26. schôdza

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, otváram ôsmy rokovací deň 26. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Na dnešnom rokovacom dni o ospravedlnenie požiadali panie poslankyne Eva Antošová a pani poslankyňa Zuzana Zimenová.
Pokračovať budeme v prerušenej rozprave v prvom čítaní o návrhu poslancov Dostála, Osuského, Zimenovej a Dubačovej na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku (tlač 837).
Poprosím pána poslanca Ondreja Dostála, aby zaujal miesto určené pre navrhovateľa, a poprosím pani poslankyňu Simonu Petrík z výboru pre kultúru a médiá, aby zaujala miesto určené pre spravodajcu. Nech sa páči.
Ďalší v poradí z písomne prihlásených by mal byť pán poslanec Marček, ale nevidím ho v rokovacej sále.
Ako ďalšia mala vystúpiť pani poslankyňa Dubačová, takže, nech sa páči, máte slovo.

(Pokračovanie rokovania o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Ondreja Dostála, Petra Osuského, Zuzany Zimenovej a Viery Dubačovej na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, tlač 837.)

Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, v tomto zákone; často zaznievajú hlasy o tom, kto je aký čechoslovakista, kto je aký Slovák, kto je väčší Slovák, kto je menší Slovák, kto je najmenší Slovák, kto je najväčší Slovák, kto sa ako a s kým bratríčkuje. Veľmi rada by som túto debatu o našom návrhu odtrhla od týchto nálepiek. Myslím si totiž, že náš návrh je v prvom rade o zdravom rozume.
O mne je známe, že si vážim, čo náš národ po boku českého národa v minulosti dosiahol, a na rozdiel od ostatných alebo od niektorých to nemám v pláne ani zatajovať a zapierať. Máme spoločnú minulosť, ale máme spoločnú aj budúcnosť bok po boku v našom európskom spoločenstve. Rozumieme si kultúrne aj jazykovo. V mediálnom prostredí sme aj my Slováci spočiatku brali znalosť českého jazyka ako výhodu a aj vďaka tomu sme v zrozumiteľnej podobe pomerne rýchlo získali v ponukách našich káblových a satelitných operátorov rozličné medzinárodné televízne stanice. Dopyt na trhu, samozrejme, postupne tlačí televízie do čoraz väčšej lokalizácie obsahu, čo je dobré a pochopiteľné. Zároveň sa však pozastavujem nad tým, keď sa niekto rozhorčuje, pokiaľ sa čeština stále vo vysielaní vyskytne.
V aktuálnom návrhu hovoríme o tom, či musia byť v televízii vysielané programy pre deti vždy preložené do slovenčiny alebo môžu byť odvysielané aj v českom jazyku. Pôvodný zákon o štátnom jazyku, v duchu nadväznosti na blízke vzťahy i históriu spoločnú, počítal s výnimkou povinnosti vysielania programov pre deti a mládež pre programy v českom jazyku. Neskoršia novela však priniesla zákaz ich vysielania v pôvodnom českom znení pod hrozbou pokút. Paradoxne, aj dva roky dozadu novelizovaný zákon o audiovízii, ktorý rieši vysielanie filmov pre maloletých v kinách či v podobe šírenia napríklad na DVD, hovorí, že takéto programy nemusia byť dabované z češtiny do slovenčiny. Pre televízie je to ale povinnosť. A naozaj aj spomínaný príklad, ktorý už kolegovia spomínali v predchádzajúcich vystúpeniach, ozrejmím, legendárny Spejbl a Hurvínek hlasom vlani zosnulej legendy Heleny Štáchovej je jednoducho nezabudnuteľný, neopakovateľný. Je to komplexný umelecký zážitok, je nezameniteľný. Za odvysielanie Spejbla a Hurvínka v pôvodnom českom znení dostala pred štyrmi rokmi RTVS pokutu. Toto považujem naozaj za zlý vtip.
Nemyslím si, že by teraz mali všetky televízie vysielať programy iba v češtine. Tu zároveň pôsobí dopyt trhu, ale zároveň by sme sa jej nemali vyhýbať, opakujem, pri umeleckých dielach, pri nezameniteľných umeleckých zážitkoch. Naše deti dnes strácajú kontakt s českým jazykom, s češtinou. Prestávajú ju vnímať ako príbuzný jazyk, prestávajú jej rozumieť. A tu by sme mali zakročiť ešte viac než len zmiernením zákona o štátnom jazyku. Podobnú iniciatívu počuť aj z Českej republiky, kde sa nový predseda Dolnej komory Parlamentu Českej republiky Radek Vondráček pri januárovej návšteve v Bratislave vyjadril, že musia slovenčinu viac približovať aj českým deťom a mala by sa pravidelne objavovať vo vysielaní.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, táto novela nie je o čechoslovakistoch. Je o zdravom rozume v nadväznosti na dlhoročnú blízkosť dvoch národov. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
V rozprave by mal teraz vystúpiť pán poslanec Marček, ale nie je v rokovacej sále.
Kolegyne, kolegovia, toto bola písomná časť rozpravy. Dávam vám teraz možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Prihlásila sa pani poslankyňa Milanová a prihlásil sa pán poslanec Dostál.
Pani poslankyňa, nech sa páči, máte slovo.

Vážená pani predsedajúca, vážené poslankyne, vážení poslanci, ja by som sa chcela krátko vyjadriť k tomuto prerokovanému návrhu skupiny poslancov. Osobne som si tento návrh zákona nazvala ako rozprávkový nielen preto, že sa týka vysielania rozprávok, ale aj preto, že v rozprávkach väčšinou víťazí, nie väčšinou, ale vždy, dobro nad zlom a mávajú šťastné konce. V tomto prípade ohľadom tohto návrhu to bude zápas medzi koalíciou a opozíciou tak trošku, čo sú neštandardné rozprávkové sily, ale ten šťastný koniec nie je úplne vylúčený. Celkom by stačilo, aby kolegovia z koalície taktiež podporili tento návrh, lebo podľa mňa ide o absolútne apolitický návrh a je skutočne jedno, či ho predkladá ten alebo onen. Vlastne ma do určitej miery prekvapuje, že ho nepredkladá samotné ministerstvo kultúry. Ale o tom až o chvíľu.
Podľa platného zákona o štátnom jazyku sa všetky rozprávky vysielané v televízii pre deti do 12 rokov vrátane českých musia dabovať do slovenského jazyka. Ako vyštudovaná učiteľka by som zrejme mala kričať od radosti, že hurá, veď slovenčinu si nedáme, veď je taká ľúbezná, stačí, že naše deti používajú výrazy ako "hejtovať", "lajkovať", "šérovať". Už tie české slovíčka, to už by bola naozaj zase len nadpráca a nejakým spôsobom hyzdenie slovenského jazyka.
Ja to však nepoviem, lebo si to nemyslím a mám na to dva dôvody. Jeden je osobný, pretože som z generácie, ktorá na českom jazyku vyrastala. Pozerali sme české rozprávky, pozerali sme české filmy a čítali sme mnoho českých kníh. Keď sme potom prišli do Čiech za našou tetou Mášou, tak sme rozumeli všetkému, aj tomu, čo sme rozumieť vôbec nepotrebovali. Ale pravda je taká, že tá čeština nám otvorila nové obzory a to nielen jazykové.
Druhé hľadisko je legislatívne. Keď v kinách či na dévedéčkach, či najnovšie streamovacích službách, jednoducho v digitálnej videopožičovni u svojho káblového operátora môžme pokojne pustiť svojim deťom rozprávky v českom jazyku, pretože to povoľuje zákon o audiovízii, tak nerozumiem, prečo vlastne tu máme ten rozpor medzi dvoma zákonmi. Jeden zákon nám to používanie češtiny povoľuje a druhý ho zakazuje. To je jednoducho nezmysel, ktorý treba odstrániť. A to ma prekvapuje, že takýto rozpor si nevšimli na ministerstve kultúry.
Takto pred troma rokmi, bolo to niekedy vo februári, Národná rada schválila návrh zákona o audiovízii z dielne ministerstva kultúry. Tento zákon z roku 2015 umožnil kinám či prevádzkovateľom digitálnych videopožičovní vysielať české rozprávky v češtine. Toto znenie zákona vtedy schválilo 86 poslancov, z toho 80 poslancov bolo zo strany SMER. Ak by teda za rovnaké znenie zahlasovali všetci tí poslanci SMER-u, ktorí tu sedia aj v tomto volebnom období, tak zákon bez problémov bude schválený. Stačí iba rovnako hlasovať vlastne o tej istej veci.
Čo sa týka samotnej češtiny v rozprávkach pre deti, je skutočne naivné si myslieť, že keď zakážeme češtinu v televíznych programoch pre deti do 12 rokov, tak sa k nej deti nedostanú. Mnohí z vás sú tu rodičia. Musíte uznať, že dnes už tie deti na mobiloch alebo telefónoch alebo tých tabletoch fungujú oveľa lepšie ako my. Pozerajú si tam programy nielen v slovenčine, ale v češtine, v angličtine, jednoducho čo sa im ponúka, to všetko prijímajú plnými priehrštiami. Takže priznajme si, že tých pár českých slovíčok, najmä tých rozprávkových, ako je napríklad "chůva" alebo "padouch", alebo "rampouch", alebo čokoľvek, si myslím, že im skutočne v tom slovníku neublíži a môže im iba napomôcť.
Ako vyštudovaná slovenčinárka by som povedala, že tých pár rozprávok do roka v televízii určite slovenčine ani neuškodí a ani ju nezruinuje. A ako budúca mama budem rada, keď budem môcť so svojím dieťaťom, poprípade potom s viacerými ešte, sledovať tie rozprávky v televízii a v pôvodnom znení, pretože to sú rozprávky, ktoré majú svoje čaro a akonáhle sú predabované, tak to čaro sa jednoducho stráca. Preto sa tým pár rozprávkam v češtine nebráňme. Slovenčina tým rozhodne nezanikne. Ak u detí vytvoríme pozitívny vzťah aj k češtine, tak tým deťom otvoríme nové obzory aj vo vzdelaní. Či sa nám to páči, alebo nie, ale poznanie češtiny nám pomáha.
Tu by som sa ešte chcela pristaviť pri jednom paradoxe. Súčasné znenie zákona hovorí o tom, že audiovizuálne diela vhodné pre deti do 12 rokov sa musia aj z češtiny dabovať do slovenčiny. Tým v podstate hovoríme aj to, že deti do 12 rokov češtine nerozumejú, a preto im ju treba preložiť. Ten istý zákon však hovorí, že programy určené pre starších už dabovať netreba. To znamená, že dieťa sa dvanástimi narodeninami zázračne naučí po česky? Z noci do rána sa stane zázrak nejaký? V tomto som teda trošku skeptická. Takto to zrejme nefunguje, preto som za to, aby sme deťom nebránili počúvať a porozumieť českému jazyku. A nielen jemu. Ja by som bola najradšej, keby naše televízie nabrali odvahu a vysielali oveľa viac filmov v origináli s titulkami. V Škandinávii či v Holandsku dabing využívajú minimálne a všeobecne znalosť cudzích jazykov je oveľa, oveľa lepšia ako u nás na Slovensku.
Na jednej strane chceme od našich detí, aby ovládali cudzie jazyky, posielame ich na kadejaké zahraničné anglické školy súkromné, aby sa zdokonalili v angličtine, a na druhej strane naše deti nezmyselnými zákonmi chránime pred cudzími jazykmi. Mne to príde tak trošku ako schizofrénia, ktorú by sme mali z nášho právneho poriadku vymazať. Preto aj v mene predkladateľov by som chcela požiadať plénum, aby podporilo tento zákon a posunulo ho do druhého čítania, lebo naozaj to má zmysel.
A na úplný záver by som predsa chcela ešte vyzvať aj kolegov z poslaneckého klubu SMER, aby sa nebáli a zahlasovali rovnako ako pred troma rokmi.
Ďakujem, skončila som, pani predsedajúca.

Ďakujeme aj my, pani poslankyňa. Na vaše vystúpenie registrujem štyri faktické poznámky.
Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pán poslanec Dostál.

Pani poslankyňa Milanová, ďakujem veľmi pekne za podporu nášho návrhu zákona. Teší ma to o to viac, že je to vaše prvé vystúpenie na pôde parlamentu, takže si to aj vážim, že práve náš návrh zákona ste uznali za vhodné podporiť ako prvý alebo vyjadriť sa k nemu ako prvé. A teda veľmi ma teší aj to, že tie slová podpory prichádzajú od človeka, ktorý má pochopenie pre tému, rozumie jej, od učiteľky a od budúcej mamičky.

Pani poslankyňa Grausová.

Ďakujem za slovo.
Pani poslankyňa, spomínali ste, že u nás je, sú horšie znalosti cudzích jazykov ako napríklad v Škandinávii. Ale ja si nemyslím, že je to preto, kvôli tomuto zákonu, že kvôli tejto češtine, pretože tá, ten problém so znalosťou cudzích jazykov bol dávno predtým, vždy. U nás to bolo problematickejšie ako v týchto krajinách, aj keď sme češtinu počúvali každý deň. Takže ja si myslím, že od tej češtiny naozaj nezáleží znalosť cudzích jazykov na Slovensku.
Vďaka.

Pani poslankyňa Dubačová.

Ďakujem veľmi pekne. No ja by som sa tiež chcela poďakovať našej novej kolegyni pani Milanovej za jej vystúpenie a myslím si, že je dôležité, že tieto slová zazneli aj z úst vyštudovanej pedagogičky, pretože naozaj je dôležité aj to, ako počujeme, ako sa budú deti vyjadrovať. Skutočne to rozvíja ich fantáziu, ich tvorivosť a myslím si, že aj do budúcnosti, do budúcnosti možno práve čo sa týka umenia alebo umeleckých, nielen počúvania v rozhlase a v televízii ako v českom jazyku, ale aj čítania, že do budúcnosti sa vlastne otvoria znovu deťom aj knižný trh, nielen ten, ktorým budú môcť sledovať rozprávky, pretože je to veľmi dôležité k tomu ďalšiemu vzdelaniu a k tomu vedeniu vedieť viac. A hlavne ako hovorí český básnik, "dovedu si představit". Čiže naozaj tá tvorčia predstavivosť bude týmto obohatená a aj na poli umeleckom, v ktorom máme veľmi blízko my národy český a slovenský ku sebe, dokážeme rozvíjať a odovzdávať aj to umelecké posolstvo ďalej.
Takže ďakujem kolegyni a teším sa na jej ďalšie vystúpenia a na spoluprácu. Ďakujem.