26. schôdza

Pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, vec, celá táto vec, o ktorej tu teraz rokujeme, má podľa mňa dva rozmery.
Po prvé. Kto a v akej situácii predkladá tento návrh novely? Jednak sú to zahraniční agenti a sú to ľudia, ktorí sa za 25 rokov nedokázali ani a nevysporiadali s existenciou samostatnej Slovenskej republiky, pre ktorých neexistuje Slovenská republika, ale iba „táto krajina“, ba ktorým sa robí nevoľno už pri pohľade na slovenský dvojkríž, zato im ale nerobí problém využívať miesto v parlamente a v rôznych organizáciách a byť veľmi dobre platení nielen zo slovenského parla..., Slovenskej republiky, ale aj zo zahraničných veľvyslanectiev. To je jeden pohľad.
K samotnému návrhu. Podstatou tejto novely je zmenšiť priestor pre používanie slovenského jazyka vo verejnoprávnych médiách. Úmysel zákonodarcu o povinnosti štátnej televízie dabovať rozprávky pre deti do 12 rokov má svoje racionálne jadro. Veď predsa vzťah k jazyku, k rodine, k vlasti sa u dieťaťa formuluje už v útlom veku. Dnes sme svedkami hrozivo upadajúcej úrovne slovenčiny v médiách i vo verejnom priestore. Nazdávame sa azda, že úroveň a kvalita používania slovenčiny by sa zvýšila tým, ak by sme deti nútili počúvať či sledovať rozprávky v cudzom, i keď veľmi príbuznom jazyku?
Ďalšia vec, položme si aj opačnú otázku. Vysielajú v českej verejnoprávnej televízii rozprávky v slovenčine? Je pre Čechov slovenčina všeobecne zrozumiteľný jazyk, ako to tvrdia tvorcovia novely, že čeština je všeobecne zrozumiteľným jazykom pre slovenské deti. Veľmi pochybujem o tom. Som presvedčená, že zákon o štátnom jazyku má aj dnes svoje oprávnenie, ba dokonca ešte väčšie, ako v minulosti.
Svoj jazyk si chránia aj iné, väčšie národy a Slováci majú na jeho pestovanie a ochranu rezignovať? Bolo veľkou chybou, ktorú by bolo treba napraviť, že za Radičovej vlády boli zo zákona o štátnom jazyku vypustené pokuty za jeho dodržiavanie. Ako chceme, aby nejaký zákon platil, ak je jeho uplatňovanie bez sankcií, teda záleží na ľubovôli?
A napokon tvorcovia tohto návrhu si asi nevšimli, že Československo už zaniklo. Alebo je ich snahou udržať túto mŕtvolu, túto múmiu, vyvolávať zo záhrobia ducha Československa a jeho čechoslovakizačných snáh o vytvorenie jednotného národa a jednotného jazyka československého? Zamyslime sa nad tým.

Ďakujem za slovo. Ďakujem ti, Natália, pomenovala si problém týchto dvoch pánov rečovo veľmi nadaných, ktorí by dokázali vyrobiť 20-minútovú rozpravu o pravej nohe stonožky v treťom rade nôh a povedať, že jej prapôvod je v Československu.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No pokiaľ ide o nevoľnosti pri pohľade na dvojkríž, na ktorý tu pozerám, tak musím komparatívne povedať, že nevoľno človeku môže prísť pri pohľade na iné objekty, ktoré pod tým krížom občas defilujú, a tiež na produkciu, ktorá z tých objektov vychádza.
A keď sme už u tej úrovne slovenčiny, je to trošku tak ako, že v dome obesenca by sa nemalo hovoriť o povraze, a nehádzať kamením, ak si v sklenenej veži. Nechcem tým globálne a generalizovane odsúdiť istú kategóriu diskutujúcich na rôznych fórach. Ale jedným z takým poznávacím znamením patriotov za Boha a za národ je to, že ich úroveň slovenčiny je katastrofálna. Už len slovo hanba s m je signifikantným, o prídavných menách v prvom páde množného čísla ani nehovoriac, a preto ak sa tu hovorí o tom, ako formuje nezrozumiteľne, teda pre občana mladého, dieťa, to, aby nerozumelo svojmu rodnému jazyku, keď sa pozerám na písomné prejavy ľudí z brehu národne uvedomelých, tak ma jíma pocit, že nepočúvali české rozprávky, ale snáď maorčinu alebo jazyk Tuarégov, pretože tá ich úroveň by rozhodne pri Spejblovi a Hurvínkovi tak strašná nebola.

Pani poslankyňa Grausová, to s tým nevoľnom pri pohľade na slovenský dvojkríž je hoax. Radi šírite takéto nezmysly, ale, ale... Toto je jeden z nich. Položili ste dramaticky otázku, že či je pre Čechov slovenčina všeobecne zrozumiteľný jazyk, tak ako my tvrdíme, že čeština je všeobecne zrozumiteľný aj pre malé deti na Slovensku. A chápem, že ste sa možno pripravovali na vystúpenie a nezaregistrovali ste, ako som reagoval na pána poslanca Schlosára, a mali ste to už napísané, no tak ste to prečítali, ale ja som to vysvetlil, koho je to výhoda a koho je to nevýhoda. Je predsa výhoda tých slovenských detí, že rozumejú po česky. A nevýhoda tých českých detí, že nerozumejú po slovensky, nie všetky, ale mnohé deti už nerozumejú po slovensky v Čechách. A my sa tým máme trápiť? Však oni sa nebudú vedieť dohovoriť na Slovensku a naše deti sa vedia dohovoriť v Českej republike.
No a to vaše poľutovanie nad tým, že zo zákona o štátnom jazyku boli vypustené pokuty. No tie pokuty boli tiež taká smiešnosť, lebo keď v roku 2009 boli pokuty obnovené, tak ja som začal vedome a verejne porušovať zákon o štátnom jazyku, napríklad že som vylepil nejaký plagát v angličtine priamo pred ministerstvo kultúry alebo som rozdával nejaké letáky sprievodnej akcie na hru Mareka Maďariča, ktoré boli, ja neviem, v španielčine, alebo som, alebo som recitoval haiku vo flámštine a chodil som sa udávať na ministerstvo kultúry a ani raz mi nedali pokutu. Ja som sa toho dožadoval a nedali mi.
Tak načo sú také pokuty?!

Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, v tomto zákone; často zaznievajú hlasy o tom, kto je aký čechoslovakista, kto je aký Slovák, kto je väčší Slovák, kto je menší Slovák, kto je najmenší Slovák, kto je najväčší Slovák, kto sa ako a s kým bratríčkuje. Veľmi rada by som túto debatu o našom návrhu odtrhla od týchto nálepiek. Myslím si totiž, že náš návrh je v prvom rade o zdravom rozume.
O mne je známe, že si vážim, čo náš národ po boku českého národa v minulosti dosiahol, a na rozdiel od ostatných alebo od niektorých to nemám v pláne ani zatajovať a zapierať. Máme spoločnú minulosť, ale máme spoločnú aj budúcnosť bok po boku v našom európskom spoločenstve. Rozumieme si kultúrne aj jazykovo. V mediálnom prostredí sme aj my Slováci spočiatku brali znalosť českého jazyka ako výhodu a aj vďaka tomu sme v zrozumiteľnej podobe pomerne rýchlo získali v ponukách našich káblových a satelitných operátorov rozličné medzinárodné televízne stanice. Dopyt na trhu, samozrejme, postupne tlačí televízie do čoraz väčšej lokalizácie obsahu, čo je dobré a pochopiteľné. Zároveň sa však pozastavujem nad tým, keď sa niekto rozhorčuje, pokiaľ sa čeština stále vo vysielaní vyskytne.
V aktuálnom návrhu hovoríme o tom, či musia byť v televízii vysielané programy pre deti vždy preložené do slovenčiny alebo môžu byť odvysielané aj v českom jazyku. Pôvodný zákon o štátnom jazyku, v duchu nadväznosti na blízke vzťahy i históriu spoločnú, počítal s výnimkou povinnosti vysielania programov pre deti a mládež pre programy v českom jazyku. Neskoršia novela však priniesla zákaz ich vysielania v pôvodnom českom znení pod hrozbou pokút. Paradoxne, aj dva roky dozadu novelizovaný zákon o audiovízii, ktorý rieši vysielanie filmov pre maloletých v kinách či v podobe šírenia napríklad na DVD, hovorí, že takéto programy nemusia byť dabované z češtiny do slovenčiny. Pre televízie je to ale povinnosť. A naozaj aj spomínaný príklad, ktorý už kolegovia spomínali v predchádzajúcich vystúpeniach, ozrejmím, legendárny Spejbl a Hurvínek hlasom vlani zosnulej legendy Heleny Štáchovej je jednoducho nezabudnuteľný, neopakovateľný. Je to komplexný umelecký zážitok, je nezameniteľný. Za odvysielanie Spejbla a Hurvínka v pôvodnom českom znení dostala pred štyrmi rokmi RTVS pokutu. Toto považujem naozaj za zlý vtip.
Nemyslím si, že by teraz mali všetky televízie vysielať programy iba v češtine. Tu zároveň pôsobí dopyt trhu, ale zároveň by sme sa jej nemali vyhýbať, opakujem, pri umeleckých dielach, pri nezameniteľných umeleckých zážitkoch. Naše deti dnes strácajú kontakt s českým jazykom, s češtinou. Prestávajú ju vnímať ako príbuzný jazyk, prestávajú jej rozumieť. A tu by sme mali zakročiť ešte viac než len zmiernením zákona o štátnom jazyku. Podobnú iniciatívu počuť aj z Českej republiky, kde sa nový predseda Dolnej komory Parlamentu Českej republiky Radek Vondráček pri januárovej návšteve v Bratislave vyjadril, že musia slovenčinu viac približovať aj českým deťom a mala by sa pravidelne objavovať vo vysielaní.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, táto novela nie je o čechoslovakistoch. Je o zdravom rozume v nadväznosti na dlhoročnú blízkosť dvoch národov. Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážené poslankyne, vážení poslanci, ja by som sa chcela krátko vyjadriť k tomuto prerokovanému návrhu skupiny poslancov. Osobne som si tento návrh zákona nazvala ako rozprávkový nielen preto, že sa týka vysielania rozprávok, ale aj preto, že v rozprávkach väčšinou víťazí, nie väčšinou, ale vždy, dobro nad zlom a mávajú šťastné konce. V tomto prípade ohľadom tohto návrhu to bude zápas medzi koalíciou a opozíciou tak trošku, čo sú neštandardné rozprávkové sily, ale ten šťastný koniec nie je úplne vylúčený. Celkom by stačilo, aby kolegovia z koalície taktiež podporili tento návrh, lebo podľa mňa ide o absolútne apolitický návrh a je skutočne jedno, či ho predkladá ten alebo onen. Vlastne ma do určitej miery prekvapuje, že ho nepredkladá samotné ministerstvo kultúry. Ale o tom až o chvíľu.
Podľa platného zákona o štátnom jazyku sa všetky rozprávky vysielané v televízii pre deti do 12 rokov vrátane českých musia dabovať do slovenského jazyka. Ako vyštudovaná učiteľka by som zrejme mala kričať od radosti, že hurá, veď slovenčinu si nedáme, veď je taká ľúbezná, stačí, že naše deti používajú výrazy ako "hejtovať", "lajkovať", "šérovať". Už tie české slovíčka, to už by bola naozaj zase len nadpráca a nejakým spôsobom hyzdenie slovenského jazyka.
Ja to však nepoviem, lebo si to nemyslím a mám na to dva dôvody. Jeden je osobný, pretože som z generácie, ktorá na českom jazyku vyrastala. Pozerali sme české rozprávky, pozerali sme české filmy a čítali sme mnoho českých kníh. Keď sme potom prišli do Čiech za našou tetou Mášou, tak sme rozumeli všetkému, aj tomu, čo sme rozumieť vôbec nepotrebovali. Ale pravda je taká, že tá čeština nám otvorila nové obzory a to nielen jazykové.
Druhé hľadisko je legislatívne. Keď v kinách či na dévedéčkach, či najnovšie streamovacích službách, jednoducho v digitálnej videopožičovni u svojho káblového operátora môžme pokojne pustiť svojim deťom rozprávky v českom jazyku, pretože to povoľuje zákon o audiovízii, tak nerozumiem, prečo vlastne tu máme ten rozpor medzi dvoma zákonmi. Jeden zákon nám to používanie češtiny povoľuje a druhý ho zakazuje. To je jednoducho nezmysel, ktorý treba odstrániť. A to ma prekvapuje, že takýto rozpor si nevšimli na ministerstve kultúry.
Takto pred troma rokmi, bolo to niekedy vo februári, Národná rada schválila návrh zákona o audiovízii z dielne ministerstva kultúry. Tento zákon z roku 2015 umožnil kinám či prevádzkovateľom digitálnych videopožičovní vysielať české rozprávky v češtine. Toto znenie zákona vtedy schválilo 86 poslancov, z toho 80 poslancov bolo zo strany SMER. Ak by teda za rovnaké znenie zahlasovali všetci tí poslanci SMER-u, ktorí tu sedia aj v tomto volebnom období, tak zákon bez problémov bude schválený. Stačí iba rovnako hlasovať vlastne o tej istej veci.
Čo sa týka samotnej češtiny v rozprávkach pre deti, je skutočne naivné si myslieť, že keď zakážeme češtinu v televíznych programoch pre deti do 12 rokov, tak sa k nej deti nedostanú. Mnohí z vás sú tu rodičia. Musíte uznať, že dnes už tie deti na mobiloch alebo telefónoch alebo tých tabletoch fungujú oveľa lepšie ako my. Pozerajú si tam programy nielen v slovenčine, ale v češtine, v angličtine, jednoducho čo sa im ponúka, to všetko prijímajú plnými priehrštiami. Takže priznajme si, že tých pár českých slovíčok, najmä tých rozprávkových, ako je napríklad "chůva" alebo "padouch", alebo "rampouch", alebo čokoľvek, si myslím, že im skutočne v tom slovníku neublíži a môže im iba napomôcť.
Ako vyštudovaná slovenčinárka by som povedala, že tých pár rozprávok do roka v televízii určite slovenčine ani neuškodí a ani ju nezruinuje. A ako budúca mama budem rada, keď budem môcť so svojím dieťaťom, poprípade potom s viacerými ešte, sledovať tie rozprávky v televízii a v pôvodnom znení, pretože to sú rozprávky, ktoré majú svoje čaro a akonáhle sú predabované, tak to čaro sa jednoducho stráca. Preto sa tým pár rozprávkam v češtine nebráňme. Slovenčina tým rozhodne nezanikne. Ak u detí vytvoríme pozitívny vzťah aj k češtine, tak tým deťom otvoríme nové obzory aj vo vzdelaní. Či sa nám to páči, alebo nie, ale poznanie češtiny nám pomáha.
Tu by som sa ešte chcela pristaviť pri jednom paradoxe. Súčasné znenie zákona hovorí o tom, že audiovizuálne diela vhodné pre deti do 12 rokov sa musia aj z češtiny dabovať do slovenčiny. Tým v podstate hovoríme aj to, že deti do 12 rokov češtine nerozumejú, a preto im ju treba preložiť. Ten istý zákon však hovorí, že programy určené pre starších už dabovať netreba. To znamená, že dieťa sa dvanástimi narodeninami zázračne naučí po česky? Z noci do rána sa stane zázrak nejaký? V tomto som teda trošku skeptická. Takto to zrejme nefunguje, preto som za to, aby sme deťom nebránili počúvať a porozumieť českému jazyku. A nielen jemu. Ja by som bola najradšej, keby naše televízie nabrali odvahu a vysielali oveľa viac filmov v origináli s titulkami. V Škandinávii či v Holandsku dabing využívajú minimálne a všeobecne znalosť cudzích jazykov je oveľa, oveľa lepšia ako u nás na Slovensku.
Na jednej strane chceme od našich detí, aby ovládali cudzie jazyky, posielame ich na kadejaké zahraničné anglické školy súkromné, aby sa zdokonalili v angličtine, a na druhej strane naše deti nezmyselnými zákonmi chránime pred cudzími jazykmi. Mne to príde tak trošku ako schizofrénia, ktorú by sme mali z nášho právneho poriadku vymazať. Preto aj v mene predkladateľov by som chcela požiadať plénum, aby podporilo tento zákon a posunulo ho do druhého čítania, lebo naozaj to má zmysel.
A na úplný záver by som predsa chcela ešte vyzvať aj kolegov z poslaneckého klubu SMER, aby sa nebáli a zahlasovali rovnako ako pred troma rokmi.
Ďakujem, skončila som, pani predsedajúca.

Pani poslankyňa Milanová, ďakujem veľmi pekne za podporu nášho návrhu zákona. Teší ma to o to viac, že je to vaše prvé vystúpenie na pôde parlamentu, takže si to aj vážim, že práve náš návrh zákona ste uznali za vhodné podporiť ako prvý alebo vyjadriť sa k nemu ako prvé. A teda veľmi ma teší aj to, že tie slová podpory prichádzajú od človeka, ktorý má pochopenie pre tému, rozumie jej, od učiteľky a od budúcej mamičky.

Ďakujem za slovo.
Pani poslankyňa, spomínali ste, že u nás je, sú horšie znalosti cudzích jazykov ako napríklad v Škandinávii. Ale ja si nemyslím, že je to preto, kvôli tomuto zákonu, že kvôli tejto češtine, pretože tá, ten problém so znalosťou cudzích jazykov bol dávno predtým, vždy. U nás to bolo problematickejšie ako v týchto krajinách, aj keď sme češtinu počúvali každý deň. Takže ja si myslím, že od tej češtiny naozaj nezáleží znalosť cudzích jazykov na Slovensku.
Vďaka.

Ďakujem veľmi pekne. No ja by som sa tiež chcela poďakovať našej novej kolegyni pani Milanovej za jej vystúpenie a myslím si, že je dôležité, že tieto slová zazneli aj z úst vyštudovanej pedagogičky, pretože naozaj je dôležité aj to, ako počujeme, ako sa budú deti vyjadrovať. Skutočne to rozvíja ich fantáziu, ich tvorivosť a myslím si, že aj do budúcnosti, do budúcnosti možno práve čo sa týka umenia alebo umeleckých, nielen počúvania v rozhlase a v televízii ako v českom jazyku, ale aj čítania, že do budúcnosti sa vlastne otvoria znovu deťom aj knižný trh, nielen ten, ktorým budú môcť sledovať rozprávky, pretože je to veľmi dôležité k tomu ďalšiemu vzdelaniu a k tomu vedeniu vedieť viac. A hlavne ako hovorí český básnik, "dovedu si představit". Čiže naozaj tá tvorčia predstavivosť bude týmto obohatená a aj na poli umeleckom, v ktorom máme veľmi blízko my národy český a slovenský ku sebe, dokážeme rozvíjať a odovzdávať aj to umelecké posolstvo ďalej.
Takže ďakujem kolegyni a teším sa na jej ďalšie vystúpenia a na spoluprácu. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Veľmi oceňujem vo vystúpení pani poslankyne to, že tu správne uviedla ten rozpor, ktorý tu je medzi danou zmenou, ktorú sa tu snažíme navrhovatelia presadiť v súčasnosti platným audiovizuálnym zákonom. Hádam sme tu všetci preto, aby sme podobné veci, podobné rozpory odstraňovali. Myslím si, že tu netreba pozerať na to, kto tento návrh zákona predkladá. Treba triezvo uvažovať a robiť všetko preto, aby takéto rozpory tu jednoducho neboli. Nielen kvôli tomu, že ide o rozprávky. Je pravda, že v rozprávkach zvyčajne naozaj dobro zvíťazí nad zlom, ale niekedy tie rozprávky, hlavne tie moderné, končia aj inými spôsobmi. Každopádne snaha sa cení.
Je dôležité tiež povedať, že sám osobne oceňujem to, čo tu bolo spomenuté ohľadom viac využívania titulkovania i rozprávok, i filmov, pretože naozaj počúvaním sa deti dokážu učiť podstatne rýchlejšie. Mám to overené z domu pri svojich deťoch. Ale napokon, keď sa tak nad tým zamyslím, spomínam si na slová Václava Havla, ktoré svojho času čosi povedal o nádeji, možnože to všetci poznáte. Že tá nádej nie je o tom, robiť veci preto, že dobre dopadnú, ale robiť ich napriek tomu, ako dopadnú. Takže verím, že tá nádej nám tu ostane, že rozumné veci raz prejdú a možnože aj tento návrh zákona nakopne ministerstvo kultúry, aby poriešilo aj túto vec, ktorá sa tu vyskytuje momentálne v právnom systéme a je zbytočná.
Ďakujem.