43. schôdza

Ďakujem veľmi pekne, pani podpredsedníčka. Vážené dámy, vážení páni, ja nadviažem na to, čo hovoril aj kolega Dostál, aj pani kolegyňa Žitňanská, a skúsim tomu dať teda ten rámec, že čo sa podľa mňa reálne deje. Kolega Dostál hovoril o tom, že či je legitímne alebo nelegitímne pre opozíciu alebo aj koalíciu najprv si určiť číslo a potom podľa toho si nastaviť citlivosť na kvalitu kandidátov. Keď si zoberieme ten proces, tak pri tej úplne prvej voľbe, keď bol predpoklad, že aspoň niekto kvalifikovaný a slušný by mohol prejsť a vedeli sme, aká vládna garnitúra tu vládne a kto má väčšinu v parlamente, tak bolo legitímne voliť čo najviac kandidátov, lebo existoval aspoň nejaký predpoklad, že niekto sa popri nejakých hlasoch spomedzi vládnej koalície tam dostane. Ak sa mu dá pomôcť pár hlasmi, aby preliezol, tak by sme to mali urobiť. Teraz je rovnako tak legitímny návrh, ktorý dal kolega Baránik, u ktorého by som do budúcnosti očakával trošku väčšiu dôveru k novonastupujúcim silám v politike, že ak je predpoklad, že sa pomery síl vymenia, že tu príde nová vláda, že tu príde nová väčšina v parlamente, tak teraz treba naozaj hlasovať iba za tých, ktorých považujeme za créme de la créme, za tých najlepších, a kde by sme mali teda radšej počítať s tým, že snáď sem príde nová väčšina do parlamentu, ktorá bude môcť mať väčší vplyv na to, že aký bude ten pult, ten zoznam tých kandidátov a potom z toho navoliť teda ešte lepšie obsadenie Ústavného súdu. Myslím si, že aj jeden, aj druhý postup je legitímny. Nemalo by to tak byť, ale, ale jednoducho vždycky sa počíta s tým, že kto má aktuálnu väčšinu v parlamente a kto má akú silu pretlačiť svojich kandidátov alebo kandidátov, ktorých považuje za najlepších.
Čo je na tomto smutné, je vec, ktorú spomenula pani kolegyňa Žitňanská. Ja si neviem predstaviť civilizovanú krajinu, v ktorej by do diskusie o voľbe kandidátov na sudcov Ústavného súdu v parlamente sa neprihlásil jediný zástupca aktuálnej vládnej moci. Aký predseda parlamentu, taký parlament. To si musíme povedať, že to, že Andreja Danka už sem nebaví chodiť a že sa snaží z každej schôdze spraviť turboschôdzu a čo najrýchlejšie odtiaľto odísť, je fakt, že už od čias nebohého Pavla Pašku je parlament slúžkou vládnej garnitúry a keď nemôže plniť svoju slúžkovskú úlohu, tak sa nikto neunúva doňho prísť, ale krajina, v ktorej diskusia o kandidátoch na sudcov Ústavného súdu vyzerá takto, je krajina, ktorá nemá rešpektovaný parlament, ktorá nemá parlament, ktorý by reálne plnil svoju funkciu priamo volených zástupcov ľudí.
Ak si novinárska verejnosť, občianska verejnosť, odborná verejnosť nežiada od vládnej garnitúry dostatočne silno zdôvodnenie svojho konania pri voľbe kandidátov na sudcov Ústavného súdu, niečo v tejto krajine je veľmi vážne prehnité. Že to prehnité je, vieme aj na základe iných symptómov, ale toto je veľmi vážnym symptómom tiež.
A teraz k tomu, čo som oznámil na začiatku, môj, moja diagnóza toho, čo sa práve teraz deje. Na Slovensku práve prebieha zabetonuvávanie sa na pozíciách. Súčasná väčšina v parlamente, som presvedčený o tom, že už nereprezentuje väčšinou väčšinu obyvateľov Slovenskej republiky pomerne. A ona to vie. Tá väčšina, ktorá teraz v parlamente ešte stále má sedemdesiat šestku a keď prizve fašistov tak má deväťdesiatku, nie je zastúpením väčšiny obyvateľov tejto krajiny. Má ale svoje záujmy, svoje pozície a má strach. Na to, aby sa dokázala zabetónovať v pozíciách, kde je, neváha sa spojiť do tej novej koalície – fašisti, SMER, SNS, kollárovci a tri zlaté prúty pána Marčeka, či Marečka, už štyri dokonca – a meniť ústavu.
A v tej istej situácii tu máme Ústavný súd, ktorý predefinuváva s otáznou legitimitou to, čo vlastne ústavný poriadok na Slovensku znamená. Máme rozporuplné judikatúry Ústavného súdu k mnohým veciam, ktoré sa týkajú aj rokovania parlamentu, rozhodovania niektorých jeho orgánov, máme rozporuplné interpretácie rôznych zákonov z rôznych časov výkonu mandátu rôznych ústavných sudcov.
Mnohí ľudia začínajú hovoriť o tom, že po tridsiatich rokoch od revolúcie by sme mali možno sa zamyslieť nad tým, že tú ústavu treba prehodnotiť a možno aj prepísať. Len na to by sme skôr mali smerovať k nejakému typu spoločenskej zhody a nie na seba vymýšľať stále nové podozrenia a rozštepovať spoločnosť stále viac.
V tomto svetle betonáže súčasných hráčov na súčasných pozíciách môžme vnímať aj obsadzovanie Ústavného súdu novými sudcami ako súčasť tejto hry. Že nejde o kvalifikáciu, nejde o to, kto je ako dobrým sudcom alebo kto čo robil alebo aká je jeho, aké sú jeho názory, aký je jeho svetonázor. A o to tu nejde. Ide len o to, aby tam boli navolené sudkyne a sudcovia, ktorí pomôžu súčasným mocipánom čo najdlhšie udržať svoju vlastnú beztrestnosť a ktorí pomôžu, dajme tomu, aj z opozície nahlodávať akúkoľvek moc, ktorá by sa snažila spraviť v tomto štáte poriadok a unesenú krajinu vrátiť naspäť tým ľuďom, ktorým patrí, občanom Slovenskej republiky, občanom a občiankam.
My z pozície opozičných poslancov a poslankýň, t. j. jediní ľudia, ktorí vystúpili v tejto rozprave, bohužiaľ, zatiaľ môžme nato iba poukázať. Ale v súvislosti s tým, čo tu odznelo z úst pána Baránika, ja môžem dať verejné prehlásenie a prísľub: neexistuje možnosť, že by akýkoľvek novotvar, o ktorom si hovoril, Alojz, a teraz hovorím za Progresívne Slovensko a stranu SPOLU, ktorá sú, ktorí sú v koalícii, sa spolupodieľali na tom, aby pokračovala táto moc na Slovensku.
Nemusíme byť spokojní ani s tým, ako vládnu súčasní mocipáni a súčasná koalícia, môžme mať výhrady aj voči tomu, ako robí opozícia svoju opozičnú politiku, ale v jednej veci sa zhodneme, že Slovensko potrebujú reštart, že unesený štát musí sa vrátiť naspäť do rúk ľudí, že tu musí zavládnuť vláda práva, právo musí byť pre každého rovnaké a že Slovensko sa musí pohnúť dopredu. A dúfam, že sa my dvaja aspoň poznáme dostatočne dlho na to, aby si toto, čo som práve teraz povedal, bral vážne.
Ďakujem veľmi pekne.

Tri faktické poznámky na vaše vystúpenie. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou. Pán poslanec Baránik.

Ďakujem. Martin, ja som chcel hovoriť aj o nejakých takých odbornejších veciach viacej, ale si ma tak trochu vyzval k tomu, tak ja by som si dovolil povedať nasledujúce: Ja samozrejme verím v to, že ty veríš, a ja ťa poznám ako slušného človeka s názormi, ktoré občas sú iné, ako mám ja, ale v zásade úplne slušného. Avšak dovolím si pripomenúť, že podobné rečí, ako si tu ty teraz viedol, viedol aj ten jeden veľmi nadaný výnimočný pán, ktorý sem doviedol spolu s inými túto vládu, ktorý potom, potom sa rozhodol ísť s touto gangsterskou koalíciou a ktorého ľudia potom sa pridali k tej gangsterskej koalícii výmenou za všelijaké ministerské a iné posty. A podotýkam, že súčasťou tej, tejto skupiny, ktorá dopomohla k tomu, že tu máme túto gangsterskú koalíciu, je aj váš člen tejto, tejto vašej skupiny, ktorý potom zistil, že, jaj, pardon, toto bolo nejak inak. Ale napriek tomu, že má ekonomické vzdelanie, tak musel vedieť, že tam určité veci nesedia, tak napriek tomu teda, že mal ekonomické vzdelanie, tak si akosi nevšimol, že tam určité veci nesedia. Čiže ja tebe osobne verím, ale, bohužiaľ, história nás učí, že musíme byť veľmi opatrní a že ľudia s peniazmi v tejto krajine, častokrát ich majú za pochybných okolností a že majú pochybné záujmy.

Pán poslanec Dostál.

Pán poslanec Poliačik, no samozrejme, že sú legitímne rôzne postupy ako sa dopracovať k tomu zoznamu kandidátov, ktorý ten-ktorý poslanec alebo ten-ktorý poslanecký klub alebo to-ktoré zoskupenie poslaneckých klubov nakoniec bude voliť za kandidátov na ústavných sudcov, len rozhodne, a to som chcel aj ja vo svojom vystúpení, na ktoré si reagoval, zdôrazniť, rozhodne nie je v poriadku povedať si, že stačí šesť, lebo veď potom pán prezident bude môcť vymenovať, vymenovať troch ústavných sudcov a už tam bude sedem. A to aj pani poslankyňa Žitňanská správne upozornila, že, že sedem je síce nadpolovičná väčšina, ale, ale de facto to neumožňuje rozhodovanie.
No a pred malou chvíľou vyšla správa o tom, že koalícia ešte stále nie je dohodnutá, že medzi 12.00 a 14.00 hodinou bude koaličná rada, ktorá bude o tom rozhodovať. Teda neviem, kto z členov koaličnej rady sa zúčastnil zasadnutia ústavnoprávneho výboru a počúval všetkých uchádzačov a bude teda ich posudzovať na základe toho, čo tam predviedli, alebo to bude opäť len čisto politická dohoda. Títo šiesti by mohli byť nám blízki, tak ich zvolíme, viacerých nepotrebujeme, hoci možno by sa ich tam našlo viacej. A teraz nehovorím z nášho pohľadu alebo z môjho pohľadu, z hľadiska, čo ja považujem za kritériá pre, pre to byť dobrým ústavným sudcom, ale čo považujú koaliční poslanci, ktorí však boli tam viacerí, nielen členovia ústavnoprávneho výboru, to predpokladám sledovali. Zodpovedné je snažiť sa navoliť všetkých, ktorých považujeme za dobrých.

Pán poslanec Budaj.

Ja by som chcel sa odraziť od, od uvažovania pána Poliačika nad tým, aké rozporné výnosy a rozporné judikatúry Ústavný súd v minulosti predvádzal. Skutočne je pravda, že od čias Milana Čiča, kedy Ústavný súd mal takéto vedenia a mal často veľmi kľúčové rozhodnutia pred sebou, ktoré z politických dôvodov, očividných politických dôvodov odsúval na čas, povedzme, po voľbách. Hovorím napríklad o otázke, ktorá sa riešila v súvislosti s kandidatúrou viacerých strán pred voľbami ´98. Už od tých čias vieme, že Ústavný súd naozaj funguje pod neustálym straníckym tlakom. Je to pravdepodobne najsilnejšie atakovaný, formálne v ústave nezávislý orgán, o ktorý zápasí stranícka moc, aby ho presiakla, aby ho kontrolovala.
Ústavný súd zároveň v týchto rokoch varovne, varovne musel sledovať, a my s ním, odhalenie esemesiek zatknutého Kočnera, ktorý sa domáhal od svojich komplicov, aby mu pomohli kontaktami na niektorých sudcov Ústavného súdu, ktorý mali práve ten charakter, že on si mohol trúfnuť ich považovať za svojich ochrancov, lebo pochádzali z istej politickej strany. Tento tieň a neustály problém Ústavného súdu mal dostať korunu v tom, že priamo predseda najsilnejšej strany pôjde za predsedu Ústavného súdu. A to je situácia, o ktorej aj pán Poliačik hovorí ako zlomovej, a v tomto zmysle má pravdu, je to, dotiahlo sa to do úplnej nefunkčnosti Ústavného súdu. Tak ďaleko to ešte nebolo.

S reakciou na faktické pán poslanec Poliačik.

Ďakujem pekne. K Alojzovi Baránikovi. Mnohí ľudia urobili v minulosti mnohé chyby a ja úplne súhlasím s tým, že nie každý sa zachoval ideálne. Sú tu ľudia, ktorí si mohli viacej vážiť jedinečnú príležitosť na prerobenie tejto krajiny, ktorá sa vyskytla pri vzniku vlády Ivety Radičovej. Všetci sme sa zachovali ako sme sa zachovali, snáď sme sa poučili. A sú tu ľudia, ktorí mohli menej dôverovať autoritatívnym predsedom, ktorí majú tendenciu viacej klamať ako hovoriť pravdu, zistili to neskoro. Tiež sa snáď poučili a dúfam, že všetci, ktorí tu sedíme a záleží nám na tom, aby sa Slovensko niekam pohlo, sme sa poučili z týchto vecí a z toho poučenia bude vzrastať aj vyššia stabilita akejkoľvek ďalšej vlády, ktorá si na svoje plecia to bremeno reštartovať krajinu zoberie.
K Ondrejovi. Úplne súhlasím, ja som sa skôr na to pozeral z pohľadu poslanca alebo poslancov, ktorí nejakým spôsobom reagujú na správanie sa väčšiny v parlamente, ale s tézou, že nie je možné si povedať, že ideme teda navoliť iba šiestich, aby sa akože formálne sfunkčnil súd, že takéto rozmýšľanie je neprijateľné, s tým úplne súhlasím.
Ďakujem pekne.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, teraz otváram možnosť prihlásiť sa k tomuto bodu ústne. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy, prihlásil sa jeden poslanec.
Pán poslanec Budaj, nech sa páči.