45. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Tak ja by som len zopakovala, aký je cieľ tohto navrhovaného zákona. Je reagovať na niektoré kauzy znečistenia pitnej vody a zlepšiť informovanosť spotrebiteľov o kvalite odoberanej pitnej vody. To, že je to veľmi dôležité, sme si mohli všimnúť aj v súčasnosti, keď na Slovensku prebiehajú Majstrovstvá sveta v hokeji, kde jedno z opatrení bolo, že je nevyhnutnou podmienkou organizátorov, aby kontrolovali dodávku pitnej vody. Takže znamená, že asi tá dôvera v dodávku, od dodávky od prevádzkovateľa asi nestačí, keď musia robiť osobitnú kontrolu pitnej vody na kohútiku.
Tento návrh zákona je tu druhýkrát už v parlamente a reaguje na situáciu, ktorá sa stala pred rokom zhruba, alebo rokom a pol na Žitnom ostrove, kde dodávateľ dodával pitnú vodu s obsahom, vysokým obsahom atrazínu a títo ľudia o tom neboli informovaní, tak ako nie sú ani informovaní o iných látkach, ktoré sa môžu v pitnej vode, v pitnej vode nachádzať, a vlastne dozvedajú sa o tom až keď náhodným spôsobom hygiena znečistenie zistí. Pretože stále nie sú dostatočne účinné projekty, programy na kontrolu možného znečistenia z dôvodu aj toho, že znečistenie podzemnou vodou putuje. To znamená, že keď v minulosti voda bola dobrá, kvalitná, tak nemusí to platiť o niekoľko mesiacov, respektíve rokov. Žiaľ, je to takto práve na Žitnom ostrove.
Ale nie je to len na Žitnom ostrove, je to aj na iných oblastiach Slovenska. S hrôzou počúvam informácie o tom, čo sa deje na východnom Slovensku, kde sa našli na bývalom družstve, v bývalom družstve množstvo sudov obsahujúcich toxické látky, ktoré sa vyplavujú do podzemia v našom trojuholníku smrti pri Strážskom. Samozrejme, dostáva sa to do podzemných vôd, ktoré ľudia používajú. To znamená, že návrhom zákona sa upravuje, aby poskytovateľ pitnej vody vlastne vodu pre ľudskú spotrebu bol povinný informovať o kvalite dodávanej pitnej vody na základe porovnaní limitných hodnôt tak, aby vedel sa vlastne človek rozhodnúť, akú, či tá voda je preňho vyhovujúca, nemusí byť škodlivá, ale môže mať aj možno vyšší obsah dusíka, čo môže byť pre, pre niekoho, niekoho zdravotne nevhodné. Čiže je to normálny tovar, ktorý sa dodáva. Na iných výrobkoch máme presný rozbor, analýzu, čo sa v dodávaných výrobkoch potravinových vyskytuje, ale pri pitnej vode túto informáciu nemáme.
V druhom, druhej časti, kde teda hovoríme o tom, že cieľom zákona je znížiť odpad z obalov. Už dnes máme rôzne obchodíky, takzvané zero-waste prevádzky, kde si človek môže doniesť vlastnú nádobu a vlastne si ako keby načapovať sypaný tovar alebo pracie prášky alebo aj niektoré tekuté výrobky, sirupy alebo podobne, avšak nie je to bežné v iných prevádzkach, kde niektoré, niektoré predajne v tichosti akceptujú, keď si ľudia donesú vlastné vrecká na pečivo, vlastné obaly na krájanú salám alebo podobne. Avšak niektoré prevádzky sa takémuto spôsobu bránia z titulu toho, že majú obavu, že by porušovali predpisy. Čiže týmto návrhom zákona chceme dať vlastne signál, aby prevádzky, ktoré uznajú, že ten tovar sú ochotní a schopní takýmto spôsobom spotrebiteľovi poskytnúť, tak bude na ich zvážení, aby mohli tovar zabaliť do doneseného obalu. Nebude to povinnosťou, ale bude to zákonnou možnosťou pre predajcu. To je podstata tohto zákona a verím, že tak ako všetci pijeme vodu bez ohľadu na to, aká je politická príslušnosť, myslím si, že každý z nás by mal mať záujem o tom vedieť, akú vodu pije, nielen keď si kúpime balenú vodu, tam ten obsah máme. Ale keď si načapujeme z vodovodu, tak možnože o nej vieme, či je tvrdá alebo mäkká alebo podľa toho, že ako sa nám mydlo rozpúšťa na rukách, ale žiadnu inú informáciu nemáme. A taktiež ten druhý bod, kedy by sme výrazným spôsobom mohli obmedziť tvorbu platových odpadov. Tak verím, že podporíte tento návrh zákona.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Tu by som chcel len pripomenúť, že pri zverejňovaní kvality tejto vody je dôležité povedať to, že toto nebude mať žiadne nejaké zvýšené náklady pre dodávateľa, pretože on tieto, túto kvalitu vody musí tak či tak riešiť a musí ju tak či tak mať. Čiže nebude to znamenať nič pre neho navyše.
Ďalšia vec, ktorú treba pripomenúť, je to, že ako užívateľ vody a používateľ, ktorý je každý z nás, by sme mali mať naozaj toto právo vedieť. A treba oceniť v tomto návrhu alebo teda robili sme to tak, že aby to nebolo nejak posielané ľuďom, aby nevznikali nejaké ďalšie náklady pre dodávateľa a teda aj pri ochrane životného prostredia, že je možnosť na dodávateľovi ako, aby si určil, akým spôsobom chce informovať. Čiže napríklad to kľudne môže byť vo forme, respektíve vo faktúre, ktorá je posielaná buď elektronicky, kde kľudne táto informácia môže byť zverejňovaná, a týmto sa vlastne naplní litera zákona, ktorú chceme takto upraviť. A teda ľudia si budú môcť na základe tohto pozrieť, aká je ich kvalita vody, respektíve ak tomu nebudú rozumieť, čo asi väčšina z vás nerozumie, môžete toto kľudne zaniesť odborníkovi z tejto oblasti, ktorý bude mať relevantný doklad pred sebou. Na základe toho sa bude môcť k tomu vyjadriť a tým pádom môžme aj predchádzať možno dlhodobému dodávaniu nekvalitnej vody.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za doplnenie. Áno, je to presne tak. Ja by som ešte chcela doplniť, že vlastne tá analýza nebude sa robiť na kohútikoch, kde robí vlastne hygiena kontrolu vody, ale na zdroji. To znamená tam, kde ten distribútor tú vodu upraví, vyčerpá z nejakého zdroja, upraví ju a následne ju distribuuje do siete. Čiže naozaj je to, bude už na ňom, akým spôsobom túto informáciu poskytne, či to bude na internete, ale tak, aby každý, kto vodu odoberá, vedel napríklad aj, kde je jeho zdroj. Pretože ani v Bratislave nie každý odberateľ pitnej vody vie, kde je jeho zdroj pitnej vody, či v Šamoríne, či na Sihoti alebo niekde inde. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predseda, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi predniesť ďalší návrh mňa a kolegov z SAS, ktorý je zo sady návrhov, ktoré by mali zlepšiť podnikateľské prostredie. Tento konkrétne by mal znížiť finančnú aj administratívnu záťaž. Je to návrh, ktorým sa mení zákon č. 311/2001 Z. z. je to Zákonník práce a mení sa zároveň zákon č. 595/2003 o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.
Predmetnou úpravou sa umožňuje zamestnancovi v prípade zabezpečovania stravovania zamestnávateľom prostredníctvom stravovacích poukážok zvoliť si namiesto stravovacích poukážok finančný príspevok na stravovanie vo výške, v akej by zamestnávateľ mal povinnosť prispieť na teplé hlavné jedlo. Navrhujeme zaviesť povinnosť pre zamestnávateľa zabezpečovať stravovanie svojim zamestnancov vo všetkých smenách na základe dohody s nimi nasledovnými spôsobmi: buď poskytovaním jedného teplého jedla, hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej smeny vo vlastnom v stravovacom zariadení, alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, ak zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie týmto spôsobom, alebo poskytovaním stravovacích poukážok pre zamestnancov alebo poskytovaním finančných príspevkov na stravu pre zamestnancov. Navrhujeme, aby v prípade zabezpečovania povinného stravovania formou finančného príspevku bol tento na strane zamestnanca oslobodený od dane a to bez požadovania lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára.
Navrhované znenie zabezpečí zrovnoprávnenie nárokov zamestnancov pri poskytovaní finančného príspevku na stravovanie tým, že od dane bude oslobodený každý finančný príspevok na stravovanie. Rovnako ako sa umožní výber možnosti zabezpečenia stravovania zamestnancov, predložený návrh umožňuje samostatne zárobkovo činným osobám, teda živnostníkom, uplatniť si daňové výdavky na stravovanie za každý odpracovaný deň formou paušálnych výdavkov vo výške stravného na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách.
Dámy a páni, tento návrh zákona má mnoho výhod. Ja sa budem snažiť len na niektorých z týchto, výhodách, demonštrovať to, aká je to vlastne v súčasnej podobe hlúposť. A skúsim vyzdvihnúť aj tie výhody, ktoré by obnášal nami navrhovaný návrh, a teda konkrétne, že by bola možnosť sa dohodnúť medzi zamestnancom a zamestnávateľom, či mu bude poskytovať, zamestnancovi, konkrétne teplé jedno alebo mu dá finančný príspevok alebo stravné lístky. Ak by takáto možnosť voľby bola, vznikne vyššia sloboda a voľnosť v stravovaní.
Predstavte si situáciu, že v blízkosti firmy, kde pracujete, je možno taká reštaurácia, v ktorej vám nechutí. Je lacnejšia alebo má iné vami preferované parametre, ale neberú v nej vaše stravné lístky. Potom je tam taká, v ktorej vám síce nechutí, ale berú tam tieto stravné lístky. No nepriamo vás tento systém núti chodiť tam, kde vám ani nechutí, kde je to možno drahšie a do zariadenia, ktoré by ste si inak nevybrali, ak by ste mali príspevok v peniazoch.
Ďalšie. Ak by prešiel nami navrhovaný zákon skončí obmedzovanie ľudí so špeciálnym stravovacím režimom. Máme medzi sebou mnoho ľudí, ktorí si nosia do práce stravu z domu. Možno že majú na to rôzne dôvody, sú to celiatici, sú to vegetariáni, sú to ľudia s rôznymi zdravotnými obmedzeniami, jednoducho nevyhovuje im za stravné lístky sa stravovať v nejakej blízkej reštaurácii, chcú si kupovať, respektíve prinášať stravu z domu.
Ďalšia výhoda. Odpadla by povinnosť zamestnanca kupovať si tieto stravné lístky. My veľmi dobre vieme, že tieto stravné lístky nekupuje len zamestnávateľ, ale skladá sa na ne zamestnanec aj zamestnávateľ. A táto sloboda voľby tu nie je, jednoducho zamestnanec chce, nechce, musí sa na tieto stravné lístky svojimi vlastnými peniazmi poskladať. Znížia sa náklady pre zamestnanca, nielen zamestnávateľa, ale aj zamestnanca, pretože zo stravných lístkov sa nevydáva. Neraz som nielen ja, ale určite aj mnohí z vás svedkami toho, že ľudia si za tieto stravné lístky, keď im to nevyjde presne v tej sume, v akej majú nominálne hodnoty, tak si potom pri pokladni dokupujú kadejaké cukrovinky, kadejaké žuvačky, kadejaké, neviem čo všetko, a toto jednoducho nie je, nie je potrebné. Toto zase len núti ľudí si kupovať niečo, čo by si normálne nekúpili, ale len aby teda využili túto, respektíve, aby kompenzovali tú nevýhodu, že im z toho nevydajú, tak si tam kupujú rôzne veci, ktoré nechcú, a ešte aj tak sa im často krát stáva, že nejaké drobné im z toho nevydajú. Stravné lístky môžu prepadnúť. Čiže tento, táto cenina má obmedzenú platnosť a ak človek patrí medzi tých, ktorí ich nemajú kde priebežne využívať, že pravidelne ich proste nepoužívajú, len raz za čas za ne spravia nejaký nákup a nechajú ich niekde vo vrecku, v bunde, niekde ich založia, tak sa môže kľudne stať, že im prepadne ich platnosť a jednoducho prídu o túto, dokonca aj o svoje peniaze, neprídu len o ten príspevok od firmy, ale prídu aj o svoje peniaze, pretože po dobe exspirácie týchto lístkov si za tie lístky už nič nekúpia.
Znížia sa samozrejme náklady aj pre zamestnávateľa. Pretože na to, aby zamestnávateľ finančný príspevok poskytol zamestnancovi, musí živiť sprostredkovateľskú firmu. To znamená, zamestnávateľ dáva peniaze svojmu zamestnancovi cez tretiu osobu a tejto za to dáva poplatok. Ak si odmyslím zbytočnú byrokraciu, ktorá súvisí s týmto vybavovaním, platením, doručovaním a tak ďalej a inými službami, tak tieto poplatky skutočne nie sú zanedbateľné. A čo je na tom asi najjasnejšie, presne o toto zrejme ide. Toto je tak silný lobing sprostredkovateľských firiem, že jednoducho tak nelogická, tak nevýhodná, tak obmedzujúca forma poskytovania príspevku tu dlhé roky dokáže prežiť, to je, to je naozaj výsledok tak neuveriteľne silného lobizmu, že to naozaj, teda chcela som povedať, že nemá obdobu, no má obdobu, lebo sme toho svedkami asi na každom kroku, ale, ale patrí to naozaj medzi tých fakt top kandidátov lobizmu, čo sa tu deje.
Dámy a páni, tento návrh zákona, ktorý predkladáme, je výhodný aj pre zamestnancov, aj pre zamestnávateľov. Zamestnávatelia budú aj naďalej prispievať na stravovanie svojich zamestnancov. Tento príspevok nebude zdanený, nebude zodvodovaný, častokrát sa to totižto takto, takto mylne komunikuje, že z toho budú proste platiť dane alebo odvody, no nebudú. Tak je ten návrh zákona postavený a dokonca ho, sme ho postavili aj tak, aby aj živnostníci si mohli uplatniť tento príspevok na stravné.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie. Návrh zákona nebude mať vplyv na verejné financie, podnikateľské prostredie, nebude mať sociálny vplyv, ani vplyv na životné prostredie a informatizáciu spoločnosti. Účinnosť navrhujeme od 1. augusta 2019. Keďže nejde o žiadnu daňovú ani inú povinnosť, ide skutočne o zrušenie nejakej povinnosti, ktorou štát núti jedného podnikateľa kupovať si služby od iného podnikateľa. Preto si dovolím poprosiť o podporu predloženého návrhu zákona.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 1444. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1538 z 25. apríla 2019 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 17. júna 2019 a v gestorskom výbore do 18. júna 2019.
Prosím, pán predseda, otvorte všeobecnú rozpravu.

Prajem všetkým príjemné dobré ráno. Vážená pani predsedajúca, panie poslankyne, páni poslanci, tak ako som včera avizovala, tak spravodajcovanie som vzala namiesto pána poslanca Mihála. Aby to malo aj nejakú pridanú hodnotu, tak som si vyžiadala k tomuto návrhu zákona stanovisko ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, z ktorého vyberiem len krátku časť v prípade možného zapracovania potom, pokiaľ by sme zákon posunuli do druhého čítania. Takže pôjdem po takých kľúčových paragrafoch.
Ministerstvo práce neodporúča súhlasiť s časťou návrhu skupiny poslancov, ktorá sa týka novelizácie § 152 Zákonníka práce. Primárnym cieľom § 152 Zákonníka práce je zabezpečenie stravovania zamestnancom ako súčasť sociálnej politiky zamestnávateľa priamo, to jest jedlo, strava sa zabezpečí cez stravovacie zariadenie, alebo nepriamo poskytnutím stravovacích poukážok, ktoré sa môžu využiť len na nákup jedla, stravy.
Účelom § 152 Zákonníka práce je, aby zamestnávateľ za určených podmienok zabezpečil zamestnancom stravovanie, to jest aby sa počas pracovnej zmeny mohli najesť. S cieľom zabezpečiť stravovanie je spojený aj cieľ, aby zamestnávateľ zamestnancovi prispel na stravovanie, to jest nie zaplatil ho v celom rozsahu, ale aby v určitom rozsahu znášal náklady na jeho úhradu. V nadväznosti na niektoré výnimočné a osobitné situácie, napr. zamestnanec s osobitným režimom, zdravotné dôvody a nemožnosť využitia žiadneho zo spôsobov stravovania, sa zaviedol tzv. finančný príspevok.
Návrh poslancov je zameraný len na prispievanie na stravovanie, to jest zanikla by povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť stravovanie a bola by nahradená výlučne poskytnutím peňazí, to znamená rozpor s cieľom Zákonníka práce – zabezpečenie stravovania. Finančný príspevok je v súčasnosti len okrajová možnosť a výnimočná forma kompenzácie za neposkytnutie stravy v prípade, keď zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie inými zákonnými spôsobmi. Zavedením možnosti výberu medzi poskytnutím jedla, stravy a finančným príspevkom môže významne vzrásť riziko, že
1. zamestnanec ho nepoužije na zabezpečenie stravy vo forme hlavného teplého jedla a k nemu vhodného nápoja,
2. zamestnanec ho nepoužije ani na nákup potravín, z ktorých si môže sám pripraviť teplé hlavné jedlo.
Ďalej k jednotlivým bodom:
K § 152 ods. 2
a) Navrhované znenie neupravuje základnú podmienku, kedy vzniká zamestnancovi nárok na zabezpečenie stravovania zo strany zamestnávateľa, podmienka výkonu práce v rámci pracovnej zmeny viac ako štyri hodiny je z návrhu vypustená. Takisto nie je riešená možnosť poskytnúť ďalšie hlavné jedlo pri pracovnej zmene, ktorá trvá viac ako 11 hodín.
b) Navrhované znenie nie je v súlade s dôvodovou správou. Podľa dôvodovej správy sa má úpravou umožniť zamestnancovi v prípade zabezpečovania stravovania zamestnávateľom prostredníctvom stravovacích poukážok zvoliť si miesto stravovacích poukážok finančný príspevok na stravovanie vo výške, v akej by zamestnávateľ mal povinnosť prispieť na teplé hlavné jedlo. Navrhovaný § 152 ods. 2 Zákonníka práce však uvádza tri spôsoby zabezpečenia stravovania. Okrem stravovacích poukážok a finančného príspevku aj poskytnutie hlavného jedla v stravovacom zariadení.
c) Navrhované znenie môže v praxi vyvolávať aplikačné problémy z dôvodu, že obidve dohody o spôsobe zabezpečenia stravovania sú rovnocenné. Dohoda so zamestnancom nie je napríklad podmienená tým, že prichádza do úvahy iba vtedy, ak sa zamestnávateľ nedohodol o spôsobe zabezpečenia stravovania so zástupcami zamestnancov, alebo ak u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov.
d) Navrhované znenie predpokladá dohodu so zamestnancom o spôsobe zabezpečovania stravy, stravovania. Pokiaľ časť zamestnancov nebude súhlasiť so zmenou spôsobu zabezpečenia stravovania, napríklad že by sa doteraz poskytované stravovacie poukážky mali nahradiť finančným príspevkom, zamestnávateľ bude povinný pre túto časť zamestnancov aj naďalej zabezpečovať stravovanie formou stravovacích poukážok, čím sa zamestnávateľovi zvýši administratívna náročnosť pri zabezpečovaní stravovania.
e) Z hľadiska možného zneužitia dominantného postavenia zamestnávateľa v tejto oblasti by boli ohrození zamestnanci, ktorých pracovné podmienky neupravuje kolektívna zmluva.
Ďalej k § 152 ods. 6
a) Navrhované znenie nie je v súlade s dôvodovou správou. Podľa dôvodovej správy by finančný príspevok na stravovanie mal byť vo výške, v akej by zamestnávateľ mal povinnosť prispievať na teplé hlavné jedlo. Podľa navrhovaného § 152 ods. 6 výška finančného príspevku predstavuje 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu podľa zákona o cestovných náhradách.
b) Výška finančného príspevku vo výške 55 % stravného pre pracovné cesty v trvaní 5 – 12 hodín je maximálny príspevok zamestnávateľa pri iných spôsoboch zabezpečovania stravovania, to znamená teplé jedlo, stravovacia poukážka, a rozdielnou výškou príspevku pri tomto spôsobe zabezpečenia stravovania sa zvýhodňuje táto forma. Výška príspevku na stravovanie by mala byť rovnaká pri všetkých spôsoboch zabezpečovania stravovania.
c) Pri poskytovaní finančného príspevku sa zamestnancovi na stravovanie neprispieva zo sociálneho fondu.
A v závere, z pohľadu zdaňovania možno kladne hodnotiť návrh na oslobodenie finančného príspevku od dane z príjmov, nakoľko:
1. Príspevok na stravovanie poskytovaný nepeňažnou formou je oslobodený od dane z príjmov, § 5 ods. 7 zákona o dani z príjmov, a tým aj od odvodov na sociálne poistenie a zdravotné poistenie.
2. Finančný príspevok podlieha dani aj odvodom na sociálne poistenie a zdravotné poistenie s výnimkou finančného príspevku poskytovaného zamestnancovi v prípade, ak na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára nemôže zo zdravotných dôvodov využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom. V ostatných prípadoch, to jest ak povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancom stravovanie vylučujú podmienky výkonu práce na pracovisku alebo ak zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce, finančný príspevok podlieha dani aj odvodom na sociálne poistenie a zdravotné poistenie.
Takže dávam na zváženie a v prípade zapracovania niektorých naozaj tých odborných alebo kľúčových častí veľmi rada tento návrh podporím. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem, pani predsedajúca, za slovo.
Cieľom predloženého návrhu je zákonné ukotvenie pravidla, aby Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky každoročne predkladalo Národnej rade Slovenskej republiky správu o stave a úrovni vzdelávania v školách, školských zariadeniach a pracoviskách praktického vyučovania, ktorú ministrovi každoročne predkladá hlavný školský inšpektor za príslušný školský rok na základe inšpekčných zistení a ďalších zistení.
V súčasnosti Národná rada Slovenskej republiky uplatňuje svoju kontrolnú pôsobnosť voči vláde Slovenskej republiky a jej členom rôznymi spôsobmi, napríklad vyslovuje súhlas s programovým vyhlásením vlády Slovenskej republiky, schvaľuje štátny rozpočet, uznáša sa na vyslovení nedôvery vláde alebo jej členom. Plnenie úloh bežnej agendy kontroluje Národná rada každoročne formou prerokovania rôznych správ, v ktorom jednotlivé štátne orgány bilancujú svoju činnosť. Zakotvením povinnosti pre ministerstvo školstva predkladať Národnej rade Slovenskej republiky správu o stave a úrovni vzdelávania za príslušný školský rok do zákona sa zvýrazní kontrolná právomoc najvyššieho zákonodarného orgánu voči exekutíve a Národná rada Slovenskej republiky získa cenný informačný podklad pre svoju zákonodarnú činnosť.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Podotýkam, že návrh zákona nebude mať vplyv na verejné financie ani na podnikateľské alebo životné prostredie.
Ďalej by som sa potom k zákonu vyjadrila do rozpravy, do ktorej sa hlásim ako prvá.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Takže, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní výbory prerokovali do 17. júna 2019 a gestorský výbor do 18. júna 2019.
Prosím, pani predsedajúca, otvorte všeobecnú rozpravu, kde sa dovolím prihlásiť sa hneď po pani predkladateľke.

Ďakujem za slovo. V parlamentnom školskom výbore býva dobrým zvykom, že sa na jeho pôde každoročne prerokúva správa Štátnej školskej inšpekcie o stave a úrovni vzdelávania v školách za predchádzajúci školský rok. Tento dobrý zvyk nemá oporu v zákone, no napriek tomu je správa na výbore prerokúvaná pravidelne.
Táto tradícia sa zaviedla dávno, dnes už ani sám predseda školského výboru nevie, kedy to bolo, ale je to dobrá tradícia, ktorá sa dodržiava. Táto tradícia ponúka členom školského výboru príležitosť oboznámiť sa so zisteniami inšpekcie a s odporúčaniami, ktoré inšpekcia adresuje nielen školám, ale aj ministerstvám, a to nielen ministerstvu školstva a zákonodarnému orgánu. Potiaľ je to celé dobre.
Problémom však je, že často ide len o dosť povrchné formálne prerokovanie, ktoré obvykle prebieha pod časovým tlakom bez potrebného priestoru na položenie viacerých otázok a bez možnosti diskutovať o odpovediach ministra alebo ministerky alebo hlavnej školskej inšpektorky, a aj to už je takou nepísanou tradíciou.
Napriek tomu, že nie som členkou školského výboru, prerokúvania správy sa zúčastňujem pravidelne. Robila som tak dokonca ešte pred nástupom do parlamentu z pozície odbornej verejnosti. Môžem teda porovnávať, koľko vážnosti zvykne výbor správe prikladať, a musím úprimne povedať, že na môj vkus obvykle príliš málo. Je pravda, že správa inšpekcie býva zaradená na rokovanie výboru medzi množstvo iných bodov a že niekedy naozaj sa nedá inak, len ju preletieť ako na schôdzi v apríli tohto roka, kedy výbor rokoval naozaj vyše osem hodín. Zlý manažment schôdzí výboru by však nemal byť ospravedlnením toho, že sa závažným zisteniam, o ktorých správa informuje, poslanci dostatočne nevenujú ani následne vo svojej práci.
Faktom tiež je, že informácie zo správy sa obvykle k ostatným poslancom, členom iných výborov nedostanú vôbec. Toto tvrdenie možno oprieť o parlamentnú skúsenosť. Inak si totiž neviem vysvetliť, prečo koaliční poslanci tak často ignorujú opozičné návrhy, ktoré sledujú zlepšenie podmienok vzdelávania, a prečo predkladajú a podporujú také návrhy, ktoré namiesto skvalitnenia školstva sledujú úplne iné zámery či skôr záujmy. Ako príklad možno uviesť viacero koaličných počinov len na tejto aktuálnej schôdzi. Prelomenie veta prezidenta a schválenie zákona o pedagogických zamestnancoch, ktorý kritizujú samotní učitelia, zalepenie očí rodičov prvákov stoeurovkou na nákup školských pomôcok namiesto záruky, že v každej škole na Slovensku budú ich deti vítané a odborne vedené, či predloženie návrhu koaličných poslancov na zavedenie povinnej školskej dochádzky v materských školách, ktorý, zdá sa, navrhovatelia napokon stiahnu, taký je to nepodarok.
Zároveň by som mohla uviesť celý rad návrhov zákonov, ktoré mohli mať pozitívne dopady a ktoré neboli v tomto volebnom období podporené koaličnou väčšinou čisto z politických dôvodov. Preto navrhujem, aby bola táto správa inšpekcie prerokúvaná každoročne nie iba na školskom výbore, ale v pléne Národnej rady.
Nerobím si ilúzie, že sa vďaka tomu poslanci, ktorí sa doteraz o školstvo nezaujímali, stanú zrazu osvietenými reformátormi alebo že sa koaliční kolegovia akurát pri návrhoch o vzdelávaní vzdajú politických žetónov a podporia dobré opozičné návrhy. Domnievam sa však, že by bolo od nás ako od zákonodarcov múdre a prezieravé pripraviť na takúto možnosť nový parlament, ktorý vzíde z najbližších parlamentných volieb a ktorý možno bude mať, pevne dúfam, viac motivácií otáčať kormidlo v politike smerom k posilneniu zodpovednosti v zákonodarnej oblasti. Som toho názoru, že inšpekčná správa je hodná pozornosti v poslaneckom pléne rovnako ako správa komisárky pre deti a komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím alebo správa verejnej ochrankyne práv, či správa o členstve Slovenskej republiky v Európskej únii, ktorej sme včera venovali takmer celý deň.
Je mi jasné, že formálne má Štátna školská inšpekcia odlišné postavenie ako spomínané ľudskoprávne inštitúcie. No napriek tomu si myslím, že v niečom je ich práca podobná a že prerokovanie inšpekčnej správy v pléne pomôže v konečnom dôsledku doplniť aj obraz o napĺňaní základných ľudských práv, nakoľko právo na vzdelanie táto inšpekčná správa na viacerých miestach tematizuje. Zároveň som presvedčená, že správa prináša každoročne tak závažné zistenia v oblasti vzdelávania, že je priam nevyhnutné, aby boli vypočuté v pléne. Našou úlohou je poznať príčiny problémov v školstve, na ktoré správa upozorňuje, a tlačiť na tie najlepšie riešenia.
Tieto svoje tvrdenia si dovolím zdôvodniť vybranými citátmi zo správy. Na úvod zarámcujem dôležitosť správy konkrétnymi číslami. Zistenia v správe vychádzajú z 1 374 vykonaných inšpekcií. Kontrolovaných bolo 1 156 štátnych škôl, 129 súkromných a 89 cirkevných. Z celkového počtu inšpekcií bolo vykonaných 210 inšpekcií v materských školách, 579 v základných školách, 445 v stredných školách a 75 v školách pre žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a v školských zariadeniach výchovného poradenstva a prevencie. Na inšpekčnom výkone a pri riešení sťažností sa podieľalo 163 školských inšpektorov. Na výkon školskej inšpekcie bolo prizvaných 106 odborníkov z praxe a dve osoby na základe poverenia príslušnej cirkvi. Nedá sa teda povedať, že zistenia, ktoré sú v správe zosumarizované, nie sú relevantné, že neponúkajú dostatočne komplexný obraz o kvalite vzdelávania v našich školách. Naopak. Niektoré zistenia sú o to alarmujúcejšie, že upozorňujú na pochybenia nie náhodné, nie na úrovni individuálnych zlyhaní, ale na úrovni zlyhávania systému ako celku.
Som presvedčená, že tieto zistenia majú silu korigovať naše obvyklé predstavy o tom, ako funguje naše školstvo a čo treba robiť, aby fungovalo lepšie. Ak by napríklad predkladatelia poslaneckého návrhu na zavedenie povinnej školskej dochádzky pre päťročné deti v materských školách čítali aktuálnu inšpekčnú správu pozornejšie, nemohli by sa vo svojom návrhu venovať iba zvýšeniu dostupnosti predprimárneho vzdelávania, ale museli by zároveň uvažovať aj o opatreniach na skvalitnenie vzdelávania v škôlkach. Obzvlášť, ak chcú návrhom pomôcť deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia, ako uviedli v dôvodovej správe. V inšpekčnej správe sa totiž uvádzajú zistenia, ktoré k tomu vyslovene nabádajú.
Inšpekcia nás napríklad upozorňuje na to, že v materských školách majú mnohé deti z marginalizovaných rómskych komunít vzhľadom na jazykovú bariéru problém reagovať na pokyny učiteľov v slovenčine a že na to, aby sa naučili poriadne po slovensky, zďaleka nestačí, že do škôlky chodia. Inšpekcia v správe totiž ďalej upozorňuje na to, že viaceré problémy detí zo sociálne znevýhodneného prostredia možno síce v procese vzdelávania v škôlkach riešiť, no nie vždy sa to materským školám darí. Medzi dôvody slabšieho prospievania týchto detí inšpekcia radí napríklad nedostatok motivácie a angažovania sa zo strany učiteliek, ich nedôsledné sledovanie činnosti detí, absenciu individuálneho prístupu a spätnej väzby, ale aj nevhodnosť niektorých učebných postupov, pomôcok a hračiek.
Otázka teda znie, nakoľko pomôže deťom s iným materinským jazykom, ktoré sú navyše zo sociálne znevýhodneného prostredia, formálne zavedenie povinnosti absolvovať vzdelávanie v materskej škole, keď inšpekcia ukazuje, že materské školy nedostatočne rozvíjajú potenciál týchto detí. Táto otázka je namieste, pretože inšpekcia ďalej konštatuje, že, citujem: "Výchovno-vzdelávacie potreby detí, ich rozvojové a výkonové možnosti a momentálne dispozície boli rešpektované učiteľkami iba v necelej polovici pozorovaných činností a že deti z marginalizovaných rómskych komunít často vyžadovali usmernenie a pomoc učiteľov, no nie vždy ju dostali."
Pýtate sa, ako je to možné? Inšpekcia ponúka vysvetlenie. Citujem: "Pri výchove a vzdelávaní diagnostikovaných detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami učiteľky nie vždy implementovali odporúčania poradenských zariadení, ktoré sa týkali konkrétnych oblastí ich rozvoja." A celkový obraz sa nám začína črtať, keď to dokreslím nasledovnými zisteniami. Citujem: "Učebný záujem, aktivitu, kooperovanie, samostatnosť, sebadôveru, spokojnosť a výkony detí negatívne ovplyvnili učitelia preferovaním frontálnej formy výučby, v ktorej výrazne dominovali slovné metódy, zväčša monologické." Koniec citátu.
A teraz sa pýtam ja? Preferovanie formálnej formy výučby, frontálnej formy výučby nielen v základných, ale už v materských školách? Dominancia slovných metód, zväčša monologických v triede plnej malých hravých detí? To ide absolútne proti detskej prirodzenosti a proti ich vzdelávacím potrebám. Zdá sa teda, že práca materských škôl naráža na isté limity. Podľa inšpekcie v nich vzdelávanie až príliš často prebieha spôsobom, ktorý je čo najjednoduchší pre pedagógov, no ktorý prehliada špecifické potreby konkrétnych detí, nevyrovnáva ich hendikepy a neumožňuje im optimálne napredovať.
Do tohto nelichotivého obrazu zrazu logicky zapadá aj ďalšia skutočnosť, na ktorú poukázala inšpekcia. Upozornila, že v materských školách je len minimum detí so zdravotným znevýhodnením. V súhrnnej správe sa výslovne uvádza, citujem: "Z nepomeru medzi počtom kontrolovaných materských škôl v rámci komplexných inšpekcií a počtom škôl, ktoré vzdelávali deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, vyplýva, že vzdelávanie detí so zdravotným znevýhodnením je v materských školách skôr výnimkou ako pravidlom." Koniec citátu. Dnes je už pritom nespochybniteľné, že tak ako deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, aj deti so zdravotným znevýhodnením potrebujú byť začlenené do vzdelávania a procesov socializácie čo najskôr, ak chceme, aby z nich vyrástli vzdelaní, sebavedomí a čo najviac samostatní dospelí.
V škôlkach však chýbajú asistenti, špeciálni pedagógovia, liečební pedagógovia, logopédi, ale aj zdroje na bezbariérovú opravu priestorov a potrebné vybavenie. Inšpekcia upozorňuje na to, že nedostatočné personálne a materiálno-technické vybavenie škôlok možno považovať za hlavné dôvody, pre ktoré dnes nie sú škôlky voči deťom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami dostatočne ústretové.
To je upozornenie pre nás, vážené kolegyne a kolegovia! Pre nás zákonodarcov je to výzva urýchlene prijať opatrenia, aby ústretové boli. Zavedenie povinnej školskej dochádzky do nepripraveného prostredia takýmto opatrením rozhodne nie je.
Na záver si ešte dovolím upozorniť aj na niektoré závažné zistenia v oblasti základných škôl. Inšpekcia v správe napríklad konštatuje, že takmer polovica škôl, až 48,8 %, mala vyhotovený školský vzdelávací program iba formálne, čo im neumožňovalo v plnom rozsahu a kvalitne realizovať výchovu a vzdelávanie v súlade s princípmi a cieľmi školského zákona. Až polovica základných škôl! V správe sa uvádza, že v niektorých školách neboli ciele vzdelávania zadefinované reálne, nerešpektovali osobitosti vzdelávaných žiakov, napríklad z marginalizovaných rómskych komunít, a niekde vôbec nezodpovedali reálnym personálnym, priestorovým alebo materiálno-technickým podmienkam. Tak na čo sa to hráme, čo to potom tie školy do tých školských programov vlastne uvádzajú, keď nemajú tie podmienky na to vzdelávanie tak, ako tvrdia?
Citujem zo správy: Učebné plány v pätine škôl nerešpektovali poznámky rámcových učebných plánov alebo neobsahovali vlastné poznámky o organizácii výchovno-vzdelávacieho procesu, čo znamená, že sa neprihliadalo na špecifické potreby žiakov. Neakceptovaním poznámok o delení žiakov na skupiny sa nezohľadňovali špecifiká výučby niektorých predmetov, čím sa nevytvorili primerané podmienky na rozvoj požadovaných schopností a zručností žiakov.
Inšpekcia ďalej upozorňuje, že celkovo sa v základných školách nevyužíva priestor na prispôsobovanie školského programu záujmom a vzdelávacím potrebám konkrétnych žiakov dostatočne.
Za ďalší závažný problém považuje aj nízku mieru odbornosti pri vyučovaní niektorých, najmä prírodovedných predmetov. Nízku odbornosť zaznamenala inšpekcia pri vyučovaní občianskej náuky a etiky. Toto považujem za mimoriadne dôležité. Citujem zo správy: "Takmer v štvrtine subjektov boli tieto predmety, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu pri formovaní osobností žiakov, medziľudských vzťahov a vedú k poznaniu a k obhajobe základných ľudských práv, vyučované v plnej miere neodborne." V školách chýba, opäť citujem, "systematická podpora rozvíjania občianskych a sociálnych spôsobilostí vo vyučovaní. Vyučujúci na viac ako polovici hodín nevytvárali dostatočný časový priestor na diskusiu, na vyjadrenie hodnotových postojov a názorov o preberaných témach, neponúkali príležitosť riešiť, skúmať a prepájať problém s realitou," koniec citátu.
Na pozadí najnovšieho prieskumu o volebných preferenciách stredoškolskej mládeže, ktorý odhalil fascináciu podstatnej časti prvovoličov autoritárskymi, extrémistickými a antisystémovými názormi, ide o alarmujúce zistenie, ktorým by sme mali, ktorému by sme mali v pléne parlamentu venovať pozornosť. Kto, ak nie zákonodarný zbor má poznať nebezpečné trendy v spoločnosti, rozumieť ich príčinám a uvažovať o efektívnej prodemokratickej reakcii? Ak si skutočne uvedomujeme túto zodpovednosť, mali by sme sa chcieť na parlamentnej pôde oboznámiť so správou, v ktorej sa otvárajú aj tieto témy.
Znepokojujúce sú tiež zistenia inšpekcie týkajúce sa prístupu učiteľov k žiakom v základných školách. Učitelia vyžadovali aplikovanie a dodržiavanie pracovných postupov, neposkytli primeraný priestor na uvažovanie, samostatné premýšľanie žiakov, uspokojili sa s krátkymi odpoveďami a na väčšine hodín nedostatočne zapájali žiakov do konštruktívnej diskusie. V 82 % monitorovaných škôl, v 82 (!), sa zistil nedostatok príležitostí na slobodnú diskusiu žiakov o prezentovaných názoroch, čo oslabovalo vytváranie priaznivej atmosféry vyučovania.
Podotýkam, že tu už sme aj na pôde druhého stupňa základnej školy. To sú tínedžeri, to sú budúci prvovoliči, tam sa formujú. Ak sa aj priestor na diskusiu na vyučovaní vytvoril, do aktívnej komunikácie neboli zapojení vždy všetci žiaci, ale prevažne len tí, ktorí pohotovo reagovali na podnety. Absenciu rešpektu k žiakom a ich vzdelávacím potrebám vnímam po prečítaní tejto správy ako jednu z najvážnejších príčin slabého prospievania niektorých žiakov.
Posúďte sami, vážené kolegyne a kolegovia. Výrazné, citujem opäť, "výrazné prispôsobenie obsahu, formulácie alebo obťažnosti úloh na základe schopností a zručností konkrétnych žiakov bolo viditeľné iba na 40 % hodín". Takmer polovica hodín nerešpektuje to, koho majú tí učitelia v triedach. Takmer na tretine hodín učitelia neformulovali výchovno-vzdelávacie ciele tak, aby boli orientované na žiaka, chýbala jednoznačná špecifikácia zadania so zameraním na očakávané výsledky a učenia sa žiakov. Inými slovami, žiaci často na hodine vôbec nerozumeli, čo sa od nich očakáva. Premyslené realizovanie záverečnej spätnej väzby overenia, pochopenia a osvojenia si nových poznatkov absentovalo na 40 % hodín, to je takmer polovica. To znamená, že učitelia často odídu z triedy bez toho, aby si overili, či žiaci vôbec porozumeli tej novej látke.
Až v tretine škôl potom pri hodnotení žiakov vyučujúci síce identifikovali nedostatky v odpovediach, keď ich skúšali, no iba v malej miere prijímali cielené opatrenia na prevenciu zlyhávania žiakov v učení sa a na zvyšovanie úrovne ich úspešnosti. Nehľadali príčiny žiackeho neúspechu a nenavrhovali spôsoby ich odstraňovania.
To všetko sú dôležité informácie, ktoré nám konečne hovoria nielen to, čo ukazujú výsledky rôznych testovaní – a o tom tu hovoríme veľmi často, že rastie počet žiakov, ktorí majú čoraz horšie vzdelávacie výsledky, že narastá priepasť medzi šikovnými žiakmi, ktorí vedia a napredujú, a tými, ktorých výsledky sú podpriemerné. Ale tu sa ponúkajú vysvetlenia, prečo sa tak deje, vážení kolegovia a kolegyne. Mnohí žiaci prepadávajú alebo školu vôbec nedokončia preto, lebo im v školách chýba potrebná pomocná ruka.
Som presvedčená, že práve takéto vysvetlenia sú dôvodom, pre ktorý by sme mali túto súhrnnú správu štátnej školskej inšpekcie každoročne prerokúvať v pléne. Je totiž pre nás mimoriadne cenným podkladom pri príprave návrhov zákonov, pri ich prerokúvaní aj pri hlasovaní o nich. Nenavrhujem nič viac a nič menej len to, aby sme mali v parlamente viac informácií potrebných pre zodpovedný výkon nášho mandátu. Preto vás prosím, kolegyne a kolegovia, o podporu tohto môjho návrhu.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Veľmi oceňujem tento prejav pani kolegyne, kde sa snažila aj konkrétnymi príkladmi tu v tejto našej nie ani intímnej, ale skôr takej komornej atmosfére hovoriť o tom, čo vlastne predkladá inšpekcia na výbore, ktorého som tiež členom, a niektoré veci možno z praktickej veci, teda z praktickej stránky budem hovoriť potom vo svojom príspevku i ja.
Veľmi ma zaujala najmä poznámka, ktorá sa týkala vyučovania občianskej náuky. Nielen o tej neodbornosti, ktorá, žiaľ, je taká, aká je, pretože takto to býva pri predmetoch, ktoré časovou dotáciou sú vytláčané na okraj, čo si vôbec nezaslúžia. Najmä to, že akými formami sa pristupuje k mladým ľuďom, pretože toto by mal byť ten najlepší priestor práve na diskusiu, aby sa učili nielen diskutovať, ale prichádzať aj s argumentmi, ktoré majú pripravené, ktoré jednoducho majú predžuté a oni si, títo mladí ľudia, postupne nájdu inú cestu. Inú cestu, keď sa nediskutuje v školách o veciach, ktoré ich trápia.
Možno taká paralela, asi poznáme všetci film Jurský park, tam je taký známy slogan, že život si vždy nájde cestu. Tak aj títo mladí ľudia si pre porozumenie a komunikáciu tiež nájdu cestu. Otázne ale je, aká tá cesta je, pretože potom môžu prísť k skupinám, ktoré hlásajú rôzne extrémne názory a tí si ich vypočujú. Tí si ich vypočujú, my o tom vieme, Picciolini ako bývalý člen neonacistickej skupiny nám o tom dal jedno svedectvo.