17. schôdza

Vážený pán predsedajúci, ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ako som už sľúbil, tu v rozprave sa teraz podrobnejšie vyjadrím k predstaveniu tohto nášho návrhu zákona. A dovoľte mi konštatovať, že jednou z najambicióznejších úloh Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky v tomto volebnom období je príprava návrhu Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania, ktorý poznáme skôr pod názvom "Učiace sa Slovensko", ktorý v desaťročnom výhľade pokryje dlhodobé zámery a ciele Slovenskej republiky v oblasti výchovy a vzdelávania.
V rámci prebiehajúcich príprav Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania panuje všeobecná zhoda okrem iného aj na tom, že systém vzdelávania by mal byť taký, aby súčasťou učenia sa každého jednotlivca bolo aj formovanie systému hodnôt a postojov, ktoré vychádzajú z princípov demokratického spoločenského poriadku a základných práv a slobôd, a zároveň formálne vzdelávanie bolo významnou, nie však jedinou podporovanou formou zmysluplného učenia sa, lebo človek sa učí aj prostredníctvom neformálneho vzdelávania a neformálnym učením sa.
Nedostatky spojené s príliš formálnym vzdelávaním a slabou výchovou k hodnotám napomáha odstraňovať najmä práca s mládežou a rozvoj rôznych mládežníckych aktivít, ako aj činnosť mládežníckych organizácií, ktoré s mladými ľuďmi otvárajú spoločenské a hodnotové témy, vzdelávajú ich a učia ich zručnostiam, ktoré dnes v škole nedokážu nadobudnúť. Takéto aktivity vypĺňajú dôležitú medzeru v štátnom vzdelávaní.
Dovolím si tu pripomenúť i názor odborníkov, ktorí opisujú neformálnu výchovu a vzdelávanie ako prostriedok, ktorý prispieva k formovaniu osobnosti detí a mladých ľudí, rozvíja v nich životné zručnosti, tak osobnostné, ako aj sociálne zručnosti, prispieva k výchove, k aktívnemu demokratickému občianstvu. Má silný preventívny charakter, ktorý neskôr ešte spomeniem, významne dopĺňa výchovu v rodine a v škole práve vďaka svojej neformálnosti. Vyzývajú, aby štát prehodnotil celý systém neformálnej výchovy a vzdelávania čo do jeho architektúry i financovania.
Uvažovanie by malo sledovať nasledovnú líniu, o ktorej som už v minulosti písal: Rozpoznanie jeho potreby a prínosu pre deti a mladých ľudí a postavenie ich samotných a ich potrieb do centra rozmýšľania o systéme. Zadefinovanie, aké možnosti a služby a pre koho chce v tejto oblasti štát zabezpečovať a podporovať a byť si aj vedomý prečo. Zadefinovať, aké sú kvalitatívne kritériá pre poskytovanie tej-ktorej služby. Zadefinovať, aké sú finančné mechanizmy podpory týchto služieb, čo riešime práve týmto návrhom zákona. Otvoriť systém rôznym poskytovateľom na rovnej báze, podmienkou je splnenie predchádzajúcich kritérií, nevytvárať zbytočné pnutia tak, ako je tomu aktuálne. A napokon vo formovaní politiky viesť k spolupráci jednotlivých aktérov s ohľadom na najvyšší záujem detí a mladých ľudí.
K neformálnemu vzdelávaniu je potrebné tiež dodať, že úlohou, alebo úlohu tohto druhu vzdelávania s určitosťou neplnia len zariadenia, ktoré sú definované zákonom, a o ktorom hovorí aj Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania. Ten okrem iného tiež deklaruje, že na tento druh vzdelávania je potrebné vynaložiť väčšiu časť finančných prostriedkov, pretože plní dôležitú úlohu v procese vzdelávania mládeže, a ja osobne s tým samozrejme len súhlasím. A preto ponúkame jedno z možných riešení ako tieto financie zabezpečiť, pretože v súčasnosti je financovanie tohto druhu vzdelávania veľmi nerovnomerné a je potrebné ho zjednotiť.
Ku ďalším argumentom, aká významná je práve práca s mládežou, dodám ďalší názor odborníkov, ktorí uvádzajú: práca s mládežou nie je len vypĺňanie voľného času detí a mladých ľudí, ale poskytuje priestor pre osobnostný a sociálny rozvoj, ako je budovanie tých mäkkých zručností, ktoré sú dôležitým predpokladom úspešného začlenenia sa do života i na trhu práce. Ak chce ministerstvo školstva napríklad znižovať radikalizmus a extrémizmus mladých ľudí, práca s mládežou je na to ako stvorená. Zároveň je to prostriedok ako priniesť mladým ľuďom pozitívne aktivity v ich živote. Takže pridať sa k extrémistickým a radikálnym skupinám nebude pre nich alternatívou. Budú mať dostatočnú ponuku.
Na to poukazoval na svojich stretnutiach obrátený neonacista z Ameriky Christian Picciolini, voľne budem parafrázovať jeho vyjadrenie: "Bol som bez sebavedomia, miesta, kam patriť. A oslovili ma neonacisti, vyplnili môj čas, dostal som dôveru, miesto, kde ma brali. Keby ma oslovil vtedy učiteľ tanečnej školy, možno by som robil niečo iné, ale to sa nestalo."
Teraz konkrétne k navrhovanému riešeniu. Priznávam, že sme neobjavili Ameriku. I v iných štátoch dnes existuje podobná podpora, ako sa to uvádza aj v komparatívnej analýze Rady mládeže Slovenska z januára 2017 autorov roka Pauliho, Andrea Šulca a Mateja Cibíka. Vo Fínsku sa napríklad z výnosu z lotérie hradí aj práca s mládežou, v Dánsku sú z národnej lotérie financované mládežnícke organizácie a vo Veľkej Británii sú výnosy z národnej lotérie použité na neformálne vzdelávanie. Nami navrhované viazanie financií štátneho rozpočtu vo výške odvodu z vybraných hazardných hier je upravené rovnakým spôsobom, akým sa účasť financií štátneho rozpočtu vo výške odvodu z lotériových hier účelovo viaže na podporu športu podľa § 77 zákona č. 440/2015, zákona o športe a o zmene a doplnení zákonov v znení zákona č. 354/2016.
Navrhnuté prostriedky štátneho rozpočtu na podporu práce s mládežou budú v roku 2018 podľa nášho návrhu predstavovať sumu len 25 percent odvodu z vybraných hazardných hier, v roku 2019 to bude 50 percent, v roku 2020 zase 75 percent, až do roku 2021 to bude suma rovnajúca sa 100 percent odvodu z vybraných hazardných hier.
Odporúčanie poskytovať viac finančných prostriedkov nájdeme napríklad i v záveroch konferencie mládeže Európskej únie, Štrukturálneho dialógu s mládežou, tak ako boli prijaté v októbri minulého roku v Košiciach. Tí v bode dopad práce s mládežou a mládežníckych organizácií na všetkých jasne píšu, aby Európska komisia a členské štáty vyčlenili dostatočné operatívne financovanie na prácu s mládežou a mládežníckej organizácie tak, aby boli schopné vykonávať dlhodobo udržateľnú, opakujem, dlhodobo udržateľnú prácu s mládežou, ktorá je relevantná, zmysluplná a dostupná pre všetkých mladých ľudí.
Samozrejme, tento návrh zákona nerieši ďalší dôležitý komplex otázok, ktoré sa týkajú celého nového balíka, resp. ktoré sa týkajú, ako by nový balík financií bol prerozdeľovaný, ako by boli jednotlivé projekty hodnotené a kľúčove je i personálne obsadenie hodnotiteľov. Osobne tu musím konštatovať, že vítam, že sa odbor detí a mládeže de facto vrátil v súčasnosti priamo pod ministerstvo, a chcem veriť, že sa v blízkej budúcnosti dočkáme i riešenia, riešení tohto spomínaného komplexu otázok.
K záveru. Hazard je v podstate založený na tom, že sa hráč dobrovoľne rozhodne v rámci zábavy, ale aj na základe iných pohnútok zariskovať svoje peniaze s tým, že vie, že o ne môže veľmi ľahko prísť. Ak tu teda máme takýchto štedrých darcov, ktorí nepriamo cez dane a poplatky z hazardu podporujú rozpočty štátu, ale aj miest a obcí, tak prečo teda ich štedrosť, možno naivitu, neužiť pre tých, ktorí sú našou budúcnosťou a perspektívou? Navyše, ak tu máme vládu, ktorá si vzdelávanie a prácu s mládežou kladie vysoko medzi svoje priority. Kam inam teda investovať tieto peniaze, ktoré sú, nadnesene povedané, získané pohodlne a dobrovoľne? Áno, práve do mládeže investujme tieto peniaze, aby sme vychovali také generácie, ktoré v budúcnosti nebudú hodovať tomuto neduhu, teda hazardu, pretože im vytvoríme podmienky k tomu, aby sa venovali ušľachtilejším veciam a aktivitám, vytvoríme im podmienky pre to, aby ich život nadobudol tú najväčšiu zmysluplnosť.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Predkladáme návrh zákona, ktorý bude presúvať zisky z hazardu do nákladov za starostlivosť o mládež, ktorá v dôsledku práve rôznych patologických javov sa dostáva neskôr do resocializačných zariadení, do reedukačných zariadení. A práve preto by finančné prostriedky z tejto činnosti mali smerovať na úpravu zdravia, ale aj osobnosti mladého človeka, ktorý v dôsledku toho trpí nejakými osobnostnými problémami.
Preto naozaj vyzývam kolegov, aby tento návrh podporili a aby naozaj sme tie finančné prostriedky použili pre mladých ľudí, ktorí možno nikdy neboli v takom patologickom prostredí, ako to je v súčasnej dobe, kde číha na každom kroku na nich niečo škodlivé a zlé, a preto musíme dať šancu nejakej, nejakému systematizovanému financovaniu práve v tejto problematike. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja len v krátkosti. Ďakujem za podporné stanovisko, ešte doplním v rámci argumentácií. Máme množstvo podkladov zo zahraničných štúdií, pripomeniem len napríklad výskum vo Veľkej Británii z roku 2010, kde sa uvádza, dve tretiny mladých ľudí, ktorí sa ho zúčastnili, uviedli, že práca s deťmi a mládežou mala značný vplyv na ich život. Uvediem ďalej tím výskumníkov z Nového Zélandu – Fuchs, Elliot, McPherson, Jordan, Mendham. Sumarizujú, že základom kvalitnej práce s deťmi a mládežou, ktorá má kvalitné prínosy a dopady, je dôraz na vzťahy. Sústredenie sa na budovanie vzťahu ako hlavnej metódy práce s deťmi a mládežou pre podporu ich rozvoja odlišuje prácu s deťmi a mládeže od iných profesií, ktoré tiež s nimi prichádzajú do kontaktu a poskytujú im služby. A takto by som mohol pokračovať ďalej a ďalej.
Vyzývam aj z tohto miesta, nech všetci poslanci bez ohľadu na koalíciu a opozíciu, sami seba sa spýtajú, či naozaj si práca s mládežou nezaslúži zvýšenú podporu, a nech hlasujú podľa svojho svedomia a vedomia.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, ctené panie poslankyne, vážení páni poslanci, nuž, úprimne povedané, čakal som dlhšiu rozpravu, aspoň nejakú reakciu, ak by sme sa mali baviť o odbornej stránke veci, či sú nejaké konkrétne argumenty proti nášmu návrhu zákona. Pretože myslím si, že som povedal všetko, čo som povedať chcel k tomu, aké je mimoriadne dôležité vytvoriť právny rámec, nájsť zdroje pre to, aby sme výrazne zainvestovali do práce s mládežou, do podpory ľudí a organizácií, ktorí s mládežou pracujú.
A tak mi dovoľte z tohto miesta slušne požiadať všetkých poslancov z koalície i z opozície o podporu tohto návrhu zákona, ktorého rozmer je podľa môjho názoru nielen odborný, ani politický, je to zároveň aj určitá otázka mravná, aby sa peniaze z hazardných hier, teda časť výnosu, využili rozumným spôsobom a pomohlo sa tým mladým ľuďom tak, ako som v argumentoch uvádzal, nájsť zmysel života, vytváranie vzťahov v zmysluplnej práci, pretože to je to podstatné. Nájsť taký spôsob riešení, ktorý týmto ľuďom otvorí do budúcna dvere. A ak my myslíme už dnes na ich budúcnosť, budeme zachránení všetci. Všetkých nás žiadam, aby ste nepozerali na to, kto tento návrh predkladá, aby ste prejavili veľkosť, pretože áno, podporiť návrh opozície je znakom veľkorysosti, ale neurobíte to kvôli mne alebo nášmu poslaneckému klubu. Urobíte to pre naše deti.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, dovoľte, aby som vám za skupinu poslancov hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti predniesla návrh na zmenu stavebného zákona, ktorým by sme mohli urobiť niečo pre napĺňanie, aspoň malý krok pre naplnenie Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a začali vytvárať priateľské prostredie aj pre ľudí so zdravotným postihnutím.
Tento návrh zákona je zameraný na byty. Už samotné nájdenie a zabezpečenie vhodného bývania je vcelku náročný a zdĺhavý proces. Tento proces je násobne zložitejší v prípade, ak je záujemcom osoba s ťažkým zdravotným postihnutím. Popri bežných požiadavkách na bývanie vystupuje do popredia najmä požiadavka bezbariérovosti a čo najlepšej prístupnosti bytu. Napriek realitnému boomu v ostatných rokoch je bytov pre zdravotne ťažko postihnuté osoby nedostatok a to predovšetkým v komerčných bytových domoch. Bezbariérovosť vstupu do nových bytových domov či pohyb v spoločných priestoroch je už často samozrejmosťou, bezbariérové byty ako také v takýchto bytových domoch sú však veľkou raritou.
Ťažko zdravotne postihnutá osoba má len dve možnosti v týchto komerčných bytoch ako sa dostať k vhodnému bezbariérovému bývaniu v bytovom dome. Prvou možnosťou je kúpa bytu a vykonanie potrebných stavebných úprav, druhou možnosťou je kúpa už vhodne upraveného bytu. Nevýhodou prvej možnosti sú časová a finančná náročnosť stavebných úprav, v mnohých prípadoch sa debarierizácia bytu ani nedá realizovať, hlavne v priestoroch hygieny. Nevýhodou druhej možnosti je najmä veľký nedostatok bezbariérových bytov na realitnom trhu. V oboch prípadoch ide často o priamu finančnú podporu štátu, čo je z dlhodobého hľadiska neudržateľné vzhľadom na rastúci počet osôb odkázaných na takéto bývanie, súvisiaci napríklad so starnutím obyvateľstva.
Cieľom predloženého návrhu zákona je zavedenie podmienky, podľa ktorej bude mať, bude musieť mať každý novopostavený bytový dom 2 % z celkového počtu bytov v bytovom dome, no aspoň jeden takýto byt spĺňajúci osobitné požiadavky kladené na užívanie stavby osobou s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie, najmä požiadavku bezbariérovosti.
Navrhnuté opatrenie výrazne prispeje k sociálnej udržateľnosti a k rozšíreniu trhu s modernými bytmi spĺňajúcimi osobitné požiadavky kladené na užívanie stavby osobou s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie. To nepochybne zlepší a rozšíri možnosť bývania pre ťažko zdravotne postihnuté osoby, respektíve pre rodiny, ktorých člen je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím alebo senior. V neposlednom rade je toto opatrenie spôsobilé pozitívne vplývať aj na rozpočet verejnej správy a to práve z toho dôvodu, že môže dôjsť k poklesu čerpania príspevku na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. A teda od tohoto návrhu zákona predovšetkým očakávame pozitívne sociálne vplyvy.
Cieľom návrhu zákona je posilnenie sociálneho rozmeru výstavby bytových domov. V návrhu zákona sa zároveň premieta stále naliehavejšia požiadavka ťažko zdravotne postihnutých osôb na pekné, moderné a energeticky nenáročné bývanie pri súčasnom zachovaní osobitných požiadaviek kladených na užívanie stavby osobou s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie.
Ďakujem za slovo.

Teraz neviem, do ktorého (rečník má na mysli mikrofón)? A takto, správne. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma uznesením určil za spravodajcu k návrhu zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (tlač 520). V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní.
Pani predsedajúca, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Tak ešte raz, vážení kolegovia. Ako už bolo povedané, cieľom tohto návrhu zákona je zavedenie podmienky, aby aspoň jeden byt v bytovom dome spĺňal požiadavku bezbariérovosti. Požiadavka na vyčlenenie dvoch percent bytov alebo teda jedného bytu v bytovom dome spĺňajúca dávky kladené na užívanie stavby osobou s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie je v tomto návrhu vnímaná ako všeobecná technická požiadavka na výstavbu.
Tieto požiadavky sú rámcovo upravené v § 43 stavebného zákona a taktiež podrobnejšie v § 47 stavebného zákona. V stavebnom konaní stavebný úrad podľa § 62 stavebného zákona skúma, či dokumentácia zodpovedá všeobecným technickým požiadavkám na výstavbu, vrátane vydávania stavebného povolenia a rovnako pri kolaudácii preskúmava zhodu s týmito požiadavkami podľa § 82 stavebného zákona.
Podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu upravuje vyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie, vyhláška č. 532/2002 Z. z. Táto vyhláška v svojich ustanoveniach upravuje aj požiadavky na bytové domy, aj to, aj vo vzťahu k osobám s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie predovšetkým v § 56 až 58, ako aj všeobecne v § 44, keď napríklad ustanovuje, že bytový dom musí mať najmenej jednogarážové stojisko na jeden byt. Nič preto nebráni tomu, aby zákonná podmienka vyčlenenia dvoch percent bytov v bytových domoch spĺňajúcich požiadavky na užívanie stavby osobou s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie bola tiež podrobnejšie upravená práve v tejto vyhláške.
Treba pripomenúť, že všetky tieto podmienky na úpravu bytov pre osoby s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie môžeme nájsť hlavne v štvrtej časti tejto vyhlášky a v prílohe tejto vyhlášky. Nie všetko ani tu je nastavené ideálne, vyhláška ani nie je až tak rozsiahla možno, ako by si zaslúžila, no fakt je, že ak by sa aspoň tieto minimálne požiadavky dodržiavali, mohli by aj byty takéhoto určenia vyzerať o čosi inak a posunuli by sme sa o kúsok vpred.
Na prvý pohľad možno znie požiadavka na počty bytov jedného bytu v bytovom dome veľmi odvážne, pre niekoho možno odstrašujúco a nezrealizovateľne, ale skúsme si celú situáciu s bytmi rozobrať bližšie. Osoba so zdravotným postihnutím, a teraz hovorím predovšetkým o telesnom postihnutí, respektíve ťažkom telesnom postihnutí, kedy je osoba odkázaná na špecifické úpravy, v súčasnosti veľa možností pri hľadaní adekvátneho bývania nemá. Je to hlavne svojpomocný, spôsob svojpomocných úprav, či už v existujúcom bývaní alebo v novom bývaní. Toto je však spojené s finančnými nákladmi.
Aj tu treba pripomenúť, že keďže nemáme odborníkov-stavebníkov na takéto úpravy, tak tieto riešenia často nebývajú dlhodobé a z dlhodobého hľadiska nespĺňajú požiadavky užívateľov, lebo samotní užívatelia nevedia, ako sa tá ich životná situácia vyvinie. Riešia obyčajne aktuálnu situáciu. Sama to poznám veľmi dobre z vlastnej skúsenosti, keď moji rodičia celý život prerábajú rodinný dom podľa toho, ako som rástla a podľa toho, čo sme potrebovali aktuálne riešiť. My sme naozaj náš dom prerábali každý rok.
Ďalšia možnosť je nájsť si bývanie na prenájom. Tu existuje len jedna možnosť, a to získať mestský alebo obecný nájomný byt, kde takéto bezbariérové byty sú. V komerčnej výstavbe bezbariérové byty v súčasnosti u nás nenájdete. Ak sa občas v inzerátoch objaví spojenie bezbariérový byt, obyčajne to znamená, že dostanete sa do bytu, je tam zabezpečený bezbariérový prístup, je tam výťah, ale samotný byt bezbariérový nie je. Novostavby takto stavané sú. Prístup do bytu zabezpečený je.
Priznám sa, že ja osobne som projekt, ktorý obsahoval aj regulérny bezbariérový byt s dostatočným priestorom, kde už v nákresoch bolo jasné, že je určený pre osobu napríklad na vozíku, takýto projekt som videla naposledy v roku 2008 a aj to neviem, či sa zrealizoval. Ak začnete robiť prieskum na našom realitnom trhu, tak zistíte, že na požiadavku bezbariérovosti sa vám nikto neozve. Veľkým problémom je, že ani prenajímatelia netušia, čo vlastne bezbariérový byt znamená. Väčšinou si každý spomenie maximálne na prahy. Aký je však prístup, šírka dverí, manipulačný priestor a predovšetkým sociálne zariadenia, to nikto posúdiť nevie.
Pritom v minulosti sme takéto byty mali, stavali sa, vôbec neboli zle riešené. Naozaj počítali s tým, že osoba s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá si takýto byt vyžaduje, potrebuje ten priestor väčší a tak boli navrhované. A práve byty z čias socializmu väčšinou spĺňali, možno už teraz by sme povedali až nadštandard a dodnes patria k tým lepším, čo tu v tomto smere máme. Odvtedy sa zmenil prístup k bytom všeobecne. Stavajú sa minimalistické byty a to platí rovnako aj pre bezbariérové, ak sa teda vôbec stavajú.
Ako tak sledujem situáciu, možno za posledných 15 rokov takto postavené bezbariérové byty – a teraz hovorím predovšetkým o nájomných bytoch, lebo tá komerčná výstavba naozaj je na tom veľmi zle – nie sú ideálne ani z hľadiska riešenia. Niekedy sa nestačím čudovať, čo všetko sú autori schopní vymyslieť, čo všetko považujú za bezbariérové. Často sa zabúda naozaj na základné kritérium, a to je manévrovací priestor alebo manipulačný priestor, ktorý je tak dôležitý. Aj preto v súčasnosti mám pocit, že je trend, že aj na byty, ktoré sú postavené ako bezbariérové, mnohé osoby žiadajú príspevok na úpravu. Jednoducho nedodržiavajú sa základné štandardy.
Pritom riešenie je pomerne jednoduché. Máme tu špičkové výskumné pracovisko na bezbariérovú architektúru, ktoré by vedelo zabezpečiť školenie stavebných odborníkov, ale u nás takáto požiadavka nie je. Keď sa bavíme o nájomných bytoch, tie, ktoré tu máme, ani tie často nekončia u tých, ktorí by ich potrebovali a pre ktorých sú predovšetkým určené. A to hneď z niekoľkých dôvodov. Bezbariérové byty, nájomné byty majú obyčajne rovnaké podmienky ako prideľovanie ostatných bytov. To znamená, väčšinou sú postavené na podmienke príjmu. Lenže tu často nestojí len otázka príjmu, ale je tu aj otázka možností. A keďže komerčná výstavba bezbariérové byty nepozná, takíto ľudia nemajú kam ísť a silou-mocou sa snažia udržať si hranicu svojho príjmu v daných medziach.
Preto tu nestačí sledovať len finančne kritériá, ale naozaj aj celú situáciu s bytmi a takéto, takéto byty prideľovať na základe, na úplne inom princípe, na základe úplne iných kritérií. Nájomné byty sú však v tomto prípade niekedy často tiež aj pre osoby so zdravotným postihnutím, ktoré zvyčajne poberajú len invalidný dôchodok a, povedzme, žijú samostatne, nedostupné. Nemôžu si ich dovoliť, a preto často aj takéto osoby, ktoré sú o čosi mobilnejšie využívajú radšej prenájom bežného bytu. Takéto osoby sa často dostávajú do začarovaného kruhu. Keď zarábajú veľa, príspevok na nájomný byt nemajú, keď zarábajú malo, nemôžu si ho dovoliť.
Treba pripomenúť že bezbariérových nájomných bytov, ktoré pribudli v roku 2016 na Slovensku, boli tri. A táto štatistika nie je na základe štatistiky o bytoch, ale len na základe prideľovaných dotácií. Štatistiky ako také sa sledujú tiež veľmi málo. Za posledných päť rokov takýchto bytov pribudlo celkovo na Slovensku 33. Je to žalostne málo. A to stále hovoríme len o nájomných bytoch, mestských alebo obecných. Nehovoríme o komerčnej výstavbe. Tieto nájomné byty, bezbariérové nájomné byty podľa dostupných štatistík, ktoré vedie ministerstvo dopravy, respektíve, ktoré nám ich poskytlo, sú v objeme 0,42 % z celkových nájomných bytov.
Štatistiky o komerčnej výstavbe neexistujú. Nikto nemá záujem zlepšiť situáciu s bezbariérovými bytmi. Pritom v dohovore sme sa zaviazali v čl. 9 ods. 2 písm. b), že zmluvné strany prijmú aj príslušné opatrenia na zabezpečenie toho, aby súkromné objekty, ktoré poskytujú zariadenia a služby dostupné alebo poskytované verejnosti zohľadňovali všetky aspekty prístupnosti pre osoby so zdravotným postihnutím. Aj preto treba zvýšiť nielen podiel nájomných bytov, ale zabezpečiť, aby takéto byty pribúdali hlavne v komerčnej výstavbe. A to preto, že náklady sa neodrážajú v rozpočte verejnej správy.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že výstavba takýchto bytov je finančne náročnejšia, že sú finančne nákladnejšie. Ale zo štúdie univerzity v Zürichu vyplýva, že plánované náklady na prístupnosť tvoria od 0,15 % do 3 % nákladov na stavbu. Hovoríme o plánovaných nákladoch, to znamená, že pri začiatku stavby. V priemere však tvoria 1,8 % takýchto nákladov, čiže náklady stúpnu o 1,8 %, cca 2 % stavby, čo sú, v porovnaní, náklady na záverečné upratovanie stavby a v tomto kontexte sú pritom tieto náklady, sú teda tieto náklady zanedbateľné, pretože majú predovšetkým obrovskú pridanú hodnotu. Môžu prispieť k sociálnej udržateľnosti v tejto krajine.
Ani naše ministerstvo práce sa netají tým, že by chceli prísť do štádia, že sa obmedzia príspevky, kompenzačné príspevky na úpravu bytu, domu, garáže a že na budovy, ktoré sú postavené od istého roku, sa finančné príspevky poskytovať nebudú. Pritom pre to nerobia vôbec nič. A toto je práve jeden zo spôsobov ako prenášať náklady spojené s prístupnosťou. Čím viac bytov bude, respektíve čím viac ich bude pribúdať, tým to bude samozrejmejšie aj pre develóperov, nikto sa nad tým nebude zamýšľať.
Je to niečo podobné, teraz by som vám možno aj ukazovala obrázky, ktoré som si hľadala, keď sa niekedy zamyslíte nad tým, že pozriete sa na obrázok rodinného domu, úplne prízemného, bez poschodia a pozriete sa na vchod do domu pre ľudí, pozriete sa na vchod do garáže, tak často sa stretnete s veľmi zaujímavými úkazom, vchod do domu má vždy schod a vchod do garáže má bezbariérový prístup. Prečo asi? Nikto sa nezamýšľa nad tým, že dom je na rovnakej úrovni. Jednoducho pre auto urobí všetko a pre auto je úplná samozrejmosť, že sa tá nájazdová rampa tam urobí, ale do domu sa a do vchodu sa často robí schod. Čiže je to len niekedy o mentálnom nastavení.
Preto by bolo fajn, keby sme sa konečne začali približovať k univerzálnemu dizajnu, k čomu nás koniec koncov tiež zaväzuje dohovor, a potom sa nebudeme musieť zaoberať iba bezbariérovými bytmi. Definícia univerzálneho dizajnu podľa dohovoru je, že ide o navrhovanie výrobkov v zariadení programu a služieb tak, programov a služieb tak, aby ich mohli využívať v najväčšej možnej miere všetci ľudia bez nevyhnutnosti úprav alebo špeciálneho dizajnu. Univerzálny dizajn nevylučuje asistenčné zariadenia pre určité skupiny osôb so zdravotným postihnutím, ak je to potrebné.
Zabezpečiť si vhodné bývanie by mal mať možnosť každý bez ohľadu na finančné možnosti. Aj toto, to znamená bývanie, je jedno z kritérií, ktoré ľuďom zvyšuje kvalitu života. A tu nehovoríme len o ľuďoch so zdravotným postihnutím. Jednoducho v staršom veku už každý môže prísť do štádia, kedy má problém vyjsť po schodoch, či dostať sa do vane. Aj preto by malo byť samozrejmosťou, že buď sme schopní si od začiatku hľadať vhodné bývanie, ktoré nám bude vyhovovať celoživotne, čo samozrejme sa ťažko predpokladá, alebo za nepriaznivých životných okolností budeme mať šancu sa presťahovať do takéhoto bývania. Fyzické možnosti nikoho z nás nie sú neobmedzené. Je pravda, že bezbariérové byty sú o čosi náročnejšie na priestor, keď sa bavíme o tých naozaj, skutočne bezbariérových bytoch. Zvyčajne by mali byť rozlohou väčšie aspoň o desať percent.
Ale ak má niekto problém, že sa tu bavíme o bezbariérových bytoch, môžme sa začať rozprávať o upraviteľných bytoch. Možno, že to bude stráviteľnejšie. Napríklad v rakúskej legislatíve je takáto povinnosť zakotvená a vo Viedni sa riadia zákonom, ktorý sa volá Waldordnung für Wien, a tu majú povinnosť všetky byty, všetky byty stavať upraviteľné. Upraviteľný byt v tomto význame znamená, že je v ňom možné vykonať neskoršie nevyhnutné úpravy v krátkom čase s nízkymi nákladmi a bez zmien na inštaláciách, technike, izolácii alebo nosnom systéme. V krátkom čase v tomto prípade znamená jeden deň. Táto forma sa práve využíva predovšetkým v komerčnej výstavbe, kde je možné reagovať na zmeny životnej situácie a netreba hľadať nové bývanie. Stačí jednoduchými zásahmi byt prispôsobiť. Medzi tie jednoduché úpravy patrí napríklad zrušiť priečku, prispôsobiť kúpeľňu, to znamená, že je tam prispôsobený odtok a nemusíte už používať vaňu, ale môžte si tam, máte tam hneď k dispozícií sprchu a takéto jednoduché úpravy nesporne pomôžu mnohým ľuďom. Tým sa rozširuje možnosť aj pre ľudí so zdravotným postihnutím, keďže nie každý nutne potrebuje bezbariérový byt s vyššími nárokmi na priestor a úpravy.
Aj v našej legislatíve sa už o týchto možnostiach začalo hovoriť, ale, žiaľ, táto časť nie je dotiahnutá do konca a už vôbec nie do praxe. Ale vyriešilo by to situáciu mnohých ľudí, nielen zdravotne postihnutých, ale aj tých v staršom veku, či dočasne odkázaných na iné podmienky.
U susedov som našla ďalší príklad, kde sa budujú takzvané domy života, ak to tak môžeme nazvať a preložiť, kde je, sú cielene viacgeneračné domy. To znamená, že si ľudia navzájom pomáhajú a sú prispôsobené nielen starším, ale aj rodinám s deťmi a rôznym ľuďom so zdravotným postihnutím.
Rovnako v ostatných krajinách je možností oveľa viac. Chcela by som na tomto mieste práve preto, že napríklad nefunguje hlavné kontaktné miesto pre Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktoré máme na ministerstve práce, s ktorým si tri týždne alebo štyri, neviem, dohadujem stretnutie práve kvôli tomuto zákonu, chcela by som z tohto dohovoru vypichnúť niektoré články, niektoré ustanovenia, ktoré sa práve bezbariérového, resp. bytov alebo dostupnosti bytov týkajú.
Jednak je to čl. 4 ods. 1 písm. f), kde sa zmluvné strany zaväzujú uskutočňovať alebo podporovať výskum a vývoj univerzálne navrhovaných tovarov, služieb, zariadení a vybavenia v zmysle definície, ktorú som vám už povedala, ktoré by vyžadovali minimálne prispôsobenie a najnižšie náklady na uspokojenie špecifických potrieb osôb so zdravotným postihnutím, podporovať ich dostupnosť a využívanie a presadzovať univerzálny dizajn pri vytváraní noriem a usmernení. Ďalej tu máme čl. 9 ods. 1, ktorý hovorí: S cieľom umožniť osobám so zdravotným postihnutím, aby mohli žiť nezávislým spôsobom života a plne sa podieľať na všetkých aspektoch života, zmluvné strany prijmú príslušné opatrenia, ktoré zabezpečia osobám so zdravotným postihnutím na rovnakom základe s ostatnými prístup k fyzickému prostrediu, a to v mestských, ako aj vidieckych oblastiach. Tieto opatrenia, ktoré budú zahŕňať identifikáciu a odstraňovanie prekážok a bariér brániacich prístupnosti, budú sa vzťahovať okrem iného aj na budovy, cesty, dopravné a iné vnútorné a vonkajšie zariadenia vrátane škôl, sú tu aj obytné budovy. Ďalej je čl. 18 ods. 1: Zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím na slobodu pohybu, na slobodu voľby miesta pobytu. Ďalej máme čl. 19, ktorý hovorí o nezávislom spôsobe života a počíta s rovnakými možnosťami voľby na rovnakom základe s ostatnými. Na základe toho sa majú prijať účinné a primerané opatrenia, a to také, aby osoby so zdravotným postihnutím neboli nútené žiť v určitom konkrétnom prostredí. A ešte je tu napríklad čl. 28, ktorý zaručuje primeranú životnú úroveň a sociálnu ochranu. A teda tam patrí aj právo na ubytovanie, adekvátne ubytovanie.
Otázka bývania sa v našej spoločnosti rieši veľmi málo. Máme tu napríklad príspevok na bývanie, na ktorý má nárok občan v hmotnej núdzi. Máme tu príspevok na úpravu bytu, domu, garáže. Máme tu príspevok zo Štátneho fondu rozvoja bývania, ale ani jedna z týchto možností nezabezpečí naozaj plnohodnotné bývanie. A nezabezpečí ho všetkým. Nemyslí sa na tých, ktorí nespadajú ani do jednej z týchto kategórií.
Aj pre osoby so zdravotným postihnutím platí rovnako, ako aj pre bežných občanov, že keď z detí vyrastú dospelí, rovnako chcú vyletieť zo svojho hniezda a chcú si nájsť svoje vlastné bývanie. V súčasnosti vieme, aká je situácia. Mnoho mladých ľudí využíva možnosť bývať spolu v jednom byte. Ale skúste si predstaviť, aké možnosti má človek, mladý človek so zdravotným postihnutím. Túto možnosť nemá, pretože bezbariérový byt sa nájsť nedá a nemôže si nájsť adekvátne bývanie so svojimi rovesníkmi. A preto tiež aj z toho dôvodu dochádza k izolácii takýchto ľudí.
Keď sa bavíme, už som spomínala tie dávkové pasce, do ktorých sa ľudia so zdravotným postihnutím dostávajú, a kvôli ktorému si nevedia nájsť adekvátne bývanie, ale neviem, či si viete predstaviť, že my máme väčšinou aj v rámci bezbariérového bývania možnosti, že bezbariérové byty sú zväčša na prízemí. Ktorý z vás by chcel bývať na prízemí? Teda osoby so zdravotným postihnutím väčšinou, keď aj nejaký byt nájdu, tak nemajú inú možnosť. Všetky byty sú na prízemí.
Tak na záver by som tu chcela ešte jednu štatistiku, ktorá, bola to v podstate jediná otázka, čo sa týka sčítania obyvateľov v roku 2011, ktorá sa týkala čiastočne aj ľudí so zdravotným postihnutím, sčítania obyvateľov, domov, bytov. A teda konkrétne som našla otázku vo formulári o bytoch, či majú byty bezbariérový prístup. A z toho vyplýva, že v tom období sme mali takmer 2 mil. bytov, z toho bezbariérových bolo asi 180-tisíc, čo je 9 percent. Mali ich označené, že majú bezbariérový prístup. Neznamenalo, že to bol bezbariérový byt. Mali bezbariérový prístup. Len 9 percent. Bariérový prístup do bytu malo až 63 percent. Čo mi len potvrdzuje moje odhady, ktoré ja si trúfam na základe svojich skúseností povedať, že Slovensko je krajina bariérová tak na úrovni 70 percent. A presne táto štatistika hovorí presne to isté. Nezistený stav v 28 percentách.
Takže myslím si, že aj táto štatistika úplne jednoznačne hovorí, že tá situácia je naozaj zúfalá. Týmto problémom sa naozaj nikto nezaoberá a tak keby sme teraz vyzvali všetky osoby so zdravotným postihnutím, ktoré majú záujem o adekvátne bývanie, boli by sme prekvapení, koľko problémov by sme zrazu mali na krku. V rámci udržateľnosti treba začať riešiť aj tento problém. Myslím si, že tento návrh zákona je ideálna forma, je naozaj najmenej zaťažujúca rozpočet verejnej správy alebo vôbec štátne prostriedky. A preto by malo byť v záujme tejto krajiny si tento prístup osvojiť. Dosiahneme veľký efekt s minimálnym úsilím, a preto dúfam, že tento návrh zákona podporíte alebo budete minimálne o ňom veľmi intenzívne uvažovať.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo. Tak predkladáme návrh zákona, ktorý by mohol pomôcť vyriešiť také dva okruhy problémov na Slovensku. Po prvé, sú to rodiny s ležiacim členom domácnosti. To znamená, buď ide o rodinu, ktorá má zdravotne ťažko postihnuté dieťa alebo teda seniora, alebo pribúda nám chorôb onkologických. Takže títo ľudia sú tak vyčerpaní z finančných prostriedkov, že práve v nájomných bytoch, na ktoré prispieva štát formou obcí a miest, by bolo vhodné, aby tieto byty boli k dispozícii práve pre také rodiny, ktoré naozaj sa vyčerpajú finančne, čo sa týka liečby svojho člena domácnosti.
A druhým okruhom by sa pomohlo tzv. podporovanému bývaniu. To znamená, ak sa chcú mladí ľudia odčleniť, existuje taká sociálna služba, nazývame ju podporované bývanie. Funguje v rámci kompetencií vyšších územných celkov a tam máme práve problémy so schizofrenikmi a s mladými ľuďmi po detskej mozgovej obrne. A keďže tých bytov a bytových jednotiek je žalostne málo, tak aj týchto služieb sociálnych je málo. A pokiaľ by chceli fungovať aj v rámci toho, že chodia do práce, ale aj bývajú, tak pomohlo by im práve takéto bývanie.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Súhlasím s tým, že ľuďom so zdravotným postihnutím je treba pomôcť v navrhovanom zákone. Mám však v tomto niekoľko pripomienok. Problém sa javí, problematickým sa javí podľa mňa, že napríklad celoplošnosť realizácie zákona. Ja si dokážem predstaviť, že by sa byty pre zdravotne postihnutých ľudí v bytových domoch mohli realizovať hlavne vo väčších mestách. To znamená, v mestách, kde je komplexná infraštruktúra pre, kde sú napríklad nemocnice, rehabilitačné zariadenia a všetko, čo je potrebné pre zjednodušenie života ľudí so zdravotným postihnutím.
Ako optimálne riešenie sa mi takisto javí možnosť úpravy hotového bytu v rámci bytovky, prípadne úpravy bytu pred výstavbou zo strany zhotoviteľa na základe požiadaviek kupujúceho. Týmto by nebol developer zaťažený realizáciou napríklad 2 % bytov, minimálne však jedného bytu v rámci bytovky, kde nie je vopred isté, či by sa byt v tomto prevedení na realitnom trhu predal. Ďakujem.

Ďakujem za reakcie. Budem teda aj ja reagovať na vás, pán Goga. Práve to je to úskalie, že tí ľudia žijú už teraz aj na dedinách, nielen v mestách. A vy ich nemôžte vysťahovať len preto, že sa niekto rozhodne a že tam je nejaká infraštruktúra. Áno, v mestách je to vždycky jednoduchšie. A myslím si, že mnohí zdravotne postihnutí veľmi radi do tých miest pôjdu, keď budú mať možnosti. Ale netreba zabúdať, že naozaj tu existuje slobodná voľba miesta, kde chce človek žiť. A môže to byť aj v tých menších mestách.
Tá infraštruktúra, keby sme sa vydali cestou univerzálneho navrhovania vo všeobecnosti, tak by sa to menilo postupne úplne prirodzene. A to, že to nebude z jedného dňa na druhý, myslím si, že s tým nikto nepočíta. Ale poďme to aspoň vyskúšať. A možnože toto je práve cesta. Ďakujem.