45. schôdza

Ďakujem za slovo. Ja som si pozorne vypočul vystúpenie, pani Zimenová, vaše, v podstate ste hovorili odborne. To ma potešilo, že ste neboli nejak veľmi invektívna a ocenili aj samotnú, samotnú správu. A musím povedať, že ste hovorili k veci a zobrali ste si na seba veľkú agendu. Ale tá agenda je aj v správe uvedená, v správe pani komisárky. Čiže má široko spektrálny ten záber táto správa, čo svedčí o tom, že úrad dokázal na seba zobrať aj veľkú a obsahovo náročnú agendu. Čiže rieši veľa problémov.
Pokiaľ sa týka napríklad toho, s kým spolupracuje pani komisárka. Ja som sa to vlastne dozvedel aj z tej samotnej správy, že, a podľa toho, ako je rozdelená, a to vidím, na jednotlivé tematické oblasti, či je to právo dieťaťa na rodinu alebo zdravotnú starostlivosť, vzdelanie, právo na súkromie či iné tematické oblasti. Tak ja predpokladám a verím tomu, že aj jednotlivé ministerstva si zoberú túto agendu za svoju a budú sa tomu venovať, pretože pani ministerka, okrem toho, že podáva v tejto správe aj nejaké zistenia, tak dáva aj návrhy na, na nápravu týchto, týchto problémov, ktoré ona napísala vo svojej správe.
Teší ma to, že ste si všimli aj to, že mnoho tých podnetov je stále živých. Živých z toho dôvodu, že sú v súdnych sporoch a nedá sa dnes prejudikovať, ako dopadnú, ako skončia, alebo ako skončili, pretože mnohé možno ešte treba zmonitorovať a potom hovoriť o tom, aký to má dopad na jednotlivé strany tohto súdneho sporu. Čiže je tam veľa vecí.
A čo sa týka toho Trebišova, tam si všimol, aj to bola vaša téma, pokiaľ viem, tak pani ministerka dala požiadavku na mesto Trebišov, aby prijalo aj všeobecne záväzné zariadenie zamerané na financovanie týchto skupín, ktoré sú tam. Takže týchto informácií o tom, ako spolupracuje a s kým, je naozaj veľa.

Poslankyňa Gaborčáková.

Tak príjemný podvečer, pani komisárka, pán predsedajúci, kolegovia, kolegyne. Ja som teda v rámci aj nášho sociálneho výboru na niektoré veci pani komisárku upozornila, niektoré sme si prediskutovali. Ja sa preto budem venovať len takým oblastiam, ktoré teda ja považujem za významné. A teda každopádne po preštudovaní správy som, ktorú nám pani komisárka pre deti predložila, som sa dozvedela pár informácií, a teda viac-menej som, ma zaujali také, také tri oblasti, a to je teda monitoring detských domovov, reedukačných centier a domovov sociálnych služieb, a teda možno by som povedala aj riešenia ku koncu.
Čo sa týka, čo sa týka vlastne tých detských domovov, tak pani komisárka spomenula, že najväčší nedostatok vidí v zdravotnej starostlivosti. Ja to chcem potvrdiť už len z toho dôvodu, že v minulosti deti so zdravotným znevýhodnením boli umiestňované v domovoch sociálnych služieb, ale tie sa istým časom zrušili a tým pádom deti so zdravotným znevýhodnením boli rozptýlené do iných typov zariadenia, teda zariadení sociálnoprávnej ochrany, alebo teda, ak išlo o poruchy správania, tak viac-menej sa objavili v reedukačných centrách. A teda naozaj zdravotná starostlivosť tým pádom ako keby sa úplne stratila, čo sa týka dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou. Ja, naopak, myslím si, že dokumentácia o zdravotnom stave je veľmi dôležitá. A teda ja by som vôbec nevnímala tento bod ako niečo, na čo upozorňujete a nie je podstatné. Z mojej praxe je veľmi dôležité a vždy to hovorím našim zamestnancom, že je veľmi dôležité zaznamenávať každý zdravotný stav dieťaťa, lebo mnohokrát sme prišli na to, že čo je príčina toho, prečo to dieťa reaguje tak ako reaguje, a na základe práve dokumentácie sme vedeli vyanalyzovať práve príčinu, prečo sa stáva ten epizáchvat a vedeli sme na to adekvátne reagovať.
Preto si myslím, že je nevyhnutné, aby tá dokumentácia práve v zariadeniach sociálnoprávnej ochrany a teda v detských domovoch bola práve preto, že sa tam nezabezpečuje 24-hodinová komplexná ošetrovateľská starostlivosť a teda akoby nemuseli viesť túto dokumentáciu. A de facto, de iure tie deti nielen nedostávajú komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť, ale dokonca ich zdravotný stav nie je vôbec evidovaný. Čiže naopak, tú chcem podporiť. Možno sa len opýtam, že teda či to napravili tie detské domovy, kde ste to teda pripomienkovali.
Ďalej musím povedať, že naozaj v rámci detských domovov máme takmer 5-tisíc detí, z toho takmer 800 máme deti so zdravotným znevýhodnením, čiže ide o veľké číslo. Ak si zoberieme, že je to 5-krát toľko, koľko nás je tu v sále, to znamená, že nejde o malý podiel počtu detí v detských domovoch. A preto je veľmi dôležité sa naozaj systémovo na to pozrieť. A ja potom poviem, aj kde vidím východiská práve pri riešení tohto stavu, lebo v podstate všetko, čo je osvojiteľné, je preč. Čiže de facto, de iure nám ostávajú neosvojené deti, ktoré majú nejaké zdravotné znevýhodnenie a sú teda štátne deti. A teda ja čo poznám aj profesionálne rodiny, aj pestúnov, v podstate vždy chodievajú sa radiť napríklad do našej DSS-ky ako postupovať, keď má dieťa poruchu správania, nepoznajú, ako naňho reagovať, alebo keď má dieťa autizmus alebo schizofréniu. Čiže vlastne tým ľuďom v podstate chýba, akým spôsobom majú pracovať s týmto dieťaťom. To je taká ďalšia veľká oblasť, že ak sme zrušili DSS-ká, musíme dať náhradné niečo, aby sme vlastne aj tých pestúnov a tých náhradných rodičov sprevádzali, ako sa starať vlastne o tie zdravotne znevýhodnené deti a tým pádom viaceré by sa mohli dostať do profesionálnych rodín.
Ja tak teraz vlastne spúšťam taký pilotný projekt cez službu včasnej intervencie, kde budeme poskytovať priamo v teréne v tých pestúnskych rodinách činnosť, ako majú robiť s konkrétnym dieťaťom, ktoré má zdravotné znevýhodnenie. Ukážeme, ako majú sanovať podnety, akým spôsobom s ním majú pracovať v domácom prostredí, aby si vlastne neubližovalo, a tak ďalej. Takže toto v podstate je podľa mňa cesta aj pre Slovensko.
No a čo sa týka, v reedukačných centrách, ja som teda bola úplne zhrozená z toho, k čomu ste vy dospeli, keď ste teda zmonitorovali tie zariadenia, pretože tým, že tam nechodievajú napríklad kurátori v stanovených lehotách a nemajú vlastne ani plán práce, tak neviem si ani predstaviť, čo reálne s tým dieťaťom robia. To znamená, že ono je tam ako keby len na ubytovanie, hej, ak toto chýba. Čiže to je vážna vec, pretože neviem si predstaviť zamestnanca sociálnych služieb alebo zariadenia sociálnoprávnej ochrany, že nemá pred sebou niečo na základe adaptačného procesu, kde je stanovený cieľ, čo chcem s tým dieťaťom urobiť.
Čiže je to závažné zistenie. A teda možno sa vás skôr pýtam, čo na to teda hovorilo ministerstvo, pretože by ste nemohli prejsť všetky zariadenia, a preto to môže byť... (Reakcia predkladateľky.) Prešli ste, hej? To znamená, môže, môže to byť systémový problém, kde musíme opäť do legislatívy tento, tento princíp zaviesť.
Niektoré plány boli teda formálne. Predpokladám, že to bolo ako cez kopirák, nebol stanovený cieľ, to znamená, že reálne sa s tým dieťaťom, aj napriek tomu, že je v reedukačnom procese, reálne nepracuje, je to len čiarka. A to je tiež vážny problém v našich zariadeniach, takto fungujú. Kurátorka napríklad odmietla telefonovať so 14-ročným dieťaťom. To je neprijateľné práve, práve pri deťoch, ktoré majú diagnózy a na základe toho sa ocitli vlastne v tých reedukačných, keď ich ešte odmieta aj samotný kurátor.
Tu v podstate cez tie, je to viacero vecí, nebudem to všetko vymenovávať, ale ja to čítam tak, pani komisárka, že určite sú aj dobrí kurátori, ale sú aj kurátori, ktorí nedoťahujú veci. A tam si treba rozanalyzovať, či ide o problém, že majú veľa toho, alebo ide o problém, že jednoducho nie je dobre, dobrá, nastavená tá činnosť medzi espeočkou a medzi reedukačnými centrami. A či následne existuje... (Reakcia predkladateľky.) A ešte diagnostické. To znamená, tam podľa mňa je ten radikálny problém, ktorý je potrebné riešiť a je to naozaj systémový problém, ak by sme to preniesli do takej väčšej roviny.
Ja som vlastne pani ministerke aj školstva, ktorá tu predkladala zákon, hovorila, že je absolútne demotivujúce pre sociálneho pracovníka, sociálneho pedagóga pracovať v školskom prostredí, pretože nie sú zaradení ani podľa novelizácie teraz k odborným zamestnancom. Títo ľudia tam nechcú robiť a potom sa nečudujme, že nie je plán práce, že v podstate to nefunguje. To znamená, že naozaj problém treba vidieť aj medzirezortne. To znamená, ak prijme sa norma, kde sociálny pedagóg nebude odborným zamestnancom, nebude mať záujem pracovať v zariadení, ktoré patrí pod gesciu školstva, a vy si môžte písať správ, koľko chcete, ale jednoducho, keď toto tam nefunguje, alebo naopak, aj vieme, že to nefunguje a ešte prijmeme normu, kde to zabetónujeme, tak jednoznačne ten problém bude narastať.
Ja som opakovane dvakrát vystúpila pri predkladaní návrhu pri pani ministerke a ja som ju pekne prosila, aby naozaj, ako odborníka, ktorý robil v praxi, zvážila tieto veci a jednoducho zaimplementovala to do odmeňovania pedagogických zamestnancov. Lebo tým, že má v gescii proste takéto zariadenia, tak je to obrovský problém. Keďže sa to nestalo, tak ja vyzývam aj vás, aby ste zo svojej pozície teda naozaj upozorňovali, že týchto sociálnych pracovníkov a odborných zamestnancov budeme strácať práve v prostredí ministerstva školstva.
Čo sa týka domovov sociálnych služieb, tak tam okrem iného samozrejme chcem povedať, že celkovo si myslím, že tie zistenia, ktoré ste pomenovali a ktoré možno napíšete tak, tak ako ste to cítili, a keď to niekto číta, tak má pocit, že je to ako nezmyselné, čo tam píšete, napríklad nedodržiavanie práv dieťaťa na súkromie pri osobnej hygiene. Možno vyzerá, že je to úplne, že, že čo si vymýšľate. Ale je to obrovský problém, ak je dieťa prebaľované tak, že proste celá chodba naňho pozerá, alebo nemá zástenu, kde teda by nebolo nahé. Je to obrovský problém, kde, kde narastajú poruchy správania práve v dôsledku možno takých fyzických a nepodstatných vecí, ktoré my si nedokážeme vyhodnocovať tu v parlamente, pretože nie sme z praxe. Ja teda som, a preto hovorím na vašu obranu možno istým spôsobom, že je to správne poňaté. Je to veľmi dôležitá vec.
Nedodržiavanie práv dieťaťa, ktoré je odkázané na iný druh poskytovania starostlivosti. Viete dobre, ja opakovane na to hovorím, nemáme dobrú typológiu zariadení, treba ju prekopať. Prichádzajú nové diagnózy, prichádza nám iný počet detí, vidíme už ten pomer – nepomer ZŤP oproti deťom zdravým, čo sa týka štátnych detí. A teda naozaj je potrebné urobiť novú typológiu, nastaviť to nanovo aj s prognózami vývoja, ktoré očakávame v rámci, v rámci vývojových chorôb, ktoré sú na Slovensku a sú teda zaznamenané, a vieme sa na to pripraviť.
Možno, možno na konci by som to takto zhrnula. Čo by som čítala z vašej správy a čo by som ja určite zrealizovala, a to je, zaviedla by som tzv. centrá včasnej intervencie. Veľa tu hovorili kolegyne teda, aj o teda vzdelávaní inkluzívnom. Ale keďže sama vidíte, aj ja to vidím, že proste školstvo hovorí jednu vec, rezort práce si tvrdí svoju vec, ale v konečnom dôsledku nám ide o deti. Musíme to nastaviť nie cez službu včasnej intervencie, ktorá funguje v rámci sociálnych služieb, ale musíme urobiť centrá včasnej intervencie, ktoré by som dala pod ministerstvo školstva, a tam by sa riešili už aj osobní asistenti, aj celý ten servis vlastne od... (Reakcia predkladateľky.) Takže ale určite by to malo byť centrum včasnej intervencie.
Čo sa týka služby včasnej intervencie, tú by som zaviedla ako v rámci sieťovania, aby každá VÚC-ka mala v dosahu službu včasnej intervencie a tým pádom vlastne, či už deti, ktoré sa následne majú dostať do reedukačiek alebo teda do iných zariadení sociálnoprávnej ochrany alebo teda zariadení sociálnych služieb, hneď podchytiť na začiatku. Tam by nám vypadla jedna kategória detí, ktorú by sme vlastne neťahali ďalej.
Každopádne je potrebné urobiť reformu v sociálno-zdravotnej starostlivosti pre chronicky choré deti. Ja som to už dnes spomínala. V podstate pri tých správach sa to opakuje. Opakovalo sa to aj pri NKÚ, bude sa to opakovať aj pri komisárke ZŤP. To znamená, že tieto veci sú systémovým problémom, a teda preto sa nezáväzne nachádzajú vo všetkých správach, ktoré v dnešný deň prichádzajú. Preto to musíme riešiť systémovo. To znamená, nastaviť novú reformu sociálno-zdravotnej starostlivosti o chronicky chorých. A čo sa týka, v reedukačných zariadeniach, ja by som ich dala pod ministerstvo práce a teda tam ich koordinovala.
Ďakujem za pozornosť.

Pýtam sa, či sa chce prihlásiť niekto do rozpravy ústne.
Do rozpravy, nech sa páči, pán poslanec Goga.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážená pani komisárka, v podstate už z môjho pohľadu tá debata, tá rozprava je taká, ako som aj predpokladal. Trošku by som, samozrejme, chcel aj pochváliť našich kolegov z opozície, ktorí sú viac-menej vecní, až na pani, pani Blahovú, ktorá do toho dala viac osobných vecí, ako mala. Ale tak už to bude, ja to nechcem naozaj hodnotiť, pretože vytvára často dramatické atmosféry v tejto, v tejto miestnosti. A tak sa budem venovať len, len samotnej správe, tak ako ju ja vnímam, ako som si ju prečítal a ako niektoré veci sa možno budú opakovať, lebo naozaj sa toho dotkli aj naši kolegovia z opozície.
Takže, ak dovolíte, ja to skúsim dokončiť dneska. Správa pani komisárky je jeden výrazný dokument, ktorý obsahuje množstvo informácií, má široký odpočet činnosti a zo správy je vidieť, že inštitút komisárky pre deti je príkladom dobre fungujúceho a kompetentného úradu, ktorý sa v zmysle zákona č. 176/2015 o komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotných postihnutím má čím pochváliť. A tým nechcem zvýrazniť ani nejaké základné povinnosti, ktoré pani komisárka pre deti vymedzuje alebo ktoré sú pre pani komisárku vymedzené ustanoveniami § 4 ods. 1, ods. 4 zákona o komisárovi.
To, čo je pre mňa dôležité, je fakt, že zo správy môže čerpať vláda, parlament aj iné organizácie a môžu prinášať návrhy na riešenia, ale aj úpravy súčasného stavu a systému. Ale o tom sa už dneska hovorilo, že do akej miery spolupracuje pani komisárka s týmito inštitúciami. A to je práve to, že oni môžu z tejto správy naozaj čerpať.
Správa je zároveň aj obrazom osudov detí, tak ako ste aj povedali, ktoré na pozadí vlastných tém, často potichu a vo vlastných trápeniach a starostiach samé alebo s rodičmi hľadali pomoc. Tých osudov, tragických, ale i menej tragických, je veľa, a tak je potrebné ich naozaj preveriť a preveriť tak, aby to boli, bolo poukázané nielen na to, čo spôsobili inštitúcie, zariadenia, ale aj na tie problémy, tie podnety, ktoré spôsobujú aj individuálne osoby. Nemožno však o nich o všetkých vedieť, ani sa to samozrejme nedá. Avšak pokiaľ to je len trochu možné, tak každej detskej tragédii je potrebné venovať náležitú pozornosť. A preto, že tieto príbehy detí sú často veľmi tragické, a keď pri tom pochybí zariadenie, je to o to horšie a také, ktoré má pomôcť, je ťažko tieto situácie riešiť s ľuďmi, ktorí prišli o svoje deti. A tam ste aj v mnohom pomohli práve, práve vy.
A takýmto pochybeniam sa dnes venuje aj pani ombudsmanka pre ľudské práva, pán minister spravodlivosti, pán premiér či pani ministerka spravodlivosti. A preto ma prekvapuje, a teraz budem trošku osobný voči vám, že tá mediálna pozornosť v riešení týchto problémov je práve na nich a vy ako keby ste boli v úzadí týchto problémov. A vy ste ich začali samozrejme riešiť, ale, nechcem povedať, tú smotánku mediálnu zlízne niekto iný. Ale to je tam kvôli tomu, že aby sa to riešilo.
Tieto inštitúcie som uviedol aj preto, že všetky majú možnosti, aby implementovali vo svojich právnych predpisov agendu OSN o právach dieťaťa a ďalších deklarácií. A tých je naozaj veľa, tak ako ste ich uviedli aj v úvode svojej správy. A zase v závere ste uviedli a citovali takmer 36 právnych predpisov Slovenskej republiky, ktoré implementujú záväzky dohovorov a z ktorých vychádza aj vaša práca.
Tém, o ktorých správa hovorí, je veľa a stačí sa pozrieť na obsah a jednotlivé kapitoly a každý pochopí, o aký rozsah a rôznosť individuálnych osudov sa musí úrad pani komisárky zaujímať. A ja si aspoň niektoré dovolím spomenúť, lebo pre občanov je potrebné tieto témy predstaviť. Nie každý si správu prečíta a počúva častokrát iba negatívne hodnotenie práce.
Je to právo dieťaťa na rodinu, zdravotnú starostlivosť, právo na vzdelanie, právo na súkromie, dôstojnú životnú úroveň, dodržiavanie súdnych rozhodnutí. Je tam problematika šikanovania detí, dodržiavania práv dieťaťa v detských domovoch, edukačných centrách, v domovoch sociálnych služieb, v rómskych osadách a ďalšie. A o tom hovorila aj pani Zimenová a ďalší kolegovia hovorili, o tých osudoch v tom Trebišove. Takže ja len pár viet k tomu, že je to aj súčasťou tejto správy, čo je naozaj, naozaj dobré. A je to aj významná agenda v živote detí v marginalizovanej rómskej komunite v Trebišove. Deti tu vyrastajú naozaj v nedôstojných podmienkach, zlých hygienických podmienkach, majú slabý prístup k pitnej vode, zabezpečeniu vodoinštalácie, k likvidácii odpadu, odvoz odpadu a podobne. A preto, ako som aj vo faktickej poznámke povedal, podporujem váš návrh pre Trebišov naozaj urobiť aj to všeobecne záväzné nariadenie na financovanie tejto skupiny detí a malo by sa tam zriadiť aj nejaké komunitné centrum priamo v tejto, v tejto osade. Samozrejme, ale za sledovania, diagnostikovania tohto problému s centrami pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. Čiže nie samostatne. A to aj za pomoci štátu, treba povedať otvorene, miest a obcí, ako i samospráv. Ale na to je aj v správe upozornené. Mám na mysli teda v tomto prípade spoluprácu s rezortom ministerstva sociálnych vecí, ministerstva školstva, zdravotníctva, úradu splnomocnenca pre rómske komunity, miestnu samosprávu mesta Trebišov a iných a aby sa nám nestalo, že mesto sa bude častokrát vyzúvať z týchto problémov a z povinností a úloh sociálne zabezpečovať svoje deti, svojich obyvateľov patriacich k slabším sociálnym vrstvám. A pri tejto spolupráci je potrebné nezabúdať ani na spätnú väzbu a výmenu informácií pri riešení problémov a pri dosiahnutých výsledkoch.
To, čo ma zaujalo a o čom sa verejne nesmie hovoriť, je riešenie individuálnych problémov detí a rodičov, ale v súvislosti s tým, že častokrát je dôležitá diskrétnosť, anonymita a nepreukazovanie totožnosti detí v týchto prípadoch. Preto treba zvýrazniť, že neriešite prípady, ale detské osudy. To je pre mňa veľmi dôležité. Keď sa len jednému dieťaťu pomôže, tak to treba oceniť. A ak vám rastie agenda a zvyšuje sa počet podnetov, to už hovoria aj naši kolegovia, je to myslím o nejakých 479, tak je každému jasné, že váš úrad je akcieschopný, nezávislý. A musím to povedať tak trošku, že patrí k tejto krajine a patrí ku krajine 21. storočia.
Treba si spomenúť na tých 310 podnetov, ktoré nebolo možné vyriešiť najmä z dôvodu prebiehajúcich súdnych konaní pred súdmi a inými inštitúciami štátnej správy. Napriek tomu sú informácie, že v prípade ukončených súdnych sporov ste pokračovali v monitorovaní a pokračovali ste zisťovať skutkový stav, ako to dopad..., ako to ďalej funguje a v prípade potreby ste zabezpečovali deťom aj odbornú pomoc.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážená pani komisárka, v rozprave sme si vypočuli toho mnoho a ja sa teším, že tu bolo naozaj veľa, veľa odborných, odborných vystúpení, respektíve nebolo ich veľa, ale boli to odborné vystúpenia, ktoré zároveň poukázali aj ako možno pani komisárka má postupovať. A ja si, verím tomu, že si zoberie z toho nejakým spôsobom aj podnet a bude sa týmto veciam venovať.
Nechcem hodnotiť rozpravu, ani nebudem, ani mi to neprislúcha, ale dovolím si skôr možno vyzvať všetkých poslancov a to naprieč politickému spektru na spoluprácu v tejto oblasti. Je to oblasť, na ktorú sa naozaj nedá vytĺkať politický kapitál. Určite nie na takýchto tragických osudoch detí. Tých osudov je veľa, o mnohých problémoch hovorí aj táto správa, a preto by sa malo hovoriť aj o nej a o týchto osudoch s úctou a veľkým rešpektom.
Pani komisárka, ak nikto iný, tak ja si dovolím z tohto miesta vám poďakovať, aj celému vášmu tímu za vykonanú prácu. Vytvorili ste úrad takpovediac na holej lúke, silný, ale je znalý problematiky, a úrad, ktorý sa nevenuje politike, ale osudom detí, a robíte to dobre.
Ďakujem.

Ďakujem. Končím dnešný rokovací deň. Budeme pokračovať zajtra o deviatej hodine. Ale o deviatej hodine začneme návrhom na voľbu kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, návrhom na voľbu člena Rady Slovenského pozemkového fondu a návrhom na voľbu riaditeľa NBÚ. (Reakcia predkladateľky.) Sú to termínované body, čiže najprv budú musieť prejsť tieto termínované body a potom budeme pokračovať. Žiaľ, je to tak, ja to nemôžem zmeniť.
Pekný večer.

(Prerušenie rokovania o 19.03 hodine.)