31. schôdza

Nech sa páči, pani spravodajkyňa, požiadala o vystúpenie.

Ja by som chcela, prepáčte, nebudem, sľubujem, že nebudem dlho hovoriť, len vlastne pán Kotleba Marian, náš pán predseda mi dal tri otázky a nezmestím sa do tých dvoch minút na tú odpoveď.
Hovoril si o troch typoch lekárov. Po prvé, tí ktorí sa nepodieľajú na potratoch. Ja poznám z osobnej skúsenosti veľmi veľa lekárov, ktorí, aby nemuseli robiť potraty, odišli z nemocnice a pracujú na ambulancii dlhé roky. A tá práca je síce tiež veľmi užitočná na tej gynekologickej ambulancii, ale nedá sa to porovnať s tým, ja ako medička, keď som praxovala aj na gynekológii, odviedla som pôrod. To je niečo tak nádherné, ten pôrod, to je tak dramatické, to je také, to je niečo, ja vám to neviem povedať. Keď odvádza lekár, keď rodí, keď sa rodí dieťa a keď vy ako lekár tomu pomáhate, to je nepopísateľné a hlavne, keď sa to dieťa sa zdravé narodí.
Potom druhá vec je operovať na tej gynekológii. Mnohí lekári, mnohí majú ambíciu operovať a naozaj pomáhať tým ženám. Ale práve kvôli tým potratom sa tohoto musia zrieknuť, lebo ináč väčšina, mnohí chcú, ja som tak isto chcela byť gynekológom preto, aby som mohla robiť pôrody, asistovať pri pôrodoch. Čiže vlastne oni sa vzdajú tohoto a idú robiť tú prácu, ktorá je jednoducho na tej, dennodenne to množstvo žien vyšetriť na tej ambulancií. Čiže mnohí lekári sa takto teda zba; odídu z toho, aby nemuseli robiť tie potraty.
Ďalší lekári sú takí, ktorí nemajú východisko. Sú v nemocniciach, kde by im, odkiaľ by ich vyhodili, keby odmietli priamo vykonávať tieto potraty, takže síce sú nešťastní, síce trpia, ale možno sa snažia tomu vyhnúť, prepustiť ten potrat nejakému kolegovi, nejakú časť musia urobiť, ale, žiaľ, trpia to a robia to.
A tá tretia skupina je pre mňa nepochopiteľná. To sú ľudia zrejme, ktorým nezáleží na týchto deťoch, pretože, ktorí majú, buď nemajú svedomie, alebo ho majú uspaté, alebo im ide o peniaze, alebo ja neviem ešte o čo. Pretože v dnešnej dobe pri takom vedeckom a technickom pokroku, pri takej technike, ktorá dnes je, pri ultrazvuku a rôznych metódach, tí ľudia, tí lekári musia vedieť, že to embryo že je život, že je to človek od jeho počatia. Musia vedieť, že to je jednoducho, že to nie je to slepé črevo ani ten nádor. Čiže toto, ja neviem, on musí vedieť, že zabíja život. Po každom vykonanom potrate je lekár povinný spočítať v podstate to dieťa i, teda tie kúsky toho roztrhaného plodu idú do emitnej misky, teda do takej, kde sa musí každý skontrolovať tie dotrhané nožičky, ručičky, hlavičku, ja neviem, chrbátik, chrbticu a tak ďalej, či sú tie kúsky všetky. Či niečo v tej maternici nezabudli. Čiže oni keď vidia, veď to je ako bábika. Kedysi boli také malé bábiky, volalo sa to plaváčik, keď ja som bola malá. Jednoducho oni tú ruku, ručičku vidia, tú nožičku vidia, tú hlavičku vidia. Čiže oni nie sú slepí, musia o tom vedieť. Takže asi majú uspaté svedomie. Toľko moja odpoveď.

S reakciou, dve faktické poznámky, končím možnosť prihlásiť sa.
Pán poslanec Mizík.

Ďakujem za slovo. Natália, to, čo si tu popísala, je úplne strašné. Vo vojenskej terminológii by sa tomu dalo povedať najprv bola rozborka a potom zborka. Strašné dačo, viem si to plasticky predstaviť, aj keď som videl obrázky, ale tvoja reč bola silná.
Ďakujem.

Pán poslanec Kotleba.

Ja ďakujem za tvoju odpoveď na tie moje otázky, dá sa tak povedať, že otázky. A poviem ti, že aj keby som nebol odporca potratov a nepredložili by sme tento návrh, ktorý predkladáme, tak po tom, čo si teraz povedala, ako si to opísala, tak by sme to museli spraviť, lebo naozaj si to opísala tak, že žiadny súdny človek nemôže s tým dobrovoľne súhlasiť a nemôže byť fanúšik tých potratov. To ja si to možno neviem až tak úplne plasticky predstaviť, ale musí to byť riadny brutál a musí to byť niečo veľmi nechutné a hrozné. A tí lekári, ktorí nás vlastne pri tom procese tvorby toho zákona alebo tej novely nám vyjadrovali tú podporu s tým, že sa chcú zbaviť tej záťaže, tak možno už teraz ich o to viacej chápem, lebo to musí byť pre nich – aj ako lekárov, aj ako ľudí, aj ako otcov a mamy –, to musí byť strašné, keď on denne na tej klinike, ja neviem, zabije tri takéto deti a potom príde domov a teší sa z tých svojich detí, a pritom to mohlo byť úplne opačne všetko. A ešte keď dnes vyšli správy, že slovenská modelka Sklenaříková je konečne, konečne že porodila, že je mamou a že sa z toho veľmi teší, a keď vidíme, že niektoré ženy tak dlho bojujú o to dieťa, aby mali šťastie, aby im to Pán Boh doprial a niektoré sa k tomu takto stavajú, tak je to naozaj, naozaj hrozné.
Natália, a ja som rád, že to tu zaznie a že možno nielen poslancom, ale aj na Slovensku mnohým ďalším ľuďom sa otvoria oči.

Ďalší v rozprave, pán poslanec Krajniak, nech sa páči.

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, keď moja mama otehotnela, začala očakávať moje narodenie, mala 19 rokov. Bola veľmi talentovanou matematičkou a veľmi talentovanou klaviristkou a čerstvou študentkou na vysokej škole. Môj otec mal v tom čase 21 rokov a bol tiež študentom na vysokej škole. Študovali v Bratislave, ale nepochádzali odtiaľto, pochádzame z Hornej Nitry. Čo by považovali mnohí, možno väčšina za prirodzené, ako by sa v takejto situácii mali zachovať alebo rozhodnúť? Otec odišiel z vysokej školy, začal robiť v Slovnafte, potom musel ísť na dvojročnú vojnu, pretože nedokončil vysokú školu, ale iba vďaka tomu, že sa vtedy takto rozhodli, dnes môžem s vami o tejto téme diskutovať. Neviem to povedať inak, nedá sa to vyjadriť inak ako: Ďakujem, oco, ďakujem, mama, že ste sa takto rozhodli, viem, že to bolo pre vás veľmi nepohodlné, veľmi ťažké rozhodnutie.
Dámy a páni, diskutujeme tu o veľmi citlivej otázke, možno najdôležitejšej otázke, o akej sa vôbec dá diskutovať medzi ľuďmi, čo je to ľudský život. V istom zmysle sa dnes pasujeme na bohov, pretože si trúfame o tejto otázke hlasovať a rozhodnúť. Chcem vás preto poprosiť, aby ste si vypočuli moje argumenty. Myslím, že už ma natoľko poznáte, že viete, že nebudem ani toho, kto so mnou nesúhlasí, urážať alebo osobne napádať. Preto vás chcem poprosiť, aby ste si moje argumenty vypočuli a prípadne ich zvážili. Viem, že mnohí z vás majú pocit, že o tejto otázke sa už povedalo všetko, že už sa nedá nič nové povedať. Mnohí z vás ste mi v kuloároch povedali, že ja už mám na to jasný názor, už to nepotrebujem počúvať. Predsa len vás chcem poprosiť, či by ste nezvážili, že možno existuje aj nejaký nový uhol pohľadu alebo nejaká nová otázka, ktorú by bolo dobré zohľadniť. Vopred vám za to ďakujem.
Poznáme v zásade päť dôvodov, pre ktoré sa rozhodujú ženy pre umelé ukončenie tehotenstva: znásilnenie, incest, zdravotný stav matky, zdravotný stav dieťaťa a iné. Moje ľudské, racionálne aj náboženské presvedčenie mi hovorí, že ľudský život stojí za to maximálne chrániť už od počatia.
Chcem však na úvod povedať, že z právneho hľadiska nie som za to, aby bola matka postihovaná, ak sa rozhodne pre umelé ukončenie tehotenstva z dôvodu incestu, zdravotného stavu matky alebo ohrozenia života matky, znásilnenia a ťažkého stavu plodu pravdepodobne nezlučiteľného so životom.
Chcem však z ľudského hľadiska upozorniť, že ak je diagnostikované ťažké zdravotné poškodenie plodu, je to diagnóza s istou vysokou mierou pravdepodobnosti, ale nie s istotou. Mám osobnú skúsenosť u blízkeho človeka, kde mamička bola upozornená na rázštep chrbtice dieťatka a bola dokonca odporúčaná na interrupciu, pretože hrozilo, že pri pôrode jednoducho by bol ohrozený jej život. Nakoniec sa aj s otcom dieťaťa rozhodli to dieťa donosiť. Chvalabohu, to dieťa sa narodilo s veľmi malým rázštepom chrbtice, ktorý bol operovateľný, a dnes je to veľmi, veľmi životaschopný a veľmi bystrý, bystrý chalan, ktorý im robí veľkú radosť. Osobne poznám lekárov, ktorí urobili túto chybnú diagnózu. Poznám ich aj preto, že sa starali aj o moju manželku, keď sme mali problémy v tehotenstve s našou dcérou, a viem, že sú to, veľmi nám pomohli a viem, že tí lekári sú naozaj naslovovzatí odborníci a tú diagnózu urobili vtedy so smútkom a s absolútnou citlivosťou k tomu problému. Hovorím o tom iba preto, že aj omyl sa v takomto prípade alebo zázrak sa môže stať. Tento príklad som uviedol iba preto, že ani, ani pri tých diagnózach, tak ako si nemôžme byť istí, že to dopadne na 100 % dobre, nemôžme si byť nikdy istí, že to dopadne na 100 % zle. Je tam proste nejaká miera toho, čo by sa dalo povedať, že je mimo nebom a zemou alebo mimo lekárskej vedy, to, čo ešte stále nevieme prejudikovať.
V tomto svojom prejave sa však ďalej budem venovať iba tomu dôvodu "iné", ktorý sa pri umelom ukončení tehotenstva uvádza. Zvažujeme tu ochranu práv nenarodeného dieťaťa, ktoré podľa našej ústavy stojí za ochranu, a práv matky, ktorá takisto, samozrejme, požíva ústavnú ochranu našej republiky. Ako nastoliť férovú rovnováhu medzi týmito ústavnými právami?
Najskôr by som chcel povedať takú poznámku, že myslím si, že v 99 % prípadov je to falošná dilema. Keby sme chceli, keby sme mali vôľu ako spoločnosť a ako štát, tak určite by sme 99 % problémov, myslím v tom bode "iné", to sú najmä sociálne problémy alebo spoločenské problémy, vedeli vyriešiť, pretože sú to veci, ktoré sa dajú riešiť na pomoc dieťaťa aj matky. Ale predsa len, komu máme pomôcť v prípade sporu medzi právom na život nenarodeného dieťaťa a právom matky na slobodné rozhodovanie?
Uvediem teraz jeden úplne extrémny prípad a uvediem ho len kvôli tomu, aby som pred vás položil otázku, či predsa len neexistujú celospoločensky neprijateľné dôvody na umelé ukončenie tehotenstva aj do 12. týždňa. Je známy prípad, kde športovkyne bývalej NDR otehotnievali pravidelne pred vrcholnými pretekmi sezóny, pretože ich lekári spočítali, že v ranom štádiu tehotenstva má športovkyňa vyššiu výkonnosť a po tom vrchole sezóny pravidelne išli na interrupciu. Nie je napríklad takéto niečo, čo sa, chvalabohu, už, pokiaľ viem, nikde na svete nedeje, nebolo by to pre nás dôvodom, že jednoducho z takéhoto dôvodu sa nám nezdá, že by bolo vhodné doporučiť alebo povoliť umelé ukončenie tehotenstva aj do 12. týždňa?
Dámy a páni, nie som právnik, ale ako som pochopil, právo ženy na umelé ukončenie tehotenstva je ústavnoprávne opreté o právo ženy na súkromie. Úplne chápem, že súkromie ženy je trestuhodne a hrozne narušené v prípade trestného činu napríklad znásilnenia. Ale chcem len upozorniť, že predsa v 99,9 % prípadov pri otehotnení právo ženy na súkromie nie je narušené. Čiže oveľa, oveľa, oveľa viac tých prípadov je iných.
Teraz prejdem k právnej argumentácii. Budem vychádzať z právnych argumentov doc. Radoslava Procházku, ako ich uviedol v reakcii na rozhodnutie Ústavného súdu z roku 2007: V roku 1846 požiadal otrok afrického pôvodu Dred Scott žijúci v Spojených štátoch amerických o svoju právnu ochranu s odôvodnením, že je človek. Opieral sa o ústavnú klauzulu, že všetci ľudia boli stvorení ako rovní. Po desiatich rokoch rozhodol Najvyšší súd v Spojených štátoch amerických, že na otrokov sa klauzula rovnosti nevzťahuje. V odôvodnení sudcovia uviedli, že v prípade uznania rovnosti ľudí, aj čo sa týka otrokov, by došlo k neprípustnému zásahu do vlastníckych práv majiteľa otroka.
V našej ústave máme, že ľudský život je hodný ochrany aj pred narodením aj po narodení, ale v našich zákonoch uvádzame, že predsa len pred narodením nemôže byť ochrana života až taká veľká, pretože by sme tým mohli zasiahnuť do práv, v úvodzovkách, vlastníka nenarodeného dieťaťa, teda matky. V čom je náš prístup zásadne iný, ako mali zástancovia otroctva pred 150 rokmi v Spojených štátoch amerických? Aký je zásadný rozdiel medzi argumentom, že otrokár má právo nakladať s otrokom podľa vlastného uváženia, a argumentom, že matka má právo nakladať s nenarodeným dieťaťom podľa vlastného uváženia, že nenarodené dieťa nie je do nejakej doby od počatia ešte človek? Ale to isté predsa tvrdili stáročia dodnes uznávaní filozofi, štátnici, vedci aj o otrokoch. Dnes vieme, že aj keď to nemysleli zle, dnes vieme, že sa mýlili. A čo ak sa mýlime dnes aj my?
Teraz prejdem k ďalšej právnej otázke. Je podľa vás v poriadku, ak je právna ochrana nenarodeného dieťaťa do 12. týždňa na Slovensku menšia alebo maximálne porovnateľná ako právna ochrana zvieraťa? Minulý týždeň sme schválili ten zákon zviera nie je vec. Ale viete o tom, že zviera možno usmrtiť iba za vopred stanovených príčin? Je ich sedem. Prípad krajnej núdze, ak zviera niekoho ohrozuje, usmrtenie jatočného zvieraťa chovaného na chov, usmrtenie pokusného zvieraťa, deratizácia, ulovenie zvieraťa, poľovníctvo, rybárstvo. Po šieste, usmrtenie nechceného zvieraťa, ak pre neho nevieme zabezpečiť náhradnú starostlivosť. Po siedme, bezbolestné usmrtenie zvieraťa kvôli jeho zdravotnému stavu.
No ale my dnes máme na Slovensku hniezda záchrany, anonymné pôrody, stovky, tisíce párov čakajúcich na adopciu. My dnes vieme nájsť pre takmer všetky nenarodené deti náhradnú starostlivosť. Nie je absurdné, že v 21. storočí je nenarodené dieťa chránené, prepáčte za výraz, horšie ako vec? Ak zviera nie je vec, tak potom ako je chránené dieťa?
Teraz uvediem posledný právny argument doc. Procházku. Pokiaľ ide o zásah do súkromia, aj starostlivosť o zviera je nepochybne zásahom do súkromia. Ale ak máte doma 6-týždňové šteniatko a súčasne ste v šiestom týždni tehotenstva, právne ťažšie je zbaviť sa nechceného šteniatka ako nechceného tehotenstva. V prípade šteniatka totiž musíte najskôr preukázať, že sa preň nedá nájsť náhradná starostlivosť. Je to v poriadku?
Dámy a páni, mám pre vás aj ďalšiu otázku, ktorú som si položil aj ja osobne pred vyše 25 rokmi. Aj vďaka tejto otázke som sa stal prívržencom ochrany života ešte predtým, než som uveril v Boha, a ešte dávno predtým, než som bol pokrstený. Tá otázka znie: Čím je v živote nenarodeného dieťaťa výnimočný ten 84. deň od počatia? Čím je tento deň výnimočný? Prečo nie 85? Alebo 80, alebo 93? Prečo má mať 83-dňové dieťa nižšiu právnu ochranu ako 85-dňové? V čom je ten zásadný rozdiel? To sme si rozdelili, prečo to delíme na trimestre? Prečo nie na dvamestre alebo osemmestre, päťmestre, prečo práve ten 84. deň?
Vtedy aj dnes si odpovedám na túto otázku, že ja to neviem povedať, ja si neviem zodpovedať, prečo by malo byť viacej chránené 85-dňové dieťa ako 83-dňové alebo 7-dňové alebo 78-dňové, a pretože neviem na túto otázku odpovedať, tak sa riadim pravidlom v pochybnostiach nekonaj alebo v takejto situácii postav sa na stranu toho slabšieho. V tomto prípade života nenarodeného dieťaťa.
Dámy a páni, mojím politickým presvedčením aj ľudským presvedčením je, že máme urobiť všetko pre to, aby sa narodilo pokiaľ možno každé počaté dieťa. Máme to urobiť aj ako ľudia, aj ako spoločnosť. Ide o naše základné nastavenie, s akým k umelému ukončeniu tehotenstva pristúpime. Ak sa aspoň na tomto zhodneme, že chceme urobiť maximum pre to, aby pokiaľ možno maximum počatých detí sa narodilo, tak to je dobrý začiatok.
O aký uhol pohľadu na tento problém mi ide, viem najlepšie priblížiť na nasledujúcom príbehu. Na brehu Mexického zálivu stál rybár. Príliv vyplavoval na breh tisíce hviezdic, ktoré na slnku hynuli. On tam stál, bral jednu hviezdicu za druhou a hádzal ich naspäť do mora. Pristúpil k nemu americký turista a pýtal sa: "Prečo to robíte, aj tak ich všetky nemôžete zachrániť?" Rybár mu odpovedal: "Ale túto áno," a hodil ju naspäť do mora.
Každý človek, každý ľudský život za to stojí. Každý život má veľkú cenu, o tento uhol pohľadu mi ide. Z náboženského hľadiska bojuje o každú ľudskú dušu celé nebo proti celému peklu. Milióny anjelov bojujú s miliónmi démonov o každú ľudskú dušu, pretože každá jedna ľudská duša je cennejšia ako celý svet.
Dámy a páni, nepostúpila už doba tak ďaleko, že vďaka hniezdam záchrany, utajeným pôrodom a adopciám vieme a chceme pomôcť aj dieťaťu, ktoré bolo počaté nechcene? Naozaj nevieme pomôcť aj dieťaťu, aj matke súčasne? Dajme si tie veci aj do kontextu. Koľkokrát sme tu za posledné roky diskutovali o diaľniciach? A je to správne, diaľnice ľuďom pomáhajú. Mne nevadí, že sme diskutovali o diaľniciach toľkokrát, ale koľkokrát sme tu diskutovali o tom, ako pomôcť pokiaľ možno čo najväčšiemu počtu počatých detí, aby sa mohli narodiť, aby sme odstránili sociálne alebo iné príčiny, ak také sú. Stavba diaľnice medzi Martinom a Ružomberkom nám mešká už 10 rokov, predražila sa o stá milióny eur, pretože trasu sme museli preložiť, keďže zasahovala do migrácie medveďov a rysov ostrovidov. Kvôli rysom a medveďom sme tie stámilióny oželeli, lebo diaľnicu chceme. Rozumiem, v poriadku. Nemohli by sme teraz vyčleniť aspoň 10 miliónov eur ročne na pomoc pre ženy, ktoré uvažujú o ukončení tehotenstva z ekonomických dôvodov? Akú cenu má vlastne ľudský život? Ako chceme pomôcť každej žene, ktorá ho môže priviesť na svet?
Mám pre nás všetkých jeden návrh bez ohľadu na to, ako skončí toto hlasovanie alebo z akých klubov sme. Čo keby sme dali dokopy vec, ktorá nemusí byť vôbec kontraverzná, ale že by sme naozaj vyčlenili každý rok v zákone na ochranu alebo teda na pomoc matkám, ktoré uvažujú o ukončení tehotenstva z ekonomických dôvodov, vyčlenili dajme tomu 10 miliónov eur ročne na pomoc tým mamičkám, ktoré naozaj sú v úzkych a nevedia si pomôcť, nevedia sa v tom momente rozhodnúť. Bez ohľadu na ideológiu, právne alebo náboženské presvedčenie toto, si myslím, že by sme boli schopní urobiť aj spolu naprieč poslaneckými klubmi.
Dámy a páni, ďakujem vám, že ste si našli čas, aby ste si vypočuli moje otázky a argumenty, a ďakujem vám aj za to, že ich zvážite.

S faktickými poznámkami osem poslancov. Posledný pán poslanec Kotleba. (Reakcia z pléna.) Takže poprosím, takže deväť poslancov, posledný pán poslanec Mora.
Nech sa páči, pán poslanec Vašečka, prvý.

Ďakujem za slovo. Milan, gratulujem tebe a gratulujem tvojim rodičom k tomu rozhodnutiu prijať život, prijať teba aj v takej situácii, ktorá nebola zrovna ideálna, naozaj klobúk dole. Veľká úcta a radosť.
Hovoril si o dôvodoch rozhodnutia ísť na potrat, rozdelil si ich do piatich kategórií. Tie prvé štyri boli viac-menej naozaj vážne dôvody a piatu z nich si nazval "iné". Ja nazývam tú kategóriu, že je to potrat na požiadanie alebo svojvoľný potrat, lebo chcem. Osobne pokladám takýto dôvod alebo takúto kategóriu dôvodov za škandálnu a veľmi smutnú a hanbu modernej spoločnosti z akejkoľvek strany. A je mi ľúto, že sme rezignovali na riešenie problémov.
Ty si sa dotkol nejakých možných riešení a ja všetkými desiatimi som za, pretože ak hovoríme o ochrane života, hovoríme aj o obmedzení týchto svojvoľných potratov, tak to musí ísť ruka v ruke s podporou rodín, s podporou matiek v požehnanom stave. My budeme mať v piatok 1. júna, teda o štyri dni, Deň detí. Myslím, že by bolo dobré, keby sme vyslali taký signál, že naozaj sa tešíme z detí, z tých, ktoré sú narodené, ktoré sú väčšie, ale aj z tých, ktoré sú počaté, ktoré sú v lone matky. Ak je všetko v poriadku, tak každá matka sa teší, že má dieťa a že deti sú požehnaním. O to viac, že sme mali vlastne dnes správu Štatistického úradu o demografickom vývoji na Slovensku, kde naozaj nielen v rodine, v konkrétnej rodine, konkrétnym rodičom, ale aj Slovensku tieto deti chýbajú. Chýbajú preto, lebo prinášajú naozaj veľký potenciál osobný v sebe. Vôbec nielen ekonomický, ale hlavne ľudský, osobnostný.
Takže ďakujem ti za podporu, ja tiež budem hlasovať za to, aby sme ďalej rokovali o tomto návrhu zákona v prospech počatých detí.