45. schôdza

Ďakujem ti, pán poslanec Sopko, za tvoju poznámku. Áno, presne tak to je, totižto tu nekladieme otázku, či sa má alebo nemá v školách diskutovať, či je to potrebné alebo nepotrebné. No potrebné to je v každom prípade, pretože tie deti to potrebujú, to sa už dnes vie. Ako dnes už rôzne psychologické výskumy a neurologické výskumy ukazujú, že je to ich jednoznačná potreba tínedžerov – diskutovať a takýmto spôsobom hľadať odpovede na to, ako funguje svet okolo nich. Čiže ak to budeme ignorovať v školách, bohužiaľ, tým vyslovene tie deti posielame do náruče extrémistov alebo ľudí, ktorí ich budú chcieť jednoznačne zmanipulovať vo svoj prospech, a to nie je dobré.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, a musím to povedať, musím, nedá mi to, pretože je už pravidlom, dá sa to už niekde napísať, možnože si to aj uzákoníme, že keď sa preberá niečo o školstve, tak je nás tu fakt pomaly dvanásť do tucta? Koľko? Ale to nevadí, to nevadí, pretože zrejme sú tu tí, ktorých to zaujíma. A toto je návrh zákona, ktorý by mal byť diskusiou práve tých, ktorí sa o to zaujímajú.
Navonok jednoduchý návrh. V podstate jeho rozsah sa zmestí na jednu stranu a ide len o to, aby popri tých všetkých kompetenciách, ktoré má Národná rada Slovenskej republiky, a sú nemalé, vyjadrujeme sa predsa, schvaľujeme programové vyhlásenie vlády, môžeme dať dôveru, nedôveru ministrom, celej vláde, vyjadrujeme sa k medzinárodným zmluvám, riešime i konkrétne správy, ktoré sú z rôznych oblastí života spoločnosti, najmä ale prijímame zákony, ktoré majú slúžiť ľuďom, majú byť k ich úžitku, teda máme toho dosť na hlave. Len akosi k tomu školstvu a k tomu vzdelávaniu sa – podľa môjho názoru – veľmi málo hovorí, veľmi málo diskutuje.
Poviete mi, no veď máme predsa výbory, tam by sme mali mať veci oddiskutované, vyjednané a tu by sme mali ísť priamo k veci. Lenže práve za tie tri roky a niečo tej mojej skúsenosti, čo som v politike a práve tu v Národnej rade, som si všimol, že tie diskusie bývajú práve častokrát čo najobsiahlejšie pri rôznych správach. Najmä keď prichádza aj s nejakými kontroverziami, veď si pamätáme diskusie, ktoré predkladala ešte predchádzajúca splnomoc; ešte predchádzajúca verejná ochrankyňa práv. A aj pri týchto predpokladám, že budú búrlivé diskusie, pretože vždy keď siahneme na nejaký neuralgický bod, nájdeme to citlivé miesto, tak, samozrejme, môžeme sa k tomu postaviť dvojako.
Prvá vec je, čo by som bol veľmi rád, keby u nás vždy prevážilo, že sa pozeráme na to racionálne, že sme ochotní prijať pravdu, otvoriť si oči a nepozerať sa na to, či sa konkrétna kritika netýka našich známych alebo ľudí, ktorí sú z rovnakého politického košiara, ale či naozaj tam v tej kritike nie sú, nie zrnká, ale doslova balvany pravdy, ktoré nás všetkých ťažia a postupne našu spoločnosť ubíjajú. Pretože naša spoločnosť nie je v poriadku. Pokiaľ vidíme problémy a snažíme sa ich riešiť iba nejakými čiastkovými kozmetickými úpravami, ja viem, že tieto formulácie sú pomaly klišé a znie to ako fráza, ale naozaj sa tu, žiaľ, niečo opravuje spôsobom, ako keby sme zobrali primalex a chceli vymaľovať plesne.
Hlavným totižto problémom je, že často nám chýbajú tie informácie, spoliehame sa na názor ľudí, ktorým dôverujeme, a to teraz hovorím naprieč celým politickým spektrom, že skrátka máme prehnanú dôveru k ľuďom, ktorým, ktorých ako keby sme delegovali, že predsa oni sú odborníkmi v danej oblasti a mali by to mať predsa naštudované a pripravené. Ale ľudský faktor zlyháva. A preto je dôležité si veci pozrieť osobne, podrobiť to skúmaniu, zistiť a overiť si informácie z viacerých strán. A práve tieto správy, ktoré predkladá štátna školská inšpekcia na výbore, sú takýmto širokým spektrom, pretože to nie je len o tom, že máme dáta, zistenia na konkrétnych školách, ale je to aj o návrhoch. Návrhoch riešení. Je to celá databanka konkrétnej skúsenosti, ktorá má už niekoľko rokov, pretože tie správy prichádzajú postupne a pomenúvajú pomerne jasne tie veci, ktoré nás najviac trápia. A máme stále tú možnosť, že môžeme sa na to pozrieť, že tak aká je veľká vzorka, či je dostatočne štatisticky relevantná, pretože poznám rôzne názory odborníkov alebo kvázi aj odborníkov, ktorí hovoria, že je dôležité odstraňovať informačnú rovnosť, len treba dávať pozor, aby sme potom nemali ten počet informácií až taký nadbytok, že sa v nich stratíme. To znamená, že vedieť tie informácie aj selektovať, vyberať si z dát, ktoré sú veci, ktoré sa pravidelne opakujú a naznačujú nám určitý trend.
A práve tieto správy sú o tom, že tu máme potvrdený určitý ten trend, a ukazujú nám na to, kde zlyháva konkrétna príprava. A teraz nebudem hádzať všetkých do jedného vreca, pretože je to pomenovanie, ak by sme išli úplne od začiatku, o tom, ako pripravuje absolventov svojich pedagogických konkrétna fakulta, s čím vlastne prichádzajú, s akými kompetenciami, s akými zručnosťami tí konkrétni mladí učitelia do procesu, ako sa im venujú na konkrétnej škole, ako s nimi pracujú a či vôbec s nimi pracujú, či sa nenaučia len veľmi rýchlo nabehnúť na určité zaužívané pravidlá, pretože mnohí prichádzajú práve s novými poznatkami.
Opakujem. Nechcem hádzať nikoho do jedného vreca. Máme jednotlivcov, máme možno aj katedry; nie možno, určite; katedry, kde sú tie nové spôsoby, kde naozaj prebieha ku kontakte s praxou a tí mladí ľudia prichádzajú pripravení podstatne lepšie ako kedysi ich kolegovia, ktorí to už majú odžité.
Je jeden taký vtip, možnože ho poznáte, idú dve učiteľky do školy. Mladá učiteľka má v taške, no teda v taške notebook, na krku má zavesené niekoľko USB kľúčov, ako ešte v čase, ako celý čas; v ďalšej taške má pripravené nejaké vzdelávacie materiály, dévedéčka a tak ďalej a dobieha tú kolegyňu, tú staršiu, ktorá má druhú igelitovú tašku, kde má pár rohlíkov, nejaký ten jogurt. A ona jej akože tak s obdivom povie, že ja vás fakt obdivujem, pani kolegyňa, to je úžasné, že vy to máte všetko asi v hlave. No a tá odpoveď tej druhej, staršej kolegyne je taká trošku už možno mierne expresívna: Ale kdeže, ja už to mám... Asi viete kam alebo kde.
To znamená, že tá rutina po určitom čase prichádza a dolieha na každého. Zase na druhej strane poznám osobne starších kolegov, ktorí jednoducho sú až hyperaktívni, ak by sme mali použiť ten výraz, ktorým často nálepkujeme deti, ak ich jednoducho nezvládame. Toto sme sa tiež naučili. A o tom tiež aj hovoria tieto správy, o spôsobe, akým dochádza ku komunikácii a k zjednodušovaniu si práce zo strany niektorých škôl aj niektorých mojich kolegov. Pretože ja vždy sa budem hrdo hlásiť k učiteľskej profesii, ale zároveň vždy budem aj presne pomenovávať to, kde nás tlačí topánka. Nebudem hovoriť o tom ale, a zovšeobecňovať, že sú učitelia takí a onakí. Podľa mňa sú buď učitelia, ktorí naozaj si zaslúžia toto pomenovanie, a potom sú ľudia, ktorí buď sa cestou svojho profesijného rozvoja niekde stratili, alebo jednoducho nechali sa zvalcovať tým neustálym spoločenským podceňovaním tejto profesie. To ich neospravedlňuje, ale vysvetľuje to určité veci, ktoré dneska v školstve máme. Nechali sme ich v tom samých. Nechali sme ich v tom samých. Mnohí z nich to nevzdali, bojujú naďalej. Sami iniciatívne chodia po konferenciách, workshopoch, vzdelávajú sa neustále. A je veľkým darom pre každú školu, ak majú aspoň jedného takého na škole. Pretože ten jeden môže sa snažiť pozitívne pôsobiť aj na tých ostatných. A pokiaľ ich nevieme podporiť, pokiaľ on necíti či zo strany vedenia, či zo strany kompetentných, či aj zo strany nás zákonodarcov, jednoducho tá jeho snaha je tým nadštandardom, o ktorom sa toľkokrát hovorí. Je to nie hodnotou za peniaze, ale že si skrátka zaslúži peniaze za tú hodnotu, ktorú on tam prezentuje a robí.
Ak nedokážeme prísť s riešeniami, ktoré budú mať pre riaditeľov konkrétny nástroj v rámci svojich rozpočtov, aby vedeli motivačne ohodnocovať takýchto učiteľov, aby si nemuseli hľadať ďalšiu prácu. Pretože viete, tí schopní vždy po určitom čase zistia, že nie sú len schopní v rámci svojich škôl, ale robia aj iné veci. Lektorujú, zúčastňujú sa na medzinárodných projektoch, no a tam zistia, ako funguje vonkajší svet. A prečo by teda mali ostávať v prostredí, ktoré sa za tie desaťročia až tak veľmi nezmenilo?
My skrátka potrebujeme prichádzať s riešeniami, ktoré nám prekopú, prebudujú ten model starej školy na inštitúciu, ktorá nie je o múre, o konkrétnej stoličke, o tabuli, ale je to živý organizmus, kde kľúčovým sú ľudia. Tie deti, žiaci ako študenti na jednej strane, ale nie na jednej strane, ale spolu s nimi zároveň aj učitelia spolu s riaditeľmi. A tento živý organizmus jednoducho musí prejsť, dalo by sa povedať, až revolučnou zmenou, ktorá bude reflektovať na to, akým spôsobom sa menia predsa aj firmy. Veď to vidíme. Tie spoločnosti, ktoré ostávajú pri starých zaužívaných spôsoboch, postupne strácajú dych. Nestíhajú na tie moderné, ktoré jednoducho vedú svojich zamestnancov k väčšej individualite a k samostatnosti a k tomu, že jednoducho je to na nich. Pravidelným tréningom, mentoringom, precvičovaním jednotlivých zručností, simuláciou rôznych situácií, ktoré môžu nastať v triede. A tie nastávajú dennodenne. To nemôžme dnes brať, že ten človek to tam zvládne. Vôbec nie. Práve naopak. Potrebujeme prísť s takou podporou, s tak prepracovaným systémom, ktorý budeme ponúkať priamo školám, aby neustále mohli na sebe títo ľudia pracovať. Tí, ktorí stále ešte horia, tí budú horieť ešte viac. A tí, ktorí už vyhasínali, sa môže znovu zapáliť. Ono sa to dá.
Ja verím v učiteľov, ja verím im, že tí, ktorí sú skutočnými učiteľmi a nerezignovali na to, že sú iba nejakými byrokratmi, ktorí vypisujú papiere, ktorých napriek tomu, že sa podarilo odbúrať už množstvo, je stále ešte dosť. Že títo ľudia nám celé školstvo pozdvihnú. A práve tu je aj kľúčové to, aby mali spätnú väzbu, preto je aj namieste, či tie konkrétne správy, ako sa dostávajú informácie na tie školy. Svojho času bola inšpekcia až nezdravo niekedy označovaná ako strašiak. Hovorilo sa o tom, že by mal predsa len viac pracovať s tým konkrétnym kolektívom. Sú možno ešte medzi nimi často takí, ktorí tvrdia, že veď my sme kontrolný orgán, nie poradenský. Ale sú to vždy dve strany jednej mince. Ak chceme, aby sme mali väčšiu dôveru voči tomu, čo sa v našich školách deje, voči učiteľom i riaditeľom, tak do tejto dôvery musíme výrazne zainvestovať. Preto hovorím o tom prepracovanom systéme, ku ktorému už podklady predsa máme. Stačí si len zobrať tie správy, ktoré už teraz v súčasnosti boli prijaté. A neboli to jediné správy. Dneska je už množstvo projektov, v ktorých naozaj robia to, čo sa tu malo robiť, žiaľ, dávno. Absolútne sme zanedbali akýsi pedagogický výskum, absolútne sme zanedbali sledovanie na vedeckej báze, na vedeckej báze tých vecí a procesov, ktoré v škole prebiehajú. A potom sa len čudujeme a sme ako tí slepci, ktorí idú a nevedia, kam dôjdu a čo ich po ceste stretne.
Uvedomme si, že dnes sme v stave, že nevieme, že nevieme a dokonca si dovolím podať, podotknúť, že ešte nevieme. A tak ako je to práve aj v biznis sfére, kde práve dnes zažíva sa akási renesancia návratu systémového, komplexného prístupu pri tom, ak chcete svoj projekt doviesť k úspešnosti, ak my chceme, aby naše deti v školách boli úspešné, aby zažili úspech, aby boli pripravené na meniaci sa svet, ktorý bude možno diametrálne odlišný ako ten, na ktorý ho teraz pripravujeme, tak sa treba zamerať na to, čo v súčasnosti zanedbávame. Aj o tom sú tieto správy. Aj preto veľmi správne pani predkladateľka spomenula výchovu k aktívnemu občianstvu, komunikáciu, diskusiu. Nielen frontálne, ale práve skupinové. Práve kooperácia, naučiť sa spolupracovať, efektívne dokonca spolupracovať, a to teda nie, že ako sám z praxe som často zažil pri vyučovacích hodinách, no tak rozdelili sme sa do skupín a nakoniec to dopadlo tak, že jeden bol ten hlavný a ostatní sa viezli. Čiže naučiť sa fungovať v tejto skupine a vždy si dať taký cieľ, ktorý je dosiahnuteľný, ktorý dokážeme odprezentovať čosi, čo nám bolo dané ako úlohou. Tieto konkrétne kompetencie, tieto zručnosti a znalosti, to všetko sa dá rozvíjať a k tomu tú rozpútame takú diskusiu, ktorá síce možno nebude dnes, nie je nás tu až toľko, ale ktorá práve môže začať, ak tieto správy budú v Národnej rade preberané priamo v pléne.
A možno niektoré veci bude treba pomenovávať ešte priamejšie, často aj ostrejšie. Zámerne, aby sa vyprovokovala protireakcia, pretože ako inak môžeme dospieť k tomu najlepšiemu riešeniu? Ja neberiem kritiku ako čosi, čo ma má potupiť, ponížiť. Ja beriem kritiku ako čosi, čo mi má pomôcť. K tomu som vždy viedol aj mojich žiakov, to sledujem aj pri mojich kolegoch, ktorých poznám osobne. Niekedy sa pravda často zle počúva. Uznávam. Je dôležité aj, akým spôsobom to podáme. Či nezasahujeme už do určitých osobných vecí. Ale pokiaľ si pravdu nezačneme hovoriť priamo do očí a nezačneme používať konkrétne argumenty, tak sa nepohneme nikam. Práve argumenty sú veľmi silnou stránkou týchto správ a častokrát je to aj veľmi dobre graficky podchytené.
Viete, v nedeľu bol medzinárodný deň, ktorý oslavuje všetky zdravotné sestry a ošetrovateľky a je to vlastne deň, ktorý je pripomenutím významnej osobnosti Florence Nightingalovej, asi ju možno poznáte. A ona bola práve známa tým, že keď chcela získať pozornosť v britskom parlamente a aj iných, nechala si, dala si teda riadne záležať na tom, aby graficky aj zobrazila to, o čo jej v skutočnosti ide. Neviem, či bola prvá, ale jej infografiky aj dnes sú, vyzerajú impozantne. A ich verejne aj prezentovala. A pozrite sa na nás, my, žiaľ, v rokovacom poriadku sme si dali, že názorne to zobrazovať nemôžeme. A prečo nie? Niekedy tie grafy a tie štatistiky nám otvoria oči podstatne viac, ako keď tu budeme o tom 15, 20 minút hovoriť. Verte či neverte, môžeme si ten čas obmedzovať na minutáž, koľko chceme, a častokrát raz zobrazené je podstatne dôležitejšie. Upúta to nielen pozornosť, ale prinúti sa aj zamyslieť.
Preto podporujem tento návrh zákona, pretože je dôležité, aby tieto správy tu odzneli, aby sme sa nimi všetci poslanci zaoberali a na začiatok sa hlavne zamysleli, čo so školstvom ako tým základom, ktorý je kľúčovým pre budúcnosť Slovenska, chceme urobiť a ako chceme posunúť aj celé vzdelávanie. Pokiaľ to neurobíme, pokiaľ to budeme robiť len formálne, tak sa nečudujme, nevytýkajme niečo ani učiteľom, ani samotným žiakom, pretože najprv by sme mali začať od seba, ak chceme čosi zmeniť. Priznajme si, kde sú problémy, hovorme o nich a prestaňme sa vyhýbať diskusii.
Ďakujem.

Ďakujem ti, pán poslanec Sopko, za tvoj príspevok. Spomenul si veci, na ktoré som nepozabudla, ale nechcela som pre; kvôli času však nebolo možné všetko spomenúť, ale ďakujem, že si to spomenul ty. Takisto poznám veľmi veľa učiteľov, ktorí deťom odovzdávajú zo seba to najlepšie, sú rozhľadení, skúsení, empatickí, skrátka excelentní profesionáli.
A ja v žiadnom prípade nechcem tvrdiť, že problémy, ktoré som v úvodnom slove spomínala, sú všade, na každej škole, to určite nie. Tie problémy som ale vytiahla z dôvodu, že ich považujem za naliehavé a že, tak ako vravíš, veľmi málo o nich diskutujeme. Mnohí z nás radšej ukazujú na príklady dobrej praxe ako na problémy. A ja som tým chcela len podčiarknuť, že hoci máme v systéme aj skvelých učiteľov bezpochyby a ja osobne mnohých takých poznám, spomenuté problémy sú často a ukazuje sa, že až príliš často dôsledkom neznalosti a ľahostajnosti tých učiteľov, ktorí pracujú viac rutinne ako inovatívne, sám si to spomenul. A súhlasím s tým, čo si povedal, že excelentní učitelia potrebujú podporu, aby neboli osamotení, aby nevyhoreli.
Ja len dodávam, že podporu potrebujú všetci učitelia a možno úplne najviac tí, ktorí potrebujú vidieť, ako by mohli lepšie učiť, ale nevedia ako na to. V tomto je dnes rezortná podpora prakticky nulová, takže považujem naozaj za dôležité, aby sme aj na pôde zákonodarného orgánu hovorili o všetkých týchto príčinách zlyhaní, nielen o samotných zlyhaniach a dátach z testovaní alebo z iných výstupov.

Miro, ďakujem veľmi pekne, lebo to vystúpenie bolo plnohodnotné a bolo tam spomenutých množstvo vecí, ktoré sú dôležité a hlavne pre školstvo sú dôležité, pretože o nich vôbec nediskutujeme. A keď o nich diskutujeme, tak je to vždy večer o nejakej šiestej hodine alebo ráno o deviatej hodine, kde je pár ľudí, hoci školstvo sa nás dotýka absolútne všetkých a keď to prejdeme od materských škôlok, základných škôl, stredných škôl, vysokých škôl, tak ten dopad potom je naozaj do spoločnosti. A pokiaľ sa nebudeme venovať všetkým týmto oblastiam a všetkým týmto témam, tak nebudeme vedieť kreovať budúcnosť mladých ľudí.
Je naozaj dôležité si vysloviť, že každá oblasť alebo väčšina tých dôležitých oblastí pre spoločnosť má svoje správy a má svoj čas, ktorý je vyhradený aj tu v pléne Národnej rady, kde by sme mohli o tom diskutovať a nie iba na výbore, pretože tam sme diskutovali aj o tomto návrhu kolegyni Zimenovej, kde boli tie signály, že načo to budeme preberať v pléne Národnej rady, že načo budeme niečo také robiť pred všetkými. Môžme to prerokovať čisto iba na výbore, kde je 13 ľudí, kde k tomu sa budeme vyjadrovať my ako zo strany opozície, ale zo strany tej koalície nepríde nejaký podnet alebo niečo podobné.
A kľudne povedzme, že máme správu o činnosti verejného ochrancu práv za obdobie, ktoré budeme mať aj na tejto schôdzi. Takže to je, spadá do výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, čo je dôležitá téma, kde všetci chodia vystupovať a vieme o tejto správe diskutovať veľmi dlhý čas. Máme tu správu o výsledkoch kontrolnej činnosti Najvyššieho kontrolného úradu, ktorá je tiež správa na niekoľko hodín a tá diskusia sa vedie veľmi dlho. Takže myslím si, že aj túto správu by sme mali odsúhlasiť, tento návrh zákona by sme mali odsúhlasiť, aby k budúcemu roku už budúci minister vedel o školstve diskutovať v pléne.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Pán kolega, spomínali ste, že vďaka tejto správe by sa rozprúdila diskusia. Tak ja dúfam, že naozaj nielen by sa rozprúdila diskusia, ale naozaj dosiahli by sme konkrétne kroky a opatrenia, ktoré by mohli viesť, či už k zmene vo výuke konkrétnych predmetov alebo prípadne dotiahnutiu nových predmetov do výuky tak, aby sa žiaci už od najmenších ročníkov alebo študenti viedli k tomu, aby vedeli kvalitne komunikovať, diskutovať či spolupracovať medzi sebou. Niektoré školy to už postupne zavádzajú, aj keby som to povedal, že skôr ide o individuality medzi učiteľmi, ani nie tak ako škola samotná, ale takéto veci naozaj treba podporovať systematicky, nielen postaviť to na individuáloch učiteľov.
A druhá vec, čo ste spomenuli, čo sa týka toho názorného zobrazovania, prezentácia – či už vo forme grafov, alebo akýmkoľvek spôsobom vizuálnym, tak myslím si, že by si mali nechať i tu kolegovia aj v parlamente poradiť od či už psychológov, alebo pedagógov. Keby sme mohli im vizuálne poriadne odprezentovať to, čo im predkladáme, tak možno by konečne pochopili, čo im vlastne predkladáme, a aj by za to zdvihli ruku.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za všetky faktické pripomienky.
Idem tak odzadu, pánovi kolegovi Slobodovi, tak ruky dvíhať nemusia, úplne by postačilo, keby stlačili tlačítko, to správne tlačítko. Neviem ako v iných parlamentoch, ale niekde som zachytil, že majú aj rôzne druhy interaktívnych tabúľ, takže možno by sme sa mohli poučiť v tejto oblasti. Ale tá názornosť, to je jeden zo základných didaktických princípov, ktorý tu máme ešte od čias Komenského, takže myslím si, že by sme sa mali vrátiť ku koreňom.
Ku kolegovi Gröhlingovi. Mne sa zdá, ako keby sme išli úplne nejakou opačnou cestou. Veď si pozrime, akým spôsobom teraz v súčasnosti prichádzajú veľmi dôležité systémové návrhy zákonov. To znamená, že kedysi bývalo dobrým zvykom, že bol vládny návrh zákona, ktorý prešiel medzirezortným pripomienkovým konaním, potom sa dlho diskutovalo. A akosi sa nám tu zavádza nový zvyk, že tak prečo by sme mali tak dlho o tom hovoriť, keď je nám to všetkým jasné, a prečo by sme nešli na to poslaneckým návrhom, ktorý síce musí prejsť, keď prejde prvým čítaním a prejde to vládou, musí tam byť tiež určitý čas na pripomienky, ale je podstatne kratší a nie je tak kvalitný. Takže ideme niekde úplne opačne a mne sa vôbec nepáči tento smer.
A k pani kolegyni Zimenovej. Veď aj preto som aj hovoril o tej kritike, že všetci sme tu predsa dospelí ľudia a mali by sme vedieť sa dostatočne odosobniť. A ja poznám učiteľov, ktorí sa vedia odosobniť a vedia prijať argumenty, že skrátka pomenovať správne veci, ktoré sú problematické, je úplne normálne a treba sa vždy z toho poučiť. Veď napokon už aj Herbart, ktorému prisudzovali tu pruskú výchovu, mal jeden veľmi dobrý... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predsedajúci, kolegovia, kolegyne, dovoľte mi, aby som sa vyjadril k tomuto návrhu zákona kolegyni Zimenovej, hoci naozaj tak, ako som spomínal a keď sme o tom diskutovali na výbore pre vzdelávanie, tak tie názory boli skôr také, že táto správa by mala byť prerokovaná priamo iba na výbore a nie tu v pléne Národnej rady. Myslím si opak, a preto veľmi podporujem tento návrh zákona, pretože takéto správy poznáme, máme ich aj na tejto schôdzi a mali by sme o nich rokovať. A tento návrh zákona by sme reálne mali schváliť, aby či už pani ministerka alebo budúca ministerka alebo minister priniesli takúto komplexnú správu aj do Národnej rady, aby sme mohli o nej diskutovať, aby sme ju mohli preberať, aby sme mohli vypočuť si celú tú analýzu iným spôsobom tu v pléne, kde by boli možno i médiá, kde by sme mohli o tom diskutovať.
Na výbore to tak nefunguje, na výbore je to prioritne o tom, že sa vyrozprávame v rámci opozície, že povieme nejaké názory, že vyslovíme nejaké myšlienky, ale tie myšlienky, tak ako spomínal kolega Sopko, tam reálne zapadnú a potom o ničom ďalej už nediskutujeme. Dôkaz je, toho dôkaz je aj to, ako funguje legislatívny proces v oblasti školstva momentálne, že neprebiehajú nejaké diskusie v rámci medzirezortného pripomienkového konania. To sme videli alebo sme toho súčasťou aj teraz v rámci návrhov zákona ohľadom školstva, ktoré sú ohľadom povinných škôlok alebo 9,5-percentnom navyšovaní platov učiteľov, pretože obidva tieto návrhy zákona prinášajú vládni poslanci, nerozprávalo sa o tom. Naozaj médiá nemajú tú možnosť, aby prediskutovali jednotlivé organizácie, nemajú možnosť, aby prediskutovali tieto body a tým pádom nejakým spôsobom poukazujem iba na to, že školstvo pre nás nie je dôležité. A toto by bol signál celého pléna o tom, že školstvo je dôležité, že by sme sa mu mali reálne venovať, že by sme mu mali venovať čas, tak ako venujeme čas aj všetkým ostatným správam.
Čaká nás určite správa činnosti komisárky pre deti za rok 2018, čo je veľmi dôležité a predpokladám, že sa k nej budeme všetci vyjadrovať a tá diskusia bude trvať veľmi dlho, pretože budeme vedieť rozobrať všetky problémy, ktoré sa týkajú činnosti pani komisárky, poprípade činnosti komisára pre osoby so zdravotným postihnutím za rok 2018, čo je tiež dôležitá správa, o ktorej diskutujeme. A nemyslím si, že na výboroch, kde patria tieto jednotlivé správy, by bolo niečo také, že by sme nemali byť v pléne s touto správou alebo že by sme nemali o nej rozprávať, alebo že je nepodstatná. Práveže teraz je tá doba a tá situácia, kedy školstvo je dôležité, kedy ho kreujeme, kedy kreujeme budúcnosť mladých ľudí, kedy by sme mali vyslať signál aj na to, že takáto správa je dôležitá, a nie ju nejakým spôsobom negovať.
Myslím si, že celé ministerstvo so svojimi či už priamo riadenými organizáciami, alebo analytickým tímom vedia pripraviť takúto správu, nebolo by to náročné, tak ako boli tie argumenty zo strany vládnych poslancov, že táto správa bude veľmi náročná, že sa jej budú musieť venovať. Vôbec si to nemyslím, nie je to pravda, túto správu by vypracovali a potom každoročne by ju vedeli obmieňať a iba dopĺňať jednotlivé ukazovatele, ktoré by boli tam. Ak by sme začali s nejakými merateľnými ukazovateľmi, tak tie by sa dopĺňali a za jednotlivé roky by sme potom vedeli, akú to má trajektóriu, aká je trasovitosť možno absolventov, ako funguje celá oblasť školstva, či sa vyvíja alebo nevyvíja, či máme tam nárasty alebo nemáme nárasty, že či nejakým spôsobom ich naozaj posúvame a hlavne, či ju posúvame tým správnym smerom a tým správnym tým spôsobom, ktorý je.
Dovoľte mi, aby som využil ten čas a povedal vám takú predstavu, ako tá správa by mala vyzerať. Myslím si, že by mala byť rozložená na jednotlivé kapitoly v rámci regionálneho školstva. Regionálne školstvo by, samozrejme, malo byť rozdelené na základné školy, stredné školy a stredné školy by mali byť rozdelené na odborné školy a priemyslové školy a silné priemyslovky, tak ako aj vysoké školy, ktoré by mali mať samostatné veci.
My sme aj vypracovali materiál v rámci našej strany, kde sme spolupracovali všetci v rámci Spravme Slovensko vzdelanejším, kde tých kapitol sme rozdelili do desiatich častí. Ja prebehnem iba niektoré z týchto desiatich častí, ktoré by boli dôležité, ktorým by sme sa mohli venovať v rámci tejto správy ministerstva, ktoré by bolo predkladané každý rok.
Jedna tá správa alebo jedna tá časť by mala byť čisto venovaná financovaniu. Financovanie je veľmi dôležité. Financovanie je veľmi dôležité z toho dôvodu, že momentálne je veľmi neprehľadné. Je neprehľadné z toho dôvodu, že ide z dvoch kapitol. Ide z kapitoly ministerstva školstva a ide z kapitoly ministerstva vnútra. Vieme, že jednotlivé tieto pochody a tá trasovanosť financií nie je taká, aká by mala byť, a keď si povieme, že od roku 2005 až do roku 2013 tie financie plynuli reálne z ministerstva financií na ministerstvo školstva a krajský školský, krajský školský úrad, tak tieto financie proste boli, boli transparentné (povedané so smiechom), boli transparentné a neboli také, aké mali byť, od roku 2013 proste tá neprehľadná systémovosť, ktorá tam je, že školstvo je financované z dvoch kapitol, kde z ministerstva vnútra prechádzajú peniaze na okresný úrad v sídle kraja a z ministerstva školstva v podstate nie je ten priamy dopad financií a tá kontrolovanosť, ktorá tam je.
Určite by tá kapitola; určite by táto správa mala mať aj časť priamo riadených organizácií, ktoré sú pod ministerstvom, máme ich 17 a tieto organizácie odčerpávajú naozaj obrovský balík financií. A myslím si, že keby sme videli takúto správu, tak tie financie by boli omnoho ľahšie vnímané, boli by sledované a vedeli by sme s nimi viacej pracovať. Samozrejme, že by mala mať určitú časť základných škôl, kde by sme mohli rozprávať o kompenzačných príspevkoch a o tom, ako nám rastie demografická krivka, ako nám rastú školy a, samozrejme, ten dosah potom na odborné školstvo alebo stredné školstvo, či už silné priemyslovky alebo silné odborné školy a gymnáziá. A v konečnom dôsledku by mala zahŕňať aj správu alebo časť, o ktorej rozprávala kolegyňa Zimenová, a to je či už špeciálne školstvo, alebo inkluzívne školstvo, myslím si, že by malo byť rozdelené aj do dvoch častí. V rámci inkluzívneho školstva by sme tam videli, aký je nárast detí zo zdravotne znevýhodneného prostredia, ako by sme vedeli zvýšiť nárast asistentov učiteľov a ostatné náležitosti.
Vedeli by sme rozprávať o tejto téme veľmi dlho. To je tak v skratke a uvidíme, že či bude ešte záujem, že by sme potom pokračovali ďalej v rámci ústnej rozpravy.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. No otázka znie naozaj, že z akého dôvodu by takáto správa nemohla byť v pléne. Či už možno sa hanbia za to, že čo by bolo samotným obsahom, že vôbec by bol slabý a nezobrazoval by skutočnosti, ktoré naozaj sú v školstve. Alebo naopak, že by poukazoval na tieto zlé skutočnosti a vlastne tie nedostatky by boli príliš často na očiach a trajektória, ktorú si spomínal, by vlastne smerovala úplne nesprávnym smerom?
Čo sa týka obsahu, dovolím si len pripomenúť, že nezabudnime na školské zariadenia, ktoré sú takisto dôležitou súčasťou a mali by naozaj mať svoju samostatnú položku v takejto správe. Takisto, tak ako si spomenul, tie priamo riadené zariadenia, ktoré sú obzvlášť dôležité, hlavne keď majú dosť vysokú rozpočtovú kapitolu. A nezabudni aj na to, na centrá, cez ktoré sa vôbec financuje prenesený výkon štátnej správy a týka sa to aj, aj školstva. A zároveň takáto správa by aj ukázala to, že zakaždým, keď sa zvýšia náklady v školstve, tak sa na tieto zvýšené náklady presunie len časť peňazí do školstva a zvyšok vždy musí hľadať či už obecná samospráva, alebo samosprávne kraje v svojich rozpočtových kapitolách úplne niekde inde. To znamená, že odoberajú iným svojim kompetenciám peniaze na to, aby dofinancovali to, čo do školstva vláda nedá.

Ďakujem za slovo. Naozaj budem veľmi stručná, všetko už bolo povedané. Len zopakujem, že správa o stave a úrovni vzdelávania v školách býva predkladaná ministerstvu školstva, tak to je doteraz v zákone napísané, a chcem pripomenúť, že býva predkladaná obvykle v novembri po skončení toho školského roka, o ktorom tá správa pojednáva, to znamená v novembri nasledujúceho školského roka.
My prerokúvame vo výbore školskom túto správu až ten ďalší rok, obvykle v marci. Čiže keď bola táto správa, o ktorej dnes hovoríme a z ktorej som citovala, predložená v novembri 2018 ministerstvu, tak do výboru sa dostala v marci 2019. Ja len preto na to upozorňujem, že je to príležitosť, kedy ak by aj náhodou sa koalícia opäť rozhodla z politických dôvodov nepodporiť opozičný návrh zákona, hoci logika veci hovorí, že niet najmenšieho dôvodu, prečo ho nepodporiť, tak upozorňujem na to, že po pol roku je opäť príležitosť, aby som tento návrh predložila a predložím ho, aby sme prerokúvali najnovšiu správu štátnej školskej inšpekcie opäť v pléne. Čiže nie je to žiaden dôvod na to, aby tá správa v pléne nezaznela.
Ja len chcem pripomenúť, že dnes nie je žiadna opora v zákone, že tá správa sa dostane aspoň na výbor. A preto hovorím, že je našou povinnosťou a zodpovednosťou v nasledujúcom volebnom období urobiť všetko pre to, aby takéto dôležité informácie v pléne mohli zaznieť aj bez toho, že si to niekto z poslancov vezme ako svoju úlohu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi v mene predkladateľov z klubu SaS predložiť návrh zákona, ktorým sa mení Zákonník práce a upravuje podmienky pre brigádnické práce študentov.
Tento návrh vznikol v spolupráci strany SaS a našej mládežníckej organizácie Mladí SaSkári v mnohých diskusiách o tom, prečo tak veľa mladých ľudí odchádza zo Slovenska do zahraničia, prečo si hľadajú uplatnenie vonku a čo by sme vedeli spraviť pre to, aby tomu tak nebolo. Prišli sme na niektoré úpravy a motivácie pre študentov, ako ostať doma, a výsledkom toho je aj tento a nasledujúci návrh na zmenu zákona. Jeho cieľom je teda zlepšiť podmienky uplatnenia absolventov stredných a vysokých škôl na trhu práce, a to zvýhodnením a zjednodušením podmienok pri brigádnických prácach študentov.
Novela Zákonníka práce reaguje na súčasný platný právny stav, podľa ktorého na základe dohody o brigádnickej práci študentov možno vykonávať prácu v rozsahu najviac 20 hodín týždenne v priemere. Priemer sa vypočítava z celého obdobia trvania dohody o brigádnickej práci študenta, najviac však z obdobia 12 mesiacov, keďže Zákonník práce vymedzuje, že sa dohoda uzatvára na určitú dobu, maximálne na tých 12 mesiacov.
Takýchto dohôd môže mať ale študent viac a brigádnik súčasne neobmedzený počet takýchto dohôd a tým pádom aj tie hodiny, tých 20 priemerných hodín týždenne, môže byť tým pádom navýšený. Tieto limity preto považujeme za nezmyselné, ľahko obíditeľné, a teda len generujú zbytočnú byrokraciu. Ak jednoducho môže mať niekto viac dohôd, prečo potom v jednej dohode nemôže mať viac hodín?
Následkom toho je stav, kedy je maximálny rozsah pracovného času na základe dohody o brigádnickej práci študentov obchádzaný tak, že zamestnávatelia uvádzajú či už nepravdivé údaje o odpracovaných hodinách študentov alebo zvyšujú časť odmeny vyplácanú vo forme tzv. mimoriadnej odmeny. Dochádza takisto k situáciám, kedy sa v dohode o brigádnickej práci študentov dohodne dvojnásobok reálne vyplatenej odmeny a potom sa vykazuje dvojnásobne menší počet odpracovaných hodín. Takéto obmedzenie teda nie je efektívne, je to zasa len priestor na nejaké špekulácie a na taký ten, na takú tú optimalizačno-technicko-byrokratickú gymnastiku a je to skutočne, skutočne zbytočné. Návrh zákona preto navrhuje zvýšiť rozsah týždenného pracovného času študentov z dvadsať hodín na štyridsať.
Zároveň dnes platí, že dohoda o brigádnickej práci študentov sa uzatvára na dobu určitú, a to je tých už spomínaných 12 mesiacov. Následkom súčasnej právnej úpravy je stav, kedy zamestnávateľ v prípade, že chce, aby pre neho študent ďalej vykonával práce, musí po uplynutí týchto 12 mesiacov so študentom uzavrieť novú brigádnickú dohodu na ďalšie obdobie. A toto je zasa ďalšia byrokracia. Čiže ukončiť jednu pracovnú zmluvu, poodhlasovať, zasa spraviť novú pracovnú zmluvu, poprihlasovať. Byrokracia, ktorá v podstate na skutkovom stave, že ten študent naďalej pre toho zamestnávateľa pracuje, na tom sa nič nemení.
My teda rušíme túto podmienku tých maximálnych 12 mesiacov a hovoríme, že pokiaľ študent spĺňa podmienky, ktoré sú stanovené na to, aby mohol vykonávať dohodu o brigádnickej práci študenta, nech ju môže vykonávať počas celého tohto obdobia, pokiaľ tú podmienku spĺňa.
V apríli roku 2019 Sociálna poisťovňa evidovala spolu 90 772 brigádujúcich študentov, ktorých sa predložený návrh zákona dotýka. Nehovoríme teda o zanedbateľnom počte pracujúcich študentov. Je nemysliteľné, aby vládla, vláda kládla takéto nezmyselné polená pod nohy mladým, ktorí majú záujem popri štúdiu aj pracovať, možno si práve prácou na toto štúdium zarobiť. Ale nielen to. V práci títo mladí ľudia získavajú potrebné skúsenosti a znalosti, ktoré im potom pomôžu pri uplatnení v ďalšom zamestnaní.
Dámy a páni, v neposlednom rade je cieľom návrhu zákona aj odstránenie administratívnej záťaže pre zamestnávateľov, a to už som spomínala, to sú tie prihlášky, odhlášky opätovné na úrady, ktoré sú skutočne jednak zbytočné, jednak zaťažujúce, a aj v kontexte toho, že Slovensko je mimoriadne prebyrokratizovanou krajinou, že obrovská byrokracia je jedným z top dôvodov, prečo Slovensko nevie konkurovať iným podnikateľským prostrediam v iných krajinách, preto som presvedčená, že všade tam, kde vidíme čo len milimeter zbytočnej byrokracie, mali by sme ju zrušiť, pretože na finále nás to odľahčí všetkých, rozviaže nám to ruky a v konečnom dôsledku aj zvýši disponibilné prostriedky, pretože všetci veľmi dobre vieme, že čas sú peniaze.
Dámy a páni, tento návrh zákona nijako nezaťaží štátnu kasu, jeho zavedenie nie je komplikované, je to veľmi jednoduché, pomôže študentom a pomôže aj zamestnávateľom. Pre poriadok uvediem ešte z náležitostí, že tento návrh zákona nemá vplyv na rozpočet verejnej správy a nemá ani negatívny vplyv na podnikateľské prostredie, nemá vplyv na životné prostredie ani na zamestnanosť a ani na, vplyv na informatizáciu spoločnosti. Zároveň nemá negatívny sociálny vplyv ani vplyv na hospodárenie obyvateľstva.
Je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, ktorými je Slovenská republika viazaná. Je v súlade aj s právom Európskej únie. Účinnosť tohto návrhu stanovujeme na 1. augusta, pretože nemá vplyv na účtovníctvo, preto sme presvedčení, že zákony, ktoré či už odstránia nejakú nezmyselnú hlúposť, alebo zavedú nejaké zmysluplné zjednodušenie, treba s nimi prísť čo najskôr, a preto tento čo najskorší termín.
Dámy a páni, tento návrh zákona nie je pravicový, nie je ľavicový, je to opäť z dielne tzv. vecí, ktoré skutočne myslia len a len na občana. A ja verím tomu, že sa nájde v tejto sále dostatok ľudí, ktorí to presne takto vnímajú a chcú pomôcť v snahe pomôcť študentom. Ďakujem.