splátky, medzičasom podnik vytuneloval a bolo. Tak to bolo také jednoznačné, vulgárne.
Teraz je tiež množstvo subjektov pricucnutých na štátny cecok, ale deje sa to oveľa sofistikovanejším spôsobom, verejné obstarávania, diaľnice, informatizácia, eurofondy. Ale čo je taký fenomén, ktorý som si uvedomil až celkom nedávno, je, že tuto sa kšefty a kšefty so štátom robia aj z vecí, ktoré sa tvária, že sú nejaké vznešené, ušľachtilé, a človeka by ani nenapadlo, že z takých vecí sa vôbec dajú robiť kšefty, že sa niekto nebude hanbiť z vecí ako detský domov, z vecí ako resocializačné stredisko alebo malé vodné elektrárne. Pozrite si poslednú správu verejnej ochrankyne práv. A teda na jednej strane môžeme byť radi, že to tu už nie je také vulgárne ako za Mečiara, ktorého amnestie sme práve teraz zrušili, a na druhej strane mám pochybnosť, že či je to o toľko lepšie len zato, že sa to teraz robí v rukavičkách, a dokonca sa pri tom tvárime, alebo teda tí, čo to robia, tvária, že ešte robia nejakú ušľachtilú vec, že pomáhajú tým nešťastným deťom. A v skutočnosti je to kšeft.
Záver. Ak sa stane, že v nejakom resocializačnom stredisku alebo v inom zariadení podobného typu sa udejú veci podobné, ako sa udiali, alebo máme vážne podozrenie, že sa udiali v Čistom dni, je to dôvod zlikvidovať to zariadenie, odobrať mu akreditáciu, rozprášiť ho. Samé osebe asi nie, lebo predpokladám, že k podobným veciam, asi aj k šikane, asi aj k nejakým sexuálnym stykom, ktoré sú porušovaním zákona dochádza aj inde, tam, kde sú, kde sú, kde sú mladí ľudia. A je to problém, samozrejme, nechcem to bagatelizovať, ale najvážnejší problém na tom je, keď sa to nerieši, keď sa to bagatelizuje, keď sa to nechá tak. Keď sa tvárime, že sa nič nedeje.
Čiže dôvod odobrať akreditáciu Čistému dňu nebol v tom, že sa tam stala jedna, druhá, tretia vec, dôvod odobrať akreditáciu Čistému dňu je, že sa tam tie veci diali systematicky, dlhodobo a že sa, že sa zamietli, že sa zamietli pod koberec, že, že nebola vôľa ich riešiť.
A to isté platí aj o pánu ministrovi Richterovi, že sa vyskytne zariadenie typu Čistý deň, kde sa dejú hrôzostrašné veci, môže sa to stať a nie je to priama zodpovednosť ministra, nie je to jeho priamo riadená organizácia, keď prídeme na to, že sa niečo také stalo, tak hneď musí minister prevziať politickú zodpovednosť a odstupovať. Ale problém je, ako sa k tomu pán minister postavil. Ako to bagatelizoval a ako to obhajoval. Keby to bol riešil, tak dnes spíme a pomaly vstávame na ďalšiu schôdzu alebo na dokončenie, dokončenie tej predchádzajúcej schôdze alebo už by sme ju dokončili, lebo by sme nemali mimoriadnu schôdzu, lebo nikto by neodvolával len tak z plezíru pána ministra Richtera. Ale pán minister Richter kauzu Čistého dňa bagatelizoval, Čistý deň obhajoval a tým pádom prevzal zodpovednosť za to, čo sa tam deje, a vyvodením zodpovednosti je vysloviť nedôveru ministrovi Richterovi.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. Štyri faktické poznámky, päť.
Nech sa páči, pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pred niekoľkými dňami sa tu v debate o amnestiách vynorila spomienka na Zlatou palmou z festivalu v Cannes v päťdesiatych rokoch, na ich začiatku, minulého storočia ocenený film japonského režiséra Akira Kurosawu Rašomon. Rašomon bol film, ktorý v zásade pojednáva o viacerých pravdách, to je to, o čom tak rád hovorí neomarxista Blaha, že pravdy sú rôzne. A taká by bola zrejme interpretácia tej kauzy s investorom a s ekonomickou námestníčkou divadla. Ale v skutočnosti, naopak, tak ako hovorí Natália Blahová, pravda je jedna. Aj tam bola jedna pravda. Zhodou okolností tiež poznám Rastislava Šenkirika a viem o ňom, že je to človek, ktorý neklame. A preto je zrejmé, kde z tých viacerých právd bola tá skutočná pravda.
Tu som vypočul si dnes vystúpenia ľudí, o ktorých, naopak, viem, že zvykovo klamú. Ergo niet dôvodu domnievať sa, že by neklamali v tomto prípade. A pokiaľ ide o to, ako sa chováme k svojim politickým súperom, jedna z takých metód je zľahčovať ich, toho sa dopustil pán premiér vo vzťahu k Natálii Blahovej, ktorú nepozná. No, všetky ženské poznať nemôže. Hlavnú štátnu radkyňu pre všetky polohy, samozrejme, pozná, možno aj potme, na omak. (Potlesk.)

Pani poslankyňa Blahová.

Ja ďakujem veľmi pekne, pán kolega, za tento príspevok, v ktorom, ktorý bol vypointovaný tak, že vlastne systémovým zlyhaním je zlyhanie celej tej pyramídy, ktorá ten systém zabezpečuje. Zlyhala nám kontrola, zlyhali metodické usmernenia, ale navrchu toho zlyhania je minister, ktorý toto všetko má usmerňovať, a to je jeho hlavnou úlohou. A niektorí sa pýtajú, prečo jedny deti hovoria to a druhé iné, miesto toho, aby sa pýtali, prečo sme svedkami toho, že kauza nabublala do takýchto obrovských rozmerov.
Ale ja odpoviem aj na tú otázku, že prečo hovoria jedny deti to a druhé hovoria iné. Pán spravodajca Burian rozprával o tom, že v zariadení Čistý deň, že ma vyhodili z okna alebo čosi podobné. Používa štvorminútové video miesto celého záznamu, ktorý mám ja, ktorý som si vyhotovila pre vlastné účely, ten záznam má 5 hodín. Ja som sa totiž na rozdiel od neho rozprávala s týmito deťmi aj osamote, keď neboli v tej miestnosti, keď sme stáli pred budovou a v pokoji sme sa rozprávali v hlúčiku asi 7 - 8 detí. Tieto deti vôbec netušili, čo žijú, oni vôbec nevedeli, že je nejaký iný svet, že ten svet môže byť lepší. Oni, im prichodilo úplne normálne, že to, čo tam žijú, že je v poriadku. Rozprávali, že je to úplne v pohode, keď majú 10 suchárov na 4 dni. Oni si nevedeli predstaviť iný svet. Oni si mysleli, že všade v inom zariadení behajú potkany, že idú do stodôl a pásť ovce.
Je to smutné, že sme toto im dopustili.