40. schôdza

Poslanec Budaj.

Ďakujem kolegyni, že zdôraznila historicitu tejto voľby, naozaj je pravda, že sme dúfali v zmenu pravidiel, tá nenastala, naozaj ide o najväčšiu, nenastala v tej podobe, o akú hlavne išlo, teda aby sa nestala iba väčšinovou voľbou. Naozaj ide o najväčší počet dovolenia teda z hľadiska kvantity a, samozrejme, tou, tou hlavnou vecou, na ktorú treba hľadieť, je, v akej spoločensko-politickej situácii sa táto voľba má odohrať.
Na uliciach bude už opäť onedlho dav pripomínať aj tejto sále, že verejnosť má obavy z absencie spravodlivosti v našej krajine. Verejnosť sa obáva, že tí, ktorí hľadajú spravodlivosť a pravdu, môžu byť zabití, tak ako novinár Kuciak a jeho snúbenica. A možno mohol byť zabitý náš bývalý kolega pán Lipšic a jeho kolega Žilinka.
Ak je takáto situácia v krajine a má sa a má sa vodca vládnej väčšiny stať členom Ústavného súdu, nemožno sa čudovať, že túto situáciu považujeme za prelomovú a historickú. Ak sa tak stane, opozícia sa obáva, že na 12 rokov sa môže blokovať spravodlivosť a ulica nám to všetkým už onedlho pripomenie.
Toto sú, toto sú reálne fakty, o ktorých svedčia aj prieskumy verejnej mienky. Slovensko sa obáva, že sa nedožije spravodlivosti.

Pani poslankyňa Remišová - reakcia, nech sa páči.

Ďakujem kolegom, ďakujem kolegom za pripomienky.
K pánovi Tomášovi toľko, že v čase, keď ste hovorili o tomto návrhu, tak nebola známa konkrétna podoba. Konkrétnu podobu ste predložili tesne, tesne, to bol pozmeňujúci návrh, ktorý prišiel vlastne počas rokovania, kedy vyšli najavo podrobnosti, akým spôsobom chcete voliť ústavných sudcov, ktoré boli absolútne neprijateľné. Ako sme to už hovorili, tá debata bola veľmi dlhá, ktorú sme tu mali, že je neprijateľné, aby si, prezidentovi bolo ponúkané dvojičky a z nich si následne musel vyberať.
Čiže to je k tomu, že Igor Matovič v tomto zmenil stanovisko. Áno, pretože to, čo ste ponúkli, bolo úplne neprijateľné a bolo to na poslednú chvíľu.
Čo sa týka tých iných vecí, no úprimne povedané, nie, ani ja nemám rada osobné útoky, na druhej strane ani to nerobím, snažím sa vždy hovoriť o faktoch, ale, povedz, ruku na srdce, keby sme tu mali brať všetko osobne, tak tu by sa pomaly už nemohol rozprávať nikto s nikým. Ja by som sa nemohla rozprávať s polovicou z vás, pani Cigániková by sa nemohla nikdy ani na pána Glváča pozreť, pani Nicholsonová by vedľa pána Danka ani nemohla sedieť, pretože to, akým spôsobom sa tu diskutuje, akým spôsobom diskutujete aj vy, akým spôsobom sa rozprávate, vyjadrujete, tak jednoducho to nie je prijateľné v civilizovanej spoločnosti.
Čiže ak hovoríme o tom, že Igor Matovič tu používal osobné invektívy, tak hovorme jedných dychom o tom, aj o tom, ako sa, ako sa vyjadrujete vy.
Ďakujem.

Ďalší v rozprave je pán poslanec Poliačik, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne. Vážené dámy, vážení páni, pozrime sa na to, že čím vlastne Ústavný súd najbližších 12 rokov má byť. V akom svete žijeme a aká v ňom má byť jeho úloha.
Doteraz sme žili v tej tzv. transformácii z totalitného režimu komunistického na liberálnu demokraciu a trhové hospodárstvo, v ktorom Ústavný súd mal ako keby garantovať, že všetko prebieha podľa pravidiel. Dá sa povedať, že mal byť akýmsi korektorom nie vždy dokonalej a úplne dopovedanej legislatívy a mal strážiť, aby to, čo je schvaľované v Národnej rade Slovenskej republiky, spĺňalo základné predpoklady práva a spravodlivosti tak, ako ich máme zadefinované v našej ústave. Treba povedať, že nie vždy ani v tomto robil tú najlepšiu prácu, častokrát aj doteraz sme príliš dlho čakali na rozhodnutia Ústavného súdu, častokrát prišli záhadne po zmene vlád, lebo sa čakalo na to, kto vlastne bude sedieť v parlamente a kto bude vo vláde, mnohé rozhodnutia Ústavného súdu boli nepochopiteľne odôvodňované a častokrát sme sa poriadnych odôvodnení ani nedostali. A to nie len pri rozhodnutiach, ale aj pri tom, ktoré veci Ústavný súd zoberie alebo nezoberie na riešenie buď pred svoje senáty, alebo pred plénum.
Nasledujúcich 12 rokov, ale obávam sa, bude iných a úloha Ústavného súdu sa začne meniť.
Po prvé dostávame sa do veľmi dramatických čias, čo sa týka nášho ukotvenia jednak v Európskej únii, jednak v západnej civilizácii ako jej súčasť, mnoho sa rozpráva o tom, ako sa budú v 21. storočí vykladať ľudské práva, a poslednou inštanciou v tom, ako ktorá krajina bude interpretovať svoje záväzky voči svetu a ako koniec koncov bude interpretovať aj svoje základné pravidlá, ktoré v poslednom rozhodnutí Ústavný súd nazval materiálnym jadrom ústavy, bude na ňom. Ústavný súd bude tým posledným hlasom, ktorý bude formovať profil tej-ktorej krajiny, ktorý bude hovoriť, čo si môže dovoliť tá krajina v rámci svojich vlastných kompetencií, čo si myslí tento Ústavný súd, že si môže dovoliť Európska únia, ktorej sme zaviazaní v rámci multilaterálnych dohôd.
Takisto, čo sa týka výkladu ľudských práv, ktoré majú platiť tak pre našich občanov, ako aj pre ľudí, ktorí možno prichádzajú zvonku, znovu častokrát môže byť rozhodujúci hlas Ústavného súdu.
Čo sa týka ochrany spotrebiteľov, ochrany občanov pred svojvôľou a nefunkčnými inštitúciami, okrem ombudsmana alebo ombudsmanky na konci môže tiež byť rozhodnutie Ústavného súdu.
A na to, aby takýto Ústavný súd bol rešpektovaný a aby takýto Ústavný súd bol inštanciou, ktorej ľudia dôverujú ako tej poslednej, ktorá má finálne slovo, musí byť obsadený ľuďmi, ktorých kvalifikácia, morálny profil a skúsenosti sú nespochybniteľné. Môže to byť kľudne človek ako napríklad pán Drgonec, s ktorým ja, s mnohými veciami nesúhlasím, s jeho výkladom, ale plne rešpektujem, že veci, ktoré hovorí, má odôvodnené, vychádzajú z niekoľko desaťročnej skúsenosti a textov, ktoré na tú tému napísal, a preto si viem veľmi dobre predstaviť, aj keď zaňho hlasovať nebudem, že by bol sudcom Ústavného súdu, pretože všetko, čo doteraz robil, smerovalo k tomu, že jedného dňa bude spoluvytvárať to, akým spôsobom je interpretovaná Ústava Slovenskej republiky, ako sa má v rámci nej rozhodovať.
Už keď bola súčasná predsedníčka Ústavného súdu menovaná, mnohí ľudia dvihli obočie, že to snáď nie. Keď bol zvolený pán Mamojka a pani Laššáková, mnohí ľudia veľmi vysoko dvihli obočie, že to snáď nie. Ak sa teraz stane Ústavný súd výsledkom politického obchodu a odkladiskom predsedu najsilnejšej politickej strany, tak to postaví pred budúce politické generácie na Slovensku jednu novú úlohu, a to Ústavný súd predefinovať a nahradiť a tam nikto z nás, dúfam, nechce ísť. Nikto z nás. Lebo ja si viem len veľmi ťažko predstaviť, že ak aj na úrovni Ústavného súdu spolarizujeme spoločnosť tak významne, že už sa nebude dať ustúpiť späť, že by sa tu našlo 90 hlasov, ktorí by si povedali, poďme to spraviť odznovu a poriadne.
Slovenská ústava potrebuje prepísať v mnohých veciach. Už len zmena voľby prezidenta z voľby v parlamente na voľbu priamu zamiešala jeho kompetenciami a je otázne, či by mal byť súčasťou exekutívnej moci s tak silným mandátom, alebo by mal mať iné kompetencie. Je otázne, akým spôsobom si vôbec vykladáme základy nášho vlastného právneho systému, je otázne, z čoho vychádzame a kam chceme smerovať. Všetky tieto veci by sa v budúcnosti v ústave zrejme mali meniť. Už je zrelá na to, aby bola napísaná nanovo. Ale na to, aby sme sa k tomu dostali, musíme mať silné inštitúcie, ktoré vedia obrániť aspoň to, čo už v nej napísané je.
A, vážené kolegyne, vážení kolegovia, nesmerujeme k tomu, aby sa to stalo. A je smutné, že sa to deje na základe jednej jedinej osoby, jedného jediného človeka, ktorý po ničom inom netúži, len po exite z toho, čo musí robiť teraz a z čoho musí žiť teraz.
Robert Fico, ak by sme mali naozaj posudzovať všetko ostatné mimo tých potrebných 15 rokov, je zrejme dostatočne kvalifikovaný človek na to, aby bol ústavným sudcom. Ak niekto bol trikrát premiérom a predtým poslancom, tak už len z toho, čo sa naňho nalepilo tu pri akom-takom právnickom vzdelaní a akej takej inteligencii, by mal mať prehľad o tom, čo taký ústavný sudca môže robiť a čo má robiť.
Ale práve konflikt záujmov, o ktorom hovorila poslankyňa Žitňanská, a práve nesplnenie základných kritérií, o ktorom hovoril pán poslanec Dostál, by malo byť dostatočne silným dôvodom, aby nikoho ani len nenapadlo tlačiť na to, aby takýto človek bol ústavným sudcom.
To, čo to spôsobilo, je, že sme sa prestali rozprávať o všetkých ostatných, že tí ostatní sa zrazu stali iba kulisou, že najlepšie právnické mozgy tohto štátu sa stali křovím k tomu, či sa Robert Fico stane, alebo nestane kandidátom na ústavného sudcu.
Čo tým hovoríme o týchto ľuďoch? Čoho sme ich vystavili? Čomu? Koľko príspevkov v tejto diskusii bolo o tom, aké je hodnotové zázemie tých ostatných kandidátov? Aká je to škola? Či je to, či sú to nejakí konzervatívni ľudia, ktorí vykladajú rovnako ústavu, odkedy vznikla, alebo takí, ktorí v nej nachádzajú nové interpretácie v rámci toho, že svet sa mení. Koľko sme rozprávali o tom, aký typ ľudských práv ktorý z nich presadzuje alebo ktorá z nich? Koľko sme sa rozprávali o minulosti a výsledkoch práce jednotlivých kandidátov? Nič! A to z jediného jedného dôvodu, že z tejto voľby sa stala politická hra a tú sme nespravili my, pán kolega Šuca, tú sme neurobili my, lebo v normálnej, civilizovanej krajine by nikoho ani len nenapadlo, že by človek v pozícii, ako je váš predseda práve teraz, sa mohol ukázať o pozíciu, ktorá vyžaduje mentálnu, morálnu a politickú nezávislosť.
No pán Robert Fico môže byť všeličo, ale nikdy a za žiadnych okolností nebude nezávislý. Lebo je prepojený toľkými nitkami s toľkými hráčmi, toľkým ľuďom toľko sľúbil, že z tejto pavučiny sa už nikdy nevymotá - a vy to viete rovnako dobre, ako to viem ja. A tie nitky, niektoré možno svoje záväzky splnil, ale stále tam je niekto na druhej strane, ktorý naňho niečo má. Z mnohých sa možno vymotal a nahradil tú druhú stranu nejakým silnejším novým hráčom. Niektoré možno historicky odzneli. Ale Robert Fico z definície toho, ako vyzerá dnešný svet, nie je a nebude nezávislým človekom. Človek, ktorý dodnes býva v byte daňového podvodníka.
A cesta von je pritom veľmi jednoduchá: stiahnite ho. Nech parlament môže rozhodnúť o tých zvyšných 38 ľuďoch. Nech sa vrátime v diskusii k tomu, ako má ideál ústavného sudcu či sudkyne vyzerať. Nech sa vrátime k tomu, že naozaj budeme voliť tých možných najlepších 18. Lebo do momentu, kým je súčasťou tejto hry Robert Fico, zo všetkého ostatného robíte druhotriedne divadlo. Čo si ani jeden z tých kandidátov či kandidátiek nezaslúži.
Preto ak sa máme pohnúť ďalej, jediná šanca, ako to môžme vyčistiť a ako to môžme spraviť, je, že Robert Fico sa stiahne z tejto hry, lebo zjavne nikto iný ho z nej stiahnuť nevie.
Ďakujem pekne.

S faktickými poznámkami dvaja poslanci. Končím možnosť prihlásiť sa.
Pán poslanec Budaj, prvý.

V dlhšom prejave pána Poliačika bolo viac vecí, na ktoré by sa oddalo reagovať, najmä pokiaľ ide o riziká týkajúce sa budúcich sporov, ktoré nastoľuje radikalizácia a niekedy aj extrémizácia týchto čias.
Ale chcem sa dotknúť, a s tým plne súhlasím, ale predsa len by som s jednou drobnou vecou nesúhlasil, naozaj tak v dobrom, a to s jeho nádejou, že Ústavný súd bude odkladišťom pre momentálne najsilnejšou politika, ktorý nám vládne na Slovensku už cirka 13 rokov. Tak takúto ilúziu, pán kolega, môžte pokojne odložiť, lebo aj v tomto prípade platí to, čo pán bývalý premiér otvorenie povedal, že nikam neodchádza. Vari si nemyslíte, že tento, že on je vo veku a v situácii, kedy toto je exit, ako ste to nazvali, z politiky. To je iba vaše zdanie. A myslím, že keď sa nad tým zamyslíte, tak si to aj sami uvedomíte, že ak by tam išiel oddychovať a penzionovať, to by sa takto nebojovalo, takých možností na pokojný život on má oveľa, oveľa viac. Jeho stúpenci ho tam posielajú bojovať a nie relaxovať. Nie je to exit. Nikam Robert Fico nechce odísť. Je to politika, ide tam obhajovať svoju politiku.

Pán poslanec Šuca.

Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci. Vážený pán Poliačik, svoju krátku faktickú poznámku začnem trocha atypickým spôsobom. V utorok budeme v tajnej voľbe vyberať 18 kandidátov na Ústavný súd. Niekoľkokrát tu odznelo, či tajná, či verejná voľba. Niekto tu povedal, že naši voliči by mali vedieť, že kto koho bude voliť.
Tak chcem povedať na úvod jedno. Dám, vyjadrím svoju vôľu slobodne pri všetkých 39 kandidátoch a ako prvý svoj krúžok alebo krížik dám kandidátovi na Ústavný súd Robertovi Ficovi. Viete prečo?
Pretože si myslím, že je to špičkový odborník a špičkový človek. To je môj názor a stojím si za tým a tak to aj urobím.
Ja som presvedčený, že voľbu ústavných sudcov ste spolitizovali vy. Viete prečo? Pretože nikto z vás, ktorí ste doteraz v rozprave vystupovali, o nikom inom netočil, iba o Robertovi Ficovi. Vy ste urobili z voľby ústavných sudcov floskulu v Národnej rade za pomoci vašich priateľov z novinárskej obce. A rozprávate o tom, že je to najdôležitejší okamih v tejto dobe. Áno, súhlasím, že je to veľmi vážna dôležitá vec.
Ale ja sa chcem spýtať, schválenie štátneho rozpočtu nie je najdôležitejší okamih pre ľudí toto štátu, ktorí žijú v tomto štáte?
Spomínali ste o Robertovi Ficovi, kde žije, jeho väzby, neviem, o čom ste tu teda rozprávali, teda. Ja sa pýtam, v čase, keď ste vy boli členom strany Sloboda a Solidarita a váš pán predseda sa stretol s Kočnerom na pikniku, debatoval o tom, či postavil dobrú kandidátku, spýtali ste sa ho na to, o čom to stretnutie bolo? Vášho excelentného lídra, druhého lídra opozície alebo prvého lídra opozície pána Matoviča ste sa spýtali, čo robil na hodinách, hodinu na raňajkách s pánom Kočnerom?
Ja som presvedčený, že túto voľbu kandidátov na Ústavný súd ste spolitizovali vy. A vadím vám tam jedine osoba Roberta Fica. To je môj názor.