46. schôdza

Pani poslankyňa Kaščáková.

Tak tých vecných nedostatkov, ktorých bol váš prejav úplne plný, sa už dotkli moji kolegovia, ja by som možno len takú pripomienku na adresu SaS, keď teda tak tvrdíte, že to je strana, ktorá nemá vôbec žiadne riešenia a jej jediným cieľom je prinášať tu návrhy, ktoré majú niečo rozvracať a ideme rozvracať štát.
Nuž rada by som vám teda pripomenula veci, ktoré sú objektívne, a to, že strana SaS má napríklad najlepší program, bol niekoľkokrát vyhodnocovaný ako najlepší, konzistentne a systematicky prináša do parlamentu naozaj dobré návrhy, ktoré, ktoré prinášajú tie riešenia. Takže ja sa neobávam, čo by sa stalo, keby sa SaS dostala do vlády, pretože my na vládnutie pripravení sme a máme jasný názor, ako by mali mnohé veci v tejto krajine vyzerať, aby sa tu nekradlo.
Čo teda na rozdiel od vášho zástupcu, napríklad pána Kotlebu, to sa o vás povedať nedá. Pretože on už na župe v Banskej Bystrici preukázal, ako by to asi vyzeralo, keby tú vládu ste mali nebodaj v rukách vy. Či už sú to eurofondy, ktoré stopol, alebo o tom, ako zamestnával ľudí načierno a podobne.
Takže vy nám, prosím vás, nerozprávajte o tom, aby by vyzerala vláda v našom podaní, keď už ste dokázali, ako by vyzerala v tom vašom.
A všetky tie ostatné veci, ktoré tu chrlíte, tak to už som povedala, to sú, to sú veci na úrovni nejakých mítingov, ktoré možno tam obstoja takéto argumenty. Ale takéto, takéto veci nemajú miesto v parlamente, prepáčte.

Pani poslankyňa, alebo s reakciou pán poslanec Uhrík.

Ja len na pani poslankyňu Kaščákovú. Prosím vás, vy mi nerozprávajte o tom, čo má miesto v parlamente alebo nemá miesto. Každý z nás snáď tu má právo povedať svoje argumenty, svoj pohľad na vec. A opäť zase sa uchyľujete k takej tej rétorike, kto so mnou nesúhlasí, nemá zdravý rozum, lebo vy sama ho máte asi jediná.
Obvinili ste ma, že vo svojom vystúpení som nebol faktický a potom, alebo teda že som zavádzal a nejaké podobné obvinenia ste vytiahli, a potom hneď nato ste začali rozprávať o Banskobystrickom kraji, o nejakých eurofondoch, ktoré sme... Pani Kačšáková, vy o tom neviete nič, naozaj nič. Neviete, ako to naozaj bolo, kto komu čo stopol, že my sme žiadne eurofondy nestopli, že to urobila proste vláda nám a tak ďalej a tak ďalej.
Čiže ja len na ten kontrast, že na jednej, v jednej vete poviete, že Uhrík fakticky zavádzal, a potom, potom ukážete, ako to proste robíte aj vy v oveľa horšom meradle.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Grausová. Pripraví sa poslankyňa Kaščáková.

Pán predseda parlamentu, vážené kolegyne, kolegovia, návrh poslancov Osuského, Dostála, Zimenovej a Kaščákovej sa zaštiťuje predovšetkým pojmom slobody. V skutočnosti však nehľadá autentickú realizáciu slobody slovenských občanov, ale pod týmto verbálnym pláštikom je iba ďalší krok k postupnej deštrukcii suverenity Slovenskej republiky, ba i samotnej existencie slovenského národa. Skutočný zámer navrhovateľov je zrejmý a jasný, keď tvrdia, že ustanovenia jazykového zákona o tom, že slovenčina ako štátny jazyk má na území Slovenskej republiky prednosť pred inými jazykmi, že je to čisto deklaratívne a nemá reálny význam. V skutočnosti opak je pravdou. Jazyk totiž nie je iba akýsi technický dorozumievací prostriedok na výmenu informácií, ľubovoľne zameniteľný akýmkoľvek iným, ale jazyk je najdôležitejším znakom osobitosti národa, vyjadrením jeho špecifickej identity, jeho historicky nazhromaždeného kultúrneho bohatstva a jeho kultúrnej a duchovnej suverenity.
Aj v najzložitejších situáciách, keď je národ pozbavený vlastného štátu, dokáže prežiť práve z bohatstva svojej kultúry a svojho jazyka. Dejiny slovenského národa, ktorý prežil stáročia bez vlastného štátu a predsa nezanikol, sú jedinečným potvrdením pravdivosti týchto slov.
Nebolo náhodné, že všetky politické moci, ktoré chceli ovládnuť a asimilovať slovenský národ, tak robili prostredníctvom jazyka. V posledných desaťročiach Uhorska to boli tvrdo maďarizačné jazykové zákony. Za prvej Československej republiky zase smutno známe Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1931, zostavené komisiou pod predsedníctvom českého profesora Václava Vážného, ktorých cieľom bolo rozkolísať pravopisné, hláskoslovné i gramatické normy slovenského jazyka a vnútiť mu nové slová a tak slovenčinu postupne počeštiť.
Je paradoxné, že dnes máme síce Slovenskú republiku, ale aj tak ochrana slovenského jazyka je dosť slabá. Verejný priestor je zaplavený nezmyselnými cudzojazyčnými prvkami, ktoré okrem krivenia jazyka neslúžia nikomu a ničomu. Upadá jazyková kultúra médií vrátane verejnoprávnych. Ani hlásatelia či moderátori sa dnes často nevedia vyjadrovať vo vetách, ktoré majú podmet a prísudok, a dodržovať normy slovenskej gramatiky a výslovnosti. Knihy sa vydávajú bez jazykovej korektúry a plné chýb. V školách sa slovenčine venuje čoraz menší priestor a zo stredných škôl vychádzajú maturanti, ktorí neovládajú elementárne pravidlá pravopisu a nemajú schopnosť koherentne slovne vyjadrovať svoje myšlienky.
Slovenský politik Milan Hodža pred viac než storočím v jednom z listov nasledovníkovi trónu Františkovi Ferdinandovi d´Este napísal, že "viac než k maďarizácii vedie uhorské jazykové zákonodarstvo k ohlupovaniu slovenských detí". Paradoxne sa toto dá povedať aj o dnešnej situácii. Slovenské deti, ktoré neovládajú poriadne ani svoj materinský jazyk, ale zato už v predškolskom veku sú naplavované anglicizmami a nespisovnosťami, sa nestávajú polyglotmi, ale skôr jazykovými polovzdelancami a nevzdelancami.
Tento smutný trend chce tento návrh zákona ešte posilniť, keď navrhuje vypustiť ustanovenie, podľa ktorého sa na účely zákona pod štátnym jazykom rozumie slovenský jazyk v kodifikovanej podobe. Žiaľ, súčasné znenie zákona nevylučuje používanie inojazyčných termínov a nespisovných jazykových prostriedkov. Bohužiaľ, tieto prvky čoraz väčšmi ovládajú verejný priestor.
Keď odstránime aj poslednú brzdu, ktorou je ochrana štátneho jazyka v zmysle jazykového zákona, tak nám hrozí, že sa po čase úplne prepadneme v jazykovom barbarstve a nekultúre.
Slovenčina ako štátny jazyk je napokon aj výrazom suverenity Slovenskej republiky a všeobecným dorozumievacím prostriedkov jej občanov, ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach na celom území Slovenskej republiky.
Predložený návrh zákona ohrozuje elementárne fungovanie základných inštitúcií a dorozumenie i spoločenské uplatnenie všetkých občanov a zo Slovenskej republiky chce vytvoriť priestor, v ktorom bude vládnuť virvar všetkých jazykov a nespisovnosti okrem jazyka slovenského. Je očividné, o čo navrhovateľom ide.
Slovenská republika, ktorá už dnes odovzdala veľkú časť svojich suverénnych práv Európskej únii a otvorila svoje hranice, táto Slovenská republika má byť pozbavená ďalšieho zásadného elementu svojej suverenity - svojho jazyka.
Napokon sa mi žiada ešte jeden dôvetok. Slovenskí kozmopoliti bez vlasti nemajú žiadny problém prispôsobiť sa nemčine v Rakúsku, angličtine vo Veľkej Británii a v Spojených štátoch, francúzštine vo Francúzsku, iba tú svoju slovenčinu za nič nemajú, iba ak za slúžku, ktorou opovrhujú.
Od čias, keď Svetozár Hurban Vajanský oplakával suché ratolesti slovenského národa, ktoré sa radšej hlásili za čokoľvek a kohokoľvek, len nie za Slovákov, súc presvedčení, že iba tak sa stanú modernými a pokrokovými, od tých čias sa veľa nezmenilo. Možno aj preto niektorí dodnes nemôžu prísť Vajanskému na meno.
A ešte na koniec by som chcela povedať, prijatie takéhoto návrhu zákona by bolo napľutím všetkým našim slávnym a statočným predkom, ktorí bojovali a trpeli za slovenský národ a slovenský jazyk. Prijatie takéhoto návrhu by bolo nezmazateľnou hanbou pre tento slovenský parlament.
Ďakujem.

Dve faktické. Poslanec Dostál.

Pani poslankyňa Grausová, no, načrtli ste tu taký tragický obraz stavu slovenčiny, slovenského národa, Slovenskej republiky, sme v kríze, ochrana slovenského jazyka je slabá, verejný priestor je zaplavený cudzojazyčnými prvkami. No, Peter Osuský sa to pýtal vo faktickej poznámke na vášho predrečníka, no ako je toto možné, keď tu máme ten dobrý zákon o štátnom jazyku už štvrťstoročia, ako to, že nezabezpečil, že všetci hovoria ľubozvučnou slovenčinou, že sa používajú aj cudzie výrazy a podobné katastrofálne veci podľa vás, aké sa tu dejú?
Používate veľmi silné slová. Tento zákon alebo návrh zákona nemá nič spoločné so suverenitou Slovenskej republiky a už vôbec nie s existenciou slovenského národa. V tomto zákone ide o to, akým spôsobom upravíme používanie slovenského jazyka, menšinových jazykov a iných jazykov na území Slovenskej republiky. Je to úplne normálna diskusia, ktorú si sebavedomý národ, ktorý si je vedomý toho, že existuje a že jeho existenciu neohrozí to, ak na jeho území žijú aj národnostné menšiny a tie sú tiež štátotvorné, alebo že sa na jeho území používajú aj iné jazyky, takýto sebavedomý národ si to môže dovoliť. To je vlastenectvo. Nie to nariekanie, ktoré tu predvádzate vy.
Nie je nič zlé na tom, že Slováci vo Francúzsku, Nemecku, Veľkej Británii sa tam dokážu prispôsobiť, dokážu sa tam uplatniť aj v iných krajinách. V Českej republike takýto zákon neexistuje, a napriek tomu čeština nie je v kríze.

Pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne. Kolega Dostál povedal mnohé z toho, čo som povedať chcel.
Kolegyňa Grausová, ten váš vymaľovaný tristný obraz slovenského jazyka je tu skutočne napriek mečiarovsko-slotovsko-ľuptákovskému zákonu, ktorý chráni ten jazyk. Vy hovoríte, akí sú žiaci teda ohlúpnutí, akí, sa nevedia vyjadriť. No, nechcem byť zlý, ale treba povedať, že veľmi dlho je ministerstvo školstva, pokiaľ moja pamäť siaha, v rukách vlastencov. Pravda, tí vlastenci sú vaši konkurenti, je to SNS v tejto veci, ale ani ja by som, hoci veľmi kriticky k pani ministerke Slavkovskej či ministrovi Mikolajovi, alebo Plavčanovi, alebo Lubyovej, nechcel podsunúť im, hoci to bolo ich ministerstvo a ich rezort, že sú za to zodpovední.
Vy, samozrejme, s prehľadom dokážete podsunúť nám, že stojíme za rozvratom. Ale presne ako povedal kolega Dostál, český jazyk nie je štátny, nemá žiadne také práva, ako má ten náš podľa zákona, ktorý mierne upravujeme tam, kde je buď nezmyselný, alebo nevymáhateľný, alebo deklaratívny. A napriek tomu nemám pocit, že česká kultúra, česká literatúra trpí a Česko je na pokraji zrútenia národného.
A ak tu zaznelo z pléna, koľko Nemcov vysťahovali, no my sme tiež vysťahovali nejakých Maďarov a nejakí ostali, ale, znova, to neznamená, že by nám snáď kolegyňa Sárközy a kolega Bastrnák rozvrátili Slovensko. A nerozvrátil ho ani Sándor Márai. To znamená, že tento argument je mimo.