34. schôdza

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, spolu s poslancom Miroslavom Beblavým predkladáme do Národnej rady Slovenskej republiky návrh novely zákona o minimálnej mzde a o zmene a doplnení ďalších zákonov a v tomto svojom úvodnom slove vás poprosím o jeho podporu.
Návrh zákona zakladá dopady na štátny rozpočet a k tomu ďalej sa potom vyjadrím v rozprave, do ktorej sa ako predkladateľ hlásim ako prvý.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola predsedníčkou výboru určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 1102. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1155 z 27. augusta 2018 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, vážení prítomní, vážení občania, ktorí sledujete prenos, návrh, ktorý predkladáme spolu s kolegom Miroslavom Beblavým, je postavený na troch pilieroch.
Po prvé, aby výška minimálnej mzdy nebola predmetom každoročných rokovaní na strane zamestnávateľov, zamestnancov, čiže odborov a vlády, ale aby výška minimálnej mzdy bola určovaná automaticky, konkrétne ako 50 % priemernej mzdy štatisticky zistenej v hospodárstve Slovenskej republiky v období dvoch rokov dozadu.
Po druhé, druhý pilier nášho návrhu je novelizácia zákona o dani z príjmov, zmena zákona o dani z príjmov, zmena filozofie nastavenia tzv. nezdaniteľnej časti na daňovníka, ale aj na manželku, a to tak, aby nezdaniteľná časť na daňovníka každoročne kopírovala výšku minimálnej mzdy. Dnes je nezdaniteľná časť na daňovníka, zjednodušene povedané, nastavená na výšku životného minima ako 19,2-násobok životného minima. Náš návrh hovorí, že by mala byť nezdaniteľná časť naviazaná na výšku minimálnej mzdy. Vysvetlím ďalej dôvody.
Po tretie, tretí pilier nášho návrhu, odpočítateľná položka, odvodová odpočítateľná položka v zákone o zdravotnom poistení, ktorá od tohto roka je účinná len pre zamestnancov, a aby bola takisto naviazaná na výšku minimálnej mzdy.
O tomto to celé je. Podobný návrh sme predložili pred rokom, čiže prichádzame s tým, čo je našou už dlhšou agendou, oproti minuloročnému návrhu je tento jednoduchší, pretože nechceme komplikovať ten návrh rôznymi podivuhodnými koeficientami, ktoré sa ťažko vysvetľujú, ale odpočítateľná položka je v tomto návrhu jednoducho naviazaná na 100 % minimálnej mzdy a takisto odvodová odpočítateľná položka. Čiže je to jednoduché, jasné a zrozumiteľné.
Teraz dovoľte, aby som zdôvodnil, prečo práve tieto tri zmeny.
Začnem ešte tým, že chcem povedať aj prípadným kritikom, ktorí by na mňa prípadne reagovali vo faktických poznámkach, vopred upozorňujem, ja som zástancom existencie minimálnej mzdy v tomto období a som aj zástancom jej zvyšovania. Som za to, aby sa minimálna mzda každoročne zvyšovala. Minimálna mzda je inštitút, ktorý nie je zavedený vo všetkých štátoch či sveta, či Európy, nie je to tak. Pokiaľ ide o Európsku úniu, tak, pokiaľ mám správne informácie, 20 štátov Európskej únie má zavedený mechanizmus minimálnej mzdy zákonom. Nedávno, teda od roku 2015, tak urobili povedzme Nemci, ktorí dovtedy takýto zákon nemali. Ostatné štáty, ktoré priamo zákon o minimálnej mzde nemajú, majú systém minimálnej mzdy definovaný na základe kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, ktoré sa teda uzatvárajú medzi zamestnávateľskými zväzmi a odborovými zväzmi na úrovni jednotlivých sektorov alebo segmentov priemyslu alebo služieb a podobne.
Čiže prakticky v celej Európe existuje systém minimálnych miezd, nie sme v tom žiadna výnimka. Ak je na Slovensku niečo špeciálne, tak to je existencia tzv. stupňov náročnosti a minimálnych mzdových nárokov podľa § 120 Zákonníka práce, čo fakticky znamená, že na Slovensku máme zavedených šesť stupňov, šesť úrovní minimálnej mzdy, voláme to minimálne mzdové nároky. Čiže aj generálny riaditeľ veľkej firmy má stanovenú špeciálne pre seba sumu minimálnej mzdy, minimálneho mzdového nároku v tom najvyššom stupni šesť. Je to trošku možno smiešne, človek, ktorý zarába niekoľko tisíc euro mesačne, má aj pre neho definovanú minimálnu mzdu, o ktorej existencii hovoríme najmä z dôvodu akejsi sociálnej ochrany zamestnanca, čiže nepovažujem to práve za správne a logické, že máme šesť úrovni minimálnej mzdy. O tom ešte zrejme budeme ďalej diskutovať. Ale akceptujem existenciu minimálnej mzdy ako takej, aj keď to istým spôsobom hlavne pri neprimeranom, necitlivom zvyšovaní môže spôsobiť problémy v zamestnanosti.
V súčasnom období však ekonomika Slovenska šlape na také obrátky ako snáď ešte nikdy v doterajšej histórii, aj keď nie všetci zamestnanci to cítia a nie všetky regióny to cítia rovnako.
Takže uzavriem túto časť tým, že ešte raz opakujem, som za existenciu minimálnej mzdy a som aj za jej zvyšovanie.
Nepáči sa mi však dlhodobo spôsob, akým to prebieha. Pre tých, čo nemajú informácie, si dovolím to priblížiť. Prebieha to tak, že už na jar podľa zákona o minimálnej mzde si prvýkrát sadnú zamestnávatelia so zamestnancami, resp. odborovými zväzmi, resp. s jediným odborovým zväzom, aj keď ich máme na Slovensku viacero, a to s Konfederáciou odborových zväzov, ktorá má privilégium byť súčasťou tripartity na rozdiel od iných vznikajúcich alebo existujúcich odborových zväzov, ale to je téma sama osebe, a začnú rokovania o tom, aká by mala byť minimálna mzda na budúci rok.
Nepamätám si v histórii Slovenska, že by niekedy medzi nimi došlo k dohode. Nikdy sa tak nestalo. Odbory prídu s nereálne vysokým návrhom, zamestnávatelia sa bránia, najradšej by boli, keby minimálna mzda zostala zamrazená alebo keby sa zvýšila o pár eur, každý si bráni akýsi svoj záujem, a tie rokovania nikdy neboli úspešné.
Mechanizmus, ktorý je v zákone, hovorí, že v takom prípade nastúpi vláda, ktorá to dovtedy len moderuje, túto diskusiu, a pokiaľ tá diskusia medzi zamestnávateľmi, zamestnancami nie je úspešná, tak v konečnom dôsledku v októbri rozhodne o novej výške minimálnej mzdy vláda. Má pritom prihliadať na niekoľko faktorov, ako inflácia, ako je vývoj ekonomiky ako takej, vývoj nezamestnanosti, ako je rast priemernej mzdy. Čiže ekonomika, životná úroveň, ako to na Slovensku vlastne v danom momente vyzerá.
Fakt je ten, že z minimálnej mzdy, z tohto inštitútu sa stal predmet politického boja. A vláda, ktorá tu vládne už šesť rokov, myslím tým vládu Roberta Fica č. 2, vládu Roberta Fica č. 3 a vládu premiéra Pellegriniho č. 1, tak tá vlastne túto tému používa ako nástroj vo svojej predvolebnej kampani. Nič iné.
Je veľmi zaujímavé, že tento dôležitý parameter, ktorý ovplyvňuje životnú úroveň na Slovensku, mzdové náklady zamestnávateľov, rast ekonomiky, rast nezamestnanosti alebo zamestnanosti, má takto v rukách vláda. A každoročne ho teda využíva tak, ako uzná za vhodné. Nie som si istý, či je to objektívny spôsob a práve preto ten prvý pilier nášho návrhu hovorí, zoberme tento nástroj z rúk vlády.
Všimnite si, prosím pekne, poslanci Národnej rady, že vy tento nástroj v rukách nemáte. Nie vy ste tí, ktorí o tom rozhodujete ako volení zástupcovia vašich voličov. Rozhoduje o tom vláda, nie poslanci. Vláda.
Je veľmi zaujímavé, že mnoho iných dôležitých parametrov, ktoré ovplyvňujú životnú úroveň na Slovensku, pritom vláda nenastavuje každoročne, ale tie sú nastavené automaticky. Ja ako príklad poviem napríklad percento, ktorým sa zvyšujú každoročne dôchodky. To percento je zadefinované, ten spôsob je zadefinovaný v zákone tak, že sa vlastne zmieša štatisticky zistený rast priemernej mzdy na Slovensku, rast cien, čiže inflácia, a zmesou z týchto dvoch kritérií, vzorec je daný v zákone, dôchodky pre budúci rok narastú. Samozrejme, máme tu aj na parlamentnej pôde potom snahy, aby sa to relatívne nízke valorizovanie dôchodkov v posledných rokoch, pretože inflácia rástla v posledných rokoch minimálne alebo dokonca vôbec, aby sa tu politickým spôsobom niečo pre dôchodcov vylepšovalo. Ale nerobí to vláda. Keď už, robí to parlament.
Vezmite si napríklad nemocenské dávky, napríklad materskú. Výška materskej, jej postupný rast, je daná v zákone, vláda to neurčuje každoročne nejakým svojím rozhodnutím. Vezmite si napríklad rodičovské príspevky, prídavky na deti, daňové bonusy, čiže položky, ktoré sú veľmi dôležité pre slovenské rodiny s malými deťmi. Tie takisto sú nastavované každoročne automaticky. Nerozhoduje o nich ani vláda, ani parlament. Takto by som mohol opakovať, pokračovať v ďalších, v ďalších parametroch, o ktorých jednoducho vláda nerozhoduje.
Ale o minimálnej mzde, o veľmi dôležitom parametri, ktorý teda hovorí o tom, koľko budú ľudia zarábať, aké budú mzdové výdavky zamestnávateľov, o koľko sa zvýši životná úroveň ľudí, ale zároveň, samozrejme, aj o koľko sa zvýši výber daní, k tomu sa dostanem o chvíľku, o tom rozhoduje vláda každoročne.
Je pritom zaujímavé v slovenskej reáliách, tak ako to vnímame za posledné roky, že vláda je pomerne štedrá, pokiaľ ide o zamestnancov v súkromnom sektore, a minimálna mzda rastie v posledných rokoch pomerne prudko. Dobre, dobre, nekritizujem to. Ale na druhej strane v štátnom sektore, vo verejnoprávnom sektore u zamestnancov, ktorí sú odmeňovaní podľa 553, podľa zákona o štátnej službe, kde sú tie tzv. tabuľky, tam síce je tiež rast tých tabuľkových platov, ale v prepočte omnoho, omnoho nižší, ako medziročne rastie minimálna mzda v súkromnom sektore. A to považujem za neférové.
Vláda je štedrá, pokiaľ ide o rozdávanie z cudzieho. Pokiaľ ide o zamestnancov, ktorých platí ona alebo samosprávy, tak tam už taká štedrá zrazu nie je. Tam hovorí, že nie sú peniaze. Nemáme peniaze, nemôžeme vám tak zvyšovať. Prídu odborári, príde pán Ondek, školské odbory na rokovanie a vysvetlia mu všetci, ministri, premiér, nemôžeme vám zvýšiť mzdy o 4 %, bude to len o percento a podobne. Prečo? No lebo nie sú peniaze v štátnom rozpočte. No ale medzitým sa zvýši minimálna mzda v súkromnom sektore o 10 %.
Keď príde alebo sťažuje sa nejaký drobný podnikateľ z východu, že on, skrátka, nemá mzdové prostriedky, aby mohol zvýšiť svojim zamestnancom mzdu o 10 %, skrachuje alebo bude musieť prepúšťať, to už vládu nezaujíma. Nemáš peniaze, tvoj problém. Ale, opakujem, pokiaľ ide o štátnych zamestnancov, tam to vláda ako problém vníma. To nie je fér.
Trošku som odbočil, prepáčte mi, ale odbočím ešte raz o chvíľočku.
Čiže uzavriem to.
Prvý bod. Vezmime rozhodovanie o minimálnej mzde z rúk vláde a nechajme ho na rast slovenskej ekonomiky. Ak slovenská ekonomika rastie, ak rastú priemerné mzdy, nech, samozrejme, rastie aj minimálna mzda. Ak by sa rast slovenskej ekonomiky zastavil, rast priemerných miezd by začal stagnovať, tak, bohužiaľ, musia stagnovať aj minimálne mzdy. Nemôžu narásť o 10 %.
Je, samozrejme, diskutabilné, či ten náš návrh naviazanie na 50 % priemernej mzdy zistenej pred dvoma rokmi je dobrý návrh v zmysle, či by to nemal byť 55 %, 60 %. Tejto diskusii ja som osobne otvorený. Kľudne sa bavme o tom, že nech je to percento iné.
Počul som ďalej kritiku v tom zmysle, že nech to nie je na priemernú mzdu zistenú pred dvoma rokmi, teda na poslednú známu zistenú priemernú mzdu štatisticky, ale nech je to na určitú odhadovanú priemernú mzdu v tom budúcom roku, tak ako to renomovaní ekonómovia nejakým spôsobom určia alebo odhadnú. Kľudne urobme to takto. Ja v tom nevidím problém.
To je v podstate veľmi dôležitý, ale len a len detail oproti tomu zlomu, o ktorom hovorím: zoberme rozhodovanie o výške minimálnej mzdy vláde.
Pozor, zabudol som povedať jednu dôležitú vec a opravím sa, ospravedlňujem sa. To naviazanie na tých 50 % priemernej mzdy bude účinné vtedy, keď v prvom kole sa nedohodnú medzi sebou odbory a zamestnávatelia. No, bohužiaľ, musím konštatovať, že zrejme sa nedohodnú, čiže zrejme to naozaj dopadne potom tým automatom, ale chceme im dať šancu. Čiže chceme im dať šancu, aby skúsili medzi sebou prerokovať zvýšenie minimálnej mzdy, a keď to nepôjde, tak potom nie vláda, ale tento automat zadefinuje rast minimálnej mzdy pre ďalší rok.
No a teraz ďalšia vec: daňové a odvodové výhody, nevýhody, nastavenie nášho daňovo-odvodového systému. Na úvod tejto časti chcem povedať, že ja tu v tomto momente nenavrhujem ani zrušenie daní, odvodov, ani ich nejaké radikálne zníženie. Nie. Samozrejme, že štát musí mať zavedený daňový a odvodový systém. Dane a odvody potrebujeme na financovanie chodu štátu, výdavky štátu, odvody na fungovanie zdravotníctva, na dôchodkový systém a podobne. To je jasné. Nebavme sa nejak teraz konkrétne o tom, či tie dane sú vysoké, nízke, ale bavme sa o tom, či náš daňovo-odvodový systém je nastavený spravodlivo, pretože tie percentá, tie princípy, tie pravidlá môžu byť nastavené všelijako. Samozrejme, vo výsledku tak, aby bol spokojný minister financií. Ale aj minister financií je len politik, ktorý musí počúvať ostatných politikov, voličov, ľudí, ktorí žijú v tejto republike.
Čiže nám ide o to, aby náš daňovo-odvodový systém bol nastavený tak, ako niekedy bol. Aby sme sa vrátili k tomu, že tí, čo zarábajú najmenej, neplatia daň z príjmu a neplatia zdravotné poistenie. To nie je žiadna novinka, to, čo hovorím, to tu už bolo. To tu už bolo. Len s pribúdajúcim časom sa to, skrátka, rozhasilo. Treba to znovu opraviť a dať do pôvodnej podoby.
Ale ešte raz k tej filozofii. Myslíme si, že človek, zamestnanec alebo aj živnostník, ktorý má príjem vo výške minimálnej mzdy, to je fakt málo, z toho sa dá ťažko vyžiť, ten by nemal platiť daň z príjmu. Čiže štát, systém mu musí pomôcť tým, že od neho nebude pýtať z toho skromného zárobku, z mizerného zárobku, že od neho nebude pýtať daň z príjmu. Človek, ktorý zarába minimálnu mzdu, má problém prežiť. Ak má rodinu, tak to je úplná katastrofa. Častokrát potom tá minimálna mzda je vlastne na to tak, že v rámci tých spolu posudzovaných osôb ešte dostávajú dávku v hmotnej núdzi. A on musí platiť daň? Má to nejakú logiku, prosím pekne?
Viete, keby tá minimálna mzda bola, tak ako v Luxembursku, nejakých pomaly 3-tisíc eur, tak nepoviem. Ale tá minimálna mzda je teraz 480 eur a zdá sa, že bude 520 eur. To je čo? Takíto ľudia by nemali platiť daň z príjmov. A rovnako by nemali platiť oni to štvorpercentné, nie je to veľa, ale aj to sú peniaze, to štvorpercentné zdravotné poistenie.
Ja vám pripomeniem, o čom vlastne hovorím, keď hovorím, že už to tak voľakedy bolo. Bolo to napríklad tak, že v roku 2004, v roku 2004, to bol vlastne prvý rok po daňovej reforme, keď sa zaviedol nový zákon 595/2003 o dani z príjmov, keď sa vlastne zaviedla tá filozofia nezdaniteľnej časti, ktorá mala pomáhať tým, ktorí zarábajú málo. V roku 2004 bola hrubá minimálna mzda 6 500 korún mesačne, čiže približne v prepočte 215 eur; 215 eur. A nezdaniteľná časť na daňovníka, o ktorej sa bavíme, bola vtedy 6 736 korún, čiže približne 224 eur.
Ešte raz, čo som povedal? Minimálna mzda 215 eur, nezdaniteľná časť 224. Čiže nezdaniteľná časť bola vtedy nastavená tak, že bola vyššia ako hrubá minimálna mzda. Vtedy zamestnanec, ktorý zarábal minimálnu mzdu, ani netušil, že existuje nejaká daň z príjmu. A nielen on, ale aj ďalší, ktorí zarábali čosi viac ako minimálna mzda. Keď ten, kto zarábal 7 500 korún povedzme, takisto nevedel, čo je to daň z príjmu. Bolo to nastavené veľmi ústretovo voči zamestnancom, ktorí zarábajú málo.
Štát im takto pomáhal. A pripomínam, že to bola Dzurindova vláda, tá pravicová vláda. Teraz tu máme vládu sociálno-demokratickú vo svojej väčšine, takže apelujem na vás, ak ste sociálni demokrati, zamyslite sa nad tým.
Ďalej ešte by som chcel pripomenúť, to už bolo za prvej Ficovej vlády, čiže to už teraz hovorím do vašich radov, kolegovia zo strany SMER, v roku 2009 ste vy presadili, boli ste vtedy vo vláde, v roku 2009 ste presadili tzv. zamestnaneckú prémiu. Pamätáte si na to ešte niekto, čo je to zamestnanecká prémia? Stále je to, mimochodom, v zákone, v zákone o dani z príjmov, nájdete to tam. A tá zamestnanecká prémia vlastne vtedy znamenala, že zamestnanec, ktorý zarábal minimálnu mzdu, nie že by platil nejakú daň z príjmov. Na základe tej zamestnaneckej prémie on pri zúčtovaní roka dostal od štátu vyplatených vtedy 181 eur. Čiže žiadnu daň z príjmu neplatil a ešte dokonca dostal od štátu 181 eur ako tzv. zápornú daň, volalo sa to zamestnanecká prémia. Čiže super vec pre zamestnancov s minimálnou mzdou. Neplatil dane a dokonca dostal 181 eur. To ste vy vtedy urobili. Super!
A kde sme teraz? Teraz sme v situácii, kedy má byť nová minimálna mzda 520 eur brutto, 520 eur brutto, ale tá nezdaniteľná časť na daňovníka na budúci rok 328. Čiže rozdiel: 520, 328. Počujete to? 200-eurový rozdiel.
Čiže v roku 2004, ešte raz sa vráťme, minimálna mzda 215 eur, nezdaniteľná časť 224, vyššia ako minimálna mzda. Na budúci rok, keď sa nič nezmení, minimálna mzda 520, je skvelé, že tak stúpla, ale nezdaniteľná časť na daňovníka len 328.
Čiže zamestnanec, ktorý zarába minimálnu mzdu, už teraz platí a platiť bude naďalej daň z príjmu, veselo. Ten, kto zarába najmenej, platí dane z príjmu. Je to postavené na hlavu!
Čo chcem ďalej zdôrazniť? A naozaj, ja sa na vás nechcem hnevať, chcem na vás apelovať, aby ste sa nad tým zamysleli. Podľa mojich výpočtov, keď máme teraz 480-eurovú minimálnu mzdu a na budúci rok to o 40 eur brutto poskočí hore na 520, čiže v hrubom o 40 eur, tak ten zlý vtip je v tom, že zamestnanec nedostane tých 40 eur, samozrejme, pretože mu z toho štát zoberie dane, zoberie odvody, zamestnávateľ musí z toho navýšenia platiť ďalšie odvody. A ten zlý vtip je v tom, že hoci sa minimálna mzda brutto zvýši o 40 eur, zamestnancova čistá mzda, tú, ktorú on reálne dostane, sa zvýši o len 27 a štát, čiže Finančná správa, daniari, zdravotná poisťovňa, Sociálna poisťovňa, dostane rovnakých 27 eur a to sa mi nezdá. Čiže z toho navýšenia minimálnej mzdy polovičku z toho, z tých vyšších mzdových nákladov si vezme, ľudovo povedané, štát. Len polovica zostane tomu zamestnancovi. Je to podľa vás normálne?
Opakujem, ja nie som proti tomu, aby sa platili dane a odvody, ale je podľa vás normálne, že keď sa zvýši minimálna mzda, tak polovicu z toho zvýšenia dostane zamestnanec? Len polovicu?! Podľa mňa to normálne nie je.
Iste, bude tu argument, ale veď z niečoho treba financovať zdravotníctvo, veď treba, aby sa prispievalo na dôchodky dôchodcom. Veď to predsa nejde, aby to tak nebolo.
Jasné! Ja nespochybňujem existenciu daní a odvodov, len namietam voči tomu, ako je to urobené, ako je to nastavené. Áno, nech sa platia dane, nech sa platia odvody, nech sa financuje zdravotníctvo, dôchodky. Ale je podľa vás normálne, aby zamestnanec na minimálnej mzde zo zvýšenia minimálnej mzdy dostal len polovicu? Ak to bude nejaký IT špecialista, ktorému pridajú na plate o 40 eur, tomu to chýbať nebude, ten, kto zarába dve, tri tisícky mesačne. Ale človek, ktorý zarába 500 eur v hrubom, tomu z toho zvýšenia chceme zobrať polku?! Je to rozumné, je to normálne, je to sociálne spravodlivé? Ja si myslím, že nie je.
Neodpustím si poznámku, tak teda sa financuje zdravotníctvo, financujú sa dôchodky. Sú ľudia spokojní s tým zdravotníctvom? Sú ľudia spokojní so svojimi dôchodkami? Ale to len tak na okraj.
Takže uzavriem to, kolegyne, kolegovia, prepáčte, že vás unavujem, považujem to za veľmi dôležité.
Návrh spočíva v tom, ešte raz, odstrániť tie politické tanečky. Ak sa nedohodnú zamestnanci, zamestnávatelia, nech je minimálna mzda daná jednoduchým vzorcom ako polovica priemernej mzdy.
Po druhé, nech zamestnanci na minimálnej mzde neplatia daň z príjmov. Čiže nech sa zvýši nezdaniteľná časť na výšku minimálnej mzdy.
Po tretie, nech sa čistý príjem zamestnancov na minimálnej mzde zvýši aj tým, že nebudú platiť ani zdravotné odvody, pretože sa odpočítateľná položka pri zdravotných odvodoch zvýši na sumu minimálnej mzdy.
Ďakujem za podporu.

Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu, ktorý sme spoločne predložili s kolegom Jozefom Mihálom. Je to návrh, ktorý tiež, tak ako ten predchádzajúci, by mal vážne dôsledky, vážne pozitívne dôsledky pre viac ako dva milióny pracujúcich na Slovensku a obzvlášť pozitívne by sa dotkol tých, ktorí majú buď nízku mzdu, alebo sú okolo priemeru, pretože tí by ho percentuálne pocítili najviac.
Ten návrh obsahuje naozaj dve časti, tak ako to Jozef vysvetlil, ja to nebudem celé opakovať.
V tej prvej časti hovoríme o depolitizácii vývoja minimálnej mzdy. To je návrh, ktorý je dobrý aj pre zamestnávateľov, aj pre zamestnancov v tom, že pre obidve strany je dôležitá stabilita a predvídateľnosť. Pre zamestnávateľov je to dôležité preto, že ak majú vedieť byť schopní plánovať, ak majú byť schopní sa rozhodnúť, či naberajú nových ľudí, tak, samozrejme, berú do úvahy náklady, ale berú do úvahy aj predvídateľnosť nákladov. To je jedna z vecí, ktoré sa často podceňujú v diskusii na Slovensku o podnikateľskom a zamestnávateľskom prostredí, že zamestnávatelia sa riadia aj mierou neistoty a nepredvídateľnosti a dokonca niekedy je to pre nich väčší problém ako samotná výška miezd. Ak napríklad vedia niekoľko rokov dopredu, že mzdy alebo iné náklady im budú rásť zhruba takýmto tempom, môžu robiť rozhodnutia o tom, či zamestnajú ďalších ľudí, či dajú lepšie vzdelanie tým, čo majú, aby sa s tým vyrovnali, či investujú do automatizácie, aby zvýšili produktivitu.
Keď si nie sú istí, s čím zase vláda príde, čím ich zase udrie po hlave, majú tendenciu byť konzervatívni, opatrní, radšej nezoberú ľudí, radšej neinvestujú. To znamená, neistota je v priamom rozpore s vyššími mzdami a s vyššou životnou úrovňou. A našou povinnosťou je k nej nepridávať, dokonca ak sa dajú znižovať.
A to je filozofia aj tohto návrhu. Pretože my hovoríme, že minimálna mzda podľa tohto návrhu bude pomerne vysoká. V tomto ten návrh, ako už aj Jozef Mihál zdôraznil, nie je pravicový. Ak sa pozrieme na krajný alebo na pravicové pohľady na minimálnu mzdu, tak jeden ten extrémnejší je ju úplne zrušiť a ten druhý hovorí, že niekde optimálne medzi možno 35, 40 % priemernej mzdy by mala byť, a tou sú aj ten dolný koniec toho, kde je v Európe. Tam je zhodou okolností, nie je to až tak ďaleko, je napríklad v Českej republike v tejto chvíli, aby sme nešli ďaleko, kde hoci tam bola pri moci aj ľavica, ale už dlhodobo ten rast priemernej mzdy je, ba do minimálnej mzdy bol skôr nižší a ten pomer k priemernej mzde je tiež tým pádom výraznejší ako u nás.
To, čo my navrhujeme, je tým pádom z hľadiska čísla skôr ľavicové, pretože hovorí, že minimálna mzda by mala byť 50 % priemernej mzdy, čo by Slovensko zaraďovalo na tie vyššie rebríčky v Európskej únii. Ale hovoríme, že zamestnávateľom by sme zároveň vedeli ponúknuť to, že budú môcť niekoľko rokov dopredu vedieť, aká táto minimálna mzda bude a ako sa jej prispôsobiť. Inými slovami, tento náš krok práve umožní, aby to zvyšovanie minimálnej mzdy nebolo za cenu strát na pracovných miestach, pretože zamestnávatelia sa s tým budú vedieť oveľa lepšie vyrovnať.
Je to lepšie aj pre zamestnancov. Pretože práve čím má človek nižšiu mzdu a, samozrejme, minimálna mzda sa týka najmä tých, čo majú nízku mzdu alebo tesne nad minimálnou mzdou, tak pre nich každé euro je dôležité, aby vedeli, čo si môžu naplánovať, koľko budú vedieť usporiť. Opäť pre nich vedieť, že teraz mám možno vládu, ktorá ju bude zvyšovať prudko, potom štyri roky možno bude stáť, to je to najhoršie aj pre toho zamestnanca na nízkom príjme vedieť, že mám garantované každý rok, že mi porastie tempom priemernej mzdy. Keď to tempo bude 3, 4 %, bude to toľko, keď to bude 6, 7, 8, bude to toľko, ale že sa môžem spoľahnúť, že nebudem hračkou nejakých politických síl v tejto veci, je to lepšie aj pre toho zamestnanca.
Zároveň tá náväznosť na priemernú mzdu garantuje, že nepôjde, že jednoducho tí najchudobnejší zamestnanci sa neodchýlia od priemeru. To znamená, že nebudú tým pádom nejakým spôsobom znevýhodnení, nebude sa môcť na nich zabudnúť. Podobne ako my poslanci máme plat naviazaný na priemernú mzdu, tak aj minimálna mzda bude naviazaná na priemernú mzdu. To znamená, že aj tie vyššie, aj tie nižšie časti v spoločnosti príjmové pôjdu spoločne vyššie a bude sa tak podporovať aj inklúzia.
Z tohto pohľadu ide naozaj o návrh, ktorý nie je striktne pravicový ani ľavicový, je to návrh, ktorý sa pokúša zabezpečiť vysokú minimálnu mzdu, ale aj stabilnú, predvídateľnú, a tým pádom aj prijateľnejšiu a menej nákladnú pre zamestnávateľov. To je k tej prvej časti.
No a potom je tu druhá časť, ktorá je o znížení daní a odvodov, ale ako už kolega povedal, a ja to musím zopakovať, lebo to je úplne zabúdané a hrozne dôležité. Ten náš návrh v podstate vracia Slovensko tam, kde už bolo zhruba pred pätnástimi rokmi. Vtedy bolo na daňovej strane ešte ústretovejšie voči ľuďom s nízkym platom, na odvodovej strane menej, ako to my navrhujeme. Lebo my chceme nielen sa niekde vrátiť, lebo my nie sme ľudia, čo majú nutne nejaké retro myšlienky, ale chceme to hlavne upratať a chceme to upratať naozaj do bodu, kde ľuďom s nízkymi príjmami bude pomáhať nielen zamestnávateľ, ale aj štát. Lebo dneska to, čo Jozef Mihál demonštroval, je, že dneska štát hovorí zamestnávateľovi, že ty sa pekne postaraj o toho zamestnanca s nízkym platom, tebe nariadime zvýšenie minimálnej mzdy vysoké, tebe nariadime vysoké odvody, všetko ty to zožeň a ja štát ti z toho ešte vezmem viac ako z toho zvýšenia, viac ako polovicu a miniem si to, ako ja uznám za vhodné.
To znamená, nielenže štát nemá solidaritu s najchudobnejšími príjmovými vrstvami, on, naopak, zneužíva zvyšovanie minimálnej mzdy na to, aby obohatil samého seba. To je podľa môjho názoru nielen nemorálne, ale aj neľavicové, pretože je to absolútny opak solidarity. Solidarita je vždy súcit a súdržnosť tých, čo majú viac, s tými, čo majú menej. Pri slovenskej metóde minimálnej mzdy to neplatí, pretože sa z nej berie toľko, ako sa berie ľuďom s vyšším príjmom, dokonca niekedy v niektorých rokoch aj viac kvôli zrušeniu napríklad odpočítateľnej odvodovej položky a podobne.
Preto my navrhujeme, aby štát povedal, že z minimálnej mzdy zoberie len sociálne odvody, ktoré sú obrovské samy osebe, ale tie naozaj musí zobrať, aby tí ľudia si šetrili na svoj dôchodok, na svoju materskú, na svoju nemocenskú, a nebude brať dane.
A keďže v slovenských podmienkach daňami je aj zdravotné poistenie, keďže je to v podstate len daň určená na financovanie zdravotníctva, tak navrhujeme, aby teda človek s minimálnou mzdou neplatil ani zdravotné poistenie, aby sa začalo platiť až od tej výšky, a navrhujeme, aby teda neplatiť ešte daň z príjmu.
Ako som spomenul, nie je to finančne a fiskálne až také radikálne opatrenie, pretože je to niečo, čo sme tu už mali, len tým, že najmä teda vlády Roberta Fica zastavili zvyšovanie, alebo teda nastavili veľmi pomalé zvyšovanie nezdaniteľného minima, tak v praxi s rastom príjmov tá miera, ktorá sa berie najchudobnejším ľuďom, sa neustále zvyšuje, a to pomerne prudko.
Inými slovami, nezamestnaný človek si našiel prácu za minimálnu mzdu v roku 2004, 5, z toho neplatil takmer nič, dnes z toho platí niekoľko desiatok eur mesačne, ktoré si privlastňuje pán Kažimír.
Z tohto dôvodu my navrhujeme sa vrátiť k systému, kde zamestnávateľ je solidárny s chudobným zamestnancom tým, že má pomerne vysokú minimálnu mzdu, ktorú musí zaplatiť. Na pomery slovenské ona je, samozrejme, nízka v absolútnom vyjadrení, ale aj tam sa raz dostaneme, a preto navrhujeme ju zvyšovať. A zároveň je s ním solidárny aj štát tým, že si od neho neberie toľko ako od priemerného a nadpriemerného zamestnanca, ale menej. A túto dvojitú solidaritu, si myslíme, že je najvhodnejšie mať a je to niečo, čo naozaj nie je nejaké pravicovejšie, predpokladám dokonca, že, že takí rigoróznejší pravicoví kolegovia s tým možno ani nebudú súhlasiť, ale je to podľa nás riešenie spravodlivé, je to riešenie, ktoré tu už aj bolo v inej forme a ktoré fungovalo a štát sa bez tých peňazí zaobišiel.
A skončím tým, čo spomínal aj kolega Mihál, že my sme od roku 2006 zažili obrovský rast štátnych príjmov. Na základe ekonomických reforiem prudko rástla ekonomika, na základe toho a práve takýchto nenápadných zvýšení rástli aj daňové a odvodové príjmy a rástli aj verejné výdavky. My sme krajina, kde rástli najrýchlejšie v eurách v Európskej únii, vzrástli o 90 %. To je trojnásobok priemeru, viac ako trojnásobok priemeru v ostatných krajinách Únie. Je to viac, takmer trojnásobok nárastu napríklad v Českej republike.
Na Slovensku za posledných dvanásť rokov verejné výdavky vyrástli veľmi rýchlo a hlavným dôvodom okrem eurofondov, ale tí majú všetci, minimálne naši susedia, ale hlavným dôvodom toho rozdielu je naozaj to, že vlády SMER-u zobrali všetky získané peniaze a okamžite ich minuli. To by bol úplne legitímny ľavicový postup, pokiaľ by nešiel na úkor najchudobnejších, ako je to teraz, a pokiaľ by tie peniaze išli do budovania špičkového školstva a zdravotníctva a sociálnych služieb, ako to robia koniec koncov štandardné ľavicové vlády.
U nás sa však tieto peniaze, ak nie priamo rozkradli, tak sa často zle minuli. Kvalita zdravotníctva, školstva, sociálnych služieb dneska nie je na úrovni roku 2006, ale často pod nimi, nech si to meriame výsledkami PISA, stavom, chorobnosťou pacientov, stavom zdravotníctva a mohol by som takto menovať.
To znamená, my si myslíme, že je čas vrátiť sa k prístupu, kde nárast výdavkov a príjmov štátu sa obmedzí. On bude, ako aj Jozef spomenul. My nehovoríme, že treba znižovať, len treba zastaviť ten nárast. A treba ten nárast, treba tie príjmy vrátiť najmä ľuďom s najnižšími príjmami, pretože tí si to zaslúžia a tí si zaslúžia aj našu solidaritu.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Ale sme teda spolupredkladatelia, tak aby sme sa moc neprechválili. Ja budem skôr chcieť doplniť alebo opraviť jeden výrok, a to je ten, že vláda Roberta Fica alebo vlády Roberta Fica nezvyšovali nezdaniteľnú časť. To nie je celkom pravda.
Mechanizmus nezdaniteľnej časti bol nastavený za Mikloša, za Dzurindu v roku 2003, v roku 2004, keď štartovala daňová reforma, zákon 595, a bolo to nastavené tým naviazaním na životné minimum vtedy tak, ako som spomínal, 6 500 korún bola minimálna mzda a vyše 6 700 bola nezdaniteľná časť. Čiže v tom čase to nastavenie bolo tak, aby zamestnanec s minimálnou mzdou jednoducho žiadnu daň neplatil. A nielen on, ale aj tí, čo zarobili o nejakých pár sto korún viac, jednoducho dane neplatili. Vtedy to bolo dobré.
Lenže potom s pribúdajúcim časom sa ukázalo, že ten rast miezd na Slovensku, rast minimálnej mzdy bol pomerne slušný a naviazanie na životné minimum pri nezdaniteľnej časti jednoducho stagnovalo. Čiže vláda Roberta Fica za to nemôže priamo, že by to ona spôsobila. Ale vyčítam vláde Roberta Fica od roku 2012, kedy ten rast miezd bol už naozaj výraznejší oproti životnému minimu, že vtedy sa na to, skrátka, reagovať malo. A nestalo sa tak. Čiže nepriama kritika tam teda z mojej strany určite je, ale nie je to tak, že oni to zaviedli, ale oni to neopravili. Tak opravme to jednoducho teraz. V tomto momente to opravme! Je najvyšší čas.

Ďakujem, pán predseda. Ďakujem aj tebe, Jozef, za tú faktickú a, samozrejme, máš pravdu v tom, že ten mechanizmus bol nastavený pri veľkej daňovej reforme v roku 2004, aj keď treba povedať, že počas krízy sa upravoval ako dočasné opatrenie, takže sa do toho vstupovalo a mohlo sa to aj vtedy opraviť.
Ale čo by som možno doplnil v tej súvislosti, je naozaj to, že vtedy sa robila obrovská zmena daňového systému, kde boli ťažko odhadnuteľné dôsledky a aj medzinárodné autority vtedy upozorňovali, že je veľmi ťažké odhadnúť, k čomu to presne povedie finančne. Preto sa aj tá reforma nastavovala jednak relatívne konzervatívne, aby sa nepočítalo s najlepším, ale skôr s tým horším scenárom, a zároveň sa do nej zapracovávali aj nejaké takéto automatické poistky, že keby to nedopadlo dobre, aby v ďalších rokoch sa to aj samo korigovalo smerom k vyšším príjmom. S tým, že bolo povedané, že je naozaj najmenší problém vstúpiť do zákona a upraviť tieto čísla podľa toho, ako to, ako sa tá situácia bude vyvíjať.
Musím však povedať, že to, čo sa potom odohralo, bolo, že naozaj o dva roky nastúpili vlády Roberta Fica a tým vždy vyhovovalo naozaj čo najviac tie príjmy zvýšiť, nielen z titulu rastu ekonomiky, ale z titulu toho, že čoraz viac ľudí preskakuje do vyšších daňových percent a to je niečo, čo je podľa mňa legitímne kritizovať, aj keď je legitímne ľavicové to presadzovať. Len dostali sme sa neriešením tohto problému naozaj do bodu, kde človek na minimálnej mzde, s ktorým by sme mali byť všetci solidárni, je skôr solidárny dneska s nami, s vysoko príjmovými zamestnancami, a so štátom a to, verím, že ani z ľavicového pohľadu nie je v poriadku, a preto verím, že budeme hľadať aj nejaký spoločný prienik v riešení tejto problematiky.

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne, pán predseda. Poprosím ešte len sekundu, aby som sa pri tom pulte mohol pripraviť, keďže ide o komplexný návrh, chcem tu mať aj podklad.
Takže tento, tento návrh, ktorý predkladám, je súčasťou projektu, ktorý sme aj spolu nazvali Rekonštrukcia štátu. Rekonštrukcia štátu je projekt, ktorý sme pripravili na jar tohto roku po tých hrozných udalostiach, teda mám na mysli vraždu pána Kuciaka a slečny Kušnírovej, kde aj na základe toho, čo sa odhalilo po tejto vražde, myslím, že už bolo všetkým alebo je všetkým jasné, že problémy právneho štátu na Slovensku nie sú len problémy konkrétnych jednotlivcov, ktorí ten štát zneužívajú vo svoj prospech, a že je to aj problém systému. Je to problém mnohých nastavení zákonov, inštitúcií, a ak chceme zmenu, musíme riešiť obe tie stránky. Teda je potrebné vymeniť aj ľudí, je potrebné vymeniť vedenia tých kľúčových inštitúcií, ktoré zabezpečujú vymáhateľnosť práva, ale je potrebné zmeniť aj systémy a pravidlá. To znamená, nestačí jedno, nestačí druhé, je to potrebné urobiť spolu.
Výmena ľudí je otázka, samozrejme, vlády, parlamentu, orgánov funkčných období. Výmena systémov je to, čo je aj súčasťou našich dnešných návrhov. Samozrejme, v tej Rekonštrukcii štátu sme spolu pripravili viac ako 70 opatrení po pomerne veľkej aj medzinárodnej diskusii, aj po diskusii s odborníkmi z praxe, aj s občanmi, ale tento návrh sa týka len jedného balíku z nich, a to je balík prokuratúry, polície vo vzťahu v tomto zákone k zverejňovaniu rozhodnutia, neskôr ku kontrole polície a prokuratúry vnútornej.
Konkrétne, čo navrhujeme – dovoľte mi to najprv vysvetliť a potom to odôvodniť –, je, že navrhujeme v podstate tri zmeny.
Navrhujeme po prvé, aby sa zverejňovali rozhodnutia novelou zákona č. 211 o slobodnom prístupe k informáciám, aby sa zverejňovali rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, konkrétne súdnych orgánov, orgánov činných v trestnom konaní, rozhodnutie prokurátora alebo policajta podľa druhej časti prvej hlavy Trestného poriadku, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku, informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku a – a to chcem povedať – len v prípadoch, kde to verejný záujem prevažuje nad ochranou súkromia. To znamená, že my nehovoríme, samozrejme, o plošnom zverejňovaní. Hovoríme o ich zverejňovaní v prípadoch, kde verejný záujem prevažuje nad ochranou súkromia. Za také napríklad považujeme aj takéto rozhodnutia voči verejným funkcionárom.
Zároveň navrhujeme v ďalšej časti, aby ministerstvo vnútra muselo zverejňovať všetky rozkazy, nariadenia, príkazy alebo pokyny, ktorými nadriadený ukladá policajtovi povinnosti vo veciach, ktoré vyšetruje, a to do 30 dní od skončenia prípravného konania. Samozrejme, opäť anonymizovane a opäť tá anonymizácia neplatí, ak verejný záujem na zverejnení prevažuje nad právami a právom chránenými záujmami fyzických osôb.
Čo to v praxi znamená? Znamená to, že ak nadriadený uloží akýkoľvek pokyn podriadenému v súvislosti s vyšetrovaním, tak bude musieť počítať s tým, že tento bude po ukončení prípravného konania, teda nie počas, ale po ukončení prípravného konania zverejnený, to znamená, bude čeliť verejnej kontrole za to, aké pokyny svojim podriadeným príslušníkom vyšetrovateľom dáva.
Rovnaký návrh, a to je tá tretia časť, dávame vo vzťahu k prokuratúre, kde je to ešte častejšie. Teda navrhujeme, aby sa zverejňovali všetky pokyny do 30 dní od skončenia prípravného konania. A opäť anonymizovane a opäť ale len, teda nie anonymizovane len vtedy, ak verejný záujem prevažuje nad ochranou súkromia.
Ako vidíte, tento zákon má tri články, teda plus, samozrejme, článok 4, ktorý sa týka účinnosti. A tie tri články, hoci upravujú tri rôzne zákony, majú rovnakú filozofiu, a to je filozofia vyššieho, vyššej miery zverejňovania výsledkov a priebehu práce orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Dôvodom je, dôvod je ten, že na základe viac ako 18-ročnej skúsenosti s fungovaním zákona o slobodnom prístupe k informáciám, aj na základe ešte dlhších skúseností so zákonom o Policajnom zbore a prokuratúre vieme, že dnes sa síce niektoré z týchto vecí zverejňujú, ale väčšina sa nezverejňuje, a vieme, že to vytvára priestor pre v podstate výkon súdnej, ale aj prokurátorskej a policajnej právomoci spôsobom, ktorý nie je v súlade s verejným záujmom, teda jeho zneužívanie.
Vedomie, ako vieme aj z toho zverejňovania zmlúv, vieme celkovo z toho, ako máme skúsenosť so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, tak vieme, že vedomie, že takéto rozhodnutia na všetkých úrovniach konania orgánov činných v trestnom konaní, súdov budú zverejnené, môže mať zásadný vplyv na ich konanie, pretože budú vedieť, že skôr či neskôr budú musieť čeliť aj verejnej kontrole.
Tento dôraz na verejnú kontrolu nie je univerzálny v rámci vyspelého sveta, a to z jednoduchého dôvodu. V rámci vyspelého sveta sa môžu občania vo väčšine krajín oveľa viac spoľahnúť na to, že funkčnosť štátu a jeho jednotlivých zložiek je tak vysoká a nastavenie tzv. bŕzd a rovnováha kontrolných mechanizmov je tak vysoké, že nie je potrebná alebo nie je až tak nevyhnutná verejná kontrola, pretože verejná kontrola v prípade takýchto citlivých vecí, samozrejme, má aj svoje náklady a následky, ku ktorým sa o chvíľku dostanem.
To znamená, že ak ste presvedčení, že orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú na 99,99 % nezávislo, nestranne, nekorupčne a vysoko kvalitne, tak kvôli tomu veľmi maličkému zlomku, ak vôbec také prípady nastávajú, nestojí za to jednak mať tie náklady, ktoré zverejňovanie prináša, pretože, samozrejme, nejaké náklady má, aby to bolo zverejňované, hoci nie sú až také veľké a nestojí ani za tie riziká, ktoré súvisia s tým, že treba to anonymizovať, treba rozhodovať o tom, čo je právo na súkromie atď.
To znamená, že ak vám funguje, ak vám fungujú orgány činné v trestnom konaní špičkovo, ak vám fungujú súdy špičkovo, takáto zmena môže byť diskutovaná, ale nie je nevyhnutná a nie je ani zásadná. To je však, bohužiaľ, situácia, v ktorej na Slovensku nie sme. Ako, myslím, asi všetci v tejto sále vieme, sme krajina dnes s najnižšou mierou dôvery v Policajný zbor, lebo to sa medzinárodne porovnáva. Takisto sme krajina s jednou z najnižších dôver k súdom. Myslím, že pri prokuratúre také porovnania nie sú, ale asi by dopadli podobne, ak by, ak by existovali. To znamená, sme krajina, kde sa verejná dôvera voči orgánom činným v trestnom konaní a k súdom stratila, resp. dostala sa na jednu z najnižších úrovní aj v Európskej únii, aj od revolúcie.
Tie dôvody, prečo to tak je, sú obsiahle a v zásade sú tu dve školy. Jedna škola, nazvime ju Harabinova škola, hovorí, že všetko to funguje vynikajúco, alebo Kaliňákova škola ju môžme nazvať, ak nechceme bývalého ministra spravodlivosti do toho ťahať, v podstate hovorí, že všetko funguje veľmi dobre, ale zlé médiá, zlá opozícia, zlé mimovládky alebo nejakí iní zlí agenti neustále spochybňujú prácu týchto orgánov, a preto im verejnosť nedôveruje, lebo vlastne voči nim je vedená permanentná kampaň. Ak tomu veríte, tak potom, samozrejme, tento návrh nie je pre vás, pretože v tom prípade netreba nič meniť, maximálne možno treba urobiť to, čo urobil pán Orbán na juhu od nás, to znamená, čo najviac znepríjemniť život opozícii, médiám, mimovládkam a všetkým týmto otravným, otravným ľuďom, ktorí bojujú za vyššiu mieru transparentnosti a spravodlivosti.
Druhé vysvetlenie hovorí, že orgány činné v trestnom konaní a súdy na Slovensku majú dlhodobé problémy, ktoré nie sú závislé len od tej konkrétnej vlády, ale dlhodobo majú problémy s neefektívnym fungovaním, aj s vysokou mierou vnútorného či rodinkárstva, či korupcie, s nesprávnymi systémami riadenia ľudských zdrojov, s nejasnými pravidlami v mnohých prípadoch a s celkovými problémami slovenskej spoločnosti, ktoré vôbec nie sú na ne viazané, kde slovenská spoločnosť a štát sa dlhodobo vyznačujú pomerne vysokou mierou korupcie a zneužívania verejnej moci.
Ak si myslíte, že toto je problém, ku ktorému za posledných dvanásť rokov navyše prispelo to, že ľudia ako pán Harabin, ľudia ako pán Kaliňák a podobne, ľudia ako pán Kováčik uchopili tento systém, vďaka aj tomu sa dá uchopiť, že je nedokonale nastavený, ale aj vďaka tomu, že sú tak dlho pri moci. A tento systém v podstate, ktorý sám osebe už predtým nefungoval veľmi dobre, ešte otočili tak, aby bol úplne paralyzovaný, tak potom tento návrh predstavuje jednu z ciest. A my tu máme aj ďalšie návrhy, ako to otočiť. A tento návrh to robí vyššou verejnou kontrolou.
Ako som už spomenul, a tým skončím tento, toto úvodné vystúpenie, v prípade orgánov činných v trestnom konaní aj v prípade konania súdu musí byť verejnosť vyvažovaná tým, čo voláme ochrana súkromia, a tým, čo voláme ochrana zákonom a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb, teda nie je možné povedať, že všetko musí byť v plnej miere zverejnené, je treba to zvážiť.
Náš návrh, a o tom, samozrejme, môžme diskutovať v rozprave alebo prípadne v ďalších čítaniach, je dať tú rovnováhu nasledovne. Jednak povedať, že v bežných prípadoch sa tieto všetky veci musia zverejniť, ale sú anonymizované. To je situácia, ktorá sa dnes robí aj pri súdnych rozsudkoch, že sa zverejňujú, ale sú anonymizované, my tam navrhujeme pokračovať a rozšíriť tú prax. Teda všetko bude na internete, ale nebude tam povedané, nebudú tam povedané mená, nebudú tam povedané rodné čísla.
Ale zároveň navrhujeme z tohto pravidla dať jednu výnimku. To je výnimka, ktorá by mohla byť obzvlášť sympatická strane SMER, pretože strana SMER teraz presadzuje niečo, niečo podobné v prípade kandidátov na prezidenta, a to je, my hovoríme, že túto absolútnu ochranu práva na súkromie nemajú verejní funkcionári. Že ak sa voči nim koná, konajú orgány činné v trestnom konaní, tak to zverejnenie nie je anonymizované, to znamená, verejnosť sa dozvie, že voči verejnému funkcionárovi boli trestné stíhania povedzme zastavené alebo, naopak, bola podaná žaloba. V praxi táto výnimka by neznamenala až tak veľký rozdiel, pretože aj dneska zaujíma fungovanie médií a polícia, ak voči verejnému funkcionárovi je podaná žaloba alebo je stíhaný, tak sa to aj tak vždy dozvieme. Nepamätám si situáciu, kedy by to nepreniklo na verejnosť, či už legálne, alebo nejakými inými cestami, ale my to teda navrhujeme aj kodifikovať.
To znamená, toto, toto je prvý z tých návrhov, ktorý tu dnes predkladám a ktorý, samozrejme, sám osebe nevyrieši nízku dôveru a funkčnosť našich orgánov činných v trestnom konaní a súdov, ale môže pomôcť jednak zvýšeným tlakom ex post, teda po, a verejnou kontrolou, ale aj zvýšeným vedomím všetkých ľudí zainteresovaných, že budú takejto verejnej kontrole čeliť.
Ak naše naozaj doterajšie skúsenosti z fungovania a zverejňovania zmlúv alebo aj s tým, že ako sa zverejňujú na žiadosť informácie, je nejaká, by som povedal, vierohodná, tak vieme, že to povedie k zmene správania pomerne výrazného počtu ľudí.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážený pán predseda, vážený pán predkladateľ, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj a výbor pre obranu a bezpečnosť. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh zákona do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní.
Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predseda, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som iba veľmi stručne vystúpil k tomuto návrhu zákona. Chcem ten návrh podporiť, myslím si, že ide správnym smerom, ide smerom k rozširovaniu množstva informácií, ktoré, ktoré sa zverejňujú o činnosti orgánov činných v trestnom konaní.
Nie je to, nie je to výmysel kolegu Beblavého, je to, je to trend, ktorý je obsiahnutý v širších a dlhodobejších úvahách o tom, ako by sa mal zákon o slobodnom prístupe k informáciám zmeniť. Samozrejme, že tieto informácie sú citlivé, nemožno zverejňovať čokoľvek, musia tam byť nejaké obmedzenia, musí sa dbať na práva a právom chránené záujmy dotknutých osôb, či, či ide o podozrivých, alebo, alebo o obete, alebo o tretie osoby, to je samozrejmé. Ale myslím, že ten návrh je predložený, je vyvážený a dbá aj o túto stránku.
To, čo by som chcel dať do pozornosti, je, že, a spomenul to aj pán poslanec Beblavý vo svojom vystúpení, že, že prichádza s týmto návrhom v rámci nejakej reakcie na to, čo sa tu udialo tento rok, keď bol zavraždený investigatívny novinár Ján Kuciak a jeho, jeho priateľka, snúbenica Martina Kušnírová a prichádza jeho strana SPOLU – občianska demokracia a jeho kolegovia poslanci, ktorí sú členmi tejto strany, s balíkom, balíkom návrhov.
A tu sa mi zdá, že je vhodné porovnať reakciu opozície a reakciu vládnej koalície. Keď opozičný poslanec navrhuje v reakcii na tú hroznú udalosť rozšíriť rozsah informácií o činnosti orgánov činných v trestnom konaní, vláda a vládna koalícia idú presne opačným smerom. No, problém, pán Hrnko, zapli ste sa, už to nejde vypnúť.
Vládna koalícia ide presne opačným smerom. V takom poloskrátenom konaní sme tu, sme tu alebo ste tu, lebo my sme za to nehlasovali, schválili obmedzenie sprístupňovania informácií na návrh ministerstva spravodlivosti, týkajúcich sa rozhodnutí o odposluchoch, o domových prehliadkach a podobne, čím sa znížila miera kontroly vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní aj vo vzťahu k tajným službám, ktorá nemá alternatívu dostatočnú, pretože tá parlamentná kontrola je častokrát iba, iba formálna. Upozorňovali sme na to, napriek tomu ste si to presadili a myslím, že na tejto schôdzi ste prelomili aj veto, veto prezidenta, ktorý vás na to tiež upozorňoval.
A na tejto schôdzi koaliční poslanci opäť dávajú najavo, že tomu vôbec nerozumejú a že chcú ísť úplne opačným smerom, keď navrhujú zrušiť povinnosť orgánov činných v trestnom konaní zaoberať sa anonymnými podaniami, teda anonymnými trestnými oznámeniami. Čiže už nemá byť rozhodujúce to, čo je obsah toho trestného oznámenia, ale to, či je, či je, či sú tie údaje úplné alebo či to náhodou, náhodou nie je anonymné. Čiže vytvára sa tým priestor, aby aj trestné oznámenia, ktoré obsahujú informácie o tom, že je páchaná trestná činnosť alebo bol spáchaný trestný čin, môžu obsahovať aj informácie o tom, akým spôsobom je možné tieto podozrenia preveriť, napriek tomu bude stačiť, že tie údaje o oznamovateľoch budú neúplné alebo budú tam chýbať a orgán činný v trestnom konaní bude môcť dať tento návrh pekne zo stola, alebo toto trestné oznámenie.
Toto ste, pochopiteľne, v prvom čítaní odhlasovali, tak sa budem veľmi pozorne pozerať na to, ako sa postavíte k návrhu kolegu Beblavého, ktorý uchopil súčasnú situáciu opačným a podľa môjho presvedčenia správnym spôsobom.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pán predseda, za slovo, ďakujem aj kolegovi Dostálovi za jeho vystúpenie.
Dovoľte mi nadviazať na to, čo hovoril, a, ale predsa len to ešte rozšíriť a možno to aj postaviť trochu širšie.
V demokratických štátoch – a treba povedať, že aj v nedemokratických, ale tam to býva dramatickejšie – dochádza nakoniec vždy k výmene moci. Niekde to trvá krátko, niekde to trvá dlho, najdlhšie, čo si pamätám, to napríklad v demokratických štátoch v ostatných desaťročiach to bolo v Nemecku, kde vládla, SDP bola v opozícii od roku 1982 až do roku 1998, to je 16 rokov, vo Veľkej Británii boli liberalisti v opozícii a konzervatívci pri moci od roku 1979 do roku 1997, čo je to 18 rokov, to znamená, niekde to trvá aj veľmi dlho, niekde stihnú vyrásť aj deti a dôjsť až do plnoletosti, ale nakoniec sa to vždy stane. A tí, čo sú v politike, najmä tí, čo sú v politike alebo chcú tam byť dlhodobejšie, by preto, aj keď sú pri moci, mali zvažovať aj kvôli záujmu krajiny, ale aj kvôli záujmu samotnému to, že zákony, ktoré schvaľujú, tam budú platiť, aj keď už oni pri moci nebudú, inštitúcie, ktoré nefungujú dobre alebo ktoré sú zneužiteľné, budú také, aj keď oni už nebudú pri moci. A to, čo je možno dnes dobrý nástroj na či už biznis, alebo nejaké politické ciele, sa môže veľmi ľahko obrátiť proti nim, ak raz zmenia stranu, ak voliči rozhodnú inak.
Prečo to spomínam, je, že jeden presne z takýchto príkladov je to, čo spomenul kolega Dostál a k čomu by som ja dal veľmi rád ako protiklad tento návrh, ktorý tu predkladáme, a to je naozaj otázka odpočúvania. Máme vďaka zákonom o slobodnom prístupe k informáciám režim, kde bolo možné aj spätne získať informácie o súhlasoch o odpočúvaní použitím informačno-technických prostriedkov a len vďaka tomu, že niektorí aktivisti, novinári, analytici si tieto rozhodnutia vypýtali a začali ich študovať, sme zistili v minulosti, že odpočúvanie na Slovensku je úplne legálne, a to zdôrazňujem legálne, štátnymi orgánmi alebo konkrétnymi jednotlivcami široko zneužívané. Aby som vám dal príklady.
Po prvé, zistili sme, že súdy s výnimkou, myslím, Špeciálneho súdu nevykonávajú reálnu kontrolu týchto príkazov, čo vieme podľa toho, že viac ako 99 % týchto návrhov bolo schválených bežnými sudcami napriek tomu, že veľa z týchto návrhov neobsahovalo reálne žiadne individualizované odôvodnenie. Boli tam takzvané, aj to, čo volajú teda žargonisti copy-paste, tak my Slováci voláme teda že kopírovanie. To znamená, že zobralo sa odôvodnenie z inej žiadosti, dalo sa tam a sudca to aj tak bežne podpisoval.
Vieme, že boli podpisované rozhodnutia o odpočúvaní, o nasadení informačno-technických prostriedkov tak, že telefonický styk s celou nejakou krajinou bol odpočúvaný. Za každý telefonát, ktorý viedol do určitej krajiny, ktorá bola v tom príkaze pomenovaná, bol odpočúvaný, čo si neviem predstaviť, ako by prešlo kontrolou napríklad Európskeho súdu pre ľudské práva. A mohol by som takto pokračovať.
A to, že sa to tu dialo, a teraz chcem zdôrazniť, to sa dialo za všetkých vlád, to teraz niežeby som išiel biť vládu Roberta Fica, vládu Ivety Radičovej, to sa dialo za všetkých vlád, že čo si orgány činné v trestnom konaní navrhli, to im sudcovia poschvaľovali bez takmer žiadnej kontroly. A my by sme ani to nevedeli, keby vďaka slobodnému prístupu k informáciám si to niekto nemohol aspoň spätne vypýtať a skontrolovať to a zverejniť to. To je, samozrejme, prvý krok, pretože sa to stále deje, ale aspoň vieme, že máme problém. Aspoň môžu tí, voči ktorým sa to dialo, aspoň spätne to nejakým spôsobom riešiť.
Ako spomenul kolega Dostál, keď Lucia Žitňanská v rámci teda novej vlády pána Pellegriniho už nebola ministerkou spravodlivosti, do jedného týždňa od vymenovania tejto vlády prišiel pán minister Gál s návrhom, aby toto už nebolo. Napriek tomu, že sme sa pokúšali v rozprave, v zákulisných diskusiách, počas schvaľovania naozaj vysvetľovať, že ak treba obmedziť napríklad možnosti zneužitia tohto ustanovenia vo vzťahu k spravodajským službám, zahraničným ambasádam, možno ďalším, že sme všetci za a že plošne toto zrušiť alebo obmedziť nie je vo verejnom záujme, neuspeli sme, schválilo sa to s drobnou zmenou.
Prečo to spomínam? Pri tomto zákone je práve naozaj to, že dneska si možno hovoria poslanci, ktorí za to hlasovali, že mne sa to nemôže stať, lebo ja som poslanec vládnej koalície, nie takto, voči mne takto zákon zneužitý nebude. Netrúfol by som si ja toto povedať, pretože aj v rámci vládnej koalície sa dejú rôzne spory či už politických, alebo biznisových skupín.
A zároveň, ako som spomínal na začiatku, raz k tej výmene moci určite príde. A preto by sme všetci mali nastaviť pravidlá tak, aby nám vyhovovali, či už sme v opozícii alebo v koalícii, aby boli dobré, aby boli vo verejnom záujme, aby chránili individuálne práva ľudí, aby chránili spravodlivosť vhodným spôsobom.
A to ma vracia k tomuto návrhu, že toto je návrh, ktorý dáva poriadok do zverejňovania informácií. On sa netýka priamo politického rozhodovania, pretože hovoríme o konaní Policajného zboru, hovoríme o konaní prokurátora, hovoríme o konaní súdu, to znamená, toto nie je niečo, čo by zasahovalo do kompetencie alebo zverejňovania informácií o štátnych orgánoch iného typu, najmä tých, ktoré sú riadené parlamentom alebo vládou, tie už podľa dnešných zákonov majú väčšinou veľmi rozsiahle a prísne povinnosti, či už na žiadosť, alebo aktívne mnohé veci zverejňovať. To sa týka práve tejto sféry, ktorá je, ktorá by mala byť nezávislá a nestranná a ktorá ale veľmi intímne môže zasahovať do života každého občana tým, že ho môže pripraviť nielen o peniaze a česť, ale dokonca aj o slobodu a má na to štátnu sankciu a garanciu.
Preto si dovolím aj kolegov z koalície požiadať, rád by som vás požiadal, aby ste hlasovali za tento návrh a, samozrejme, o to vás žiadam a s úctou prosím.
Ale chcel by som vám povedať inú vec, že ak aj z dôvodu koaličnej disciplíny, z dôvodu rozhodnutia, ktoré mi raz vysvetlil tuto kolega sediaci za mnou, že žiadne opozičné návrhy neprejdú, aj keby zem mala sa rozpadnúť, tak skúste si to aspoň vnútorne rozdiskutovať, že akým smerom počas toho roka a pol, približne, do volieb chcete v tejto veci ísť, či keď už to nemôže prísť z návrhu opozície, či to nemá prísť z návrhu povedzme ministerstva spravodlivosti a ministerstva vnútra, aby sa naozaj začala obnovovať dôvera a verejná kontrola týchto orgánov, aby sme sa niekam pohli. Pretože táto situácia, ktorú dnes máme, je podľa mňa dlhodobo veľmi, veľmi zlá.
A dovolím si skončiť jednou príhodou. Je to príhoda, ktorú som zažil pred niekoľkými týždňami na východe Slovenska v obci, v jednej obci, ktorú nebudem menovať, lebo nemám súhlas toho človeka, bola to obec v okrese Michalovce, kde sme sa stretli so starostom kvôli úplne inej téme. Bola to téma osýpok a epidémie, ktorá aj v tej obci bola, a takže sme vôbec tam nešli s týmto vedomím, ale uprostred, uprostred tejto diskusie o osýpkach starosta, ktorý je teda nezávislý, ale maďarskej národnosti, začal hovoriť jednak o celkovej politickej situácii, ale aj o jednom konkrétnom poslancovi, ktorý úplnou zhodou okolností je spolupredkladateľom, alebo to nie je zhodou okolností, toho návrhu, ktorý kolega Dostál spomínal. To je ten návrh, aby orgány činné v trestnom konaní sa nezaoberali nepodpísanými podaniami. Je to jedna z jeho prvých legislatívnych iniciatív, naozaj vidíme, čo ho trápi v parlamente. A on hovoril o tom, že ako sa chová tento poslanec v rámci toho regiónu, pretože v rámci tohto regiónu pôsobí politicky. A poviem to tak, hoci aj jeden je Maďar, aj druhý je Maďar, nehovoril o ňom pekne. Hovoril o ňom veľmi kriticky a negatívne. Ale čo je dôležitejšie, hovoril aj o tom, že konanie takýchto politikov a tá absolútna deštrukcia dôvery k štátu vedie podľa neho k revolučnej situácii.
A, viete, tento starosta nebol taký ten typický kverulant alebo sťažovateľ, čo na všetko rozpráva, že je zlé. Naopak, to bol človek, ktorý jednak starostom je už, myslím, že šestnásť rokov, ak som ho správne počúval, ktorý pre tú obec, malú obec, získal neuveriteľné množstvo peňazí a projektov, a to sme videli na vlastné oči vo vedľajšej miestnosti, kde boli sekretárky a kde mali, viete, vidíte tie stohy fasciklov, kde taký operačný program, projekt, taká dotácia z úradu práce. Teda človek, ktorý naozaj využil všetky možnosti, aby obec zveľadil, aj tú obec zveľaďuje.
A keď vám takýto akčný, konštruktívny, pragmatický politik, človek, starosta začne hovoriť o tom, že situácia je tak zlá, lebo politici, ktorí stratia dôveru ľudí, devastujú natoľko štát, že to skončí revolúciou. A hovorí to bez akejkoľvek irónie, bez akéhokoľvek preháňania, hovorí to skôr až smutným hlasom, tak pochopíte hĺbku devastácie morálky, ktorú máme. Pretože, ja opakujem, nehovoril to kverulant, nehovoril to notorický sťažovateľ, hovoril to, naopak, niekto, viete, ak existuje symbol pragmatického, aktívneho človeka, je to úspešný starosta.
A keď si aj úspešní starostovia toto myslia, najmä ak majú skúsenosť s predkladateľmi našich zákonov o nevyšetrovaní trestných oznámení, tak naozaj sme na pokraji niečoho, čo môže byť zlomové a mali by sme od toho urobiť niekoľko krokov späť.
Samozrejme, zvýšenie transparentnosti, ktorú navrhujeme, nie je jediné a nie je ani to, čo to samo osebe zabezpečí a je to súčasť toho balíka. A preto by som si vás dovolil všetkých poprosiť o podporu tohto návrhu. A ak to politicky nie je prijateľné, aspoň možno o jeho vykradnutie. Viem, že málokedy obeť žiada lupiča o to, aby ho vykradol, a v tomto prípade to ocením a dokonca sľubujem, že to tak ani nebudeme nazývať.
Ďakujem pekne.