40. schôdza

Poslanec Kotleba.

Miňo, konečne prišiel čas, že sme teda mohli znova predložiť v Národnej rade zákon na obmedzenie tých nezmyselných potratov a potratovej turistiky. A keď si tak uvedomíme, všetci poslanci, najmä teda vládni, aké rôzne zákony boli prijaté počas tohto volebného obdobia, ktoré chránia naozaj akékoľvek práva, dokonca pred chvíľkou sme počuli o tom, že je potrebné rozhodovať – v istom zmysle oprávnene – o tom, aké spôsoby obalov potrebujeme na tovary, aké bedničky a tak ďalej, jednoducho toto všetko vieme upraviť zákonom, keď príde nejaká, nazvime to, spoločenská požiadavka a keď je dlhodobý volajúci hlas po tom, aby naozaj parlament prijal aspoň nejaké obmedzenie zabíjania tých detí, ktorých tu, ako bolo povedané, bola zabitá už štvrtina, štvrtina populácie Slovenskej republiky za platnosť tohto zákona, tak úplne alibisticky na návrh vládneho poslanca Blanára sa to zmietne zo stola a dokonca mnohí, dokonca mnohí, ktorí sami seba označujú za prolife aktivistov a podobné iné nálepky si dávajú, majú nejakú tendenciu tieto snahy kritizovať, pričom nie je žiadna vyššia úroveň posunutia týchto snáh na ochranu týchto najnevinnejších detí ako predloženie zákona v Národnej rade.
Čiže dnes sme aj nezodpovednosťou všetkých vlád pred nami, ale aj súčasnej vládnej koalície alebo teda vládneho obdobia, alebo volebného obdobia dospeli do takého štádia, že chránime na Slovensku už práva zvierat, mačičiek, psíkov, dokonca majiteľa je možné stíhať za to, že po narodení utratí nejakú, nejaké mačiatko alebo nejaké šteniatko, ale pokračujeme v tom, že potratová turistika a zabíjanie je úplne legálne a pokračuje tuná ďalej. Zmeňme to!

Pani poslankyňa Grausová.

Ďakujem. Ja by som ťa chcela, pán kolega Uhrík, doplniť trošku, že čo sa týka záujmu o tie adopcie, naozaj je veľký záujem a veľmi ťažko je možné adoptovať si dieťatko, bábätko, pretože aj sú veľmi dlhé čakacie doby na to, na tú adopciu. Čo sa týka rómskych detičiek, tam je to horšie, pretože tie rómske deti, cigánske detičky, ktoré sú v detských domovoch, tie bývajú odoberané rodičom ako staršie a okrem toho sú plné detské domovy, síce cigánskych detičiek, ale tie sú viacerí súrodenci, a to nie je ľahká vec. Staršie deti a ešte, jednak nie je dobré trhať súrodencov, rozdeľovať a nie každý má tú odvahu na také niečo strašne zodpovedné a ťažké, povedzme prijať, ja neviem, tri-štyri deti cigánske do rodiny. Čiže vlastne preto je taký záujem hlavne o tých novorodencov, a to sú väčšinou deti nie z cigánskych rodín. Tak toto by som ja trošku na vysvetlenie povedala.
Ďakujem.

Poslankyňa Smolíková.

Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec, no to, že je to neskutočne a nesmierne citlivá téma, tak svedčí o tom aj možno počet žien teraz, čo tu zostali v tejto snemovni. Ja rozumiem tomu, čo predkladáte, a je to, je to naozaj, je to dôležitý zákon. Na jednej strane počúvame, že o sebe by mali rozhodovať a o svojom tele by mali rozhodovať ženy, ale keďže predkladáte tento zákon vy, verte tomu, že tá skupina, ktorá začala pracovať, tá naozaj bude ďalej pracovať a uvidíme, s čím príde.
Ale záro; ale uvidíme; ale zároveň, zároveň vás poprosím, že vidím, ktorí ste sa prihlásili do rozpravy, že ste to viac-menej muži. Tak voľte naozaj citlivé, citlivé slová, pretože sami, keď hovoríte o takom dôležitom zákone a keď sa zaň tak veľmi zastávate, a ja vám to právo vôbec neberiem, mne je to veľmi sympatické, že to robíte, tak potom aj trošku rozmýšľajte, ako to budete prednášať.
Ďakujem.

Ďakujem.
S reakciou na faktické poslanec Uhrík.

Ďakujem kolegom za reakcie. Ja som veľmi rád, že; teda aj za podporu. Som veľmi rád, že táto téma sa otvára. Dôkazom toho je aj skutočne, že už v tom nie sme, v tejto téme, sami, ale že už sa ozval aj pán Adamčík, pani Antošová; či Smolíková, pán Vašečka predložil vlastný návrh. Čiže postupne, postupne ako keby sa to prestáva tabuizovať, aj ostatní poslanci.
Viete, mne nejde o to, aby bol schválený tento náš konkrétny návrh zákona. Ak by prešiel aj návrh pána Vašečku, zasa je to obrovský posun vpred. K tejto téme, toto je zrovna téma, pri ktorej, pri ktorej si dovolím povedať, že ide skôr o gro veci samotnej ako o nejaké politikárčenie. Bola tu narážka síce na to, že je tu nejaký politický pingpong, ako som si zapísal okolo toho. Čo je, čo je ale akýsi prirodzený jav, by som povedal, bez toho to jednoducho nejde, pretože sme v politickom orgáne v Národnej rade Slovenskej republiky, sú tu politici a pokiaľ chceme tie veci pohnúť, tak ony sa samé, samozrejme, neschvália. Musíme ich schváliť tu my, to už je jedno, aký návrh, ale musíme ich schváliť my ako politici. Čiže, čiže toto je skutočne, ako povedal aj Marian Kotleba, tá najvyššia úroveň, kde by sa to malo nejakým spôsobom rozhodnúť, či tak, alebo onak.
A ja budem veľmi rád, ak sa schváli akýkoľvek návrh, ktorý túto tému, túto tému posunie ďalej a ten, tú úroveň ochrany nenarodených detí zlepší. A je mi jedno, či s tým prídeme my, či s tým príde Vašečka, či s tým príde pracovná skupina, alebo ktokoľvek iný, hlavne nech sa to skrátka rozhýbe a nech sa konečne veci v tejto, aj v tejto oblasti pohnú. Pretože tu nejde len o to, že by sa zlepšila tá ochrana detí, ale bol by to aj obrovský symbol, obrovský taký, taký odkaz ľuďom, že nie všetko už ovládajú liberáli, ale že ešte zostalo na Slovensku aj nejaké to konzervatívne, tradičné kresťanské krídlo, ktoré dokáže niečo povedať, ktoré dokáže niečo zmeniť.

Pán poslanec Drobný. Pán Vašečka, ospravedlňujem sa. Dúfam, že budete hovoriť krátko.

Ďakujem. Vážený pán predseda, vážení kolegovia, kolegyne, ďakujem za slovo aj za pozornosť. Myslím, že sme tu v pomerne takej komornej atmosfére, sú tu prítomné nejaké dámy, ženy, matky, muži, otcovia, a súhlasím s tým, ako povedala pani kolegyňa zo Slovenskej národnej strany, že treba o týchto veciach hovoriť citlivo, zároveň pravdivo.
Prečo citlivo? Nemyslím si, že niekto z nás vníma potrat ako niečo, pri čom sa mykne plecom. Takisto ako rodičovstvo, materstvo, otcovstvo. A je tu ešte jeden dôvod, nemôžme sa tváriť, že to je vec, ktorá sa, ktorá sa nás netýka, ktorá je nejaká akademická, kde debatujeme o niečom, čo sa stalo na druhom konci sveta, alebo minimálne netýka sa to našich životov, našich rodín. Boli tu spomínané viaceré čísla a spomínaných napríklad 1,4 milióna nenarodených detí, ktoré sa nenarodili. Nie preto, že by prišlo k spontánnemu potratu, ale preto, že boli, bolo ich, bol ich život ukončený, inými slovami boli zabité ešte pred narodením. A, samozrejme, to dieťa neprichádza zo vzduchu, neprináša ho bocian, ale vznikne tým, že sa rozhodnú dospelí ľudia dieťa počať.
Áno, sú tu niektoré výnimočné prípady, keď sa to nestane dobrovoľne a nestane sa to rozhodnutím, aj preto v týchto zákonoch, v týchto návrhoch sú klauzuly, ktoré sa týkajú znásilnenia alebo iného spôsobu, keď sa počne dieťa trestným činom alebo úkonom, ktorý je trestný čin. Ale v každom prípade je to citlivé aj preto, lebo sa to týka mnohých rodín. Za tie roky, za tých niekoľko desiatok rokov, odkedy na Slovensku platí takýto komunistický zákon, ktorý je extrémne liberálny a ktorý bol ešte aj extrémne liberalizovaný v roku 1986 a platil od roku 1987, tak sa to naozaj dotýka mnohých.
Ja chcem za seba povedať, že nemám absolútne nielen ambíciu, nemám ani odvahu tváriť sa, že tým, že predkladám tento zákon, a tým, že tu debatujeme, že chcem nejakým spôsobom niekoho poučovať, odsudzovať, povyšovať sa. Je to veľmi vážna, vážna vec. Napriek tomu pri všetkej empatii, pri všetkej citlivosti treba si zas pravdivo povedať, kde je problém a čo treba robiť.
V spoločnosti sú na túto vec rozdielne názory. Tak štandardne sa tie tábory nazývajú pro-life alebo pro-choice, teda za život a za voľbu. Ja si myslím, že v konečnom dôsledku v podstate by sa tieto dve veci nemali vylučovať, iba v podstate, lebo myslím si, že nikto z nás nechce byť proti životu a nikto z nás nechce byť ani proti slobode, proti možnosti voľby u dospelého človeka. Napriek tomu tá, ten základný rozdiel jestvuje. A ide o to, nakoľko máme právo rozhodovať nielen o sebe, ale aj o iných. A ten niekto iný v tomto prípade je dieťa. Viete, asi sú tu väčší odborníci ako ja na medicínu, ale teda čo si pamätám zo základnej, zo strednej školy z biológie, tak vieme, že človek sa počne, vznikne tým, že sa spojí bunka otca, bunka matky. Spermia je jednoznačne bunka otca, to sa geneticky dá ľahko dokázať. A vajíčko je bunka ženy, matky, to sa tiež dá ľahko dokázať. Ale akonáhle splynú, akonáhle splynú ich jadrá a vzniká zygota, myslím, že tak sa to volá, tak vzniká úplne nová bunka. Niekto povie, že to je len bunka, ale vieme, že to nie je len taká bunka. A každá ľudská bunka patrí nejakému človeku. A táto ľudská bunka nie je bunkou matky ani bunkou otca, ale bunkou s obrovským potenciálom, bunkou, ktorá je človekom a ktorá, keď dostane tú príležitosť, tak má v sebe život a rozvíja sa v plnohodnotného človeka.
Zo začiatku je naozaj veľmi malý, myslím, z nejakej asociácie pre rodinu a pre život ste dostali aj nejaký taký model a niektorí to majú aj tuto v sále, kde to bábätko je naozaj malé. Ale neviem ako, ako u vás, ale u mňa, keď vidím niekoho malého, bezbranného, nevinného, tak to vzbudzuje taký pocit, že treba chrániť toto krehké, toto ľudské, toto živé.
Ak hovoríme dnes o ľudských právach v čoraz väčšej miere, je to veľmi dobré a tá hlavná otázka, vlastne môžme ju teda stanoviť tu, že teda či tie ľudské práva pre všetkých naozaj chceme pre všetkých. V prvom rade právo na život. Lebo keď nemáte život, tak všetky ostatné práva už nemáte ako uplatniť. A ja aj ľudia, ktorých, ktorí sú označovaní za pro-life alebo ktorí zastávajú tú filozofiu označovanú ako pro-life, tvrdia, že aj nenarodené deti sú ľudia, že preto majú požívať všetky tieto práva.
Ja vám teraz tak poviem, viem, že aj tu v sále sú ľudia, ktorí môžu mať iný názor alebo, alebo pri obrazovkách, alebo keď si to pozerajú zo záznamu, môžu mať iný názor. Ale ja by som teraz tak skúsil tak osobne povedať, že ak som ja naozaj najúprimnejšie, nie na základe nejakej ideológie, ale na základe naozaj vedeckého poznania presvedčený, že to nenarodené dieťa je človek, ako by som mohol nebyť aktívny v tejto veci a chrániť nenarodené dieťa. O to viac, že pri nenarodenom dieťati bezpečne a so 100-percentnou istotou hovoríme o úplne nevinnom a bezbrannom človeku.
Viete, v ľudských dejinách, ba dokonca aj v súčasnosti sú krajiny alebo sú miesta, kde je dovolený trest smrti. Vďakabohu a chvalabohu, že na Slovensku nie je trest smrti. Nie som zástancom trestu smrti. Ale v prípade trestu smrti sa hovorí, a je to, v niektorých spoločnostiach je taký konsenzus, vlastne za komunistického režimu aj na Slovensku bola takáto, takáto možnosť a bola to jedna z prvých, ktorá sa dala preč z ústavy. Hovoríme o človeku, ktorý bol usvedčený a ktorý vykonával také spoločenské zlo, že nejakým spôsobom sa spoločnosť bráni tak, že ho proste eliminuje. To teraz hovorím tak tvrdo. A ja teda, opakujem znova, nie som zástancom trestu smrti. Ale tu sa bavíme o niekom, kto bol usvedčený a odsúdený z nejakého veľkého spoločenského zla. A keď nesúhlasíme s trestom smrti, akože nesúhlasím, tak v žiadnom prípade potom nemôžem súhlasiť s trestom smrti alebo s vykonaním smrti, s popravou, so zabitím, s ukončením života u nevinného a bezbranného dieťaťa.
Tiež tu padlo o tom, že to, že by o tom mali hovoriť ženy alebo niekto dokonca tvrdí, že výlučne ženy. Som ženatý muž, 21 rokov ženatý a ubezpečujem vás, že moja manželka je človek, s ktorým, ktorého veľmi počúvam a prežíval som s ňou všetky jej tehotenstvá veľmi intenzívne, bol som pri všetkých štyroch pôrodoch našich detí a pokladám to za veľmi dôležité. A sú niektoré veci, pri ktorých môžem ako muž zostať naozaj iba mlčať. Určite by som nezačal poučovať ženu o jej materstve, o jej tehotenstve, o kojení a o výchove ako matky a tak ďalej. Viacero vecí by sa našlo. Na druhej strane, kedykoľvek vidím, že sú ohrozené deti, a teraz nemyslím naše deti, lebo, našťastie, naše v zásade neviem o tom, že by boli nejak ohrozené, ale akékoľvek iné deti, tak cítim potrebu nejakým spôsobom ich chrániť. Bezbranné, nevinné ľudské bytosti.
Ústava Slovenskej republiky je nastavená pro-life a pro-family, prepáčte za cudzie výrazy, ale za život a za rodinu a za manželstvo muža a ženy. A som veľmi rád a som hrdý, že naša slovenská ústava uznáva nenarodený život ako hodnotu a hovorí o tom, že manželstvo muža a ženy je hodné ochrany, podpory a že vytvára rodinu. Máme aj zákon o rodine, máme aj v ústave ďalšie články, kde sa hovorí o rodine, o výchove.
Dôležité je ale, ako sa my postavíme k tomu, ako sa, ako sa odrazíme od tých základných dobrých ustanovení, ako ich rozvinieme. Podľa mňa v súčasnosti existuje taký dosť veľký rozpor medzi Ústavou Slovenskej republiky, ktorá je základným zákonom štátu, ktorá je v zásade pro-life a pro-family, a nastavením niektorých konkrétnych zákonov, napríklad aj tohto starého komunistického extrémne liberálneho potratového zákona. A myslím si, že by bolo dobré a potrebné dať zákony, a týka sa to nás poslancov, ako zákonodarci, do súladu s tým duchom ústavy. Viem, máme tu dve inštitúcie, ktoré sú teraz vysoko aktuálne, súvisia s tým výkladom ústavy aj výkladom zákonu, a to je Ústavný súd a prezident Slovenskej republiky. Ono to z rôznych dôvodov súvisí. Hovorím to preto, lebo to je vysoko aktuálna vec. Budeme mať rozpravu o ústavných sudcoch, budeme mať, budeme mať voľbu ústavných sudcov, budeme mať onedlho prezidentské voľby, za pár týždňov.
Je veľmi dôležité, aby aj v tejto veci sme vnímali to, že nejde o to, aby raz každému sme ho nejak lustrovali a dávali nálepky, že či kresťan, či je konzervatívec. Skôr by som povedal, že kto ako hľadí na Ústavu Slovenskej republiky, ako sa jej drží, ako ju vykladá, ako sa k nej stavia. A pre mňa to nie je zďaleka jediný argument, lebo to by bolo také veľmi úzkoprsé, ale dosť vážny argument, ako sa kandidáti na ústavných sudcov a ako sa kandidáti na prezidenta Slovenskej republiky stavajú k tejto téme. Znova opakujem, nechcem žiadne vyhlásenia, podpisovania nejakých vecí. Každý z nás je slobodný a zodpovedný človek, špeciálne teda predpokladám, že tí kandidáti na ústavných sudcov a prezidenta. Ale pre mňa je to dôležité pri uvažovaní. Ja som preto rád, že som aj počul vyjadrenia niektorých prezidentských kandidátov aj k tomuto návrhu zákona, prípadne aj k návrhu zákona z dielne Ľudovej strany Naše Slovensko, a kde jasne povedali, aký majú postoj. Teda niektorí to povedali jasne, niektorí to až tak jasne nepovedali.
Otázka, ktorú kladú mnohí ľudia, ktorí by sa možno označili pro-choice, ale nechcem nikoho škatuľkovať, povedia, že je tu ale právo na súkromie. Nechceme, aby sa štát miešal do života občanov. Ja si myslím, že nikto z nás netúži, aby sme zažívali také miešanie sa do života, ako bolo za komunistického režimu alebo ako je to bežné, bohužiaľ, v mnohých režimoch dnes vo svete. A vo všeobecnosti platí to, že pokiaľ netreba, tak štát sa nemá miešať do interných záležitostí ľudí v ich vzťahových rodín. S tým súhlasíme, s tým súhlasím aj ja, ale sú, samozrejme, situácie, keď sa štát úplne bežne a úplne správne mieša do života rodín, napríklad ochrana pred domácim násilím.
Zjednoduším to, viem si predstaviť, že asi ťažko by sa stretlo s pochopením pri spoločenskej diskusii, keby niekto povedal, čo ja robím za zavretými dverami, je jedno, keď ja zlátam to dieťa, až bude modré, tak je to moja vec, veď si to ten galgan zaslúži a tak ďalej a tak ďalej, hej? Naschvál to troška tak preháňam. No asi by sme povedali, že nie, nie je to vaša vec a, naopak, keby sme o tom vedeli, musíme to nahlásiť. To znamená, ublížiť dieťaťu fyzicky, psychicky, nedajbože ho zabiť, je vec, pri ktorej všetci uznávame, že štát sa nielenže má miešať, ale musí túto úlohu plniť, keď zlyháva rodina. No len potom mi príde ako zvláštny argument, keď niekto povie, že štát sa nemá miešať do života človeka, do života rodiny, do života ženy, keď hovoríme o potrate. Je možno v tom rozdielne presvedčenie, ale ja som tak presvedčený, že naše dieťa alebo moje dieťa je to, aj keď ešte nie je narodené, ako keď má povedzme dva roky. Čiže nemôžem, nemôžem tvrdiť, že v jednom prípade som až úzkostlivý čo len capnúť mu na zadok, a som jednoznačne proti nejakému násiliu a domácemu násiliu. A na druhej strane poviem, že to je vec, vec ženy, že ona pôjde, ty ako chlap sa do toho nemáš starať, je to jej telo, je to jej voľba.
Viete, keby som prišiel domov takto po týždňovke z Bratislavy a manželka by proste hovorila, no tak cez týždeň proste praskli nervy, som niekoho z týchto našich štyroch skoro prizabila, tak by som asi nepovedal, že je to v poriadku. Napriek tomu, že by som chápal to, že vychováva deti a keď je rodič napríklad sám s deťmi, matka doma s deťmi, že to môže byť celkom také šponujúce a znervózňujúce. Ale isto by nikto nepovedal, že chápeme tú matku, to bol taký galgan, zaslúžil si to a podobne. Nemôžme pri všetkej empatii tvrdiť, že potrat je riešenie a potrat je vec ženy a štát sa do toho nemá starať.
Áno, akým spôsobom má štát do toho vstupovať, určujeme my tu ako zvolení zástupcovia ľudí. Ja a nielen ja, aby to bolo jasné, zďaleka nielen, ale aj ja tu zastupujem ľudí, ktorí naliehajú, prosia, hovoria, jasne vyjadrujú, treba, aby tieto veci boli nejakým spôsobom regulované, korigované. Nie je možné, aby to prebiehalo absolútne extrémne liberálne, to znamená, na jednej strane budeme zvyšovať neustále ochranu práv pre ľudí od narodenia ďalej a dokonca, ako bolo spomenuté, aj pre zvieratká a pre neviem čo všetko možné, budiš. Ale na druhej strane je priam panická situácia, že nie, nemáme sa starať do; nijakým spôsobom a máme nechať ten zákon, aby bol extrémne liberálny.
Tak ako bolo povedané aj predkladateľmi predchádzajúceho zákona, pri ktorom je zlúčená rozprava, tak aj ja môžem povedať, že hlavným cieľom toho môjho návrhu alebo nášho návrhu, lebo nevypracoval som ho sám, akokoľvek som podpísaný len svojím menom ako predkladateľ, je obmedzenie alebo zamedzenie tzv. bezdôvodných potratov. Musím to upresniť, lebo nepredpokladám, že by nejaký potrat bol v skutočnosti úplne bezdôvodný. Samozrejme, to by bolo hlboké podceňovanie alebo podozrievanie, ale myslím tým vážny dôvod. Dôvod, ktorý naozaj je otázkou spoločenského kompromisu, spoločenského posúdenia. A môj návrh alebo náš návrh zákona hovorí o tom, aby takéto potraty bez vážneho dôvodu, bezdôvodné, svojvoľné, na požiadanie, akokoľvek ich nazveme, aby neboli umožnené.
Máme 21. storočie. Áno, sú rôzne ekonomické a sociálne problémy v rodinách. Poznám to veľmi dobre. Pracujem s rodinami celý svoj profesionálny život, ale sociálne a ekonomické problémy sa majú riešiť sociálnymi a ekonomickými prostriedkami, nie potratom. Naozaj v 21. storočí v modernom štáte v Európskej únii, kde máme naozaj v porovnaní so svetom, aj keď my to radi kritizujeme, ale v porovnaní so svetom vysoké sociálne, zdravotné, hygienické štandardy, tak si myslím, že povedať si, že nie je iné riešenie, to je naozaj vážny dôvod, myslím si, že nie je, nie je správne, nie je, nie je rozhodujúce.
Z hľadiska podania, a bolo to tu už aj naznačené, môj návrh je ťažký kompromis, čo sa týka môjho vlastného nejakého nastavenia a naozaj som to neniesol ľahko, keď som sa rozprá; keď sme sa rozprávali o tom, akú formu zákona zvoliť. Samozrejme, mohol som ísť podľa toho, ako to prežívam ja, ako to vnímam ja alebo ako to vníma aj veľká časť ľudí, ktorých zastupujem, a dať nejaký, niekto to nazve že čistý zákon, kde by sme jednoznačne teda ochránili život matky, ale všetky ostatné možnosti by boli zamedzené.
Ja si myslím, že naozaj potrat nikdy nie je riešenie a potrat nikdy nie je dobrý, a nesúhlasím so žiadnym potratom. Rozprávame tu ale o tom, k čomu vieme prísť v nejakej diskusii aj v nejakom hlasovaní. Preto sme aj po vypočutí si rôznych názorov, aj po rôznych debatách mediálnych, aj v prieskumoch verejnej mienky usúdili, že tento návrh, tento kompromis je blízko alebo najbližšie k stavu, v akom je spoločnosť. Dá sa to interpretovať rôzne. Niektorí kolegovia a kolegyne by možno nesúhlasili, možno by to videli posunúť tam alebo tam.
Poviem takú vetu, ktorú hlavne my z opozície radi používame. Veď sme v prvom čítaní, všetky tie veci sa dajú opraviť v druhom čítaní. Ja naozaj idem do toho, že snáď, a verím, že bude druhé čítanie a budeme tieto reálne námietky môcť riešiť, ale teraz sme teda v prvom čítaní, riešime hlavnú, základnú filozofiu tohto zákona. A na tie odborné pripomienky máme druhé čítanie a do toho teda rátam aj tie lehoty vo výboroch. A pokiaľ si dobre pamätám, ďalšia, nasledujúca schôdza riadna by mala začať 26. marca, čiže máme na čom pracovať. Nehovoriac o tom, že ak by naozaj niekomu chýbal čas, tak vieme vždy druhé čítanie posunúť ešte aj na prípadne ďalšiu schôdzu.
Takže cieľ tohto návrhu zákona je zamedziť potratom bez vážneho dôvodu, a teda ako vážne dôvody na uvažovanie ponúka v podstate tri základné výnimky, v ktorých bolo dovolené potrat vykonať, a to je ohrozenie života a zdravia matky, ťažké poškodenie dieťaťa a tehotenstvo následkom trestného činu. Musím povedať úprimne, teraz zas tak trocha osobne, že pre mňa je úplne najťažšie nechávať možnosť, lebo my ju nezavádzame, hej, ona dneska je, nechávať možnosť potratiť dieťa, ktoré nejakým spôsobom je mu diagnostikované nejaké postihnutie. Musím povedať, že absolútne s tým nesúhlasím. Na druhej strane sa necítim kompetentný posudzovať rodičov, ktorí stoja pred takouto voľbou a rozhodujú sa čo ďalej. O to viac, ak napríklad už doma majú postihnuté dieťa. Čiže nejde o nejaké posudzovanie, ide o to, aby sme dali možnosť.
Ideálne by bolo, až by som povedal, také idealistické, ak by taká možnosť v zákone bola, ale spoločnosť a jednotlivci by sme dokázali urobiť, že nikto by takú možnosť nevyužil. Ale to je, zdá sa, príliš idealistické. Vieme, že keď je nejaká veľká roklina, veľká priepasť, zvyčajne ju nepreskočíte jedným skokom. Môžte do nej padnúť. A bohužiaľ, zatiaľ na Slovensku nejaké zásadnejšie snahy o zásadnejšie zmeny – preskočiť to jedným skokom, dosiahnuť ten výsledok v nejakej čistej forme – neprešli, preto skúšame aj vzhľadom na stav v spoločnosti taký tento kompromisný alebo postupný prvý krok, nie posledný, prvý krok, kde by sme sa mohli posunúť ďalej.
Čiže ešte raz, napriek tomu, že návrh zákona je kompromisný a sú tam veci, s ktorými aj ja vnútorne nesúhlasím, pokladal by som toto za veľký úspech, aby sme vedeli posunúť ten zákon ďalej, prípadne ho schváliť. Naozaj, v tých ťažkých situáciách môžme zatiaľ využiť to, čo môžme využiť stále, a to je, že motivovať a pomáhať.
Teraz možno trochu k načasovaniu toho zákona. Naozaj úprimne hovorím, nepodával som návrh tohto zákona preto, lebo som si ja usúdil, uvážil, že je nejaká politická situácia, ktorá by sa dala využiť, a ani preto, aby som sa pretekal s predkladateľmi zákona, ktorý ho predložili už pred pol rokom. Fakt je taký, že, bohužiaľ, alebo proste je to tak, mnohí používali ako argument, prečo nepodporia návrh tohto zákona, pretože ho predložila Ľudová strana Naše Slovensko. To nejak nekomentujem, ale je to fakt, že mnohí to takto povedali, nakoniec aj pán predkladateľ predošlého zákona, ktorý, s ktorým je zlúčená rozprava, to takto hovoril.
Ak je teda problém a ide nám o ochranu nenarodených detí, tak ja predkladám návrh zákona, ktorý, poviem, má veľmi podobnú alebo možno aj rovnakú filozofiu, aj keď nemá úplne rovnaké znenie a na niektoré rozdiely ešte upozorním. A nemal som žiaden iný úmysel a motív. Bol som požiadaný hnutím pro-life, aby som tento zákon predložil v prospech ochrany nenarodených detí. A ja sám som avizoval, aj som to tak urobil, aj keď v oklieštenej forme, že návrh predkladateľov z ĽSNS podporím, podporím ho aj teraz, samozrejme. Vôbec nie kvôli politike, takej, onakej, koaličnej, opozičnej, ale kvôli nenarodeným deťom, lebo je to dobrá vec, ktorá môže ochrániť mnoho a mnoho detí.
Tiež si nemyslím, že cestou je dávať iba zákazy. To znamená dať zákon, dať návrh zákona, ktorý zakáže toto, toto, toto, ale treba povedať, že aj v tejto snemovni v žiadnom prípade nepostupujeme len nejakým reštrikčným spôsobom. Ja sám som si to zrátal, nejakých 16, 17 zákonov v prvej polovici volebného obdobia, teda dokedy prišiel na pretras v zásade tento zákon, táto téma zákazu istej časti potratov, som predložil alebo spolupredložil, ktoré boli prorodinné alebo propopulačné, teda v prospech rodín s deťmi alebo v prospech toho, aby naozaj rodiny sa nebáli prijať dieťa. Lebo vieme, že na Slovensku je rodina stále silná a že vraj v priemere, niekde som to čítal, že vlastne keď ľudia hovoria, koľko by chceli mať detí, tak je to v priemere o jedno viac, než reálne majú.
Keď hovoríme, že na Slovensku je pôrodnosť niekde okolo 1,4, tak keby sme vedeli umožniť ľuďom, aby mohli mať to dieťa, ktoré chcú, pomôcť im, tak by sme mali pôrodnosť 2,4. Samozrejme, to nejde asi len takto matematicky, ale určite súhlasím s tým a budeme aj v tom pokračovať ďalšími prorodinnými, propopulačnými opatreniami. A som veľmi rád, že napriek tomu, že sme ich podávali z opozície, viaceré z nich si aj kolegovia z koalície osvojili a aj prešli, hej, kolegovia sa hlásia. Takže nech je to tak aj ďalej. Nerobíme zákony pre seba, ale pre ľudí a treba, aby to išlo ruka v ruke.
Keď ma posledné dni boli navštíviť ľudia na ubytovni, tak sa tak prekvapili, lebo si mysleli, že som začal fajčiť. Mám totižto vedľa stolí; na stolíku vedľa postele krabičku od cigariet. Nikdy som nefajčil a ani som nezačal fajčiť a dúfam, že ani nezačnem, ale tú krabičku som si vypýtal od jedného známeho, ktorý fajčí, lebo ma veľmi zaujala. Nie obsahom, je prázdna, ale nápisom. Na tej krabičke je z poverenia ministerstva zdravotníctva napísané: "Fajčenie môže zabiť vaše nenarodené dieťa". Ešte raz, na tej cigaretovej krabičke oficiálny nápis, viete, že to teraz tak musí byť zo zákona, a ten nápis na tej konkrétnej krabičke od cigariet znel: "Fajčenie môže zabiť vaše nenarodené dieťa." Prvá vec, ktorá sa mi s tým spojila, asociovala, bola, že potrat určite zabije vaše nenarodené dieťa.
To znamená, je nám to také zrejmé, v niektorých situáciách je to priamo až napísané, v niektorých vyhláškach ministerstva zdravotníctva alebo v niektorých zákonoch, že nenarodené dieťa máme nejakým spôsobom chrániť. Že je to dieťa, nie iba plod, nie iba nenarodený život. Nenarodené dieťa; a to je také zaujímavé, taká alternatívnosť, že keď to dieťa chceme, tak je to dieťa a chránime ho. A keď ho nechceme, tak je to zhluk buniek, plod. Takže je veľmi dôležité, že naozaj nikdy by sme neodporúčali tehotnej matke, aby fajčila, pretože tým ohrozuje a môže zabiť dokonca svoje nenarodené dieťa. Preto by sme určite nemali sa tváriť, že potrat je nejaká, dokonca neutrálna vec a že sa ničoho netýka.
Na to niekto môže povedať, no dobre, ale veď fajčenie je dovolené. Keď tá žena chce fajčiť, tak fajčí a že zákazy nič neriešia. Tu by som sa chcel k tomu trocha zastaviť. Viete, poznáme, ja som si teraz čítal v poslednej dobe tak častejšie, prohibícia v Spojených štátoch amerických v 20. storočí, obmedzovanie, nejaké zákazy fajčenia, pitia a niekto povie, nikdy to nevyrieši, len to spôsobí čierny trh a ešte viac sa pije, ešte viac sa fajčí alebo neviem čo. No, len jedna vec. Alkohol, to ste možno nevedeli, ale alkohol sám osebe nie je zlý. Úplne ho zakazovať, to znamená zakazovať niečo, čo je v malých množstvách dobré. Ale potrat nie je alkohol. Potrat nikdy nie je dobrý. Potrat vždy znamená zabiť. Keď si vypijete pohárik tvrdého alkoholu, tak to môže byť aj zdravotne dobré. Určite vás to nezabije, pokiaľ nemáte zdravotnú teda tú, ako sa to volá, indikáciu, či, no proste keď máte zdravotný problém s alkoholom. Alkohol je v poriadku. Opilstvo nie je v poriadku, ale toto nie je pri potrate.
Viete, ak sa ide, ak sa jedná o ľudský život alebo ľudské zdravie, tak žiadne výnimky tam neexistujú, je prohibícia. Viete o tom, že na Slovensku je prohibícia vraždy, znásilnenia, zneužívania. Je to zakázané bez výnimky. Neexistuje to, že motivujme ľudí, mladí páni, neznásilňujte, vážení páni, vrahovia, nevraždite! Je to slobodná voľba, ale nerobte to. Nie, je tam prohibícia, je zákaz. Zákaz vraždy, znásilnenia, akéhokoľvek trestného činu, pretože zabiť niekoho, znásilniť niekoho, zneužívať niekoho je zlé. A takisto potrat je zlý, lebo zabíja nenarodené dieťa, nevinné, bezbranné, nenarodené dieťa, ukončuje ľudský život.
Ak hovoríme o obetiach potratov, tak treba povedať, a môžte si to prečítať aj v dôvodovej správe, tak hovoríme o dvoch obetiach základných, a to je dieťa a matka. To, že dieťa je obeťou, je zrejmé aj z toho, že vlastne ukončíme jeho život.
Ja by som si dovolil zacitovať teraz niekoľko faktov z dôvodovej správy. Takže o tom bábätku, o ktorom hovoríme pri potrate: "Embryo od momentu svojho vzniku obsahuje jedinečný a kompletný genetický kód novej ľudskej bytosti. Už pri počatí je dané pohlavie dieťaťa, jeho farba očí a mnohé iné črty. Mnohé z činností, ktoré vidíme u detí a dospelých, začíname robiť už v maternici, viac ako 30 týždňov pred narodením. Medzi tieto činnosti patrí štikútanie, dotýkanie sa tváre, močenie, preferovanie pravej či ľavej ruky, cmúľanie palca, prehĺtanie, zívanie, pohyby čeľusťou, rôzne reflexy, mykanie očami pri spánku, počúvanie, vnímanie chutí a iných vnemov.
V treťom týždni, už v treťom týždni od počatia sa intenzívne vyvíja mozog, miecha a srdce. Srdce začína biť 22 dní po počatí a takmer okamžite ho možno vidieť na ultrazvuku. V štvrtom týždni od počatia už srdce prečerpáva do mozgu a tela dieťaťa jeho vlastnú krv. Srdce má všetky štyri komory a v tomto čase má za sebou už viac ako jeden milión srdcových úderov."
Musím vám povedať, že ja keď som si včera ešte znova čítal tú dôvodovú správu, tak mi pri tomto vbehli slzy do očí. To dieťa má za sebou už milión úderov srdca. To nie je žiaden zhluk buniek. To je dieťa, naše dieťa, ľudský čl; ľudské dieťa, ľudská bytosť. Je vytvorená hlava, hrudná a brušná dutina, ľahko sa dajú rozoznať základy rúk a nôh. V polovici šiesteho týždňa od počatia sa dieťa pri ľahkom dotyku na jeho tvári reflexívne odvráti. Koncom siedmeho týždňa dieťa hýbe rukami, otáča krkom a začína štikútať. V ôsmom týždni už dieťa veľa hýbe rukami a nohami a väčšina detí ukazuje prvé náznaky, či sú praváci alebo ľaváci. Deväť týždňov od počatia dieťaťa dieťa hýbe hlavou dopredu a dozadu, ústa sa otvárajú a zatvárajú, dieťa si pravidelne povzdychne a preťahuje sa. Tvár, dlane rúk a chodidlá sú citlivé na ľahký dotyk. Dieťa si začína cmúľať prst aj prehĺtať plodovú vodu.
Zívanie začína v polovici desiateho týždňa. Desať týždňov od počatia sa formujú odtlačky prstov. Desaťtýždňové dieťa váži okolo pätnásť gramov a od hlavy po päty meria takmer osem centimetrov. Do tohto momentu je dnes na Slovensku možné dieťa zabiť z akéhokoľvek dôvodu. Čiže ak hovoríme o obeti, tak je to veľmi konkrétna obeť, to nenarodené dieťa, ktoré my zákonodarci, lebo my sme to, ktorí to dovoľujeme, dovoľujeme zabiť. Samozrejme, je tu aj matka, ktorá je tiež obeťou potratu a to fyzicky, ale predovšetkým aj psychicky, duševne.
Dovoľujem si citát od Matky Terezy z Kalkaty, ktorá je držiteľkou Nobelovej ceny za mier. Citujem Matku Terezu: "Umelý potrat zabíja dvakrát. Zabíja telo dieťaťa a zabíja svedomie matky. Umelý potrat je hlboko protiženský. Tri štvrtiny jeho obetí sú ženy: polovica detí a všetky matky." Naše zákony dovoľujú zabiť nenarodené dieťa z akéhokoľvek dôvodu. Je čas, aby sme to zmenili.
Ak vychádzame zo štatistík; a treba povedať, že štatistiky sú čísla, ľudia nie sú čísla; ale ak vychádzame zo štatistík, tak na Slovensku v uplynulých rokoch bolo číslo umelých potratov, čiže zabití detí, okolo 7 500. Odhad, že po prijatí tohto znenia zákona by sa ten počet znížil na 1 500. Čiže hovoríme o rozdiele 6-tisíc ľudských životov. Znova, to sú číselné odhady, nedá sa to takto povedať. Ale každý jeden ľudský život má svoj význam.
Veľmi rád chodievam na podujatie Spravodliví medzi národmi, kde štát Izrael oceňuje ľudí, ktorí zachránili Židov pred smrťou alebo ublížením počas vlastne druhej svetovej vojny. A veľmi často sa tam opakuje citát z Talmudu, že kto zachráni jeden ľudský život, zachráni svet. A to by som chcel povedať, že toto by mala byť naša motivácia, zachrániť ľudské životy.
Takisto treba povedať, že návrh zákona, a v čom sa aj odlišuje, dáva veľký dôraz na potrat z donútenia. Treba povedať aj podľa štatistík, že veľmi veľké percento žien, desiatky percent žien v rôznych oblastiach, v rôznych prostrediach hovorí o tom, že nejakým spôsobom, ľahkým alebo aj niekedy veľmi silným, boli k potratu donútené. Viete, ak hovoríme o tom, že to je voľba, sme pro-choice, a je to, nechajte ženu, nech sa rozhodne. Bohužiaľ, veľmi veľa žien sa zďaleka nerozhodne slobodne alebo s nejakým pokojom a s radosťou, ale pod veľkým tlakom. Ako muž musím so zahanbením konštatovať, že veľakrát je to či už nepriamy tlak v zmysle, že žena ostane osamotená s dieťaťom, lebo otec toho dieťaťa ju opustí alebo nechá ju v tom, až dokonca po prejavy, kde sa nejakým spôsobom silno alebo aj slabšie vyhráža, že ak by si teda nechala to dieťa, tak to bude mať dôsledky.
V každom prípade žiadame v tomto návrhu zákona, aby k takémuto niečomu neprispievali zdravotníci, ale aby tento, tento nátlak v prípade, že naozaj hraničí až s domácim násilím, aby ho nahlásili, aby ženy chránili pred, pred nátlakom.
Sú tu viaceré také technické veci, ktoré teraz nebudem čítať. Môžte ich nájsť v samotnom znení zákona v dôvodovej správe, ako niektoré aktualizácie, rušenia neaktuálnych vyhlášok. Samozrejme, a to tu už bolo spomenuté, obmedzenie potratovej turistiky, aby Slovensko nebola destinácia pre ľudí, pre ženy zo zahraničia, ktoré by chceli využiť náš extrémne liberálny zákon. A takisto aj niektoré zmeny, ako napríklad že v samotnom znení zákona z roku 1986 bolo, že tento zákon je pre ochranu života a zdravia ženy, aj keď teda potrat nechráni zdravie ženy veľmi často a už vôbec nie taký bezdôvodný potrat, ale dodávame tam a pridávame, že chceme, aby tento zákon aspoň čiastočne bral do úvahy ochranu dieťaťa.
Takisto vynechávame znenie, že potrat je plánované a zodpovedné rodičovstvo. No nie je. Nie je to rodičovstvo a už vôbec nie zodpovedné. Používame termín namiesto žena tehotná matka, namiesto plod nenarodené dieťa. Prerušenie tehotenstva, keďže je v názve spomenuté, nemôžme nateraz zmeniť, to by sa musel zmeniť celý zákon.
Spomeniem ešte jednu udalosť, keď som dnes rozprával s našou maminou, ktorá hovorila, že keď čakala našu najmladšiu sestru Katarínu v roku 1986, bola to ťažká situácia, pretože keď bola v piatom mesiaci, buchol Černobyľ, ak si to pamätáte. A ona bola naozaj taká vystrašená, že aké to môže mať následky. A keď prišla k doktorovi, tak on bez toho, aby čo len niečo hovoril, podal jej papier, aby si vypísala papier na potrat. Môžme povedať, že za komunistov bola spoločnosť aj veda niekde na inej úrovni, toto sa dnes nemôže stať. Ak by som začal hovoriť niektoré, niektoré veci, vedeli by sme si ich predstaviť, tak by sme, boli označené, že sú politicky nekorektné a nemal by som ich hovoriť. A niektoré veci sú aj spoločensky nekorektné. Ale v každom prípade musí byť v zdravotníctve absolútne nekorektné a neprijateľné, aby lekár povedal vetu: To si chcete nechať? Viete, ako je to nezodpovedné, priniesť na svet postihnuté dieťa? Toto sú veci, ktoré nesmú zaznievať z úst zdravotníkov. Áno, lekár alebo zdravotnícky pracovník môže a má ženu poučiť objektívne o možných rizikách, o možných predpokladaných situáciách, ale nesmie ju nabádať k potratu. Potrat nie je riešenie, potrat nie je dobrý. A rovnako treba ženu poučiť a prípadné násilie a nátlak nahlásiť.
Poslednú vec, ktorú by som chcel povedať pred tým, ako vás požiadam o podporu a o teda korektnú diskusiu, je, že mnohé organizácie, ktoré majú iný názor a ten je legitímny, snažia sa prisúdiť ľuďom, ktorí sú pro-life a ktorí chcú, aby také, by som povedal, že extrémne liberálne zabíjanie detí bolo obmedzené, tak používajú takú nekorektnú a podpásovú argumentáciu, že vy chcete nútiť ženy rodiť, urobiť z nich nejaké, nejaké stroje na deti a tak ďalej. Viete, dospelý človek sa môže rozhodnúť, či dieťa počne alebo nepočne. Teda ak mu Pán Boh požehná, lebo niektoré aj chcú a, niektoré aj chcú a nejde to. Ale ak hovoríme o dieťati, ktoré už žije, tak my hovoríme o tom, že ho nemožno zabiť. Že sme slobodní, sme dospelí, ak hovoríme o znásilnení, to som spomínal, takáto výnimka tu je v prípade, že by k tomu prišlo, a je riešená odborne aj cez novelizáciu zákona o prokuratúre. Ale som presvedčený, že každý človek má právo žiť, aj nenarodené dieťa.
Ďakujem vám za pozornosť a prosím vás o podporu tohto zákona a všetky, všetky nejaké pripomienky, výhrady pozorne počúvam a som pripravený akýmkoľvek spôsobom spolupracovať na akomkoľvek riešení tejto situácie, či s kolegami, ktorí predkladajú zákon predo mnou, alebo s tou pracovnou skupinou, ktorá pracuje v parlamente, aby sme v prospech nenarodených detí urobili všetko, čo je v našich silách. A my ako poslanci môžme naozaj urobiť veľa. Ďakujem.