26. schôdza

Otváram rozpravu. Do rozpravy som dostal prihlásenie pani spravodajkyne a písomné prihlásenie pani poslankyne Krištúfkovej za SME RODINA.
Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, nedá mi, aby som ako spravodajkyňa tohto vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z. z. v znení neskorších prepisov a v súlade s Plánom legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky, nezareagovala na vyjadrenia ešte z rozpravy, pokiaľ ide v rozprave v prvom čítaní.
Vážené kolegyne, kolegovia, ide skutočne o veľmi, ale o veľmi citlivú problematiku, a preto sa pokúsim vo veľmi krátkom exkurze v svojom vystúpení zostať skôr v rovine vecnej, budem sa pridržiavať stránky právnej, teda odbornej, a to všetko, samozrejme, vo vzájomnom súzvuku sociálnej stránky.
Návrh tohto zákona rieši dva zásadné okruhy problémov, a to po prvé systémové zmeny, ako i legislatívnotechnické zmeny vyplývajúce z aplikačnej praxe pri uplatňovaní predmetného zákona, ktorý je platný a účinný už 10 rokov, čo si vyžiadala prax a čo je veľmi správne. Jednak o systémových zmenách, ale aj o legislatívnotechnických zmenách už hovoril pán minister vo svojom úvodnom slove. Treba mať na pamäti, pokiaľ ide o tento zákon, stále, že vyživovacia povinnosť rodičov voči svojim deťom je ich zákonnou povinnosťou, ktorú nemôžeme preniesť za normálnych okolností na inú osobu a už vôbec tobôž na štát. Áno. Štát má pomáhať. Štát má vytvárať také podmienky a prostredie, aby každý občan Slovenskej republiky od svojho narodenia až po svoju smrť prežil dôstojne život v Slovenskej republike. To je alfou a omegou.
Štát má pomáhať, ale nie suplovať. Predovšetkým rodič ako zákonný zástupca dieťaťa je povinný chrániť záujmy svojho maloletého dieťaťa a aj z tohto dôvodu sa domáhať plnenia vyživovacej povinnosti od povinnej osoby, teda druhého rodiča. Ak si vyživovaciu povinnosť, samozrejme, voči svojmu dieťaťu neplní.
Dúfam, že ste si pozorne všimli, že používam pojem rodič. Nemôžme tu hovoriť len o matkách. Sú aj otcovia a sú aj nepodarené a nepodarení otcovia a matky, takže treba rozlišovať pojem a treba hovoriť všeobecne a používať termín rodič.
V prípade, že oprávnený rodič uplatní všetky zákonné postupy a je aj naďalej pri vymáhaní výživného v prospech dieťaťa neúspešný, práve v tomto okamihu je tu priestor a čas, že nastupuje štát ako pomocník a garant dodržiavania práv dieťaťa, no nikdy nie z pozície povinného. Štát na preklenutie absencie finančných prostriedkov splnenia vyživovacej povinnosti za povinného rodiča voči dieťaťu môže teda preddavkovo poskytnúť náhradné výživné, a to, samozrejme, za tam splnených ďalších zákonných podmienok.
Na druhej strane to však neznamená, že poskytnutím náhradného výživného zo strany štátu zaniká povinnosť oprávneného rodiča domáhať sa plnenia vyživovacej povinnosti upravenej rozhodnutím súdu od povinného rodiča.
Nie je preto možné súhlasiť s názorom, že vymáhanie plnenia vyživovacej povinnosti by malo prejsť z oprávneného rodiča na štátnu inštitúciu, napríklad v tomto prípade, čo platí, na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.
Dovolím si trošku pozastaviť sa aj pri kritizovanom ustanovení § 2 ods. 6, v ktorom sa povinnej osobe umožní zaplatiť vraj bez sankcie výživné aj po termíne stanovenej súdom alebo súdom schválenej dohody, tak ako to tvrdí opozícia. Sankcie súvisiace s omeškaním plnenia si vyživovacej povinnosti upravenej súdom nesúvisia a nemajú žiaden vplyv na posudzovanie nároku náhradného výživného, ako aj na podmienky na jeho poskytovanie. Tento návrh zákona výlučne upravuje otázky a podmienky súvisiace s poskytovaním náhradného výživného a nie otázky súvisiace s plnením, resp. neplnením si vyživovacej povinnosti povinným rodičom.
V konečnom dôsledku je tu aj ustanovenie § 76 ods. 3 zákona o rodine, v prípade omeškania povinného s plnením výživného určeného rozhodnutím súdu alebo súdom schválenej dohody má oprávnený rodič právo požadovať z nezaplatenej sumy výživného aj úroky z omeškania v zmysle príslušných predpisov občianskeho práva. Pre samotný nárok na náhradné výživné podľa predmetného návrhu ustanovenia § 2 ods. 6 je rozhodujúce, aby si povinný rodič splnil vyživovaciu povinnosť upravenú súdom, a to najneskôr do konca kalendárneho mesiaca.
Pýtate sa prečo. Nuž preto, lebo v opačnom prípade nemožno vylúčiť duplicitu spočívajúcu v poskytnutí náhradného výživného a riadneho, teda bežného výživného, ich zúčtovanie a prípadne uloženie povinnosti vrátiť náhradné výživné alebo jeho časť.
Návrh novely zákona nadväzuje na doterajšie poznatky z uplatňovania zákona č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom v praxi a záverov vyplývajúcich zo zhodnotenia stavu zákonnosti v postupe a v rozhodovaní orgánov verejnej správy pri poskytovaní náhradného výživného tak Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, ale aj na právny názor Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva, že výživné je zaplatené v danom mesiaci, avšak po uplynutí súdom určenej lehoty je potrebné považovať za zaplatené výživné za daný mesiac s omeškaním.
Tiež sa nemôžem stotožniť s tvrdením, citujem kolegynku Petru Krištúfkovú: "Ani jedna z úprav však nepomáha samotnej matke." Koniec citátu. Podmienkami nároku na náhradné výživné nie je len jednoduché vyživovacie povinnosti, ale aj ďalšie zákonné podmienky neplnenie, teda jednoduché neplnenie vyživovacej povinnosti, ale aj ďalšie zákonné podmienky, ako napríklad, uvádzam naozaj iba príkladnú, pretože tých podmienok je tam viac, riadne plnenie si povinnej školskej dochádzky - a tu by som sa pristavila. Naozaj častokrát práve tento inštitút je, žiaľbohu, zneužívaný. Ja nie som proti, aby sa nepomáhalo oprávneným rodičom, ja som za, aby sa pomáhalo mladým rodinám. A tam môžme využiť všetko, čo sa využiť dá, a tam máme ten priestor aj na komunikáciu aj s ministerstvom práce, sociálnych vecí, aby sme pristúpili možno aj k iným systémovým zmenám, či už sa týka oblasti materskej, či je to rodičovský príspevok, či sú to prídavok na dieťa, či je to príspevok prídavku na dieťa a podobne a tak ďalej. Takže aj príjem domácnosti neprekračujúci 2,2-násobok sumy životného minima a podobne.
A pri životnom minime pri 2,2-násobku sa opäť prizastavím, aj tu by sme snáď do budúcna, pán minister, mohli pouvažovať zvýšiť práve tento 2,2-násobok sumy životného minima, lebo nemyslím a nedomnievam sa, že by to bolo už pre dnešné pomery postačujúce, ale nechávam to otvorené.
Nemožno súhlasiť s tvrdením, že ak sa matka oprávnená dopracuje alebo oprávnený k náhradnému výživnému, tak jej zároveň vzniká povinnosť vymáhať ho od neplatiča. To opäť som použila z príspevku v rámci rozpravy kolegynky Petry Krištúfkovej. Oprávnený rodič, matka alebo otec, sa musí domáhať plnenia vyživovacej povinnosti od povinnej osoby, matky alebo otca, bez ohľadu na poskytovanie náhradného výživného. Treba vždy vnímať, že tu ide o dve odlišné veci od seba oddeľujúce.
Rovnako sa nemôžem a nestotožňujem sa s ničím nepodloženým bezobsažným tvrdením, že štát má výrazne silnejšie a účinnejšie možnosti pri vymáhaní výživného. Z pohľadu účinnosti je úplne jedno, kto výživné vymáha, nakoľko nástroje na výkon rozhodnutí súdu, a okrem iného aj výživného, sú pre všetky osoby tak fyzické, ako aj právnické rovnaké, to jest v prvom rade sa musí oprávnený obrátiť na príslušný, miestne vecne príslušný súd, získa rozhodnutím exekučný titul, a ak ani na základe tohto právoplatného vykonateľného exekučného titulu neplní, osloví exekútorský úrad a ten pokračuje ďalej. Všeobecne je pravdou, že exekútori sú najmenej úspešní pri vymáhaní práve výživného. Dôvodom však nie je skutočnosť, že výživné nevymáha štát, práve naopak, zo skúseností z minulosti je zrejmé, že vymožiteľnosť bola takmer nulová, aj keď na strane oprávneného bol práve štát. Podstatou a zmyslom náhradného výživného je, že slúži na preklenutie obdobia absencie príjmu z výživného, predstavuje pomoc štátu v situácii, keď je povinný rodič nefunkčný.
Treba podotknúť, že vďaka priaznivému vývoju sociálno-ekonomickej situácie v Slovenskej republike oproti roku 2016, kedy bolo v hmotnej núdzi takmer 86-tisíc detí, toto pokleslo na počet detí v hmotnej núdzi o takmer cca 14-tisíc, čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení takmer cca 16 %.
Nuž záverom dovoľte mi vysloviť ešte jedno také želanie. Prosím, nesnažme v zákone o náhradnom výživnom podporovať nezodpovednosť povinného rodiča tým, že štát by prevzal na seba absolútnu zodpovednosť. Hľadajme zákonné možnosti, akým spôsobom čo najúčinnejšie a najefektívnejšie donútiť povinného, aby si svoju povinnosť zodpovedne plnil.
Nedá sa preto súhlasiť s názorom, že celý zákon o náhradnom výživnom, ako to tvrdí opozícia, je zlý. Do budúcna však - a to ponechávam na úvahu - nie je vylúčená celková zmena prístupu a pohľadu na neplnenie vyživovacej povinnosti. Na súdoch je bežné, že za trestný čin zanedbania povinnej výživy je ukladaný trest povinnej práce, ako i súčasne uloženie povinnosti zaplatiť zmeškané výživné. Miestom pre výkon trestu povinnej práce môže byť mesto, obec, vyšší územný celok, iná právnická osoba, ktorá sa zaoberá kultúrou, školstvom, sociálnymi službami a podobne. Tento alternatívny trest môže súd so súhlasom páchateľa uložiť v rozsahu 40 až 300 hodín, ak ho odsudzuje za prečin, pričom vo všetkých odsekoch tohto trestného činu ide o prečin.
A tu je namieste pouvažovať nad zmenou, na základe ktorej by práve pri trestnom čine zanedbania povinnej výživy nebol súhlas páchateľa ako povinnej osoby potrebný a súd by ukladal práve za tento trestný čin práve tento trest povinnej práce. Pri nákladoch štátu na jedného odsúdeného väzňa i za trestný čin zanedbania povinnej výživy vo výške cca 40 eur na deň by určite došlo k úspore a bola by aspoň čiastočne minimalizovaná záťaž na štátny rozpočet. A takto ušetrené prostriedky by sa mohli použiť i na pokrytie či už zvyšovania spomínaného koeficientu nároku na náhradné výživné, alebo aj ako štátny príspevok pre inštitúcie, v ktorých sa tento trest vykonáva, a tieto by mohli vyplácať odsúdeného, pričom adresátom by bol rodič, čím by si okrem dodatočného splnenia povinnosti zaplatiť zmeškané výživné odpracoval svoj trest za nesplnenie vyživovacej povinnosti a povinný rodič by si bol vedomý, že práve prácou si plní svoju základnú zákonnú rodičovskú povinnosť voči dieťaťu.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja som presvedčená a verím, že takto navrhovaná zmena tohto zákona pomôže všetkým tým oprávneným, ktorí ju na ten čas kriticky nevyhnutne potrebujú, ide tu najmä a predovšetkým, a to nie je populistické, to je úprimné, najmä o deti. Preto sa prihováram, aby ste za tento návrh zákona zahlasovali, a ja verím, pán minister, že rok 2018 bude rokom rodiny.
Ďakujem.

Na vystúpenie pani poslankyne s faktickými piati páni poslanci. Končím možnosť sa prihlásiť.
Pán poslanec Kollár, nech sa páči.

Pani Kuciaňová, skoro som sa rozplakal nad vami, fakt. Tu je rozdiel medzi vaším štandardným vnímaním politiky sveta, vy stojíte na strane štátu a my na strane ľudí.
Počúvam tu štátny rozpočet vyhraďuje o 15 % menej zdrojov na toto náhradné výživné. Prečo asi? Lebo to nefunguje, lebo tie ženy si nevedia pomôcť, potom to vymáhajú od tých manželov, musia to doplatiť štátu a sú ony bičované za toto.
Stále tu počúvam z vašej strany štát, no nesmie suplovať štát, nesmie. Viete čo? My sme tu, tento štát pre ľudí a nie štát pre štát. Štát má podstatne viacej možností a pák, ako vymôcť od povinného toto dlžné výživné, ako matka s dieťaťom, prípadne, ako vy chcete, teda aj nejaký otec s dieťaťom. Viete, keď bude nejaká matka v problémoch počúvať vašu rozpravu, jednak jej nebude rozumieť, lebo to asi rozprávate len pre odbornú verejnosť, ale my sme tuná pre ľudí, tak to ani nedopočúva a s hrôzou zistí, že odborne a slušne jej nechcete pomôcť, ale že chcete, aby tento štát proste to vymáhal späť od tej matky, ktorá toto náhradné výživné dostala.
Viete, v tej ťažkej situácii, vy to asi neviete pochopiť, lebo asi ste to nikdy v živote nezažila, nemať na chleba, ale tie ženy na ten chleba nemajú a ešte majú aj exekútora. Prečo by sme im nemohli pomôcť? Vy bojujete len za ten štát.
A ja chcem povedať, že my budeme vždy stáť na strane ľudí, či sa vám to páči, alebo nie. A keď nie teraz, tak o dva roky vám garantujem, že to presadíme.

Pani poslankyňa Grausová.

Ďakujem za slovo. Chcem povedať, vieme všetci, aká je v Slovenskej republike vymožiteľnosť práva. Mne sa zdá veľmi nespravodlivé, budem hovoriť o žene, viem, že aj muži ostávajú sami s dieťaťom, že, respektíve takto, rodič, ktorému ostane, ktorý sa musí starať o dieťa a potom ešte naháňať neplatiča bohviekadiaľ po svete a po republike, je to strašne ťažké. A vieme, že častokrát sa ho ani nenájde, ani nevymôže, a preto ja sa prikláňam k tomu, že naozaj štát by mal vymáhať, naozaj má lepšie podmienky na to, aby neplatiča naháňal, aby od neplatiča vymáhal to výživné a aby neplatiča potrestal.
Okrem toho sa mi zdá, či som to dobre pochopila, ale je absurdné, aby k trestu bol povinný, teda vyžadovaný súhlas trestaného. Neviem, to je, kde sme? V Absurdistane, v Kocúrkove alebo kde?
Ďakujem.

Pani poslankyňa Krištúfková.

Magdalénka, teší ma tvoja zanietenosť pre náhradné výživné, lebo túto tému som otvorila ja na jeseň a myslím si, že by sa ani neotvorila. Samozrejme, že ide o rodiča, ktorý si neplatí vyživovaciu povinnosť, ale štatisticky je tomu tak, že ide predovšetkým o matky, čo si myslím, že ty ako žena a matka musíš určite vnímať.
Naozaj ma zaráža, že dávaš do popredia nezodpovednosť povinného pred tým, aby sme sa snažili reálne pomôcť predovšetkým deťom, lebo tým je práve náhradné výživné určené.
A ďalšiu vec, náhradné výživné sa uhradí iba nízkopríjmovým rodičom. Tak ako má taký rodič vrátiť už minuté peniaze na stravu?
Ďakujem.

Pani poslankyňa Šebová.

Pani kolegyňa, toto bol taký ukážkový prejav odtrhnutý absolútne od reality, vy sa nepohybujete v reálnom svete? Budem nazývať rodiča, nebudem hovoriť o matke, lebo ste povedali, že sú tam aj otcovia, áno, je ich minimum, ale dobre. Jednoducho už kolegyňa Grausová hovorila, vy môžete len rozprávať, môže sa obrátiť na exekútora a tak ďalej a tak ďalej. Predstavte si, že tá žena nemá, nemá reálne žiadne peniaze. Chlap odíde a čo ona to dieťa má zavesiť na klinček, lebo že ani ona nemá? A potom následne má vymáhať od neho? Povedzte mi, ako v realite sa to dá zvládnuť? Ako? Lebo toto bol tak krásny prejav, naozaj veľmi slušné, veľmi slušné, ale realita je úplne iná.
Ďakujem.