19. schôdza

Pani poslankyňa Dubačová.

Ďakujem veľmi pekne. Ja iba toľko, ďakujem všetkým kolegyniam, ktoré tu vlastne dneska vystupovali.
Chcem povedať, že keď sme v 90. rokoch začali pracovať s ľuďmi s mentálnym postihnutím, vytvorili sme im pracovný priestor v divadle, hľadali sme možnosti, ako by sme ich mohli zobrať z ústavu a vytvoriť im priestor, kde by sa mohli vzdelávať, pracovať a bývať. Stretla som sa s vysokopostaveným úradníkom na ministerstve práce, práve som išla na takú cestu do Dánska aj s našimi hercami a s divadlom, sme reprezentovali, a ten úradník mi povedal: "Pani Dubačová, z nás Dánsko nikdy nebude." Bol to najväčší zaklínač hadov, akého som kedy stretla. Naozaj som sa zľakla, že to takto bude.
Dnes, keď vidím tento zákon a uvedomujem si, čo to napríklad spôsobuje vlastne s ľuďmi, ktorí sú postihnutí a sú v chránenom bývaní, že dnes tento zákon môže spôsobiť, že veľa chránených bývaní sa pozatvára. Ak my sa dostaneme o dva kroky dozadu od týchto 90. rokov, nepostúpime dopredu a nepomôžeme naozaj týmto ľuďom, tak potom celá tá cesta ľudí, ktorí boli nadšení, ktorí tu vytvárali celý systém pomoci, celý systém, ako integrovať, pomáhať, ako vytvoriť práve priestor pre ľudí, ktorí sú znevýhodnení, tak toto je naozaj ako poleno pod nohy všetkým týmto ľuďom, ktorí v tejto pevnej viere, že raz sa to zmení a že to Dánsko bude aj na Slovensku, potom im naozaj dávame ten najhorší signál.
A ja sa len prikláňam, pán minister, prosím vás, stiahnite ten zákon a upravte ho.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Verešová, môžte reagovať.

Ďakujem vám za reakcie. Ešte chcem doplniť, že trošku takú emóciu. Vždy, keď som v tej profesionálnej veľkej organizácii alebo aj inde na odborných fórach a konferenciách bola, tak vzhľadom k tomu nezvratnému údaju, že starnutie obyvateľstva teda že je nezvratné, tak vždy na tých odborných fórach drvivú väčšinu času sa venuje naozaj opatrovateľstvu a seniorom našim. Našim naozaj drahým, chorým, starým členom rodiny. Ja ich takto vidím a s veľkou takou však veľkorysosťou, okej, dobre, je to tak, potrebujú pomoc.
Ale práve služby krízovej intervencie boli vždy popoluškou. A vidím to aj teraz aj v tom zákone, že stále nič systémové sa nerieši v službách krízovej intervencie, ale aj v terénnych službách, ktoré sú, prepánajána, však lacnejšie, efektívnejšie, oveľa skôr pomôžu ľuďom, aby nám naozaj neupadli do tej hrôzy a do takej núdze, kde to potrebuje veľa peňazí, veľa času, veľa energie a hlavne je to o obrovských bolestiach tých ľudí a tých občanov.
Takže systém a znova, znova také zacielenie som očakávala v tejto novele, zacielenie na tú najdôležitejšiu časť. A to je ísť do terénu a pomáhať ľuďom priamo a podporovať tú pomoc finančne, ale aj vôbec podporovať túto pomoc priamo v ich prirodzenom prostredí. Toto som očakávala od tejto novely. Ale to nesplnila.

Pani podpredsedníčka Nicholsonová už stratila poradie, tu nie je. Takže vyhlasujem rozpravu za skončenú.
Pán minister, chcete zaujať stanovisko k rozprave? Nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda.
No, priznám sa, že som očakával, že do tejto diskusie pôjde tak aj trošku ideológia, aj neviem, aké všetky ďalšie veci. Viem, aká bola časť tých rokovaní, viacej ako dva roky. Pracovnú skupinu prvú začal viesť, dnes zhodou okolností spravodajca, vtedy štátny tajomník. Prizvali sme do pracovnej komisie zástupcov všetkých zriaďovateľov, zástupcov jednotlivých skupín zdravotne postihnutých, ale – a to chcem povedať – zásadná diskusia sa neviedla ani tak o kvalite ale ako o financovaní.
A ja som v úvode prečítal a ja ho znova zopakujem, čo je v programovom vyhlásení vlády: Zefektívniť systém viaczdrojového financovania sociálnych služieb zavedením príspevku podľa stupňa odkázanosti pre všetkých zriaďovateľov rovnako. Ako o tom to je. My sa skutočne bavíme o financovaní. My kvalitu riešime niekde inde. Veď viete, že od 1. januára chystáme konkrétne kroky, ktoré sa budú týkať aj kvality.
My v podstate dennodenne sa zaoberáme otázkou aj nových služieb, ktoré prináša život. Aj ich bude ďalej prinášať, aj sa budú rozširovať. Áno, možnože niektoré budú zanikať, možno sa niektoré budú zlučovať, ale to je výsledok konkrétneho života, tomu sa nebránime. To je logické, to je prirodzené. Ale – a to chcem povedať – a to v drvivej väčšine tu zaznievali pripomienky, s ktorými jednotliví zriaďovatelia neuspeli v tej pracovnej komisii, len sa posunuli sem cez vás, aby ste ich sem znovu ponúkli.
Viete, aký bol záver tej pracovnej komisie? Preboha, len nech tento zákon, tá novela ide, keď má aj svoje nedostatky a my všetci zriaďovatelia, to znamená neverejní, VÚC-ky, obce a mestá nie sme plne uspokojení, ale je to značný pokrok vpred. Je to nový systém, je to reálne viaczdrojový systém, a preto chceme a máme záujem, aby tento zákon išiel. Preto sa ako pýtam, v mene koho vystupujete a v mene koho navrhujete a za koho sa odvolávate. Dva roky sedeli v tej pracovnej komisii, a opakujem, všetci zriaďovatelia.
Trošku ma prekvapuje možno aj pani podpredsedníčka parlamentu Nicholsonová, možno tá jej poradkyňa, ktorá má aj svoju konkrétnu zodpovednosť, na tom ministerstve dlhé roky viedla odbor sociálnych vecí, sociálnych služieb, vtedy mala konať, nie teraz dáva rozumy a hovorí o tom, čo by sa ako malo a nemalo. Ako neklamme sa, sociálne služby sú vždy dimenzované na možnosti štátneho rozpočtu. Nie na otázku prístupu ministra, koľko chce, ale na koľko má. Ja to hovorím z plnej zodpovednosti, ale takto to je a tak to bolo za pravicových vlád, za, ja neviem, ľavicových, takto to bude vždy.
Vývoj ekonomiky vždy dá isté možnosti, ktorými môžeme ísť. Ale tu mám čisté svedomie. V dvanástom roku, keď som preberal ministerstvo, bol rozpočet na sociálne služby 32 mil. vrátane tej novely, ktorú spomínal aj Jozef, ktorá sa týkala obcí a miest, kde išlo tých 320 podľa tej poslednej novely, ktorú môj predchodca urobil na lôžko, na lôžko. Píše sa rok ´17, 92 miliónov. Trojnásobne zvýšený rozpočet. Nejestvuje jedna jediná kapitola nie ministerstva, rozpočtu, kde by sa trojnásobne zvýšil, zvýšil rozpočet. Tu ako, tu tie prostriedky sú a idú. A ony aj z hľadiska budúcnosti pôjdu. Každá vláda s tým musí rátať vzhľadom na vývoj demografie, starnutie obyvateľstva a potrieb tejto služby. Ako tie náklady budú a budú vyššie. Preto je tu aj táto zásadná zmena.
Snáď sa dohodneme na tom, že je ďaleko objektívnejšie a spravodlivejšie, aby išli iné prostriedky na zariadenie, kde je klient mobilný a kde je imobilný. Však sa zhodneme v tom, že potrebuje väčšiu starostlivosť aj väčšie náklady na toho imobilného ako na toho mobilného. A v tomto prípade sme vyšli v maximálnej miere v ústrety skôr neverejným. Pretože VÚC-ky a obce a mestá vlastne zabezpečujú aj finančne to čo doteraz. My sme skôr VÚC-kam ubrali možno 15 až 22 mil., ktoré doteraz tých osem samosprávnych krajov riešilo, my preberáme a pokrývame, pretože áno, máme záujem, aby nielen tých, koho VÚC-ka zazmluvní na nejaký počet lôžok, ale aby každý neverejný dostal to, čo tento zákon rieši. To tu je, to tu táto otázka je a ona je a my sme neubrali ostatným zriaďovateľom.
My jednoducho, či chceme, alebo či nechceme, ja som otvoril tú základnú filozofiu. Vrátime sa do roku 2004? Do obdobia fiškálnej decentralizácie? Dozrel ten čas? Lebo to sa tu často o tom. Zaznieva: Školy, nech to prevezme štát, sociálne služby, no nech ich prevezme štát. Ale ja sa tomu ako nebránim, ale potom to musíme pomenovať a zásadne zmeniť filozofiu daňovej politiky z hľadiska podielových daní a ďalších vecí. To otvoríme. Ale keď to takto otvorím, tak tie obce a mestá sú zásadne proti a majú logické zdôvodnenia. Veď my sme sa ako niekde zaangažovali, vybudovali. Áno, bola tam istá klientela, ktorá nebola zohľadnená z hľadiska stupňa odkázanosti, ale oni sú schopní sa s touto otázkou vysporiadať.
Ja som presvedčený, že sa nikde nestane to, čo pani poslankyňa tak trošku otvorila, no, čo budú robiť tí, ktorí majú viac klientov s menším stupňom odkázanosti. No určite že tam budú nejaké tie postranné snahy niekoho prekvalifikovať do vyššieho stupňa, ale tu je odpoveď. Áno, to, čo som sľúbil, že my potrebujeme jednotnú posudkovú službu, je absolútne pravda. V tomto prípade sa vláda jednoducho dohodla a gestorom je ministerstvo zdravotníctva, ktoré zriadilo pracovnú komisiu. Tá komisia už pracuje. Veľké zastúpenie tam má, samozrejmá vec, že aj ministerstvo práce. A v budúcom roku má uzrieť svetlo sveta nový zákon o jednotnom usporiadaní posudkovej služby.
Ja som kládol otázku aj pre tú pracovnú komisiu: Ideme počkať, až bude k dispozícii tento zákon ohľadom jednotnej posudkovej služby a potom budeme riešiť otázku viaczdrojového financovania? Ale odpoveď išla veľmi konkrétna. Nie. Vyskúšajme isté veci, ktoré súvisia s touto novelou a o to bude vhodnejšie a lepšie zohľadniť aj tie prvé praktické skúsenosti, tú aplikačnú prax pri príprave toho nového zákona ohľadom jednotnej posudkovej služby.
Takže ako toto všetko je potrebné v tomto prípade zvažovať. A otázky ako, dobre, návrhu na stiahnutie, rešpektujem. Je to ako legitímne, ale opakujem, nie je to v prospech nikoho z hľadiska tých zriaďovateľov. Naopak, je to proti ich záujmu a rozmýšľaniu a je to proti sociálnym službám ako takým.
A nejaké "paškvil" a podobne ako, k tomu sa ja nebudem vyjadrovať. Niekedy mám taký pocit, že tu najviac kričia ľudia, ktorí pôsobili na tom rezorte, mali aj istú zodpovednosť. Áno, dobre bolo povedané, na opatrovateľské služby v tom čase nešiel cent, opakujem, cent. 52 miliónov bola prvá dotácia a teraz sme pripravili ďalší 50-miliónový projekt. Ale to nie je systémové riešenie. Ja sa desím, ak raz príde obdobie, keď cez europrostriedky nepríde sem toľko financií, ako sa s touto otázkou vysporiadajú tí, ktorým to zo zákona prináleží. A znova sú to obce a mestá, respektíve samosprávy. Možno potom bude potrebné nastaviť úplne zásadne tú otázku, či sa vrátime k fiškálnej decentralizácii, alebo povieme, akým spôsobom budeme tie samosprávy vykrývať zo štátneho rozpočtu, aby boli schopní zabezpečiť tie služby, ktoré s týmto úzko súvisia. Nič netajím, ale hovorím veľmi otvorene a uvedomujem si zložitosť, ale uvedomujem si aj nevyhnutnosť zabezpečenia týchto služieb, ktoré sa dotýkajú jednotlivých zariadení.
Čo sa týka tých pripomienok, ktoré tu odzneli, sme v prvom čítaní. My sa bavíme o filozofii zákona. Tá filozofia zákona je viaczdrojové financovanie, v rámci toho viaczdrojového financovania jednotliví zriaďovatelia odkiaľ pokiaľ, odkiaľ pokiaľ štát. A som veľmi rád – a to sa tu trošku málo hovorí – veď to bolo sizyfovské riešenie dostať do toho systému viaczdrojového financovania aj zdravotné poisťovne. Áno, tých deväť medicínskych úkonov zďaleka nesplnilo to očakávanie, čo tu bolo, ale my sme dnes našli riešenie úplne iného charakteru. Veď to plošné bude zohľadňovať stupeň odkázanosti aj v tej zdravotnej oblasti. Samozrejmá vec, že nikto neodpustí, aby tam nebola kvalifikovaná pracovná sila, ktorá spĺňa podmienky, aby mohla tie medicínske úkony robiť. Ale je to v úplne inej rovine. My sa postupne skutočne dostávame do tej situácie zdravotno-sociálnych služieb. Ale to je cesta budúcnosti, tá je nevyhnutná. Po tom, čo sa zlikvidovali doliečováky a ďalšie zariadenia, ktoré boli predtým v nemocniciach, prirodzene preberá túto úlohu sociálny systém, ale on nemôže jestvovať úplne oddelene bez tých zdravotníckych, medicínskych úkonov, ktoré sú preto nevyhnutné. A tu je stále, by som povedal, ako priestor aj pochopenie na strane ministerstva zdravotníctva a som presvedčený, že aj na strane tých zdravotných poisťovní, hoci aj tam prostriedkov nikdy nie je dosť.
Konsenzus. Ja som to naznačil. Pri záujmoch jednotlivých zriaďovateľov bolo nevyhnutné nájsť istý konsenzus. A ja si dovolím povedať, on sa našiel. A to je záver toho, že tá pracovná komisia povedala, áno, poďme.
Ďalej tá posudková činnosť. Áno, súhlasím s vami, ale dávam jasnú odpoveď. V budúcom roku by mal byť na stole v tejto snemovni návrh na riešenie jednotnej posudkovej služby. To nie je jednoduchá, áno, ako reforma. To je veľmi zložitá, to je veľmi, veľmi zložitá a bude si žiadať viaceré a viaceré veci, ktoré s tým súvisia. Pre nás je dôležité pokračovať napríklad aj v zosieťovaní IT. Niečo podobné ako beží v Košickom kraji. Bodaj by všetky VÚC-ky takto boli prepojené. Pretože, áno, 7 700 žiadateľov. Otázka je, koľko medzi tými žiadateľmi je takých, čo si dal päť žiadostí, od Tatier až, ja neviem, po Bratislavu. My potrebujeme tieto veci mať presne zmapované, aby sme vedeli povedať, to nie je 7 700, ale možno je to dve-, tritisíc. A podľa toho ísť a povedať, ako tu je treba posilniť tie kapacity a tu ideme podporiť aj prostredníctvom Európskeho sociálneho fondu alebo europrostriedkov napríklad výstavbu, rozšírenie. Toto sú všetko veci a k tomu má aj to sieťovanie, jednoducho ako zmapovanie si tých reálnych potrieb v každom jednom kraji ako pokračovať. To sú veci, ktoré sú tiež v tomto, v tejto novele zákona presne uvedené a ony v značnej miere posúvajú ten rozmer, by som povedal, reálnych potrieb dopredu.
Stupne odkázanosti. Myslím si, že dnes už nikto nespochybňuje, že to je ďaleko objektívnejšie, že je to potrebné zohľadňovať. A tu sú tie veci jasne vyjadrené a tu treba povedať, že to nie je náš nejaký výmysel, ale na tomto beží v podstate skoro celá Európa.
Áno, včasná intervencia, určenie hodinovej sadzby, ako aj to je ďalšia otázka, ktorá je, ale táto novela ju zohľadňuje. Do akej miery a ako? Bavme sa, ja som pripravený. Ak prídu pre druhé čítanie nejaké konkrétne návrhy, okolo ktorých sa dá hovoriť, ale bavme sa o tom na výbore. Prípadne vyvolajme stretnutie, ak bude záujem a moji kolegovia z ministerstva sú k dispozícii, aby sme sa o týchto veciach ako bavili. Veď nám ide o spoločnú vec.
Denný stacionár. No, denný stacionár je potrebné sociálne zariadenie, ono sa osvedčilo, my to, čo robíme a riešime, riešime len tam, kde vychytralci zneužívajú zákon. Kde zmenili domovy dôchodcov a prehodili len tabuľu a vykazujú rôzne ďalšie prezenčky a ďalšie veci, ktoré s tým jednoducho súvisia. Máme dosť na to podkladov, dôkazov aj veľa lobingu ako, prečo to práve tam beriete a neberiete. No, tak berieme tam, kde to nespĺňa potrebu zákona. Ale nikto nelikviduje. Naopak, ja si myslím, že denný stacionár je zariadenie, ktoré má svoju budúcnosť a celkom iste aj ďalej bude v plnej miere uplatňované.
Limity pre dané územie 04, 09, ako z niečoho sa muselo vychádzať. My sme sa boli aj poučiť. Boli sme v Rakúsku sa trošku baviť, akým spôsobom to oni riešia. Ako to nie je bulharská konštanta. To je ako záujem pomenovať reálne potreby. A z týchto reálnych potrieb bude vychádzať aj stavba rozpočtu. To znamená, otázka, že niekde v pol roku ako nám padne nejaký limit a potom nebudeme schopní druhý polrok niesť, z tohto to bude vychádzať, to znamená, je to objektívne kritérium reálnych potrieb. A za tým si jednoducho stojím.
Starnutie populácie, povedali sme, že zohľadňujeme tieto veci.
Možno ešte k pani poslankyni Petrík. Ja si vážim, čo ste urobila v súvislosti s tým jasličkovým zákonom, len, pani poslankyňa, základná filozofia zákona – zosúladenie rodinného a pracovného prostredia – tu bola, je a ostáva. Priorita v prvom rade dať jasle matke, ktorá je zamestnaná, je tu, tá tu ostáva. To, čo sme spresnili a rozšírili, ak kapacita týchto zariadení dovoľuje, no prečo by tam nemohla dať svoje dieťa aj matka, ktorá nepracuje? Ale základná filozofia je a ostáva. V tom je to zosúladenie. Nemôže sa stať, aby bola neuspokojená pracujúca matka, ktorá chce do tohto zariadenia uložiť dieťa, na úkor toho, že tam bude matka, ktorá je doma. Teraz nebudem hodnotiť, za akých príčin, lebo uvedomujem si, že môže byť veľa takých, ktorí nie zo svojej vôle, ale zo zdravotných, iných, objektívnych, a to treba všetko tieto veci potom posudzovať.
Tu, čo ste pomenovala ako isté možné riziká, neberiem. Dobre viete, že tu máme nejaké prechodné obdobie a reálne veci začnú platiť až od 1. januára budúceho roku. A odvtedy začne platiť aj táto novela. To znamená, my včas veci riešime, zachytíme a som presvedčený o tom, že žiaden problém s týmto nemôže jednoducho byť.
Trošku ma prekvapuje, predpokladal som, že občas sa pozriete aj na našu stránku, my máme od leta perfektný manuál, ako postupovať, na našej stránke, ten tam je zavesený. My sme vydali letáky a ďalšie veci, ktoré posúvame aj smerom dole. Ja nemám pocit, že by sme tieto veci odignorovali. Naopak, opakujem ešte raz, naopak, bol záujem a komunikačný úsek v tomto smere mal veľmi konkrétne úlohy.
Takže toľko k reakcii na tú diskusiu. Opakujem ešte raz, sme v prvom čítaní. Reálne predpokladám a som pripravený aj s mojimi kolegami komunikovať akékoľvek otázky, ktoré by mali vylepšiť tento zákon pre druhé, resp. tretie čítanie.
Ďakujem pekne.