2. schôdza

Ďakujem za slovo. Ja len chcem nadviazať na teba, Silvia, že teda na to ručné zdvíhanie vozíkov. Nám sa to stáva často, keď ideme s deťmi teda do nejakých prístupných budov, napríklad ich učíme, že si majú vybaviť občiansky preukaz, ale keď ideme na okresný úrad, tak sa tam nemôžme dostať. Príde..., traja-štyria ľudia, ktorí idú dvíhať, ale nakoniec nám povedia: "A nemôžte rozmontovať ten vozík invalidný?" - "No nije, lebo ho potom nedáme spolu, hej."
Čiže niekedy je to tak, že naozaj sú tam tie schodolezy, ale nie sú funkčné. A je to také niekedy nedôstojné, keď musíte napríklad takého osemnásť-devätnásťročného mladého človeka nechať niesť vrátnikmi, a viete, predstavme si sami seba v tej roli, hej, že si proste bezvládny, ja neviem, zlomíš nohu a niekto ťa ťahá, je ti dosť trápne. Čiže naozaj mali by sme na tie veci ako pozerať.
A ešte chcem podotknúť, hovorila si vlastne o tom bývaní. No problém je, Silvia, v tom, že ja som to nespomínala vo svojom príspevku, ale v podstate ani podporované bývanie ako sociálna služba nie je dobre prepracovaná a v rámci Slovenska má teda byť nositeľom toho, že predpripraví ľudí na bývanie samostatné, a teda keď, keď sociálna služba nie je prepracovaná a nevieme, ako tých ľudí potom dostať do samostatného bývania, tak asi ťažko teda uvidíme tých ľudí v samostatnom bývaní.
Ďakujem.

Ďakujem. Pani poslankyňa Erika Jurinová.

Ďakujem pekne. No čo sa nedá uprieť tomuto vystúpeniu, tak to je autenticita. Myslím si, že naozaj nikto nikdy v živote ťa, Silvia, nebude môcť, nebude môcť povedať, že, že politikárčiš a že proste... Určite to tak nie je. Najsilnejšie je, že je to všetko tvoja vlastná skúsenosť.
Tak úsmevne si spomínam ešte, keď sme prvé stretnutia pokope s tebou mali, a ako sme viacerí mali ochotu, že veď ťa odnesieme alebo veď ti pomôžeme. A veľmi som bola vtedy zarazená tvojím prístupom, že, že nie. Že skrátka nie. Až fakt možnože pri druhom-treťom raze som pochopila, keď si mi to aj vysvetlila, že, naozaj že človek proste chce mať zachované svoje súkromie, svoju intimitu a že proste tak to nemá byť. Že áno, pomôžte mi otvoriť dvere, ale prečo by mal niekto cudzí mňa nosiť. Úplne chápem a stotožňujem sa s tým a verím, že ty naozaj budeš takým, takým strážcom možno práve aj stráženia legislatívy v oblasti bezbariérovosti.
Tak ako som aj povedala vo svojom vystúpení, nám sa zdá, tým, ktorí nemáme problém s chôdzou, so zrakom, že urobia, urobí sa jedna rampa a vec je vyriešená, lebo dostaneš sa. Ale nikto si už nevšime, že tam je ešte ďalší schodík, aj keď je maličký, ale proste je úplnou prekážkou alebo ten zvonček je v takej výške, že naň nedosiahnem z toho vozíčka; alebo že zabudli urobiť, ja neviem, držiak, a takisto nebudem môcť nejakým spôsobom sa posunúť. A nevraviac o tom, už to niekto spomenul, ako to na našich štátnych úradoch vyzerá. Tu mám veľa skúseností, že človek sa vôbec nedostane na náš úrad, aj keď sa hrdíme bezbariérovosťou.
A čo sa týka tých škôl. Mám teraz... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujeme, pani poslankyňa.
Pán poslanec Ján Budaj.

Ďakujem pekne. Krásny prejav, ktorý sme tu počuli, ktorý bol veľmi pokojný aj vecný, ale zároveň bol zovšeobecňujúci v tom zmysle, že nám pripomínal, že slovenský politický spor, ktorý nakoniec sa odohráva práve, domnievam sa, že je to aj primerané, v tejto sále, je stále ešte do veľkej miery kultúrnym sporom. Nie je len sporom ľavice, pravice, liberálov, konzervatívcov. Ale stále nad ním, ešte stále prevláda kultúrny spor.
A musím povedať ako jeden zo starších poslancov, že je to takto, žiaľ, v slovenskom živote už desaťročia. Akoby sme sa ešte nerozhodli medzi spoločnosťou, ktorej vládnu vybrané elity, a spoločnosťou, ktorá vie dať šancu ženám, ľuďom na vozíku, vie dať šancu všetkým talentovaným, schopným ľuďom a uvedomuje si, že v tejto veľkorysosti a pomoci všetkým ľuďom je ukryté hlavné bohatstvo všetkých vyspelých komunít, všetkých vyspelých demokracií.
Pred rokmi, ešte k slovu čin, pred rokmi tu existovali aktivisti, ktorým sa vtedy hovorilo disidenti, rozvratníci a podobne. Títo aktivisti si uvedomovali vylúčenosť vozíčkarov, pretože komunistický režim, tiež si myslím, že sám nevedel, prečo ich vlastne utajoval a nechcel, aby o nich sa vedelo. Všetko bolo bariérové, výťahy a tak ďalej. My sme robili akcie, že sme rozbíjali čakanmi okraje chodníkov tam, kde boli prechody. Neboli to slová, boli to činy.
A o to ide aj pri práci na programovom vyhlásení. Mnohí - a pani poslankyňa to urobila - sa preniesli cez všeobecnosť, ale čakajú činy.

Ďakujem. Pani poslankyňa Anna Verešová s faktickou poznámkou.

Ďakujem za slovo. Naša kolegyňa Silvia spomenula aj chránené pracoviská, chránené dielne. Ja sama som stála v našej neziskovej organizácii pri založení troch chránených pracovísk, na ktorých doteraz už osem rokov zamestnávame šesť zdravotne znevýhodnených, a dovolím si povedať, mladých ľudí, pretože sú vo veku, a to dobre počúvajte, od 25 do 43 rokov. Takže sú to ľudia, ktorí v určitej chvíli svojho života stratili zdravie. A skutočne mám k nim veľkú úctu za to, ako chcú bojovať. Len problém je, že my im nedávame dostatočný priestor, aby prácu získali. Viem, ako sa pri novele o zákone o službách zamestnanosti znížil finančný príspevok na týchto zamestnancov, ktorí sú zdravotne znevýhodnení. Znížil sa o polovicu, znížil sa veľmi sofistikovane, nie priamo v zákone, ale v interných smerniciach, v interných postupoch, znížil sa tak, znížil sa podľa fondu pracovného času tohto zamestnanca. Samozrejme, že invalidi robia na polovičné úväzky, a práve preto sa znížil na polovicu. Dnes prevádzku chránených dielní držia na svojich pleciach úplne nadšenci, ktorí ešte stále sa úfajú, že sa niečo zmení.
Prosím vás, zmeňme v tomto niečo. Ak niekto zneužíva chránené pracoviská, chránené dielne a zneužíva týchto zamestnancov, poďme na kontrolu. Kontrolný mechanizmus je dobrý. Zrušme konkrétne pracovisko, ale nekosme tento nástroj en bloc a nerušme a nehaňme chránené dielne, chránené pracoviská, tých, ktorí ich zriadili.

Ďakujem. Pán poslanec Jozef Mihál.

Ďakujem. Ďakujem kolegyni pani Petruchovej za jej vynikajúci príspevok a nadviažem práve na moju predrečníčku, keď chcem tiež hovoriť o chránených dielňach, chránených pracoviskách, a pripomenúť tým, ktorí nevedia alebo si už nepamätajú, že za predchádzajúcej vlády Roberta Fica II minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ján Richter znížil príspevky pre chránené dielne, chránené pracoviská, pracujúcich invalidov a tých, ktorí im pomáhajú. Urobil to veľmi rafinovaným a sofistikovaným spôsobom.
Bol som veľmi prekvapený, že ani organizácie, ktoré zastupujú zdravotne postihnutých občanov, na to nereagovali tak, ako by som si ja osobne predstavoval, pričom vždy, keď dôjde k nejakým takýmto nepopulárnym zmenám, oni sú tí prví, ktorí bránia - a veľmi logicky a správne - práva ľudí, ktorých zastupujú. Čiže toto pánovi ministrovi v predchádzajúcom volebnom období prešlo veľmi jednoducho.
V tomto volebnom období, ak hodnotíme prichádzajúcu vládu na základe programového vyhlásenia, tak skutočne táto vláda nemyslí na zdravotne postihnutých občanov v zmysle ich integrácie do života podporou ich zamestnávania alebo podnikania. Presne tak, ako to povedala pani kolegyňa vo svojom vystúpení. A to je obrovská chyba. Vláda by sa mala starať najmä o tých, ktorí sú najzraniteľnejší, ktorí potrebujú pomoc, pomocnú ruku vlády a tej sa jej zrejme nedostane a to je veľká chyba. Budeme z opozície robiť všetko pre to, aby tomu tak nebolo a aby zdravotne postihnutí občania boli rešpektovaní a aby sa mohli integrovať do spoločnosti.
A pokiaľ ide ešte o tému pracovných asistentov, takisto plne podčiarkujem, sú diskriminovaní, hendikepovaní vo svojom postavení, pretože na rozdiel od osobných asistentov musia platiť odvody, ktoré vlastne dosahujú výšku ich zárobku, a to je úplný... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Pán poslanec Martin Poliačik.