23. schôdza

Ďakujem. Pán poslanec Jurzyca, musím oceniť jedno, že toto vystúpenie bolo odborné. Musím povedať, že som rád, že u vás je tá konzistencia trvalá, čiže viem, kam patríte. Viem, že patríte do toho skôr neoliberálneho sveta. Musím spomenúť aj tuto kolegu Krajniaka, u ktorého toto netuším, či je úplne naľavo alebo úplne napravo, lebo tie ekonomické názory, ktoré tu predviedol, tak tomu nasvedčujú. Ale a práve tu by som chcel podotknúť, bavíme sa tu o miere prerozdeľovania, že ja nepotrebujem vidieť ten graf, lebo viem asi ako, ako vyzerá. To je práve to, že ty hovoríš o tom, že Írsko 27 %, to znamená málo štátu a veľa, veľa toho privátneho, Francúzsko 56, kde je veľa štátu a to, o tomto rozprával pán Krajniak, že by bol najradšej, keby to bolo oveľa viac. A ja vravím o tom, že my sme, SMER je stredo-ľavá strana a dneska sa bavíme o tom prerozdelení na úrovni okolo 39 %, čo v rámci Európskej únie nie je až tak veľa. Čiže tá miera prerozdelenia mohla byť aj vyššia, to znamená, viac toho štátu, o ktorom sa bavíme. Čiže samozrejme, teba chápem, že z pohľadu tvojho ekonomického neoliberálneho chcel by si, aby toho bolo stále menej. Čiže tu nie je ani o tom, že ako vyzerá ten graf, ja plne súhlasím a mne nevadí, že ide tá miera prerozdeľovania hore.
Takže asi toľko k tomu. Ďakujem. A ináč korektné vystúpenie, ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ďakujem, pán poslanec, za, za výborný príspevok, veľmi si ťa vážim ako experta, naozaj sa stále učím a mám sa čo učiť v tejto oblasti.
Ja len k jednej veci by som rada povedala dve poznámky. A to sa týka práve tvojho príspevku ohľadom analýzy Útvaru hodnota za peniaze, kde si sa dotkol toho testovania, a z pohľadu daňovníkov si apeloval, že odporúčania, aby boli isté testovania nie celoplošné, ale len na vzorkách, nie je z pohľadu daňovníkov efektívne a nie je to v ich záujme. Dovolila by som si s týmto polemizovať, pretože rozumiem, o čom si hovoril. Hovoril si o tom, že treba nejakým spôsobom kontrolovať a merať kvalitu vzdelávania a že na toto sa ti javí ako najlepší nástroj celoplošné testovanie. Chcem však upozorniť, že v súčasnosti toto, tento nástroj nie je dostatočný, pretože sa testuje len z dvoch predmetov, a ak by to malo byť z viacerých predmetov tak, aby to spĺňalo tvoje očakávania, tak by to boli iné peniaze, oveľa väčšie peniaze. A dovolím si povedať, že tam už by som naozaj sa pýtala na tú efektivitu týchto peňazí, pretože by to neprinieslo tie požadované výstupy. A takisto by sme z týchto výstupov ani nemohli merať kvalitu učiteľov. Ja pred týmto varujem, že jednoducho tieto testovania nám o kvalite učiteľov nič nepovedia. A ak sa na toto chceme spoliehať, tak je to cesta do pekla.
Ale toto sú už odborné debaty, ktoré neprináležia zrejme na debatu o rozpočte, ale, ale o nejakom zákone v oblasti vzdelávania.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Tiež oceňujem vystúpenia pána poslanca Jurzycu. A bolo mi to trošku, teraz pred chvíľou kolegyňou Zimenovou odobrané z úst, pretože tiež som chcel reagovať práve na niektoré jeho poznámky k tomu analytickému materiálu. Aby sme sa neopakovali, najprv by som sa venoval, k jeho poznámkam ohľadom toho, akým spôsobom má byť meraná nejaká kvalita kontinuálneho vzdelávania, kde ste uvádzali argument, kritériá počtu pedagógov zapojených do tých jednotlivých kurzov. Možno trošku náhľad do histórie, keď si uvedomíme, že keď sa zavádzal tento spôsob kontinuálneho vzdelávania, tak s jedným takým ľudovým vysvetľovaním zo strany úradníkov to bolo podané, že je to, ako ináč dotlačiť ľudí k tomu, aby sa vzdelávali, nuž tak, že im za to budeme ponúkať peniaze. Povedzme si to rovno, ako to bolo. Zase na druhej strane je množstvo kurzov, ktoré fakt by už dávno nemali existovať. Pokiaľ by sa na začiatku tento trh vyčistil a naozaj boli by sme dohliadli na to, aké kurzy poskytujeme, nemuseli sme dospieť do dnešného stavu.
Čo sa týka toho testovania, beriem tie vzorky ako iba prvý krok. Prečo nie v prvom kroku naozaj najprv otestovať vybranú vzorku? Aby sme zistili prínos nového druhu testovania, nie toho, ktoré máme dnes, ale naozaj toho nového, na ktorý by bol naviazaný ten druhý krok, a to nastavenie konkrétnych opatrení, podporných opatrení, ktoré by sme potom mohli ďalej sledovať a na základe toho dospieť k nejakým konkrétnym rozhodnutiam. Podľa mňa toto je kľúčová úloha školy a kľúčová úloha aj riaditeľov týchto škôl, aby oni práve dohliadali na kvalitu celkových, na kvalitu pedagogického zboru, ktorý majú k dispozícii. Čiže nie vekovo, pretože sú mnohí starší učitelia... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Teší ma, že, neteší ma, ale tak, že aj v OĽANO mali podobný problém s tými malými rozpočtami a že to Edo spomenul.
Áno, pán poslanec Kamenický, ja tomu rozumiem, že SMER-u to nevadí, ten nárast, my to registrujeme. Len mám poznámku k tomu, že, že už častejšie sa tu hovorí aj o mne v súvislosti s neoliberalizmom, tak, tak určite nehovorím, že trh vyrieši všetko, a nemyslím si, že by sa mali zrušiť križovatky, lebo trh vyrieši všetko. Takže, takže áno, sme inde než SMER, ale nie sme ďaleko od stredu.
A teraz k tým učiteľským. No, mal som tam asi povedať, že pod, pod daňovníkom si predstavujem aj záujmy detí, samozrejme. Ale na to nemierila hlavná výtka. Tie hlavné výtky mierili na to, čo je poučné pre túto diskusiu, a verím, že aj pán minister to registruje jedným uchom. Takýto odpor, aký je proti meraniu v školstve, taký odpor voči meraniu výsledkov je v každom rezorte. To je problém celého toho projektu. Pán minister sa usmieva. Už vie asi, určite, čo to znamená. No, ale keď chceme v prospech celej krajiny dosahovať vyššiu kvalitu, tak sa musíme týmto zaoberať viac. Nechcem to otvárať, lebo to je naozaj diskusia na, na strašne dlho. A ak teda autori materiálu nechcú testovať, tak potom nech rezignujú na zvyšovanie kvality.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, pán minister, spravodajca, milé dámy, milí páni, dovoľte mi krátky pohľad na návrh štátneho rozpočtu pre kapitolu zdravotníctva. Začal by som takou otázkou, možno vyvolá trošku diskusiu, či je pre zdravotníctvo v rozpočte narozpočtovaného dosť, málo alebo veľa.
Určite všetci budeme súhlasiť s tým, že vláda má v súčasnosti vo vrecku výrazne viac peňazí, ako očakávala. Keď som to pozeral začiatkom roku 2016, tak teraz je to v porovnaní s týmto dátumom o 1,4 mld. viac, a ak sa k tomu priráta aj rast budúcoročného deficitu z plánovanej nuly na 740 mil., tak vláda minie o 2,1 mld. eur viac, ako pôvodne mala. Len nárast rozpočtovaných príjmov do zdravotníctva je zhruba 129 mil. eur oproti súčasnému roku. A teraz súhlasím s tým, že keď sa bavíme o financovaní zdravotníctva, musíme hovoriť o balíku peňazí, ktoré do zdravotníctva idú, a neznížim sa teda na kritiku percenta, ktoré za svojich poistencov odvádza štát. To je plánované na budúci rok na rekordne najnižšej úrovni 3,71 a to vďaka hospodárskemu rastu a teda odvodom aktívnych poistencov do zdravotných poisťovní.
Avšak položme si otázku, či medziročný nárast 129 mil. eur je dostatočný. Pripomeňme si len dopady niektorých zmien v novej legislatíve. Zavádzajú sa prevádzky nových urgentov, zmeny v lekárskej službe prvej pomoci, budú sa kategorizovať nové lieky a zdravotnícke pomôcky a mení sa zmena spoluúčasti ich hradenia, zavádzajú sa paušálne platby za ošetrovateľskú starostlivosť. A toto sú všetko dopady, ktoré nás niečo budú stáť. Naozaj ťažko niektoré vyčísliť a sú tam rôzne odhady, naozaj nevieme, ako rýchlo bude postupovať kategorizácia nových liekov, pretože toto je asi najcitlivejšia vec toho celého. Avšak predpokladá sa, že pokiaľ nabehnú nové lieky do nášho systému, teda budú kategorizované, tak to bude mať dopad na zdravotníctvo okolo 200 mil. eur. Budúci rok to určite toľko nebude, pretože, ako hovorím, bude prebiehať ich kategorizácia, ktorá nejaký čas trvá. Samozrejme, ale tieto lieky budú naďalej našim pacientom uhrádzané formou výnimiek.
Ďalej máme budúci rok avizované navýšenie platieb pre ambulantných poskytovateľov. Poisťovne už boli nútené poskytovateľmi ambulantnej starostlivosti navýšiť príspevky. A takisto veľmi dobre všetci vieme, že bude zvýšenie minimálnej mzdy, mzdový automat, príplatky za prácu v noci a cez sviatky. Zároveň nám pán premiér Fico spolu so svojimi koaličnými partnermi predstavil aj ďalšiu vlnu sociálnych balíčkov a tie sa dotknú aj financovania zdravotníctva. Výpadok poistného od dôchodcov pracujúcich na dohodu, oslobodenie od odvodov pri trinástom a štrnástom plate. A keby sme si dali tieto všetky dopady na papier, páni, obávam sa, že to bude viac ako 129 mil. eur.
Ďalej tu máme problém s nemocnicami. Pán Jurzyca predo mnou správne podotkol, že tie ozdravné plány pravdepodobne nebudú dobre fungovať, ale je tu jeden závažný problém, ktorý konštatoval Najvyšší kontrolný úrad. A ten problém je, že naše koncové štátne strategické nemocnice poskytujú nejakú zdravotnú starostlivosť. Je tam určitá forma neefektivity, netransparentnosti, áno, toto sú priestory, kde sa dá šetriť, avšak dokázal, že poisťovne týmto nemocniciam hradia menej ako by mali za poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Z toho pohľadu je úplne jasné, že pokiaľ by sme mali a vaša vláda by si dala ambíciu vyriešiť problém zadlžovania sa nemocníc, pán minister Drucker musí nastaviť systém, v ktorom do nemocníc potečie viac peňazí, a potom by sme sa mohli nazdávať, že aj jeho ozdravné plány by mohli priniesť želateľný efekt. Žiaľ, nedeje sa to ani v zmysle toho, že minister by predstavil nejakú formu dofinancovávania našich koncových nemocníc, a ani v tom, že by v rozpočte na toto boli vyčlenené nejaké financie.
Ďalšia vec, ktorá, ktorú by som v tejto súvislosti chcel podotknúť, je to, že teraz sme sa bavili tu v parlamente o oddlžovaní. Áno, nesystémový krok. Sme radi, všetci s tým súhlasíme, že toto by sa nemalo diať. Na druhej strane ja by som sa rád opýtal, čo si myslíte, pán minister, prišlo to v správny čas, v správnu chvíľu? No, ja sa obávam, že toto je jedna z kardinálnych chýb pána ministra Druckera, a keď to mám tak povedať, aby sme to nehádzali len na neho, pretože on v pozícii ministra striedal niekoho, kto tam bol pred ním a bol to z vašej strany, tak to oddlženie prišlo neskoro. Dôvod je veľmi jednoduchý. Momentálne sa naše koncové strategické štátne nemocnice nemôžu uchádzať o zdroje z Európskej únie, teda o európske fondy, práve kvôli tomu, že sú definované ako podniky v ťažkostiach a nebudú to môcť urobiť v tejto prvej výzve a ani v tej druhej. Ďalší dôkaz neschopnosti manažérov slovenských štátnych nemocníc je to, že hoci štyri nemocnice sa mohli uchádzať o tieto európske peniaze v prvej výzve, ktorú vypísal minister Drucker tento rok, dokázala to len jedna z nich a ďalšie tri nestihli predložiť projekty. Samozrejme, stihli to ďalšie nemocnice, súkromné nemocnice a tak drvivá väčšina z prvej výzvy pôjde do súkromných rúk, do poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, čo by samozrejme možno nebol taký problém. Avšak môžme si veľmi oprávnene položiť otázku, či by naše štátne nemocnice, ktoré sú dlhodobo podfinancované, veľmi dobre vieme, že ich kapitálové investície boli za posledných dvadsať rokov žalostne nízke a odhaduje sa tam skrytý dlh až 1,5 mld. eur, by európske peniaze potrebovali ako soľ. Žiaľ, nedostanú sa im. A preto ja by som si dovolil povedať, že pán minister Drucker v podstate predviedol veľmi podobný výkon ako exminister Plavčan. Ten úspešne diskvalifikoval z európskych peňazí naše štátne univerzity a nášmu pánovi ministrovi Druckerovi sa podarilo diskvalifikovať od európskych peňazí naše koncové štátne nemocnice.
K tomuto celému si povedzme ešte jeden veľmi dôležitý fakt. Takmer každé piate euro si za zdravotnú starostlivosť na Slovensku platí pacient sám nad rámec povinných odvodov. Keď sa potom, pán minister, pozrieme, koľko v globále investujeme do zdravotnej starostlivosti v percentách HDP, opakujem, v percentách HDP, tak do nášho systému ide menej peňazí ako napríklad v Česku, ale aj v Maďarsku. A to sú krajiny, s ktorými by sme sa vo výdavkoch do zdravotnej starostlivosti mali porovnávať.
Na druhej strane plne s vami súhlasím, pán minister, máme jeden z najneefektívnejších zdravotných systémov. Z tej poslednej analýzy, ktoré nám tu, ktorú nám priniesla OECD v tomto roku, myslím, že to bolo v júni, tak vyplýva, že ak by naše odvody a financie, ktoré do zdravotníctva platíme, sme vedeli využiť efektívne, dožili by sme sa v priemere až o šesť rokov viac v porovnaní s tými najefektívnejšími zdravotnými systémami. Ale opäť, keby sme sa napríklad porovnávali s Čechmi, tak v Česku tá zvýšená efektivita prináša pacientom o dva roky života naviac, čo nakoniec aj sedí, keď si porovnáme ich priemerné dožitie oproti Slovákom.
No a teraz, keď si takto nalejeme čistého vína a vidíme, že máme takýto deravý systém, tak každému z nás by malo byť jasné, že pokiaľ si chceme udržať zdravotnú starostlivosť aspoň na úrovni našich susedov, musíme do nej investovať asi viac ako oni. Preto máme aj kvalitatívne ukazovatele, ako je napríklad odvrátiteľná úmrtnosť či dožitie v plnom zdraví, horšie. Z tohto pohľadu váš argument, že keď nalejeme do zdravotníctva viac peňazí, tie nám ujdú k súkromníkom alebo sa stratia v zle hospodáriacich nemocniciach, alebo teda v neefektivite systému, sa mi nezdá veľmi racionálny, pretože keď takýmto spôsobom podvýživujeme zdravotníctvo, tak v podstate hráme veľmi nebezpečnú hru so životmi a zdravím ľudí. A týmto tlakom tlačiť aj na ministra zdravotníctva, no priznám sa, veľmi sa mi to nepozdáva. Ten musí plátať diery, aby došlo k želanému zvýšeniu kvality zdravotnej starostlivosti tým, čo ušetrí. No a keď sa mu šetriť nedarí, tak, žiaľ, na to doplácajú ale potom ľudia. Tí sa budú skorej cítiť chorí a, žiaľ, budú aj naďalej zbytočne zomierať.
Horšie bolo, že v súčasnej situácii, keď aj nejaké diery zaplátal a urobil nejaké úspory, tak najmä v tomto roku, ale aj v minulom roku tie úspory išli najmä do sanácie rekordného dlhu Všeobecnej zdravotnej poisťovne, ktorú nám vyrobili vaši nominanti, alebo, lepšie povedané, aj politika SMER-u.
Samozrejme, obyčajným plátaním dier alebo záplatami, alebo teda krízovým manažmentom sa aj tak naše zdravotníctvo vyliečiť nedá. Potrebuje reformy a tie malo ministerstvo začať realizovať už v prvom roku hneď po voľbách, aby sa dostavil aspoň aký-taký želaný čiastočný účinok ku koncu vášho vládnutia. Možno by nemuseli ani až tak bolieť, keďže našej ekonomike sa historicky darí a tak možno nemusel byť až taký problém nájsť financie na ich potrebný rozbeh a zmiernenie ich úvodných negatívnych dopadov. Žiaľ, nestalo sa tak a želal by som si, pokiaľ minister by nabral tú odvahu a niektoré z nich by zrealizoval aspoň ku koncu vášho obdobia, volebného, keďže v programovom vyhlásení vlády mnohé z nich figurujú. No ale, žiaľ, zatiaľ tá naša stará potápajúca loď menom zdravotníctvo sa zatiaľ plaví ďalej a obávam sa, že veľké nádeje na podstatnú opravu zatiaľ nevidíme.
No a teraz si dovolím ešte podotknúť jednu ďalšiu vec, problém. Môj názor je, že v podstate máme jeden podvýživený systém, dokumentoval som to, koľko investujeme do zdravotníctva, ako štát, tak aj ľudia, zároveň je neefektívny ten systém, jeden z najneefektívnejších, žiaľ, a k tomu ešte vašou politikou mu spôsobujete nestabilitu. Neviem, či viete, ale z tej vás obvinili všetky tri poisťovne, ale aj poskytovatelia zdravotnej starostlivosti. Nakoniec, je to logické, ako majú hospodáriť, keď netušia, koľko majú minúť? Aby systém neskolaboval, zdravotníctvo potom dofinancovávate v posledných rokoch až na konci roka, nikto dopredu nevedel, aká suma to bude, tento rok to bolo dokonca 100 miliónov eur. Štát teda nakoniec v roku 2017 zaplatil alebo zaplatí za svojich poistencov v priemere 4,1 percenta. Z tohto pohľadu sa podsúva otázka, že načo sme museli takto cvičiť s celým systémom? Poisťovne od začiatku roka podpisovali s nemocnicami zmluvy, aby keď štát nedofinancuje sektor, navýšené platby im nemocnice museli vrátiť v tomto roku. A to robili len kvôli mzdovému automatu, teda neinvestovalo sa do zlepšenia zdravotnej starostlivosti.
Štát má dve možnosti, ako môže regulovať trh. Cez svoju dominantnú poisťovňu alebo centrálne stanovením cenotvorby, toto má ministerstvo zdravotníctva plne v svojej kompetencii. Napriek tomu sa uchyľujete k najnešťastnejšiemu spôsobu, hráte sa so systémom a škrtíte mu kohútik financií a, prepáčte, mne to pripadá tak, že nezvládate reguláciu. Takže niežeby rozpočtovaných 4,8 mld. eur nebolo dosť na to, aby sme si za ne mohli zabezpečiť kvalitnú zdravotnú starostlivosť, ale, žiaľ, povedzme si to otvorene a úprimne, nedokážeme to. A mizerné štatistiky, ktoré hovoria o kvalite našej zdravotnej starostlivosti, o odvrátiteľnej úmrtnosti a dožití v plnom zdraví, si, žiaľ, nevylepšíme.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán minister, pán podpredseda, kolegovia, kolegyne, tiež by som sa rada vyjadrila k návrhu štátneho rozpočtu, resp. rozpočtu verejnej správy. Nie som makroekonóm, ale som tímlíderka pre životné prostredie pri strane Sloboda a Solidarita a chcem sa prioritne venovať tejto kapitole a postrehom, ktoré som zaznamenala pri študovaní materiálov, ktoré ste nám predložili.
Moja otázka je, že ako vidíte výhľad financovania výdavkov v oblasti životného prostredia? Vláda v roku 2013 prijala jednu z množstva stratégií, ktoré má, ale napríklad konkrétne táto stratégia adaptácie na nepriaznivé dopady na zmeny klímy, avšak jej uplatňovanie v praxi je nedostatočné. Chýba akčný plán, časový harmonogram či monitoring jej plnenia. V roku 2016 Slovenská republika pristúpila k Parížskej dohode. Ako vážne to vidíte so záväzkami, ktoré vyplývajú s napĺňaním tejto dohody?
Ďalší poznatok. Podľa odhadov samotné znečistenie ovzdušia v Slovenskej republike spôsobuje viac ako 5-tisíc predčasných úmrtí ročne a veľké ekonomické straty z extrémov spôsobených zmenou klímy a za jediný rok vyčíslené, v roku 2013 presiahli výšku 1,3 mld. eur. Napriek všetkým týmto poznatkom naďalej sa spaľuje hnedé uhlie na Hornej Nitre, ťaží sa, spaľuje sa a štát plánuje aj naďalej nepriamu dotáciu do tejto ťažby a spaľovania až do roku 2030, a to v kombinácii s prípravou nového ťažobného poľa. Ubúdajú lesy, mokrade a adaptačné opatrenia na zmenu klímy sú nejednoznačné. Ako ste premietli stratégiu adaptácie a nízkouhlíkovú stratégiu do rozpočtu?
To je len na ukážku toho, že je namieste pri štátnom rozpočte podrobne hovoriť o životnom prostredí, nielen o rezorte samotnom, alebo ja to vnímam ako prierezový rezort a financovanie tohto rezortu má dopady aj na celú spoločnosť.
Kapitola má navrhované výdavky vo výške 193 mil. eur, ktoré sú oproti schválenému rozpočtu na rok 2017 nižšie o 60 percent. A popritom aj tie prostriedky, ktoré sú alokované, sú alokované v prvom rade z Environmentálneho fondu a zo zdrojov Európskej únie, to je až 70 %, zo štátneho rozpočtu je to len 18 percent.
Pán minister, pri takomto plánovaní, ako pripravíte našu krajinu na obdobie, keď nebudú eurofondy? Ako pripravíte rozpočet na rok 2021? Som zvedavá.
Výdavky na podporu vodného hospodárstva v návrhu rozpočtu na rok 2018 boli taktiež rozpočtované s veľkým poklesom. Tu by som sa chcela pozastaviť pri dvoch štátnych podnikoch, ktoré zabezpečujú vo výraznej miere vodné hospodárstvo. Je to Slovenský vodohospodársky podnik, ktorý pripravuje stavby protipovodňového charakteru a má hlavnú úlohu, jednu z hlavných úloh zabezpečiť nielen teda protipovodňovú ochranu, ale aj udržiavanie splavnosti vodných ciest, a to hlavne splavnosť Dunaja. Tuná si treba uvedomiť, sú aj súvisiace výdavky s Vodným dielom Gabčíkovo, ktoré má ťažkosti práve z toho, že tieto výdavky nie sú dostatočne alokované a že štát si neplní svoje, svoje povinnosti.
Súhlasím s tým, že má sa robiť audit v Slovenskom vodohospodárskom podniku, aby sa optimalizovali výdavky. V rozpočte počítate, že v budúcnosti sa znížia o 20 mil. eur, aby sa, budú sa outsourcovať nejaké služby, racionalizovať flotila a podobne, avšak ja si myslím, že tá strata, ktorá je dlhodobá a jedine v roku 2013 štátny podnik nevykázal stratu, je práve z toho dôvodu, že štát si neplní svoju povinnosť a neplatí za, nepoukazuje finančné prostriedky za neregulované platby zo štátneho rozpočtu. Sú platby, ktoré sú práve najmä za to, za udržiavanie plavbyschopného Dunaja. Čiže treba, treba urobiť audit, avšak pokým štát nebude plniť si svoje povinnosti voči tomuto štátnemu podniku, dlhodobo nemôže sa dostať z tejto straty.
Ďalšia, do rozpočtov príjmov ministerstva životného prostredia je zapracovaný osobitný odvod. Treba, treba urobiť audit, avšak pokým štát nebude plniť si svoje povinnosti voči tomuto štátnemu podniku, dlhodobo nemôže sa dostať z tejto straty. Ďalšia, do rozpočtového príjmu ministerstva životného prostredia je zapracované osobitný odvod zo zisku, po zdanení vodohospodárskej výstavby v sume 200-tisíc eur. Tuná si myslím, že, apelujem, že mal by sa urobiť naozaj spoločný audit aj vodohospodárskej výstavby a, pán minister, už v minulom roku som vám odporúčala, neviem, či ste sa zapodievali mojím návrhom, zvážiť zlúčenie týchto dvoch štátnych podnikov. Bola vypracovaná revízia výdavkov na, ktorá navrhuje opatrenia na zlepšenie kvality životného prostredia, kde vyčíslil sa potenciál až 130 mil. eur. Boli tam také návrhy, ako väčšie inovatívne formy financovania ochrany prírody už vo výhľade rozpočtu 2019, napríklad zavedením vstupného do národných parkov. Nehovorím, že to je zlý nápad, môže to byť, niekde to už je zavedené, funguje to napríklad v Národnom parku Slovenský raj. Avšak to, čo ma zaujalo a by som bola veľmi rada, pán minister, či naozaj to myslíte vážne s tým, že v roku 2019 je navrhnuté zrušenie fakultatívnych daní, ktoré sú oslobodené v spotrebných daniach z elektriny, uhlia a zemného plynu s tým, že už v roku 2019 je ako návrh úspor a výnosov vo výške 65 mil. eur, či to je teda naozaj myslené vážne. V revízii sa uvádzajú aj čísla ohľadom utlmenia výroby elektrickej energie z uhlia, že keď by došlo k tomu útlmu hneď v roku 2015 napríklad, tak je to vyčíslené, že ušetrilo by sa 500 mil. eur na zdravotných benefitoch a 100 mil. eur na nižších výdavkoch odberateľov elektriny. Nevidím v rozpočte žiaden poznatok na to, že týmito odporúčaniami by ste sa zapodievali.
Odpadové hospodárstvo. Prekvapuje ma, že na odpadové hospodárstvo a environmentálne rizikové faktory sa v roku 2018 nerozpočtujú žiadne prostriedky eurofondu a spolufinancovania v novom programovom období. Ako, kde sú napríklad rozpočtované prostriedky na ISO, nový informačný systém odpadového hospodárstva, ktorý má zabezpečovať zhromažďovanie údajov v oblasti odpadového hospodárstva? Kde len investičné prostriedky vo výške 15 mil. eur, iste, možno sú alokované na rok 2017, ale je zrejmé, že táto platba neodíde. Takže ako to bude v budúcom roku, keď nie sú rozpočtované? Taktiež nie je jasné prepojenie napríklad tohto projektu s prioritami informatizácie, kde sa ukazuje, že niektoré komponenty sú duplicitné, nie je jasná prevádzka systému, nie sú naň rozpočtované prostriedky. Ako bude fungovať rezort s takýmto rozpočtom, tak to bude asi dosť náročné.
Súčasťou, nie priamo, ale teda kapitoly, je aj Environmentálny fond. Tuná súčasťou príjmov Environmentálneho fondu sú príjmy z aukcií emisných kvót, ktoré tvoria najvyššiu časť príjmov. Rozpočet príjmov Environmentálneho fondu na rok 2018 bol stanovený na úrovni 500 mil. 393-tisíc eur, čo predstavuje nárast oproti roku 2017, avšak výdavky sú rozpočtované na úroveň 27 miliónov.
Pán minister, chcem sa opýtať, že súčasne tento, táto pol miliarda vám slúži ako rezerva pre štátny rozpočet, aj keď sú naviazané v Environmentálnom fonde, ale nedajú sa použiť. Aké máte plány s touto rezervou, ktorá sa drží na účtoch Environmentálneho fondu? Fond sám nerozhoduje o svojich výdavkoch, ale je každoročne odkázaný na dohodu medzi ministerstvom financie a ministerstvom životného prostredia. Nie je to náhodou fond, ktorý plánujete použiť na dotáciu do zeleného fondu pre tretie krajiny, k čomu sme sa zaviazali v Parížskej dohode? Prosím vás, aby ste otvorili karty, lebo ak to takto plánujete, tak ja to hodnotím ako krádež na ľuďoch, na ľuďoch, obyvateľoch Slovenskej republiky a na ich práve na kvalitné životné prostredie. Tieto prostriedky by mali byť použité výhradne na skvalitnenie životného prostredia našich občanov, občanov Slovenskej republiky. Ak by sa použili napríklad na likvidáciu starých environmentálnych záťaží, pochopila by som to, napríklad ak by išlo o riadnu a úplnú sanáciu vrakunskej skládky, odkiaľ sa šíria toxické látky do chránenej vodohospodárskej oblasti Žitný ostrov a výdavky na opatrenia a následne čistenia pitnej vody budú enormné. A keď nad týmto si budeme zatvárať oči, tak myslím si, že je to veľkou, veľkou chybou nielen ekologickou, ale aj ekonomickou. Tak nás to dobehne jedného dňa a bude to oveľa, oveľa drahšie.
Chybou rezortu je, že sa neurčujú výdavky na základe priorít. Je toto aj odporúčanie NKÚ, kde v správe sa o tom píše, že mali by sa robiť, každá veľká investícia by mala prejsť štúdiou uskutočniteľnosti a na základe analýzy nákladov a prínosov. Nerobí sa to. Prečo o tom hovorím? Opäť sú to tie environmentálne záťaže. Na Slovensku je evidovaných viac ako 1700 lokalít s environmentálnou záťažou, avšak vyberajú sa možno tie, kde najviac ľudia kričia, nevyberajú sa možno podľa priorít, i keď v prioritných je minimálne 139, čo je počet velikánsky. Rozpočet na ne je, proste peniaze na to nie sú, zdá sa, no ale na tom, napríklad na tom ich, tá pol miliarda eur, keby bola na toto vyčlenená, tak si myslím, že by životné prostredie, životné prostredie u nás bolo na tom lepšie.
Ochrana prírody. Pán minister, musím to spomenúť, pretože štátna ochrana prírody je organizácia, ktorá je v rezorte životného prostredia, avšak je potrebné, naozaj súhlasím s tým odporúčaním, odporúčaním revízie, správy z revízie, aby prešla auditom, avšak tu by som odporúčala prehodnotiť jej formu z príspevkovej na rozpočtovú organizáciu. To, že ten systém financovania tohto odboru funguje na princípe, na základe žiadosti, nie na základe posúdenia priorít a výšky nákladov, nie každé stredisko štátnej ochrany prírody alebo národného parku je na tom rovnako, treba urobiť analýzu, do ktorej by mali byť zahrnuté sústavy Natura, alebo aj Ramsarské lokality.
Chcem ešte spomenúť v rámci ochrany prírody aj výdavky, ktoré sú nevyhnutné, štátneho rozpočtu na kompenzáciu náhrad za obmedzenie práv. V rozpočte to nie je jasne zadefinované a v podstate jediný jasný budget, ktorý tam je, je v programe rozvoja vidieka, kde je alokovaných 725-tisíc eur, čo je veľmi málo. Čiastočne sa píše v slovnej niekde, v nejakej slovnej časti, že vyplácajú cez ministerstvo vnútra, tie kompenzácie, avšak v rozpočte ministerstva žiadnu takúto položku som nenašla. Tu treba jednoznačne zadefinovať, ako je štát pripravený a z akých peňazí vyplácať tieto dopady za kompenzáciu a obmedzenie vlastníckych práv z titulu chránených území, netýka sa to len chránených území ochrany prírody, ale napríklad aj z vodohospodárskych účelov.
Spomínali ste to aj vy vo svojom úvodnom slove, že sú vyčlenené nejaké prostriedky na predkupné právo na pozemky v chránených oblastiach a výdavky súvisiace so zonáciou TANAP. No tak to už je ako neverending story, TANAP zonácia. A my dnes ideme vlastne vyčleňovať prostriedky na odkup pozemkov, ktoré pred tým patrili štátu, štát ich vymenil so súkromným investorom J&T. A teraz ideme aj od nich naspäť vykupovať pozemky na to, aby sa mohla dokončiť zonácia TANAP-u? Tak to je naozaj akože Hlava XXII a Kocúrkovo.
Lesy. Lesy Slovenskej republiky sú v rezorte ministerstva pôdohospodárstva, ale vnímam ich, aj v našom programe SaS máme, že by mali byť v rezorte životného prostredia, preto sa k nim vyjadrím. Taktiež jedným z príjmov rezortu je mimoriadny odvod zo štátneho podniku, ktorý je aj súčasťou zákona o štátnom rozpočte, a prečítam, čo konštatuje NKÚ v tejto časti, že "rekordne a neustále stúpajúci objem ťažby dreva sa neodráža na stagnujúcom odvode do štátneho rozpočtu, čo vytvára otázky nad efektivitou riadenia štátneho podniku". Ja by som dodala, že si myslím, že tento osobitný odvod by vôbec nemal byť. Aj v mojom pozmeňujúcom návrhu navrhujem, aby v zákone bol vypustený aj tento osobitný odvod pre Vodohospodársku výstavbu, aj pre Lesy Slovenskej republiky, pretože to považujeme za netransparentné príjmy do štátneho rozpočtu, kde občan nebude vidieť efekt toho, tohto nejakého ďalšieho odvodu z týchto dvoch štátnych podnikov, pretože sa to neodrazí na zlepšení situácie v našich lesoch.
Na záver by som ešte chcela spomenúť ekosystémové služby, ktoré nie sú už nejakým spôsobom vyčíslené v štátnom rozpočte. Jožko Rajtár, prosím ťa, mohla by som ťa poprosiť, mám pozmeňujúci návrh, som si zabudla na stole položený, aby som ho mohla prečítať. Ďakujem pekne. Tak ale snáď sa črtá na nejaké lepšie časy, pretože v materiáloch som sa dočítala, že aspoň územia Natura majú vyčíslenú hodnotu ekosystémových služieb v rámci celej Európskej únie, čo sa prenáša asi na 200 až 300 mld. eur, pán minister. Na Slovensku do tejto sústavy patrí 514 území s rozlohou 14-tisíc km2, čo je približne 30 % rozlohy Slovenska. Máme za úlohu do roku 2020 tieto, tuto ekosystémové služby vypočítať, tak bolo by asi vhodné, aby sa na tom začalo robiť.
Už finalizujem, ale prípadne ešte pôjdem do ústnej rozpravy, ak nestihnem. Hovorili ste tu aj o karpatských bukových lesoch. V prílohe 5 rozpočtu sú záväzné limity dotácie obciam a vyšším územným celkom na rok 2018. Sú tam rozpísané mestá ako Banská Štiavnica, Bardejov, Levoča, Kremnica a tak ďalej. Keď som sa pýtala pána štátneho tajomníka, že prečo tieto obce, povedal, že je to z toho dôvodu, že sú to mestá UNESCO. Nuž aj Karpatské bukové pralesy sú UNESCO lesy a mali by byť potom v tomto prípade tie samosprávy, ktorých sa to dotýka, mať samostatnú kapitolu v štátnom rozpočte tak, aby vlastne tie obmedzenia tam vlastníkov boli, presne možné počítať s akými finančnými prostriedkami na to, aby toto UNESCO dedičstvo bolo. Lebo nie sú to len pamiatky, príroda je tak isto naše, naše dedičstvo. Okrem toho ešte aj si myslím, že by tam malo mať samotnú kapitolu Bratislava.
Ďakujem pekne, v tejto chvíli teda svoju rozpravu preruším, aby som teraz prečítala môj pozmeňujúci návrh.
Takže pozmeňujúci návrh poslancov Anny Zemanovej a Eugena Jurzycu k vládnemu návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2018.
Vládny návrh zákona o štátnom rozpočte na rok 2018 sa mení takto: Paragraf 6 a § 7 sa vypúšťajú. Nasledujúci paragraf sa primerane prečísluje.
Odôvodnenie: Cieľom pozmeňujúceho návrhu je vypustiť z návrhu zákona § 6 a § 7, ktorých obsahom je uloženie povinnosti dvom štátnym podnikom – Vodohospodárska výstavba, štátny podnik, a Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, odviesť do štátneho rozpočtu osobitný odvod v zákonom ustanovenej sume. Osobitným odvodom sú poškodení občania Slovenskej republiky. Takto získané, takto získaný príjem štátneho rozpočtu sa minie netransparentne na všeobecné výdavky. Popri tom je preukázané, že štát nedostatočne zabezpečuje starostlivosť o vodné diela, napr. tým, že neudržiava riadne zdrž Vodného diela Gabčíkovo, čím sú ohrozené vodárenské zdroje pitnej vody v Kalinkove a Šamoríne. Obdobne je to pri štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky, ktorých výmera porastovej pôdy je takmer 900-tisíc ha. Osobitný odvod sa netransparentne minie na výdavky štátneho rozpočtu. Občan nepocíti zlepšenie hospodárenia v lesoch tak, aby sa zlepšila ich spoločenská funkcia. Ak chce štát dokázať, že je dobrým vlastníkom, mal by obom uvedeným štátnym podnikom ponechať možnosť investovať celý zisk do rozvoja podniku a nie použiť ho na účely spotreby v podmienkach štátneho rozpočtu. Rešpektujeme právo vlastníka na podiel na zisku, avšak dobrý vlastník sa od iných vlastníkov odlišuje práve tým, že zisk nepoužíva pre bežnú spotrebu, ale pre rozvoj podniku. Máme za to, že ak vláda argumentuje dobrými hospodárskymi výsledkami, malo by byť jej prioritou správať sa ako dobrý vlastník, to znamená, zodpovedne spravovať štátny majetok.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne. Škoda, že tu neni pán minister, ale dúfam, že nás počuje. Pani kolegyňa, ďakujem, že si rozobrala tvoj úsek, úsek životného prostredia, kde myslím, že v mnohým veciach máme spoločné názory a spoločné myslenie. Chcel by som znovu zdôrazniť tu Slovenský vodohospodársky podnik, štátny podnik, ktorý je so 100-percentnou účasťou štátu, kde prakticky aj v tomto rozpočte rezortu ministerstva životného prostredia sa konštatuje, že deficit je zhruba 20 mil. a podstatná časť by mala ísť aj do tohto podniku. A viac-menej tým pádom, tento podnik neni v stave plniť ani svoje základné funkcie a povinnosti, ktoré má, a to nevyplýva iba z toho, aby sme protipovodňovú ochranu, ale hlavne aby sa udržiavala tá splavnosť tých jednotlivých úsekov aj menších vodných tokov, nie iba tých veľkých. A ja by som chcel apelovať na ministra aj na ostatných členov vlády, aby možnože túto prácu týkajúcu sa čistenia tokov, to znamená, keď spadne nejaký strom do toho toku, aby mohli možno, že aj nejakým spôsobom tí ľudia, ktorí sú na tých verejnoprospešných prácach, alebo teraz sa to nejak ináč nazýva, aby mohli aj v tom extraviláne pod nejakým dozorom, samozrejme, aby nedochádzalo k nejakým stratám alebo, nedajbože, úmrtiu, aby mohli čistiť aj tieto vodné toky. Takže tam by dobré bolo to nejako skĺbiť s tým ďalším nejakým úradom, ktorý môže financovať takúto činnosť, a tým pádom by sme ten Slovenský hospodársky podnik odbremenili od tejto činnosti. Žiaľ, doteraz to neni v takomto nejakom, neni to v takomto režime a myslím, že dobre by bolo pozerať sa na ten ďalší zákon, aby sme takto umožnili aj extravilán čistiť týmito ľuďmi, ktorí môžu obecné úrady akože posúvať ďalej.
Dobre, ďakujem veľmi pekne.

Áno, je to tak. Slovenský vodohospodársky podnik je dlhodobo v strate, avšak nie s tým, že by nejako zle hospodárili, je to práve tým, že štát si neplní svoju elementárnu povinnosť, že si objedná služby, za ktoré následne nezaplatí. Takže poukazovať na to, že dá sa ešte v tomto podniku usporiť 20 mil. eur ročne na, a získať takto tie peniaze do rozpočtu, je dosť zvláštne. I keď, samozrejme, urobiť audit bude vhodné. Je to podnik, ktorý má najviac počtov zamestnancov v rezorte životného prostredia, no ale sú to aj práce, ktoré si tú ľudskú činnosť vyžadujú, pretože taký poriečny jednoducho musí byť pri tých hatiach, pretože keď príde zrazu z jednej hodiny na hodinu nejaký lejak a treba otvárať hate, tak ten človek tam musí byť. Čiže tá ľudská sa nedá nahradiť nejako inak, ani outsourcingom, ani podobne. Takáto situácia bola kedysi v Čechách, kedy presne takýmto modelom urobili reformu a obrovská povodeň na Morave, katastrofická, ktorá bola, neviem, v ktorom roku to bolo, v 90. rokoch, tak bola, práve bola z takéhoto nejakého modelu. Takže treba byť naozaj v tomto smere veľmi opatrný.
Ten audit možno pôjde k tomu, že sa ukáže, že naozaj robí tá flotila mechanizmov, ktoré podnik má, mal, si už pamätá nejaký ten čas a aj tá modernizácia by možno prispela k nejakej efektivite.
Takže verím, že aj tieto naše diskusie budú apelom pre pána ministra životného prostredia, ale možno aj pre pána ministra financií, aby prehodnotili napr. financovanie Vodného diela Gabčíkovo a príjem z príjmu elektrární, aby išiel do tej vody.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Dovoľte mi, aby som hneď na začiatku poprosila, požiadala o prípadné predĺženie času, tak ako pán kolega Heger, ak by mi to náhodou nevyšlo. Malo by mi to vyjsť, ale nie som si celkom istá v tejto téme. Ďakujem.
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, pani poslankyne, páni poslanci, to, že verejné výdavky v poslednom dobe výrazne vzrástli, nie je žiadna novinka. Nemyslím tým absolútnu sumu výdavkov, ktoré prirodzene rastú, keď rastú aj mzdy alebo ceny v obchodoch. Myslím tým podiel na verejných výdavkoch, na ekonomike krajiny. Možno si nie všetci uvedomujeme, že od predkrízového roka 2008 vzrástol na Slovensku podiel výdavkov až o 4,6 % HDP. Nebyť Fínska, ide o najvyšší rast v celej Európskej únii. Nehovorím pritom o eurofondovom výnimočnom roku 2015, ale o roku 2016, ktorý môžeme považovať za bežný, rozpočtovo obyčajný rok.
Premeňme si veľa nehovoriace percentá do čísel: 4,6 % HDP je 3,75 mld. eur. Znamená to, že ak by vláda prerozdeľovala financie na strane výdavkov tak ako v roku 2008, nemala by dnes k dispozícii 34,5 mld. eur, ale len 31 mld. Treba pripustiť, že tento dramatický nárast výdavkov je čiastočne aj dôsledkom zmien v štatistike, keďže do verejnej správy dnes patria aj inštitúcie, ktoré tam pred krízou neboli. No, v princípe platí, že vláda dnes prerozdeľuje omnoho viac ako pred krízou.
Zdroje na tieto výdavky nepadli z neba, prirodzene. Sú výsledkom pokrízového zavádzania nových daní, nových odvodov, zvyšovania základu pre výpočet odvodov. Občania platia vyššiu DPH, pracujúci aj firmy vyššie sadzby dane z príjmu, sporitelia nesporia 9 %, ale len 4,25 % zo svojich príjmov a odvodové zaťaženie všetkých, ktorí pracujú a tvoria hodnoty, neustále narastá. Pritom ak by sme nebrali do úvahy Grécko, práve Slovensko je v rámci Európskej únie krajinou, ktorá zaznamenala najvyšší rast podielu verejných príjmov na HDP. Ako sa tento zázračný rast príjmov premietol do znižovania deficitu?
Česká republika, Írsko, Estónsko, Grécko, Španielsko, Cyprus, Litva, Lotyšsko, Holandsko, Portugalsko, Rumunsko, Veľká Británia – týchto dvanásť krajín znížilo deficit z krízového roka 2009 viac ako Slovensko. U nás je alarmujúci vývoj deficitu od roku 2012, keď kríza už odznela a slovenská ekonomika produkovala viac ako pred krízou. Od roku 2012 dokázalo štrnásť krajín Európskej únie konsolidovať verejné financie rýchlejšie ako Slovensko. Zopakujem, toto v situácii, keď príjmy nášho štátu, s výnimkou Grécka, rástli najrýchlejšie v Európskej únii.
Dovolím si ešte jeden, posledný pohľad do Európskej únie za rok 2016. Jedenásť krajín Únie malo vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet, kým Slovensko deficit 2,19 percenta.
Zároveň treba pripomenúť, že dlh verejnej správy v absolútnom vyjadrení, kontinuálne rastie. Verejný dlh Slovenska predstavoval na konci roku 2007 na jedného obyvateľa 3 169 eur. V prvom kvartáli 2017 sa dlh na jedného obyvateľa Slovenskej republiky vyšplhal na vyše 8 036 eur. Aktuálny rozpočet verejnej správy predpokladá na roky 2018 – 2020 verejný dlh 51,1 % HDP. Aj na tomto príklade je vidno, ako vlády Roberta Fica hospodária s našimi peniazmi. Je mi jasné, že obvyklým spôsobom vyjadrenia výšky dlhu je vyjadrenie v pomere k HDP krajiny, a keďže je rast slovenskej ekonomiky v pomerne slušnej kondícii, pomer dlhu k HDP sa znižuje. Nedá mi však nepripomenúť, že v absolútnych číslach zadlženosť Slovenska kontinuálne rastie. Pritom až sedem krajín Európskej únie dokázalo znížiť dlh aj absolútne.
Vráťme sa však späť k deficitu, ten je skutočným problémom. Neschopnosť dodržiavať vlastné ciele ohľadom znižovania deficitu sa stala definičnou vlastnosťou slovenskej vlády. Počas posledných dvoch volebných období pod vedením Roberta Fica sa plánovaný schodok podarilo dodržať iba dvakrát. Naposledy v roku 2013. Iné to nebude ani v záverečnom účte za rok 2017 a Európska komisia je v tomto bode skeptická aj k predkladanému rozpočtu na rok 2018. Deje sa tak napriek tomu, a toto znie až neuveriteľne, že na to, aby deficit neprekročil rozpočtovanú hodnotu príliš, používa naša vláda krízové opatrenia ešte aj teraz, v čase, keď sa slovenskej ekonomike evidentne darí.
Ministerstvo financií už požiadalo ostatné ministerstvá o zváženia viazania kapitálových výdavkov. V krajine tak narastá nielen zadlženosť a deficit, ale ešte aj investičný dlh a štátom vlastnený majetok stráca na hodnote. Lajdáckym prístupom vlády k verejným financiám bohatstvo štátu stále klesá. Za dvadsaťpäť rokov samostatnej Slovenskej republiky sa štátu nepodarilo hospodáriť bez deficitu. Ako na potvoru, zodpovednejší Česi budú v decembri už druhýkrát v prebytku. A nielen to, zadlženie Českej republiky by malo aj vďaka prebytku klesnúť na 34,6 % HDP. V situácii, keď náš dlh nie a nie klesnúť pod 50 percent. Čísla teda hovoria jasnou rečou, vláda míňa stále viac. Suchým číslam však chýba vysvetľujúci kontext. Čísla samotné nám nehovoria, na čo všetko naša vláda míňa peniaze.
Poďme teda vziať do úvahy účel výdavkov a položme si otázku: platí na Slovensku pravidlo viac výdavkov, lepšie verejné služby, lepší život občanov? Objemovo najviac vzrástli výdavky v sociálnej oblasti. Do tejto oblasti smeruje vždy najviac verejných zdrojov, a to nielen plánovaných, ale aj dodatočných. Zvyšovanie výdavkov v tejto oblasti však nebolo určené na zachraňovanie ľudí v zúfalej sociálnej situácii. Nejednalo sa o pomoc núdznym. Dávka v hmotnej núdzi, z ktorej sa na Slovensku reálne nedá vyžiť, sa nezvyšovala štyri roky. Životné minimum vzrastie v budúcom roku o 1 euro a pár drobných. Oproti tomu vzrástli dávky, ktoré sú politicky populárnejšie, ako napr. materské či starobné dôchodky.
V týchto kategóriách stačí urobiť malú zmenu a výdavky rastú dramaticky, ako to môžeme vidieť napr. na takom detaile, ako je plošná valorizácia dôchodkov. Nepridalo sa iba tým dôchodcom, ktorí majú naozaj biedne dôchodky, ale všetkým. V priebehu nasledujúcich siedmich rokov nás bude táto mechanicky vykonaná zmena stáť miliardu eur. Životná úroveň daná kúpyschopnosťou dôchodcov sa pritom v posledných rokoch vďaka deflácii zvýšila, takže nebolo nutné navyšovať dôchodky plošne. Medziročná miera inflácie meraná indexom spotrebiteľských cien dosiahla za rok 2016 hodnotu v priemere mínus 0,5 %, čo znamená, že deflácia, ktorá je sprievodným javom zvyšujúceho sa výkonu slovenskej ekonomiky od roku 2014, sa minulý rok ešte viac prehĺbila.
Aby bolo jasné, o čom hovorím, uvediem ešte jeden jednoduchý príklad. Kým čistá minimálna mzda je dnes na Slovensku na úrovni 374 eur a žije z nej niekde celá rodina s malými deťmi, priemerný dôchodok je na úrovni 428 eur. Tým nechcem povedať, že je to dosť, a už vonkoncom nie, že naši dôchodcovia sú za vodou. Rozhodne si však myslím, že pre štát by malo byť prvoradé vytiahnuť z chudoby tých, ktorí už siahajú na jej dno, a nie z pohodlnosti, či nebodaj kvôli získaným dobrých politických bodov plošne obdarúvať aj tých, o ktorých je postarané relatívne dobre.
Vláda však potrebuje pekné čísla a akciu a tak valorizuje najmä tie dávky, ktoré sa valorizujú jednoducho. Skutočným sociálnym otázkam, ako je život ľudí v hmotnej núdzi alebo pomoc odkázaným na sociálne služby sa v štátnych rozpočtoch nevenuje potrebné pozornosť a ani v tomto sa ne dosť peňazí nenájde.
A tak sa v správe o sociálnej situácii obyvateľstva za rok 2016 dočítame nasledovné rozporuplné vety: Na jednej mieste môžme nájsť chválu o tom, ako vláda schválila v roku 2011 Stratégiu deinštitucionalizácie systému sociálnych služieb a náhradnej starostlivosti, ktorou sa Slovenská republika hlási k celosvetovému trendu systematického odstraňovania modelu inštitucionálnej izolácie a segregácie ľudí vyžadujúcich dlhodobú pomoc a starostlivosť v špecializovaných zariadeniach a jeho nahradenia alternatívnym modelom služieb a opatrení, ktoré svojim charakterom čo najviac pripomínajú podmienky bežného života. Na inom mieste však čitateľa zaskočia čísla, ktoré hovoria o tom, že počet žiadateľov o sociálnej služby v rôznych zariadeniach stále stúpa. Citujem zo správy: "Celkový počet žiadateľov o zabezpečenie poskytovania sociálnych služieb stúpol oproti roku 2015 o 1699 osôb, teda o 28 percent. V roku 2016 bolo celkovo 7699 fyzických osôb-žiadateľov o zabezpečenie poskytovania sociálnych služieb vo vybraných druhov zariadení, z toho najviac v zariadeniach pre seniorov, a to 4541 osôb, čo je 59 %, a v domovoch sociálnych služieb 1770 osôb, čo je 23 percent." Prečo sa tak deje, keď štát formálne deklaruje vôľu prechádzať na zabezpečenie takých sociálnych služieb, ktoré umožnia ľuďom dôstojne živ v domácom prostredí, napriek zdravotnému postihnutiu, či pokročilej starobe? Nuž preto, lebo naša vláda do týchto služieb dostatočne neinvestuje. Síce ich v sociálnom systéme formálne zavádza, napríklad v podobe centier včasnej intervencie pre rodiny s deťmi so zdravotným postihnutím, ale ich reálne fungovanie finančne vôbec nezabezpečuje. Alebo ďalší príklad, namiesto systémového riešenia opatrovateľskej služby zabezpečuje zvýšený dopyt po opatrovateľkách cez eurofondové národné projekty. Podobne, ako rieši vo vzdelávaní nedostatok asistentov učiteľa a odborných zamestnancov v školách. Zase raz dočasne zalepený problém, snaha hľadať trvalé riešenie chýba.
Našťastie, neverejný sektor už presvedčil ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, aby finančnými injekciami látalo tento nepriaznivý stav, hoci nedá mi pritom neporovnať dva údaje. V sociálnych službách má vďaka spomínanému tlaku pribudnúť 50 mil. eur. O nejakej veľkorysosti ministerstva však nemôže byť ani reči. Pretože od roku 2015 klesli výdavky na dávky v hmotnej núdzi o 63 mil. eur. Nemôžeme sa teda zdráhať povedať nahlas, že táto vláda rozvoj sociálnych služieb nepodporuje, ale na sociálnych službách šetrí. Stačí porovnať objem výdavkov v tejto oblasti s Českou republikou.
Ak som na začiatku svojho príspevku vládu kritizovala za to, že z celkového pohľadu šetrí málo a veľa rozhadzuje, práve sociálna oblasť, ale aj oblasť vzdelávania sú dobrými príkladmi na dovysvetlenie, že suché čísla nie sú všetko. Vyvolávajú totiž otázku, kam vlastne dáva vláda finančné zdroje, ak nie tam, kde ich najviac treba?
V tejto súvislosti si dovolím vysloviť jednu osobnú poznámku. Je pravda, že my, čo sa už roky snažíme presadzovať systémové zmeny, či už v oblasti sociálnych služieb alebo vzdelávania, si vo chvíľach zúfalstva niekedy hovoríme, dobre, že do týchto oblastí neleje vláda radovo viac peňazí. Pretože kým sa tieto systémy nenastavia nanovo v súlade s reálnymi potrebami ľudí, aj tak by šlo len o neefektívne plytvanie zdrojmi. Namieste je preto očakávanie, že sa vláda konečne spamätá a začne brať svoje záväzky v týchto oblastiach vážne, keďže, ako vraví, krajine sa ekonomicky darí. No evidentne ani v roku 2018 sa v tomto zmysle nič neudeje.
Pozrime sa, ako to má vláda nadizajnované v druhej spomínanej oblasti, vo vzdelávaní. Každá vláda Roberta Fica, vrátane tejto tretej, hovorila o tom, akou prioritou je pre ňu školstvu. A žiadna z troch Ficových vlád ho nedokázala posunúť dopredu. Ani v oblasti riadenia, ani v oblasti obsahu, ani v oblasti financovania. Ešte v roku 2008 dával štát 9,5-percenta z celkových výdavkov do školstva. Teraz, po násobnom zvyšovaní platov, po dlhom rozprávaní o dofinancovaní školstva to bude 9,8 percenta. Iste, je to zlepšenie, ale ako som sa pýtala v úvode, dochádza aj k súčasnému zlepšovaniu kvality tejto verejnej služby? Odpoveď je jednoznačná. Vzdelávanie kvalitnejšie nie je, skôr naopak. Vy sám, pán minister, ste v úvodnom slove spomenuli, že ako rodič nie ste so školstvom spokojný. Dovoľte mi ale, aby som vám ozrejmila, prečo to tak je. Nuž aj preto, že finančné prostriedky často tečú prúdom tam, kde to nie je potrebné. A do oblasti, kde peniaze chýbajú, vláda neinvestuje.
Opäť použijem príklad. V roku 2010 bola realizovaná podrobná analýza jednotlivých priamo riadených organizácií ministerstva školstva. Jej cieľom bolo identifikovať zdroje úspor v kapitole pomocou racionalizácie procesov. Analýza odporučila, aby bolo 7 priamo riadených organizácií zrušených alebo zlúčených a aby ich činnosti prešli pod iné organizácie alebo boli outsourcované. Pri spätnom pohľade na záverečné účty týchto priamo riadených organizácií z roku 2016 je však zrejmé, že nielenže všetky stále existujú, ale väčšine z nich, konkrétne piatim, rozpočet oproti roku 2010 narástol. Taktiež celkové náklady na priamo riadené organizácie narástli za 6 rokov z 29 miliónov na 33 miliónov. A to napriek tomu, že v roku 2013 zamestnanci krajských školských úradov a nimi zriadených školských zariadení prešli pod ministerstvo vnútra. Ak by sme vzali pri porovnávaní aj tieto údaje, výdavky súčasných organizácií nevzrástli len o 4 mil. eur, ale reálne o 9 miliónov.
A ďalší príklad. Za najväčšiu reálnu úsporu medzi rokmi 2010 a 2016 môžeme označiť zrušenie Ústavu informácií a prognóz školstva, ktorého agenda prešla pod Centrum vedecko-technických informácií, CVTI. V rovnakom čase však vzrástli výdavky CVTI o 7,2 mil. eur, takže vonkoncom sa nedá hovoriť o čistých ušetrených zdrojoch.
Pohľad do rozpočtu ministerstva školstva a ministerstva vnútra naznačuje, že hoci majú normatívne výdavky v roku 2018 mierne vzrásť, v ďalších rokoch sa ich zvyšovanie neplánuje. Iba žeby ministerstvo financií roky 2019 až ´20 uvádzalo len na okrasu a samotné hodnoty nemali žiadnu váhu. Ak ich ale berieme vážne a pozrieme sa na vývoj počtu žiakov podľa regionálneho školstva, podľa prognózy CVTI, zistíme, že normatívne výdavky na žiaka majú dokonca mierne klesnúť. Tak takto sa financujú tie reformné priority?
V tejto súvislosti chcem spomenúť aj nízke platy učiteľov v školách, avšak len okrajovo. Všetci vieme, že platy sú problém, osobitne pre začínajúcich učiteľov. Zároveň ale vieme, že plošné zvýšenie platov z nášho školstva nespraví to fínske. Učiteľ s dvojnásobných platom nezačne učiť za dvoch učiteľov, ani v dvojnásobnej kvalite. Obzvlášť, keď má v triede čoraz viac žiakov, ktorí potrebujú individuálny prístup. Čo je dôležité, to je aj servis pre učiteľov. Čo robí naša vláda pre to, aby v školách zlepšila podmienky na vzdelávanie, aby učitelia dostali potrebný servis a žiaci potrebnú podporu? Je zásadnou chybou, že v rozpočte chýbajú zdroje na zabezpečenie napríklad asistentov učiteľa a ďalších odborných zamestnancov. V prípade asistentov učiteľa pritom nejde o veľký balík. Ak by skutočnou prioritou vlády bolo vzdelávanie, neprichystala by v novom rozpočte napríklad 30 mil. na zlepšenie postavenia policajtov, ale mohla dať tých chýbajúcich 26 mil. eur na asistentov učiteľa. To, čo ale v rozpočte ministerstva školstva zaručene rastie, sú výdavky na šport. Medziročný nárast o tretinu však neskončí v podpore športu detí a mládeže, ale vo výstavbe futbalového štadiónu, ktorý mohol byť podstatne lacnejší, keby ho vláda adekvátne vysúťažila namiesto snahy vyjsť v ústrety megalomanským plánom spriaznených podnikateľov.
Rozpočet na vzdelávanie by sa dal charakterizovať jedným slovom: zotrvačnosť, stojatá voda, bezvetrie. My ale potrebujeme v tom zatuchnutom vzdelávacom systému urobiť prievan. Toto by som rada v rozpočte videla, poctivú snahu zrealizovať v školstve potrebné zmeny v prospech detí, žiakov a študentov. Financie na tento prievan v podobe seriózneho plánovania a zabezpečenia reformy vzdelávania však v rozpočte nikde nevidím. Napriek tomu, že reformné ambície aj táto vláda Roberta Fica má, prinajmenšom ich verbálne stále deklaruje ústami ministrov školstva za Slovenskú národnú stranu.
Pri lepšom pohľade na štátny rozpočet nájdeme ešte jednu významnú položku, ktorá slušne rastie. Nájdeme ju pri analýze rozpočtov ministerstiev medzi, nenájdeme ju pri analýze rozpočtov ministerstiev medzi konkrétnymi výdavkami, ale skrytú v kapitole Všeobecná pokladničná správa. Za posledné roky sa nám tu totiž rozmohol taký nešvár – nerozpočtovať výdavky transparentne priamo, ale skrývať ich pod predimenzované rezervy. Pod rezervy, o ktorých si potom vláda rozhoduje podľa vlastných potrieb. Nehovorím v tomto prípade o rezerve vlády, či o rezerve na mimosúdne vyrovnania, či rezerve na riešenie krízových situácií, to je len 26 mil. eur. Hovorím o rezervách, ktoré predstavujú dohromady 702 mil. eur. Rezerva na riešenie vplyvov nových zákonných úprav a ich vplyvov, rezerva na mzdy a poistné, rezerva na významné investície a podobne. (Reakcia z pléna.) Už budem končiť.
Tieto rezervy fungujú pre našu vládu ako kreditka. Keď sa nevyčerpajú na pôvodne určený účel, vláda ich použije tam, kde sa sama rozhodne ich použiť. Bez debaty, bez vysvetľovania, bez potrebného súhlasu. Za všetky slová stačí jeden príklad z roku 2016, na ktorý upozornila Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. V rezerve na prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii boli rozpočtované finančné prostriedky v celkovom objeme 189 mil. eur. Rozpočtovými opatreniami sa uvoľnili finančné prostriedky pre iné rezorty, napríklad pre rezort ministerstva dopravy a výstavby na železnice, ministerstvo vnútra pre záchranné a policajné zložky, ministerstvo práce a sociálnych vecí – 2 mil. na servisné zmluvy súvisiace s IT systémami pre PPA. Čo majú tieto výdavky spoločné s Európskou úniou a s odvodmi do Európskej únie? Nič. No i napriek tomu, že sa peniaze na pôvodný účel nevyčerpali, ministerstvo financií plánuje túto rezervu opäť v hodnote 130 mil. eur.
Na záver mi dovoľte krátke zhrnutie a jeden návrh. Po prvé, rozpočet sa nedá prekopať z roka na rok. Potrebná je vytrvalá práca na jeho zlepšovaní. Tento rozpočet ale nie je krokom vpred, ale skôr vzad. Potvrdzuje to aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá uviedla, že v oblasti zrozumiteľnosti spôsobu dosiahnutia rozpočtových cieľov a jednotlivých opatrení došlo v návrhu rozpočtu k zhoršeniu transparentnosti. Po druhé, človek nemusí byť zarytým fanúšikom vyrovnaných rozpočtov, aby videl, že hospodárenie štátu má rezervy a výsledkom plytvania je stále vysoký deficit. Navrhnutý rozpočet je krokom vzad aj preto, že dlhodobá udržateľnosť verejných financií sa nezlepšuje, skôr naopak, prijímané sú opatrenia, ktoré ju zhoršujú. Po tretie, rozpočet je obrazom strategického uvažovania ministerstiev za ostatné obdobie. Tam, kde sa nepripravujú dôležité reformy, tam sa výdavky nemenia. Preto ma zaráža nízky objem zdrojov vyčlenených na vzdelávanie. Ministerstvo školstva totiž na začiatku tohto volebného obdobia ohlásilo vo vzdelávaní reformu štvrťstoročia. Peniaze na ňu ale nikde nevidím.
Preto prichádzam s konkrétnym pozmeňujúcim návrhom, ktorý môže predstavovať nielen prvý krok k realizácii potrebných zmien v školskom systéme, ale aj zvýšenie transparentnosti rozpočtu vlády. Dovoľte mi prečítať teraz pozmeňujúci návrh.
Navrhujem znížiť nezmyselne vysokú rezervu na prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii a vyčleniť z nej 50 mil. na rezervu na reformu vzdelávania. Peniaze z tejto reformy postačia na pokrytie platov asistentov, ktorí sú nevyhnutnou súčasťou nového vzdelávacieho systému, a ďalší odborný personál. Zvyšné prostriedky môžu slúžiť na špecifické rozvojové aktivity, ktoré predpokladá materiál Učiace sa Slovensko. Ministerka školstva sa potom nebude môcť k reformnému materiálu obrátiť chrbtom so slovami, že nie je realizovateľný, lebo nemá krytie v rozpočte.
Pozmeňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Zuzany Zimenovej k vládnemu návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2018. Príloha č. 6 Rezervy štátneho rozpočtu na rok 2018 znie:
"Rezervy štátneho rozpočtu na rok 2018 (v eurách) – rezerva vlády Slovenskej republiky 5 mil., rezerva predsedu vlády Slovenskej republiky 1 mil. 500-tisíc, rezerva na prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii 80 206 017, rezerva na reformu vzdelávania 50 mil., spolu 136 mil. 706 017."
Ďakujem vám za pozornosť.

Vážený pán minister, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, napriek optimistickému uvedeniu rozpočtu pánom ministrom musím ako opozičný poslanec konštatovať, že vláda plánuje aj budúci rok betónovať deficitné hospodárenie a opäť odsúva vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet, a to napriek tomu, že ekonomike sa darí, nezamestnanosť klesá a príjmy štátu rastú.
Napriek tomu, že verejná správa má v budúcom roku hospodáriť s o 341 mil. eur menším deficitom, ako bol naplánovaný na tento rok, čo je iste pozitívne, vláda plánuje naďalej dieru v rozpočte aj na budúci rok, a to v objeme 743 mil. eur, teda 0,83 % HDP. Ťažko preto možno hovoriť o nejakom významnom úspechu. A to najmä, keď si uvedomíme, že príjmy verejnej správy od čias, kedy prvá vláda Roberta Fica zostavovala svoj prvý rozpočet, teda rozpočet pre rok 2007, narástli až o 80 percent. Hovoriť o úspechu v prípade, že sa vláde podarí zaťať ďalšiu sekeru vo výške trištvrte miliardy a preniesť tak záťaž na daňovníkov do budúcnosti je vzhľadom na stav ekonomiky výsmechom.
Ak by vláda nenavrhla, hovoril o tom kolega Edo Heger, a nepresadila nijaké dodatočné legislatívne zmeny, teda ak by došlo k scenáru nezmenených politík, inak povedané, ak by vláda ostala so založenými rukami stáť, tak sme mohli mať už budúci rok vyrovnaný rozpočet. A vyplýva to priamo z aprílového programu stability Slovenska z dielne ministerstva financií.
Vláda mohla bez námahy, dokonca bez akýchkoľvek úsporných opatrení, čo by sme to žiadali od vlády, predložiť vyrovnaný rozpočet, namiesto toho návrh rozpočtu obsahuje také opatrenia na strane výdavkov, ktorých vplyv zhoršuje saldo verejnej správy v porovnaní so scenárom nezmenených politík alebo teda tých založených rúk.
Rozpočtová sekera na budúci rok má byť pritom o 0,4 % HDP väčšia ako tá, ktorú vláda naplánovala v minuloročnom rozpočte. Analogicky sa to týka aj ďalších dvoch rokov a neustáleho každoročného posúvania cieľu vyrovnaného rozpočtu. Pred rokom vláda tento cieľ svojej predchodkyne alebo teda možno aj samej seba, keď berieme, že to bola tiež Ficova vláda, presunula z roku 2018 na rok 2019 a teraz deklaruje cieľ vyrovnaného rozpočtu v roku 2020, čím de facto odsúva naplnenie tohto cieľa až za horizont súčasného volebného obdobia.
Zatiaľ čo na Slovensku Ficova vláda neustále odsúva vyrovnaný rozpočet, ktorý už dnes sme mohli mať, tak v dvanástich krajinách Európskej únie hospodárili verejné správy vyrovnane už v minulom roku, teda v roku 2016. Boli medzi nimi nielen také krajiny ako Nemecko alebo pobaltské štáty, Malta, Cyprus, Bulharsko, Česko a dokonca aj Grécko. Napriek tomu, že v iných krajinách Európskej únie sa dá hospodáriť zodpovedne, vláda Roberta Fica len potvrdzuje, že nie je schopná zostaviť a naplniť vyrovnaný či prebytkový rozpočet ani v čase, keď priaznivé ekonomické podmienky a iné externé vplyvy významne vylepšujú výsledky hospodárenia s verejnými financiami.
Je to neustále sa spoliehanie na priaznivé externé rozpočtové vplyvy a veľký prílev celkových príjmov, ktoré chce vláda opäť v značnej miere utopiť vo zvýšených výdavkoch. Len mierne znížený deficit verejnej správy na budúci rok oproti plánovanému na tento rok má byť opäť dosiahnutý vďaka výraznému nárastu daňových a iných príjmov verejnej správy pri značnom, hoci mierne nižšom náraste verejných výdavkov. A ešte výraznejšie to má byť v nasledujúcich dvoch rokoch.
Neospravedlniteľným prístupom vlády k rozpočtu je aj to, že čím viac príjmov očakáva, tým horšie hospodárenie s verejnými financiami plánuje. Porovnajme si napríklad plán na budúci rok podľa aktuálneho rozpočtu s rozpočtom spred dvoch rokov. Dnes vláda očakáva na budúci rok až o 1,3 mld. eur viac daní a odvodov ako pred dvoma rokmi a hospodárenie verejných financií pritom plánuje horšie o 743 mil. eur oproti cielenému saldu, resp. o necelých 300 mil. eur oproti rozpočtovanému saldu spred dvoch rokov.
Za naplánovanú sekeru verejnej správy na budúci rok pritom môže primárne vláda, ktorá má štátny rozpočet v rukách a má na neho priamy vplyv. Vďaka prebytkovému hospodáreniu iných verejných subjektov má celkový rozpočet, celkový deficit verejnej správy v roku 2018 dosiahnuť len 743 mil. eur, pretože na rozdiel od štátu iné subjekty musia hospodáriť zodpovednejšie a prebytkovo, napríklad obce, vyššie územné celky, ktoré by niektorí radi zrušili, či Environmentálny fond alebo Národný jadrový fond.
Dovolím si vyjadriť aj istú skepsu, že ani tak málo ambiciózny cieľ v podobe deficitu na úrovni trištvrte miliardy nemusí byť dodržaný a skutočnosť bude tak ako v predchádzajúcich rokoch horšia, ako bol, ako bol plán. Obávam sa, že tak to bude aj, aj v tomto kalendárnom roku.
Na reálne riziko vyššieho deficitu v budúcom roku, ako si vláda naplánovala, upozorňuje ministerstvo Európska komisia aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Európska komisia odhaduje budúcoročný deficit na úrovni 1 % hrubého domáceho produktu a Rada pre rozpočtovú zodpovednosť zasa upozorňuje, že ak vláda neprijme žiadne nové opatrenia, naplnia sa všetky riziká a využijú všetky potenciálne zdroje ich krytia, deficit verejnej správy by v roku 2018 mohol dosiahnuť 1,4 % hrubého domáceho produktu.
Rada pre rozpočtovú zodpovednosť vo svojom hodnotení rozpočtu na roky 2018 až 2020 ďalej upozorňuje, že v ňom prevažujú negatívne riziká nad možnými zdrojmi krytia a za reálne riziká na úrovni 0,6 až 0,8 % HDP ročne považuje napríklad nadhodnotenie nedaňových príjmov oproti minulosti, nízke bežné výdavky samospráv, prevádzkové výdavky Sociálnej poisťovne, a to, že v mzdových výdavkoch nie je zapracované zvyšovanie platov v štátnej správe a ďalšie očakávané zvýšenie miezd v školstve v rokoch 2019 až ´20, či riziko nejasných výdavkov na nákup vojenskej techniky, vzhľadom na utajovaný režim.
Chcem pripomenúť aj niektoré ďalšie možné riziká, ktoré podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť existujú v strednodobom horizonte, napríklad nečerpanie kapitálových výdavkov obcí bez financií z eurofondov, či napríklad optimistické plánovanie hospodárenia štátnych podnikov, z ktorých viaceré sú dlhodobo v strate a ich prípadná štátna podpora bude mať negatívny vplyv na deficit a dlh verejnej správy.
Ku koncu budúceho roka má hrubý dlh verejnej správy dosiahnuť až 8 245 eur na každého obyvateľa Slovenska a v pomere k celkovým daňovo-odvodovým príjmom verejnej správy, teda k zdrojom, ktoré má štát reálne k dispozícii, približne 170 percent. Na splatenie verejného dlhu by štát hypoteticky potreboval všetky príjmy z daní a odvodov od ľudí za rok a dve tretiny z toho ďalšieho roku, pričom by štátu neostali žiadne zdroje na verejné výdavky v takých kľúčových oblastiach, ako je školstvo, zdravotníctvo, sociálne služby a vyplácanie dôchodkov, o obstarávaní obrnených vozidiel v utajenom režime ani nehovoriac.
Verejný dlh sa za Ficových vlád nabaľuje ako snehová guľa do objemu, ktorý je nebezpečenstvom pre budúcnosť. A hovorím to opakovane, že netreba sa naňho pozerať iba relatívne, iba vo vzťahu k hrubému domácemu produktu, ale aj v absolútnych číslach. Pri historicky najnižšej nezamestnanosti a hospodárskom raste v období najväčšieho prítoku eurofondov nielenže vládna koalícia naďalej tvorí nový dlh, ale zároveň sa objavujú snahy z radov vládnej koalície atakovať v parlamente ústavný zákon o dlhovej brzde. Som rád, že potrebná menšina parlamentu týmto snahám zatiaľ odoláva, pretože dlhovú brzdu určite netreba kvôli infraštrukturálnym a ani iným dôvodom uvoľňovať. Presadenie uvoľnenia dlhovej brzdy by znamenalo nebezpečné otvorenie dverí smerom k nárastu ďalšieho zadlžovania, a teda k dlhodobo nezodpovednejšiemu prístupu k verejným financiám.
Vláda ani týmto rozpočtom neprináša viditeľnejšie úspory vo verejnej správe, redukciu verejných výdavkov a naštartovanie systémových zmien na výdavkovej strane. V roku 2018 sa majú verejné výdavky zvýšiť až o 641 mil. eur a v ďalších dvoch rokoch až o 2,2 mld. eur a takmer 1,6 mld. eur, teda celkovo za tri roky o 4,4 mld. eur. Ale teda čo by sme očakávali od vlády, že bude robiť úspory a systémové zmeny, keď nie je schopná robiť ani to, že si založí ruky a nechá, nechá samotný vývoj ekonomiky na to, aby sme tu nemali deficitný rozpočet, ale aby sme mali rozpočet vyrovnaný?
Ak sa na aktuálne hospodárenie vlády s peniazmi daňovníkov pozrieme z dlhodobejšieho horizontu, ružovými okuliarmi to rozhodne vidieť nemôžeme. Je známe, že Slovensko čaká jedna z najhorších demografických prognóz spomedzi členských krajín Európskej únie, hrozí nám expresné starnutie populácie a zároveň chýbajú adekvátne sociálne a zdravotné služby pre starnúce obyvateľstvo. A v tejto situácii nie je hrozbou pre budúcnosť len dlh, ktorý rok čo rok vytvára svojou rozpočtovou činnosťou Ficova vláda, je tu stále prítomný aj dosiaľ nesplatený modernizačný dlh zdedený ešte z čias socializmu, ku ktorému sa pomaly nabaľuje aj skrytý dlh z nereformovania systémov vo verejnej správe. Tu sa opäť vrátim k poukazovaniu na to, že vláda dodnes nepredložila parlamentu komplexný audit činností verejnej správy a je to vláda, ktorej dominantnou stranou a v minulom volebnom období jedinou stranou je SMER – sociálna demokracia, ktorej poslanci prijatie takého uznesenia parlamentu v roku 2011, pozajtra budeme mať šieste výročie, iniciovali.
Podľa Občianskej konzervatívnej strany, keďže tu nie je pán poslanec Číž, tak si dovolím povedať aj názor OKS, Ficova vláda pokračuje vo svojej rozpočtovej nezodpovednosti. Ficova vláda reformná nikdy nebola a v tomto je naozaj vládou kontinuity. Kontinuity od prvého Fica až po tretieho. A verím, že už aj posledného. Na to, aby naša krajina, Slovensko, zvládla trvalé zmeny a zlé časy, musí byť pripravená. Ficova vláda Slovensko dnes, keď žijeme relatívne dobré časy, našu krajinu na budúcnosť nepripravuje. Preto za takýto rozpočet pochopiteľne hlasovať nemôžem.
Ďakujem za pozornosť.