17. schôdza

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, v roku 2012 verejnosť šokoval odvážny, úprimný a otvorený list dvoch učiteliek. Napísali ho učiteľky pani Erika Polgáriová a pani Eleonóra Liptáková z jednej dedinky Dobšiná. Napísali ho ministrovi. A v tom liste na niekoľkých stranách opísali, s akými problémami sa musia dennodenne boriť počas svojej učiteľskej praxe. Ja by som si dovolila pred tým, ako uvediem náš návrh zákona, tak by som si dovolila z tohto listu vám zacitovať, pretože to, čo v tomto návrhu chceme riešiť, nikto tak presne nepopísal ako tieto dve učiteľky. Takže citujem: "Keďže drvivá väčšina detí (rómskych detí) vôbec nie je zaškolených, do materskej školy nikdy nechodili, niektoré nevedia po slovensky, nikdy nedržali v ruke ceruzku a nekreslili, nepoznajú hračky, farby a v prvých týždňoch ich pobytu u nás sa neučia spoznávať prvé písmenká, čísla a farby, ale oboznamujú sa s tečúcou vodou, splachovacím WC, fúkaním nosa do vreckovky namiesto rukávov a základnými sebaobslužnými a hygienickými návykmi. Komunikácia s týmito deťmi je nesmierne náročná. Reči zle rozumejú, nechápu, čo sa od nich požaduje, keďže majú obmedzenú slovnú zásobu, a to nielen v slovenskom, ale aj v rómskom jazyku. Neskôr od nich očakávame, že sa budú učiť ďalšie dva cudzie jazyky, čo je nemysliteľné, keďže poriadne nevedia ani po slovensky. Nedokážu pomenovať bežné veci, sú to pre nich predmety neznáme, s ktorými sa nikdy predtým nestretli. Čudujete sa, že špeciálne školy sú plné rómskych detí? Ale prečo? Uvedomte si, že dieťa drží farbičku v ruke po prvýkrát na zápise. Nepoznajú hračky, kocky, predmety či hry, ktoré by rozvíjali ich myslenie a motoriku. Tieto deti zaostávajú nie o dva, zaostávajú o štyri roky oproti ostatným a my po nich chceme, aby zvládli požiadavky kladené na prváka, keď sú na úrovni trojročného dieťaťa. Nedokážeme im zabezpečiť rovnoprávny prístup ku vzdelávaniu, keď nezačínajú na rovnakej štartovacej pozícii. Ony musia dobiehať šesť rokov bez podnetov, bez vedenia a výchovy.
Ako máme integrovať väčšinu, keď na našich školách ich je viac ako polovica z celkového počtu žiakov? V dôsledku tejto snahy o umelú integráciu šikovná menšina, z ktorej by mohli byť skvelí žiaci, klesne na úroveň nešikovných a ony sa integrujú medzi nich. Považujeme za nevyhnutné, aby deti zo sociálne nevyhovujúceho prostredia absolvovali nultý prípravný ročník povinne, inak nie sú schopné plnohodnotne prospievať v prvom ročníku a často ani počas celej svojej školskej dochádzky a sú zbytočne vystavované sústavnému neúspechu a emocionálnej traumatizácii.
Odklad povinnej školskej dochádzky v týchto prípadoch absolútne nič nevyrieši, práve naopak, dieťa stratí jeden celý rok, lebo v rodine sa mu opäť venovať nebudú, a vďaka nultému ročníku sa naučí po slovensky, základným hygienickým návykom, zvykne si na režim školy a dostane aspoň nejaký základ pre ďalšie vzdelávanie.
Ako vôbec nad tým môžete uvažovať, že by vzdelávanie týchto detí mohlo byť rovnoprávne, keď sú hladné, smädné, špinavé, nevyspaté, lebo rodičia do noci oslavovali a ony buď nemohli spať, alebo strážili mladších súrodencov. Majú svrab, sú zavšivavené, pokožka na hlave je zapálená, rozškriabaná, plná chrást a hnisu, a nakoľko sa rodičom nechce zriadiť ich šetrne, pohodlnejšie je vystrihať im hlavy dohola, chlapcov aj dievčatá tak, že sa hanbia chodiť medzi ľudí.
Uvedomte si, že tieto deti nemajú uspokojené základné životné potreby a my od nich očakávame plnohodnotný výkon v škole. Tak nám poraďte teda, ako majú učitelia efektívne vykonávať svoju prácu za týchto okolností."
Toto je list z roku 2012 pre ministra školstva od dvoch učiteliek, a ja im tu z tohto miesta skladám úctu, z malej dedinky Dobšinej.
Vtedajší minister školstva pán Čaplovič im odpísal, odpísal im zdvorilý list, že im ďakuje, ďakuje im za list, ktorý napísali, v ktorom sa, otvorene a rozhorčene a z duše pravdivo informovali o trpkých skúsenostiach, a zároveň im prisľúbil, že, hovorí teda, že "vzdelanie je šanca, ktorú štát musí garantovať", a že potvrdzuje, "takmer všetko, čo ste napísali, potvrdzuje moje slová o zlom vzdelávacom systéme, nezmyselným behom za kreditmi, produkciou absolventov", a tak ďalej, a ubezpečuje ich o jeho osobnom odhodlaní, že bude aj naďalej pokračovať v podpore ich snáh v našom školstve.
Čo myslíte, čo sa od roku 2012 zmenilo? Nezmenilo sa vôbec nič. Sedemdesiat percent rómskych detí nechodí do škôlky, nie je zaškolených, 70 % rómskych detí neskončilo strednú školu. Predstavte si to, máme tu populáciu približne, neviem, koľko percent, 5, 10 percent, 500-tisíc, 500-tisíc našich spoluobčanov Rómov, z ktorých 70 % neskončilo strednú školu a 70 % nikdy nechodilo do škôlky. A toto, čo opísali tieto dve panie učiteľky, je len dôsledok toho, ako to potom v škole vyzerá.
Čiže my predkladáme do parlamentu návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní, školský zákon, a navrhujeme, aby škôlka pre deti z marginalizovaného prostredia a z málo podnetného prostredia bola povinná od troch rokov.
Ak sa pýtate, čo to je marginalizované alebo málo podnetné prostredie, túto definíciu ministerstvo školstva má už dlho vypracovanú. Definícia existuje, čiže existujú presné indikátory, čo to znamená, keď dieťa pochádza z marginalizovaného prostredia.
V poslednom období sme zachytili zámer MOST-u, ktorý chce zriadiť povinné škôlky, povinné škôlky pre všetky deti, ale až od piatich rokov. Chceme upozorniť na jeden základný problém. V prvom rade takýto návrh zákona by penalizoval všetkých rodičov, aj tých, čo sa o deti starajú, pripravujú ich a chcú to robiť v domácom prostredí. Chcú, aby to dieťa, možno majú viac detí, chcú ich vychovávať, až kým nepôjdu do školy, chcú ich vychovávať v domácom prostredí. A ja nevidím dôvod, aby sme všetkých rodičov paušálne nútili, aby svoje dieťa dali od piatich rokov do škôlky. Na to nevidím dôvod. Na druhej strane takýto návrh, ak by ho strana MOST predkladala, nerieši kľúčový problém, ktoré tieto dve pani učiteľky spomínajú. Ony jasne hovoria, že tie deti, ktoré tam prídu, sú na úrovni trojročného dieťaťa. Im ten jeden rok prípravy nepostačuje, nepostačilo by im, ani keby ešte o rok mali odloženú školskú dochádzku.
Preto my navrhujeme, aby škôlka bola povinná pre deti od troch rokov, aby za tie tri roky v škôlke deti získali základné hygienické návyky, aby získali základné zručnosti, aby sa vedeli pripraviť na školský proces. Zbytočne my potom lamentujeme, že v špeciálnych školách je veľké množstvo rómskych detí, keď im neumožníme tento rovnocenný štart pred tým, ako nastúpia do školy. Ja mám malého syna, ktorý práve sa pripravuje na školskú dochádzku, a viem, koľko času takému malému dieťaťu musíte venovať, kým sa naučí riadne držať ceruzku, kým mu vysvetlíte farby, že vie správne povedať, že oranžová je oranžová a nie modrá. Čiže sú to hodiny a hodiny práce, trpezlivej práce toho rodiča, aby ste ho pripravili ako-tak na tú školu. Aj to uvidíte, že ako sa mu bude dariť potom.
Tieto deti, ktoré prichádzajú hlavne teda z rómskych osád, ako to opísali tieto dve panie učiteľky, prichádzajú až tragicky nepripravené. Predstavte si, že prídu a ony nerozumejú, čo sa ho pani učiteľka pri zápise pýta, lebo ony nevedia ani poriadne po slovensky, ani poriadne po rómsky. Ja si neviem predstaviť, ako je možné, že ony nikdy nedržali tú ceruzku, ako je možné, že sa nikdy nehrali s farbami, že nevedia pomenovať predmety? A takéto dieťa, ani si nevieme predstaviť, ako veľmi je diskriminované oproti, oproti ostatným deťom.
Takže bola by som veľmi rada, keby konečne po sľuboch v roku 2012, po odvahe, ktorú prejavili tieto dve učiteľky, keď napísali otvorený list, aby konečne naša spoločnosť niečo spravila, aby niečo spravila pre tieto deti. Každý rok sa rodí 5-tisíc rómskych detí, za desať rokov je to 50-tisíc detí. Ak nedostanú tú šancu, tak je to 50-tisíc stratených životov. Aby sme im skrátka tú šancu v podobe povinnej škôlky dali a aby sme ich pripravili na ten štart do spoločnosti. Ak nie, žiaľ, potom sa stáva, že uviaznu v bludnom kruhu tých sociálnych dávok, nevedia sa uplatniť na trhu práce a, žiaľ, potom tu musíme počúvať také vyjadrenia akože, ako pán premiér, ktorý hovorí, že nemáme dostatok pracovnej sily a musíme dovážať ľudí kdesi z druhého konca zemegule, z Malajzie. Ja si myslím, že v prvom rade by sme mali niečo spraviť pre našich dlhodobo nezamestnaných a v prvom rade by sme mali spraviť niečo, aby konečne sme vyriešili tento problém. A my sme presvedčení, že povinná škôlka od troch rokov pre deti z marginalizovaného prostredia je kľúčovým krokom k tomu, aby sme tento problém udržateľne vyriešili.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, tlač 521. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní výbory prerokovali do 32 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Prosím, pani predsedajúca, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne, pani podpredsedníčka. Kolegyne, kolegovia, som veľmi rád, že nápad, ktorý SaS v zásade presadzuje od roku 2009 a je súčasťou nášho programu, sa tak dobre ujal aj v klube OĽANO. A chcel by som povedať iba pár vecí na spresnenie, lebo v zásade s mnohými vecami súhlasím, ktoré pani predkladateľka povedala, ale niektoré z tých vecí potrebujú spresnenia.
Treba sa vrátiť trošku naspäť do histórie, že ako sme sa vlastne k otázke toho, že prečo by mali trojročné deti zo sociálne znevýhodneného prostredia do škôlky chodiť. Bol výskum na Slovensku robený, ktorý nám ukázal, že deti z rómskych osád, ktoré navštevujú trojročnú predškolskú prípravu, tak väčšina z nich nakoniec zmaturuje. Nielenže skončí základnú školu, ale dokonca skončia s maturitou. Potom keď sme sa pozreli na to, ako fungujú tie funkčné modely na Slovensku, ktoré boli v podstate predĺžením tých pilotných programov, do ktorých boli na začiatku nalievané peniaze na
tzv. riešenie rómskej problematiky, ako sa vtedy tomu hovorilo, tak keď sme sa pozreli na tie z programov, ktoré po tom, ako došli financie, ostali dlhodobo fungovať, tak sme videli jednu spoločnú vec, a to, že síce sa to môže javiť, že kľúčovým je naozaj vzdelávanie pre budúcnosť, ale pre, pre celkovo úspešný program približovania sa majoritnej populácie k ľuďom v rómskych osadách sa ako kľúčové ukázalo to, že rodičia tých detí mali prácu. Ukázalo sa, že projekty ako Spišský Hrhov, kde starosta, známy pán Ledecký úspešne vytvoril obecnú firmu, v ktorej Rómov z osady zamestnal, tak zrazu tým, že títo chodili do práce, tak aj účasť detí na vyučovaní nielen na základných školách, ale aj v škôlkach výrazne stúpla. A teda odvtedy sa ukazuje ako najlepšia kombinácia to, že sa vytvárajú pracovné príležitosti pre ľudí z osady, pre rodičov a adekvátne k tomu sa, samozrejme, vytvára priestor pre to, aby ich deti chodili do škôlky a do školy, lebo presne, ako povedala, ako povedala pani predkladateľka, je veľmi kľúčové, aby deti chodili do prvého ročníka základnej školy pripravené. Je nemysliteľné, aby dieťa malo prekonávať na začiatku prvého ročníka také veci, ako je neznalosť jazyka, v ktorom má byť vyučované. Tam vzniká bludný kruh, z ktorého sa potom tie deti veľmi ťažko dostávajú, a spolu s nespravodlivým a nesprávnym zaraďovaním na špeciálne školy, tam vzniká patologický stav, ktorý nám produkuje ďalšie a ďalšie problémy.
Na začiatku teda bol nápad, že všetky deti by mali chodiť od troch rokov do škôlky. My sme, teda Lucia Nicholsonová ten návrh predkladala, ja som bol spolupredkladateľom a vtedy sme si zožali aj tu v pléne, aj od mnohých našich liberálnych kolegov veľkú vlnu kritiky, že zavádzame povinnosť detí chodiť do školy a že, my sme do nej síce vtedy dali, že ktokoľvek by chcel vzdelávať dieťa doma, tak ak ukáže, že dieťa bude vychovávané doma v podnetnom prostredí, tak ho nemusí do tej škôlky dať, ale aj to sa zdalo mnohým ľuďom nedostatočné.
A preto v ďalšej vlne vlastne vznikol nápad alebo návrh veľmi podobný tomu, ktorý máme teraz na stole, a to je, keďže školský zákon pozná termín "sociálne znevýhodnené prostredie", tak dať povinnosť navštevovať trojročnú predškolskú výchovu len pre deti zo znevýhodneného sociálneho prostredia. A tým pádom nie všetkých Rómov. Nie je úplne správne rozprávať o tom, že sú to rómske deti, pretože podľa atlasu rómskych komunít z rómskej populácie na Slovensku väčšina je integrovaná vo väčšinovej spoločnosti a tým pádom nespĺňa definíciu sociálne vylúčených v spoločnosti, ani nespĺňa tú definíciu, ktorá by ich zaraďovala do skupiny, pre ktorú škôlky majú byť povinné. To sa týka vyslovene marginalizovaných malých komunít, osád, alebo potom veľkých komunít, ktoré sú ale, ktoré žijú v patologickej a chronickej chudobe, ako napríklad, ako napríklad komunity na Luníku v Košiciach.
Tým pádom je potrebné stále hovoriť o tom, že tento návrh je dobrý, je podpory hodný, samozrejme, ale on nie je ako keby základom budúceho úspechu, on je len maličkým kúskom mozaiky budúceho úspechu, ktorý, ku ktorému treba systémovo a systematicky dokladať ďalšie kúsky. A tak ako som povedal na začiatku, súčasťou toho veľkého balíka musí byť aj vytváranie pracovných príležitostí pre rodičov týchto detí a komunitná práca, ktorá ide naprieč tou spoločnosťou v rómskych osadách a tým pádom pracuje s rodičmi detí, pracuje s deťmi, ktoré sú na základnej škole, pracuje s deťmi, ktoré sú v materskej škole, a ideálne pracuje aj na tom, aby deti, ktoré základné školy absolvujú, sa dostávali k inému stredoškolskému vzdelaniu, než sú vysunuté pracoviská stredných škôl, ktoré sa teraz tak vytvárajú pri rómskych osadách s dvojročnými a trojročnými programami, lebo tie sa ukazujú, že síce vedia pomôcť, ale ak by sa rómske deti dostali do ozajstných stredných škôl s majoritnou populáciou, tak ich výsledky by boli lepšie, čo tiež bolo dokázané štúdiou, ktorá bola prezentovaná, myslím, dva roky dozadu.
Takže tento nápad podporujeme. Nie je dôvod, aby sme nepodporili svoj vlastný nápad, a držíme teda palce. Sme radi, že, sme radi, že v tejto veci získava nápad povinnej škôlky od troch rokov pre deti z tohto prostredia podporu, a dúfame, že tá podpora sa rozšíri aj na koaličných poslancov.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo. Ak dovolíš, Martin, trošku taká možno téma na polemiku, že celkom sa nestotožňujem s tým, že jednoznačne najskôr práca a potom vzdelávanie.
Úplne prakticky, keď sa zamyslíme, že s tými, ako Veronika plasticky popísala, deťmi v blate, zavšivavenými, potulujúcimi sa kdesi v tých osadách, tam väčšinou tí otcovia nemusia byť. Môžu to byť, môžu to byť aj pracovití otcovia, ktorí sú kdesi tisícky kilometrov niekde v Anglicku alebo niekde na nejakých stavbách, a ostávajú tam, ostávajú tam tie matky, ktoré jednoducho z rôznych príčin sa venujú alebo nevenujú týmto deťom, a jednoducho ten čas tam hrá obrovskú rolu. Samozrejme, prvé tri roky života sú najdôležitejšie pre to dieťa z hľadiska emocionálneho, z hľadiska osvojenia si jazyka, ale v tých troch rokoch ešte nie je všetko stratené. Ale ak od tých troch do tých šiestich rokov nepodchytíme napríklad ten jazyk, a to hovorím ako otec troch bilingválnych detí, tak jednoducho ujde nám ten vlak a to dieťa už tie zručnosti ako nikdy nedobehne.
Čiže ako keby tu štát, každý piaty uchádzač sociálnej práce si, si nevie nájsť robotu, resp. naše školy chrlia sociálnych pracovníkov, ktorí, keby im štát pripravil dobré podmienky v tých regiónoch, kde to treba, tak, a dobre týchto ľudí zaplatil, tak by mohli práve v spolupráci s týmito škôlkami a rôznymi inými sociálnymi inštitúciami, s terénnymi pracovníkmi podporiť práve tie deti v tom veku od tých troch do šiestich rokov, lebo potom, dá sa povedať, že ten vlak stále viac uteká. V tých troch rokoch ešte je šanca u tých detí, tak ich pripraviť na život, aby boli schopné rozprávať, komunikovať a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, neviem, či som dobre videl, ale ste sa odhlásili, prihlásili. (Reakcia z pléna.) Dobre.
A čo sa týka vystúpenia pána Poliačika, súhlasím s drvivou väčšinou z toho, čo ste vraveli, len miestami mi chýba aj u navrhovateľov, nejaké poznatky, by som povedal, že z praxe, lebo väčšinou, čo som tu počul, bola nejaká taká teória, štúdie hovoria a tak ďalej.
Ja som vyrastal v obci, chodil som do škôlky, do školy s takýmito skupinami obyvateľstva, čiže vedel by som rozprávať dlhé hodiny o nejakej tej praxi, ako to naozaj vyzerá v skutočnosti, ale určite, na rozdiel od pána Marosza, súhlasím s tým, že tá práca tam musí byť. Ten rodič, ak je zamestnaný, tak je nútený aj to dieťa dávať do škôlky. A tie deti chodia do škôlky, chodia do školy, pretože ak niekedy sa náhodou stane, že navštívite rómsku osadu, tak uvidíte, že najväčší problém je tam, kde tí rodičia nepracujú, ale od rána do večera sa poflakujú. Tie deti vidia v tomto vzor, robia to isté, nie sú tam tie žiadne hygienické návyky, choroby a tak ďalej a tak ďalej. Čiže naozaj tá práca je veľmi podstatná, lebo pokiaľ ten rodič pracuje, tak aj to dieťa má úplne iný režim ako deti nepracujúceho rodiča.
Len je na mieste otázka, čo vlastne štát, vlastne akú prácu vie doslova vymyslieť týmto rodičom týchto detí, lebo väčšinou v týchto regiónoch je 20-percentná nezamestnanosť a nájsť normálnu prácu tam je veľký problém.

Ja sa ospravedlňujem, ja som sa naozaj prihlásila a odhlásila, lebo som si (vyslovené s pobavením) myslela, že reagujem na faktické poznámky, takže ešte raz sa ospravedlňujem.
Ďakujem pánovi Poliačikovi, asi sa nebudeme teraz dohadovať, že koho to bol nápad. To by sme sa mohli pri každom návrhu zákona. V každom prípade Peter Pollák, ktorý tento zákon navrhoval už v minulom volebnom období, na tejto, toto bola jeho kľúčová téma a za ten čas, čo bol teda splnomocnenec pre rómske komunity, sa mu aj podarilo zabezpečiť miesto, alebo predškolskú výchovu pre 3-tisíc rómskych detí. Postavilo sa za toto obdobie 28 škôlok. Čiže to neni, tento návrh nevychádza z nejakých teoretických skúseností, ale z konkrétnej práce Petra Polláka ako rómskeho splnomocnenca. On v tej práci pokračuje aj naďalej. Chodí do osád, každý týždeň organizuje diskusie, stretáva sa s ľuďmi z osád, z ktorej aj on sám pochádza, z osady, takže veľmi dobre vie, toto neni návrh môj, je to, v prvom rade je to na základe práce Róma z osady, to, čo, to, čo Rómovia najviac potrebujú.
Ja sa nestotožňujem s tým, že to je len maličký kúsok mozaiky, že toto je ten maličký kúsok mozaiky. Ak máme, a súhlasím s tým, samozrejme, že treba pracovať aj s rodičmi, treba, aby boli zamestnaní, ja však hovorím, že, ako je príslovie, "starého psa novým kúskom nenaučíš". Čiže tá práca s dospelými ľuďmi je oveľa ťažšia ako práca s deťmi. A preto si myslím, že to, čo do rómskych, že najpodstatnejšiu časť, ak niečo môžme urobiť pre rómsku komunitu, je, môžeme to urobiť počas toho, keď počas detstva a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Jano Marosz, trošku si bojoval so slameným panákom, lebo ty si sa hádal s niečím, čo ja som nepovedal. Ja plne podporujem nápad od troch rokov mať deti v škôlke, ideálne čo najviac. V západných krajinách máme 98 alebo 99 detí v škôlkach od troch rokov a je to hlavne kvôli tomu, že mnohé kľúčové skúsenosti a zručnosti získavajú práve v tomto období.
Ja ako Montessori pedagóg veľmi dobre vnímam, čo sú potrebné tri roky pred nástupom do školy, a plne podporujem, že je potrebné hlavne, aby deti, ktoré majú málo podnetov v domácom prostredí, ich získavali v prostredí škôlok a predškolskej výchovy. Takže tam sme úplne, úplne zajedno.
Peter Pčolinský, ja z praxe som mohol povedať viacej, ale nechcel som to zobrať Lucii Nicholsonovej, ktorá ide teraz, a ona z praxe povie oveľa viacej. Ja som v podstate to len tak napinkol vo vzťahu k tomu návrhu.
A tretí bol? Jaj, Veronika. Samozrejme, ja sa určite nejdem naťahovať, že koho, koho nápad je prvý. V 2009. roku, keď my sme to dávali do programu, ešte OĽANO neexistovalo, ale samozrejme, že súbežne sme na tej istej myšlienke potom pracovali a presadzovali sme ju mnohí. Lucia Nicholsonová s tým začala ešte na ministerstve sociálnych vecí. Peter Pollák to mal tiež ako súčasť svojej agendy, nie je vôbec potrebné sa naťahovať, kto bol prvý a koho je to nápad, tam autorské práva nie sú podstatné. Podstatné je, že sa rozširuje skupina ľudí, ktorí takéto niečo pokladajú za kľúčové a dôležité pri riešení problémov, ktoré sprevádza život chronicky chudobných ľudí v rómskych osadách.

Áno, ďakujem veľmi pekne. Ja naozaj prispejem iba takými krátkymi vsuvkami. Ja som tiež rada, že ste si to osvojili. A máš pravdu, Veronika, keď tvrdíš, že tu nie je teraz priestor na to, aby sme sa dohadovali, že koho ten návrh je, na to samozrejme nemám tie autorské práva, tak ako povedal Martin, ale čisto tak kolegiálne by som privítala teda, keby ste návrh, ktorý som sem nosila ako agent s teplou vodou, ma možno zobrali medzi seba, lebo tak by sme dokázali všetkým, že sme schopní proste spolupracovať. A ja si pamätám časy, keď Peter Pollák, ktorý ešte nebol splnomocnencom, ešte len pracoval na úrade splnomocnenca, keď jeho menovec bol splnomocnenec, to bol Miro Pollák, tak sme sedeli u mňa v kancelárii na ministerstve práce a viedli sme polemiku o tom, že či robiť z tých škôlok niečo, čo má byť povinnosť. A Peter Pollák vtedy vyjadril názor a to si pamätám ako dnes, že by to povinnosť nemala byť, mali by sme tak motivovať tie rodiny z tých osád, aby tam dobrovoľne nosili tie deti.
A ja keď som sem prvýkrát do tohto pléna ako poslankyňa opozičná priniesla tento návrh na povinnú predškolskú výchovu, tak ma skoro ukameňovali poslanci, ani nie tak z koalície, ale práveže to boli opoziční kolegovia, aj z vášho klubu, pretože liberál, liberálka si dovolila priniesť do pléna niečo, čo zavádzalo povinnosť. A vtedy, je pravda, že sme tú povinnosť zavádzali plošne pre všetky deti od troch rokov, a nebolo to jednoduché. Ja som dokonca čelila úplne zdrvujúcej kritike od vlastných členov. Mne písali cez Facebook, že či som sa úplne zbláznila, či som si pomýlila stranu, v ktorej som, keď ja chcem zavádzať povinnú predškolskú výchovu plošne pre deti od troch rokov.
Samozrejme, tak ako povedal Martin, my sme už vtedy v tom návrhu mali niekoľko desiatok možností ako sa vyviniť z tejto povinnosti, ako tam nedávať to dieťa, keď viem zdokladovať úradom, že moje dieťa sa vyvíja v normálnom podnetnom prostredí a teda nemusí chodiť do tej škôlky. Neskôr som to teda zmenila, ten návrh a prichádzala som s tým návrhom povinná predškolská výchova pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, majúc tým na zreteli predovšetkým prostredie rómskych osád, ale nikdy som nehovorila o rómskych deťoch. Lebo hovoriť o rómskych deťoch, keď si zoberieme, že máme tu 500-tisíc Rómov a z toho naozaj polovica sú integrovaní, častokrát vysokoškolsky vzdelaní, no nemôžme povedať, že Rómovia proste musia dávať deti do škôlky. A vypadlo by mi z toho to, čo som nechcela, aby vypadlo, a to sú biele komunity, hej, keď sa mám politicky nekorektne vyjadriť, ktoré sú definované pre účely školského zákona ako prostredie sociálne znevýhodnené. A ich deti tak isto trpia tým, že sú sociálne znevýhodnené, pretože vyrastajú v prostredí, ktoré je jednoducho málo podnetné, a aj takéto deti my sme chceli dostať do tých škôlok.
Tá kritika, ktorá prichádza vždy a vždy bude prichádzať, že chceme zavádzať túto povinnosť, ale nemáme dobudovanú sieť škôlok, tak to zase sa musím zastať v tomto Petra Polláka, ten ukázal tým budovaním tých kontajnerových škôlok, že sa to dá, lebo tu na Slovensku my tak ako, to je taký národný šport, že stále hľadáme spôsoby, ako sa to nedá a tri hodiny sa dokážeme rozprávať o tom, ako sa veci nedajú robiť, namiesto toho, aby sme sa na 5 minút zamysleli, že ako by sa dali robiť. A keď existuje dobré využitie eurofondov, tak myslím, že tá výstavba tých kontajnerových škôlok je jedna z tých vecí, ktorá by nám výrazne pomohla, a boli by to naozaj projekty, ktoré by padli na úrodnú pôdu.
Aby som zareagovala na niektoré veci, ktoré odzneli v rámci faktických poznámok.
Pán poslanec Marosz viedol polemiku teda s Martinom Poliačikom o tom, že kde preťať ten začarovaný kruh a či náhodou teda naozaj začať vzdelávať tie malé deti nie je to správne, kde ten začarovaný kruh preťať. Viete, to je beh na strašne dlhú trať, strašne dlhú trať, lebo my aj keď tam teraz dostaneme tie trojročné deti, akože nedostaneme, veď sa pozrime na zloženie nášho parlamentu, a ja si pamätám, koľkokrát Čaplovič sľuboval, že bude povinná predškolská výchova, a do dnešného dňa tam proste nie sme, a mohli to urobiť, že pri čisto červenej vláde by to išlo zo dňa na deň takmer a neurobili to, premrhali proste jednu obrovskú príležitosť. A pamätáte si všetci, keď stáli na tej tlačovej konferencii, kde hrali fanfáry, že teraz oni prinesú tú rómsku reformu, nepriniesli absolútne, ale absolútne nič. A trochu ma mrzí, že Peter Pollák bol takým ich vazalom, chápem, že nie všetko sa dalo cez nich proste presadiť.
Ale faktom je, že podľa mňa a toto ja tvrdím od začiatku, že politik, ktorý, ktorý si zoberie za svoju agendu, že chce ako keby riešiť tzv. tú rómsku otázku, ako to my voláme, je taký trochu samovrah, hej? To je taký, taký akože naivný rojko, ktorý nemôže na tom získať body, on sa na tom môže len strašne popáliť, pretože problém, ktorý tu máme od tridsiatych rokov, hej, minulého storočia, jednoducho sa nedá vyriešiť zo dňa na deň, ani náhodou. To všetko sú proste dlhodobé riešenia, dajú sa robiť niektoré také populistické ťahy, akože meniť malými novelami niektoré zákony, aby to vyzeralo dobre pre médiá, aby to vyzeralo dobre pre extrémistov a neviem koho všetkého, ale povedzme si pravdu, že tie skutočné riešenia sú naozaj dlhodobé riešenia. No a ja tvrdím, že na toto fakt neexistujú že ľavicové riešenia, pravicové riešenia, akože tu musíme odložiť nejaké "izmy", proste je jedno keď som sa už na to dala, je úplne jedno že či som liberálka, ja nebudem prinášať proste liberálne riešenia, lebo tam podľa mňa treba zapojiť akože zdravý rozum.
A tak sa stalo, že ja som začala čoraz viacej počúvať vlastne ten hlas zdola. Áno, aj ja mám všelijaké dáta, proste, ktoré priniesla Svetová banka alebo robila veľký výskum, ale v tomto sa stotožňujem s pánom poslancom Pčolinským, že to je také teoretizovanie. Keď chceme naozaj sa k niečomu dopracovať, tak treba počúvať tých ľudí, ktorí tam pracujú s tou, na území teda tých rómskych komunít, segregovaných, alebo aj na Luníku, to je jedno, treba počúvať starostov, treba počúvať primátorov, treba počúvať terénnych sociálnych pracovníkov, lebo to sú tí ľudia, ktorí vedia, ako to funguje a presne vedia, čo bude fungovať. No a toto je ten moment, kedy ja som tiež šliapala vedľa, keď som prinášala do parlamentu takýto návrh zákona a tvrdila som, že toto je to, kde musíme začať. To znamená, tie deti musia byť v škôlke, pretože všetci tí, ktorí ma za to kritizovali, mali pravdu v jednej veci. Keď dnes máme povinnú školskú dochádzku a tie deti do tej školy jednoducho nechodia, tak môžme tam navaliť ďalšiu povinnosť, povinnú predškolskú dochádzku alebo vzdelávanie, tie deti tam aj tak nebudú chodiť.
Tak som hľadala odpoveď na tú otázku, že kde to preťať. Tak potom toto nie je ten správny prvý krok. Kde je ten správny prvý krok?
A odpoveď na to mi dali ľudia ako napríklad Vlado Ledecký, ktorí to tiež roky rokúce skúšali z každej strany, a podarilo sa mu to v momente, keď na základe vybudovania obecného sociálneho podniku, nie takého Tomanovej sociálneho podniku, ale slušného obecného sociálneho podniku, zamestnal rodičov. A teraz zistil, že v momente, keď zamestnal rodičov obidvoch a mal vybudovanú sieť terénnych sociálnych pracovníkov, tak tým terénnym sociálnym pracovníkom dal jednoduchú úlohu, a možno, že sa to niekomu bude zdať absurdné, aby sme sa až takýmto spôsobom proste starali o ľudí, ktorým okrem toho, že majú nejaké práva, majú aj nejaké povinnosti, ale on im zadal jednu úlohu. Ráno budete chodiť do osád a tých, ktorí sú zamestnaní v tom obecnom sociálnom podniku, budete budiť. Lebo oni sa nevedeli zobudiť. A táto jednoduchá vec, že prišli proste do tej osady a urobili budíček, spôsobila, že vstali rodičia, a keď tí rodičia vstali a išli do práce, bolo úplne automatické, že zobrali všetky deti, ktoré mali, a distribuovali ich buď do škôl alebo do škôlok. A takto sa Vladovi Ledeckému podarilo, že on má dnes nulové záškoláctvo. Nulové. Všetky deti v predškolskom veku sú v škôlke a všetky deti vo veku povinnej školskej dochádzky sedia v škole. On má nula percent záškolákov.
Takže preto, to je, škoda, že tu nie je pán Marosz, toto je tá odpoveď na tú jeho otázku alebo na tú polemiku, ktorú viedol, že či teda je toto zamestnanie. Je. Je, paradoxne, aj keď ja som počúvala, čo si na to povedala ty, Veronika, že aj som to používala dosť výrazne ako môj argument a súhlasím s tým, že ty si to tak nazvala, že "starého psa novým kúskom nenaučíš", že je niekedy, akože príliš veľa námahy stojí za tým, aby sme akože s dospelými začali pracovať, pretože tí už veľmi dlho žijú v tom prostredí a vytvárať v nich nejaké pracovné návyky. Nuž, ako dá sa to. Ale zase chápem, že nie je úplne, nie je úplne fér porovnávať osadu, ktorá má povedzme 500 ľudí, s osadami alebo s miestami, ako je Luník, kde sú tisíce tých ľudí, hej, tak tam by musela byť iná armáda tých terénnych sociálnych pracovníkov, to je tiež pravda.
Tak toľko asi. My to určite podporíme, ale... Ja mám tiež obmedzený čas ako podpredsedníčka (reakcia na zvuk časomeru)? Bože. Tak som asi zle čítala ten rokovací poriadok. Dobre, my to v každom prípade podporíme a toto je teda môj príspevok do diskusie.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. A ja už len dodám, že, a dúfam, že to raz spoločne presadíme, ale ďakujem pani podpredsedníčke, že spomenula aj pána Ledeckého, lebo ten, to je skutočne mág na túto problematiku. To, čo sa podarilo jemu v Hrhove, to sa podarilo len v máloktorých obciach na Slovensku. A je pravda teda, že on hovoril, že neexistuje také jednorazové riešenie, že urobíte toto a zrazu je ten problém vyriešený, ale že tá jeho filozofia alebo politika sa skladá z desiatky malých krokov. To budenie je jeden, komunita, dobrý riaditeľ v škole, že to je vlastne taký celý systém. A máloktorému z tých ostatných starostov, ktoré majú podobné zloženie v tých osadách, sa teda podujme na to, aby urobil všetky tieto jednotlivé kroky, ktoré vedú k tomu úspechu, lebo len založiť tú obecnú firmu, to nestačí. Musíte k tomu urobiť aj celú tú infraštruktúru. No takže to by som bola najradšej, keby áno, keby to riešenie prišlo zdola, aby sme mali osvietených starostov, osvietených primátorov, ktorí, ak takéto mestské časti alebo obce majú, aby to riešili tak, ako práve tento pán Ledecký, ktorý nám všetkým môže byť príkladom. Žiaľ, zatiaľ sa nám to až tak nedarí. A teda ten jeden krok, povedzme si, že zhora, je, áno, dať tú povinnosť pre tie trojročné deti, aby sme ich dostali, aspoň časť z nich, aby sme ich dostali do škôlok.
Ďakujem.

Pani podpredsedníčka Nicholsonová, ja nemôžem povedať, že by som s vami vcelku nesúhlasil, dokonca sa našli aj dva prípady vo vašom prejave, s ktorými musím úplne súhlasiť. V prvom tom z nich ste hovorili o tom, že v prípade tohto návrhu zákona nesmiete byť liberálka, ale musíte použiť zdravý rozum, to sa mi naozaj páčilo, pretože ste v podstate liberálne myslenie postavili do opozície k zdravému rozumu, s čím naozaj musím súhlasiť.
No a druhá vec, o ktorej ste hovorili, je, že tento problém, problém týchto cigánskych komunít a týchto asociálov sa nerieši, dlhodobo nerieši a jednoducho sa to stále zhoršuje. Ja už sedím v tomto pléne viac než rok a stále sa tu vedú len reči, reči dookola, neskutočne, neustále, bez prestávky a naozaj sa nepohlo vôbec v ničom. A keď to pôjde takto ďalej, verím tomu, že ani za 20 alebo 30 rokov by sa to vôbec nepohlo, vôbec nijakým smerom. A nemôžete sa diviť ľuďom na východe a strednom Slovensku, že jednoducho už na to nemajú nervy, že im tie nervy došli a že proste vám, štandardným politikom, nedôverujú.
Ďakujem.