26. schôdza

Ale ďakujem, ďakujem kolegom za faktické poznámky. Na druhej strane je legitímna otázka aj to, že či chceme nejakým spôsobom podporovať elitu a podporovať nadané deti. Ja si myslím, že áno, že ten systém podpory pre nadané deti by tu mal byť. Priemer, to sme tu už mali, už sme tu mali komunizmus, totalitu, priemer, všetci museli chodiť do rovnakej školy. Takže ten systém podpory nadaných detí by sme určite si mali, mali by sme tu podporovať, mali by sme si ho pestovať, čo nevylučuje to, že základné školy by mali byť excelentné. Jedno ani druhé sa nevylučuje.

Teraz udeľujem slovo pani podpredsedníčke Národnej rady Slovenskej republiky Lucii Nicholsonovej. Nech sa páči.

Ďakujem pekne a ospravedlňujem sa pánovi poslancovi Petrákovi, že som sa takto predbehla, ale umožňuje mi to rokovací poriadok.
Musím povedať, že so záujmom počúvam túto diskusiu a plne sa stotožňujem s tými kolegami, ktorí tvrdia, že osemročné gymnáziá nie sú ničím iným iba leukoplastom na absolútne nefunkčné základné školy na Slovensku. A ja tu teraz nevystupujem ani tak ako politička alebo niekto, kto by sa tváril, že tomu, nedajbože, veľmi rozumie, ja som tu ako rodič. Ako rodič a práve teraz mňa sa to bytostne dotýka, lebo práve teraz stojím presne pred tou situáciou, že budem musieť sa pokúsiť umiestniť moje dieťa na osemročné gymnázium. Moje dieťa má deväť rokov, je štvrtáčka a chodí na základnú školu v centre Bratislavy, ktorá je považovaná za jednu z tých lepších verejných škôl v Bratislave. A napriek tomu, odkedy som ju tam dala, tak počúvam od rodičov starších detí, len nedopustite to, aby chodila na túto školu na druhý stupeň. To je niečo, čo sa medzi nami šíri tradovaním, hovoríme si to, keď nosíme deti ráno do školy a keď ich popoludní z tej školy berieme, naozaj sa to stalo takým strašiakom, že by sa dieťa dostalo teda na druhý stupeň tejto školy. Takže ja som jedna z tých, čo som tomu teda podľahla a dala som dcéru na doučovanie, aby sa nám podarilo zabojovať o to osemročné gymnázium.
Keď to sledujem, tú debatu, tak naozaj si neviem predstaviť, že ako to dopadne, ja sa strašne bojím toho, že tými všelijakými percentami, piatimi percentami, desiatimi percentami, spôsobíte akurát to, že sa začnú nečisté boje o to, aby sa nejaké dieťa uplacírovalo na osemročnom gymnáziu, pretože pokiaľ nezačnete riešiť príčinu a príčina sú tie nekvalitné základné školy, tak rodičia ako ja, ktorých sú tisíce, budú sa snažiť zabezpečiť pre svoje dieťa kvalitné vzdelávanie a jednoducho ich na tie základné, na tie osemročné gymnáziá budú zapisovať.
Ja som tá generácia, že mám naozaj okolo seba veľmi veľa priateľov, to sa netýka iba mňa, veľmi veľa priateľov a priateliek, ktoré majú rovnako staré deti a buď už, buď prechádzajú alebo prešli tým istým problémom. Drvivá väčšina, keď nie všetci, majú dnes školy, dnes deti na osemročných gymnáziách. Tiež, a chodia na iné školy v Bratislave, ktoré sú tiež považované za relatívne kvalitné, na iné základné školy, ale to isté sa im, to isté sa im prihodilo. Tiež ten druhý stupeň tých našich verejných základných škôl bol takým strašiakom, že sa pokúsili teda to svoje dieťa dostať na to osemročné gymnázium.
Riaditelia základných škôl v Bratislave sa veľmi často uspokojujú s výsledkami monitoringov, robí to aj riaditeľ školy v centre Bratislavy, o ktorej hovorím a, ale podľa mňa tam ide o to, že nechcem teraz, aby sa to niekoho dotklo, ale on tam má jednoducho kvalitný biologický materiál. On tam nemá deti zo sociálne vylúčených spoločenstiev, ktoré žijú proste v segregovaných, sú, neviem, nedostáva sa im pozornosti, nie sú pripravené na to, aby išli študovať na základnú školu. Keby tam mal takéto deti zo sociálne vylúčených spoločenstiev, ja si skutočne neviem predstaviť, ako za súčasného nastavenia tej bežnej verejnej základnej školy by, aké výsledky by dosahovali. Myslím, že toto nie je správne a že príliš veľa riaditeľov škôl v Bratislave skĺzlo do toho, že tú hodnotu školy a kvalitu školy vníma len podľa výsledkov monitoringov.
Nám sa stala taká vec, keď bola moja dcéra druháčka na tejto škole, že zrazu sme dostali mladú učiteľku, ktorá bola veľmi šikovná, veľmi taká pokroková a boli sme s ňou veľmi spokojní. Aj deti ju mali veľmi radi, aj rodičia ju mali veľmi radi a ešte v skúšobnej lehote ju vyradili, ju vyhodili na hodinu. A my sme sa vtedy takmer všetci z toho ročníka ako učitelia postavili za túto učiteľku, nechápali sme, že prečo by ju mala nahradiť pani učiteľka, ktorú po dvoch rokoch stiahli z dôchodku, a vtedy nám bolo povedané, že ona bola ako keby zhnité jablko v košíku plných jabĺk. A mne to vtedy pripadalo tak, a ja nebudem skúmať dôvody, že pre ktoré ju naozaj vyhodili, ale mne to vtedy prišlo tak, že ona tou svojou vlastnou schopnosťou ako keby nastavovala zrkadlo neschopnosti, a teraz nehovorím, že drvivej väčšine vyučujúcich, ale jednoducho takej tej lenivosti, takého toho dinosaurieho života, v ktorom už roky rokúce táto škola, ale aj väčšina verejných škôl na území Bratislavy, keď to tak môžem povedať, žije. A vtedy, keď sme bojovali ako keby za návrat tej učiteľky, tak sme mali stretnutie s vedením školy a tam nám bolo teda povedané, že keď sa nám nepáči, tak máme si zobrať svojich 20 detí, týkalo sa to vtedy 20 detí, máme si zobrať svojich 20 detí a dať ich na nejakú inú školu. Toto je tiež podľa mňa dosť veľký problém. Naše deti, pokiaľ viem, sú nositeľmi normatívov a mne prišlo zvláštne, ako sa k tomu škola postavila, že im naozaj nezáleží na tom, či 20 detí do tej školy bude chodiť, alebo chodiť nebude.
Faktom ale je, že na výber veľmi nie je, pretože nie každý si môže dovoliť súkromnú školu, nie každý si môže dovoliť nejakú alternatívnu školu, a keď sa pozriete na verejné školy, tak musím povedať, že ak ich porovnáte, tú kvalitu, tak je všade rovnaká a to je hlavný dôvod, to je naozaj hlavný dôvod, prečo rodičia ako ja, ktorých je, ktorých je veľmi veľa, neustále rozmýšľajú nad tým, že by dali svoje dieťa do osemročných gymnázií. A preto ja súhlasím s tým, čo tu odznelo, že tu sa neustále rieši iba nejaký dôsledok a je jedno, či to bude 5 %, či to bude 10 %, či to bude 20 %, pokiaľ sa nevyrieši kvalita našich základných škôl, a to chce naozaj podľa mňa veľkú reformu, to chce reformu aj zo strany zmýšľania mnohých rodičov, ktorí by sa mali napriek tomu, že ich dieťa je vo verejnej škole, domáhať nejakej základnej kvality podľa mňa, tak dovtedy, obávam sa, sa nepohneme.
A tu, ešte na záver chcem povedať, že som tu postrehla pána poslanca Petráka, keď som hovorila o tom, že dobrý biologický materiál. Prosím vás pekne, to neberte doslovne, hej? Ja hovorím o deťoch, ktoré sa proste rodia do naozaj dobrých podmienok, ktorým sa venuje, chodia pripravené do tej školy. Prosím vás pekne, tu teraz neurobte akože z tohoto slovičkárčenia meritum toho, čo som chcela povedať, lebo to meritum toho, čo som chcela povedať, lebo to meritum, pán Petrák, je niekde úplne inde.
Ďakujem pekne.

Na vystúpenie pani podpredsedníčky s faktickými poznámkami štyria. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami.
Pán poslanec Poliačik.

Ďakujem, Lucia, že si tomu dala pohľad ako keby jedného zo zúčastnených rodičov v tom procese. Len zároveň je pravda, že ty si jeden z rodičov, jedna z matiek, ktoré si môžu vyberať. A tých je na Slovensku veľmi malé percento. Bežný rodič, bežná matka mimo Bratislavy jednoducho má spádovú školu a tam častokrát neexistuje dohadovanie sa a nejaký tlak na zmenu, lebo najbližšia škola bude v inom meste.
A veľmi veľa sa tu hovorí o tom, že či niekto niekoho ťahá, či niekto niekoho brzdí. No to riešenie nemalo by byť v tom, že znovu začneme ako škatuľkovať deti na menej schopné, tie stredne schopné a tie najschopnejšie a všetci budú spolu v tých svojich škatuľkách iba s podobnými. My máme mať jednu veľkú škatuľu, kde pre každé to dieťa, a preto sa tomu hovorí na dieťa orientovaný vzdelávací systém, že pre každé dieťa už v tej veľkej škole, v tej veľkej škatuli je vytvorený priestor pre jeho vlastné schopnosti a talenty. Lebo my máme prváčikov, ktorí robia štvrtácku matematiku, ale nevedia si zaviazať šnúrky na topánkach alebo majú problém so socializáciou s ostatnými. A teraz podľa ktorého kritéria ho ideme zaradiť do tej škatule, kam by mal patriť? No ja si myslím, že by sme ho nemali zaraďovať, mali by sme vytvoriť taký systém, aby kľudne mohol prváčik robiť tretiacku alebo štvrtácku matiku, ale zároveň mal posilnenú jemnú a hrubú motoriku, aby v niektorých veciach vedel ostatných dobiehať. A tak sa budú tlačiť a ťahať navzájom tie deti, keď každý bude mať priestor pre svoje vlastné talenty a zároveň socializáciu s inými.

Pán poslanec Mazurek.

Pani kolegyňa Nicholsonová, odhliadnuc od témy osemročných gymnázií, mňa zarazil jeden veľmi významný paradox vo vašom vystúpení, a to je, keď ste hovorili o tom, že ako veľmi vám vlastne záleží na vzdelávaní vašich detí, čo je určite obdivuhodné. A hovorili ste, že vaše dieťa chodí do jednej z tých lepších škôl v centre Bratislavy a aj tam vám rodičia hovorili, že si máte dávať pozor na ten druhý stupeň, pretože je to tam proste, jednoducho zlé. Ja vám môžem rozprávať o tom, aké sú druhé stupne niekde na východe Slovenska, čo to znamená pre deti, ktoré chodia na druhý stupeň na základných školách niekde, napríklad v Spišskej Belej, ako som chodil ja, násilie, problémy, krádeže, neuveriteľný zápach, neznesiteľný zápach, ktorý tam musia tie deti celý deň v tej triede trpieť len preto, že polovicu žiakov tvoria deti z asociálnych osád a tak ďalej, ako vy hovoríte, sociálne vylúčených spoločenstiev, s ktorým termínom ja teda nesúhlasím.
Ale zaráža ma jedna vec, na jednej strane veľmi dbáte na to, aby vaše dieťa malo čo najlepšie vzdelanie a chodilo čo do najlepšej školy, a na druhej strane otvorene vediete kampaň za to, aby sa akýmsi spôsobom desegregovali školy na východe Slovenska, čo jednoducho považujem za úplný nonsens, pretože ak tu chcete pre svoje dieťa, pre Bratislavu a tak ďalej to najlepšie, najkvalitnejšie prostredie, tak nemôžete chcieť, aby na východe Slovenska občania, ľudia slušní, zo slušných rodín dávali svoje deti do škôl plných asociálov a detí z osád, ktoré, ako ste hovorili, nemajú základné hygienické návyky, nepoznajú proste úplne bežné veci a, ako hovorím zo svojich vlastných skúseností, musia trpieť neuveriteľné veci, ktoré si častokrát ani nedokážete predstaviť tu v centre Bratislavy.

Pán poslanec Bugár, teda pán podpredseda Bugár.

Ďakujem pekne za slovo. Ja si myslím, že na rozdiel od niektorých si uvedomujem, čo všetko riešime. Riešime osemročné gymnáziá, riešime ten spor, ktorý vznikol fakticky, dá sa povedať, od roku 2008, teda vznikol v 2008 a od tej doby trvá. Vznikli osemročné gymnáziá preto, aby tie nadanejšie, nie nadané, nadanejšie deti, samozrejme, mali inú možnosť. Len treba povedať aj to, že vzdelávací program pre osemročné gymnáziá je ten istý ako vzdelávací program pre druhý stupeň základných škôl.
A teraz, aby som nehovoril len tak, čísla. Ak si dobre pamätám, tá správa NÚCEM 2015 hovorí o jednej, a to je strašná skúsenosť, že kým v roku 2009 rozdiel v prospech osemročných gymnázií bol 20 %, dnes, 2015, pardon, to znamená pred dvomi rokmi, už je len 0,9. Klesá úroveň. Dokonca píše sa v tej správe, že v osemročných gymnáziách rastie riziko, teda počet rizikových študentov. V úvodzovkách, rizikový študent je ten, ktorý vie len na základnej úrovni vyriešiť povedzme nejaký príklad z matematiky alebo čítať s porozumením, nevie plánovať dopredu a tak ďalej. Takže práve preto hovoríme my, že ak je, a Bratislava je iný prípad, lebo však tu sú aj tie firmy a rôzne, dá sa povedať, firmy, ktoré potrebujú iných, dá sa povedať, žiakov s iným zameraním. Tak riešme nie celoslovensky, ale riešme len Bratislavu práve preto, lebo niektoré regióny a niektoré gymnáziá si robia z toho, dá sa povedať, finančný problém, získavajú takto žiakov. A to nie je dobré.

Pán poslanec Gröhling.