19. schôdza

Pani poslankyňa Kaščáková.

Ďakujem. Ja by som chcela potvrdiť moje postrehy z praxe, takisto mám informácie, že riaditelia tomu nerozumejú, tápu, dohadujú sa medzi sebou telefonicky, absolútne nerozumejú tomu, o čo v tejto novele ide. A tie veci, na ktoré ma upozorňujú, sú mnohé. Ale také, čo mňa najviac zarazili, sú tie, že napríklad sa idú rozčleňovať tie jednotlivé stupne odkázanosti a následne aj poskytovaná výška dotácie, na čo mám teda reakcie z praxe, že to v praxi znamená, že čo v jednotlivých typoch zariadení sa teraz budú tí klienti preposudzovať, pretože na tých, ktorí majú ťažší stupeň odkázanosti, bude iná dotácia ako na tých, čo majú nižší? Čiže z klientov, ktorí mali doteraz druhý alebo tretí stupeň odkázanosti, budeme napríklad v zariadení opatrovateľskej služby robiť, umelo im zhoršovať stav, aby sme dostali viac peňazí na skvalitnenie ich života v tomto zariadení?
Ďalší príklad. Obec má vraj vydávať poskytovateľovi sociálnej služby vyjadrenie alebo teda súhlas alebo teda to vyjadrenie o súlade predloženej žiadosti s komunitným plánom sociálnych služieb obce. No viete, v akom stave sú komunitné plány obcí? V hroznom. Veď niektoré ich vôbec nemajú, je to doslova tragédia. S čím, ako môžu vydávať súlad s nejakým komunitným plánom, ktorý často ani neexistuje alebo je teda veľmi formálny? Ako v zákone sa to pekne píše, ale ťažko dodržuje v praxi.
A čo už je podľa mňa úplný vrchol, tak to sú tie lehoty. Ako keď lehota na vypracovanie posudku a odkázanosti na sociálnu službu je 60 dní od začatia konania, potom lehota na rozhodnutie o odkázanosti je ďalších 30 dní od vypracovania posudku, ale ak nemôže príslušný orgán rozhodnúť v tejto lehote, tak môže odvolací orgán predĺžiť túto lehotu na rozhodnutie o ďalších 30 dní. No v reáli to proste znamená, že to sú tri mesiace rozhodovacieho procesu! A ako sa chceme vysporiadať s tým, že proste tí ľudia potrebujú operatívne nejakú pomoc? Buď formou ambulantnej pomoci, veď ja som to sama zažila doma, to je proste... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Dostál.

Pani podpredsedníčka upozornila, že len približne 900 obcí poskytuje tie služby, a teda je to problém nielen financovania sociálnych služieb, je to alebo súvisí to aj s ďalším problémom, s roztrieštenosťou verejnej správy v Slovenskej republike a s tým, že približne dve tretiny z tých 2 900 obcí, ktoré máme, má menej ako tisíc obyvateľov a tie menšie obce často nie sú schopné financovať vôbec žiadne služby pre svojich obyvateľov, nielen sociálne služby. Neprimerane veľkú časť dávajú na samotnú svoju prevádzku a správu. A teda keď sa hovorí o potrebe komunálnej reformy alebo municipalizácie, tak to nie je len preto, že ktosi si chce urobiť nejakú ďalšiu reformnú čiaročku, a teda ideme robiť reformu pre reformu, to sa premieta aj priamo v takýchto veciach. Pokiaľ tu budeme mať príliš malé obce, tak nedokážeme, aby lepšie zabezpečovali služby, sociálne služby, iné služby, aby boli prostriedky na ich rozvoj.
Treba úprimne priznať, že žiadna vláda po novembri ´89 s tým nedokázala nič urobiť. To, čím sa vlády SMER-u líšia od tých ostatných vlád, je, že ani nemajú najmenšiu ambíciu o takejto veci čo i len, čo i len uvažovať. Ale ono sa nám to vracia práve v tom, že obce nie sú dostatočne finančne silné, aby poskytovali služby, takže je to praktický problém, nie je to problém reformy pre reformy.

Pani poslankyňa Verešová.

Pani kolegyňa, otvorila si tému, ktorá je na stole už od roku 2008. V roku 2008 vláda strany SMER, ktorá vtedy vládla, prijala v tomto pléne, v ktorom som vtedy ani len nepomyslela, že budem sedieť, zákon o sociálnych službách, ktorý bol dobre pripravený vcelku. Roky sa na ňom pracovalo a z každého odvetvia alebo z tej skupiny tam boli prizvaní ľudia. Čo sa tu stalo politicky? Kedy nastal ten guláš? Keď poslankyňa strany SMER obrovským množstvom pozmeňovacích návrhov pozmenila tento zákon tak, že sa stal z neho paškvil a guláš a akákoľvek novela, akákoľvek novela ho nikdy nenapraví, nikdy.
Vlády strany SMER-u totiž poznajú jednu filozofiu. Peniaze nejdú za človekom, ale za budovou, za kameňom, za zariadením. Čo je už bežné v ostatných krajinách Európskej únie, tak za dieťaťom, za seniorom, za invalidom, za zdravotne znevýhodneným, idú peniaze za človekom. Vy však naozaj máte v hlave takú filozofiu, že delíte občanov a delíte aj poskytovateľov. Uvedomte si, že ak chce niekto vykonávať sociálnu službu, musí vykonávať tieto služby vo verejnom záujme. Na to dostane registráciu. Vo verejnom záujme. Čo sa stane? Vykonáva ju vo verejnom záujme, ale nazvaný poskytovateľ neverejný. Tak čo je toto za hlúposť?!
A v 2008. sa stala taká vec, taká vec, že v podstate neverejných poskytovateľov chceli ste úplne vyhodiť zo systému, pretože ste občanovi povedali, že len vtedy za ním pôjdu peniaze do toho zariadenia, keď si vyberie tie štátne či v zriaďovateľskej pôsobnosti VÚC. Takže dve triedy občanov, dve triedy poskytovateľov, takáto je vaša filozofia.

Ďakujem.
Chce reagovať pani? No, nebola prihlásená s reakciou, takže škoda.
Otváram ústnu rozpravu. Chce sa prihlásiť niekto do rozpravy? Traja poslanci. Ukončujem možnosť prihlásiť sa.
Ako prvý požiadal pán spravodajca o vystúpenie.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, nedá mi, aj keď som teda netušil, že budem veľmi dlho vystupovať, ale nedá mi teda nepovedať niekoľko slov. Aj preto vystupujem, aby teda bola možná reakcia na mňa, a teda aby ste si uvedomili teda, čo je a čo nie je to sociálne inžinierstvo. A ja na úvod iba poviem, že bola tu teda poznámka o sociálnom inžinierstve.
Vážené dámy a páni, viete, čo bolo najväčšie sociálne inžinierstvo? Rok 2011, keď pán terajší poslanec pán Mihál urobil zo všetkých ľudí, ktorí v týchto zariadeniach boli, teda hlavne tie, ktoré prevádzkovali mestá, obce, urobil jednotný systém a každému pridelil 320 eur. Bez ohľadu na to, či bol v odkázanosti II alebo VI, dostali 320 eur. Dokonca nechcem rozprávať o príkladoch, to je príklad konkrétne z Košíc, kde dotyčná aj pracovala popri zamestnaní a bola v takomto zariadení a dostávala 320 eur. A jednoducho možno sa stal nejaký problém, ktorý možno niekedy začal alebo začali ľudia uvažovať, prečo to je tak. Čiže ja len chcem povedať, že najväčšie sociálne inžinierstvo začalo práve, možno práve takouto zmenou, ktorá vôbec nezohľadňovala rozumnú politiku v oblasti sociálnych služieb. Toto je to, čo teda je treba si uvedomiť a je aj, uvedomiť si aj pri vystúpení pani podpredsedníčky Nicholsonovej, ktorá v tom čase bola štátnou tajomníčkou. Tu už nikto nerozpráva o tom, že jednoducho niekto zaviedol univerzálny systém, ktorý keď sa mení, tak jasné, že privoláva aj určité nedostatky.
Áno, vôbec nechcem zapierať to a myslím, že v niektorých vystúpeniach tu už bolo povedané, že jednoducho chýba systém posudkovej činnosti, čo je teda veľmi dôležitý a hlavne teraz bude dôležitý, ak bude podľa stupňov odkázanosti, budú prideľované zdroje v jednotlivých zariadeniach. Tie zariadenia boli pripravované dlhodobejšie, tá komisia mala asi okolo 30 ľudí a tí ľudia vedeli o tom, že bude takýto systém dopredu avizovaný, ktorý bude zohľadňovať stupeň odkázanosti. A aj príprava na to je veľmi dôležitá, čo teda aj tí ľudia asi si museli zvážiť, či tí ľudia, ktorí sú v tých zariadeniach a dnes dostávajú 320 eur, čo dostávali všetky mestá a obce, jednoducho bude postačovať na financovanie takýchto služieb. Takže ak niekto hovorí o sociálnom inžinierstve, v prvom rade si musí uvedomiť základnú vec, kde sa stala tá chyba.
Ďalšia vec. Tu sa hovorí o tom, že je rozdiel medzi verejnými a neverejnými poskytovateľmi sociálnych služieb. No, nie je to pravda, bohužiaľ, a dokonca keby ste si naštudovali tento zákon, tak zistíte, že práve neverejní poskytovatelia, ktorí fungujú pod vyššími územnými celkami ako špecializované zariadenie, dostávajú príspevok zo štátneho rozpočtu na rozdiel od zariadení, ktoré priamo spravuje vyšší územný celok, teda priamo v pôsobnosti vyššieho územného celku. Čiže nie je to pravda. A ak niekto bude apelovať na to, že jednoducho verejní poskytovatelia alebo neverejní sú nejakým spôsobom diskriminovaní, áno, môže sa stať, môže sa stať konkrétny prípad, ale nie ako systém. Systém je nastavený na to, že neverejný poskytovateľ v zásade má toľko dostať ako verejný poskytovateľ. Myslím si, že práve tým, že sa navýšila výška príspevku z 320 pri pláne, pri päťke a šestke dokonca až na úroveň 450 eur, ja si myslím, že práve je odrazom toho, že jednoducho je tu pri; alebo je tu významný príspevok zo strany štátu pre každého občana v tom jednotlivom zariadení.
Výtka toho, že prečo nie sú podporované služby ako opatrovateľské a prečo nejde príspevok za občanom, no je to veľmi jednoduché. Skúste si, skúste si predstaviť, koľko by asi bolo nutné, aby sme zaviedli systém, ktorý je povedzme v Českej republike, kde má každý odkázanosť na péči a dostáva príspevok. To by asi znamenalo, neviem, taký odhad, možno 300 miliónov eur. Čo by možno vyriešilo ten problém, že by sme dnes sa nebavili o tom, či je kamenný dom alebo nekamenný dom, každý, kto bude posudzovaný a posúdený na určitú úroveň odkázanosti, dostane príspevok a s tým príspevkom si sám zriadi svoju náležitosť, či si zoberie opatrovateľa, či si teda ide do toho kamenného domu a tak ďalej.
Páni a dámy, a práve opozícia, ktorá dnes hovorí o tom, že práve táto vláda to nedofinancovala, tak dávam vám do pamäti, lebo tá pamäť je veľmi dôležitá. Minister financií v tom čase Ivan Mikloš znížil pre municipality, pre municipality príspevok na dane z príjmov fyzických osôb. Znížil o 12 percent. Táto vláda rozdelila všetko, celú daň z príjmov fyzických osôb. Ako vy chcete rozprávať o tom, ako sa financovalo v roku 2010, 2012? Veď to bolo škandalózne! Škandalózne o tom, že VÚC-ky nemali peniaze, mali podstatne menej peňazí, obce takisto, a vy dnes, keď vláda alebo teda ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny bude prispievať na neverejného poskytovateľa, plus celú daň z príjmov fyzických osôb rozdelila pre mestá, obce a vyššie územné celky a ešte plus k tomu, ak vyšší územný celok ušetrí, doslova ušetrí možno niekde odhadom 15 až 20 mil. eur, práve to je ten výsledok toho, kde môžu tieto vyššie územné celky práve podporovať iné formy sociálnych služieb, ako sú útulky, domy na pol ceste a tak ďalej. Práve tu je ten rozdiel v tom, v tej filozofii, ktorá bola predtým a ktorá je teraz.
Takže po prvé, 100 % dane z príjmu fyzických osôb je pre municipality, po druhé, dnes odbremeníme vyššie územné celky práve od financovania neverejných poskytovateľov, lebo priamo to dostanú zo štátu. Verte mi, veľká diskusia bola s ľuďmi práve, ktorí prevádzkujú takéto zariadenia, takže ak odbremeníme vyššie územné celky o takéto sumy, majú práve priestor na to, aby dofinancovali takýto systém.
Áno, rozumiem tomu, demografia je neúprosná, ten trend starnutia tu je a tie požiadavky na sociálne služby sa zvyšujú z roka na rok, čo je teda jasné. Veď od nástupu v roku 2012, pardon, 2012, keď si dobre pamätám, sa zvýšilo do roku 2016, len si pamätám, takmer o 100 mil. eur tieto príspevky zo strany štátu. Tak ak niekto bude kritizovať to, že sa nevytvoril priestor alebo že je to proste demotivujúce, alebo proste zlé, tak je to, bohužiaľ, to je interpretácia toho, kto to tak chce vidieť.
Znovu opakujem, mne chýbajú v tejto novele tak isto časť systémových vecí a tá systémová vec o posudkovom, o posudkovej činnosti. Prípadne možno väčšiu, nejakú by som povedal, pri niektorých službách väčšiu aktivitu zo strany možno ministerstva, ale musím povedať, že je to časť, ktorá vyrieši alebo tie čiastky, ktoré boli dnes postavené práve v tomto zákone, vyriešia podstatnú časť financovania sociálnych služieb. Tie nikdy nebudú stopercentné. Ale ak sme vytvorili priestor pre vyššie územné celky na dofinancovanie služieb, ktoré dnes boli veľmi laxne financované, tak ako chcete dať do zákona, čo má presne zafinancovať konkrétna, konkrétny vyšší územný celok? Prečo chceme dnes donútiť niekoho, ak sme hovorili o tom, že chceme municipálne usporiadanie Slovenska v roku 2002, pokiaľ prešla reforma vôbec ako celého systému zmien povedzme na vytvorenie vyšších územných celkov a financovania v rámci obcí a nový systém financovania, prečo dnes im chceme nejakým zákonom nejakým spôsobom tlačiť? Ale faktom je, že my musíme v prvom rade vytvoriť podmienky na to, aby tieto municipality mali dostatok peňazí, aby mohli odfinancovať tieto veci.
Čiže, znovu opakujem, ak budeme sa baviť o financovaní a o možnosti vytvorenia takýchto náležitostí, tak je to diametrál iné, ako to bolo medzi rokom 2012, pardon, 2010 – 2012. Ten, znovu opakujem, po roku 2012 nárast minimálne o 100 mil. eur, vytvorenie podmienok, rozdelenie celej 100-percentnej dane z príjmov fyzických osôb pre mestá, obce a pre vyššie územné celky a dnes ešte dofinancovanie neverejných poskytovateľov na vyšších územných celkoch, čo je približne okolo asi 20 mil. eur. Chcete mi povedať, že dnes je podstatne horšia časť, ako to bolo v roku 2008 alebo, ja neviem, pred nejakým rokom alebo dvoma rokmi? Určite nie.
Určite tie pripomienky boli a určite bude aj v druhom čítaní možno diskusia o tom, akým spôsobom možno ešte viac vytvoriť podmienky na to, aby ten systém bol funkčný. Ale funkčný predsa nemôže byť vtedy, ak niekto tu bude nejako polemizovať o možnosti zisku v týchto zariadeniach. Ak niekto chce vytvoriť zisk, tak nech si vytvorí na to vlastné zariadenie bez štátneho príspevku, lebo to sú sociálne služby. Neviem o tom, aby sociálne služby boli vo svete bežným javom na to, aby si vytvárali zisk. To, že je nejaká forma špekulácie, to ešte neznamená, a že niekto hľadá riešenie, aby zbohatol na sociálnom systéme, to ešte neznamená na to, aby sa vytváral zisk v takýchto zariadeniach. Je to bludná politika alebo blud, ktorý som už dávno nepočul, ale jednoducho dobre, ak niekto si myslí, že by sociálny systém mal byť ziskový, tak si neviem predstaviť, skadiaľ nabereme ďalšie peniaze.
A ukončím to na tom, ak chceme tento systém, aby príspevok išiel za občanom, s tým nemá takmer nikto problém. Jediný problém, keď sa nevytvorili, keď ste boli pri vláde a videli ste tie možnosti, aké máte, a tie možnosti sa až tak diametrálne nezmenili, tak dnes na dofinancovanie takéhoto systému fakt by sme potrebovali ďalších asi 300 mil. eur, čo nie je malá čiastka. A ja si dovolím povedať, že asi sa budeme čím ďalej blížiť tomu, lebo každé financovanie z kamenných domov vytvára aj to predpolie problémov, to, čo sa aj hovorilo, že tá filozofia alebo tá budúcnosť je vlastne, aby ten človek zostal v prirodzenom prostredí, aby nebol odkázaný na systém možno kamenných domov, ale v prirodzenom, v prirodzenom teda prostredí.
Faktom je, že ešte keď by sme sa vrátili k tým, je to krásna téma možno ako, keby sme sa vrátili k opatrovateľským službám, no tak len vám chcem pripomenúť, a je tu pán Mihál ako bývalý minister, koľko zafinancovali vtedy ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny opatrovateľské služby? Veľmi dobre vieme, že ani jeden projekt v rámci opatrovateľských služieb nešiel. A musím povedať, že aj to, čo sa urobilo na ministerstve za posledné obdobie, keď projekt bol na dvakrát, myslím, že cez 50 mil. eur, dnes sa pripravuje ďalší projekt na dvojnásobnú čiastku na financovanie práve aj s podporou Európskej únie. Viete, čo ste urobili vtedy v rámci opatrovateľskej služby? Vy ste vytlačili nejaké šeky, ktorými mali platiť ľudia, vysúťažili ste kvázi človeka alebo firmu, ktorá to natlačí, a zostalo to celé, to, čo ste urobili v opatrovateľských službách.
Mne sa veľmi nepáči ten prístup na to, že my ideme zdevastovať niečo len preto, aby sme sa ukázali, akí my sme teraz silní, ako sme ukázali tým ľuďom, že jednoducho financovanie sociálnych služieb je škandalózne. To sú krásne slová. Ja sa bojím, že väčšina ľudí, ktorí práve vykrikujete majestátne slová, neurobila nič v čase, keď mohla.
Ďakujem pekne.

Ďakujem.
S faktickými poznámkami šesť poslancov, končím možnosť prihlásenia sa.
Pán poslanec Mihál ako prvý.

Ja sa vyjadrím v tej dvojminútovej lehote najmä k 320-eurovému príspevku, ktorý som presadil. Pripomínam pre tých, čo si pamätajú už menej, bolo to v čase, kedy vláda Ivety Radičovej už de facto neexistovala, čiže presadil som to vlastne v situácii, kedy už sa reálne len kúrilo a svietilo, ale táto novela predsa len prešla a garantovala zariadeniam tých 320 eur. Áno, dá sa to charakterizovať ako sociálne inžinierstvo z toho pohľadu, že to bolo veľmi rýchle riešenie, nebolo tak premyslené, ako bola premyslená celková zmena zákona o sociálnych službách, ktorý sme pripravovali, ale keďže ten čas nebol, tak bolo len toto.
A tak ja sa teda pýtam pána ministra, keď to bolo také hrozne zlé podľa vašich rečí, prečo to šesť rokov nechal tak. Ak to bolo také zlé opatrenie, tak – obrazne povedané – na druhý deň po nástupe vašej vlády v roku 2012 ste to mali zrušiť. Ale to sa vlastne ruší až touto novelou, ak to správne chápem, čiže šesť rokov to sociálne opatrenie prežilo. A vďaka tomuto opatreniu, za ktoré mi doteraz ďakujú, keď chodím po zariadeniach, tie zariadenia fungovali. Akurát to má jednu chybu, že ten príspevok nebol jednoducho valorizovaný, a to už je vaša zodpovednosť, ktorú ste šesť rokov na svojich chrbtoch niesli. A to je naozaj vaša zodpovednosť. Ľudia, ktorí v zariadeniach robia, ľudia, ktorí v nich pracujú, zriaďujú ich, ale aj klienti si veľmi dobre uvedomujú, kto je na vine toho, že to financovanie je také mizerné, ako je.