31. schôdza

Vážený pán predsedajúci, pán minister, kolegyne, kolegovia, dňa 2. mája 2018 bol v Marakéši podpísaný protokol, resp. tzv. nezávislá deklarácia o migrácii ministrami zahraničia a vnútra. Tento dokument umožňuje osídľovanie Európy africkým obyvateľstvom. Ráta sa v krátkodobom časovom horizonte so stovkami tisícov afrických presídlencov. V budúcnosti to budú milióny. Jediný túto deklaráciu nepodpísal maďarský minister zahraničia, ktorý označil tento protokol, že je v rozpore so záujmami Európy. V Slovenskej republike o tomto protokole nikto doteraz neinformoval, preto sa pýtam vás, pán minister Lajčák, kto za Slovenskú republiku podpísal tento protokol a pýtam sa vás zároveň aj od koho dostal mandát. Vláda totiž nemá mandát na to, aby akéhokoľvek ministra poverila podpisom takéhoto dokumentu. Slovenská republika nemá totiž vo vládnom programe presídľovanie afrického obyvateľstva na Slovensko. V spojitosti s presídlením moslimov z Afriky sa totiž Slovenská republika zaväzuje k finančným a iným zvýhodňovaniam týchto prisťahovalcov. Každý takýto prisťahovalec dostane minimálne 800 eur, ubytovanie a mnoho ďalších výhod. Naši občania, slovenskí občania majú dôchodky aj menej ako 300 alebo 250 eur. Minimálna mzda napríklad na východnom Slovensku je okolo 400 prípadne 500 eur, ale reálne mzdy sú aj 360 eur a menej. Vláda Slovenskej republiky má v prvom rade povinnosť postarať sa o svojich občanov, a nie živiť milióny presídlencov, či už z Afriky alebo z Ázie. Je to trestuhodná diskriminácia občanov Slovenskej republiky a zároveň je to aj trestuhodné porušovanie ľudských práv občanov Slovenskej republiky. Na Slovensko by nemal byť prijatý ani jeden Afričan, nie tak, že niekoľko áno, že niekoľko ich tu môže byť, nie, opakujem, ani jeden! Pretože tu ide o princíp. Ide totiž o radikálne zmeny v zložení obyvateľstva, v zdravotníctve a najmä v bezpečnosti.
Čo sa týka bezpečnosti, vláda Slovenskej republiky nie je schopná postarať sa o bezpečnosť svojich obyvateľov, nie je schopná ochrániť ich pred asociálmi a pred určit..., neprispôsobivými občanmi. Tu ide o priame ohrozenie existencie slovenského národa a Slovenskej republiky. V otázke prísunu migrantov a presídľovania moslimov z Afriky či Ázie nemá vláda právo rozhodovať. Keď už, tak nech sa o tom rozhodnú občania. Občania nech sa vyjadria, či chcú, aby náš štát živil státisíce až milióny presídlencov, či chceme na Slovensku teroristické akcie, znásilňovanie žien a detí, či chceme vraždy, devastáciu územia a či chceme radikálnu zmenu našej kultúry. Minister zahraničných, pán bývalý premiér Fico a minister zahraničia Lajčák v rámci akéhosi pochybného jadra Európy nás presviedčali, že niečo musíme aj obetovať. Čo máme obetovať? Naše životy? Naše rodiny? Naše deti? Našu kultúru? Našu morálku? Máme sa vzdať života v mieri? A kvôli čomu?
Prípadný argument, že Marakéšska deklarácia je nezáväzná, je len ľstivé zakrývanie podstaty.
Ďakujem.

Ďakujem. S faktickými poznámkami dvaja poslanci, končím možnosť prihlásiť sa.
Pán poslanec Klus.

Ďakujem. Mne je úprimne ľúto vždy, keď čítam rôzne klamstvá, polopravdy a tzv. hoaxy, ktoré sa šíria internetom. Viem to ešte ospravedlniť tým, že sú ľudia neinformovaní a naletia každej hlúposti, ale keď takéto klamstvá, nezmysly, polopravdy šíria ústavní činitelia, poslanci Národnej rady a ešte kvôli tomu vystúpia k úplne inému bodu programu, tak to mi je ľúto ešte viacej.
Pani poslankyňa Grausová, už 12. mája reagovalo ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí na svojom facebooku nasledovným statusom: Lavína migrantov z Afriky zaplavila internet, nezaplaví však Slovensko, nič také sa nechystá, je to hoax. Marrakéšska deklarácia, ktorí mnohí vaši sympatizanti označili na začiatku ako Monackú deklaráciu, sa skutočne týka migrácií, avšak nijakým spôsobom nezaväzuje Slovensko prijať akýchkoľvek migrantov.
Takže ak dovolíte, odpovedal som vám za pána ministra v tejto súvislosti a je skutočne smutné, že ľudia ako vy ďalej tieto nezmysly budú šíriť.

Pán poslanec Mizík.

Ďakujem za slovo. Ja tento zločinecký akt nazývam dohodou o budúcej dohode, o budúcej zrade a de facto a de iure debilizáciou pôvodného európskeho obyvateľstva a národov Európy. Nestačia nám vraždy, znásilnenia a ten humus západnej Európe, čo migranti spôsobujú a my sa budeme zaväzovať na dajakú dohodu o budúcej dohode? Výsledok bude jasný, bude to totálna devastácia.
Ďakujem za slovo.

Pani poslankyňa Grausová, reakcia.

Pán Klus, ak tu niekto šíri dezinformácie, ak tu niekto klame, tak ste to v prvom rade a jedine, jeden ste to vy, ale ešte, prepáčte a dovoľte mi, ale Facebook predsa nie je verejná informácia obyvateľstva. No jednoducho tu nebol, obyvateľstvo nebolo informované. Facebook nie je tá správna informácia pre.., to je, to nie je informácia.

Ďalší v rozprave.
Pán poslanec Fedor, nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi pár poznámok k dokumentu o plnení úloh zahraničnej európskej politiky a jej zameraniu. Chcel by som však vo svojom príspevku uviesť niekoľko svojich názorov a tiež podeliť sa s niektorými obavami smerom do budúcnosti, niekoľko provokatívnych názorov možno pre niekoho aj komentárov.
Myslím, že zahraničná politika naberá na význame viac ako kedykoľvek predtým. Dôvody sú tak vnútroštátne ako aj medzinárodnopolitické. Svet v súčasnosti je charakterizovaný vysokou mierou nepredvídateľnosti. Zároveň platí, že keď zahraničná politika štátu je vyjadrením tej domácej politiky, a tu pribúda neznámych premenných aktérov tiež. Je preto dôležité, aby zahraničná politika štátu nekopírovala vnútropolitické excesy, ale snažila sa o vyrovnanosť a vyváženosť vo svojich cieľoch. A tu sa zdá, že naša diplomacia túto úlohu zvláda. Nepodlieha hystériám, pretože extrémov pribúda, a to sprava aj zľava.
Je jasné, že pre Slovensko ako krajinu s limitovanými možnosťami a obmedzenými zdrojmi je nevyhnutné, aby vzájomné vzťahy medzi štátmi boli založené na dohodnutých pravidlách, na zdieľaných hodnotách či spojeneckých záväzkoch. Pretože ak prestanú platiť pravidlá, medzinárodný poriadok, ako ho poznáme dnes, sa veľmi rýchlo môže zrútiť a malé štáty, ako je aj Slovensko, sa stanú hračkou v rukách tých silnejších. Iste je teda v jasnom záujme Slovenska snažiť sa pomôcť vytvárať svet založený na pravidlách. Vidím, že aj tu naša diplomacia sa o to napriek všetkému snaží. Dokázala zaujať jednoznačný názor v prípade obsadenia Krymu, ale aj napríklad nedávno v prípade podpory udržania dohody s Iránom v otázke nešírenia jadrových zbraní, pretože aj v tejto otázke platí, že deal je vždy lepší ako no deal. Alebo, ak chceme, snaha aspoň o nejaké pravidlá verzus nekontrolovateľný vývoj bez pravidiel. Vnímam priority zahraničnej politiky veľmi podobne ako vedenie súčasného ministerstva zahraničných vecí. Európska únia a NATO sú pre nás rozhodujúce organizácie z pohľadu ekonomiky, európskeho priestoru, v ktorom žijeme. Z hľadiska bezpečnostného sú naši spojenci v NATO a EÚ rozhodujúcim a jediným garantom našej bezpečnosti, preto by sme mali prispievať k väčšej solidarite, súdržnosti a jednote v rozhodovaní týchto organizáciách, ak, samozrejme, nie sú v protiklade so záujmami nášho štátu.
Áno, musíme sa zdržať jadra integračných procesov. Napojenie našej ekonomiky na hospodárstvo európskeho priestoru je bezprecedentne vysoké. Žijeme z toho. Samozrejme, Únia je aj hodnotové spoločenstvo, spoločenstvo krajín, ktoré spája rešpekt k jednotlivcovi, k ľudskej bytosti so svojimi právami, dovolím si tvrdiť, že azda s najväčším rešpektom a ochranou na celom svete. Preto ak chceme byť nápomocní k lepšiemu životu našich ľudí, jednoducho rešpektujme obe dimenzie, ekonomickú i hodnotovú. Niekedy Európa vyzerá z vonku až ako rozmaznaná, umrnčaná, nejednotná, nevážiaca si svoje výdobytky, zanedbávajúca si svoje povinnosti, a preto aj ľahký, ako ľahký terč podvratnej propagandy, alebo aj hrubej sily.
Pri posudzovaní zahraničnej politiky Slovenskej republiky považujem za primárne dôležité tri okruhy otázok.
Prvou je schopnosť, schopnosť vnútropolitického konsenzu, resp. jeho oslabenia, o tom, kam vlastne chceme patriť.
Po druhé je tu potom otázka alebo oblasť organizácií, ktoré sú prioritné a ktoré používame ako nástroj, nie ako cieľ dosahovania našich zahraničnopolitických cieľov a záujmov.
A po tretie vnímam to tak, že pre nás sú mimoriadne dôležití susedia a kvalita bilaterálnych väzieb s nimi.
Otázka vnútroštátneho konsenzu je dôležitá a definuje tiež schopnosť nášho štátu odvolávať, odolávať rozvratným tendenciám, ale aj bezpečnostným hrozbám. Potom je tu otázka organizácií, cez ktoré uplatňujeme svoje záujmy i ciele, susedské štáty a bilaterálne relácie k ním, ktoré nadobúdajú stále viac na význame. Susedské vzťahy, často rámcované a prioritizované vo vzťahu zoskupení V4 sú pre nás veľmi dôležité. Je výborné, ak naše krajiny zdieľajú spoločné presvedčenia. Treba byť však na pozore, ak pozorujeme isté divergencie.
Nedajú sa však ingenerovať potenciálne negatívne posuny, ktoré do budúcnosti môžu byť pre nás problematickými. Sú to znepokojujúce signály, ktoré však netreba prehliadať, aby sa z nich nestali nezvratné trendy. Upozorníme na niektoré z možných negatívnych tendencií, ktoré si iste treba do budúcna všímať.
Prvá obava sa spája s možnosťou, že pre Európu už nemusí byť v budúcnosti americký ochranný alebo bezpečnostný dáždnik samozrejmosťou. Pri pripustení takejto alternatívy sa zvyšuje potreba jednotlivých postojov, rozhodnutí Európskej únie najmä v bezpečnostnej oblasti. Preto je dobré, že aj Slovensko sa zapojilo do iniciatívy, ktorá bude mať ambíciu prekonať tradičnú rozdrobenosť európskych štátov aj v tejto oblasti. Tzv. projekt PESCA je projekt ambiciózny so zámerom zefektívniť vynakladané prostriedky v oblasti obrany jednotlivých štátoch Európskej únie a zároveň sa ukazuje, že je to aj projekt nevyhnutný. Samozrejme, že pre jeho úspešné napredovanie bude silná politická vôľa a podpora na jeho pokračovanie v užšej spolupráci či v integrácii nevyhnutnosťou.
Druhý okruh súvisí práve s politickou vôľou udržať trend spolupráce integrácie, jednoducho spoločnú Európu. Tá je, samozrejme, pod silným tlakom s tendenciou na rôzne delenia. Sever, juh alebo východ verzus západ, to je len na ilustráciu. Sú signály, že vo viacerých západoeurópskych metropolách začína prevládať presvedčenie, ktoré azda najlepšie vystihuje pocit, že strácajú trpezlivosť, že tí noví z východu robia len problémy, že sa nevžili akosi so spoločenstvom, že jednoducho jadro európskej integrácie sa lepšie a ľahšie vytvorí bez nich, teda bez nás a aj fungovanie bude potom vraj menej problematickejšie. Volajú po akomsi, po akýchsi návrat ku koreňom či vytvorenia akejsi novej obdoby Západoeurópskej únie. A to sa môže stať predmetom debaty, ak by sa ďalej prehlbovali rozpory medzi západom a niektorými štátmi strednej či východnej Európy. A môžme kľudne byť v tom aj nevinne, jednoducho by sme sa mohli zviesť na takomto negatívnom trende. Samozrejme, že pre Slovensko by to nebol dobrý scenár vývoja. Znamenalo by to uviaznutie niekde na periférií s limitovanými možnosťami ovplyvňovať priestor, od ktorého sme životne závislý vzhľadom na exportnú orientáciu v zásade celého nášho hospodárstva.
Tretia oblasť obáv, ktoré som chcel spomenúť, sa spája s bezprostredným okolím Slovenska. Slovensko musí mať pevnú väzbu so svojimi susedmi vo Višegrádskej štvorke. Napriek tomu sa nemôžme tváriť, že nevidíme vývoj u našich susedov. Vývoj, ktorý môže skončiť akýmsi únos, pomyselným únosom strednej Európy bez toho, aby sme sa o to výraznejšie zasadili. Verím však, že tak, ako si zachovanie integračného vektora slovenskej zahraničnej politiky želajú v tomto volebnom období aj traja najvyšší ústavní činitelia, tak to bude aj po ďalších voľbách.
Najmä u nášho južného suseda vidíme tendencie, ktoré sú iste znepokojivé. Nemyslím tým len výhrady ku kvalite demokracie, čo často spomínajú najmä médiá. Vyzerá to však stále viac, že ruka v ruke s tým nastupujú mútne, doteraz zakryté politické sily. Sily s potenciálom zmeniť smerovanie nielen jednej krajiny, ale aj celého stredoeurópskeho priestoru. Čoraz častejšie sa totiž predseda vlády nášho južného suseda pasuje do úlohy akéhosi hovorcu celého regiónu, najmä teda krajín V4. Stále častejšie brojí proti liberálnej demokracii a stavia akúsi alternatívu novú, novej formy demokracie, čo nikto netuší, kam môže vyústiť a kde to skončí. Vláda jednej strany mu však dáva určite veľa možností. Súhrnom a stručne, aké obavy z trendov nášho južného suseda vidím. Vidím to ako možnosť prelievania vzoru budovania akejsi novej, novej obdoby demokracie v podobe Fideszu, potom stále hlasnejšie a silnejšie znaky politického revizionizmu, ktoré budú vrcholiť pri pripomienke zmluvy z Trianonu, pričom najsilnejšia vládna strana vytláča aj v tejto téme doposiaľ radikálny a fašizoidný Jobbik.
Všímajme si identifikáciu a prehlbovanie vzťahov medzi našim južným a severným susedom. Nevyužívajú na to len platformu organizácií, ktorých sme členom aj my. Nenechajme, aby si podávali ruky ponad naše hlavy. A napokon by som rád spomenul aj to, že na Slovensku máme predĺženú politickú ruku stále radikálnejšieho Fideszu, je to SMK a považujem za, považujem každú snahu etablovať takúto stranu ako rešpektovaného partnera pre slovenské politické strany za nechutný a nemiestny žart.
Tu skončím, ďakujem.

Ďakujem, pán poslanec. Dve faktické poznámky. Končím možnosť prihlásiť sa.
Prvý pán poslanec Mazurek.