46. schôdza

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, pokračujeme v rokovaní.
Prosím povereného overovateľa, aby oznámil výsledok tajného hlasovania o návrhu na voľbu kandidátov na sudcov Ústavného sudu.

(Pauza kvôli spracúvaniu výsledkov tajného hlasovania.)

Zápisnica o výsledku tajného hlasovania o návrhu na voľbu kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré sa konalo dňa 25. júna 2019, opakovaná voľba.
Na tajné hlasovanie o návrhu na voľbu kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo v opakovanej voľbe vydaných a poslanci si osobne prevzali 147 hlasovacích lístkov, teda na voľbe bolo prítomných 147 poslancov.
Po vykonaní tajného hlasovania overovatelia Národnej rady Slovenskej republiky spočítali hlasy a zistili, že v tajnom hlasovaní o návrhu na voľbu kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky v opakovanej voľbe všetci poslanci odovzdali hlasovacie lístky. Zo 147 odovzdaných hlasovacích lístkov bolo 6 neplatných a 141 platných.
Podľa platných hlasovacích lístkov overovatelia zistili, že za
- Katarína Čechová: hlasovalo za 24, proti 64, zdržalo sa 53,
- Rudolf Čirč: za hlasovalo 48, proti 59, zdržalo sa 34,
- Ladislav Duditš: hlasovalo za 34, proti 65, zdržalo sa 42,
- Libor Duľa: hlasovalo za 72, proti 41, zdržalo sa 28,
- Michal Ďuriš: hlasovalo za 25, proti 65, zdržalo sa 51,
- Boris Gerbery: hlasovalo za 2, proti 81, zdržalo sa 58,
- Martina Jánošíková: hlasovalo za 41, proti 58, zdržalo sa 42,
- Štefan Kseňák: hlasovalo za 5, proti 73, zdržalo sa 63,
- Peter Kubík: hlasovalo za 17, proti 69, zdržalo sa 55,
- Michal Matulník: hlasovalo za 27, proti 67, zdržalo sa 47,
- Peter Melicher: hlasovalo za 72, proti 41, zdržalo sa 28,
- Edita Pfundtner: hlasovalo za 74, proti 35, zdržalo sa 32,
- Zuzana Pitoňáková: hlasovalo za 21, proti 71, zdržalo sa 49,
- Peter Straka: hlasovalo za 60, proti 51, zdržalo sa 30,
- Robert Šorl: hlasovalo za 47, proti 58, zdržalo sa 36.
Na voľbu kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov.
Overovatelia konštatujú, že v tajnom hlasovaní v opakovanej voľbe boli za kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky zvolení: Edita Pfundtner.
Keďže nebol zvolený potrebný počet kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, vykoná sa nová voľba. Overovatelia poverujú svojho člena Stanislava Kmeca oznámiť výsledok hlasovania Národnej rade Slovenskej republiky.
Ďakujem.

Ďakujem.

Takže konštatujem, že Národná rada navrhuje prezidentke Slovenskej republiky ako kandidátku na sudkyňu Ústavného súdu Editu Pfundtner.

Vzhľadom na to, že potrebný počet kandidátov nebol zvolený, vykoná sa nová voľba.
Pristúpime k prvému čítaniu o návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov.
Návrh zákona má tlač 1537. Návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 1628.
Dávam slovo poslankyni Natálii Milanovej, aby za skupinu poslancov návrh zákona uviedla.

(Rokovanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov, tlač 1537.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Ja teraz poviem len veľmi stručne, čo je cieľom nášho návrhu zákona.
Cieľom nášho návrhu je navýšenie finančných prostriedkov určených na záchranu našich národných kultúrnych pamiatok, a to konkrétne z odvodov z kurzových stávok.
Toľko pre začiatok, budem ďalej pokračovať v rozprave.
Ďakujem.

Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre kultúru a médiá, poslancovi Jurajovi Kolesárovi.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 6. septembra 2019 a gestorský výbor do 9. septembra 2019.
Pán predsedajúci, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostal žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce prihlásiť niekto do rozpravy ústne. Končím možnosť nahlásiť sa do rozpravy.
O slovo požiadala navrhovateľka, nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, ja sa priznám, nie je to žiadnym tajomstvom, že pri tomto našom návrhu zákona som tak trošku v osobnom rozpore. Na jednej strane si uvedomujem, aký vie byť hazard likvidačný a nebezpečný pre rodiny, na druhej strane som si však povedala, že ak ho aj považujem za zlo, skúsim z toho zla ako keby vybrať veľký kus dobra.
Hazard tu bol, je a bude, rovnako ako alkohol, cigarety či prostitúcia. Môžeme si klamať a tváriť sa, že neexistujú, ale pravda je taká, že tu sú a či chceme, či nie, asi sa nám len tak nepodarí ich z tohto sveta nejakým spôsobom odprevadiť.
Keď sa na to pozrieme triezvo a bez emócií, môžeme z toho zla, opakujem ešte raz, dostať aj kúsok dobra.
Možno viete, možno nie, na Slovensku pripadá na obyvateľa najviac hradov a zámkov. Aj keď nie sme rozlohou veľká krajina, máme nie veľký, ale obrovský počet národných kultúrnych pamiatok. Nuž a najväčší problém máme s tým, že sa o ne nevieme dôstojne postarať. Deje sa tak z viacerých dôvodov. Jedným z nich bolo ich odňatie pôvodným majiteľom a pretrhnutie vlastníckeho puta. Za socializmu navyše dostali pamiatky lekciu z barbarstva v podobe rôznych necitlivých zásahov. Po socializme by sa mohlo zdať, že im svitne na lepšie časy. No prišla privatizácia a tá zhumpľovala ešte aj to dobré, čo prežilo dve svetové vojny a ešte aj socializmus.
No a dnes, kým pred rokom ´89 sme tu mali pamiatkové barbarstvo, dnes tu máme pamiatkové zúfalstvo. Situácia je taká, že naše hrady, kaštiele, kúrie, kostoly, staré továrne, historické budovy sa nám doslova rúcajú pred očami. Už raz som to v pléne povedala a hovorím to aj na iných miestach a dosť často, že národ, ktorý si neváži svoju minulosť, si nezaslúži lepšiu budúcnosť. A my si tú našu minulosť stále akoby vážiť nevieme.
Pri kultúrnych pamiatkach sme sa nestarali, nevšímali si tak dlho tento alarmujúci stav, a to nielen v zmysle zle nastaveného systému, ale aj z hľadiska nedostatočného financovania, že dnes nás ich záchrana stojí neporovnateľne viac. A my na to nemáme alebo, skôr lepšie povedané, nechceme mať. Chápem, ono záchrana kultúrneho dedičstva nie je chlebová téma, ani ju ľudia okamžite nepocítia vo svojich peňaženkách. Na krivke ich bežných potrieb sa tie kultúrne témy vo všeobecnosti topia niekde na chvoste. Teda až na pár výnimiek, ktorých téma záchrany kultúrneho dedičstva trápi a s terajším stavom sa nechcú len tak zmieriť. No určite nejde v zásade o veľkolepú voličskú základňu. Aj preto starostlivosť o túto oblasť nášho bohatstva zaspala tuhšie asi ako Šípková Ruženka.
Pritom je nesporné, že ak by boli naše národné kultúrne pamiatky udržiavané v dobrom stave, vedeli by oživiť cestovný ruch, s ktorým sa spája aj kúpeľný ruch. Tu spomeniem napríklad kúpele Korytnica alebo nedávno ako keby znovuobjavené kúpele v Levároch, nie tých, ktoré sú na Záhorí, ale tých, ktoré sa nachádzajú na Gemeri, alebo pri Prešove zabudnuté kúpele Išľa.
Vďaka národným kultúrnym pamiatkam by sa mohli obnoviť remeslá, ktoré dnes už nachádzame len veľmi, veľmi ťažko. Dochádzali by sa zamestnať ľudia v regiónoch, ktorí by neboli odkázaní na cestovanie za prácou do zahraničia, alebo minimálne do Bratislavy. Možno by v niektorých prípadoch dokázali aj nejeden malý zázrak.
Slovenské vlády však úspešne dávali prednosť zahraničným plechovým halám s istotami než malým slovenským zázrakom. Dnes potrebujú naše pamiatky peniaze, veľa peňazí, veľa času a veľa politickej vôle. Pri celkovom počte viac ako 16-tisíc nehnuteľných pamiatkových objektov je jedna tretina v dezolátnom alebo v narušenom stave. A nenahovárajme si, že ten zvyšok je v špičkovej kondícii, určite nie je.
Kým Slovensko dáva na obnovu pamiatok asi 15 mil. eur, to je za tento rok, teda 3 eurá na obyvateľa, tak v Českej republike dávajú 9 eur na obyvateľa a v Maďarsku dávajú dokonca 30 eur na obyvateľa, teda desaťkrát viac ako na Slovensku. Zopakujem teda: v Českej republike trikrát viac, v Maďarsku dokonca desaťkrát viac investujú do svojho kultúrneho dedičstva.
A to tu máme vládu, ktorá sa hrdí našou kultúrou, teda aspoň slovami o nej. Keby som chcela byť poetická, poviem, že padajú do čiernych dier presne tak ako peniaze ľudí, ktorí sa rozhodnú pre hazard. Ja osobne tiež považujem hazard za čiernu dieru. Ľudia tam hádžu peniaze, ktoré by mohli minúť určite lepšie a užitočnejšie. Nech sa však budeme akokoľvek snažiť, už som to povedala, nezmažeme ho definitívne z mapy sveta. A ani to nezmizne, lebo si to želáme.
Preto predkladáme náš návrh zákona, ktorého cieľom je, aby časť odvodov z kurzových stávok, ktoré stávkové spoločnosti už teraz dávajú do štátneho rozpočtu, sa účelovo viazalo na obnovu národných kultúrnych pamiatok. Kurzové stávky, to sú tie tipovacie, kde sa väčšinou tipuje na víťazstvá súperov, áno, keď sú. Takže nie sú to hracie automaty, je to špecifická teda forma, konkrétne ide o tipovanie.
Návrh zákona počíta s tým, že počas nasledujúcich troch rokov by sa postupne navyšovala časť tohto odvodu, konkrétne 8 % by to bolo v roku 2020, 16 % v roku 2021 a v roku 2022 by to bolo 24 % tohto odvodu. Keď si to premeníme na čísla, tak v roku 2020 by to bolo približne 4,6 mil., v roku 2021 by to bolo 9,2 mil. a od roku 2022 by išlo zhruba o 13,8 mil. Pri výške odvodu sme vychádzali pri výške odvodu z roku 2017, ten bol zhruba 63 mil. eur. Už dnes vieme, že výška tohto odvodu, za rok 2018 bola vyššia, bola takmer 77 mil. a tá tendencia pri odvodoch z týchto kurzových stávok rok z roka narastá. Takže tendencia tam asi bude taká, že aj na ten ďalší rok tie prostriedky tam budú stále vyššie a vyššie.
Ešte raz zopakujem, že máme na Slovensku vyše 16-tisíc pamiatkových objektov a z toho v podstate iba 5-tisíc je v dobrom stave. Tých zvyšných 10-tisíc treba nejakým spôsobom viac či nemej upraviť. Dnes je na to vyčlenených 15 mil. eur. Keď si to rozmeníme, vychádza nám to, že na jeden objekt vychádza 1 500 eur, čo je šialene málo. Za 1 500 eur na historickej budove dokážete možno vymeniť kľučku a možno poprípade, keď máte šťastie, tak nejaké to okno.
Tento príklad je urobený tak, aby sme si všetci uvedomili, že tých prostriedkov v tom systéme naozaj nie je veľa. Samozrejme, že ten dotačný systém funguje tak, že na určitú pamiatku ide tých prostriedkov viacej a inému sa neujde, poprípade iný majiteľ o dotáciu ani nepožiada.
Len na záchranu fundamentálnych pamiatok, akými sú Krásna Hôrka či Spišský hrad, by sme momentálne potrebovali 83 mil. eur, nehovoriac o rusoveckom (pozn. čed.: správne "rusovskom") kaštieli, ktorého obnova by nás mala vyjsť približne na 70 mil. eur, to bola pôvodná informácia. Predpokladám, že dnes už je to o niečo viac. A len pre zaujímavosť dodám, že renovácia Slovenskej národnej galérie, ktorá nás pôvodne mala vyjsť okolo 27 mil., nás vyšla na 50 mil. eur.
Keď sa bližšie pozrieme na dotačný program "Obnovme si svoj dom", v roku 2016 bol objem všetkých žiadostí na sume približne 32 mil. a podporených bolo 6,5 mil., tá výška. Za rok 2017 to bolo 44 mil., o ktoré majitelia žiadali, podporené boli projekty vo výške 10 mil. V roku 2018 žiadali majitelia 54,7 mil. a do dotačného systému išlo 13,4 mil. približne. To je evidentný dôkaz toho, že dopyt prevažuje tú ponuku minimálne trojnásobne.
Ak by sa zaviedol nami navrhovaný povinný odvod z hazardu na pamiatky, tak tomu by sa ešte vlastne pridali peniaze, ktoré už teraz v tom dotačnom systéme fungujú, a postupne by sme dokázali vyrovnať všetky tie žiadosti, ktoré v tom systéme sú. A tak by sme mohli pomaly znižovať náš spoločenský dlh nielen voči pamiatkam, ale aj voči nám sebe samým.
Podobný systém na báze hazardu majú vo Veľkej Británii, kde existuje verejnoprávny National harrytish lottery fund, kde z každej libry z kúpených žrebov ide až 56 pencí na obnovu kultúrnych pamiatok. Ročne takto investujú približne 450 mil. libier. K tomu zo štátneho rozpočtu ešte dostávajú navyše ďalších 40 mil. Od roku ´93 investovali do kultúrneho dedičstva iba z hazardu 9 mld., 9 mld., slovom deväť miliárd. Z hazardu a lotérií financujú aj obnovu pamiatok vo Francúzsku. Myslím, že pred rokom vyšla správa, že prezident Macron spustil lotériu práve špeciálne určenú na obnovu pamiatok.
A my sme sa inšpirovali aj týmito krajiny a myslíme si, že pokiaľ to funguje tam, mohlo by to fungovať aj u nás. Mimochodom, sú to krajiny, kde chodí najviac zahraničných turistov na svete. A chodia práve kvôli tým pamiatkam, ktoré tam sú a sú vo vynikajúcej kondícii.
Dovolím si tvrdiť, že my máme podobné pamiatky s fascinujúcim príbehmi, ktoré by dokázali prilákať desaťtisíce ľudí.
Ak by vás zaujímalo, prečo sme sa rozhodli zvoliť si práve tie percentá z toho odvodu v tej výške, v ktorej sme sa rozhodli, nie je to náhodný výber. Pred tým, než sme tento návrh predložili, bola som ho konzultovať na ministerstve kultúry, kde sme sa rozprávali o tom, koľko financií by sme mali do systému doplniť tak, aby naozaj sme zachránili to, čo ešte zachrániť môžeme. A priblížili sme sa práve k tejto sume nielen preto, že podobnú výšku majú v Českej republike, tam majú v takom, nazvem to, v centrálnom fonde 28 mil. eur. No nám keby sa podarilo mať aspoň tých 30, tak si myslím, že by tie naše pamiatky vyzerali oveľa lepšie ako teraz.
Tento návrh som bola konzultovať aj v štátnom TIPOS-e. Pôvodne som chcela, aby sa zdaňovali výhry, ale keď sme sa, inak to zdaňovanie výhier, teraz mimochodom priniesol český premiér Babiš taký návrh, tak neviem, ako si s ním teda poradí, my sme sa rozhodli ísť touto cestou cez odvodov (pozn. red.: správne "odvody") z kurzových stávok. Aj som rozmýšľala, že či by sme nemohli využiť príspevky, ktoré vlastne TIPOS zo zákona má dávať na spoločenské účely, ale tam som trošku narazila a zistila som, že tie príspevky sú dávané, ako sú dávané, a väčšinou vládnym liblingom a nie tam, kde by dávané mali byť.
V každom prípade, kolegyne, kolegovia, ja by som vás veľmi chcela poprosiť o podporu tohto návrhu. Viem, že niektorí budete argumentovať tým, že je to zase len vyciciavanie štátneho rozpočtu. Ja by som chcela podotknúť, že ono to tak celkom nie je. A je to skôr investícia a táto investícia má aj návratnosť. Tu nemožno až tak celkom hovoriť o čiernej diere.
Týmto by som chcela pozdraviť Občianske združenie Čierne diery, mimochodom, ktoré, ak ho nepoznáte, dávam ho do pozornosti pre všetkých milovníkov nášho kultúrneho dedičstva.
Iní by mohli argumentovať tým, že prečo práve pamiatky. Uznávam. V umení sa ťažko vyhodnocuje, čo hodnotu má, a ak má, či ju má primeranú, nízku, vysokú. Lebo pre každého človeka môže byť tá hodnota úplné iná. Aj ja budem večne muža presviedčať, že Velázquez je ten najlepší maliar na svete, ale on za svojho prevratného guru bude vždy považovať len toho Jacksno, Jacksno, Jacksona, bože, už ani Jacksona neviem vysloviť, Jacksona Pollocka, ktorému napríklad ja nerozumiem.
Ale na jednom hádam by sme sa mohli zhodnúť všetci, že kultúrne dedičstvo našich predkov je bohatstvo, o ktoré by sme sa mali starať nielen s úcty k našim predkom, ale aj k našim deťom.
Na Slovensku meriame úspech vždy len výškou a rastom hrubého domáceho produktu, teda cez peniaze. Viaceré výskumy však ukazujú, že samotní ľudia majú iné priority pri hodnotení vlastného šťastia. Medzi jednou z priorít pre pocit spokojnosti je kvalita prostredia a hrdosť na svoje okolie. Nie náhodou urbanisti v rôznych mestách aj na Slovensku začali robiť tzv. pocitové mapy. V nich ľudia vyjadrujú emócie z daného miesta. Buď zlé, lebo sú zanedbané, alebo pozitívne, keď sú na to miesto hrdí, lebo je niečím výnimočné. Slávna minulosť a kultúrne pamiatky sú podstatnou zložkou hrdosti na svoj kraj či krajinu. Iný pocit má predsa človek, keď do jeho hradu prúdia tisícky ľudí, ako keď má v centre mesta nejakú rozpadávajúcu sa ruinu. Teraz keď sa opýtate obyvateľov Krásnohorského Podhradia, tak zo súčasného stavu národnej pamiatky určite nie sú nadšení, hoci pred požiarom boli na svoju pamiatku mimoriadne hrdí.
Takže peniaze, ktoré investujeme do kultúrnych pamiatok, investujeme aj do spokojnosti obyvateľov. A verím, že v tejto sále sa nenájde ani jeden poslanec, ktorý by nechcel spokojných občanov tejto krajiny.
Preto vás ešte raz žiadam o podporu tohto návrhu, ktorý zlepší život na Slovensku, hoci na prvý pohľad sa to nemusí tak zdať.
Ďakujem veľmi pekne.

Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú a prerušujem... (Reakcie z pléna.) Aha, pardon, tri faktické poznámky, ospravedlňujem sa.
Nech sa páči, pán poslanec Pčolinský.