17. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Počkám ešte asi na spravodajcu... (Reakcia z pléna.) Á, si tu, prepáč. Pardon. Vidím, že je tu pani spravodajkyňa, takže môžme začať.
Dovoľte mi teda predložiť návrh, ktorý sme vymysleli spolu s kolegom Jozefom Mihálom a ktorý by mohol pomôcť ľuďom sa dôstojnejšie zamestnať za lepších podmienok a zároveň aj zamestnávateľom by mohol pomôcť napriek tomu, že časť zamestnávateľov je k nemu skeptická. Ale k tomu všetkému sa dostanem. Dovoľte mi na úvod vysvetliť, o čom ten zákon je, a potom ho aj trošku zdôvodniť.
Ten zákon samotný je pomerne stručný a hovorí dve veci. Prvá vec, ktorú hovorí, je, že ak niekto inzeruje verejne dostupným spôsobom pracovnú ponuku, tak je povinný v tej pracovnej ponuke uviesť, aj koľko je minimálna mzda alebo minimálna odmena, ktorú za to ponúka. A zároveň túto sumu potom následne aj musí s víťazným uchádzačom dodržať. Samozrejme, môže dohodnúť aj viac, ale nemôže dohodnúť menej. Inými slovami, inzeráty pracovné by po prijatí tohto zákona museli hovoriť aspoň to, koľko najmenej je zamestnávateľ ochotný za tú prácu zaplatiť.
Zákon nekladie žiadne limity zamestnávateľom v tom, aké ďalšie informácie by tam uvádzali. To znamená, mohli by uvádzať rozpätie, mohli by uvádzať dodatočné výhody a benefity, koľko sa platí za nadčasy a aké iné výhody, ktoré má. Nič z toho by zákon neobmedzoval. Zákon by len hovoril, že to číslo, ktoré je uvádzané ako najnižšie, nemôže zamestnávateľ ani následne podliezť.
Zároveň návrh zákona hovorí o tom, že ako tento zákon vymáhať. Navrhuje sa, aby ho vymáhala inšpekcia práce, ktorá teda vymáha aj ostatné pracovnoprávne predpisy. A vymáhala ho spôsobom, kde výslovne je v zákone uvedené, že pri prvom porušení zamestnávateľ dostane len upozornenie. To znamená, že v snahe byť zase ústretoví k zamestnávateľom sme ten zákon naformulovali tak, aby sa nikto nemohol stať nevedomky obeťou nejakej štátnej byrokracie, pretože ak náhodou si tohto zákona nebude vedomý alebo nebude si vedomý, ako presne ho má uplatniť, tak pri prvom porušení dostane len upozornenie. A následne už môže byť zamestnávateľ aj pokutovaný, ale tým pádom zabezpečíme, že to porušenie už bude musieť byť vedomé, pretože bude minimálne raz upozornený štátom, aj keby nemal sám osebe o tomto zákone povedomie.
Prečo treba takýto zákon prijať? Dovoľte mi namiesto toho, aby som možno hovoril štatisticky, analyticky, dovoľte mi odcitovať dva príbehy zo života, ktoré nám povedali ľudia z praxe, žijúci na Slovensku. Takže dovoľte mi odcitovať prvý príbeh.
"Za svoj život som absolvoval naozaj veľa pohovorov, či už prvé kolo, druhé kolo, tretie, a nikdy, opakujem nikdy, mi ani personálka, ani potenciálny zamestnávateľ neponúkli vyšší plat, ako som pýtal. Nehovoriac o ix kolách, času, výdavkov, energie, príprav a tak ďalej stratených zbytočnými výjazdmi nielen v rámci Slovenskej republiky, kde som sa dosť často cítil doslova ako zaujímavé šikovné zvieratko, na ktoré sa prišli pozrieť niekedy počas jedného pohovoru aj viac ako šesť ľudí. Nehovoriac, že na moje špecifické odpovede, ktoré mali viesť k tomu, aby som si urobil detailnejší pohľad na pracovné miesto, kde veľakrát ani samotní manažéri, pod ktorými som pracoval, nevedeli odpovedať. A to som sa napočúval potenciálnych zamestnávateľov, aký som erudovaný, s bohatými skúsenosťami a podobne. Prečo mi ani jeden z nich po tom, čo som sa im páčil a vyhovoval ich požiadavkám, ba niektoré som predčil, mi neponúkli vyšší plat? No prečo asi? Pretože väčšinou čakali, že sa nájde iný uchádzač, rozumej, z odľahlejších a chudobnejších častí Slovenska, ktorý to bude robiť za menej, resp., aby som bol presnejší, za oveľa menej. A kto tvrdí, že nie, tak nech už konečne vystrčí hlavu z piesku a pozerá sa, aká je realita." To je od občana.
A potom od pracovníčky, ktorá robila v personálnej agentúre. "Pre personálku som robila dva roky. Klient chcel zamestnanca získať vždy za čo najnižšie ohodnotenie z rozsahu, ktorý si sám zadal. Základným pravidlom bolo nikdy nepovedať ponúkanú mzdu vopred, vždy žiadať predstavu zamestnanca. Ak chcel viac, mali sme ho skúsiť ukecať na toľko, koľko bol budget a nabaláchať ho na ostatné benefity a postupný rast platu. Ak chcel menej, super, máme lacnejšieho človeka. A keď toto robíš dlhšie, jednoducho to máš v sebe. Ak uchádzač zavolal a opýtal sa na mzdu alebo sa na ňu pýtal na začiatku pohovoru, bol odpísaný. Logika bola, že keď niekoho zaujímajú peniaze, nebude to dobrý kandidát."
Tieto dva príbehy som vybral z množstva, ktoré sme dostali rôznymi či už sociálnymi, alebo inými médiami, pretože ilustrujú mentalitu súčasného trhu z pozície aj jednej, aj druhej strany. Tá mentalita je naozaj o čo najlacnejšom získaní zamestnanca.
Zároveň však voči zamestnancovi nie je pristupované korektne. Aby som to odcitoval ešte z iného, z iného prípadu, tak dovoľte mi odcitovať. "Nedať do inzerátu plat je zneužívanie pozície na trhu toho, čo si prácu hľadá. Plat je pre zamestnanca veľmi dôležitá vec, podobne ako pre zamestnávateľa moja kompetentnosť vykonávať prácu. Si predstavte, že situácia by bola opačná a firmy zúfalo potrebovali zamestnancov a oni by im posielali životopisy bez informácií o svojom vzdelaní a skúsenostiach, tie by prezradili až na pohovore. Neuvádzanie kompletných informácií je mrhaním času pre obe strany."
A posledný úvodný citát. "Zverejnenie ponúkanej mzdy nie je informácia len pre uchádzačov o zamestnanie, ale aj pre zamestnaných, aby mali možnosť porovnať a rozhodnúť sa, či ostanú pracovať pre súčasného zamestnávateľa, alebo to skúsia inde."
Preto som si dovolil odcitovať tieto stanoviská a skúsenosti, lebo ilustrujú to, že dnes máme trh práce a najmä teda jeho aktérov, ktorí sa v mnohých prípadoch sústreďujú skôr na zneužitie, alebo využitie podľa vášho uhlu pohľadu, nedostatočnej vyjednávacej sily, informovanosti a postavenia ľudí, ktorí sa o prácu uchádzajú. Je to aj v súlade, a k tomu sa dostanem neskôr, s filozofiou toho, že len hlupák platí ľuďom viac, než absolútne musí. A to je filozofia, s ktorou ja síce nesúhlasím, a to ako človek, ktorý manažoval, najímal a platil dlhé roky mnoho ľudí, ale je to filozofia, ktorú nepochybne mnohí majú, a ja sa k tomu ešte na záver vrátim, pretože ju má aj zjavne líder najväčšej opozičnej strany.
Pokiaľ má veľa zamestnávateľov takúto filozofiu, tak potom povinné zverejňovanie ponúkaných platov je nástroj, ako pomôcť ľuďom vyrovnať túto mocenskú nerovnováhu. Inými slovami, pre zamestnávateľov, ktorí nechcú zneužívať neinformovanosť zamestnancov alebo ich zraniteľnejšie postavenie, to žiadny problém nemôže byť. Naopak, pre zamestnávateľov, ktorí to zneužívať chcú, by tento faktor aspoň čiastočne prispel k vyrovnaniu mocenskej nerovnováhy a k tomu, aby zamestnanci boli v lepšom postavení.
Dovoľte mi, keďže to je jadro celého zákona, o tom hovoriť aj podrobnejšie.
Prvá námietka voči tomuto návrhu, ktorá sa objavila, bolo, že je to zvýšenie byrokracie. Ako som už uviedol, tento argument je jednoducho nepravdivý. My hovoríme o tom, že mzda sa musí uvádzať v inzerátoch, ktoré sa aj tak zverejňujú. To znamená, my nepridávame zamestnávateľovi žiadnu administratívnu povinnosť navyše, že by musel niečo zverejňovať. My navyše nechávame na zamestnávateľa, ako som spomenul, aj formu toho, tej informácie. To znamená, že nepredpisujeme, ako som povedal, presne, že to musí byť takto a takto naformulované. Keď niekto chce uviesť rozpätie, nech uvedie rozpätie, keď niekto chce, napríklad sťažoval sa niekto, že ja dávam nízky základný plat, ale ľudia si neuvedomujú, že ja platím dobre nadčasy a mám tieto benefity. Nie, to tam môže pokojne tiež napísať, keď chce. Môže napísať, ponúkame síce len 740 hrubého, ale popritom si môžte zarobiť na tomto.
Zamestnávateľ bude môcť robiť úplne, čo chce, jediné, čo bude musieť dodržať, je dodržať to minimum, ktoré tam ale uvedie. Nemôže sa stať, že tam napíše tých 740 euro a zamestnanec nakoniec zistí, že, prepáčte, je to len 690, lebo, bohužiaľ, sa nám zhoršilo hospodárenie. Takže preto musím absolútne odmietnuť argument byrokratizácie.
Druhý argument, ktorý predviedol alebo predložil pán Richard Sulík, je, že je toto opatrenie zbytočné, lebo zamestnávatelia ho budú obchádzať tým, že zverejnia len minimálnu mzdu. To znamená, napíšu do inzerátu, plat je 435 eur minimálne a podobne a tým pádom vlastne to celé sa minie účinku. Tento argument je zaujímavý, ale keby bolo tak, tak by som nerozumel celkom zúrivosti niektorých zamestnávateľov z tohto návrhu, pretože skôr by sa z nás mohli smiať, ale oni sa z nás nesmejú podľa reakcie.
A ten dôvod je veľmi jednoduchý. To, čo hovorí pán Sulík, by mohla byť pravda, keby sme v tejto chvíli na Slovensku mali 20-percentnú nezamestnanosť a ľudia jednoducho by zúfalí chodili na všetky pohovory, ktoré tu sú, pretože by boli zúfalí po akejkoľvek práci. Za takých okolností je dosť možné, že by tento zákon sa neusadil do praxe dobre, ani keby sme ho tu schválili.
To však dneska situácia na Slovensku nie je. My sme dnes na Slovensku v situácii, keď kvalifikovanej pracovnej sily je nedostatok a najmä v niektorých regiónoch zamestnávatelia sa doslova začínajú biť o zamestnancov.
Je tu pán predseda Danko a on tak dbá na ten rokovací poriadok, tak nemôžem tu vytiahnuť tie vizuálne pomôcky, ale, ale mám odfotených viacero inzerátov, dokonca bilbordov, kde dnes spoločnosti, a teraz nehovorím o Esete, teraz hovorím o McDonalde, Bille, kde, o Lidli, kde títo zamestnávatelia dneska začínajú na bilbordoch uvádzať, že u nás má pokladník aspoň 750, u nás má zamestnanec v McDonalde aspoň 800. To znamená, že to ukazuje, že práve naopak, tá mzda sa stáva jednou z kľúčových častí konkurenčnej výhody.
No a čo by sa stalo v takej situácii so zamestnávateľom, ktorý začne písať na bilbordy, že chcem programátora, ponúkaná mzda 435 eur minimum. No, nikto by mu neprišiel na taký pohovor.
To znamená, že to, čo my si myslíme, je, že v súčasnom stave trhu práce tento zákon by, naopak, mal veľmi silný účinok, pretože by zamestnávatelia, ktorí by ho obchádzali, sami sebe škodili a sami seba strelili do nohy.
Tretí argument, ktorý sa objavil, jeho autorkou je pani kolegyňa Kiššová, ktorá, viem, že aj chce v rozprave vystúpiť, takže môžme aj ďalej diskutovať, ona hovorila, že ono to môže teoreticky viesť k nižším platom, lebo vlastne keď sa do inzerátu dá nižší plat a potom príde uchádzač, ktorý už je s tým spokojný, tak mu vlastne neponúknu vyšší. No ako som uviedol ten citát od tej personálnej agentúry, personálna agentúra práve, naopak, nikdy nejde nad svoje možnosti, na to, čo je dané a, naopak, ešte sa snaží tých kandidátov, ktorí chcú viac, tlačiť. To znamená prípad, že by niekto si mohol zapýtať viac, oni boli ochotní zapýtať viac a on len vďaka tomu, že na inzeráte bude uvedená nižšia suma, už bude spokojný, sú jednoducho úplne mimo realitu.
Otázka je, čo sa stane s platmi celkovo, keby bol prijatý tento zákon. Pravdepodobne by to prispelo k vyšším platom, ale osobitne by to pomohlo skupinám, ktoré sú dneska nejakým spôsobom znevýhodnené. Dovoľte mi odcitovať hlavnú ekonómku ministerstva financií a šéfku Inštitútu finančnej politiky Luciu Šramkovú, teda najvyššieho ekonóma tejto, by som povedal, slúžiaceho v štátnej službe, ktorá povedala: "Vítam opatrenia, ktoré stransparentňujú platy, napríklad zverejňovanie platov v inzerátoch. Sú to veľmi dobré opatrenia pre zmazávanie medzier vo výplatách medzi diskriminovanými skupinami obyvateľstva. Dlhšia kariéra a lepšie vzdelanie dnes napríklad ženám neprinášajú vyšší príjem v takej miere ako mužom a na Slovensku máme nadpriemerné príjmové rozdiely medzi pohlaviami. Na základe uvedených zistení bude transparentnosť platov pravdepodobne jedno z odporúčaných opatrení na trhu práce." Povedala Šramková.
To sa, samozrejme, netýka len žien. Týka sa to napríklad mladých uchádzačov, týka sa to napríklad menšín, osobitne, osobitne Rómov, teda všetkých tých, ktorí sa cítia byť na trhu práce v ešte slabšej pozícii, a preto sú ešte opatrnejší v tom, čo si zapýtajú, a často si zapýtajú menej, než zamestnávateľ je ochotný dať, ale, samozrejme, veľká časť zamestnávateľov nebude umelo ponúkať viac. Pre týchto ľudí by bol tento návrh asi najväčším benefitom, ale nielen pre nich.
Ako už som citoval na úvod, bol by veľkým benefitom pre existujúcich zamestnancov, ktorí by vedeli, či si môžu zapýtať viac, lebo keby zrazu zistili, že na to isté miesto u toho istého zamestnávateľa už sú ponuky o dve stovky vyššie, tak by si to asi išli so svojím zamestnávateľom vydiskutovať, a keby im nevyhovel, tak by asi začali hľadať nové zamestnanie. Inými slovami, môžem vám garantovať, že keď Lidl a Billa a McDonald dávajú na bilbordy tie sumy, ktoré dávajú, tak nemajú vo svojich obchodoch ľudí, ktorých za tú istú prácu platia horšie, pretože by sa im tí ľudia začali búriť. Inými slovami, transparentnosť pomôže aj existujúcim zamestnancom, ktorí sa ani nechcú, nutne tú prácu zmeniť.
V konečnom dôsledku to pomôže všetkým zamestnancom a nemyslím si to len ja a dovoľte mi aj odcitovať prieskum, ktorý sme si zadali medzi občanmi všeobecne, teda nie všetkými, od 18 do 65 rokov, aby som bol presný, a v tomto výskume 45 % ľudí povedalo, že tento krok by určite viedol k zvýšeniu platov, a 27 % povedalo, že by to skôr viedlo k zvýšeniu platov. To je spolu 72 % občanov, ktorí považovali tento krok, teda nielenže s tým súhlasili, k tomu sa ešte dostanem, ale zároveň ho pokladali za potenciálne veľmi užitočný.
Teraz dovoľte mi k záveru sa vyjadriť aj trošku k politike tohto návrhu, aj vzťahu k podnikateľskej a zamestnávateľskej triede. V prvom rade tento zákon je naozaj veľmi podporovaný občanmi, podľa nášho prieskumu, ktorý bol robený na reprezentatívnej vzorke teda vo veku 18 až do 65 rokov, 84 % ľudí buď súhlasilo úplne alebo skôr s týmto návrhom. Tých, čo boli proti, bola drvivá menšina. Čo je zaujímavejšie, že keď si Podnikateľská aliancia Slovenska robila svoj vlastný prieskum medzi podnikateľmi na rôzne návrhy, tak tento návrh bol aj medzi samotnými podnikateľmi pol na pol, teda myslím, že o 1 % viac s ním nesúhlasilo, ako s ním súhlasilo, ale ten pomer bol takmer vyrovnaný. Inými slovami, toto je návrh, ktorý ľudia, zamestnanci, absolútne podporujú a samotní podnikatelia a zamestnávatelia sú rozdelení, ale je aj výrazná časť, ktorá je proti.
A tu je podľa mňa jadro toho, čo by sme si mali vydiskutovať, ako chceme, aby na Slovensku fungovali vzťahy medzi zamestnancami a zamestnávateľmi a ako by do toho mala vstupovať politika. Jedna možnosť je tá, ktorá preferuje triednu vojnu. To je možnosť, ktorá hovorí, že zamestnávateľ je ten, kto chce zamestnanca čo najviac vytlačiť a čo najmenej mu zaplatiť, a zamestnávateľ je ochotný robiť niečo dobré pre zamestnávateľov (pozn. red.: správne "zamestnancov") len pod veľmi tvrdým tlakom, napríklad, že mu ľudia odídu. Ale nikdy nie dobrovoľne a nikdy nie iniciatívne. Takýto krok napríklad vidí toto zverejňovanie inzerátov, keďže to posilní pozíciu zamestnancov v celom procese ako protipodnikateľský, ako nejaký nástroj, ktorý má ublížiť zamestnávateľom alebo ich pritlačiť, a preto ak chce niekto hájiť podnikateľov, manažérov, zamestnávateľov, musí s ním bojovať. Toto je postoj triednej vojny, postoj, kde stoja nevyhnutne záujmy jedných proti druhým. Kde v podstate aj komunisti majú pravdu, keď hovoria, že podnikatelia a zamestnávatelia sú len tvrdí zdierači ľudí. Len na rozdiel od možno komunistov títo ľudia to pokladajú za prirodzené, dokonca aj dobré.
Aby som ilustroval tento pohľad, dovoľte mi jeden citát pána Richarda Sulíka, ktorý povedal: "Podnikateľ, ktorý dobrovoľne zvyšuje svojim zamestnancom plat, nie je podnikateľ, ale filantrop. Ale úplne bežne zvyšuje podnikateľ svojim zamestnancom plat z donútenia, že ak tak nespraví, tak mu odídu."
Dovoľte mi v prvom rade povedať, že to jednoducho nie je pravda a to ako človek, ktorý som či vo verejnom, neziskovom alebo aj súkromnom sektore najímal, manažoval a niekedy aj prepúšťal pomerne veľké množstvo ľudí za ostatných sedemnásť rokov. Často dokonca aj z pomerne skromných prostriedkov, pretože či už aj v tom verejnom sektore, alebo aj v tom neziskovom ten objem peňazí, ktoré som mal na mzdy, bol veľmi skromný, napríklad aj v porovnaní s podnikateľmi, ktorí bojovali o tých istých ľudí so mnou. Tak často som nemohol ponúkať atraktívne podmienky, minimálne finančné. Ale napriek tomu som nikdy nepristupoval k tomu takto. Naopak, vychádzal som z predpokladu, ktorý sa mi osvedčil, že najproduktívnejší zamestnanec je ten, ktorý je spokojný, aj keď možno neviem zaplatiť toľko, koľko v ideálnom svete by on chcel, aj ja by som chcel, tak určite sa nevnímam, nás ako ľudí, ktorí majú úplne protichodné záujmy, kde ja som ten, kto ho má čo najviac pritlačiť a zdierať a nedať mu ani o korunu viac. Naopak, pokiaľ tie možnosti dovoľujú, treba sa so zamestnancami o prosperitu podeliť, pokiaľ to možnosti nedovoľujú, treba hľadať porozumenie na oboch stranách pre to, aby sme to vydržali.
Tento pohľad je nielen podľa mňa ekonomický a sociálne pravdivý, ale je podľa mňa aj politicky vhodný, pretože ak budeme veriť vo vzťahy zamestnávateľa a zamestnanca ako v triednu vojnu, tak dovolím si upozorniť zamestnávateľov a podnikateľov, že to je vojna, ktorú nevyhnutne prehrajú, pretože je to v pomere zhruba 1 : 20, 1 : 10? A taká vojna sa nedá vyhrať.
Preto ja si osobne myslím, že práve vyvolávanie zdania nevyhnutného rozporu záujmov, konfliktov triednej vojny je v tých, ktorí práve sú proti trhovej ekonomike a ktorí sa práve snažia presvedčiť ľudí, že to nemôže fungovať aj inak ako vzájomným zdieraním.
A krásnym príkladom je táto, je toto zverejňovanie inzerátov, kde dovoľte mi odcitovať tri citáty manažérov, podnikateľov tiež k tomuto zákonu, ktorí sú z tej menšiny alebo z tej polovice, ktorá s tým nemá problém. Samozrejme, sú aj takí, ktorí sú proti, ale verím, že tých bude citovať kolegyňa Kiššová.
"Roky som prijímal, aj dnes vyberám a prijímam do firmy zamestnancov. Vždy som chcel prijať zodpovedných ľudí a nie ovce. Preto som vždy hral otvorenú hru a vždy sa mi to oplatilo. Nikdy som za tie roky nikoho z tých, čo som vybral, nemusel vyhodiť. Na druhej strane som prešiel desiatkami konkurzov a je to skutočná bieda. Chcem počuť normálny argument, prečo nezverejňujú v ponuke aj odmenu. Pre uchádzačov je plat či mzdy tá najpodstatnejšia informácia. Ponuky "predám auto, príďte do Košíc a tam vám poviem cenu" sa tiež nedávajú."
Mám známeho, ktorý podniká. Včera som mu dal otázku v rámci debaty: "Zverejňuješ mzdy v inzerátoch?" Odpovedal mi: "Áno, kedysi sme to tak nerobili." A ja na, ďalšia moja otázka bola: "Ako to hodnotíš?" Povedal: "Veľmi pozitívne. Máme uchádzačov, ktorí hneď vedia, s čím môžu počítať, hlásia sa mi oveľa relevantnejší kandidáti, oveľa viac, ako keď sme plat neuvádzali."
A tretí. "Ja som vždy do ponuky uviedol, o aký charakter práce pôjde, na koľko zmien sa bude robiť, či sú v tom sviatky, víkendy, nočné, miesto práce. Vždy som uvádzal napríklad základný plat 750 eur plus 250 výkonnostný bonus, preplácané nadčasy plus odmena za nadčas, prípadne ďalšie benefity. Potom mali záujemcovia dosť informácií, prišli mi len tí, čo chceli robiť, a mohli sme sa v kľude baviť o ďalších veciach."
Dovoľte mi teda tento úvod, úvodné slovo ukončiť tým, že toto nie je zákon proti podnikateľom, toto je zákon za lepšie fungovanie trhu práce, ktorý je v prospech zamestnancov, najmä v súčasnom stave ekonomiky, ale aj v prospech zodpovedných podnikateľov, ktorí skutočne hľadajú dobrých ľudí a nevnímajú pracovnoprávny proces ako triednu vojnu, a preto si dovoľujem uchádzať sa o vašu podporu pre tento návrh.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predseda. V súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená predsedníčkou Výboru Národnej rady pre sociálne veci za spravodajcu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 544. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky.
Prosím, pán predseda, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda. Vážené panie poslankyne, vážení poslanci, vážení členovia vlády, dovoľte mi, aby som z poverenia predsedu vlády a podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky ospravedlnil z dnešnej hodiny otázok neprítomných členov vlády a oznámil ministrov poverených ich zastupovaním.
Neprítomný je dnes minister školstva, vedy, výskumu a športu pán Peter Plavčan, ktorý je na zahraničnej služobnej ceste, zastupuje ho minister dopravy a výstavby pán minister Érsek. Podpredsedníčku vlády a ministerku spravodlivosti Luciu Žitňanskú v rámci jej neprítomnosti nezastupuje nik, nakoľko nie sú na ňu otázky. Neprítomný je aj minister zdravotníctva Tomáš Drucker, ktorý má neodkladné pracovné povinnosti, ale nie sú naňho žiadne otázky. Minister hospodárstva Peter Žiga takisto neprítomný, ale bez otázok na dnešnej hodine otázok. A pani ministerka pôdohospodárstva, rozvoja vidieka Gabriela Matečná, ako aj pán minister obrany Gajdoš, pretože nie sú na nich žiadne otázky a majú svoje pracovné povinnosti.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážený pán poslanec, v nadväznosti na vašu otázku, ktorá sa týka súčasných prejavov extrémizmu a neonacizmu na Slovensku, by som chcel predovšetkým uviesť a pripomenúť, že pán premiér aj včera na 28. sneme Združenia miest a obcí Slovenska vyzval primátorov a starostov, aby netolerovali vo svojom okolí prejavy fašizmu. Podľa jeho slov je potrebné tieto prejavy zastaviť, kým je čas, a toto musí byť jedna zo základných výziev pre celú našu krajinu, ak si dovolím zopakovať slová pána predsedu vlády.
Je naozaj smutné, že myšlienky neonacizmu a extrémizmu sa objavujú v krajine, ktorá pred siedmimi desaťročiami priamo zažila hrôzy vojny, ktorú rozdúchala fašistická ideológia. A práve absencia osobnej skúsenosti a povrchné znalosti, či dokonca nezáujem o históriu sú predpokladom rôznych výkladov minulosti, ktoré sa objavujú aj u nás. Aj preto sa stretávame s extrémnymi prípadmi neonacizmu a rasovej nenávisti v súčasnosti.
Negatívnu úlohu pritom zohráva aj internet. Extrémizmus a jeho prejavy majú na sociálnych sieťach čoraz radikálnejšiu podobu, nechýbajú rasistické príspevky podnecujúce k násiliu, dokonca ani vyhrážky na fyzickú likvidáciu. Klamlivou propagandou a dezinformáciami sa určité skupiny ľudí snažia rozvrátiť spoločnosť, vniesť do nej chaos alebo aj ovplyvniť voľby a formovanie politickej moci v jednotlivých štátoch. Takéto hrozby si nemožno nevšímať, ale ostro sa proti nim postaviť. Ako povedal predseda vlády: „Dobré slovo nestačí, potrebné sú aj represie.“
Na Slovensku žije už tretia generácia, ktorá nezažila vojnu. Mier u nás sa stal na desaťročia realitou, ktorú prijímame ako úplnú samozrejmosť. Práve história nás učí, aby sme neopakovali chyby z minulosti, odovzdáva prežitú skúsenosť ďalším generáciám a poslaním pokroku a humanity, hovorí sa tomu formovanie historickej pamäte národa. V tomto duchu poznania nemôžeme byť ľahostajní a tolerantní k akýmkoľvek prejavom fašizmu nielen na tej najnižšej úrovni, ale je naozaj smutné, že aj na tej najvyššej, v pléne Národnej rady Slovenskej republiky, kde chráni poslancov výroková imunita.
Nikto na Slovensku azda nečakal, že sa vrátime k niečomu, čo tu už raz bolo, že po uliciach budú chodiť holohlaví muži a zdraviť sa „Na stráž!“, že stále častejšie sa aj na rôznych verejných podujatiach budeme stretávať so spochybňovaním výsledkov 2. svetovej vojny, holokaustu, s velebením štátu a ľudí, ktorí vyznamenávali fašistov za vraždenie obyvateľov slovenských miest a obcí. To nemá nič spoločné s demokratickým štátom a s ochranou ľudských práv a slobôd.
Z hľadiska legislatívy sa na Slovensku problematike extrémizmu dnes venuje Špecializovaný trestný súd, ako aj Špeciálna prokuratúra. Navyše, ako iste viete, pán poslanec, 1. februára tohto roku vznikla Národná jednotka boja proti terorizmu a extrémizmu, ktorá patrí pod Národnú kriminálnu agentúru. Vyše 100 príslušníkov polície špeciálne vyškolených sa už začína zaoberať trestnými činmi terorizmu a extrémizmu a trestnými činmi súvisiacimi s ich financovaním. Zároveň je ich úlohou odhaľovať takéto prejavy na internete. Verím, že v krátkom čase bude vidieť aj výsledky ich práce, keďže zväčša ide o policajtov, ktorí majú patričné vzdelanie, ako aj vedomosti v tejto oblasti.
V Českej republike, kde už táto špeciálna jednotka funguje, dokážu jej príslušníci vo väčšine prípadov odhaliť manipuláciu s informáciami, ktoré vedú k extrémizmu. Bude potrebné čoraz viac spájať naše sily na ochranu spoločných hodnôt, ktoré v Európskej únii zdieľame, posilniť spoluprácu bezpečnostných zložiek členských krajín Únie. To možno považovať za jednu z priorít súčasnej vládnej koalície.
A ako bude štát pristupovať k žiadateľom o zbrojné povolenie, ktoré v minulosti pôsobili v zakázaných neofašistických hnutiach? Podľa súčasnej právnej legislatívy môže Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky na zamedzenie takýchto prípadov využívať inštitút odňatia zbrojného preukazu podľa zákona o strelných zbraniach a strelive. Pri preverovaní podmienky spoľahlivosti môže útvar Policajného zboru zamietnuť vydanie zbrojného preukazu žiadateľovi alebo jeho držiteľovi odňať zbrojný preukaz, ak nie je záruka, že zbraň nezneužije.
Záverom by som chcel zdôrazniť, že 8. máj 1945 nadobro skoncoval s časmi, keď fašizmus vstupoval do európskej politiky. Vojenskou silou spojencov bola definitívne porazená ideológia, ktorá sa snažila o ovládnutie sveta a nehanebne určovala, kto je nadčlovek a kto je podradnou rasou, ale i to, kto nemá právo na život. Aj preto sa dnes staviame výrazne na odpor každej ideológii, v duchu ktorej sa jej predstavitelia neštítia ničiť všetko, k čomu pociťujú nenávisť.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Iba doplnenie. Chcel by som vyjadriť poďakovanie národnej jednotke a celej Národnej kriminálnej agentúre za to, že sa veľmi aktívne chopila otázky boja proti neofašizmu a nerobí výnimky ani v prípade poslancov Národnej rady, ktorí sú neonacistického presvedčenia, čo veľmi silne oceňujem. Z tohto dôvodu by som povzbudil ministerstvo vnútra v tom, aby sa odnímali zbrojné preukazy každému, kto sa hlási k tejto ideológii, kto sa motá okolo kotlebovcov, lebo to sú naozaj potencionálni zločinci, ktorí môžu viesť rasové kriminálne činy.
Hnedý mor musíme zastaviť nielen z humanistických dôvodov, ale aj preto, že to je opľúvanie pamiatky našich povstalcov z SNP, opľúvanie našich osloboditeľov z Červenej armády z Ruskej federácie a z ďalších národov, ktorí nás oslobodzovali. Šíriť rasovú nenávisť nie je pubertálna zábavka, ale zločin a ľudia to musia vedieť, a preto musíme veľmi tvrdo zakročiť.
Ďakujem, pán podpredseda vlády.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán poslanec, kolegyne, kolegovia, hneď na začiatku je potrebné povedať, že otázka uvoľňovania dlhovej brzdy je otázkou odbornou, ale politickou zároveň. Odbornou po stránke jej základnej konštrukcie a zdôvodnenia a politickou v otázke jej podpory a schvaľovania. Hneď od začiatku musím povedať, že túto otázku naša vláda vníma predovšetkým v odbornej rovine.
Ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti bol na Slovensku prijímaný v čase, keď sa slovenská ekonomika a hospodárstvo zmietali v dôsledkoch globálnej finančnej krízy, prirodzene, s jej dopadmi na investičné obmedzovanie vo firmách sprevádzané nižšou mierou investícií, šetrením domácností, neistotou na akciových trhoch a z toho automaticky vyplývajúcich dôsledkov pre rozpočtovú politiku Slovenska vo forme zníženia príjmov štátneho rozpočtu.
Zároveň je potrebné mať na pamäti, že sa tak dialo v časoch vysokej globálnej a európskej neistoty sprevádzanej aj gréckou krízou, ktorá sa dokonca na Slovensku pričinila o vyslovenie nedôvery voči vtedajšej vláde Ivety Radičovej. V takejto politickej a ekonomickej situácii bolo cieľom podporiť a sprehľadniť celý proces konsolidácie a ozdravenia verejných financií a zabezpečiť ich budúcu stabilitu. Tento cieľ bol aj jedným z hlavných dôvodov, prečo sa na schválenie kompromisného znenia ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti v minulosti zhodol takmer celý parlament. Opakujem, skutočne kompromisného znenia.
Samotná dlhová brzda, resp. ústavné ohraničenie maximálnej výšky verejného dlhu podľa ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti, predstavuje významný legislatívny nástroj, ktorého cieľom je podporiť a sprehľadniť celý proces konsolidácie a ozdravenia verejných financií a zabezpečiť ich budúcu stabilitu. Nakoľko bol vládny program tvorený vo výrazne zmenenej ekonomickej situácii, zakotvil úlohy aj vo vzťahu k možnej zmene dlhovej brzdy, citujem: „S cieľom nájsť ústavnú väčšinu vláda bude iniciovať širokú odbornú a politickú diskusiu o reforme ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti na základe doterajších skúseností s jeho praktickým uplatňovaním. Cieľom bude najmä dosiahnuť neutralitu tzv. dlhovej brzdy pri riadení verejného dlhu naviazaním sankčných pásiem ústavného zákona na čistý verejný dlh namiesto hrubého verejného dlhu, zohľadnenie strategických verejných investícii pri uplatňovaní sankcií a nastavenie parametrov sankčných pásiem podporujúcich hospodársky rozvoj Slovenska.“
Diskusia by sa tiež mala zamerať na neutralizáciu vplyvu metodologických zmien na výšku dlhu. Asi niet liberálneho ani ľavicového ekonóma vo svete, ktorý by dnes popieral vzťah medzi istou mierou zadlženosti štátu a hospodárskym rastom. Preto základným argumentom našej vlády vo vzťahu k uvoľňovaniu dlhovej brzdy je súčasné mimoriadne dynamické napredovanie slovenskej ekonomiky a hospodárstva, ktoré by podľa nášho názoru umožnilo otvorenie dlhového rámca v prospech vymedzených oblastí verejných investícií, ktoré by skokovo Slovenskú republiku posunuli ďalej po stránke dobudovania verejnej infraštruktúry, a to najmä cestnej siete, a zároveň mu umožnili byť aj naďalej kredibilným partnerom vo vzťahu k predchádzajúcim súkromným investíciám, prichádzajúcim súkromným investíciám.
Minister financií bol preto v zmysle našich argumentov poverený počas súčasného volebného obdobia vypracovať novelu ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti a presne k tomu smeruje aj vaša otázka. Dobudovanie dopravnej infraštruktúry minimálne na úrovni diaľnic a rýchlostných ciest určite patrí k jedným z nástrojov podporujúcich zmierňovanie regionálnych rozdielov, ako aj rast životnej úrovne občanov v daných regiónoch. No nemožno opomenúť, že jedným z hlavných ekonomických problémov, ktorý dnes trápi Slovensko, je nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily. V regiónoch, kde dnes nemáme diaľnice, sú koncentrovaní dlhodobo nezamestnaní s nízkou úrovňou vzdelania, ktorí po rokoch v evidencii nezamestnanosti stratili pracovné návyky. Preto je nevyhnutné mať na pamäti, že diaľnice nie sú postačujúcim receptom na hospodársky zázrak pre tieto regióny a musíme uvažovať aj o investíciách v iných oblastiach, ktoré štát môže svojimi politikami podporiť.
Zároveň nesmieme zabúdať, že Slovensko má dnes výborné ekonomické výsledky, ale aj zodpovednú rozpočtovú politiku a zlepšujúcu sa dlhodobú udržateľnosť verejných financií, ktorú oceňujú investori a medzinárodné inštitúcie. Kredibilný ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti tomuto pozitívnemu imidžu krajiny výrazne pomáha. Sme vnímaní ako partner z jadra eurozóny, kde sme sa ocitli s krajinami, ktoré majú oveľa vyššiu ekonomickú výkonnosť ako Slovensko. Takúto výsostnú pozíciu nemajú všetky krajiny východnej a strednej Európy. Preto okrem vytvorenia priestoru pre financovanie strategických investícií musí byť pre nás všetkých priorita udržať si naše súčasné pozitívne nastavenia a postavenie v eurozóne, avšak ruka v ruke s budúcim vyrovnaným sociálno-ekonomickým rozvojom a modernizáciou Slovenska, ktorá by nemala byť predmetom politického súboja, ale odbornej debaty aj tu na pôde Národnej rady Slovenskej republiky.
Ďakujem veľmi pekne.