Ďakujem za slovo. V parlamentnom školskom výbore býva dobrým zvykom, že sa na jeho pôde každoročne prerokúva správa Štátnej školskej inšpekcie o stave a úrovni vzdelávania v školách za predchádzajúci školský rok. Tento dobrý zvyk nemá oporu v zákone, no napriek tomu je správa na výbore prerokúvaná pravidelne.
Táto tradícia sa zaviedla dávno, dnes už ani sám predseda školského výboru nevie, kedy to bolo, ale je to dobrá tradícia, ktorá sa dodržiava. Táto tradícia ponúka členom školského výboru príležitosť oboznámiť sa so zisteniami inšpekcie a s odporúčaniami, ktoré inšpekcia adresuje nielen školám, ale aj ministerstvám, a to nielen ministerstvu školstva a zákonodarnému orgánu. Potiaľ je to celé dobre.
Problémom však je, že často ide len o dosť povrchné formálne prerokovanie, ktoré obvykle prebieha pod časovým tlakom bez potrebného priestoru na položenie viacerých otázok a bez možnosti diskutovať o odpovediach ministra alebo ministerky alebo hlavnej školskej inšpektorky, a aj to už je takou nepísanou tradíciou.
Napriek tomu, že nie som členkou školského výboru, prerokúvania správy sa zúčastňujem pravidelne. Robila som tak dokonca ešte pred nástupom do parlamentu z pozície odbornej verejnosti. Môžem teda porovnávať, koľko vážnosti zvykne výbor správe prikladať, a musím úprimne povedať, že na môj vkus obvykle príliš málo. Je pravda, že správa inšpekcie býva zaradená na rokovanie výboru medzi množstvo iných bodov a že niekedy naozaj sa nedá inak, len ju preletieť ako na schôdzi v apríli tohto roka, kedy výbor rokoval naozaj vyše osem hodín. Zlý manažment schôdzí výboru by však nemal byť ospravedlnením toho, že sa závažným zisteniam, o ktorých správa informuje, poslanci dostatočne nevenujú ani následne vo svojej práci.
Faktom tiež je, že informácie zo správy sa obvykle k ostatným poslancom, členom iných výborov nedostanú vôbec. Toto tvrdenie možno oprieť o parlamentnú skúsenosť. Inak si totiž neviem vysvetliť, prečo koaliční poslanci tak často ignorujú opozičné návrhy, ktoré sledujú zlepšenie podmienok vzdelávania, a prečo predkladajú a podporujú také návrhy, ktoré namiesto skvalitnenia školstva sledujú úplne iné zámery či skôr záujmy. Ako príklad možno uviesť viacero koaličných počinov len na tejto aktuálnej schôdzi. Prelomenie veta prezidenta a schválenie zákona o pedagogických zamestnancoch, ktorý kritizujú samotní učitelia, zalepenie očí rodičov prvákov stoeurovkou na nákup školských pomôcok namiesto záruky, že v každej škole na Slovensku budú ich deti vítané a odborne vedené, či predloženie návrhu koaličných poslancov na zavedenie povinnej školskej dochádzky v materských školách, ktorý, zdá sa, navrhovatelia napokon stiahnu, taký je to nepodarok.
Zároveň by som mohla uviesť celý rad návrhov zákonov, ktoré mohli mať pozitívne dopady a ktoré neboli v tomto volebnom období podporené koaličnou väčšinou čisto z politických dôvodov. Preto navrhujem, aby bola táto správa inšpekcie prerokúvaná každoročne nie iba na školskom výbore, ale v pléne Národnej rady.
Nerobím si ilúzie, že sa vďaka tomu poslanci, ktorí sa doteraz o školstvo nezaujímali, stanú zrazu osvietenými reformátormi alebo že sa koaliční kolegovia akurát pri návrhoch o vzdelávaní vzdajú politických žetónov a podporia dobré opozičné návrhy. Domnievam sa však, že by bolo od nás ako od zákonodarcov múdre a prezieravé pripraviť na takúto možnosť nový parlament, ktorý vzíde z najbližších parlamentných volieb a ktorý možno bude mať, pevne dúfam, viac motivácií otáčať kormidlo v politike smerom k posilneniu zodpovednosti v zákonodarnej oblasti. Som toho názoru, že inšpekčná správa je hodná pozornosti v poslaneckom pléne rovnako ako správa komisárky pre deti a komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím alebo správa verejnej ochrankyne práv, či správa o členstve Slovenskej republiky v Európskej únii, ktorej sme včera venovali takmer celý deň.
Je mi jasné, že formálne má Štátna školská inšpekcia odlišné postavenie ako spomínané ľudskoprávne inštitúcie. No napriek tomu si myslím, že v niečom je ich práca podobná a že prerokovanie inšpekčnej správy v pléne pomôže v konečnom dôsledku doplniť aj obraz o napĺňaní základných ľudských práv, nakoľko právo na vzdelanie táto inšpekčná správa na viacerých miestach tematizuje. Zároveň som presvedčená, že správa prináša každoročne tak závažné zistenia v oblasti vzdelávania, že je priam nevyhnutné, aby boli vypočuté v pléne. Našou úlohou je poznať príčiny problémov v školstve, na ktoré správa upozorňuje, a tlačiť na tie najlepšie riešenia.
Tieto svoje tvrdenia si dovolím zdôvodniť vybranými citátmi zo správy. Na úvod zarámcujem dôležitosť správy konkrétnymi číslami. Zistenia v správe vychádzajú z 1 374 vykonaných inšpekcií. Kontrolovaných bolo 1 156 štátnych škôl, 129 súkromných a 89 cirkevných. Z celkového počtu inšpekcií bolo vykonaných 210 inšpekcií v materských školách, 579 v základných školách, 445 v stredných školách a 75 v školách pre žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a v školských zariadeniach výchovného poradenstva a prevencie. Na inšpekčnom výkone a pri riešení sťažností sa podieľalo 163 školských inšpektorov. Na výkon školskej inšpekcie bolo prizvaných 106 odborníkov z praxe a dve osoby na základe poverenia príslušnej cirkvi. Nedá sa teda povedať, že zistenia, ktoré sú v správe zosumarizované, nie sú relevantné, že neponúkajú dostatočne komplexný obraz o kvalite vzdelávania v našich školách. Naopak. Niektoré zistenia sú o to alarmujúcejšie, že upozorňujú na pochybenia nie náhodné, nie na úrovni individuálnych zlyhaní, ale na úrovni zlyhávania systému ako celku.
Som presvedčená, že tieto zistenia majú silu korigovať naše obvyklé predstavy o tom, ako funguje naše školstvo a čo treba robiť, aby fungovalo lepšie. Ak by napríklad predkladatelia poslaneckého návrhu na zavedenie povinnej školskej dochádzky pre päťročné deti v materských školách čítali aktuálnu inšpekčnú správu pozornejšie, nemohli by sa vo svojom návrhu venovať iba zvýšeniu dostupnosti predprimárneho vzdelávania, ale museli by zároveň uvažovať aj o opatreniach na skvalitnenie vzdelávania v škôlkach. Obzvlášť, ak chcú návrhom pomôcť deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia, ako uviedli v dôvodovej správe. V inšpekčnej správe sa totiž uvádzajú zistenia, ktoré k tomu vyslovene nabádajú.
Inšpekcia nás napríklad upozorňuje na to, že v materských školách majú mnohé deti z marginalizovaných rómskych komunít vzhľadom na jazykovú bariéru problém reagovať na pokyny učiteľov v slovenčine a že na to, aby sa naučili poriadne po slovensky, zďaleka nestačí, že do škôlky chodia. Inšpekcia v správe totiž ďalej upozorňuje na to, že viaceré problémy detí zo sociálne znevýhodneného prostredia možno síce v procese vzdelávania v škôlkach riešiť, no nie vždy sa to materským školám darí. Medzi dôvody slabšieho prospievania týchto detí inšpekcia radí napríklad nedostatok motivácie a angažovania sa zo strany učiteliek, ich nedôsledné sledovanie činnosti detí, absenciu individuálneho prístupu a spätnej väzby, ale aj nevhodnosť niektorých učebných postupov, pomôcok a hračiek.
Otázka teda znie, nakoľko pomôže deťom s iným materinským jazykom, ktoré sú navyše zo sociálne znevýhodneného prostredia, formálne zavedenie povinnosti absolvovať vzdelávanie v materskej škole, keď inšpekcia ukazuje, že materské školy nedostatočne rozvíjajú potenciál týchto detí. Táto otázka je namieste, pretože inšpekcia ďalej konštatuje, že, citujem: "Výchovno-vzdelávacie potreby detí, ich rozvojové a výkonové možnosti a momentálne dispozície boli rešpektované učiteľkami iba v necelej polovici pozorovaných činností a že deti z marginalizovaných rómskych komunít často vyžadovali usmernenie a pomoc učiteľov, no nie vždy ju dostali."
Pýtate sa, ako je to možné? Inšpekcia ponúka vysvetlenie. Citujem: "Pri výchove a vzdelávaní diagnostikovaných detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami učiteľky nie vždy implementovali odporúčania poradenských zariadení, ktoré sa týkali konkrétnych oblastí ich rozvoja." A celkový obraz sa nám začína črtať, keď to dokreslím nasledovnými zisteniami. Citujem: "Učebný záujem, aktivitu, kooperovanie, samostatnosť, sebadôveru, spokojnosť a výkony detí negatívne ovplyvnili učitelia preferovaním frontálnej formy výučby, v ktorej výrazne dominovali slovné metódy, zväčša monologické." Koniec citátu.
A teraz sa pýtam ja? Preferovanie formálnej formy výučby, frontálnej formy výučby nielen v základných, ale už v materských školách? Dominancia slovných metód, zväčša monologických v triede plnej malých hravých detí? To ide absolútne proti detskej prirodzenosti a proti ich vzdelávacím potrebám. Zdá sa teda, že práca materských škôl naráža na isté limity. Podľa inšpekcie v nich vzdelávanie až príliš často prebieha spôsobom, ktorý je čo najjednoduchší pre pedagógov, no ktorý prehliada špecifické potreby konkrétnych detí, nevyrovnáva ich hendikepy a neumožňuje im optimálne napredovať.
Do tohto nelichotivého obrazu zrazu logicky zapadá aj ďalšia skutočnosť, na ktorú poukázala inšpekcia. Upozornila, že v materských školách je len minimum detí so zdravotným znevýhodnením. V súhrnnej správe sa výslovne uvádza, citujem: "Z nepomeru medzi počtom kontrolovaných materských škôl v rámci komplexných inšpekcií a počtom škôl, ktoré vzdelávali deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, vyplýva, že vzdelávanie detí so zdravotným znevýhodnením je v materských školách skôr výnimkou ako pravidlom." Koniec citátu. Dnes je už pritom nespochybniteľné, že tak ako deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, aj deti so zdravotným znevýhodnením potrebujú byť začlenené do vzdelávania a procesov socializácie čo najskôr, ak chceme, aby z nich vyrástli vzdelaní, sebavedomí a čo najviac samostatní dospelí.
V škôlkach však chýbajú asistenti, špeciálni pedagógovia, liečební pedagógovia, logopédi, ale aj zdroje na bezbariérovú opravu priestorov a potrebné vybavenie. Inšpekcia upozorňuje na to, že nedostatočné personálne a materiálno-technické vybavenie škôlok možno považovať za hlavné dôvody, pre ktoré dnes nie sú škôlky voči deťom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami dostatočne ústretové.
To je upozornenie pre nás, vážené kolegyne a kolegovia! Pre nás zákonodarcov je to výzva urýchlene prijať opatrenia, aby ústretové boli. Zavedenie povinnej školskej dochádzky do nepripraveného prostredia takýmto opatrením rozhodne nie je.
Na záver si ešte dovolím upozorniť aj na niektoré závažné zistenia v oblasti základných škôl. Inšpekcia v správe napríklad konštatuje, že takmer polovica škôl, až 48,8 %, mala vyhotovený školský vzdelávací program iba formálne, čo im neumožňovalo v plnom rozsahu a kvalitne realizovať výchovu a vzdelávanie v súlade s princípmi a cieľmi školského zákona. Až polovica základných škôl! V správe sa uvádza, že v niektorých školách neboli ciele vzdelávania zadefinované reálne, nerešpektovali osobitosti vzdelávaných žiakov, napríklad z marginalizovaných rómskych komunít, a niekde vôbec nezodpovedali reálnym personálnym, priestorovým alebo materiálno-technickým podmienkam. Tak na čo sa to hráme, čo to potom tie školy do tých školských programov vlastne uvádzajú, keď nemajú tie podmienky na to vzdelávanie tak, ako tvrdia?
Citujem zo správy: Učebné plány v pätine škôl nerešpektovali poznámky rámcových učebných plánov alebo neobsahovali vlastné poznámky o organizácii výchovno-vzdelávacieho procesu, čo znamená, že sa neprihliadalo na špecifické potreby žiakov. Neakceptovaním poznámok o delení žiakov na skupiny sa nezohľadňovali špecifiká výučby niektorých predmetov, čím sa nevytvorili primerané podmienky na rozvoj požadovaných schopností a zručností žiakov.
Inšpekcia ďalej upozorňuje, že celkovo sa v základných školách nevyužíva priestor na prispôsobovanie školského programu záujmom a vzdelávacím potrebám konkrétnych žiakov dostatočne.
Za ďalší závažný problém považuje aj nízku mieru odbornosti pri vyučovaní niektorých, najmä prírodovedných predmetov. Nízku odbornosť zaznamenala inšpekcia pri vyučovaní občianskej náuky a etiky. Toto považujem za mimoriadne dôležité. Citujem zo správy: "Takmer v štvrtine subjektov boli tieto predmety, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu pri formovaní osobností žiakov, medziľudských vzťahov a vedú k poznaniu a k obhajobe základných ľudských práv, vyučované v plnej miere neodborne." V školách chýba, opäť citujem, "systematická podpora rozvíjania občianskych a sociálnych spôsobilostí vo vyučovaní. Vyučujúci na viac ako polovici hodín nevytvárali dostatočný časový priestor na diskusiu, na vyjadrenie hodnotových postojov a názorov o preberaných témach, neponúkali príležitosť riešiť, skúmať a prepájať problém s realitou," koniec citátu.
Na pozadí najnovšieho prieskumu o volebných preferenciách stredoškolskej mládeže, ktorý odhalil fascináciu podstatnej časti prvovoličov autoritárskymi, extrémistickými a antisystémovými názormi, ide o alarmujúce zistenie, ktorým by sme mali, ktorému by sme mali v pléne parlamentu venovať pozornosť. Kto, ak nie zákonodarný zbor má poznať nebezpečné trendy v spoločnosti, rozumieť ich príčinám a uvažovať o efektívnej prodemokratickej reakcii? Ak si skutočne uvedomujeme túto zodpovednosť, mali by sme sa chcieť na parlamentnej pôde oboznámiť so správou, v ktorej sa otvárajú aj tieto témy.
Znepokojujúce sú tiež zistenia inšpekcie týkajúce sa prístupu učiteľov k žiakom v základných školách. Učitelia vyžadovali aplikovanie a dodržiavanie pracovných postupov, neposkytli primeraný priestor na uvažovanie, samostatné premýšľanie žiakov, uspokojili sa s krátkymi odpoveďami a na väčšine hodín nedostatočne zapájali žiakov do konštruktívnej diskusie. V 82 % monitorovaných škôl, v 82 (!), sa zistil nedostatok príležitostí na slobodnú diskusiu žiakov o prezentovaných názoroch, čo oslabovalo vytváranie priaznivej atmosféry vyučovania.
Podotýkam, že tu už sme aj na pôde druhého stupňa základnej školy. To sú tínedžeri, to sú budúci prvovoliči, tam sa formujú. Ak sa aj priestor na diskusiu na vyučovaní vytvoril, do aktívnej komunikácie neboli zapojení vždy všetci žiaci, ale prevažne len tí, ktorí pohotovo reagovali na podnety. Absenciu rešpektu k žiakom a ich vzdelávacím potrebám vnímam po prečítaní tejto správy ako jednu z najvážnejších príčin slabého prospievania niektorých žiakov.
Posúďte sami, vážené kolegyne a kolegovia. Výrazné, citujem opäť, "výrazné prispôsobenie obsahu, formulácie alebo obťažnosti úloh na základe schopností a zručností konkrétnych žiakov bolo viditeľné iba na 40 % hodín". Takmer polovica hodín nerešpektuje to, koho majú tí učitelia v triedach. Takmer na tretine hodín učitelia neformulovali výchovno-vzdelávacie ciele tak, aby boli orientované na žiaka, chýbala jednoznačná špecifikácia zadania so zameraním na očakávané výsledky a učenia sa žiakov. Inými slovami, žiaci často na hodine vôbec nerozumeli, čo sa od nich očakáva. Premyslené realizovanie záverečnej spätnej väzby overenia, pochopenia a osvojenia si nových poznatkov absentovalo na 40 % hodín, to je takmer polovica. To znamená, že učitelia často odídu z triedy bez toho, aby si overili, či žiaci vôbec porozumeli tej novej látke.
Až v tretine škôl potom pri hodnotení žiakov vyučujúci síce identifikovali nedostatky v odpovediach, keď ich skúšali, no iba v malej miere prijímali cielené opatrenia na prevenciu zlyhávania žiakov v učení sa a na zvyšovanie úrovne ich úspešnosti. Nehľadali príčiny žiackeho neúspechu a nenavrhovali spôsoby ich odstraňovania.
To všetko sú dôležité informácie, ktoré nám konečne hovoria nielen to, čo ukazujú výsledky rôznych testovaní – a o tom tu hovoríme veľmi často, že rastie počet žiakov, ktorí majú čoraz horšie vzdelávacie výsledky, že narastá priepasť medzi šikovnými žiakmi, ktorí vedia a napredujú, a tými, ktorých výsledky sú podpriemerné. Ale tu sa ponúkajú vysvetlenia, prečo sa tak deje, vážení kolegovia a kolegyne. Mnohí žiaci prepadávajú alebo školu vôbec nedokončia preto, lebo im v školách chýba potrebná pomocná ruka.
Som presvedčená, že práve takéto vysvetlenia sú dôvodom, pre ktorý by sme mali túto súhrnnú správu štátnej školskej inšpekcie každoročne prerokúvať v pléne. Je totiž pre nás mimoriadne cenným podkladom pri príprave návrhov zákonov, pri ich prerokúvaní aj pri hlasovaní o nich. Nenavrhujem nič viac a nič menej len to, aby sme mali v parlamente viac informácií potrebných pre zodpovedný výkon nášho mandátu. Preto vás prosím, kolegyne a kolegovia, o podporu tohto môjho návrhu.
