19. schôdza

Ďakujem pekne. Vážené dámy, vážení páni, predkladáme návrh zákona, ktorý zohľadňuje najlepší záujem a práva opustených detí. Počet profesionálnych rodičov klesá, ale počet detí v týchto profesionálnych rodinách stúpa. Nie sú to len štatistiky, sú to dôkazy o tom, že profesionálne rodiny sú preťažené a že na to dopláca dieťa. Preto je nepochopiteľné, že sa opakovane a desiatykrát stretám s tým, že systém sociálnoprávnej ochrany detí úmyselne bráni profesionálnym rodičom v tom, aby si dieťa, o ktoré sa starali roky, ponechali vo svojej starostlivosti alebo si ich adoptovali.
Sú chvíle, keď rodina vyhodnotí, že je v najlepšom záujme dieťaťa rodinu už nemeniť. Zostať s tým, ktorých dieťa pozná, miluje a má k nim hlboké citové väzby. Tak sa stalo napríklad aj v prípade malého šesťročného Jožka, ktorý trávil v profi rodine svoje dni od narodenia. Úžasný nápad dostal po týchto rokoch Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny spolu s Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Napriek tomu, že rodina mala záujem dieťa prijať, malý Jožko bol vo veku šesť rokov vyexpedovaný na Maltu bez zisťovania jeho názoru a bez toho, že by zodpovední rešpektovali jeho najlepší záujem.
Rovnako ako Karolínka, ktorá mala tri roky, keď profi rodina vyhodnotila, že dieťa je u nich už pridlho a vzájomné citové väzby sú prisilné, preto si chcela dieťa nechať navždy a podala žiadosť na súd. Zrejme tým zobudila spiace úradníčky, ktoré si uvedomili, že dieťa celé tri roky nikomu neponúkli. Tak hor sa na medzinárodné osvojenie. A to napriek tomu, že Karolínka žila v tejto profi rodine so svojimi dvoma súrodencami, ktorí ju milovali. Nikto však ich vzťah nerešpektoval. Až po zverejnení príbehu Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu priznalo farbu a psychologička prišla na posledné pojednávanie s tým, že dieťa nemôže byť osvojené, pretože má súrodenecké väzby. Sudkyňa aj žiadatelia z Malty zostali šokovaní. Dievčatko teda nikam neletelo, ale natruc profesionálnej rodine Karolínku zverili jej slobodnému strýkovi, pričom tri roky o ňom nebola v materiáloch ani zmienka a nikto mu Karolínku nenúkal. No potom mu ju z čistej pomsty nanútili.
Ďalšie a ďalšie profesionálne rodiny a deti, o ktoré sa starajú, trpia tým, že sa v tomto systéme cítia ako vazali. Záujem dieťaťa je na poslednom mieste. Mnohí z nich preto, že sú rukojemníkmi situácie, mnohokrát mlčia, no najradšej by kričali. Napríklad keď ich rodiny detský domov preťažuje, keď im pridelia ťažké konštelácie detí, naviac ďalšie dieťa s postihnutím. Keď priamo z terénu bez diagnostiky príde do rodiny dieťa so svrabom, všivavé, nevyšetrené pediatrom ani žiadnym iným odborníkom.
Prečítam vám list, ktorý bude zverejnený v najbližšom čísle časopisu Nebyť sám, je to časopis pre náhradných rodičov, ktorý vydáva Asociácia náhradných rodín. Píše ho bývalá profesionálna matka a s citom sumarizuje, čo sa v systéme práve v týchto chvíľach deje.
"Príjemný deň. Dočítala som posledné číslo časopisu Nebyť sám na jeden dúšok a zostalo mi potom akosi smutno. Nie zo všetkého, ale z jedného článku, ktorý sa ma aj tak bytostnejšie dotýka. Najprv som si myslela, že o tom napíšem len niekomu, aby som verejne nešla s kožou na trh a aby som sa tak nevyautovala, keď sa raz budem chcieť vrátiť do systému, ktorý idem teraz kritizovať. V nadväznosti toho, čo bolo v článku spomínané, ponúknuť náruč, čas i pohodlie. Ešte aj teraz silno uvažujem, či pri príspevku zverejniť svoje meno. Nateraz myslím, že radšej nie, nakoľko sa necítim úplne slobodne v tejto veci, no zároveň nedokážem mlčať, lebo mi ide o živé bytosti, o deti v detských domovoch, resp. v natrieskaných profi rodinách.
Smutno mi zostalo najmä preto, čo bolo v článku spomenuté o aktuálnom nefungovaní profesionálnych rodín. Že klesá počet profesionálnych rodín, že opäť ostávajú maličké deti v skupinách detských domovov, že podpora profi rodín je v skutočnosti ich masakrom. Už dlho sa borím s touto myšlienkou o devastácii profesionálnych rodín, hoc ja som momentálne mimo, keďže som na rodičovskej dovolenke. I tak ma nesmierne trápi to, keď mi volajú a píšu kolegyne aj bývalé kolegyne, aký nátlak sa na nich robí, len aby si vzali ďalšie a ďalšie dieťatko k sebe do profesionálnej rodiny, hoc doma už majú takmer malú škôlku, či už svojich detí, či už náhradkárskych detí, alebo aj, aj. Tiež ma bolí, keď sa mi hlásia potencionálne budúce kolegyne, ktoré by profi rodičovstvo veľmi chceli robiť a ktorým ja momentálne neviem o formálnej stránke profi rodičovstva takmer nič pekné povedať, hoci ešte nedávno, keď ma mnoho iných profi mamín oslovilo, som mohla o profesionálnom rodičovstve hovoriť ako o najkrajšom povolaní na svete, aké len existuje. O tom, aké je to silné, náročné, ale i nádherné povolanie zároveň. O tom, ako sa v profi rodičovstve denne stretáš s Bohom, s jeho požehnaním a priazňou v každom deculku, ktoré dostaneš len preto, aby si ho na chvíľu miloval. O tom, ako veľmi môže byť obohacujúca služba, čas i pohodlie, ak ich dáš s plným nasadením, plným priehrštím tým, ktorí ho najviac potrebujú. O tom, ako veľa dostávaš, keď môžeš dávať.
Ale teraz, teraz sa už len ťažko prederú tieto krásne a pravdivé slová, keď nad tým všetkým visí Damoklov meč formálnej stránky profesionálneho rodičovstva. Keď zrazu mám predstaviť realitu budúcim profi mamám, musím im povedať aj o tom, že v dnešnej dobe už nie je všetko tak, ako kedysi bolo. Vlastne niekedy mám pocit, že už nič nie je tak, ako to kedysi bolo. Presne pred viac ako desiatimi rokmi som písala do Nebyť sám s nadšením, s úžasom z toho, že som sa stala profi mamou jednému úžasnému rómskemu drobčekovi, že som pri tom stretla úplne pokrokovú, empatickú riaditeľku detského domova, ktorá mala tézu, že každé miminko potrebuje jedného človeka len pre seba, o to viac tieto opustené a bezbranné stvorenia, ktoré zažili odmietnutie už v bruchu matky a že práve ony potrebujú a majú dostať ten luxus mať jedného človeka len pre seba, mať jeho náruč len pre ich zranenú dušu. A ona to nielen hlásala, ale aj dodržovala a jednému profesionálnemu rodičovi vždy dávala len jedno profi dieťatko. Dokonca keď sme dostali dvojičky k nám do profi rodiny, tak zamestnala aj môjho manžela, aby sme sa mohli dvojičkám venovať obaja naplno.
Keď sa obzriem späť, tak vidím tých 11 rokov profesionálneho rodičovstva. Tak veľmi by som chcela napísať, že za tých 10 rokov sa toho toľko zmenilo k lepšiemu, ale nemôžem to napísať, lebo by som klamala. Klamala samu seba, klamala svoju rodinu, ktorá je do toho celého priamo vtiahnutá tiež, klamala potencionálne adeptky na nové profi mamy. Nemôžem a nechcem im klamať, preto im musím povedať o dnešnom trende v profi starostlivosti, o tom, že pre najvyšších je dôležitejšie to, či má váš rodinný dom hromozvod, než to, či sú vo vašom dome otvorené srdcia pre prijatie opustených. Že pre najvyšších je najdôležitejšie, aby vykazovali pozitívne finančné zisky a prezentovali veľa muziky za málo peňazí, čiže veľa detí v jednej rodine. Že pomocný podporný tím nie je vždy podporný, ale niekedy i odporný, keď na vás tlačí rovnako ako najvyšší namiesto toho, aby presadzoval vaše názory, resp. potreby detí. Samozrejme, chápem, že v tomto systéme ani nemôže inak.
Čo však nechápem, je práve ten nesystém, ktorý dokáže za pár rokov pochovať to, čo kedysi tak úžasne budoval, ktorý dokáže urobiť to, čo sa píše v článku o tom, že klesá počet profesionálnych rodín, že opäť zostávajú maličké deti v skupinách detských domovov, že podpora profi rodín je v skutočnosti ich masakrom.
A nechcem klamať ani sebe a svojej rodine. Tak rada by som i naďalej pokračovala v tom najkrajšom povolaní na svete. Tak rada by som opäť načerpávala tým, že môžem dávať. Tak rada by som ľúbila tých, ktorých nemá kto ľúbiť. Tak rada by som im dala to, čo denne dávam svojim piatim deťom, aj tým porodeným, aj náhradkárskym. Ale za akú cenu? Za cenu toho, že naša rodina sa zdevastuje vysilením, presilením, neodhadnutím vlastných limitov? Nie zvnútra, ale zvonku nanúteným preťažením, veľmi rýchlym vyhorením? Len preto, že namiesto jedného miminka nám bude ponúkaná súrodenecká skupina troch problémových chlapcov? Komu to čo prinesie, že v domácom prostredí sa nasilu vytvorí klasická domovácka skupina s ôsmimi deťmi? Je toto cieľom: použiť a vyhodiť? Profesionálne rodiny na jedno použitie? A kde budú nové, jednorazové profi rodiny? Kde ich systém nájde, keď počet profesionálnych rodín stále klesá? To už fakt nikomu nevadí, že maličké deti opäť ostávajú na skupinách v detských domovoch? Kto mi odpovie, prečo sa musí systém, ktorý tak pekne začal fungovať, rúcať?
Vlastne odpoveď asi poznám. O to je mi z celého smutnejšie, že sa život malých bezbranných detí zamieňa za ušetrenie financií zo štátneho, že sa zabúda, že za každým číslom v šanóne opustených sa skrýva jeden, vlastne nie jeden príbeh, jedna duša, jedna ľudská bytosť, ktorá nás potrebuje, ktorá potrebuje náruč len pre seba, aby sa mohla dostať z bolesti a krívd, ktoré sa na nej za tak krátky čas stihli napáchať."
Toľko bývalá a možno budúca profi mama. Preto by som chcela upriamiť pozornosť na problém nielen profi rodín celkovo, s tými rôznymi problémami, ktoré v článku vymenovala, a chcela by som zafokusovať hlavne na práva týchto opustených detí. Ak teda dopustíme, že ich systém zabudne v profesionálnej rodine dlhé roky, tak musíme dopustiť aj to, aby tá rodina mala šancu sa stať trvalým útočiskom tohto dieťaťa, aby neprišlo k tomu, že tvrdé zásahy systému hrozným spôsobom narušia vzťahy v rodinách, ale hlavne možno nenapraviteľným spôsobom poškodia dušu dieťaťa a celý jeho ďalší život.
Prosím vás teda v záujme opustených detí, ktoré potrebujú rodinu, aby ste podporili náš návrh zákona. Situácia sa aspoň nepatrne zlepší.
Ďakujem pekne.

Nati, ja ti chcem veľmi pekne poďakovať za tvoju prácu a slová, ktoré si tu vypovedala. Naozaj ma až mrazilo a naozaj si neviem predstaviť tie dušičky detí, ktoré odmalička je s nimi robené ako štatistika. Nechcem povedať ako vec, ale pomaly možnože aj, áno, je to spisový obal. A ďakujem ti, že takto bojuješ, a poviem, že ty si ten pravý ochranca práv detí. Ty si ombudsmanka a robíš tú prácu veľmi dobre.

Vážená pani spolupredkladateľka, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, len tri poznámky z pozície spolupredkladateľa. Tento návrh zákona je podľa môjho hlbokého presvedčenia systémovo správny, je praktický a je nepolitický.
Po prvé, tento návrh zákona sleduje to, čo by všetky zákony, ktoré sa týkajú detí, mali sledovať – najlepší záujem dieťaťa. Čo iné je najlepším záujmom dieťaťa ako to, že zvýšime šancu, že dieťa bude vyrastať v rodine, v ktorej má vybudovanú už nejakú väzbu, a znížime šancu, že táto väzba bude pretrhnutá? Nič menej a nič viac prináša náš návrh novely zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Dáme profesionálnym rodičom čas, dáme im informáciu a dáme im možnosť, pokiaľ majú záujem, aby si dieťa sami osvojili alebo teda prevzali ho do inej formy osobnej starostlivosti a aby ten vzťah, ktorý si prípadne vybudovali ako profesionálni rodičia, mohol pokračovať.
Druhá vec, tento návrh zákona je veľmi praktický. Existujú možno dva typy zákonov alebo noviel zákonov. Jeden je taký, že niekto vo vláde alebo v parlamente medzi poslancami si povie, že tak toto by bolo dobré zlepšiť alebo toto funguje niekde inde v zahraničí, a tak skúsme niečo takéto urobiť aj u nás, však možno to bude fungovať aj u nás. A potom je druhý typ zákonov, ktorý reaguje na podnety z praxe. Reaguje na existujúce problémy konkrétnych ľudí. Tento návrh zákona podobne ako iné návrhy zákonov a iné iniciatívy, s ktorými Natália Blahová prichádza, patrí do tej druhej kategórie. Vychádza z reálnych problémov reálnych ľudí a ak by bol schválený, tak im tie problémy pomôže riešiť.
A s tým súvisí aj tá tretia vec, tento návrh zákona je nepolitický. Nie je nepolitický v tom, že by ho nepredkladali politici, že by o ňom nerozhodoval politicky zvolený orgán, ale je to presne ten typ témy, ktorý by nemal rozdeľovať koalíciu a opozíciu, lebo nie je ani pravicový, ani ľavicový, ani konzervatívny, ani liberálny, ani socialistický, ani sa na ňom extra moc nedajú vytĺkať nejaké politické body, pretože sa to týka pomerne úzkej skupiny ľudí. Napriek tomu je to návrh, ktorý by mal byť podporený.
Za normálnych okolností by sme tu teraz sedeli v plnšej zostave, boli by tu kolegovia z koalície vo väčšom počte ako štyri a možno by sme o tej téme diskutovali, či tá zmena, s ktorou prichádzame, je tá dobrá. Neviem, či má veľký zmysel apelovať na zmysel pre riešenie praktických problémov a pre najlepší záujem dieťaťa na kolegov, ktorí tu dnes z koalície s nami ostali. Napriek tomu verím, že toto je presne jeden z tých návrhov zmien zákonov, ktoré sa skôr či neskôr presadia, či už pri tom, keď ho opakovane predložíme my, alebo si ho osvojí niekto z koalície, alebo bude zahrnutý do nejakej širšej novely. A určite my nebudeme nespokojní s tým, ak bude presadený niektorým z tých iných spôsobov, lebo tu nejde o to, aby bol schválený náš návrh, ale aby sa tie veci zmenili.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
No, ako tu už zaznelo, Natália Blahová je ombudsmanka svojou prácou, nie svojím titulom. A keď sa zamýšľam, presne ako hovoril teraz kolega Dostál o tejto novele, tak si neviem predstaviť, že čo okrem zlej, hlúpej a hanebnej tradície odmietať čokoľvek, čo prichádza od opozície, by malo tejto snemovni zabrániť prijať túto novelu. Žijeme v spoločnosti, kde sa celkom logicky napríklad – a teraz to neberte ako cynizmus – uznáva, že nájomca prenajatých priestorov má predkupné právo často na tie priestory, napríklad v komunálnom rozmere. Nikomu sa to nezdá zvláštne a akceptuje sa to. Hnutie pes nie je vec alebo zviera nie je vec, zamýšľame sa nad osudom zvierat, ale pri príbehoch, ktoré tu zaznievajú, sa človek až diví, ako sa dokážeme nezamyslieť nad šesťročným dieťaťom, ako sa starostlivo vyberá zoologická záhrada, kam sa za účelom plemenitby pošle vzácna zebra alebo gazela, a ako sa absolútne brutálne vytrhne z koreňov dieťa bez akéhokoľvek okrem byrokratického zamyslenia. Preto by som povedal, že očividne by sme mali čeliť stavu, pri ktorom zviera nie je vec, ale človek vec je, aj keď malý človek. A aj keď, samozrejme, hovorím možno k štyrom z tých, ktorí to nakoniec podobne ako ich kolegovia odmietnu, tak je prostou hanbou takýto návrh odmietnuť.

Ďakujem pekne.
Ďakujem, pán kolega, že si veľmi pragmaticky zhrnul gro nášho návrhu zákona. Rovnako ďakujem za ten apel na kolegov z vládnej koalície a chcela by som teda ešte zdupľovať tú ponuku, že ktokoľvek z vás, milí kolegovia, má tu chuť si návrh osvojiť, budeme len radi, pretože nám ide skutočne o záujem dieťa. Nie sú to tisícky detí. Ide o desiatky detí a ja si myslím, že napriek tomu, že nejde o masu detí, ale tie dopady, ktoré na život dieťaťa takéto necitlivé zaobchádzanie má, môže mať naozaj dopad aj na veľkú časť spoločnosti. Ak sa takéto veci dejú systematicky a pravidelne, tak postihnú naozaj v konečnom dôsledku stovky až tisíce detí, z ktorých budú raz dospelí ľudia a budeme sa márne čudovať, prečo sa nevedia začleniť do spoločnosti. No oni sa nebudú vedieť preto, lebo ich táto spoločnosť sklamala, pretože ľudia ich sklamali, pretože väzby citové, ktoré mali k tým, ktorí ich vychovávali, boli pretrhané ako nič.
Takže ja veľmi pekne ďakujem za príspevok a želala by som si, aby pre tento jeden raz ustúpila nejaká opozično-koaličná rivalita.
Ďakujem pekne.

Ďakujem obom kolegom za reakcie. Presne ako povedal Peter Osuský, neexistuje tu žiadny iný dôvod ako tá tradícia, že všetky opozičné návrhy sa hádžu do koša, ktorá by bránila tomu, aby tento návrh bol schválený. Tento návrh nemá dopady na štátny rozpočet, nie je v rozpore s filozofiou niektorej z vládnych strán, nikoho neuráža, nikto nemôže mať voči nemu nejaké vecné výhrady. Napokon tie vecné výhrady tu ani nezazneli, ale, žiaľ, obávam sa, že tá tradícia je na Slovensku príliš silná, ale pokiaľ je možné dobré veci presadzovať tak, že sa navrhujú, nie sú úspešné v prvom kole a možno ani v druhom kole, ale nakoniec sa nájde spôsob, ako ich presadiť tým, že povedzme si ich osvojí niekto iný alebo sa zmenia politické pomery, tak sa nepochybne aj o takéto drobné veci a takýmto zdanlivo donkichotským spôsobom treba aj naďalej snažiť.
A ja sa teda tiež pripájam k tým kolegom, ktorí sa poďakovali Natálii Blahovej, lebo toto je predovšetkým jej návrh. A ja považujem za česť, že môžem byť pod ním tiež podpísaný, lebo to považujem za veľmi dobrú vec a užitočnú vec, aj keď sa netýka tisícov ani stoviek detí. Týka sa zraniteľnej skupiny ešte aj v rámci tej všeobecne zraniteľnej skupiny, čiže nielen detí, ale detí, ktoré nemajú vlastných rodičov, ktorí by sa o nich starali. Takže je to síce možno malá, ale veľká vec.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, ja mám vždy také šťastie, že keď uvádzam nejaký zákon, tak je to vždy na konci dňa a rozprávam to len mojim kolegom, ktorí vlastne už takmer všetko o tom vedia, takže... (Reakcia z pléna.) Aspoň niekto počúva, áno.
Dovoľte mi, aby som teda uviedol návrh zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve, ktorý predkladám spolu s kolegami na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky.
Predložený návrh zákona si kladie za cieľ vyriešiť aplikačné problémy s ochranným pásmom pohrebiska a krematória, a to delegovaním právomoci ustanoviť šírku ochranného pásma na všeobecné záväzné nariadenie obce. Maximálny rozsah tohto ochranného pásma stanovuje zákon na 100 metrov v prípade krematória, na 50 metrov v prípade pohrebiska, pričom obec bude mať možnosť toto ochranné pásmo zúžiť, resp. neurčiť ho vôbec.
Navrhovaná novela dáva tiež obciam právomoc určiť formou všeobecne záväzného nariadenia pravidlá umiestňovania a povoľovania budov a stavieb v ochrannom pásme, pričom je povinná zohľadňovať pietny charakter krematória, resp. pohrebiska.
Návrh zákona taktiež rieši problematickú otázku lehoty 48 hodín, počas ktorej nie je možné pochovať ľudské pozostatky, na ktorú nie je daný medicínsky dôvod a ktorá zasahuje do práv židovskej náboženskej obce.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, medzinárodnými zmluvami a inými dokumentami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Návrh zákona nebude mať negatívny vplyv na verejné financie ani na podnikateľské prostredie, ani negatívny sociálny vplyv, ani na životné prostredie a informatizáciu spoločnosti.
Toľko na úvod, trošku viac poviem v rozprave. Ďakujem za slovo.

Vážený pán predsedajúci, vážené poslankyne, vážení poslanci, vážení prítomní, ak tu ešte niekto je hore, v súlade s § 80 ods.1 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre zdravotníctvo za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, tlač č. 619. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, novela tohto zákona, ktorý predkladáme, sa týka každého, je jedno, či je ľavičiar, pravičiar, jedno, či je zo SMER-u, alebo zo SaS-ky, každý raz príde do kontaktu so zákonom o pohrebníctve. V našej novele chceme riešiť tri novelizačné body, ktoré vyplývajú z aplikačnej praxe a javia sa ako problematické.
Na Slovensku máme 2 927 obcí a prakticky každá obec má cintorín, keď nie každá, tak, tie menšie možno nemajú, ale keď zoberieme mestá, ktoré majú viacero cintorínov, tak môžeme rátať, že takýto istý počet cintorínov alebo pohrebísk máme na Slovensku. Z toho židovská náboženská obec spravuje až 750 cintorínov.
Teraz by som pár bodom k tým jednotlivým zmenám. Ústava zaručuje slobodu vierovyznania každému, každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní. Toľko Ústava Slovenskej republiky, druhá hlava, čl. 24.
Keď takéto ústavné právo majú všetci, tak majú ho aj tí, ktorí zastávajú alebo ktorí vyznávajú židovské náboženstvo, a myslím si, že žiaden iný zákon by nemal brániť im v realizácii alebo vo výkone tohto ich práva na náboženstvo a vierovyznanie. A tu sa vlastne dostávame k prvej zmene, ktorá napraví tento, v úvodzovkách, protiústavný stav, kedy zákon zasahuje do práva židovskej náboženskej obce slobodne vykonávať svoju vieru, nakoľko platný zákon o pohrebníctve zakazuje pochovanie zosnulého skorej ako 48 hodín po smrti. Toto je podľa židovskej viery neprípustné, pretože na pochovanie si vyžadujú, pretože ich zvyky alebo náboženstvo hovorí, že pochovanie by malo byť do 24 hodín.
My sme podobnú novelu navrhovali aj v roku 2011 s kolegami, vtedy sme mali vyjadrenia od Úradu verejného zdravotníctva, od hlavného odborníka ministerstva zdravotníctva pre odbor patologickej anatómie a Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a z týchto vyjadrení vyplývalo, že daná lehota nie je z medicínskeho hľadiska opodstatnená a potrebná. Bez závažného dôvodu teda dochádza k obmedzovaniu náboženských slobôd vo veci tak citlivej, ako je úmrtie blízkeho človeka. Nami navrhovaná zmena však nijako neobmedzuje možnosť nariadenia pitvy a všetky ostatné veci v tom zákone ostávajú zachované.
Druhý a tretí novelizačný bod sa týka ochranných pásiem okolo pohrebísk a krematórií. V súčasnosti zákon určuje ochranné pásmo 100 metrov okolo krematória a 50 metrov okolo pohrebiska. Možno si to neviete nejak predstaviť, tak pre predstavivosť si predstavte, že to je niekoľko futbalových ihrísk okolo celého cintorína, že je to obrovské, obrovské pásmo, kde je zakázaná výstavba okrem objektov, ktoré súvisia s pohrebníctvom. Vlastníci pozemkov v ochrannom pásme majú síce nárok na kompenzáciu u zriaďovateľa pohrebiska, prípadne krematória za obmedzenú možnosť nakladania s ich majetkom. Táto povinnosť však môže byť v prípade menších cirkví až likvidačná, pretože zriaďovateľmi sú aj cirkvi ako napríklad židovská náboženská obec, ktorá má aj s týmto pomerne veľký problém, pretože v podstate pri žiadosti tých vlastníkov, ktorí sú v ochrannom pásme, musí dávať zamietavé stanovisko, keď tam chcú robiť nejakú výstavbu a má povinnosť zo zákona vlastne im refundovať ich obmedzenie využívania toho pozemku.
Navrhované zmeny týkajúce sa ochranných pásiem nemajú takéto pásmo úplne zrušiť. Účelom novelizácie je vytvoriť väčšiu flexibilitu pri vytváraní daných pásiem, aby mohli kompetentné úrady brať do úvahy špecifiká danej lokality, čím sa predíde paušálnemu zákazu, ktorý obmedzuje ústavou garantované práva vlastníkov pozemkov spôsobom značne úmerným sledovanému cieľu. Väčšiny pohrebísk sa aj tak súčasný zákon netýka, tých, ktoré boli postavené, teda vybudované pred novelou, pred účinnosťou toho zákona, ktorý novelizujeme, a teda argumentácia ochranou verejného zdravia je neopodstatnená.
Kompetencia zriadenia ochranných pásiem bude podľa novelizácie v rukách obcí, a to vydaním všeobecne záväzného nariadenia. Aj pri týchto dvoch bodoch sme vychádzali z aplikačnej praxe. Ako starosta som sa stretol s touto problematikou a riešili sme ju aj na stretnutiach starostov v rámci mikroregiónu, resp. ZMOS-u. Mám dokonca informácie, že ZMOS zisťuje anketou, ktoré obce majú s týmto problém, a predpokladám, že aj ZMOS by v dohľadnej dobe inicioval zmenu tohto zákona, pretože ZMOS je organizácia, ktorá zastupuje starostov a primátorov a snažia sa im v niektorých veciach aj takto pomáhať.
Nehovoriac o tom, že aj z vyjadrenia Úradu verejného zdravotníctva z marca tohto roku je zrejmé, že Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky pripravuje zmenu zákona o pohrebníctve, v ktorom je navrhované prenechať v tejto veci kompetencie obciam a mestám a rozhodovať pri zriaďovaní ochranného pásma s prihliadaním na miestne tradície, záujmy a prípadné podmienky danej lokality. Takže aj tu máme ako nejakú takúto podporu tomu nášmu smerovaniu toho novelizačného bodu v tomto vyjadrení Úradu verejného zdravotníctva z marca tohto roku, keď sme sa na nich obrátili s našou žiadosťou, že chceme tento zákon takto meniť.
Osobne si teda myslím, že to nie je nejaká politika, že ten zákon je ani ľavicový, ani pravicový. Prosil by som teda predstaviteľov našej koalície, aby pri hlasovaní o tomto návrhu zákona nám ho posunuli do druhého čítania, kde môžeme, samozrejme, potom už viesť odbornú debatu vo výboroch a aj prípadné ich pripomienky alebo prípadne pripomienky nejakých ďalších odborníkov zakomponovať do tohto návrhu zákona.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Ako tiež jeden z predstaviteľov strany samosprávy, ja len uvítam, keď naozaj schválime tento návrh, ktorý nám uľahčí fungovanie, ani nie tak nám ako všetkým obyvateľom, ktorí bývajú v okolí cintorínov v jednotlivých obciach a nebudú takýmto zbytočným spôsobom obmedzovaní, samozrejme, tam, kde to možné je. Takže pevne verím, že naši kolegovia zahlasujú za tento zákon.
Ďakujem.