45. schôdza

Pán kolega, ja musím zareagovať práve na problematiku, ktorú si načrtol v súvislosti s ministerstvom kultúry a LGBT, o tom, že pani ministerka stopla dotácie. Ja som sa jej osobne na tento problém pýtala, lebo ma zaujímalo jej vysvetlenie, keďže som si myslela, že tá téma nebola dobre alebo dostatočne odkomunikovaná. Vysvetlenie, ktoré mi poskytla, ma uspokojilo aj napriek tomu, že som opozičná poslankyňa a som chápavý liberál, ozaj chápavý liberál. Ale myslím si, že tá vlna, opäť raz emotívna, ktorá sa k tejto téme zdvihla, nie je celkom oprávnená. Trošku by som počkala, kým sa veci vysvetlia, dala aj pani ministerke chvíľu času, lebo nie je všetko tak, ako na prvý pohľad vyzerá. A tiež ja netvrdím, že to, čo mi povedala, musí byť svätá pravda. Ale dala by som šancu naozaj aj druhej strane a bola trošku zdržanlivejšia, pretože táto téma je veľmi citlivá, vie sa veľmi ľahko využiť a rovnako tak veľmi ľahko zneužiť.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem všetkým trom kolegyniam za faktické poznámky.
Pani poslankyňa Blahová, no opätovne a teda aj za pani Dubovcovej, predchodkyne súčasnej verejnej ochrankyne práv, to tak bolo. Je to možno, bolo spôsobené aj tým, že, že ju predchádzajúca vláda alebo ešte tá predchádzajúca zdedila po, po ešte vláde alebo tej vládnej väčšiny Ivety Radičovej, tak, tak by sa dalo chápať ten prístup, že just jej politicky nebudeme vychádzať v ústrety a vnímame ju ako zástupkyňu opozície. Ale pani Patakyová už bola zvolená v tomto volebnom období prevažne hlasmi tejto vládnej koalície. Ale aj podľa dnešného priebehu rozpravy a podľa toho, ako sa, ako sa kto stavia k jej záverom a odporúčaniam, tak si myslím, že viac, viac ju počúvajú paradoxne tí, ktorí ju pri voľbe nevolili, ale, ale berú vážne, berú vážne jej činnosť, ako tí, ktorí ju na základe koaličnej dohody zvolili, ale téma ľudských práv je im pomerne vzdialená.
Pani poslankyňa Milanová, no ak ty si chápavý liberál, ja som chápavý konzervatívec a podľa mňa tie veci sa vysvetľujú dosť zlým spôsobom, keď ministerstvo klame o tom, že nepodporilo projekty na základe odporúčania alebo posúdenia v komisii, pričom komisia šesť z tých osem projektov odporúčala, odporúčala podporiť. Keď sa nastavujú podmienky spôsobom, ktorý bude problém nielen pre organizácie zastupujúce LGBTI, tak ja by som až taký chápavý nebol.
A pán poslanec Mizík. No liberálna demokracia nezvíťazila, ale dúfam, že zvíťazí... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. V prvom rade, pani verejná ochrankyňa práv, chcem sa na vás obrátiť s vyjadrením úcty a vďaky za prácu, ktorú robíte, tak ako vám to opakujem aj, či už na stretnutiach výboru ľudskoprávneho, kde sa stretávame tiež opakovane, alebo na pôde komisie pre začleňovanie zraniteľných skupín do vzdelávania práce a rodiny, ktorú sme pri ľudskoprávnom výbore zriadili práve na ochranu ľudských práv v prípade zraniteľných skupín, ako sú deti, zdravotne znevýhodnené osoby, ľudia s inou sexuálnou orientáciou, starší ľudia. Som vám veľmi vďačná za vašu prácu v tejto oblasti a za podnety, ktoré nám dávate nielen na pôdu Národnej rady, ale tak isto samozrejme ich smerujete, tie svoje podnety aj návrhy opatrení vláde.
Tak ako môj predrečník Ondrej Dostál spomenul, chcem vyjadriť z tohto miesta veľmi krátko, ale veľmi dôrazne aj ja. Veľmi jasné znepokojenie a neporozumenie zdĺhavému procesu vykonávania nápravy pochybení v oblasti ľudských práv zo strany štátu, štátnych inštitúcií a rôznych ďalších organizácií, na ktoré má dosah aj centrálna vláda. Tieto pochybenia nie sú brané vážne, nič sa s tým nerobí a ja musím konštatovať, tak ako moji predrečníci, že som veľmi znepokojená tým, že nám unikajú, napríklad v detských životoch a v detských dušiach unikajú nám roky, aby sme ako štát prišli na pomoc v oblasti, v ktorej sú títo ľudia úplne odkázaní na systémové opatrenia, ktoré by im zlepšili ich život, zlepšili a vôbec niekedy by až ten život zachránili. Preto sa teraz dotknem len troch oblastí, na ktoré ja veľmi vždy citlivo reagujem, a ktoré sa budem usilovať.
Tak ako spomenul Ondrej Dostál, aj v minulosti sme to robili konkrétnymi návrhmi zákonov sme sa usilovali tie, tie problémy riešiť a vychádzať v ústrety návrhom z úradu verejnej ochrankyne práv, tak aj v týchto troch oblastiach, ktoré teraz spomeniem, budem sa usilovať o nápravu. Je otázne, či vôbec sa nám niečo podarí urobiť, keď vláda sa zatiaľ správa k týmto zisteniam, tak ako sa správa.
Prvá oblasť, na ktorú by som chcela upozorniť, je oblasť, ktorej som sa ja venovala ešte pred nástupom do parlamentu v rámci koalície pre deti. Koalícia pre deti združuje viaceré mimovládne organizácie, ktoré svojou činnosťou napĺňajú najlepší záujem dieťaťa a starajú sa v mnohých oblastiach o to, aby deti a ich práva, ku ktorým sa zaviazala Slovenská republika, že ich bude plniť, boli naplnené, či už v oblasti vzdelávania, v oblasti sociálnej kurately alebo v oblasti zdravia. Je vo vašej správe spomínaná organizácia Náruč – Pomoc deťom v kríze, s ktorou ja som tiež veľmi úzko spolupracovala, a som s ňou v kontakte a pamätám si, ako ešte pred mojim nástupom do parlamentu dávno, dávno, v rokoch 2013, ´14, ´15 sme riešili to, akým spôsobom sa pristupuje jednak k deťom ako k obetiam a tak isto aj k deťom ako k účastníkom trestných činov a ako k svedkom. A na to, že nemáme na Slovensku zriadené osobitné vypočúvacie miestnosti pre deti sa upozorňuje už roky. Je to podľa mňa naozaj veľmi vážny prešľap Slovenskej republiky a keď mi niekto bude v tejto sále tvrdiť, že najlepší záujem dieťaťa si Slovensko ctí a chráni a že slovenský štát vychádza deťom k ústrety, tak toto je napríklad jeden z prípadov, kedy je to absolútna lož. Nemáme vytvorenú ani jednu jedinú miestnosť na vypočutie dieťaťa. To znamená, ono na to potrebuje svoje priestory, svoj, svoj pokoj. Potrebuje si vytvoriť puto dôvery s osobou, ktorá sa ho pýta. Tie osoby musia byť špeciálne vyškolené, musia klásť otázky špeciálnym spôsobom. Na toto my absolútne nemyslíme. Koľko takých príbehov bolo zdeformovaných, koľko takých tragických príbehov bolo zdeformovaných len preto v duši toho dieťaťa, že sme nevyvinuli dostatok úsilia na to, aby sme k nemu pristupovali, k tomu dieťaťu, tak ako sa má?
Zacitujem z vašej správy. To sú naozaj otrasné zistenia, kde konštatujete akútny nedostatok znalcov z odboru pedopsychológie či z detskej psychiatrie a rovnako detských psychológov a psychiatrov. A to nehovorím len o pomoci deťom, zvlášť detským obetiam násilných trestných činov. Ale v našej krajine je akútny nedostatok celkovo detských psychiatrií a psychiatrov a psychológov. A tak ako vy konštatujete, a to je ten druhý problém, ktorého sa dotknem, pre mňa je úplne nemysliteľné a to sa tiež opakuje, to sa stále opakuje, že my tu máme v systéme sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, nemáme ani jedno zariadenie pre deti s ťažkými duševnými diagnózami v spojení s vážnymi poruchami správania, ktoré vyžadujú maximálnu individuálnu, odbornú a špeciálnu starostlivosť, ako konštatujete.
A ja sa s vami absolútne stotožňujem, ak hovoríte, že tu ide na Slovensku o inštitucionalizované týranie. Inštitucionalizované týranie v prípade, ak tieto deti s ťažkými psychiatrickými poruchami odložené do detských domovov alebo do domovov sociálnych služieb sú potom presmerúvané, keďže sú ťažko zvládnuteľné, do tzv. reedukačných zariadení. Veď reedukačné zariadenia sú na to, aby sa v deťoch vyvolalo iné správanie, žiaduce správanie. Je to vlastne prevýchova. Ale tam sa ignoruje úplne, že ony majú diagnózu, ktorá nesúvisí s tým, že sú len ťažko zvládnuteľné, že sú tzv. "nevychované", že môžeme na ne vplývať v týchto reedukačných zariadeniach tým systémom opatrovania a prístupu, na aké sú tieto reedukačné centrá zvyknuté. Veď ony potrebujú úplne iný prístup. Ony majú psychiatrickú diagnózu. A my ich vlastne posielame niekam, kde im ešte viacej sťažíme ten život. To je inštitucionálne týranie.
A tretia poznámka, ktorá sa týka opäť detí, ja len veľmi v krátkosti. Pani ombudsmanka vie, že sme sa o tom rozprávali aj na pôde spomínanej komisie, aj na pôde ľudskoprávneho výboru, ja sama som to hovorila dvakrát na tejto schôdzi v rozprave pri iných príležitostiach, ale jednoducho my máme diskriminačné právne predpisy na ministerstve školstva v oblasti prijímania detí do materských škôl, detí so zdravotným znevýhodnením, ktoré diskriminujú tieto deti v rovnom prístupe k vzdelaniu, a podobne máme diskriminujúce predpisy aj týkajúce sa detí, povedzme, v oblasti vzdelávania týkajúce sa detí, povedzme, v tých reedukačných centrách, kde im nemáme akým spôsobom umožniť tú slobodnú voľbu povolania a podobne. To sú veci, ktoré nechcem teraz do detailu rozoberať, ale, pani ombudsmanka, verte, že budeme sa tomu ďalej venovať a minimálne vstúpim do komunikácie s vami a takéto veci sa pokúsime napraviť aj do budúcna. Uvidíme, akú to bude mať odozvu u koaličnej vlády.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja by som chcela pani kolegyňu doplniť v tom, že áno, detské domovy prijímajú postihnuté deti, ale treba aj vedieť o tom, že tieto detské domovy nie sú vôbec pripravené na to, aby tieto deti prijali. Preto nastáva ten kolotoč, ktorý pani ombudsmanka nazýva inštitucionálne týranie detí, pretože ony nemajú vlastne nikde to svoje záchytné zariadenie, ktoré by vlastne bolo pre nich akoby stvorené. Preto tieto zariadenia tieto deti akoby tolerujú bez zázemia. Ony nemajú finančnú oporu, ony nemajú personálne zabezpečenie, nemajú odborníkov, nikto tam nechodí sa o to dieťa starať, rehabilitovať ho, kontrolovať ho na tej, na tej zdravotnej alebo psychiatrickej úrovni. Takže toto dieťa niekde zakceptujú nejaký čas a potom už pre vyčerpanie celého personálu poputuje niekam inam, čo je evidentná systémová chyba. Toto nie je zlyhanie v jednotlivých prípadoch. Toto je systémová chyba, pretože sa nedá inak riešiť, len tak, že sa bude na tieto deti myslieť a bude sa myslieť tak, že budú vznikať zariadenia, ktoré budú zohľadňovať špecifiká týchto detí. Inak sa nepohneme a naozaj budeme živiť systém týrania detí.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážené dámy, vážení páni. Vážená pani ombudsmanka, v prvom rade veľmi pekne ďakujem za dôkladne vypracovanú správu, ktorá by mala nám poslancom slúžiť ako podklad a inšpirácia našej legislatívnej činnosti. Bohužiaľ, nám opozičným poslancom, i keď je to v mnohých prípadoch tak, tieto naše návrhy jednoducho neprechádzajú, preto by sme si dovolili v tomto prípade apelovať na koaličných poslancov, aby namiesto rôznych ad hoc návrhov sa venovali ľudským právam, pretože to je to najdôležitejšie, čo robí slušnú spoločnosť naozaj slušnou spoločnosťou. A hlavne uprostred Európy v 21. storočí nie je možné takýmto spôsobom bojovať o ľudské práva, keď sa ich nemá kto, okrem verejného ochrancu práv, prípadne komisárov, zastať.
Myslím, že dosť už bolo predtým povedané, tak poviem len, len niekoľko bodov, ktoré mňa zaujali. Opätovne sa vo vašej správe používa to použitie nelegálnych priestorov na zadržanie osôb namiesto zákonom stanovených cieľ policajného zaistenia, čo je v rozpore so zákonom, s ústavou a rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva. Videli sme, že aj pani ombudsmanka Dubovcová sa k tomu, dvakrát k tomuto problému vracala. Prvýkrát už v roku 2015 a je šokujúce, že sa nič nestalo, že existujú stále policajné oddelenia Policajného zboru, kde neexistujú CPZ-ky tak, ako ich predpisuje zákon. Neexistujú tam. Teda rovnako je to problém ministra a resp. ministerky vnútra, z minulosti ministra vnútra, tiež súvisiaci s kamerovým systémom policajtov, s výsluchovými miestnosťami pre deti, s cudzineckou políciou. Je to jednoducho veľký blok problémov, ktorý hovorí o nefungovaní ministerstva vnútra smerom k ľudským právam. Ja som tam to ministerstvo vnútra videla v mnohých podnetoch a jednoducho jeho správanie sa alebo jeho postoj k ľudským právam treba hodnotiť ako mimoriadne vlažný.
Tiež by som sa rada pristavila pri dlhodobom zlyhávaní sociálnoprávnej ochrany detí, lebo práve tak to pani ombudsmanka pomenovala. Ja túto oblasť sledujem dlhodobo, ako dobre viete a ako prichádza k tomu, že naozaj toto začína byť témou, pretože to zlyhávanie sociálno-právnej ochrany už býva, už začína byť tak vypuklé, že jednoducho preráža do mnohých oblastí. Tuna to vidíme napríklad v oblasti starostlivosti rodičov a detí po rozvode. A myslím, že v tejto oblasti nás čaká kalamita, pokiaľ sa tu nič zásadné nestane. Pretože títo rodičia nevedia o svojich právach, nevedia nič o právach dieťaťa, nie sú usmernení napríklad tým, že môžu, môžu pred rozvodom požiadať o mediáciu, čím by sa celý proces skrátil. Súdne konania sú šialene dlhé, súdni znalci, ako tiež pani ombudsmanka uvádza, sú aj kvality neadekvátnej, aj ich je málo, aj ich, z toho vyplýva, z ich dodania správ, spôsobujú prieťahy v týchto súdnych konaniach. Nádej vidíte v centrách pre deti a mládež. Ja som ako kolegyňa predsedníčka ľudskoprávneho výboru tiež veľmi skeptická, čo sa týka centier pre deti a mládež, bohužiaľ, vidím, ako to prebieha, ako táto transformácia prebieha. Je to chaotické, je to bez finančnej podpory. Predpokladám, že pôjde o prehlbovanie panujúceho chaosu. A teda veľmi by ma prekvapilo, keby to, keby to bolo inak.
Tiež ma veľmi zaujala kapitola kontroly v zariadeniach sociálnych služieb. Tieto zistenia sú naozaj znepokojivé a aj napriek tomu, že ste ich citovali, aj kolegyne sa k nim vracali, ja ešte raz pripomeniem, že podľa nich VÚC vykonali priemerne 11 kontrol ročne a na území kraja je priemerne 95 zariadení. Ministerstvo práce, ktoré má vykonávať dohľad, urobí 8 kontrol ročne. Pri takejto frekvencii by na kontrolu zriadení potrebovalo 94 rokov, aby skontrolovalo každé zariadenie aspoň jeden raz za jeho existenciu. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vykoná dve kontroly ročne. A hovoríme o 750 zariadeniach sociálnych služieb. Teda z uvedeného vyplýva, že tento segment funguje absolútne bez kontroly, a z toho i vyplýva množstvo podnetov, s ktorými súvisia aj detailnejšie rozpracované alebo vo väčšej miere zastúpené podnety súvisiace s prácou komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím. Jednoducho je to marazmus, ktorý, ktorý len čaká na, na absolútne zásadný, zásadnú katastrofu, ktorá musí niekoho zobudiť, pretože už teraz je to veľmi zlé. A vôbec sa nepočíta s vyhliadkami na starnutie populácie a vtedy nastane naozaj vážny, vážny problém, pretože takto nefunkčný systém, do ktorého budú prichádzať a budú jeho služby potrebovať ďalší a ďalší ľudia v desiatkach tisícov, je jednoducho určený na kolaps.
Pri oblasti náhradnej rodinnej starostlivosti by som sa tiež zastavila, kde ste hovorili o adopciách, o osvojení. Ja tam vidím ešte jeden námet, ktorý by situáciu mohol zlepšiť, a to, že ak ide o najlepší záujem dieťaťa, mali by sme myslieť aj na tie iné formy starostlivosti. Napríklad ľudia vôbec ešte nerozumejú rozdielu, čo je to adopcia a čo je to pestúnska starostlivosť. A som presvedčená o tom, že keby ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny venovalo nejakú časť svojho úsilia propagácii toho, že deti potrebujú rodinu a že pestúnska starostlivosť nie je žiadnym nemožným alebo nezvládnuteľným, nezvládnuteľnou misiou voči tomu dieťaťu, tak my by sme vedeli umiestniť do rodín všetky deti. Tak ako podľa zákona o sociálnoprávnej ochrane, tak podľa ústavy tie deti všetky majú právo na rodinu, nielen tie, ktoré sú osvojiteľné. Čiže máme tu zanedbanú veľkú, veľkú medzeru, ktorú, ktorú nemáme čím vykryť, pretože pestúnska starostlivosť naozaj klesá rapídne po roku v stovkách. Čiže tam o tú pestúnsku starostlivosť vôbec nie je záujem, preto tie deti zostávajú v detských domovoch. Ony nebudú adoptovateľné možno nikdy, ale napriek tomu nikto záujemcov neinformuje, needukuje, že táto možnosť je. A ich možnosti by sa potom otvorili veľmi široko, pretože všetky tie deti sú, takmer všetky vhodné do pestúnskej starostlivosti. Päťtisíc detí je vhodných do pestúnskej starostlivosti.
Tiež ešte mám zopár sekúnd, tak poviem, že oceňujem to, že sa venujete právam LGBTI komunity. Videli sme z vašej správy, že Slovensko zasahuje aj do ľudských práv osôb, ktoré nie sú občanmi Slovenskej republiky. To už sme naozaj takí rigidní a takí skostnatelí, že toto budeme robiť občanom iných krajín? Veľmi mi je to ľúto a som, som zvedavá, ako dopadne poslanecký návrh, ktorý sa rozhodne toto riešiť.
Ešte raz vám veľmi pekne ďakujem za vašu správu, veľmi si to cením a naozaj by bolo veľmi prekvapivé, ale za to veľmi očakávané, aby sa vašou správou dôsledne zaoberali poslanci, ktorí majú vládnu väčšinu v tomto parlamente, a tiež, aby sa ním zaoberali ministri, pod ktorých rezorty patria a ktorí a len oni môžu vykonať v tejto situácii nápravy toho, čo vo svojich podnetoch uvádzate.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážená pani verejná ochrankyňa práv, vážené kolegyne, vážení kolegovia. Aj mne dovoľte sa vám poďakovať za vašu temer stostranovú správu, pretože si myslím, že je výsledkom spolupráce aj vašich kolegov a naozaj ste na nej robili tvrdo. Poukázali ste v nej aj na individuálne zlyhania niektoré, ale aj na systémové. Na druhej strane si kladiem aj ja otázky nielen pri vás, ale aj pri komisárkach, že aj keď je urobený veľký kus roboty, tak častokrát sa to nevyužije nielen pri poslaneckých návrhoch, s čím súhlasím, ale aj možno pri ďalších debatách, aby sa dotiahli tie zistenia a odporúčanie do konca. Mám potom trošku pocit akoby tie kompetencie boli naozaj obmedzené do takej miery, že sa urobí obrovský kus roboty, ale nič sa s tým ďalej nerobí. A otázka je, že čo s tým spraviť, kto by to mal zastrešiť, aby sa mnohé z tých vecí dotiahli do konca.
Ak dovolíte, tak ja som si vybrala tak isto niektoré náležitosti, ktoré ma zaujali a ktoré by som videla aj ako priestor na diskusiu s rôznymi rezortami a možno aj poslancami a čo by bolo možné pretaviť do poslaneckých návrhov zákonov alebo aspoň apelovať na to, aby sa tieto odstránili.
Čiže na strane 21 až 41, je to oblasť – súkromný a rodinný život, práva detí a rodičov, v tejto časti nadväzujete na konštatovania aj predchádzajúcej verejnej ochrankyne práv o zásadných nedostatkoch systému sociálnoprávnej ochrany práv dieťaťa, uvádzate, že je možné v priebehu rokov pozorovať, že systém sa mení a boli zrealizované viaceré dobré opatrenia. Napriek tomu naráža na prípad, narážate na prípady dlhodobého zlyhávania. Spomínate aj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave a konkrétne poukazujete na fluktuáciu zamestnancov a neskúsenosti nových zamestnancov. Ja sama sa venujem sociálnej oblasti už dlho a odučila som množstvo študentov sociálnej práce a tiež si kladiem otázku, že ročne nám končí v priemere okolo 15-tisíc takýchto absolventov, plus-mínus, a naozaj minimálne množstvo ostáva v sociálnej oblasti. Otázka naozaj je namieste aj pre ministerstvo školstva kvôli zatraktívneniu a možno postaveniu sociálneho pracovníka, to je tak isto veľmi dlhodobá, už sa to rieši možno aj 20 – 25 rokov, téma, čo spôsobilo tú dehonestáciu postavenia sociálneho pracovníka. Možno, a nie možno, ale určite, a nemožno nesúhlasiť aj s tým, že je to práca, ktorá nie je dostatočne finančne ohodnotená, a možno tam zohrávajú úlohy aj vysoké nároky, sústavný tlak a hrozba zlyhania, negatívny postoj spoločnosti k téme a tak a tak ďalej.
Otázka je, čo s tým? Je to veľká téma, ale je to téma, ktorá sa dotýka prierezovo aj ministerstva školstva a zatraktívnenia možno študijných odborov, má čo do toho povedať akreditačná komisia. Ďalej ministerstvá práce, sociálnych vecí a rodiny, ale aj možno iných ministerstiev.
Ďalej by som sa pristavila pri príkladoch z podnetov, strana 21 až 37. Poukazujete na nedostatočnú aktivitu úradu, strana 21, a prenášanie zodpovednosti na obec, kde, citujem: "Starostka obce v mnohých ohľadoch akoby prebrala na seba úlohu orgánov sociálnoprávnej ochrany." Pozrela som sa na to trošku podrobnejšie a musím povedať, že ja osobne mám podstatné problémy pri komunikácii napríklad s niektorými obcami a mestami a vyššími územnými celkami, pretože fungujú samostatne a ako keby odmietali, keďže neexistujú žiadne sankcie okrem nejakých súdnych sporov, a pokiaľ nie je vôľa, tak ťažko je dosiahnuť nejaký inteligentný konsenzus alebo kompromis.
Ja som sa teda pozrela aj na to, aké postavenie v tomto má orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Nepochybne má kľúčové postavenie, ale samozrejme na druhej strane nie je možné ignorovať tu silnú pôsobnosť obce, paragraf 75 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, napríklad povinnosti obce spolupôsobiť pri úprave. A obnovenie rodinných pomerov dieťaťa v sebe zahŕňa aj to, čo podľa správy bola ako keby nadpráca obce. Je to otázka na diskusiu samozrejme, lebo čo právnik, to iný názor. Ale možno by bolo sa pozrieť fajn na niektoré prípady individuálne, lebo mám pocit, že obce sa, podobne ako pri umiestňovaní do zariadení sociálnych služieb, vyhýbajú a zbavujú tejto zodpovednosti.
Ešte ste tam uviedli aj príklad sprostredkovania bývania matke s deťmi a niekedy musím povedať, že úrady sa snažia bežne pomôcť rodinám aj v hľadaní bývania, ale nie je možné tvrdiť, že je len chybou úradu, že rodina nemala vhodné bývanie, pretože toto nemajú úrady v pôsobnosti, zabezpečovať bývanie rodinám.
Ďalej na strane 22 ide o umiestnenie dieťaťa s vážnymi poruchami správania v ústavnej starostlivosti. Bolo konštatované porušenie práva dieťaťa s kombinovanými psychiatrickými diagnózami, jeho opakovaným premiestnením medzi zariadeniami, v ktorých mu systém sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately nedokázal ponúknuť adekvátnu pomoc, lebo, a tak ďalej. S týmto záverom možno len súhlasiť a podobne ako moje predrečníčky alebo predrečníci môžeme vidieť problémy vo viacerých oblastiach. Ja sama sa venujem aj psychoterapii a keď som ju študovala, tak sme tam mali aj psychiatrov. A naozaj prvý závažný problém je, že máme nedostatok pedopsychiatrov alebo psychiatrov ako takých. Otázka je, čo s tým? Ako zatraktívniť alebo čo ponúknuť ľuďom, aby v rámci medicíny chceli študovať práve tento študijný odbor, ktorý je veľmi náročný. Ďalší problém je, že žiaden pedopsychiater vám nedá jednoznačnú diagnózu pri dieťati, ktoré je v období puberty alebo adolescencie, pretože vieme, že v tom vývine, aj vývoj dochádza k náhlym zmenám pod rôznymi vplyvmi, takže to je ďalší problém.
Podobne túto tému, už bola niekoľkokrát otvorená, aj keď sme riešili resocializačné strediská alebo mnoho iných, kde sa niektoré z detí ocitnú. Je obrovský problém, že neexistujú napríklad centrá pre deti pre liečbu drogových závislostí, ale ono sú to spojené nádoby. Takže považujem nie úplne za fér zhadzovať celú vinu na sociálnoprávnu ochranu detí a sociálnu kuratelu, ale myslím si, že naozaj treba otvoriť túto diskusiu a treba ju otvoriť tak naliehavo, aby došlo ku efektívnej debate hlavne na strane ministerstva zdravotníctva a ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Trošku poviem aj za seba, že mám z toho obavy v tom duchu, že aj keď riešime zákon o dlhodobej starostlivosti, tak je to nekončiaci príbeh. Ale toto nie je záležitosť len tejto vlády, to je záležitosť niekoľkých rokov aj dozadu, keď máme byť objektívni.
Pozerám, koľko mám ešte času. Dobre. Čiže dotkla by som sa ešte možno toho priebehu vnútroštátnych osvojení na Slovensku, strana 38. Ja oceňujem prieskum, hoci pri rôznych prieskumoch som skeptická v tom, že ako je potom testovaná miera validity a reliability. Nie preto, že som by som chcela skúšať niekoho zo štatistiky, ale preto, že často sa položia otázky, na ktoré nedostaneme odpoveď, ktoré chceme alebo ostanú ako keby nedopovedané. Čiže aj s týmto možno treba ďalej pracovať. Ale tu bol vykonaný prieskum a mňa v ňom zaujíma hlavne to, možno len ja som nezachytila v správe ani v dostupnej teda verzii výsledku prieskumu, čo konkrétne chýba a čo nie je upravené. To by som aj ocenila, keby sme mohli ďalej o tomto debatiť.
A v závere v tej poslednej minúte možno by som z tých podnetov ešte pri sociálnych službách, to, čo je tu uvedené, súhlasím s tým. Mňa dokonca šokovala informácia, ktorá prišla ku mne na výbor, že sú starí ľudia častokrát, alebo aj tí, ktorí sú umiestnení v zariadeniach sociálnych služieb, zneužívaní rôznymi spôsobmi. Aj verejná ochrankyňa, teda pardon, komisárka pre ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím odhalila pri poisťovaní, aj o tom budem dnes hovoriť, nejaké závažné zistenia, čo je pre mňa absolútne nonsens v dnešnej dobe. Ale na druhej strane takisto rozmýšľam, ako apelovať hlavne na vyššie územné celky a mestá a obce, aby hlavne pri štandardoch kvality, o ktorých ste hovorili alebo ktoré spomínate aj vo vašej správe, ako to urobiť tak, aby si niektoré zariadenia neobjednávali firmy na kľúč, ktoré v živote v tom zariadení neboli a nedali si tých 21 alebo koľko je tých štandardov vypracovať takýmto spôsobom.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, hovoríte, že netreba zhadzovať vinu na sociálnu kuratelu. No naopak, nie je na koho iného hodiť vinu. Vidím, že ste sa veľmi snažila a snažili, aby ste tú vinu hodili na vyššie územné celky, čo sa týka starostlivosti o práva dieťaťa, ale im nespadá do ich kompetencie strážiť ich práva a najlepší záujem, oni majú robiť samozrejme všetky spoločné kroky, ale jediný, kto v tomto zmysle môže skutočne konať, je štát, teda ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a teda sociálna kuratela, ktorá má aj pred súdom, aj pred štátom dieťa chrániť a chrániť jeho najlepší záujem. Aj treba povedať, že táto sociálna, sociálnoprávna ochrana detí a kuratela má nedostatočné personálne zabezpečenie a absurdnú fluktuáciu v týchto, v týchto povolaniach, nedostatočné materiálne zabezpečenie svojej práce. A vaše rečnícke otázky o tom, ako to riešiť, ma, bohužiaľ, privádzajú, že až k hnevu. Pretože keď vidím, že Operačný program Ľudské zdroje obsahoval 2 miliardy, z ktorých naozaj pomerne veľký objem išiel na vznik pracovných miest práve na úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny, kde na každom úrade malo vzniknúť päť udržateľných pracovných miest sociálnych pracovníkov, terénnych sociálnych pracovníkov, poradcov rodiny a psychológov, ja sa pýtam, kde sú títo ľudia. Veď vy ste neudržali projekt. Pani predsedníčka výboru, nedá sa na nikoho iného hodiť vina, dá sa hodiť vina na neschopné ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré si neplní svoje úlohy.

Ďakujem. Ja chcem poďakovať kolegynke Alene Bašistovej za podnetné zhodnotenie správy. A mňa by ešte zaujímala jedna otázka, ktorú nepoložila a ktorú by som možno pani ombudsmanke položil ja. Keďže verejná ochrankyňa práv by mala ochraňovať ľudské práva všetkých, nie len vybraných skupín, pani ombudsmanka, opýtal by som sa na mieste pani Elenky Bašistovej, či sa zúčastnite okrem rôznych pochodov aj pochodu za život, ktorý bude v septembri. A poprosil by som teda možno na aj žiadosť pani Bašistovej, že, že či áno alebo nie. Pretože akékoľvek omáčky okolo toho sú zbytočné. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Pani poslankyňa Blahová, ja som hneď v úvode začala tým, že ďakujem pani verejnej ochrankyni práv za aj systematické niektoré návrhy, čo by bolo potrebné zmeniť a že poukázala aj na individuálne zlyhania. To je prvá vec.
Druhá vec. Súhlasím s tým, že v niektorých národných projektoch nedochádza k naplneniu kritérií, ale tiež som spomenula, že ročne končí okolo 15-tisíc sociálnych pracovníkov a áno, je to otázka, prečo tí ľudia nemajú záujem o túto prácu. Ale nemyslím si, že toto je chyba nejakého úradu alebo nejakého orgánu, toto si teda nemyslím. To, že zlyhávajú niektoré systémové veci, s tým súhlasím, aj to, že 2,2 miliardy eur je v Operačnom programe Ľudské zdroje, ale jednoducho sú výzvy a sama som osobne s nimi robila, kde sa vám nikto neprihlási, pretože sú tak nastavené kritériá, a je tam dokonca aj dosť peňazí. Takže asi toľko k tomu. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som len rada upozornila členov hospodárskeho výboru, že dnes o 13.00 máme mimoriadne zasadnutie hospodárskeho výboru v miestnosti č. 148. Ďakujem pekne.