34. schôdza

12.

Ďakujem pekne kolegovi. Ja trošku som skeptický v tom znárodňovaní monopolov, resp. energetických podnikov. Skeptický kvôli tomu, lebo to nie je tak, že si zmyslíme, luskneme a znárodníme to, to. Ja si viem predstaviť tie arbitráže, súdne spory, ktoré v konečnom dôsledku by asi Slovenská republika pravdepodobne prehrala a stálo by nás to pomerne veľa peňazí. Ale, však baviť sa o tom môžme. Ale poďme postupne, poďme ich najprv zdaniť, poďme z nich vytiahnuť čo najviac peňazí, lebo tam tých peňazí je dosť. Ale v tejto chvíli hovoriť o znárodňovaní, ja si myslím, že už je trošku pre mňa cez čiaru, lebo naozaj to nie je také jednoduché. Jednoduché je prijať zákon, ktorým zvýšime, ktorým zvýšime výber daní z týchto subjektov, ale nie je jednoduché na druhej strane urobiť to zoštátnenie. Jasné, dá sa všetko, ale treba si uvedomiť bez ohľadu na váš názor na Európsku úniu, že stále sme členom Európskej únie, stále je tu nejaký, stále je tu nejaký európsky súd, stále je tu nejaký arbitrážny súd, čiže nie je to až také jednoduché, ako ste povedali, resp. s akou ľahkosťou ste povedali, že však poďme to, poďme to znárodniť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. A mne sa páčilo v úvode, ako ste začali, keď ste uvádzali návrh zákona, že ste začali tým štýlom, že my sme, vy ste to nepovedali, medzi riadkami to bolo povedané, Národná rada Slovenskej republiky, my sa zodpovedáme občanom Slovenskej republiky, nie nejakým podnikateľom alebo korporáciám.
Chcem reagovať na tú našu myšlienku znárodňovania. Samozrejme, sme si vedomí, že to nie je len lusknutím prsta, ale tento trend, čo ste napríklad nastavili týmto návrhom zákona, je presne to, ako by sme sa poberali my. Jednoducho vytvoriť, sme Národná rada Slovenskej republiky, Národná rada prijíma zákony, ktoré platia v štáte, stačí vytvoriť také podmienky na to, aby tie subjekty samy nechceli v tých daných oblastiach podnikať. Napríklad aj zvýšením daňového zaťaženia na takú úroveň, že sa im jednoducho neoplatí v tom podnikať a aj samy sa od toho budú chcieť potom tých energetických závodov zbaviť a tým pádom de facto príde k znárodneniu, aj keď nie k takému, by som povedal, primitívnemu znárodneniu, ako to bolo za čias komunistov.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, prichádzame s ďalším návrhom, ktorý je z balíku tých, ktorý má podporiť mladé rodiny a vôbec uľahčiť tú situáciu, ktorá im vzniká po narodení dieťaťa.
Návrh zákona o príspevku na bývanie predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky skupina poslancov Krištúfková, Kollár, Šebová. Zabezpečenie bývania pre mladých ľudí je základným parametrom, ak uvažujú o založení rodiny a narodení dieťaťa. Finančne dostupné bývanie pre mladých ľudí je problém, ktorý doteraz neriešila žiadna vláda a práve preto my prichádzame s týmto návrhom.
Tento návrh má za cieľ podporiť rodiny pri starostlivosti o dieťa počas poberania rodičovského príspevku a navrhuje zaviesť príspevok na bývanie. Zavedením príspevku na bývanie pre poberateľov rodičovského príspevku sa bude čiastočne kompenzovať strata príjmu jedného z rodičov a pomôže sa týmto rodinám s úhradou nákladov na bývanie.
Viac by som chcela povedať v rozprave.
Ďakujem.

Dobré ráno, alebo dobrý deň už. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola predsedníčkou výboru určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 1093. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1046 z 27. augusta 2018 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby sa predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem. Hnutie SME RODINA predkladá návrh na zavedenie príspevku na bývanie vo výške 100 eur mesačne. Ako je uvedené v dôvodovej správe, tento príspevok je určený pre rodiny, kde jeden z rodičov ostáva s dieťaťom do 3 rokov doma na rodičovskej dovolenke.
Vážené kolegyne a vážení kolegovia, najmä z vládnej koalície, už ste sa niekedy spýtali mladých ľudí, aká je hlavná prekážka, pre ktorú odkladajú založenie rodiny? Pretože nám odpovedajú, že hlavnou prekážkou je bývanie, pretože v prvom rade potrebujú pre svoje rodiny a pre svoje deti vytvoriť domov.
Povedzme si, aký je najčastejší model mladej rodiny u nás na Slovensku. Mladí ľudia predovšetkým si hľadajú prácu a stabilný príjem. Keď sa rozhodnú založiť si rodinu, spočítajú si svoje príjmy a navštívia banku. Požiadajú o úver, na základe ktorého si kúpia byt, samozrejme, ktorý zodpovedá ich možnostiam. Keďže na Slovensku je absolútny nedostatok dostupných nájomných bytov, podľa zistení Najvyššieho kontrolného úradu len 6 %, tak hypotéka je prakticky jediná možnosť, ako sa dostať k bytu.
Prečo vláda roky nerieši nájomné bývanie, to si zaslúži samostatnú analýzu. Prečo má Česká republika 21 % nájomných bytov, Rakúsko dokonca 42 % a my len spomínaných 6 %? Nedostatok nájomných bytov totižto núti mladé rodiny zadovážiť si byt do osobného vlastníctva a to ich vháňa do hypotekárneho otroctva, pretože hypotéky splácajú celý život.
Vráťme sa však k našej mladej dvojici. Získali hypotéku, kúpia si byt a ešte pridajú nejaký spotrebný úver na nevyhnutné zariadenie. Niektoré dokonca splácajú aj lízing na auto. Ak si to spočítajú, vychádza im, že príchod dieťaťa musia ešte odložiť.
Ak naozaj chceme zlepšiť katastrofálny demografický vývoj na Slovensku, ak chceme, aby rodiny mali viac detí, tak musíme riešiť problémy, ktoré zlý vývoj vytvárajú, a bývanie je jedno z prvých. Mladá rodina si musí dobre zrátať, ako vyjde s peniazmi, ak matka zostane s dieťaťom doma a jeden príjem z rodiny tým pádom vypadne. Kým poberá materskú, tak výpadok príjmu nie je až tak dramatický, pretože priemerná materská predstavuje 567 eur. Aj keď pravda je taká, že máme síce pomerne vysoko nastavený vymeriavací základ na výpočet materskej, no veľa matiek naň zďaleka nedosiahne. Študentky, živnostníčky, tie, ktoré boli, teda resp. neboli pred otehotnením zamestnané. Potom však príde rodičovský príspevok, ktorý je vo výške 214, čo nepokryje ani náklady na dieťa a nieto ešte splácanie hypotéky.
A práve tu navrhujeme príspevok na bývanie vo výške 100 eur mesačne, ktorý by rodič čerpal po skončení materskej do konca rodičovskej, teda do 3 rokov dieťaťa. Aby sme zamedzili zneužívaniu tohto príspevku, navrhujeme, aby nárok na poberanie príspevku na bývanie mali rodičia, resp. rodič, ktorý predtým poberal materskú dávku.
Navyše sme však do návrhu zákona zaradili aj študentov, resp. študentky vysokých škôl. Myslím si, že robíme chybu, že nemáme žiadne nástroje na podporu mladých žien študentiek vysokých škôl, aby mohli mať dieťa aj v mladšom veku. Pokiaľ sú doslova nútené odkladať rodičovstvo a mať prvé dieťa až po 30-ke, tak je malý predpoklad, že stihnú mať 2, 3 alebo 4 deti. O zdravotných dôsledkoch a obmedzeniach, ktoré prináša vyšší vek rodičiek, ani nehovorím, tiež je to na samostatnú kapitolu. Možno by stálo sa nad tým zamyslieť, koľko nás stojí v zdravotníckom systéme liečenie neplodnosti, náklady na umelé oplodnenie a podobne, a zistili by sme, že podpora mladých rodín, napríklad aj cez príspevok na bývanie, je ekonomicky oveľa výhodnejšia.
Osobitne chcem ale zdôrazniť situáciu mladých rodín, osamelých rodičov, najčastejšie matiek, ktorí rovnako potrebujú bývať a majú rovnaké náklady na bývanie ako úplné rodiny.
Priznám sa, že inšpiráciu pre náš návrh som našla v krajinách Európskej únie. Tento príspevok je bežným štandardom napríklad v Rakúsku, Maďarsku alebo Taliansku a dokonca sa navyšuje počtom detí v rodine.
OECD dlhodobo sleduje tzv. ukazovateľ prílišnej ťarchy nákladov na bývanie, v ktorom sú zahrnuté všetky platby: hypotéka, nájomné, náklady na poistenie, povinné poplatky za služby, údržbu, opravy, dane a energie. Ak tieto výdavky tvoria viac ako 40 %, hovorí sa o prílišnej ťarche nákladov. Na Slovensku je to až 78 % ľudí, ktorí sú podľa týchto parametrov ohrození prílišnými výdavkami na bývanie. Tie na Slovensku dosahujú priemerne 514 eur na mesiac. A čo je najkritickejšie a čo stále opakujeme, najviac sú ohrození osamelí rodičia s deťmi a, samozrejme, mladé rodiny s deťmi.
K tomu ešte pridám aktuálne údaje o náraste cien bytov v tomto roku podľa Eurostatu. Slovensko patrí ku krajinám Európskej únie, kde sa ceny bytov medziročne zvyšovali najviac, konkrétne Slovensku z 11,7 % patrí 5. priečka v medziročnom zvýšení cien po Lotyšsku, Slovinsku, Írsku a Portugalsku.
Vážené kolegyne a kolegovia, poďme pomáhať mladým rodinám tam, kde to naozaj potrebujú. Slovensko potrebuje dobrú, premyslenú a modernú rodinnú politiku. Určite by to pomohlo aj zastaviť odchod mladých ľudí do zahraničia a tí, ktorí sú vonku, by viac premýšľali o návrate, pretože väčšina chce vychovávať svoje deti doma v širšej rodine.
Ďakujem za pozornosť a podporu nášho návrhu.

Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, ďakujem za slovo. Začala by som asi tým, že by som trošku zoširoka opísala tú situáciu, aby ste sa trošku uviedli do problematiky, a potom by som prešla k meritu veci, čo je predmetom predkladaného zákona. Tento zákon predkladám v podstate do Národnej rady už po druhýkrát.
Po nežnej revolúcii sa nemalej skupine obyvateľstva vrátil ich nehnuteľný majetok, boli to reštituenti, ktorým tým tento nehnuteľný majetok bol nejakou formou zhabaný alebo skonfiškovaný za totalitného režimu. Spolu s týmto majetkom však získali aj tisícky nájomníkov, nájomníkov týchto reštituovaných bytov, ktorí v podstate odrazu nemali kam ísť. Čiže bola to veľmi nelichotivá situácia pre nich. Dá sa povedať, že rukojemníkmi tejto situácie boli jednak samotní reštituenti, pretože títo ľudia nemohli jednoducho plnohodnotne užívať svoj majetok, a dalo sa by povedať, že rukojemníkmi boli aj samotní nájomníci, ktorí zase na strane druhej nemali kam ísť. Celý tento problém sa vliekol, vliekol roky rokúce, k dnešnému dňu, môžem povedať, že je to problém, ktorý sa ťahá už 29 rokov, a po prvýkrát sa tento problém nejakým spôsobom podujal rozlúsknuť až Ústavný súd, ktorý priznal týmto reštituentom fakt, že boli porušované ich základné práva v tom, že nemohli plnohodnotne užívať svoj majetok, a z tohto dôvodu im pris..., nie prisúdil, ale, dalo by sa povedať, uznal im nárok na trhové nájomné, kde vznikol ďalší problém, a síce, že nájomníci týchto reštituovaných bytov zo sociálnych dôvodov jednoducho nemohli veľakrát toto nájomné platiť, zvýšené nájomné, a vznikal ďalší problém, ľudia žili v strese.
Štát sa preto podujal túto situáciu riešiť tak, že pridelil mestám, alokoval mestám istý finančný obnos, aby boli možné, aby bolo možné postaviť nájomné byty. Fakt je ten, že k dnešnému dňu, vážené dámy, vážení páni, tieto nájomné byty nestoja.
Som toho názoru, že politici alebo vôbec štát by tu mal byť preto, aby ľuďom pomáhal, aby im pomáhal riešiť ich problémy, o to viac, keď sú existenčného charakteru a sú to problémy, ktorými sa alebo do ktorých sa títo ľudia nedostali vlastnou vinou. Nie je fér, že v istom období, v istom čase a priestore istá skupina obyvateľstva, nemalá skupina obyvateľstva, nemala možnosť si odkúpiť byty do osobného vlastníctva za veľmi prijateľné ceny, tak ako to mali ostatní, túto možnosť mali ostatní občania, samozrejme, nebavíme sa o tých, ktorí bývali v rodinných domoch, to je zase iná kapitola.
A tak sa teda pýtam, že prečo táto situácia sa tak dlho zhoršuje, zhoršuje, nabaľuje, nabaľuje. A dôkazom toho, že sme si vedomí, že je tu problém, ale ten sa nerieši, je aj to, že títo nájomníci reštituovaných bytov boli 19- alebo 20-krát posielaní na Úrad vlády, z Úradu vlády boli posielaní na ministerstvo dopravy, z ministerstva dopravy boli posielaní na magistrát a z magistrátu opätovne zase raz na Úrad vlády, ale, samozrejme, nič sa zatiaľ neudialo.
Z tohto dôvodu, ako som už spomínala na samom úvode, predkladám návrh zákona do Národnej rady po druhýkrát a ponúkam riešenie, ktoré by bolo k spokojnosti všetkých zainteresovaných strán. Prečo? Podľa našich...
Takto ešte, aby som uzrejmila, že čo je vlastne predmetom toho návrhu zákona. Dávam v tomto návrhu zákona možnosť ľuďom, aby si, tým nájomníkom reštituovaných bytov, aby si mohli vybrať, či prijmú nájomný byt, ktorý, podotýkam, ešte k dnešnému dňu ani jeden v Bratislave nestojí, prečo v Bratislave, taktiež ozrejmím o minútu, alebo či si zvolia, alebo vyberú možnosť finančnej kompenzácie, pričom výška tejto finančnej kompenzácie by sa vyrátavala z rozlohy bytu, ktorý doposiaľ ako nájomníci reštituovaných bytov užívali, ako aj z lokality, kde sa daný byt nachádza, pričom by sa vychádzalo z údajov Národnej banky Slovenska a tieto by boli znížené o koeficient 0,7. Čiže, ľudovo povedané, konkrétnemu človeku, ktorý by prejavil záujem o finančnú kompenzáciu, by bolo vyplatených 70 % ceny toho bytu, pričom zvyšok by si doložil z vlastných úspor a našiel by si bývanie v lokalite, ktorá mu vyhovuje, ktorá mu je blízka, kde má nejaké sociálne väzby atď.
Podľa našich prepočtov, a toto je ten zásadný moment toho návrhu zákona, by to rozpočet stálo, keby vyplatili tým 80 % žiadateľom, ktorí sú dislokovaní v Bratislavskom kraji, keby vyplatili všetkým finančnú náhradu podľa prepočtov, ktoré som pred chvíľkou uviedla, štát by to stálo 45 mil. eur. Pričom keby sme sa podujali stavať náhradné, alebo teda nájomné byty pre týchto reštituentov, tak štátny rozpočet by to stálo 70 mil. eur. Čiže myslím si, že je očividné a zrejmé, že táto úspora je nemalá.
Ďalej je tiež potrebné povedať, že zvyšok Slovenska podľa tých údajov, ktoré máme, už viac-menej tá situácia je tam vyriešená, i keď nie na 100 %, ale je to gro problému, tých 80 % je Bratislavský kraj. A taktiež treba povedať ďalší číselný údaj, a síce, že len za minulý rok v podstate rozdiel medzi trhovým a regulovaným nájomným dosiahol, a to sú výdavky pre štát na strane štátu zo štátneho rozpočtu, 3 mil. eur. Čiže vidíme, že ten problém sa nerieši, situácia sa len zhoršuje, stojí to veľa peňazí, a keby sa prijal návrh zákona tak, ako ho ja predkladám po druhýkrát v Národnej rade, situácia by sa vyriešila k spokojnosti všetkých zainteresovaných strán. Štát by v podstate ušetril, ušetril by nemalé prostriedky a ľudia by konečne mohli dôstojne dožiť a nežiť v strese, neistote a naozaj v zlých pomeroch tak, ako sa to deje doposiaľ.
Pokiaľ ide o tú problematiku tých nájomných bytov, niekto by mohol ale povedať, že bolo tam, napríklad ja som mala výjazd v Dúbravke, kde sa má alebo je zámer stavať tento nájomný, náhradný nájomný byt, avšak situácia je taká, že ten byt má stáť na úkor už existujúcich parkovacích miest, je to na sídlisku, je to na nejakom problémovom geologickom podloží, čiže je tam problém aj so statikou, bol by problém aj so statikou. To znamená, že všetko sa šije, keď už chceme niečo riešiť, všetko sa šije horúcou ihlou, nesystémovo a so značnými finančnými nákladmi oproti tomu, čo navrhujeme my v tomto predmetnom návrhu zákona.
Takže summa summarum by som to zhrnula asi tak, že nazdávam sa, že politici sú tu nato, aby mali ľuďom pomáhať, tuná sa bavíme o probléme, ktorý nadobúda, naozaj nie je to zveličovanie, obludné rozmery, a preto dúfam, že tento návrh zákona, zákon, ktorý predkladám za hnutie SME RODINA, nájde podporu naprieč celým politickým spektrom, čiže aj koalíciou.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážená pani predkladateľka, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní na balkóne, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti ma určil za spravodajcu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Adriany Pčolinskej, Borisa Kollára, Milana Krajniaka a Petra Pčolinského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 260/2011 Z. z. o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 261/2011 Z. z. o poskytovaní dotácií na obstaranie náhradných nájomných bytov v znení neskorších predpisov (tlač 1094). V súlade s § 73 ods. 1 o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Ja nebudem teraz hovoriť o technikáliách, myslím, že tento návrh zákona už predniesla v tomto pléne naša kolegyňa pani Pčolinská a je to, myslím, už druhýkrát.
Chcem povedať jednu vec. Dnes na balkóne sedia ľudia, ktorí sú postihnutí týmto, touto nešťastnou, by som povedal, nešťastným vrátením týchto pôvodných domov k vlastníkom bývalým, k reštituentom, čo si myslím, že bol správny krok, lebo keď raz niekto niečo vlastní a štát mu to zobral, je správne, aby sa mu ten majetok navrátil. Cez to všetko som presvedčený o tom, že štát má psiu povinnosť mať jeden jednotný meter na každého. Vidíme to v celej spoločnosti a boríme sa tým a toto by sme mali ako politici odstrániť, aby nebol rovný a rovnejší. A v tomto prípade tu máme opäť rovných a rovnejších.
V drtivej väčšine sme umožnili prevziať štátne obecné byty za halierové záležitosti a úplne sme sa ako štát vykašľali na ľudí, ktorí, bohužiaľ, a nie ich vinou, sa ocitli v reštituovaných domoch. Boli veľakrát týraní, perzekvovaní, boli veľakrát ničení tými majiteľmi, lebo si nevedeli takisto pomôcť, no tak robili rôzne obštrukcie týmto ľuďom. Bolo veľa prípadov, keď im vypínali kúrenie, keď ich vytápali, keď im strihali káble, aby ich proste sa zbavili. Hlavne v centre Starého Mesta sú známe prípady, kedy majitelia týchto reštituovaných domov šikanovali doslova takéto rodiny a štát sa na to len mlčky prizeral. Keď bol veľký tlak, tak nakoniec povedali, že môžeme to nejakým spôsobom napraviť a budeme im stavať nejaké náhradné byty.
A ja sa pýtam, kde sú tie náhradné byty? No nikde, v nedohľadne. Štát na týchto ľudí úplne kašle a je našou psou povinnosťou týchto ľudí vyriešiť. My nesmieme dopustiť ako štát a ako politici, ako poslanci, aby sme tunák merali tromi, štyrmi, piatimi metrami. Jeden je náš človek, ten môže, ten dostane, jeden neni náš človek, tak ten nedostane nič. Tu je veľká skupina ľudí, ktorá týmto trpí. A tunák sedia na balkóne, ja som ich dnes stretol pred parlamentom a pri všetkej úcte sú to väčšinou už starší ľudia.
Prečo o tom hovorím? Lebo sa tuná 30 rokov nevedia domôcť spravodlivostí, vážení, 30 rokov! A ja sa vás pýtam, páni poslanci, koľko ešte chcete čakať? Kým všetci zomrú?! Chcete ešte 30 rokov čakať, necháte týchto ľudí absolútne odísť z tohto sveta, že proste tunák naši slovenskí politici, sa na nich úplne aj tento štát vykašľal? Ja si myslím, že je to nemorálne, sprosté, hnusné z našej strany.
Ja vás všetkých chcem veľmi pekne poprosiť, hlavne vlastne koaličných poslancov, pomôžte napraviť túto skrivodlivosť, keď nám aj za to nezahlasujete, prineste to vy sami, my budeme za to hlasovať.
Týchto ľudí treba odškodniť a je tuná krásna, kulantná možnosť, ako to urobiť. Vidíte, prijali sme zákon, že budeme robiť nejaké náhradné, no tie sú v nedohľadne, tie nebudú nikdy a títo ľudia tu už nebudú, keď sa vôbec niekto rozhýbe. Teraz by sme to vedeli napraviť jednoduchou finančnou kompenzáciou. Samotných 80, tuším, percent ľudí je ochotných túto finančnú kompenzáciu prijať a kúpiť si nejaké možno aj menšie bývanie, lebo im to na také isté nevyjde, ale menšie bývanie, ako mali, ale aby aspoň mali nejaký dôstojný, slušný život, aby mohli aspoň ten, ten zvyšok toho života, ktorý im ešte ostáva, v nejakej dôstojnosti a hlavne v istote prežiť.
Takže vás veľmi pekne prosím, páni poslanci, aby ste nad týmto uvažovali, aby ste sa pozreli do tváre tých ľudí, ktorí tam hore sú na balkóne a 30 rokov sa tuná dožadujú elementárnej spravodlivosti, na ktorých sme 30 rokov kašľali, aby ste, prosím vás pekne, tento zákon, návrh zákona podporili.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Pán Kollár, máte pravdu. Dám vám jednu otázku, nie vám, ale vláde: viete, koľko náhradných bytov pre týchto ľudí by sa postavilo za cenu jednej americkej šrotovej stíhačky? To by mohlo byť riešenie. Ďakujem.