31. schôdza

Pán poslanec Mizík, pardon, pán poslanec Uhrík prvý, pardon.

Pán Krajniak, ďakujem za kultivované a aj podporné vystúpenie a myslím to naozaj úprimne. Aj za ten príklad s tými športovkyňami v NDR, napríklad o tom som ani ja nevedel, čiže bolo to dosť brutálne, by som povedal. A tak isto aj ten prípad s tým americkým otrokom, ktorý sa domáhal svojich práv a nakoniec mu neboli poskytnuté kvôli tomu, že by tým boli narušené vlastnícke alebo majetnícke práva majiteľa toho otroka. Čiže to je presne ten, tá situácia, ktorú som aj ja v rozprave spomínal, že nikdy nemôžete posudzovať alebo brať súčasné, súčasnú legislatívu, súčasné zákony ako meradlo nejakej morálky, pretože v danom čase aj ten prípad s tým otrokom bol podľa zákonov a napriek tomu bol nesprávny, samozrejme.
A čo sa týka tých osobných skúseností, tak aj ja môžem potvrdiť, že tie medicínske indikácie na kadejaké vývojové poruchy sú veľmi, nechcem povedať, že nedôveryhodné, ale neisté. Tiež sme mali v rodine taký príklad, prípad, kedy jednej známej povedali lekári, že vaše dieťa, ktoré čakáte, má buď Downov syndróm, alebo sa jedná o chybu v meraní. A ona, to je, ona nevedela, chúďatko, čo má, samozrejme, spraviť. Nakoniec si dieťa nechala a vyrástlo z neho, narodilo sa normálne slušné, zdravé dieťa a doteraz žije a je úplne v pohode. Čiže tá neistota je tam, aj keď zo strany lekárov sa nemusí jednať o nejaký úmysel. Ja verím tomu, že oni sa snažia v rámci nejakých medicínskych možností tú diagnózu ustanoviť čo najlepšie, čo najpravdepodobnejšie, ale skutočne, stále to nie je nikdy stopercentné ani za, ani proti.
A my sme preto nechali v týchto prípadoch tu v tom návrhu zákona výnimku, aby si to daná rodina, daná matka rozmyslela a povedali si, či to riziko podstúpia alebo nie.
Ďakujem.

Pán poslanec Mizík.

Ďakujem za slovo. Pán Krajniak, spomenuli ste minulosť, spomenuli ste, že ste vďačný rodičom za ich rozhodnutie. Aj ja som vďačný rodičom, ale hlavne som vďačný niečomu trošku inému. Podobne ako ja sú vďačné tisíce ľudí detí rodičov, ktorí študovali na vysokých školách počas 70. a 80. rokov minulého storočia. Tehotných vysokoškoláčok bolo obrovské kvantum a diametrálne v pluse boli oproti tým, čo išli na zákrok. Škola im všemožne vychádzala v ústrety, tehotná študentka automaticky dostala individuálny študijný plán, chodila len občas na konzultácie a potom prišla pre zápočty a na skúšky. Manželská izba za 40 korún československých bola istota, bola to samozrejmosť. A myslím si, že okrem prijatia tohto, by som povedal, priam najdôležitejšieho zákona je potrebné ešte nastaviť aj ďalšie zákony a vyhlášky, aby sme sa nestali kalifátom.
Ďakujem za slovo.

Pani poslankyňa Grausová.

Ďakujem vám, pán Krajniak, za vašu krásnu a teda naozaj veľmi dobrú, dobrý príspevok do rozpravy. A ja len dúfam, veľmi by som si želala, keby ste mohli, spomínali ste tých osem týždňov, myslím, že som, neviem, či som to správne pochopila, ale keby ste mohli toto predniesť aj v druhom čítaní, prípadne dať pozmeňujúci návrh, aký považujete za potrebný. Veľmi-veľmi dúfam, že sa tento zákon prebojuje do druhého čítania, kde si budete aj vy môcť a aj každý jeden povedať tie svoje argumenty, prípadne dať aj nejaký pozmeňujúci návrh.
Vďaka.

Pán poslanec Beluský.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec, aj ja sa vám chcem poďakovať za váš príspevok, v ktorom, si myslím, že každý – či už veriaci, neveriaci, alebo zelený, modrý, z hocijakého politického spektra – si tam nájde argumenty v prospech ochrany nenarodených detí. Spomínali ste, že v ústave je zakotvené, že žena má právo na súkromie, čo je v určitom kontraste, právo na súkromie, čo je v určitom kontraste s tým, že ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. Ja doplním, že tí pro-choice aktivisti, teda tí odporcovia ochrany nenarodených detí tvrdia aj, že každá žena má právo sa rozhodnúť, čo bude alebo nebude robiť so svojím telom, s čím ja čiastočne súhlasím, pretože si myslím, že áno, každá žena má právo rozhodnúť sa, ale to rozhodnutie končí rozhodnutím o tom, či bude, alebo nebude tehotná. Taký podobný argument, by som povedal, že ja mám tiež právo niekoho udrieť, ale toto moje právo končí tam, kde môjho protivníka nos začína.
A porovnávali ste otroctvo a argumenty zástancov otroctva s argumentami zástancov potratov, musím s vami súhlasiť, ja som sa tiež touto otázkou zaoberal a musím povedať, že som našiel veľa podobných prirovnaní, ktoré si potom ale nechám do rozpravy.
Ďakujem.

Pán poslanec Mazurek.

Pán Krajniak, my sa v mnohých prípadoch určite nezhodneme, ale v tomto prípade rovnako ako moji kolegovia sa vám chcem poďakovať za to, že ste do pléna priniesli skutočne morálny pohľad na vec a otvorili ste množstvo nových argumentov, resp. ponúkli ste množstvo nových argumentov, ako sa na túto tému pozerať a prečo je ochrana života nenarodených detí jednoducho naozaj potrebná. Či už ten príklad s tým otroctvom, alebo tá úvaha, prečo napríklad ukončiť, len tak bezdôvodne ukončiť život 84-dňového človeka, je úplne v poriadku a ukončiť život 85-dňového človeka je už nelegálne. Akú to dáva logiku, prečo 84 dní ešte môžme, 85 ešte nie? Keď sa nad tým človek zamyslí, tak jednoducho nechápe tomu, ako môžme v ľudskom živote urobiť len tak zo dňa na deň mantinel, vtedy ťa zabiť ešte môžem, vtedy ťa už zabiť nemôžem. Z toho dňa, z 84. na 85. sa zrazu stávaš človekom alebo ako to jednoducho vnímajú? Pretože tá legislatíva jasne hovorí, že, že je to zvrátené, že to takto proste nechať nemôžeme.
A ako ste hovorili, dnes v spoločnosti máme dostatok kapacít a možností, ako sa postarať o deti, ktoré síce sú nechcené, ale aspoň sa narodia, pretože taký argument, ktorý často počúvame, a budú plné detské domovy a čo, tak potom, neviem čo všetko, tak to jednoducho ja ako argument vôbec nevnímam, pretože nad tým všetkým stojí život toho dieťaťa. Môžu byť plné detské domovy, áno, máme veľké čakacie fronty na adopciu, to znamená, aj tam ten argument nie je až tak vážny. Ale či budú plné detské domovy, či ich bude o sto viac, alebo čokoľvek, ale tie deti aspoň budú žiť, veď to nie je argument, že aby sme nemali plný detský domov, tak ich poďme teraz zabíjať, to má byť akože čo? Aby sme nemali plné väznice, tak poďme vystrieľať pár väzňov? To je úplne rovnaký argument, to je nezmysel.