30. schôdza

Ďakujeme pekne, pán poslanec. Pokiaľ mám správne informácie, tak pán predseda Národnej rady zvolal na 14. hodinu poslanecké grémium. Tak by sme teraz prerušili na chvíľu rokovanie parlamentu, kým sa neskončí poslanecké grémium. Ďakujem veľmi pekne.

(Prestávka. Zasadnutie poslaneckého grémia.)

(Po prestávke.)

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, poprosím o kľud v rokovacej sále. Dovoľte mi, aby som vás v krátkosti informoval o výsledku poslaneckého grémia.
Predmetom poslaneckého grémia bol priebeh súčasnej schôdze, chcel by som povedať, že bolo ocenené slušné správanie, vzájomná úcta poslancov a súčasne bola debata, ktorá bude asi predmetom aj procedurálneho návrhu, o tom, že táto schôdza bude pokračovať do prejednania celého programu a tohto bodu, ktorý máme. To znamená dôvera vláde, Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky.
V druhej časti sme sa bavili o bezpečnostných otázkach súvisiacich s avizovanými verejnými podujatiami v blízkosti Národnej rady. O detailoch vás budú informovať predsedovia poslaneckých klubov.
Sú tu dva procedurálne návrhy. Prvý procedurálny návrh – pán poslanec Galko.

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, dávam procedurálny návrh, aby bolo dnešné rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky od 17.00 hod. do 18.00 hod. prerušené, aby bola vytvorená parlamentná delegácia v zložení dvaja poslanci za každý poslanecký klub, ktorá predstúpi pred demonštrujúcich občanov a odprezentuje im postoje jednotlivých parlamentných strán.
Odôvodnenie: Občania, ktorí prídu pred Národnú radu Slovenskej republiky vyjadriť svoj slobodný názor, si takéto predstúpenie pred nich od svojich zvolených zástupcov zaslúžia.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem. Prosím, prezentujme sa a hlasujeme o poslaneckom návrhu pána poslanca Galka, tak ako bol prednesený.
(Hlasovanie.) Prítomných 110, za 36, proti 20, zdržalo sa 54.
Konštatujem, že sme uvedený návrh pána poslanca neschválili.
Druhý je s procedurálnym návrhom prihlásený pán poslanec Blanár, prosím, nech sa páči.

Ďakujem. Vážený pán predseda, milé kolegyne, kolegovia, v mene troch poslaneckých klubov SMER – SD, Slovenská národná strana a MOST – HÍD predkladám procedurálny návrh, aby sme dnes rokovali až do ukončenia bodu vrátane hlasovania. Ďakujem pekne.

Ďakujem. Prosím, prezentujme sa a hlasujeme.
(Hlasovanie.) Prítomných 85 poslancov, za 70, proti 6, zdržalo sa 7, nehlasovali 2.
Konštatujem, že sme uvedený návrh schválili.
Vyhlasujem do 14.30 hod. krátku prestávku a pokračujeme v rozprave, pán poslanec Krajčí, prihlásená pani poslankyňa Shahzad.

(Krátka prestávka.)

(Po prestávke.)

Vážené kolegyne, kolegovia, poprosím o kľud v sále. Pokračujeme v rokovaní, pričom ďalší v rozprave je pán poslanec Krajčí. Nech sa páči, máte slovo. Nie je tu, stratil poradie.
Nech sa páči, pani poslankyňa Shahzad.

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, napriek tomu, že pán premiér tu v tejto chvíli nie je, budem sa prihovárať aj jemu.
Pán premiér, chce to naozaj veľkú dávku odvahy postaviť sa na miesto doterajšieho premiéra za takýchto okolností. Očakávania sú totiž veľmi veľké. No kto vám bude dnes ešte veriť, že ste schopný zostaviť lepšiu vládu, keď celý proces je rýchlejší ako posledná riadna schôdza? A to som si myslela, že toto sa prekonať nedá.
Hovoríte o pokore, s akou prijímate funkciu, ale skopírované programové vyhlásenie vlády je iba výsmech, lebo dva roky v živote jednej krajiny je dlhá doba a niektoré veci sa predsa len zmenili. Navyše ako bývalý minister školstva tým dávate žiakom a študentom signál, že plagiátorstvo je úplne normálne. Neurobili ste si prvú domácu úlohu a vy máte ešte trúfalosť pýtať sa opozície, pýtať si od opozície dobrú známku.
Hneď na začiatok musím skonštatovať, že ja si nemôžem dovoliť kopírovať moje vystúpenie z roku 2016 k starému programovému vyhláseniu, tak ako ste to urobili vy, aj keď moje vtedajšie vystúpenie by bolo oveľa aktuálnejšie ako vaše programové vyhlásenie vlády, pretože z toho, o čom som vtedy rozprávala, sa toho veľa nezmenilo. Dôvod, prečo to nemôžem odcitovať celé, je rokovací poriadok, ktorý sa zmenil a ja mám dnes už len polovicu času, hoci problémy ľudí so zdravotným postihnutím sa spolovice ani náhodou nevyriešili. V mnohých prípadoch sa, naopak, iba prehlbujú.
Dosť sa čudujem hlavne novým ministrom, že im rovnako nezáleží na tom, aby v programovom vyhlásení bol aj ich rukopis, že prijali nadiktovanú hru. Ako sa môžu v takom krátkom čase stotožniť s dokumentom, ktorý ich má sprevádzať celé ďalšie obdobie? Väčšia časť volebného obdobia je za nami. Rozsah nového programového vyhlásenia vlády je stále rovnaký. Nebolo by dôstojnejšie, keby bol polovičný s oveľa reálnejšími cieľmi?
Pán premiér, keď ste taký rýchly a chcete za dva roky stihnúť to, čo sa malo stihnúť za štyri, predpokladám, že sa chcete obklopovať hlavne svižnými ľuďmi. Nerozumiem potom, prečo akceptujete na poste ministra práce človeka, ktorý tieto kritériá nespĺňa. Veď napríklad rozhodnutie odňať licenciu subjektu, ktorý porušil pravidlá, trvalo aspoň jeden a pol roka. Akákoľvek avizovaná zmena trvá minimálne dva až tri roky. Napríklad avizované zmeny zákonov pre sociálne služby alebo kompenzácie. Vláda sa zaviazala riešiť aj problematiku odmeňovania pracovníkov v sociálnych službách. Prešli dva roky a ešte stále tu tento problém máme.
Aj realizácia zákonov potrebuje svoj čas, tak napríklad teraz avizované zvýšenie opatrovateľských príspevkov sa bude naťahovať ďalšie dva roky. A taký proces deinštitucionalizácie, kde národný program je schválený už v roku 2011, nielenže ešte nezačal poriadne, ale deinštitucionalizácia sa dostala do slepej uličky, a to len preto, že sa tomuto procesu nevenuje náležitá pozornosť. Hoci aj programové vyhlásenie hovorí, že vláda si uvedomuje dôležitosť kvalitných a efektívnych sociálnych služieb a bude pokračovať v podpore procesu deinštitucionalizácie sociálnych služieb.
V minulých dňoch sme tu mali komisára pre ľudské práva Rady Európy Nilsa Muižnieksa, a tak si dovolím citovať z jeho správy ešte z roku 2015, že proces deinštitucionalizácie napreduje len veľmi pomaly u nás, pričom v súčasnosti pozostáva iba z niekoľkých, teda v tom čase pozostával iba z niekoľkých pilotných projektov, ktoré sa dotýkali len veľmi malého počtu zariadení a osôb so zdravotným postihnutím. Komisár už vtedy zopakoval, že izolovanie osôb so zdravotným postihnutím zachováva ich stigmatizáciu a marginalizáciu a je porušením práva týchto osôb na nezávislý spôsob života v spoločnosti, ktorý je zaručený v čl. 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Je nanajvýš žiaduce, aby orgány Slovenskej republiky urýchlili proces deinštitucionalizácie s aktívnym zapojením osôb so zdravotným postihnutím a organizácií zastupujúcich tieto osoby. No v máji minulého roku zaslali organizácie, ktoré sa o deinštitucionalizáciu snažia, znepokojujúci list na Úrad vlády, že sa nič nedeje. Že síce máme dokumenty v oblasti transformácie a deinštitucionalizácie v Slovenskej republike, no tie nie sú v súlade s tým, čo sa deje v praktickom živote. Rovnako sa stotožnili ešte vlani po dvoch rokoch, že, á, stotožnili sa so záverečnými odporúčaniami výboru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím k východiskovej správe Slovenskej republiky o napĺňaní dohovoru, kde sa uvádza, že výbor je hlboko znepokojený vysokým počtom inštitucionalizovaných osôb so zdravotným postihnutím, najmä žien so zdravotným postihnutím, tým, že vývin procesu deinštitucionalizácie je príliš pomalý a čiastkový.
Mňa ešte viac znepokojili vyjadrenia ministra Richtera. Na výbore pre sociálne veci k programovému vyhláseniu vlády v piatok, kde on potvrdil iba tento pokračujúci trend a napríklad na otázku, kedy sa posunieme viac v procese implementácie dohovoru, lebo táto správa mala aj ďalšie odporúčania nielen o deinštitucionalizácii, odpovedal protiotázkou: „A je s tým nejaký problém? Veď bude ďalšia správa a potom sa uvidí." Len aby ste vedeli, pán premiér, deinštitucionalizácia je v dôsledku nekonania ministerstva práce teraz aj váš problém, a keď nič iné, aspoň ste vo vašom programovom vyhlásení mohli zmeniť boldom priority.
Keď som už otvorila otázku dohovoru, tak tu máme jeden veľký a neriešený problém v otázke odstraňovania bariér, teda v zabezpečovaní prístupnosti, čo je jeden kľúčový problém pri implementácii dohovoru. Za celé dlhé roky nebola vypracovaná stratégia na ich odstraňovanie. Chýba nám legislatíva, ktorá by nastavila kontrolné mechanizmy, a aj preto nám tu vyrastajú stavby, ktoré vôbec nespĺňajú kritériá bezbariérovosti. Keď nie sú kontrolné mechanizmy, ani stavební odborníci nemajú záujem vzdelávať sa v tejto oblasti a výsledok je katastrofálny. Musia sa opravovať bezbariérové úpravy, ktoré nie sú až také bezbariérové.
O financiách na odstraňovanie bariér sa tu nerozpráva nikto. V rozpočte ťažko nájdete položku, ktorá je určená na systematické odstraňovanie bariér, a keď potrebujeme dať niečo do správy, tak sa rýchlo hľadajú, kde sa aké kroky na odstraňovanie bariér robili na jednotlivých ministerstvách. Zato veľmi často môžeme počuť túžbu ministerstva práce, aby sa už nemuseli dávať príspevky na úpravu bytu, domu, garáže a podobne, lebo chcú ušetriť. Tak skoro to nebude, lebo pre to nerobíte vôbec nič, pán minister. V tomto štáte nielenže nenájdete vhodné bezbariérové bývanie, za rok pribudnú tak dva-tri byty, ale ani tie už nespĺňajú podmienky a bez úprav si tam človek s ťažkým telesným postihnutím naozaj neporadí.
Aj Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím potrebuje svoj rozpočet, na jeho realizáciu tu máme Národný program rozvoja životných podmienok, ktorý rovnako nemá rozpočet a to je hlavný dôvod, prečo sa jednotlivé úlohy presúvajú neustále na ďalšie obdobie. Na ochranu našich práv tu máme jedine verejnú ochrankyňu práv a komisárku pre osoby so zdravotným postihnutím, ktoré ale tiež často balansujú na finančnom podhodnotení ich fungovania a hlavne ich odporúčania nepadajú na úrodnú pôdu.
Ešte by som vybrala pár bodov z programového vyhlásenia vlády, a teda budem sa vyjadrovať výlučne len k sociálnej politike. Jedným z cieľov vlády je zabezpečiť sociálny rozvoj. Pre to je však kľúčová ekonomická sloboda. Môj kolega to tu už spomínal. Keď sa pozrieme na index ekonomickej slobody u nás, zistíme, že rast tohto indexu sa zastavil niekedy v roku 2006. Aká náhoda. Odvtedy tento index stagnuje a klesá.
Vláda vo svojom programovom vyhlásení hovorí: „Nástroje sociálnej pomoci a sociálnej podpory vníma vláda ako piliere boja proti spoločenskému vylúčeniu a odstraňovania nerovnosti.“ No je to iba fráza, pretože hneď v ďalšiom (správne "ďalšom") odseku píše, teda vlastne v tom istom odseku v inej vete: „Bude dôsledne sledovať efektívnosť a uplatňovať spravodlivosť pri všetkých formách sociálnej pomoci a podpory, aby neumožňovala ich zneužívanie na úkor ostatných.“
Chcem zdôrazniť, že v tomto prvom odseku sa hovorí o zneužívaní. Sociálna vláda sa vyhráža trestaním sociálne slabších. Nehovorím, že netreba kontrolovať, či sa sociálna pomoc dostáva na správne miesta, ale toto má byť súčasťou programového vyhlásenia vlády?
Aby toho nebolo málo, ďalej je ešte tučným, je tam máločo zvýraznené v sociálnej politike tučným, ale je tam napríklad aj sprísnenie podmienok pri poskytovaní sociálnych dávok pre osoby odmietajúce pracovať. To máme v čase, keď sa minister každý mesiac chváli znižovaním nezamestnanosti.
Ďalej vláda sľubuje vykonávať adresné sociálne opatrenia zamerané najmä na ľudí, ktorí pomoc štátu skutočne potrebujú. Asi aj preto sa tu objavuje čoraz viac ľudí, konkrétnych ľudí, adresných ľudí, ktorí očividne takúto pomoc potrebujú, no štát sa k nim obracia chrbtom. Mnohí z tohoto systému vypadávajú aj napriek tomu, že je očividné, že pomoc potrebujú, a rýchlo. Naopak, tento sociálny systém im často berie ilúzie a prehodnocuje ich nároky a ministerstvo si svoje chyby nepriznáva, naopak, iba obhajuje svoje konanie. Majú síce v programovom vyhlásení vlády napísané, že sa chystá optimalizácia adresnosti peňažných príspevkov, no už to tu raz odznelo, neberú sa do úvahy názory tých, ktorých pán minister považuje za partnerov, teda neziskové organizácie. Už o pár dní uvidíme, ako si ministerstvo dokáže alebo nedokáže osvojiť pripomienky k zákonu o kompenzáciách. Zatiaľ nedokázalo ministerstvo prijať ani návrhy, ktoré nemajú žiadny vplyv na rozpočet alebo mali vplyv na rozpočet len veľmi malý, zato by veľmi výrazne pomohli ľuďom, ktorí sú na túto pomoc odkázaní.
Ďalej sa pán minister veľmi rád chváli zvyšovaním príspevku na opatrovanie, nezabudol to spomenúť aj na výbore. Áno, opatrovatelia už veľmi dlho čakajú na zvýšenie príspevku, ale nezabudnite, pán minister, že vy im budete len splácať to, čo ste im mali dať už dávno, pretože títo ľudia žijú naozaj z veľmi nízkych dávok a vy im to ešte teraz budete len splácať a aj to ste sa rozhodli rozdeliť na viac období.
Ďalej. "Zintenzívni úsilie o začlenenie na pracovný trh ľudí so zdravotným postihnutím najmä podporou identifikácie pracovných príležitostí." Ak sa za úsilie považuje napríklad vlani vyhlásená výzva na podporu zamestnávania mladých ľudí do 29 rokov, najmä tých, ktorí nie sú zamestnaní ani nie sú v procese vzdelávania alebo odbornej prípravy vrátane mladých ľudí ohrozených sociálnym vylúčením, do ktorej, do tejto výzvy sa prihlásili dva subjekty, pričom oba uvažovali z projektu vycúvať, tak je to veľmi zlá vizitka. Alebo ak máte pocit, že svedectvá ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí mi píšu, že sa v tejto spoločnosti cítia ako nuly, lebo sa nevedia zamestnať, že sú vymyslené?
V starom aj novom programovom vyhlásení máme, že sa zefektívni systém viaczdrojového financovania sociálnych služieb. O tom sme sa práve presvedčili. Ministerstvo práce bude na ambulantné služby, resp. už teraz prispieva menej, ale na papieri zabezpečili, že majú byť financované z iných zdrojov, čo sú obce a mestá, čo sa však, samozrejme, nerobí. Preto sa dnes denné stacionáre potýkajú s existenčnými problémami. Rovnako ma znepokojuje vyjadrenie ministra Richtera z výboru v piatok, kedy sľubuje nové podmienky pre denné stacionáre, ale až v roku 2019. Lenže ony sú už na pokraji fungovania už teraz v dôsledku nesystémových opatrení ministerstva a riešiť to treba hneď a ešte za rok 2018, pán minister.
"Vláda zapojí reprezentatívne organizácie do monitorovania Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím," aj toto sa dá dočítať v programovom vyhlásení, ale vláda ani nezabezpečila, aby reprezentatívne organizácie vznikli. Hoci som sa na to ministra pýtala na hodine otázok už v roku 2016, už vtedy povedal, že keď bude vôľa, možno do konca roka sa o tom môžeme baviť, ale nestalo sa tak. Dnes je táto otázka stále otvorená a odpoveď z piatka na túto moju otázku na výbore, on považuje za, všetky organizácie, s ktorými rokuje, za reprezentatívne. Áno, lebo jemu táto situácia vyhovuje taká, aká je, keď organizácie živoria a nemajú dostatočnú silu sa brániť.
Za najväčší problém ministerstva ja považujem komunikáciu. Ministerstvo je, si žije vo svojom svete izolovanom od reality. Nepočúvajú partnerov, ktorých si vybrali, neprijímajú ich riešenia. Nevedia komunikovať s inými ministerstvami, pritom na ministerstve riešia mnoho tém, ktoré sú nadrezortné, a jednotlivé problémy musia riešiť prierezovo. Napríklad už spomínané odstraňovanie bariér.
Odstraňovanie bariér sa považuje za problém ministerstva práce, lebo zastrešuje ľudí so zdravotným postihnutím, ale je to hlavne ministerstvo dopravy, ktoré má kľúčovú úlohu v otázkach legislatívy. No pokiaľ ministerstvo práce nebude robiť dostatočné kroky, aby tam vznikla komunikácia, ministerstvo dopravy tento problém riešiť nebude.
Mám tu ešte niekoľko vecí, ktoré, samozrejme, z dôvodu krátkosti času už nestihnem odprezentovať. Ale, pán premiér, pýtam sa, prečo na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny máme ministra, ktorý nechráni záujmy nikoho? Nechráni záujmy ľudí odkázaných na pomoc, či už detí, zdravotne postihnutých či matiek, ale nechráni záujmy ani zamestnancov, ktorí pre neho pracujú. Takýto minister nerobí opatrenia, aby začleňoval ľudí do spoločnosti a zabezpečil tak sociálnu udržateľnosť, naopak, jeho opatrenia sociálne vylúčenie prehlbujú.
Pán premiér, tento minister už dvakrát čelil odvolávaniu a raz bol k nemu veľmi blízko. Pán premiér, ľudia takéhoto ministra nechcú a my takého ministra nepodporíme, a preto vláda našu dôveru mať nebude.

Ďakujem. Ďakujem. S faktickými poznámkami nikto. Končím možnosť prihlásiť sa.
Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Dostál. Pán poslanec.

Vážený pán podpredseda vlády, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, rokujeme o programovom vyhlásení a dôvere štvrtej vláde Roberta Fica. Možno sa to časom ešte trochu zmení, ale dnes je to viac štvrtá vláda Roberta Fica, ako vláda Petra Pellegriniho. Optikou programového vyhlásenia vlády sa na to môžme pozrieť z hľadiska toho, čo bolo v programovom vyhlásení tretej vlády Roberta Fica a naďalej je a ostalo súčasťou programového vyhlásenia vlády Petra Pellegriniho. O tom sa tu už hovorilo pomerne veľa, vieme o tom už pomerne veľa a zaznelo a zaznelo to nielen vo vystúpeniach opozičných kolegov na pôde parlamentu, pretože teda koaliční kolegovia nemajú potrebu diskutovať o novej vláde.
A druhý možný pohľad je pohľad cez to, čo v programovom vyhlásení vlády Roberta Fica z roku 2016 nebolo, ale v tomto programovom vyhlásení sa nachádza. Toho je podstatne menej a dosiaľ sme o tom veľa nehovorili, ale myslím si, že aj to si zaslúži istú pozornosť.
Čiže tá prvá optika, čo bolo. Už tu zaznelo, že programové vyhlásenie vlády Roberta, teda, pardon, Petra Pellegriniho je skoro celé prebraté, doslova skopírované vyhlásenie, programové vyhlásenie tretej vlády Roberta Fica. Až na tú časť o predsedníctve Slovenskej republiky v Európskej únii v roku 2016, bolo by to smiešne, ak by to tam ostalo, tak na poslednú chvíľu to bolo vypustené, ale veci na smiech tam napriek tomu ostali aj tak. Napríklad to, že sa vláda bude snažiť znížiť nezamestnanosť pod 10 %, už v roku 2016, keď bola zostavená tretia Ficova vláda, tak to bol málo ambiciózny záväzok a viacerí upozorňovali, že tento cieľ bude splnený v priebehu pár mesiacov alebo týždňov. Dnes tento cieľ a záväzok je naplnený ešte pred tým, ako bolo programové vyhlásenie napísané, resp. ako bude schválené parlamentom.
Ale teda nebudem opakovať to, o čom hovorili aj kolegovia, tak sa skúsim pozrieť na tú druhú časť, teda na tú druhú optiku, na to, čo v programovom vyhlásení vlády Roberta Fica nebolo a nachádza sa to v programovom vyhlásení vlády Petra Pellegriniho.
Možno pre väčšinu verejnosti je to prekvapivé, ale niečo také sa tam nachádza, a to síce preambula. Dovolím si z nej zacitovať: „Nová vláda Slovenskej republiky si je vedomá, že sa ujíma výkonu funkcie v období spoločenských pohybov, keď sa ľudia domáhajú zmien v spôsobe uplatňovania verejnej moci.“ Začína to nádejne. „Požadujú najmä riešenia bezprostredne ovplyvňujúce kvalitu ich života. Na druhej strane existujú silné tendencie politicky a mocensky zneužiť uvedené, často oprávnené požiadavky ľudí na destabilizáciu spoločnosti. Prekročením tejto tenkej hranice môže nasledovať nekontrolovateľná vnútroštátna konfrontácia, nefunkčnosť verejného sektora, narušenie doterajšieho hospodárskeho rastu a rekordnej zamestnanosti s ďalekosiahlymi dôsledkami.“
Nová vláda Slovenskej republiky v úvode svojho vládneho programu deklaruje verejnosti vôľu venovať pozornosť životnej realite ľudí a nie politickej polarizácii a rozdeľovaniu spoločnosti.
Dámy a páni, toto je lož. Tretia vláda Roberta Fica predsa nepadla preto, že ľudia na Slovensku, citujem, „požadujú najmä riešenia bezprostredne ovplyvňujúce kvalitu ich života“, tretia vláda Roberta Fica padla preto, že sa stala brutálna vražda, bol zavraždený investigatívny novinár Ján Kuciak a jeho snúbenica Martina Kušnírová. Tretia vláda Roberta Fica padla preto, že táto vražda takmer určite súvisela s prácou novinára Jána Kuciaka. S jeho článkami, v ktorých písal o korupcii, o organizovanom zločine a o prepojení organizovaného zločinu a politickej moci na Slovensku. Tretia vláda Roberta Fica padla preto, že vo verejnosti vzbudil tento ohavný čin vlnu nebývalého rozhorčenia, pobúrenia a odporu.
A toto nebolo štandardné vyvodenie politickej zodpovednosti, akého sme svedkami v krajinách s vyššou politickou kultúrou. Prejav takejto politickej zodpovednosti je, keď havarujú vlaky a odstúpi minister dopravy, hoci s tým priamo nemá nič spoločné. Odchod Roberta Fica z kresla premiéra bol dôsledok obrovského tlaku verejnosti a urobil to len veľmi neochotne a nedobrovoľne. A ten tlak nesmeroval k nejakým detailom. Tlak občianskej verejnosti smeroval proti korupčnému, klientelistickému a oligarchickému systému, ktorý tu vytvoril SMER – sociálna demokracia počas svojich doterajších troch vlád a ktorý mu dnes pomáhajú upevňovať jeho koaliční partneri Slovenská národná strana a MOST – HÍD. Smeroval proti systému, v ktorom organizovaný zločin prerastá s politickou mocou, proti systému, v ktorom nefunguje vymožiteľnosť práva, v ktorom orgány činné v trestnom konaní nekonajú, lebo sú paralyzované politickými tlakmi. Rozhodne nie preto, že ľudia na Slovensku požadujú najmä riešenia bezprostredne ovplyvňujúce kvalitu ich života. Nefunkčný štát, samozrejme, kvalitu života ľudí ovplyvňuje. Ale to nebola príčina pádu vlády Roberta Fica.
Klamať sa nemá. A je hanba, keď sa klame priamo v programovom vyhlásení vlády. Z tohto hľadiska to bude vláda lži, nie vláda zásadnej zmeny, po ktorej volá verejnosť. Nebude to vláda nápravy problémov, ktoré dnes ako vážne vnímajú ľudia na Slovensku. Je to vláda mimikry.
A keď už sme pri tom mimikry a pri tej lži, nemôžem si na ten nespomenúť moment, keď som prvýkrát počul meno Peter Pellegrini. Bolo to v roku 2008, vtedy bol pán Pellegrini, myslím, že prvýkrát poslancom Národnej rady za stranu SMER – sociálna demokracia, a všimol som si ho vďaka pozmeňujúcemu návrhu, ktorým doslova oklamal opozíciu. Vďaka jeho lži opozícia, ktorá kritizovala zákon o mimoriadnych opatreniach na urýchlenie výstavby diaľnic a rýchlostných komunikácií, ktorá ten zákon z dielne ministra Vážneho a druhej vlády Roberta Fica dala na Ústavný súd, tak väčšina opozície hlasovala za pozmeňujúci návrh, ktorým sa pôsobnosť tohto protiústavného, neskôr sa ukázalo, že naozaj protiústavného zákona rozšírila aj na ďalšie úseky diaľnic a cestných komunikácií. Najprv sa o to pán minister Vážny pokúsil prostredníctvom, prostredníctvom štandardnej novely zákona, dal to do medzirezortného pripomienkového konania, ale tam to vzbudilo kritiku a potom preto volil ľahšiu cestu. Ľahšia cesta spočívala v tom, že k novele zákona o cestnej premávke, teda k novele úplne iného zákona, sa doplnil ďalší článok a tým sa rozšírila pôsobnosť toho kritizovaného, opozíciou kritizovaného protiústavného zákona o niektorých opatreniach na urýchlenie výstavby diaľnic a rýchlostných komunikácií.
A nešlo tam iba o to, žeby pán Pellegrini niečo zamlčal. Išlo o to, že pán minister alebo vtedajší poslanec Pellegrini v písomnom odôvodnení tvrdil, že ide iba o previazanie diaľničného vyvlastňovacieho zákona, resp. zákona, ktorý umožňoval stavať na nevyvlastnených pozemkoch, so zákonom o cestnej premávke. Samozrejme, že to nikoho z opozičných poslancov, ktorí hlasovali za rozšírenie pôsobnosti zákona, ktorý v tom istom čase napadli na Ústavnom súde, nezbavuje zodpovednosti za to, ako hlasovali, každý je zodpovedný za svoje, za svoje vlastné hlasovanie, ale faktom je, že pán poslanec Pellegrini v roku 2008 uviedol opozičných poslancov svojou lžou do omylu a v dôsledku toho hlasovali za niečo, s čím vnútorne určite neboli stotožnení, naopak, boli proti tomu.
Spomínam to tu preto, že prvý dojem je dôležitý, u mňa už navždy zostane prvým dojmom z Petra Pellegriniho lož na pôde parlamentu v podobe jeho pozmeňujúceho návrhu a prvým dojmom z čítania programového vyhlásenia Pellegriniho vlády u mňa zostane lož z preambuly, že ľudia na Slovensku požadujú najmä riešenia bezprostredne ovplyvňujúce kvalitu ich života. Som presvedčený, že budúca vláda Petra Pellegriniho si dôveru parlamentu ani občianskej verejnosti nezaslúži. Dôveryhodnou by v súčasnej situácii mohla byť iba vláda, ktorej predseda a väčšina členov by neboli vykonávateľmi vôle svojho straníckeho predsedu Roberta Fica, ktorý tu svoju štvrtú vládu nejako neobhajuje, pritom vrátil sa do parlamentu, povedal, že sa vráti najmenej na to, kým bude vyslovená dôvera vláde, ale zatiaľ ani raz nevystúpil na obhajobu svojej štvrtej vlády. Z tohto hľadiska to bude vláda kontinuity, má skoro to isté programové vyhlásenie. Platí aj to, že je to vláda kontinuity v roku 2016. Na začiatku to bola kontinuita tretej vlády Roberta Fica s druhou vládou Roberta Fica a viacerí sme sa čudovali, či napríklad MOST chce predstavovať kontinuitu s Ficovými vládami, ktoré dovtedy ostro kritizoval, a dnes sa už ani nikto z nás nečuduje, že vláda Petra Pellegriniho chce predstavovať kontinuitu s treťou vládou Roberta Fica, že má to byť kontinuita, nie zmena, po ktorej volá verejnosť.
A ako nám sám Robert Fico prostredníctvom pána prezidenta odkázal, Fico nikam neodchádza: „Ty sa neboj, pán prezident, ja nikam neodchádzam.“ No práve to, že neodchádza, toho sa obávame.
Robert Fico tu teraz nie je, ale naďalej ostane najmocnejším mužom v štáte. Naďalej bude straníckym predsedom najsilnejšej koaličnej strany, naďalej bude straníckym šéfom ako premiéra, tak väčšiny členov Pellegriniho vlády. Dokonca v koaličnej zmluve je napísané, že koaličnú radu tvoria predsedovia koaličných strán. Čiže, pán premiér, ak nezmeníte koaličnú zmluvu, ani nebude členom koaličnej rady. Bude môcť byť na ňu prizvaný, to koaličná zmluva umožňuje, ale v zásade sa páni Fico, Danko a Bugár môžu na niečom na koaličnej rade dohodnúť a potom to pánu premiérovi Pellegrinimu oznámia, na čom sa dohodli.
A len taká malá perlička, 1. septembra 2016 po skone alebo faktickom skone jednej z koaličných strán strany SIEŤ podpísali zostávajúce tri strany novú koaličnú zmluvu. Miesto štyroch strán ostali iba tri strany, ale inak to bolo takmer to isté, čo sa týka zloženia koalície aj čo sa týka textu koaličnej zmluvy. Dokonca v čl. 2 bod 2 koaličnej zmluvy, ktorá bola podpísaná 1. septembra 2016 predsedami troch politických strán, teda už bez SIET-e, sa uvádza, že "koaličná rada je štvorčlenná a jej členmi sú predsedovia koaličných strán". Ostalo to tam teda z pôvodnej koaličnej zmluvy, keď bola súčasťou koalície aj SIEŤ, a aktualizácia koaličnej zmluvy bola urobená tak šlendriánsky ako nové programové vyhlásenie so zámermi a cieľmi, ktoré sú už v tejto chvíli naplnené.
Čiže by sa vlastne dalo povedať, že toto nie je nič nové, že to je vlastne taká koaličná tradícia, pretože rovnaký prístup ako k novému programovému vyhláseniu, to k novému dávam v úvodzovkách, zvolila vládna koalícia už k aktualizácii koaličnej zmluvy v septembri 2016.
Táto koalícia ostáva tou istou koalíciou a jej programové vyhlásenie a jej zloženie nie je zárukou zmeny, ale kontinuity pre opozíciu, demokratickú opozíciu, aj pre občanov protestujúcich na námestiach je to dôvod na nespokojnosť.
Ďalším dôvodom je, že dôveryhodnou by v tejto situácii mohla byť iba vláda, ktorej členovia nie sú sami spájaní s rôznymi podozreniami z korupčného, klientelistického, netransparentného správania, konania v rozpore s verejným záujmom. Ale z vlády odišli štyria ministri, z toho dvaja bez toho, aby to malo akýkoľvek súvis s verejným tlakom, ktorý verejnosť vyvíja. Niektorí sa presunuli. A vo vláde naďalej bude sedieť pán minister Richter alias kauza Čistý deň, podpredsedom vlády sa stane pán Raši alias parkovanie v Košiciach a kauza EEI. A ostatne vo vláde sedieť aj pán minister Gajdoš alias netransparentné obstarávanie obrnených vozidiel. Vláda teda nebude spĺňať ani túto podmienku dôveryhodnosti každej vlády, že je tvorená členmi, ktorí sú sami dôveryhodní a nie sú spájaní so závažnými podozreniami.
A nakoniec poslednou zásadnou podmienkou dôveryhodnosti vlády, a platí to špeciálne dnes, je, že na čele rezortu vnútra bude stáť človek, ktorý je sám dostatočnou morálnou aj odbornou autoritou a bude zárukou zásadných zmien vo fungovaní ministerstva, vo fungovaní polície a odstrihnutia sa od dedičstva Roberta Kaliňáka. Obávam sa, že pán minister Drucker - pri všetkom rešpekte k jeho korektnému vystupovaniu, k jeho manažérskym schopnostiam aj k jeho doterajšiemu výkonu alebo časti výkonu na poste ministra zdravotníctva - takúto záruku nepredstavuje.
Pán minister, už ste piaty deň ministrom vnútra, ako to, že pán Gašpar je ešte stále policajným prezidentom? Už v piatok bolo neskoro. Ale uznávam, že toto sa ešte môže zmeniť. Je ešte stále možné, že táto podmienka bude splnená skôr ako tie iné. Nepredpokladám, že pán Pellegrini prinúti pána Fica odísť do politického dôchodku ani že bude do troch sekúnd odvolávať členov vlády podozrivých z korupcie a klientelizmu, ale je možné, že pán minister vnútra Drucker príde s rýchlymi a zásadnými personálnymi aj systémovými zmenami, ktoré sa týkajú fungovania polície. Ale nebude stačiť vymeniť jedného Kaliňákového človeka za druhého alebo niekoľkých Kaliňákových funkcionárov Policajného zboru za iných. Sú potrebné rýchle a zásadné zmeny.
Vo svetle vyššie uvedeného sa obávam, že štvrtá vláda Roberta Fica si nezaslúži ani dôveru verejnosti, ani dôveru parlamentu.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)