45. schôdza

Takže nech sa páči, pán poslanec.

Vážená pani predkladateľka, vážený pán striedajúci spolupredkladateľ a všetci ostatní v sále prítomní, nemal som pôvodne v pláne vystúpiť k tomuto návrhu zákona, ale včera som na chodbe stretol práve pani poslankyňu Smolíkovú a vyzvala ma, aby som vystúpil. Aspoň tak som to pochopil. Tak plním, plním jej želanie, a teda rozhodol som sa, že teda nesklamem dôveru, ktorú vo mne vložila, a poviem aj pár slov k tomuto návrhu zákona. Lebo nie som expert na školstvo, ale, ale myslím si, že pár slov k tomu povedať dokážem.
Moje základné ideové nastavenie je také, že keď počujem o nejakej novej povinnosti, tak obvykle zbystrím a som taký skeptický a zdržanlivý, lebo si myslím, že mali by sme dávať čo najväčší priestor slobodnému konaniu jednotlivcov nielen v ekonomike, ale aj v spoločnosti a v ich osobných životoch. Čiže keď som sa prvýkrát dozvedel o zámere zaviesť povinnú škôlku, môže to mať rôzne podoby, podľa veku dieťa či univerzálne, alebo iba na niektoré skupiny, či povinná dochádzka, alebo povinné vzdelávanie, o všetkom sa dá, alebo v akej forme inštitucionálnej, alebo inej, o tom všetkom sa dá hovoriť. Ale, ale moje prvotné zastavenie je aké, že, že skôr o takomto zámere pochybujem.
Ale, áno, počúvam, počúvam odborné argumenty, počúvam argumenty ľudí z praxe a uznávam, že tá idea môže mať reálny pozitívny dopad na, na deti a na ich, na ich prípravu a zlepšiť perspektívne ich školské výsledky. A špeciálne na skupiny, ktoré, ktoré dnes škôlku neabsolvujú a začínajú až v škole.
Takže som otvorený počúvať tomu a uznávam, že toto je vec, ku ktorej treba pristupovať odborne a vecne a nie, nie primárne ideologicky, aby sme tu zvádzali súboj pravice s ľavicou a liberálov s konzervatívcami alebo podobne.
K obsahu toho návrhu, k jeho nedostatkom, problémom sa tu už viackrát vyjadrili moji predrečníci, a teda nemám, nemám potrebu, potrebu opakovať ich v tej vecnej stránke. Ale to, čo by som rád nielen zopakoval, alebo prípadne počul na to aj nejakú takú vážnu odpoveď, je, že, že prečo zasa v takejto veci ideme obchádzať riadny, normálny legislatívny proces. Tú debatu sme absolvovali na pôde tohto parlamentu už nespočetnekrát, keď opozícia vytkne koaličným poslancom, že nejaký návrh zákona by mal byť predložený ako vládny návrh zákona, lebo ide o dôležitú vec, a mali by k nej mať možnosť sa vyjadriť nielen poslanci, ktorí tu možnosť majú, samozrejme, môžme si tu povedať, čo chceme, spoza tohto pultíku, môžme predkladať pozmeňujúce návrhy v druhom čítaní, môžme to prebrať vo výboroch, ale aj verejnosť. A samozrejme, že verejnosť teraz môže napísať predkladateľom, môže, môže v médiách diskutovať o tom, čo si o tom myslím, čo by sa tam prípadne malo upraviť a možno sa aj upraví v priebehu druhého čítania. Ale takou normálnou, zákonom vytvorenou možnosťou, ako sa verejnosť môže zapojiť do prípravy, prípravy návrhov zákona, je predsa medzirezortné pripomienkové konanie.
Nikto nemôže poslancom, ani tým koaličným, vziať právo predkladať návrhy zákonov. O tom nie je spor. Ten spor sa vedie o to a tá kritika smeruje k tomu, že sú návrhy, ktoré sú tak dôležité, systémové a ďalekosiahle z medzirezortného pripomienkového konania, aby sa aj iné štátne orgány, ministerstvá, záujmové združenia a verejnosť mohli k tomu vyjadriť, mohli si vydiskutovať svoje pripomienky a pozmeňujúce návrhy. Toto v poslaneckom návrhu nie je možné.
A keby to bolo tak, že, dobre, je to téma, ktorá vás zaujíma, tak ste sa do toho pustili, poctivo ste na tom dlho pracovali, napísali ste aj, aj komplexný veľký návrh zákona. Však ako boli prípady, že, ja neviem, Ján Longoš predložil zákon o slobodnom prístupe k informáciám, čo je tiež veľká vec, ale toto nie je ten prípad. Toto je prípad, že ten návrh predložilo ministerstvo iba vaším prostredníctvom. Alebo chcete tvrdiť, že, že to bolo tak, že ste sa stretli s pani Smolíkovou a s pánom Vörösom a teraz na opakovaných stretnutiach ste spoločne ten návrh písali a dolaďovali jeho jednotlivé detaily? Alebo ste si rozdelili, že vy napíšete, pán poslanec Petrák, článok I, pani poslankyňa Smolíková článok II a pán poslanec Vörös článok III a ten článok IV, ktorý hovorí o účinnosti, ste spoločne napísali? Keď je to návrh ministerstva, tak má byť predložený ako vládny návrh, nie ako návrh poslanecký. A možno sú výnimočné situácie, keď to nejde inak, keď, keď proste hrozí katastrofa, ale toto, toto nie je ten prípad. Aj z hľadiska samotného zákona by mohol byť lepší, keby prešiel medzirezortným pripomienkovým konaním. Veci, na ktoré tu kolegovia upozornili, by sa mohli vydiskutovať v rámci toho pripomienkového konania. A jasné, jasné, 100-percentná zhoda by sa nenašla, lebo, lebo, lebo rozdielne predstavy existujú a sú a sú legitímne. Ale eliminovať iné predstavy nielen tým, že, dobre, no tak rozhodne väčšina, ale tým, že obídeme riadny legislatívny proces, nie je podľa môjho názoru korektné.
A nie je, nie je v poriadku ani to, keď, keď de facto ministerskí úradníci pracujú na vládnych poslancoch. Ja keď si chcem, ja keď si chcem napísať nejaký návrh zákona, tak to môžem urobiť tak, že si ho napíšem sám alebo, alebo máme právnika v klube, alebo iní poslanci majú, majú právnikov ako asistentov, tak spoločnými silami alebo, alebo to niekomu zadajú. Pani poslankyni Šimkovičovej napíše, napíše advokátska kancelária, ktorá chce cez ňu prelobovať nejakú novelu Civilného mimosporového poriadku - a už je na pováženie. Ale, ale dobre.
Ale vám to v podstate napísali ministerskí úradníci. To tiež nie je v poriadku, že ministerskí úradníci, ktorí by mali pracovať pre ministerstvo, pracujú pre vládnych poslancov.
No, pán Petrák krúti hlavou, tak ja budem veľmi netrpezlivo čakať na jeho odpoveď, že ako to, ako to teda vzniklo. Lebo ak to vzniklo tak, že to pripravili na ministerstve a miesto toho, aby to išlo medzirezortným pripomienkovým konaním, ide to ako návrh troch vládnych poslancov, tak to v poriadku nie je.
Ďakujem.

Dve faktické poznámky. Pán poslanec Heger a pani poslankyňa Zimenová. Tri.
Nech sa páči, pán poslanec Heger.

Ďakujem pekne. Pán kolega Dostál, aj mňa by to veľmi zaujímalo, ako tento zákon v skutočnosti vznikol. Škoda, že kolega Petrák je až po mne, ale možno to povie na záver. Pretože ak by to naozaj bolo tak a ak by to tak aj nebolo, že teda naozaj by to kolegovia, že vytvorili sami, tak si myslím, že toto je tak závažná téma, že ju treba najprv otvoriť a treba dať priestor naozaj na celospoločenskú debatu, pretože naozaj čas takého znásilňovania musíme opustiť. Proste my sme v demokratickej spoločnosti a je dôležité, aby proste prichádzali, by som povedal, riešenia, ktoré sú dobré, ktoré majú celospoločenskú podporu a o to viac, ak sa rozprávame o vzdelávaní, ktoré dlhodobo krváca, keď tak poviem, na Slovensku.
Čiže mňa by to tiež veľmi zaujímalo, že či to je zo strany ministerstva pripravené. Pretože ak to tak je, tak je to veľmi neúprimná komunikácia. A musím povedať, že toto ľudí na politikoch veľmi hnevá, že nie sú k nim úprimní. A to je, to je podľa mňa úplne zlé.
Veľmi dobre si poznamenal, že ak by sa jednalo o výnimočnú situáciu, tak to sa dá odôvodniť. Veď, veď vysvetlíme. Ale vidíme, že toto nie je tá výnimočná situácia, lebo tu proste nič ako kebyže nehorí niečo také, že včera vypukol požiar a dneska má enormného rozsahu. Že tu sa to dlhodobo, školstvo sa dlhodobo zanedbáva, a keď chceme urobiť nejaké systémové opatrenie, tak k tomu naozaj musí byť tá celospoločenská debata preto, aby sa mohli vyjadriť všetci zainteresovaní - a toto sa dotýka všetkých - a môže z toho naozaj vzniknúť vďaka tej celospoločenskej debate niečo úplne nové a omnoho lepšie, ale bude to mať v prvom rade celospoločenskú podporu. A toto je podľa mňa to najkľúčovejšie.
Takže vďaka aj za tú otázku, aj za to vystúpenie a chcel som sa dotknúť hlavne tohto a čakám teda tiež na odpoveď.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Zimenová.