23. schôdza

Pani poslankyňa Zimenová.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Dovoľte mi, aby som hneď na začiatku poprosila, požiadala o prípadné predĺženie času, tak ako pán kolega Heger, ak by mi to náhodou nevyšlo. Malo by mi to vyjsť, ale nie som si celkom istá v tejto téme. Ďakujem.
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, pani poslankyne, páni poslanci, to, že verejné výdavky v poslednom dobe výrazne vzrástli, nie je žiadna novinka. Nemyslím tým absolútnu sumu výdavkov, ktoré prirodzene rastú, keď rastú aj mzdy alebo ceny v obchodoch. Myslím tým podiel na verejných výdavkoch, na ekonomike krajiny. Možno si nie všetci uvedomujeme, že od predkrízového roka 2008 vzrástol na Slovensku podiel výdavkov až o 4,6 % HDP. Nebyť Fínska, ide o najvyšší rast v celej Európskej únii. Nehovorím pritom o eurofondovom výnimočnom roku 2015, ale o roku 2016, ktorý môžeme považovať za bežný, rozpočtovo obyčajný rok.
Premeňme si veľa nehovoriace percentá do čísel: 4,6 % HDP je 3,75 mld. eur. Znamená to, že ak by vláda prerozdeľovala financie na strane výdavkov tak ako v roku 2008, nemala by dnes k dispozícii 34,5 mld. eur, ale len 31 mld. Treba pripustiť, že tento dramatický nárast výdavkov je čiastočne aj dôsledkom zmien v štatistike, keďže do verejnej správy dnes patria aj inštitúcie, ktoré tam pred krízou neboli. No, v princípe platí, že vláda dnes prerozdeľuje omnoho viac ako pred krízou.
Zdroje na tieto výdavky nepadli z neba, prirodzene. Sú výsledkom pokrízového zavádzania nových daní, nových odvodov, zvyšovania základu pre výpočet odvodov. Občania platia vyššiu DPH, pracujúci aj firmy vyššie sadzby dane z príjmu, sporitelia nesporia 9 %, ale len 4,25 % zo svojich príjmov a odvodové zaťaženie všetkých, ktorí pracujú a tvoria hodnoty, neustále narastá. Pritom ak by sme nebrali do úvahy Grécko, práve Slovensko je v rámci Európskej únie krajinou, ktorá zaznamenala najvyšší rast podielu verejných príjmov na HDP. Ako sa tento zázračný rast príjmov premietol do znižovania deficitu?
Česká republika, Írsko, Estónsko, Grécko, Španielsko, Cyprus, Litva, Lotyšsko, Holandsko, Portugalsko, Rumunsko, Veľká Británia – týchto dvanásť krajín znížilo deficit z krízového roka 2009 viac ako Slovensko. U nás je alarmujúci vývoj deficitu od roku 2012, keď kríza už odznela a slovenská ekonomika produkovala viac ako pred krízou. Od roku 2012 dokázalo štrnásť krajín Európskej únie konsolidovať verejné financie rýchlejšie ako Slovensko. Zopakujem, toto v situácii, keď príjmy nášho štátu, s výnimkou Grécka, rástli najrýchlejšie v Európskej únii.
Dovolím si ešte jeden, posledný pohľad do Európskej únie za rok 2016. Jedenásť krajín Únie malo vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet, kým Slovensko deficit 2,19 percenta.
Zároveň treba pripomenúť, že dlh verejnej správy v absolútnom vyjadrení, kontinuálne rastie. Verejný dlh Slovenska predstavoval na konci roku 2007 na jedného obyvateľa 3 169 eur. V prvom kvartáli 2017 sa dlh na jedného obyvateľa Slovenskej republiky vyšplhal na vyše 8 036 eur. Aktuálny rozpočet verejnej správy predpokladá na roky 2018 – 2020 verejný dlh 51,1 % HDP. Aj na tomto príklade je vidno, ako vlády Roberta Fica hospodária s našimi peniazmi. Je mi jasné, že obvyklým spôsobom vyjadrenia výšky dlhu je vyjadrenie v pomere k HDP krajiny, a keďže je rast slovenskej ekonomiky v pomerne slušnej kondícii, pomer dlhu k HDP sa znižuje. Nedá mi však nepripomenúť, že v absolútnych číslach zadlženosť Slovenska kontinuálne rastie. Pritom až sedem krajín Európskej únie dokázalo znížiť dlh aj absolútne.
Vráťme sa však späť k deficitu, ten je skutočným problémom. Neschopnosť dodržiavať vlastné ciele ohľadom znižovania deficitu sa stala definičnou vlastnosťou slovenskej vlády. Počas posledných dvoch volebných období pod vedením Roberta Fica sa plánovaný schodok podarilo dodržať iba dvakrát. Naposledy v roku 2013. Iné to nebude ani v záverečnom účte za rok 2017 a Európska komisia je v tomto bode skeptická aj k predkladanému rozpočtu na rok 2018. Deje sa tak napriek tomu, a toto znie až neuveriteľne, že na to, aby deficit neprekročil rozpočtovanú hodnotu príliš, používa naša vláda krízové opatrenia ešte aj teraz, v čase, keď sa slovenskej ekonomike evidentne darí.
Ministerstvo financií už požiadalo ostatné ministerstvá o zváženia viazania kapitálových výdavkov. V krajine tak narastá nielen zadlženosť a deficit, ale ešte aj investičný dlh a štátom vlastnený majetok stráca na hodnote. Lajdáckym prístupom vlády k verejným financiám bohatstvo štátu stále klesá. Za dvadsaťpäť rokov samostatnej Slovenskej republiky sa štátu nepodarilo hospodáriť bez deficitu. Ako na potvoru, zodpovednejší Česi budú v decembri už druhýkrát v prebytku. A nielen to, zadlženie Českej republiky by malo aj vďaka prebytku klesnúť na 34,6 % HDP. V situácii, keď náš dlh nie a nie klesnúť pod 50 percent. Čísla teda hovoria jasnou rečou, vláda míňa stále viac. Suchým číslam však chýba vysvetľujúci kontext. Čísla samotné nám nehovoria, na čo všetko naša vláda míňa peniaze.
Poďme teda vziať do úvahy účel výdavkov a položme si otázku: platí na Slovensku pravidlo viac výdavkov, lepšie verejné služby, lepší život občanov? Objemovo najviac vzrástli výdavky v sociálnej oblasti. Do tejto oblasti smeruje vždy najviac verejných zdrojov, a to nielen plánovaných, ale aj dodatočných. Zvyšovanie výdavkov v tejto oblasti však nebolo určené na zachraňovanie ľudí v zúfalej sociálnej situácii. Nejednalo sa o pomoc núdznym. Dávka v hmotnej núdzi, z ktorej sa na Slovensku reálne nedá vyžiť, sa nezvyšovala štyri roky. Životné minimum vzrastie v budúcom roku o 1 euro a pár drobných. Oproti tomu vzrástli dávky, ktoré sú politicky populárnejšie, ako napr. materské či starobné dôchodky.
V týchto kategóriách stačí urobiť malú zmenu a výdavky rastú dramaticky, ako to môžeme vidieť napr. na takom detaile, ako je plošná valorizácia dôchodkov. Nepridalo sa iba tým dôchodcom, ktorí majú naozaj biedne dôchodky, ale všetkým. V priebehu nasledujúcich siedmich rokov nás bude táto mechanicky vykonaná zmena stáť miliardu eur. Životná úroveň daná kúpyschopnosťou dôchodcov sa pritom v posledných rokoch vďaka deflácii zvýšila, takže nebolo nutné navyšovať dôchodky plošne. Medziročná miera inflácie meraná indexom spotrebiteľských cien dosiahla za rok 2016 hodnotu v priemere mínus 0,5 %, čo znamená, že deflácia, ktorá je sprievodným javom zvyšujúceho sa výkonu slovenskej ekonomiky od roku 2014, sa minulý rok ešte viac prehĺbila.
Aby bolo jasné, o čom hovorím, uvediem ešte jeden jednoduchý príklad. Kým čistá minimálna mzda je dnes na Slovensku na úrovni 374 eur a žije z nej niekde celá rodina s malými deťmi, priemerný dôchodok je na úrovni 428 eur. Tým nechcem povedať, že je to dosť, a už vonkoncom nie, že naši dôchodcovia sú za vodou. Rozhodne si však myslím, že pre štát by malo byť prvoradé vytiahnuť z chudoby tých, ktorí už siahajú na jej dno, a nie z pohodlnosti, či nebodaj kvôli získaným dobrých politických bodov plošne obdarúvať aj tých, o ktorých je postarané relatívne dobre.
Vláda však potrebuje pekné čísla a akciu a tak valorizuje najmä tie dávky, ktoré sa valorizujú jednoducho. Skutočným sociálnym otázkam, ako je život ľudí v hmotnej núdzi alebo pomoc odkázaným na sociálne služby sa v štátnych rozpočtoch nevenuje potrebné pozornosť a ani v tomto sa ne dosť peňazí nenájde.
A tak sa v správe o sociálnej situácii obyvateľstva za rok 2016 dočítame nasledovné rozporuplné vety: Na jednej mieste môžme nájsť chválu o tom, ako vláda schválila v roku 2011 Stratégiu deinštitucionalizácie systému sociálnych služieb a náhradnej starostlivosti, ktorou sa Slovenská republika hlási k celosvetovému trendu systematického odstraňovania modelu inštitucionálnej izolácie a segregácie ľudí vyžadujúcich dlhodobú pomoc a starostlivosť v špecializovaných zariadeniach a jeho nahradenia alternatívnym modelom služieb a opatrení, ktoré svojim charakterom čo najviac pripomínajú podmienky bežného života. Na inom mieste však čitateľa zaskočia čísla, ktoré hovoria o tom, že počet žiadateľov o sociálnej služby v rôznych zariadeniach stále stúpa. Citujem zo správy: "Celkový počet žiadateľov o zabezpečenie poskytovania sociálnych služieb stúpol oproti roku 2015 o 1699 osôb, teda o 28 percent. V roku 2016 bolo celkovo 7699 fyzických osôb-žiadateľov o zabezpečenie poskytovania sociálnych služieb vo vybraných druhov zariadení, z toho najviac v zariadeniach pre seniorov, a to 4541 osôb, čo je 59 %, a v domovoch sociálnych služieb 1770 osôb, čo je 23 percent." Prečo sa tak deje, keď štát formálne deklaruje vôľu prechádzať na zabezpečenie takých sociálnych služieb, ktoré umožnia ľuďom dôstojne živ v domácom prostredí, napriek zdravotnému postihnutiu, či pokročilej starobe? Nuž preto, lebo naša vláda do týchto služieb dostatočne neinvestuje. Síce ich v sociálnom systéme formálne zavádza, napríklad v podobe centier včasnej intervencie pre rodiny s deťmi so zdravotným postihnutím, ale ich reálne fungovanie finančne vôbec nezabezpečuje. Alebo ďalší príklad, namiesto systémového riešenia opatrovateľskej služby zabezpečuje zvýšený dopyt po opatrovateľkách cez eurofondové národné projekty. Podobne, ako rieši vo vzdelávaní nedostatok asistentov učiteľa a odborných zamestnancov v školách. Zase raz dočasne zalepený problém, snaha hľadať trvalé riešenie chýba.
Našťastie, neverejný sektor už presvedčil ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, aby finančnými injekciami látalo tento nepriaznivý stav, hoci nedá mi pritom neporovnať dva údaje. V sociálnych službách má vďaka spomínanému tlaku pribudnúť 50 mil. eur. O nejakej veľkorysosti ministerstva však nemôže byť ani reči. Pretože od roku 2015 klesli výdavky na dávky v hmotnej núdzi o 63 mil. eur. Nemôžeme sa teda zdráhať povedať nahlas, že táto vláda rozvoj sociálnych služieb nepodporuje, ale na sociálnych službách šetrí. Stačí porovnať objem výdavkov v tejto oblasti s Českou republikou.
Ak som na začiatku svojho príspevku vládu kritizovala za to, že z celkového pohľadu šetrí málo a veľa rozhadzuje, práve sociálna oblasť, ale aj oblasť vzdelávania sú dobrými príkladmi na dovysvetlenie, že suché čísla nie sú všetko. Vyvolávajú totiž otázku, kam vlastne dáva vláda finančné zdroje, ak nie tam, kde ich najviac treba?
V tejto súvislosti si dovolím vysloviť jednu osobnú poznámku. Je pravda, že my, čo sa už roky snažíme presadzovať systémové zmeny, či už v oblasti sociálnych služieb alebo vzdelávania, si vo chvíľach zúfalstva niekedy hovoríme, dobre, že do týchto oblastí neleje vláda radovo viac peňazí. Pretože kým sa tieto systémy nenastavia nanovo v súlade s reálnymi potrebami ľudí, aj tak by šlo len o neefektívne plytvanie zdrojmi. Namieste je preto očakávanie, že sa vláda konečne spamätá a začne brať svoje záväzky v týchto oblastiach vážne, keďže, ako vraví, krajine sa ekonomicky darí. No evidentne ani v roku 2018 sa v tomto zmysle nič neudeje.
Pozrime sa, ako to má vláda nadizajnované v druhej spomínanej oblasti, vo vzdelávaní. Každá vláda Roberta Fica, vrátane tejto tretej, hovorila o tom, akou prioritou je pre ňu školstvu. A žiadna z troch Ficových vlád ho nedokázala posunúť dopredu. Ani v oblasti riadenia, ani v oblasti obsahu, ani v oblasti financovania. Ešte v roku 2008 dával štát 9,5-percenta z celkových výdavkov do školstva. Teraz, po násobnom zvyšovaní platov, po dlhom rozprávaní o dofinancovaní školstva to bude 9,8 percenta. Iste, je to zlepšenie, ale ako som sa pýtala v úvode, dochádza aj k súčasnému zlepšovaniu kvality tejto verejnej služby? Odpoveď je jednoznačná. Vzdelávanie kvalitnejšie nie je, skôr naopak. Vy sám, pán minister, ste v úvodnom slove spomenuli, že ako rodič nie ste so školstvom spokojný. Dovoľte mi ale, aby som vám ozrejmila, prečo to tak je. Nuž aj preto, že finančné prostriedky často tečú prúdom tam, kde to nie je potrebné. A do oblasti, kde peniaze chýbajú, vláda neinvestuje.
Opäť použijem príklad. V roku 2010 bola realizovaná podrobná analýza jednotlivých priamo riadených organizácií ministerstva školstva. Jej cieľom bolo identifikovať zdroje úspor v kapitole pomocou racionalizácie procesov. Analýza odporučila, aby bolo 7 priamo riadených organizácií zrušených alebo zlúčených a aby ich činnosti prešli pod iné organizácie alebo boli outsourcované. Pri spätnom pohľade na záverečné účty týchto priamo riadených organizácií z roku 2016 je však zrejmé, že nielenže všetky stále existujú, ale väčšine z nich, konkrétne piatim, rozpočet oproti roku 2010 narástol. Taktiež celkové náklady na priamo riadené organizácie narástli za 6 rokov z 29 miliónov na 33 miliónov. A to napriek tomu, že v roku 2013 zamestnanci krajských školských úradov a nimi zriadených školských zariadení prešli pod ministerstvo vnútra. Ak by sme vzali pri porovnávaní aj tieto údaje, výdavky súčasných organizácií nevzrástli len o 4 mil. eur, ale reálne o 9 miliónov.
A ďalší príklad. Za najväčšiu reálnu úsporu medzi rokmi 2010 a 2016 môžeme označiť zrušenie Ústavu informácií a prognóz školstva, ktorého agenda prešla pod Centrum vedecko-technických informácií, CVTI. V rovnakom čase však vzrástli výdavky CVTI o 7,2 mil. eur, takže vonkoncom sa nedá hovoriť o čistých ušetrených zdrojoch.
Pohľad do rozpočtu ministerstva školstva a ministerstva vnútra naznačuje, že hoci majú normatívne výdavky v roku 2018 mierne vzrásť, v ďalších rokoch sa ich zvyšovanie neplánuje. Iba žeby ministerstvo financií roky 2019 až ´20 uvádzalo len na okrasu a samotné hodnoty nemali žiadnu váhu. Ak ich ale berieme vážne a pozrieme sa na vývoj počtu žiakov podľa regionálneho školstva, podľa prognózy CVTI, zistíme, že normatívne výdavky na žiaka majú dokonca mierne klesnúť. Tak takto sa financujú tie reformné priority?
V tejto súvislosti chcem spomenúť aj nízke platy učiteľov v školách, avšak len okrajovo. Všetci vieme, že platy sú problém, osobitne pre začínajúcich učiteľov. Zároveň ale vieme, že plošné zvýšenie platov z nášho školstva nespraví to fínske. Učiteľ s dvojnásobných platom nezačne učiť za dvoch učiteľov, ani v dvojnásobnej kvalite. Obzvlášť, keď má v triede čoraz viac žiakov, ktorí potrebujú individuálny prístup. Čo je dôležité, to je aj servis pre učiteľov. Čo robí naša vláda pre to, aby v školách zlepšila podmienky na vzdelávanie, aby učitelia dostali potrebný servis a žiaci potrebnú podporu? Je zásadnou chybou, že v rozpočte chýbajú zdroje na zabezpečenie napríklad asistentov učiteľa a ďalších odborných zamestnancov. V prípade asistentov učiteľa pritom nejde o veľký balík. Ak by skutočnou prioritou vlády bolo vzdelávanie, neprichystala by v novom rozpočte napríklad 30 mil. na zlepšenie postavenia policajtov, ale mohla dať tých chýbajúcich 26 mil. eur na asistentov učiteľa. To, čo ale v rozpočte ministerstva školstva zaručene rastie, sú výdavky na šport. Medziročný nárast o tretinu však neskončí v podpore športu detí a mládeže, ale vo výstavbe futbalového štadiónu, ktorý mohol byť podstatne lacnejší, keby ho vláda adekvátne vysúťažila namiesto snahy vyjsť v ústrety megalomanským plánom spriaznených podnikateľov.
Rozpočet na vzdelávanie by sa dal charakterizovať jedným slovom: zotrvačnosť, stojatá voda, bezvetrie. My ale potrebujeme v tom zatuchnutom vzdelávacom systému urobiť prievan. Toto by som rada v rozpočte videla, poctivú snahu zrealizovať v školstve potrebné zmeny v prospech detí, žiakov a študentov. Financie na tento prievan v podobe seriózneho plánovania a zabezpečenia reformy vzdelávania však v rozpočte nikde nevidím. Napriek tomu, že reformné ambície aj táto vláda Roberta Fica má, prinajmenšom ich verbálne stále deklaruje ústami ministrov školstva za Slovenskú národnú stranu.
Pri lepšom pohľade na štátny rozpočet nájdeme ešte jednu významnú položku, ktorá slušne rastie. Nájdeme ju pri analýze rozpočtov ministerstiev medzi, nenájdeme ju pri analýze rozpočtov ministerstiev medzi konkrétnymi výdavkami, ale skrytú v kapitole Všeobecná pokladničná správa. Za posledné roky sa nám tu totiž rozmohol taký nešvár – nerozpočtovať výdavky transparentne priamo, ale skrývať ich pod predimenzované rezervy. Pod rezervy, o ktorých si potom vláda rozhoduje podľa vlastných potrieb. Nehovorím v tomto prípade o rezerve vlády, či o rezerve na mimosúdne vyrovnania, či rezerve na riešenie krízových situácií, to je len 26 mil. eur. Hovorím o rezervách, ktoré predstavujú dohromady 702 mil. eur. Rezerva na riešenie vplyvov nových zákonných úprav a ich vplyvov, rezerva na mzdy a poistné, rezerva na významné investície a podobne. (Reakcia z pléna.) Už budem končiť.
Tieto rezervy fungujú pre našu vládu ako kreditka. Keď sa nevyčerpajú na pôvodne určený účel, vláda ich použije tam, kde sa sama rozhodne ich použiť. Bez debaty, bez vysvetľovania, bez potrebného súhlasu. Za všetky slová stačí jeden príklad z roku 2016, na ktorý upozornila Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. V rezerve na prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii boli rozpočtované finančné prostriedky v celkovom objeme 189 mil. eur. Rozpočtovými opatreniami sa uvoľnili finančné prostriedky pre iné rezorty, napríklad pre rezort ministerstva dopravy a výstavby na železnice, ministerstvo vnútra pre záchranné a policajné zložky, ministerstvo práce a sociálnych vecí – 2 mil. na servisné zmluvy súvisiace s IT systémami pre PPA. Čo majú tieto výdavky spoločné s Európskou úniou a s odvodmi do Európskej únie? Nič. No i napriek tomu, že sa peniaze na pôvodný účel nevyčerpali, ministerstvo financií plánuje túto rezervu opäť v hodnote 130 mil. eur.
Na záver mi dovoľte krátke zhrnutie a jeden návrh. Po prvé, rozpočet sa nedá prekopať z roka na rok. Potrebná je vytrvalá práca na jeho zlepšovaní. Tento rozpočet ale nie je krokom vpred, ale skôr vzad. Potvrdzuje to aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá uviedla, že v oblasti zrozumiteľnosti spôsobu dosiahnutia rozpočtových cieľov a jednotlivých opatrení došlo v návrhu rozpočtu k zhoršeniu transparentnosti. Po druhé, človek nemusí byť zarytým fanúšikom vyrovnaných rozpočtov, aby videl, že hospodárenie štátu má rezervy a výsledkom plytvania je stále vysoký deficit. Navrhnutý rozpočet je krokom vzad aj preto, že dlhodobá udržateľnosť verejných financií sa nezlepšuje, skôr naopak, prijímané sú opatrenia, ktoré ju zhoršujú. Po tretie, rozpočet je obrazom strategického uvažovania ministerstiev za ostatné obdobie. Tam, kde sa nepripravujú dôležité reformy, tam sa výdavky nemenia. Preto ma zaráža nízky objem zdrojov vyčlenených na vzdelávanie. Ministerstvo školstva totiž na začiatku tohto volebného obdobia ohlásilo vo vzdelávaní reformu štvrťstoročia. Peniaze na ňu ale nikde nevidím.
Preto prichádzam s konkrétnym pozmeňujúcim návrhom, ktorý môže predstavovať nielen prvý krok k realizácii potrebných zmien v školskom systéme, ale aj zvýšenie transparentnosti rozpočtu vlády. Dovoľte mi prečítať teraz pozmeňujúci návrh.
Navrhujem znížiť nezmyselne vysokú rezervu na prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii a vyčleniť z nej 50 mil. na rezervu na reformu vzdelávania. Peniaze z tejto reformy postačia na pokrytie platov asistentov, ktorí sú nevyhnutnou súčasťou nového vzdelávacieho systému, a ďalší odborný personál. Zvyšné prostriedky môžu slúžiť na špecifické rozvojové aktivity, ktoré predpokladá materiál Učiace sa Slovensko. Ministerka školstva sa potom nebude môcť k reformnému materiálu obrátiť chrbtom so slovami, že nie je realizovateľný, lebo nemá krytie v rozpočte.
Pozmeňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Zuzany Zimenovej k vládnemu návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2018. Príloha č. 6 Rezervy štátneho rozpočtu na rok 2018 znie:
"Rezervy štátneho rozpočtu na rok 2018 (v eurách) – rezerva vlády Slovenskej republiky 5 mil., rezerva predsedu vlády Slovenskej republiky 1 mil. 500-tisíc, rezerva na prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii 80 206 017, rezerva na reformu vzdelávania 50 mil., spolu 136 mil. 706 017."
Ďakujem vám za pozornosť.

Pán poslanec Beblavý nie je v rokovacej sále. Pán poslanec Dostál.

Vážený pán minister, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, napriek optimistickému uvedeniu rozpočtu pánom ministrom musím ako opozičný poslanec konštatovať, že vláda plánuje aj budúci rok betónovať deficitné hospodárenie a opäť odsúva vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet, a to napriek tomu, že ekonomike sa darí, nezamestnanosť klesá a príjmy štátu rastú.
Napriek tomu, že verejná správa má v budúcom roku hospodáriť s o 341 mil. eur menším deficitom, ako bol naplánovaný na tento rok, čo je iste pozitívne, vláda plánuje naďalej dieru v rozpočte aj na budúci rok, a to v objeme 743 mil. eur, teda 0,83 % HDP. Ťažko preto možno hovoriť o nejakom významnom úspechu. A to najmä, keď si uvedomíme, že príjmy verejnej správy od čias, kedy prvá vláda Roberta Fica zostavovala svoj prvý rozpočet, teda rozpočet pre rok 2007, narástli až o 80 percent. Hovoriť o úspechu v prípade, že sa vláde podarí zaťať ďalšiu sekeru vo výške trištvrte miliardy a preniesť tak záťaž na daňovníkov do budúcnosti je vzhľadom na stav ekonomiky výsmechom.
Ak by vláda nenavrhla, hovoril o tom kolega Edo Heger, a nepresadila nijaké dodatočné legislatívne zmeny, teda ak by došlo k scenáru nezmenených politík, inak povedané, ak by vláda ostala so založenými rukami stáť, tak sme mohli mať už budúci rok vyrovnaný rozpočet. A vyplýva to priamo z aprílového programu stability Slovenska z dielne ministerstva financií.
Vláda mohla bez námahy, dokonca bez akýchkoľvek úsporných opatrení, čo by sme to žiadali od vlády, predložiť vyrovnaný rozpočet, namiesto toho návrh rozpočtu obsahuje také opatrenia na strane výdavkov, ktorých vplyv zhoršuje saldo verejnej správy v porovnaní so scenárom nezmenených politík alebo teda tých založených rúk.
Rozpočtová sekera na budúci rok má byť pritom o 0,4 % HDP väčšia ako tá, ktorú vláda naplánovala v minuloročnom rozpočte. Analogicky sa to týka aj ďalších dvoch rokov a neustáleho každoročného posúvania cieľu vyrovnaného rozpočtu. Pred rokom vláda tento cieľ svojej predchodkyne alebo teda možno aj samej seba, keď berieme, že to bola tiež Ficova vláda, presunula z roku 2018 na rok 2019 a teraz deklaruje cieľ vyrovnaného rozpočtu v roku 2020, čím de facto odsúva naplnenie tohto cieľa až za horizont súčasného volebného obdobia.
Zatiaľ čo na Slovensku Ficova vláda neustále odsúva vyrovnaný rozpočet, ktorý už dnes sme mohli mať, tak v dvanástich krajinách Európskej únie hospodárili verejné správy vyrovnane už v minulom roku, teda v roku 2016. Boli medzi nimi nielen také krajiny ako Nemecko alebo pobaltské štáty, Malta, Cyprus, Bulharsko, Česko a dokonca aj Grécko. Napriek tomu, že v iných krajinách Európskej únie sa dá hospodáriť zodpovedne, vláda Roberta Fica len potvrdzuje, že nie je schopná zostaviť a naplniť vyrovnaný či prebytkový rozpočet ani v čase, keď priaznivé ekonomické podmienky a iné externé vplyvy významne vylepšujú výsledky hospodárenia s verejnými financiami.
Je to neustále sa spoliehanie na priaznivé externé rozpočtové vplyvy a veľký prílev celkových príjmov, ktoré chce vláda opäť v značnej miere utopiť vo zvýšených výdavkoch. Len mierne znížený deficit verejnej správy na budúci rok oproti plánovanému na tento rok má byť opäť dosiahnutý vďaka výraznému nárastu daňových a iných príjmov verejnej správy pri značnom, hoci mierne nižšom náraste verejných výdavkov. A ešte výraznejšie to má byť v nasledujúcich dvoch rokoch.
Neospravedlniteľným prístupom vlády k rozpočtu je aj to, že čím viac príjmov očakáva, tým horšie hospodárenie s verejnými financiami plánuje. Porovnajme si napríklad plán na budúci rok podľa aktuálneho rozpočtu s rozpočtom spred dvoch rokov. Dnes vláda očakáva na budúci rok až o 1,3 mld. eur viac daní a odvodov ako pred dvoma rokmi a hospodárenie verejných financií pritom plánuje horšie o 743 mil. eur oproti cielenému saldu, resp. o necelých 300 mil. eur oproti rozpočtovanému saldu spred dvoch rokov.
Za naplánovanú sekeru verejnej správy na budúci rok pritom môže primárne vláda, ktorá má štátny rozpočet v rukách a má na neho priamy vplyv. Vďaka prebytkovému hospodáreniu iných verejných subjektov má celkový rozpočet, celkový deficit verejnej správy v roku 2018 dosiahnuť len 743 mil. eur, pretože na rozdiel od štátu iné subjekty musia hospodáriť zodpovednejšie a prebytkovo, napríklad obce, vyššie územné celky, ktoré by niektorí radi zrušili, či Environmentálny fond alebo Národný jadrový fond.
Dovolím si vyjadriť aj istú skepsu, že ani tak málo ambiciózny cieľ v podobe deficitu na úrovni trištvrte miliardy nemusí byť dodržaný a skutočnosť bude tak ako v predchádzajúcich rokoch horšia, ako bol, ako bol plán. Obávam sa, že tak to bude aj, aj v tomto kalendárnom roku.
Na reálne riziko vyššieho deficitu v budúcom roku, ako si vláda naplánovala, upozorňuje ministerstvo Európska komisia aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Európska komisia odhaduje budúcoročný deficit na úrovni 1 % hrubého domáceho produktu a Rada pre rozpočtovú zodpovednosť zasa upozorňuje, že ak vláda neprijme žiadne nové opatrenia, naplnia sa všetky riziká a využijú všetky potenciálne zdroje ich krytia, deficit verejnej správy by v roku 2018 mohol dosiahnuť 1,4 % hrubého domáceho produktu.
Rada pre rozpočtovú zodpovednosť vo svojom hodnotení rozpočtu na roky 2018 až 2020 ďalej upozorňuje, že v ňom prevažujú negatívne riziká nad možnými zdrojmi krytia a za reálne riziká na úrovni 0,6 až 0,8 % HDP ročne považuje napríklad nadhodnotenie nedaňových príjmov oproti minulosti, nízke bežné výdavky samospráv, prevádzkové výdavky Sociálnej poisťovne, a to, že v mzdových výdavkoch nie je zapracované zvyšovanie platov v štátnej správe a ďalšie očakávané zvýšenie miezd v školstve v rokoch 2019 až ´20, či riziko nejasných výdavkov na nákup vojenskej techniky, vzhľadom na utajovaný režim.
Chcem pripomenúť aj niektoré ďalšie možné riziká, ktoré podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť existujú v strednodobom horizonte, napríklad nečerpanie kapitálových výdavkov obcí bez financií z eurofondov, či napríklad optimistické plánovanie hospodárenia štátnych podnikov, z ktorých viaceré sú dlhodobo v strate a ich prípadná štátna podpora bude mať negatívny vplyv na deficit a dlh verejnej správy.
Ku koncu budúceho roka má hrubý dlh verejnej správy dosiahnuť až 8 245 eur na každého obyvateľa Slovenska a v pomere k celkovým daňovo-odvodovým príjmom verejnej správy, teda k zdrojom, ktoré má štát reálne k dispozícii, približne 170 percent. Na splatenie verejného dlhu by štát hypoteticky potreboval všetky príjmy z daní a odvodov od ľudí za rok a dve tretiny z toho ďalšieho roku, pričom by štátu neostali žiadne zdroje na verejné výdavky v takých kľúčových oblastiach, ako je školstvo, zdravotníctvo, sociálne služby a vyplácanie dôchodkov, o obstarávaní obrnených vozidiel v utajenom režime ani nehovoriac.
Verejný dlh sa za Ficových vlád nabaľuje ako snehová guľa do objemu, ktorý je nebezpečenstvom pre budúcnosť. A hovorím to opakovane, že netreba sa naňho pozerať iba relatívne, iba vo vzťahu k hrubému domácemu produktu, ale aj v absolútnych číslach. Pri historicky najnižšej nezamestnanosti a hospodárskom raste v období najväčšieho prítoku eurofondov nielenže vládna koalícia naďalej tvorí nový dlh, ale zároveň sa objavujú snahy z radov vládnej koalície atakovať v parlamente ústavný zákon o dlhovej brzde. Som rád, že potrebná menšina parlamentu týmto snahám zatiaľ odoláva, pretože dlhovú brzdu určite netreba kvôli infraštrukturálnym a ani iným dôvodom uvoľňovať. Presadenie uvoľnenia dlhovej brzdy by znamenalo nebezpečné otvorenie dverí smerom k nárastu ďalšieho zadlžovania, a teda k dlhodobo nezodpovednejšiemu prístupu k verejným financiám.
Vláda ani týmto rozpočtom neprináša viditeľnejšie úspory vo verejnej správe, redukciu verejných výdavkov a naštartovanie systémových zmien na výdavkovej strane. V roku 2018 sa majú verejné výdavky zvýšiť až o 641 mil. eur a v ďalších dvoch rokoch až o 2,2 mld. eur a takmer 1,6 mld. eur, teda celkovo za tri roky o 4,4 mld. eur. Ale teda čo by sme očakávali od vlády, že bude robiť úspory a systémové zmeny, keď nie je schopná robiť ani to, že si založí ruky a nechá, nechá samotný vývoj ekonomiky na to, aby sme tu nemali deficitný rozpočet, ale aby sme mali rozpočet vyrovnaný?
Ak sa na aktuálne hospodárenie vlády s peniazmi daňovníkov pozrieme z dlhodobejšieho horizontu, ružovými okuliarmi to rozhodne vidieť nemôžeme. Je známe, že Slovensko čaká jedna z najhorších demografických prognóz spomedzi členských krajín Európskej únie, hrozí nám expresné starnutie populácie a zároveň chýbajú adekvátne sociálne a zdravotné služby pre starnúce obyvateľstvo. A v tejto situácii nie je hrozbou pre budúcnosť len dlh, ktorý rok čo rok vytvára svojou rozpočtovou činnosťou Ficova vláda, je tu stále prítomný aj dosiaľ nesplatený modernizačný dlh zdedený ešte z čias socializmu, ku ktorému sa pomaly nabaľuje aj skrytý dlh z nereformovania systémov vo verejnej správe. Tu sa opäť vrátim k poukazovaniu na to, že vláda dodnes nepredložila parlamentu komplexný audit činností verejnej správy a je to vláda, ktorej dominantnou stranou a v minulom volebnom období jedinou stranou je SMER – sociálna demokracia, ktorej poslanci prijatie takého uznesenia parlamentu v roku 2011, pozajtra budeme mať šieste výročie, iniciovali.
Podľa Občianskej konzervatívnej strany, keďže tu nie je pán poslanec Číž, tak si dovolím povedať aj názor OKS, Ficova vláda pokračuje vo svojej rozpočtovej nezodpovednosti. Ficova vláda reformná nikdy nebola a v tomto je naozaj vládou kontinuity. Kontinuity od prvého Fica až po tretieho. A verím, že už aj posledného. Na to, aby naša krajina, Slovensko, zvládla trvalé zmeny a zlé časy, musí byť pripravená. Ficova vláda Slovensko dnes, keď žijeme relatívne dobré časy, našu krajinu na budúcnosť nepripravuje. Preto za takýto rozpočet pochopiteľne hlasovať nemôžem.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. Ďalším vystupujúcim v rozprave je pán poslanec Mihál, ktorý unikol, aby stratil poradie. Pani poslankyňa Pčolinská? Stráca poradie. Pán poslanec Ivan? Stráca poradie. (Reakcie z pléna.) Ale rokujeme do devätnástej. Majú tu byť. Pani poslankyňa Jurinová? Nie je tu, stráca poradie. Pán poslanec Viskupič? Nie je tu, stráca poradie. Pán poslanec Budaj? Nie je tu, stráca poradie. Pán poslanec Galek? Stráca poradie. Pán poslanec Fecko? Stráca poradie. Pani poslankyňa Shahzad? Stráca poradie. Pán poslanec Marosz? Stráca poradie. Pani poslankyňa Krištúfková? Stráca poradie. Pán poslanec Štarchoň? Stráca poradie. Pán poslanec Schlosár? Stráca poradie. Pán poslanec Sopko? Stráca poradie. Pán poslanec Drobný? Pán poslanec Beblavý druhýkrát stráca poradie. (Reakcie z pléna.) Ale rokujeme do devätnástej hodiny, proste tak platí rokovací poriadok. Pán poslanec Mihál? Druhýkrát stráca poradie. Pani poslankyňa Pčolinská? Druhýkrát stráca poradie. Pán poslanec Ivan? Druhýkrát stráca poradie. Pani poslankyňa Jurinová? Druhýkrát stráca poradie. Pán poslanec Viskupič? Druhýkrát stráca poradie.
Pán poslanec Budaj? Druhýkrát stráca poradie... Tak nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, rozpočet Slovenskej republiky je každý rok zákonom roka. Je to okamih, v ktorom najmä poslanci koalície strážia každú minútu, aby ustrážili rozpočet svojho ministra, aby ho podporili, aby prišli diskutovať, nie iba pľuť nadávky a špinu, ale pracovať. Pracovať nad rozpočtom krajiny, ktorej sa v tejto dobe nie zle darí, ale peniaze ľudia nevidia. A preto tu riešime záhadu, záhadu nie lochnesskej, ale bratislavskej príšery na Vodnom vrchu. Kam miznú peniaze v dobrých rozpočtových rokoch? Prečo nie je vyrovnaný rozpočet? Pán minister, prečo nedodržujete slovo? Prečo odkladáte z roka na rok, aby sa... (Zaznievanie gongu. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Takže pán poslanec Budaj bude pokračovať zajtra o deviatej hodine ráno. Končím dnešný rokovací deň. Prajem vám pekný zvyšok večera.

(Prerušenie rokovania o 19.00 hodine.)

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, otváram siedmy rokovací deň 23. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Na dnešnom rokovacom dni o ospravedlnenie požiadali poslanci Branislav Gröhling, Marián Kotleba, Veronika Remišová, Richard Vašečka.
Pokračujeme v prerušenej rozprave v druhom čítaní o vládnom návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2018 (tlač 700).
Včera neukončil svoje vystúpenie do rozpravy písomne prihlásený poslanec Ján Budaj, nie je tu.
Pokračujeme ďalej, pán poslanec Galek.

[Pokračovanie rokovania o vládnom návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2018 (o návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2018 až 2020), tlač 700.]

Dobré ráno prajem. Mrzí ma, že pán Budaj nestihol dokončiť svoje vystúpenie, ale dúfam, že bude mať priestor potom ešte v ústnej.
Ja by som rád povedal zopár svojich pripomienok k štátnemu rozpočtu. Ako ma viacerí z vás poznajú, venujem sa hlavne tej časti energetiky a o nej budem aj hovoriť, tak ako som o nej hovoril aj v minulom roku. Pozrel som si svoje pripomienky, ktoré som mal k tomu rozpočtu na ten rok 2017, a musím povedať, že veľa zmien som tam nenašiel, ale tak je to pochopiteľné, pretože naozaj tie kapitoly aj tie položky sa opakujú.
Bola tam však jedna pomerne významná zmena, ktorá sa síce netýka priamo rozpočtu, ale má s ním veľmi úzke prepojenie. V minulosti, minulý rok som kritizoval práve pána Holjenčíka kvôli tomu, akým spôsobom viedol Úrad pre reguláciu sieťových odvetví. No a teraz tam máme pána Jahnátka. Ja si dovolím povedať, že je to taká zmena z dažďa pod odkvap, pretože to, čo som vtedy vyčítal, bola situácia, kedy sme mali netransparentnú, nesystémovú reguláciu. Dneska ju máme ešte aj priamo politicky závislú a od tohto všetkého sa potom odvíja aj to, akým spôsobom sú regulované ceny energií, akým spôsobom stúpajú a akým spôsobom jednotlivé regulované poplatky ovplyvňujú ceny energií, ovplyvňujú štátny rozpočet. K tým jednotlivým položkám sa dostanem dneska vo svojom príhovore.
Ale čo som si všimol a čo som vlastne kritizoval aj priamo na výbore, bolo, že Úrad pre reguláciu sieťových odvetví si požiadal a dostane o 1 104 190 eur viacej. V návrhu rozpočtu regulačného úradu to bolo označené sumou "len", ale pre mňa zvýšenie o 30, takmer 32 % určite "len" nie je. Pritom už aj samotný rozpočet pána Holjenčíka, napr. v roku 2015, bol výrazne nafúknutý, aj keď vtedy to bolo určené na tú kontrolu distribučných spoločností, ktorá sa uskutočnila, ale, bohužiaľ, nepriniesla žiadne nejaké výraznejšie zmeny v stanovovaní distribučných poplatkov.
Dneska teda máme vyšší rozpočet tohto regulačného úradu o 1 100 000 a ako dôvod je tam uvedené najmä to, že tomuto úradu pribudli noví zamestnanci, konkrétne je to 15. Dokonca pán Jahnátek pre svoju bývalú poslaneckú asistentku vytvoril novú sekciu na úrade. Plus pribudli nám tam dvaja noví podpredsedovia, jeden, ten tam bol už predtým, ale teda na jeho poste sa vymenila osoba, kým predtým to bol zamestnanec, ktorý išiel podľa tabuľkového platu, tak po zmene zákona o regulácii z minulého roka títo budú mať po 5-tisíc eur. Čo ale vítam v prípade práve tej mzdovej položky, ktorá tam narástla o tých 800-tisíc eur, je tá valorizácia platov existujúcim zamestnancom, pretože ja si myslím, že naozaj títo si to zaslúžia a práve keď ich relevantne ohodnotíme, tak môžme potom očakávať aj to, že tie regulované ceny budú posudzované omnoho exaktnejšie a budú si dávať záležať na svojej práci.
Pán Kažimír, preto otázka, čím vás presvedčil pán Jahnátek, že má nárok na 30 % vyšší rozpočet pre úrad. Pýtam sa hlavne preto, že minulý rok bol zavedený alebo zdvojnásobený a predĺžený osobitný odvod z podnikania v regulovaných činnostiach. Vtedy ste to odôvodňovali najmä tým, že to malo nedokonalosť regulácie. Chcem sa teda opýtať, či po navýšení tohto rozpočtu ÚRSO dôjde k zdokonaleniu tej regulácie a tým pádom bude môcť byť tento osobitný odvod zrušený minimálne v tej energetike. Alebo opačne, ak ministerstvo financií pozná tú hodnotu neprimeraného zisku regulovaných subjektov, tak potom je to možnože priestor na zrušenie tých regulačných úradov alebo minimálne na osekanie tých ich kompetencií. Keď by sme zrušili regulačný úrad, teraz myslím ÚRSO, bohužiaľ, nie je to možné, keď sa pozrieme aj na fungovanie v ostatných krajinách, ale minimálne tu by bola úspora minimálne 4,4 mil. eur alebo menej podľa toho, ako by ten úrad naďalej fungoval.
Ja si totižto myslím, že vláda by nemala zneužívať výdavky ľudí, ktoré sú priamo v tých regulovaných cenách energií, pokiaľ títo ľudia majú iba malú šancu ovplyvniť ich výšku, a to práve cez to zaťažovanie rôznymi daňami alebo neprimeranou reguláciou. Včera túto tému otvoril aj pán Krajniak vo svojom príhovore. A ja by som sa tak isto dneska venoval troška aj elektrine a poplatkom, ktoré sú s ňou spojené, pretože ako sme sa dozvedeli, práve tá elektrina na budúci rok pôjde hore nielen pre domácnosti, ešte výraznejšie aj práve pre tých podnikateľov.
A tu by som sa chcel povenovať aj tým podnikom, ktoré sú v 100-percentnom vlastníctve štátu a sú aj regulované. Včera pán Krajniak začal tému Slovenskej elektrizačnej prenosovej sústavy, to znamená SEPS-u, ktorý je na 100 % štátny, na 100 % regulovaný, a tie prenosové poplatky sú súčasťou ceny elektriny pre konečného spotrebiteľa. Sú teda veľmi významným zdrojom príjmu do štátneho rozpočtu. V roku 2016 práve v prípade SEPS-u došlo k nárastu z príjmov z dividend od SEPS-u oproti plánovanému o 5,9 mil. eur. Výplata dividendy do štátneho rozpočtu v roku 2015 bola napríklad 66 mil. eur, hoci pôvodne bolo naplánovaných iba 15. To znamená, keď sa vrátime naspäť k tej regulácii, pokiaľ by sme naozaj správne regulovali tie prenosové poplatky, tak tieto by mali byť znížené z môjho pohľadu tak, aby nevytvárali nejakú nepriamu daň a nezaťažovali tým zbytočne cenu elektriny, ktorú platíme potom my všetci ako spotrebitelia, či už v domácnostiach, alebo podnikatelia, ktorí to následne prenášajú do cien svojich produktov.
V roku 2017 bol plán výplaty dividendy 16,6 mil. eur. Očakávaná skutočnosť je napokon 37 mil. eur, to znamená dvojnásobok. Nehovorím, že jediným príjmom Slovenskej elektrizačnej prenosovej sústavy sú iba prenosové poplatky, ale rozhodne sú významným, a teda ja budem naďalej tvrdiť, že ten SEPS by mal hospodáriť plus-mínus okolo nuly, maximálne vytvárať si nejakú rezervu na vlastné investície.
V roku 2018 má byť príjem z dividendy SEPS-u 14,7 mil. eur. A ja sa opäť pýtam, koľko bude chýbať na konci roku 2018 v tom štátnom rozpočte, a teda o koľko sa táto dividenda opätovne navýši. Vieme, že dneska SEPS investuje a bude investovať do toho prepoja na Maďarsko, je to aj v súvislosti s dostavbou Mochoviec, ale napriek tomu si myslím, že práve tá položka tých prenosových poplatkov, ktorá je priamo zahrnutá v cene elektriny, by mala ísť výrazne nižšie.
Čiže ako funguje dneska tá nesystémová a politicky závislá regulácia aj práve kvôli osobe, ktorú dneska máme na regulačnom úrade, nášho bývalého kolegu? Máme neodôvodnené vysoké poplatky za prenos, neprimerané zisky idú potom na úkor spotrebiteľov. A ešte raz zopakujem, SEPS je 100-percentne štátna firma, 100-percentne regulovaná teda v oblasti tých prenosových poplatkov, a teda všetko, celý ten ich zisk, sú vlastne nepriame dane. Je to skrátka taká stabilná barlička, keď treba látať, tak sa táto dividenda môže veľmi ľahko vyplatiť.
Druhou spoločnosťou, kde má štát 100 %, je SEPS. Tí sa venujú predaju plynu, či už domácnostiam, alebo podnikateľom. Pred voľbami 2016 tam bolo vyplatených 48 mil. eur na vratky za plyn. Keď som sa teraz na výbore pýtal pána štátneho tajomníka, lebo vtedy bolo avizované, že tie vratky za plyn sa budú opakovať, prečo sa nevyplácajú, či sa teda SEPS-u už nedarí, alebo čo je toho dôvodom, lebo vidím aj dneska v návrhu štátneho rozpočtu, že opäť tá dividenda každoročne vyplácaná má byť 300 mil. eur, pričom tam opätovne nie sú tieto vrátky za plyn, tak povedal, že jednoducho si to nenaplánovali. Uvidíme, možnože sa ich ľudia opäť dočkajú, ale asi až v tom 2020., keď opäť pôjdu voľby. V roku 2016 sme mali v dividende zo SEPS-u vyplatené o 3 mil. viacej, v roku 2017 je očakávanie, že to bude o 10 mil. eur viacej. No a potom v roku 2018 a ďalších to má byť 300 mil. eur. Napriek teda takémuto skvelému hospodáreniu, týmto dividendám, tieto vratky sa neuskutočnia.
Ale keď si pozrieme, ako ten SEPS naozaj hospodári, SEPS je firmou, ktorá slúži na predaj plynu. Vo výročnej správe v roku 2015 mali príjmy z predaja plynu a elektriny 1,36 mld. eur. Ostatné výdavky boli vo výške 1,44 miliardy. Ich strata teda predstavovala 85 mil. eur. Napriek tomu vykázali oficiálny zisk vo výške 435 mil. eur a to je kvôli tomu, že tam majú takú položku zisk z finančných investícií. Tieto finančné investície, to sú vlastne dividendy, ktoré plynú z Eustreamu a SPP distribúcie. V roku 2016 to bolo podľa výročnej správy z predaja plynu 1,3 mld. eur, ostatné výdavky 1,32 miliardy. Tá strata bola celkovo 16 mil. eur. Napriek tomu opäť v tejto výročnej správe sa hovorí o 463 mil. eur, opäť vďaka zisku z finančných investícií. Eustream, SPP distribúcia, tu má štát 51 %, no a ten zvyšok má spoločnosť EPH. Skrátka tie zlaté vajcia z Eustreamu a SPP distribúcie sú vložené do SPP infra a tu je to teda takýmto spôsobom prerozdeľované.
Stratový segment predaja plynu domácnostiam, lebo tento je naozaj naďalej stratový, je spojený so segmentom predaja plynu podnikateľom a stále naozaj nevieme tú stratu úplne na 100 % vykryť. No a čo je úplne najhoršie, no najhoršie, aj v prípade SPP distribúcie sa bavíme o regulovanej spoločnosti, v prípade Eustreamu táto má dokonca ešte aj 100-percentný monopol. Aj SPP distribúcia, ale vlastne Eustream, tam v žiadnom prípade nemôže vzniknúť žiadna konkurencia. No a tá druhá polovica tej neprimeranej regulácie, teda jedna časť nám tečie do SPP a vlastne vykrýva straty, no a tá druhá časť ide EPH. Jedna pani povedala, že v tejto spoločnosti má svoje aktíva aj Robert Fico, ale ja tomu neverím, hoci toto by naozaj mnohé vysvetľovalo, ale úprimne, ak by to naozaj tak bolo, tak ten účet na Belize, ten by musel dávno prasknúť.
Čo sa týka týchto regulovaných spoločností, máme tu potom distribučky. Tak isto máme tam 51-percentný podiel a cez dividendy si štát tam vyťahuje po 30 mil. eur ročne. To znamená, cca je to tých 90 miliónov. Všetko v poriadku. Koniec koncov dividendy k tomu prislúchajú. Opäť je na mieste iba otázka tej oprávnenej alebo tej regulácie, v akej má byť výške. Opäť sa ich týka osobitný odvod, a teda nedokonalosť tej regulácie. No ale na budúci rok, ako som spomínal na úvod, tá elektrina porastie, a teda keď tu máme nejaké dividendy, ktoré idú nám do štátu, tak človek by očakával, že sociálna vláda práve toto zníženie; zvýšenie cien, pardon, vykryje znížením nároku na dividendu. Ale toto sa, bohužiaľ, nedeje. Práve naopak, tá dividenda je dokonca naplánovaná vo vyššej výške, ako tomu bolo v minulom roku. Neni to nejaký výrazný poskok, ale sú to, ja neviem, jeden milión na jednu distribučku cca, niekde je to viacej. Takže ľudia na jednej strane doplácajú na nedokonalú reguláciu, tak isto na vývoj ceny na trhu, no a potom ešte aj na tú chamtivosť vlády vo forme nepriamych daní v cene elektriny.
A potom tu mám ešte jednu energetickú firmu, ktorá ale v štátnom rozpočte nefiguruje, resp. príjem z jej ziskov. Hovoríme o Slovenských elektrárňach. Tu má štát naďalej 34 percent. Plánovaná strata v roku 2017 bola vo výške 48 mil. eur, ale napokon to vyzerá, že budú mať zisk 90 miliónov. V roku 2018 je potom opäť naplánovaná strata, tých 32,6 mil. a potom to ide dole. Z pohľadu rozpočtu je však úplne jedno, že či SEPS je, pardon, SEPS; či Slovenské elektrárne sú v zisku alebo v strate, resp. nie je to tak celkom, lebo keď sú v strate, tak potom si musia brať úvery, ale na základe dohody v roku 2008 všetky dividendy, všetky zisky, ktoré táto spoločnosť vygeneruje, tak idú práve na dostavbu Mochoviec.
A teraz možnože taká otázka na zamyslenie. To znamená, my tu máme nejakú spoločnosť. Všetky jej zisky idú na dostavbu elektrárne, ktorú táto spoločnosť vlastní. Je to na základe nejakej dohody štátu so samotným vlastníkom, ale nejedná sa náhodou o nedovolenú štátnu pomoc? Nebolo by vhodnejšie, aby táto dividenda natiekla najprv do štátneho rozpočtu a potom sme z nej prerozdeľovali na dostavbu? Otázka do vzduchu na zamyslenie do budúcnosti. Ja si myslím, že toto bude naozaj ešte témou najmä v súvislosti s tým, že práve ten tretí blok v Mochovciach má byť na budúci rok uvedený do prevádzky, rok na to aj ten štvrtý, uvidíme.
No a tiež to bolo vlastne v rámci rozpravy k zákonu o dani z príjmov, som spomenul ešte jednu oblasť. Som vtedy hovoril, že budem sa tomu venovať aj v rámci rozpočtu, a to je elektromobilita. Elektromobilita v minulom roku a v rozpočte na rok 2017 mala naplánovaných 5,2 mil. eur z tzv. Recyklačného fondu. My sme mali pred dvoma týždňami aj tu s kolegom Mirom Ivanom komisiu pre technologický rozvoj inovácie, kde sme sa venovali elektromobilite. Prišli nám zástupcovia ministerstva hospodárstva, dopravy, výstavby, životného prostredia, prišli nám od podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu. Boli tam zástupcovia združenia automobilového priemyslu, Slovenskej asociácie pre elektromobilitu a bavili sme sa aj o tom, čo bude s elektromobilitou na budúci rok. Totižto v rozpočte takáto dotácia, v rozpočte ministerstva hospodárstva táto dotácia už nefigurovala. Áno, ona mala byť ukončená do konca tohto roku a ja viem, že aj pán minister s ňou nebol uzrozumený. Jednoducho nesúhlasil s tým, aby takýmto nesystémovým opatrením sa to podporovalo. Úprimne, ani ja sám.
Ale práve na komisii sme hovorili aj o iných možných opatreniach, napríklad o skrátení odpisov pre elektromobility alebo zelenom verejnom obstarávaní. Na komisii sme sa teda dozvedeli, že nevyčerpané prostriedky z recyklačného fondu bude možné čerpať aj na budúci rok a to do konca júna 2018. Je možné, že to bude až do konca roku 2018. Takže uvidíme, hovorím, neni to veľmi systémové opatrenie, ale budiš aj za toto. Určite sú aj iné neinvestičného charakteru, ktoré tak isto by v tomto mohli napomôcť, ale teda toto bolo na komisii prezentované ako jedna z možností.
A chcel by som sa pána ministra opýtať, či už práve toto predloženie tej dotácie z Recyklačného fondu, či už je schválené, lebo v tom rozpočte ministerstva hospodárstva bola stále nula, ale pán štátny tajomník vravel, že oni majú nejakú rezervu, v rámci ktorej to vedia presúvať. Takže toto by bola jedna z mojich posledných otázok.
A ešte predsa len niečo k tomu, čo v štátnom rozpočte nie je a malo by to tam byť. V energetike je veľké množstvo rôznych politických opatrení, ktoré si vymysleli politici, zaviedli úradníci a tú ťarchu tej zodpovednosti preniesli na plecia spotrebiteľov. O cenách elektriny sa bavíme, najmä o podpore výroby elektriny z domáceho uhlia, obnoviteľných zdrojov, z kombinovanej výroby elektriny a tepla. Toto všetko je tzv. tarifa za prevádzku systému (TPS). No a dneska nám ceny elektriny na trhoch stúpajú a tieto položky, ktoré s tou komoditou nemajú nič spoločné, vytvárajú nejaký ten priestor na jej redukciu. Toto avizoval už pán minister Žiga v programovom vyhlásení vlády, že s tým niečo urobí, ale zatiaľ sa tak nestalo. My sme toto chceli riešiť aj v našich opozičných návrhoch, ktoré nám neprešli. Nevadí, predložíme opäť a dúfame, že keď dneska nám ceny elektriny, energií na trhu rastú, tak toto, týmto dosiahneme aj nejaké to alikvotné zníženie.
Pán Kažimír, tak ako v minulosti hovoríme nielen a, hovoríme aj b, určite povieme, kde sa na takéto opatrenie, pretože budú mať určite aj nejaký vplyv na ten štátny rozpočet, kde sa na toto dá nájsť, ako sa to dá legislatívne, ale najmä legálne riešiť. Pretože v minulosti sme tu mali aj nelegálne riešenia zo strany Regulačného úradu od bývalého predsedu, no a tieto riešenia označil aj Ústavný súd za ne-do-vo-le-né.
Ja osobne vás, pán minister, považujem za veľmi schopného ministra, o tri dĺžky lepšieho ako je Kaliňák, hoci pán premiér tvrdil niečo úplne iné, a ja som presvedčený, že ak by ste nemuseli plniť rôzne nezmyselné príkazy na vytváranie záplat na nejaké korupčné diery práve v tom štátnom rozpočte, tak určite by ste ho vedeli nastaviť tak, aby napokon bol dodržaný a nemuseli sme počúvať nejakú kritiku z Európskej únie o nedodržovaní deficitu, pretože naozaj ten deficit dneska opätovne nám narástol oproti nejakým tým predikciám. Ja dúfam, že ten tohtoročný sa nám podarí, dodrží, ale pokiaľ by sme naozaj postupovali tým systémom, že stále ten deficit nedodržíme, aj keď sme si teda naplánovali ho v nejakej nižšej výške, tak toto by mohlo viesť v nejakom čase tej svetovej krízy až k bankrotu štátu.
Takže toľko z mojej strany. Mám ešte 15 sekúnd. Bolo tam niekoľko tých otázok, jednak sa to týkalo toho osobitného odvodu. To znamená, ak dneska zdokonaľujeme reguláciu, či bude tento odstránený, znížený alebo či bude nejakým spôsobom ovplyvnené ÚRSO. Potom tam bolo k tej elektromobilite a to je asi všetko z mojej strany.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Fecko.