40. schôdza

Pán poslanec Mizík.

Ďakujem za slovo. Vážená pani, povedali ste, že toto je slobodná krajina. No ja si myslím, že toto je poriadne zošnurovaná sloboda, Žitňanskej náhubkový zákon, ďalšia náhubková novela Andreja Danka a tak ďalej a tak ďalej. Takto vyzerá zošnurovaná sloboda pre bežných ľudí. Nezošnurovaná sloboda je len pre liberál-fašistov a ďalej predvádzajúcich sa úchylných bláznov na Dúhovom PRIDE pred americkou ambasádou.
Čo by som vám ešte k tomu dodal? Typický príklad, ako sa správajú médiá, je príklad, ktorý spomínal môj kolega Milan Mazurek. Už ho roky osočujú médiá, že hádzal kamene, ktoré vôbec nehádzal, či dlažobné kocky. Rád by som videl vaše liberálne denníky, ako bičujú, aj ostatné médiá, ako bičujú vášho ideologického súputníka pána Osuského, ktorý dal facku človeku na ulici počas demonštrácie. Keby Mazurek alebo Mizík dali facku svojmu názorovému oponentovi počas demonštrácie, to by ste videli to rošambó. Videli by ste, čo by sa dialo. Takže to je ten dvojitý meter médií. Ďakujem za slovo.

Pani poslankyňa Milanová.
Máte problém so stláčaním tých tlačítok, dámy (vyslovené s pobavením).
Dobre, nech sa páči, pani poslankyňa Dubačová.

Ospravedlňujem sa. Ja by som teda chcela v krátkosti reagovať a ďakujem za všetky vaše pripomienky, kolegovia.
V prvom rade, pán poslanec Mazurek, robíte jednu jedinú chybu, ste fašista.
Druhé, by som chcela odpovedať, pán Farkašovský, áno, táto téma je predkladaná politikmi v parlamente a je to politická záležitosť. Prosto nech sa tvárime akokoľvek, naozaj je to politická téma, je to politická záležitosť. V tejto krajine sa udiali isté veci a ak si dobre zoberieme aj všetky udalosti, ktoré nasledovali po vražde novinárov, čo sa u nás udialo, aké odkrytia novinári priniesli, čo sa dodnes odkrylo vďaka novinárom v tejto krajine, tak je len prekvapením, že ešte sedí parlament v tejto zostave. Čiže naozaj je to politická záležitosť.
Zároveň vám aj ďakujem za to, že naozaj treba venovať väčšiu pozornosť výchove a vzdelávaniu. Narazili ste aj na žurnalistiky v iných demokraciách, áno, ale tam má demokracia samozrejme inú históriu. U nás v našich demokraciách my máme mladú demokraciu. My ju len budujeme po totalitných režimoch, ktorým naša krajina prešla, tak preto je veľmi dôležité, ešte raz opakujem, je veľmi dôležité, aby sa žurnalistika a aby sa dostala na dôstojné miesto a mala aj dôstojnú podporu a ochranu. Práve udalosti posledných období nás o tom presviedčajú.
A, pani kolegyňa Vaľová, asociácia novinárov napísala a vydala stanovisko, že: "Nevieme o prípade, kedy by politik nedostal relevantný priestor na reakciu. Naopak, časté sú prípady, kedy politici nie sú ochotní odpovedať ani na tie otázky, ktoré dostanú, pričom nezriedka ide o vysokých štátnych funkci..." (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pani poslankyňa Milanová.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja sa úprimne priznám, že áno, dnes mám so stláčaním gombíkov problém, ale nie je to tak stále. A kým len to a nejde o milióny, tak si myslím, že sa to dá prežiť.
Začala by som osobnou skúsenosťou s novinármi. Takto pred rokom som skladala poslanecký sľub a hneď na druhý deň vyšiel v istom nemenovanom denníku článok, kde bol okrem veľkého titulku podtitulok "V parlamente budú nové tváre, Andrejovi Dankovi po zložení sľubu ani ruku nepodali". Na margo toho, že sme nejakým spôsobom protežovaní. Toto si myslím, že hovorí za všetko. Ten akt bol jasne dokázateľný, bol na fotografiách, ja si ten pocit podanej ruky pamätám, takže absolútne nebolo, žiadna možnosť, že by teda táto informácia bola pravdivá. A rozmýšľali sme nad tým, že čo teda spraviť, aby došlo k náprave. No jedinou možnosťou teda bolo teda využiť právo na opravu. Keď som si pomyslela, že moja babka by videla taký nejaký titulok v novinách, tak už by mi nenapiekla bábovku alebo už by sa so mnou nerozprávala, aj horšie veci sa môžu stať teda, tak využili sme toto právo. Ale tu treba zdôrazniť, že to, čo zaznie prvýkrát, to sa počíta. Už všetko ostatné, čo je zverejnené dodatočne, žiaľ, silu tej prvotnej informácie nemá. To si asi nemusíme klamať.
Vraví sa, že médiá sú siedma veľmoc. A je to tak. A dnes už máme teda popri tých tlačových médiách aj elektronické médiá a tie tlačové majú stále ešte veľkú silu.
To, že tento zákon máme dnes v parlamente, ma svojím spôsobom neprekvapuje, pretože v decembri sa vyjadril pán predseda SMER-u, že takéto čosi asi bude iniciovať, dnes to tu máme čierne na bielom. A ja som zo zvedavosti teda otvorila tento zákon a dôvodovú správu a čo ma ako prvé veľmi prekvapilo, bolo, že chýbal mi tam ten dôvod. Taký, tá dôvodová správa je veľmi tak krehko, nežne napísaná, ale chýbajú mi tam možno nejaké štatistiky, dáta, ktoré by hovorili o tom, koľko možno sťažností sa nevyriešilo, aká je tá skutočná podstata, ktorá teraz v tých médiách funguje. Lebo aj keď tento zákon bol v platnosti od toho roku 2008 do toho roku 2011, tak taktiež tam, teraz zazneli tu nejaké čísla. Podľa mňa sú stále dosť nízke. Teda tento (reakcia z pléna), áno, takže tento inštitút sa síce použil, ale prirodzene aj vydavatelia sa proti nemu bránili a tí, ktorí sa rozhodli ísť súdnou cestou, ako napríklad Ján Slota, ten súdnu cestu využil, hoci trvá dlhšie, ale od Nového ČAS-u za článok vysúdil 20-tisíc. Takže otázka potom je, že či skôr tí politici by nevyužili tú možnosť aj teda, aby na tom ešte vytĺkli, ako využiť len právo na odpoveď.
K tej vecnej stránke. Z môjho pohľadu už dnes tento zákon je spiatočnícky, alebo ide skutočne o prežitok, aj keď chápem v tejto iniciatíve z toho politického hľadiska. Dnes to tu bolo zaznávané, že nepleťme do toho politiku, ale tá politika sa do toho jednoducho pliesť musí, pokiaľ aj pán predseda SMER-u sa netají tým, aký má názor na novinárov. Hovorí to nahlas, skrátka, všetci sme to mali možnosť počuť, novinárska obec mu strpčuje prácu, brojí proti nemu. Z môjho pohľadu by sa možno v tejto veci mohol pozrieť na tie veci triezvo a neuvažovať o tom, že ide o nepravdivé útoky zo strany novinárov, ale skôr o pravdivé skutočnosti, ktoré sa dejú vo vnútri tejto strany.
Čo sa týka toho priestoru v médiách pre politikov, myslím si, že je dostatočný. V roku 2008, keď sa tento zákon vykreoval, vstúpil do platnosti, vtedy ešte tie online médiá neboli také rozšírené, ako sú dnes. Ale dnes už skutočne tí politici môžu využívať rôzne kanály, či už youtuby, facebooky, ten priestor majú neobmedzený, v podstate je veľmi málo regulovaný a môžu si povedať, čo majú na srdci.
Ešte k tomuto by som povedala, že zachytila som informáciu, viem, že je pravdivá, na ministerstve kultúry je vytvorená skupina, ktorá sa zaoberá tvorbou nového mediálneho zákona, ktorý okrem iného teda rieši aj otázku ako zabezpečiť väčšiu ochranu novinárov, a teda aj ako zregulovať ten online priestor, ktorý doteraz regulovaný nemáme. Takže moja otázka znie, že prečo takáto čiastková úprava, prečo sa nepočká teda už na komplexnú úpravu, ktorá aj kvôli smernici Európskej únie musí byť urobená do roku 2020.
Ďalej, čo vytýkam tomuto návrhu, je, že v novinách môže reagovať prakticky ktokoľvek nielen na nepravdivý výrok, ale aj na pravdivý. To znamená, že ozvať by sa mohol ktokoľvek, kto by mal pocit, že niečo sa ho dotýka. A kým predtým sa muselo vysvetliť aspoň, čo bolo v tom článku zlé, tak teraz táto možnosť akoby tu absentovala, čo neviem, či bol zámer, alebo či sa stalo nejaké nedorozumenie. Skrátka, nemyslím si, že je takto nastavené, je to dobré.
Ďalším bodom je to, že noviny sú v podstate súkromný priestor, a ja si neviem predstaviť, že by niekde, napr. v reštaurácii sme my ako politici vždy museli mať rezervované nejaké miestečko a prišli by sme tam do reštaurácie, že ej, my tu teraz máme právo si ísť sadnúť, dajte nám zadarmo obed, lebo skrátka bolo nám utŕžené na cti. No a ten majiteľ tej reštaurácie by musel vyhodiť tých svojich platiacich zákazníkov, lebo skrátka my by sme si dožadovali to naše právo sa tam posadiť a najesť sa zadarmo. Plus ešte navyše, keby toto nespravil, hrozí mu pokuta.
A to je ďalšia vec, tie pokuty. Ja som na tie pokuty pozerala, rozmýšľala som nad tým, že teda na základe akej sadzby sa stanovili tie výšky tých pokút, je to od 1660 euro do 1980 euro. To len tak ako zo zvedavosti by ma zaujímal ten kľúč, že na základe ktorého boli takto stanovené.
Už len zopár myšlienok na záver. Tento návrh zákona z môjho pohľadu má trošku nábeh na protiústavnosť, pretože stále si myslím a neviem, či je to úplne správne, ale myslím si, že to je aj s rozhodnutiami, s Európskym súdom pre ľudské práva, že verejní funkcionári musia zniesť väčšiu mieru kritiky ako bežní ľudia.
A ešte by som reagovala na to, čo zaznelo v pléne v rámci všetkých faktických poznámok. Pani Vaľová povedala, že niet sa čoho báť, ak píšeme pravdu. Je sa čoho báť, dokonca smrti. Takže myslím si, že toto je celkom ako, v lepšom prípade basy.
Ďalej tu zaznelo, že novinári nie sú ľudia, že sú to nadľudia. Myslím si, že nie sú nadľudia, sú ľudia z mäsa a kostí, s jedným žijem, takže viem, o čom hovorím. Z mojej strany to bude všetko.
Ďakujem.

Na vystúpenie pani poslankyne s faktickými poznámkami šiesti.
Pán poslanec Senko.

Pani poslankyňa, ja si nemyslím, že je dôležité, že koľko bolo využitých alebo koľkokrát bolo využité, bol využitý tento inštitút, ale že je tá možnosť, aby sa v prípade, že sa verejnosť dozvie nejaké informácie, ktoré nie sú pravdivé a menia pohľad na inštitúciu, osobu, má možnosť tá inštitúcia alebo osoba tento opravný prostriedok využiť. To je základná filozofia.
So sadzbami sú spojené, samozrejme, aj tá vymožiteľnosť. Treba povedať, že do roku 2011 bolo toľko prípadov, o ktorých som hovoril, v tých desiatich mesiacoch to bolo, tuším len v denníku SME. Ale podstatné bolo, že ho využili a že sa niečo stalo a že verejnosť sa v tom denníku, kde takáto informácia bola zverejnená, v tom istom denníku zrejme tí istí čitatelia, aj keď možno nie všetci, mali možnosť oboznámiť aj s tou druhou stranou a opraviť si možno ten názor. Veci sa dávali, dá sa povedať, na správnu, správnu mieru.
To je jedno, či je to súkromný priestor alebo iný priestor, ale jednoducho ak sa to dotýka osoby a je verejný záujem pre to, aby noviny prinášali predovšetkým objektívne a pravdivé informácie, tak je všetko v poriadku, keď aj tento súkromný priestor bude týmto spôsobom využívaný. Slúži to verejnosti, slúži to občanom práve k tomu, aby dostali podľa možnosti čo najobjektívnejšiu informáciu. Takže ja význam, význam vidím tohto práva na odpoveď a podporujem tento návrh poslancov.

Pani poslankyňa Kaščáková.

Ďakujem. Kolegyňa Milanová hovorila vo svojom príspevku, že jej chýbajú nejaké štatistiky, dáta, ktoré by zakladali nejakú potrebu zmeny legislatívy. Toto presne chýbalo aj mne, a preto som aj do hodiny otázok dala otázku na pani ministerku, resp. na ministerstvo, kde teda sa pýtam alebo hovorím, že navrhovatelia novelu odôvodňujú tým, že v roku 2011 došlo k obmedzeniu možnosti uplatnenia inštitútu práva na odpoveď a je treba ich rozšíriť naspäť. Moja otázka znie: má ministerstvo poznatky o tom, že by počas účinnosti aktuálnej právnej úpravy došlo k vydaniu tlače alebo spravodajstva, ktoré by sa dotýkalo cti, dôstojnosti, súkromia, názvu alebo dobrej povesti, pričom zákon neumožňoval dotknutej osobe právo na odpoveď a mohlo by to byť podnetom na zmenu legislatívy? Táto moja otázka nebola vyžrebovaná, takže dám ju asi aj ako interpeláciu, ale je to niečo, na čo som aj ja vo svojom príspevku pozabudla, takže ďakujem Natálii Milanovej, že aj na toto upozornila.
A to, ak hovorí, že v podstate my tým, že dávame, ukladáme povinnosť médiu vyčleniť vlastne v jeho novinách alebo v jeho spravodajstve nejaký priestor v jeho vlastnom médiu súkromnom, tak tým mu vlastne naozaj de facto ukracujeme priestor na jeho vlastný, vlastný, proste vlastné články. A podľa mňa, ako som aj ja hovorila vo svojom príspevku, tým zasahujeme do jeho podnikateľských slobôd, pretože de facto mu nariaďujeme uverejniť nejaký povinný obsah na úkor toho, čo by vo svojich vlastných novinách možno rád sám uverejnil. Takže veľmi ďakujem aj za tieto pripomienky, ktoré pani Milanová vo svojom príspevku mala.