Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, vážený pán minister, aj ja sa chcem vyjadriť pri príležitosti tohto návrhu zákona aj v okolnostiach, v rámci ktorých prerokovávame tento návrh zákona, pretože pri tejto príležitosti, reflektujúc to, čo sa dozvedáme o súdnictve z médií, sú predkladané aj pozmeňovacie návrhy k tomuto návrhu zákona, nehovoriac o tom, že do poslaneckých klubov prišiel aj návrh pozmeňovacieho návrhu, ktorý bol vypracovaný na ministerstve spravodlivosti a ako keby sme sa tu teraz zo všetkých strán – aj ústami premiéra – predháňali v tom, čo máme urobiť všetci veľmi rýchlo tu v parlamente na to, aby tentokrát už naozaj definitívne sa justícia očistila.
A tie pozmeňovacie návrhy smerujú či už k disciplinárnym konaniam, ale gro z toho smeruje k tomu, aby proste rýchlo sme pozastavili výkon funkcie niektorým sudcom vlastne preto, že tí, ktorí konať majú, konajú možno pomaly a ten škandál je veľký.
Ja začnem trošku z iného konca. Včera sme sa dozvedeli o tom, že bola podaná obžaloba vo veci vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, a ja myslím, že to bola v tejto zlej situácii dobrá správa, pretože tá dobrá správa ukázala, že nejaká časť orgánov činných v trestnom konaní funguje a dokázala v relatívne primeranom čase podať v takto závažnej veci, ktorá traumatizuje celú spoločnosť, naozaj podať obžalobu. Myslím si, že títo vyšetrovatelia prokuratúry, prokurátori majú našu dôveru, a ja si myslím, že keď majú našu dôveru v tejto veci, tak by mali mať dôveru aj v to, že dokážu rovnako efektívne vyšetrovať aj trestné činy, o ktorých sa dozvedáme z médií a v ktorých sú podozriví sudcovia.
Prečo to hovorím? Hovorím to preto, pretože to, čo sa na nás valí z Kočnerovho mobilu vo vzťahu k súdnej moci a vo vzťahu k prokuratúre, ja vnímam ako príležitosť. Príležitosť naozaj očistiť justíciu od ľudí, ktorí zjavne sú podozriví z toho, že páchali trestnú činnosť a predávali rozsudky. Príležitosť na to a príležitosť pre to, že bočným ako keby efektom vyšetrovania Mariana Kočnera sme sa po rokoch možno dostali k dôkazom, ktoré môžu byť použité voči sudcom, ktorí páchajú v talári trestnú činnosť. Dnes vlastne roky pracujeme s klebetami, roky pracujeme s dohadmi, ale roky sme nemali v zásade v rukách niečo, čo by mohlo slúžiť ako dôkaz na to, aby sa vôbec mohlo začať vyšetrovanie. Ja som to už povedala vo viacerých rozhovoroch, veľmi málo hovoríme o niektorých iných orgánoch, ktoré by nám tieto informácie alebo prvotné doklady alebo dôkazy mali prinášať.
Ja som bola trikrát ministerka spravodlivosti a musím povedať, že za posledné dve obdobia môjho mandátu ministerky spravodlivosti si nepamätám na takú spravodajskú informáciu príslušnej inštitúcie, ktorá to má na starosti, ktorá by priniesla informáciu, ktorá by mala v sebe nejakú informáciu, s ktorou by mohla polícia začať pracovať alebo s ktorou by som ako ministerka spravodlivosti mohla začať pracovať. Posledný šéf SIS, ktorý so mnou viedol rozhovor, akým spôsobom pristúpiť k tomu, aby sme dokázali hľadať a získavať informácie o korupčných sudcoch, bol pán Mitrík. Ten sa aspoň o to snažil a viedol so mnou diskusiu, ako na to a ako by sme v tej veci mohli spolupracovať. Odvtedy nič a odvtedy žiadna relevantná spravodajská informácia. To je vážne zlyhanie, lebo pokiaľ nemáte niečo prvotné na stole, nemáte čo posunúť policajtovi a ten nemá čo vyšetrovať. To treba v tejto súvislosti jednoducho povedať.
To, čo vyplavuje sa na povrch, je hrozné, ale opakujem, v tejto súvislosti to vnikám ako príležitosť, pretože je možné začať konať a je možné začať konať aj v trestnom konaní, ale aj v inom konaní. A mňa desí v tejto súvislosti najviac to, že časť inštitúcií, ktorá konať môže, jednoducho nekoná, vyhovára sa, trvá to dlho a hľadá dôvody, prečo nekonať, a chová sa alibisticky namiesto toho, aby konala. A mňa desí, že namiesto toho, aby sme sa pozreli na tieto inštitúcie; áno, hovorím najmä o Súdnej rade, pán minister už nejaké návrhy pripravil. Hovorím najmä o Súdnej rade, pretože to je tá inštitúcia, ktorá v systéme, ktorý je nastavený – a ja som presvedčená, že je nastavený rovnovážne –, má, som presvedčená o tom, všetky kompetencie na to, aby sa mohla začať týmito vecami zaoberať a nemala by, nemala by jednoducho zaujímať alibistický postoj. Akékoľvek nové návrhy na zmenu zákona, ako bez trestného konania a bez disciplinárneho konania budeme pozastavovať výkon funkcie, aby sme ukľudnili národ na ulici, len prekryjú alibizmus a nečinnosť tých inštitúcií, ktorým to trvá dlho a jednoducho konať majú. Pretože keď máme s týmito inštitúciami problém, tak potom sa treba pozrieť na tieto inštitúcie a ako budeme vyvodzovať zodpovednosť voči týmto inštitúciám a prípadne ako budeme vymieňať ľudí, ktorí tam jednoducho nekonajú. Pretože, a preto mám so sebou aj počítač, ja chcem povedať, ako máme nastavené právo.
My sme tu boli pobúrení, keď Ústavný súd prijal rozhodnutie vo vzťahu k tomu, čo sme volali previerky, ale nie všetko zmizlo z nášho právneho poriadku. A ja si teraz dovolím zacitovať: "Súdna rada má z ústavy naďalej povinnosť zaoberať sa otázkami predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Podľa § 3 zákona o Súdnej rade zabezpečuje výkon verejnej kontroly v súdnictve, prijíma opatrenia na posilnenie dôvery verejnosti v súdnictvo. Súdna rada schvaľuje harmonogram overovania, spĺňania predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Súdna rada predkladá opatrenia zamerané na trvalé spĺňanie predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Súdna rada vyhodnocuje informácie o konaní sudcu, ktoré je nezlučiteľné s predpokladmi sudcovskej spôsobilosti, získané od iných orgánov aj z vlastnej činnosti."
Súdna rada sa môže pýtať, Súdna rada má právo na to, aby dostala informácie od akejkoľvek inštitúcie v tomto štáte, a to nie je len o napísanie jedného formálneho listu, na ktorý dostanem formálne odpovede. Existujú telefóny, existujú dvere, na ktoré môžem zaklopať, a v situácii, v ktorej sa nachádzam, naozaj urobiť všetko pre to, aby som sa dostala k takým informáciám, aby som mohla začať konať na základe zákona o sudcoch a prísediacich, ktorý hovorí o tom, že sudca musí spĺňať predpoklady osobnej spôsobilosti počas celej doby trvania svojej funkcie. A to neni o ne bis in idem, to je niečo iné ako trestný čin korupcie alebo zneužívania právomoci verejnej funkcie.
A keď to Súdna rada nevie robiť, tak sa treba pýtať predsedníčky Súdnej rady, prečo to nevie robiť. Ak jej chýba po zrušení previerok nejaký právny nástroj, tak ja som presvedčená o tom, že keď si sadne predsedníčka Súdnej rady s ministrom spravodlivosti a dajú hlavy dokopy, tak do týždňa by bol v parlamente návrh na to, kde by bolo presne napísané, čo potrebuje Súdna rada na to, aby mohla efektívne vykonávať túto činnosť, keď si sama nevie poradiť s tým, akým spôsobom to má robiť, a potrebuje na to nejaký zákon. Čiže ak potrebujeme nejaký zákon, nech sa páči, poďme do tohto.
Ale keď o to nie je záujem, no tak potom sa pobavme o tom, prečo je predsedníčka Súdnej rady ešte predsedníčka Súdnej rady, ale pobavme sa potom aj o tom, prečo v tomto parlamente bez akejkoľvek pozornosti sme minulý týždeň volili nového člena Súdnej rady a zvolili sme ho – nevediac o tom, kto to je, čo to je, väčšina poslancov netušila, kto to je a čo to je – smiešnymi 62 hlasmi, ani nie obyčajnou parlamentnou väčšinou v tomto parlamente. Kto vie, koho sme zvolili do Súdnej rady? Kto v tomto pléne vie, čo si pán sudca Viliam Pohančeník myslí o situácii, ktorej čelíme posledné dva mesiace? Kto vie, s čím sme ho tam za parlament poslali a aké názory tam bude presadzovať. Kto to vie?
Predkladatelia tohto návrhu, pani Kuciaňová, pán Kéry, vy to viete?
Ja sa vrátim desať rokov dozadu. Ak sa pamätáte, desať rokov dozadu sme čelili škandalóznym, šikanóznym disciplinárnym návrhom a zneužívajúcim pozastaveniam výkonu funkcie voči ôsmim, myslím, sudcom, ktorí sa sprevinili tým, že chceli v súdnictve zavádzať reformy, a nepáčilo sa to pánovi Harabinovi, v tom čase ministrovi spravodlivosti. Pamätáme si na tie šikanózne konania a čo to všetko obnášalo vrátane toho, že sme mali veľvyslancov v demokratických krajinách v disciplinárnych konaniach. V tom čase sa tu zviedla jedna veľká bitka, v tomto parlamente, medzi vtedajšou vládnou koalíciou a vtedajšou opozíciou o obsadenie disciplinárnych senátov, pretože to bolo dôležité. Vtedajšia opozícia vrátane vtedajšej SDKÚ si vtedy osvojila kandidátov mimovládnych organizácií a za koalíciu navrhoval členov disciplinárnych senátov pán Vladimír Mečiar. Jeden z tých Mečiarom navrhovaných bol zhodou okolností sudca, ktorý sa volá rovnako ako ten, ktorého sme zvolili minulý týždeň do Súdnej rady.
Vie toto plénum, čo si myslí novozvolený člen Súdnej rady o dnešnej situácii v justícii? A ja nehovorím, že je dobrý alebo zlý. Ja sa pýtam, či toto plénum vie, koho sme zvolili 62 hlasmi. Bolo to možno aj jedno z posledných dôležitých hlasovaní, lebo v tej Súdnej rade ide o každý jeden hlas. Opakujem, 62 hlasmi zo 113 prítomných.
Áno, to, že dnes čítame také informácie, ako čítame, je dôsledok toho, že áno, politického vplyvu, je to jednoducho tak, kde politické záujmové skupiny spolupracujú so záujmovými skupinami, ktoré sú vo vnútri justície. A raz to treba aj verejne povedať, však aj v justícii sú záujmové skupiny, ktoré majú iné záujmy než len spravodlivé súdenie. A keď sa tieto dve skupiny dajú dokopy, tak potom je výsledok ten, ktorý vidíme, ale to sa nevymýti tým, že teraz vymyslíme nový spôsob pozastavenia výkonu funkcie a potom sa budeme možno čudovať. Kto bude minister spravodlivosti o pol roka? Ja netuším, kto bude minister spravodlivosti o pol roka. Môže to byť kľudne aj pán Harabin znova a potom sa budeme znova čudovať?
Ja neviem, ako však to nie je cesta, podľa mňa cesta je jediná, aby každý z tých zložiek v rámci nastaveného systému aj bŕzd, aj protiváh si jednoducho robil svoju robotu. V rámci koalície aj v rámci opozície. Ja opakujem, minulý týždeň bez toho, aby sme tušili, koho sme zvolili, a možno sme dobre zvolili, možno sme zle zvolili, šesťdesiatimi dvomi hlasmi sme zvolili nového člena Súdnej rady, o ktorom v tejto situácii nevieme, netušíme, ako vidí súčasnú situáciu. Som presvedčená o tom, že to, čo dnes potrebujeme, je, aby jednoducho sme trvali na tom, aby každý robil to, čo robiť má, pretože tie nástroje v právnom poriadku na to jednoducho existujú. Argument, že sa môže stať, že pozajtra pani Jankovská si zruší péenku a môže nastúpiť na súd, je síce pomerne politicky silný argument na presadenie akéhokoľvek pozmeňovacieho návrhu dnes, ale pre mňa je to len argument na to, aby najbližšie verejné zhromaždenie bolo pred Súdnou radou a tam aby sa ľudia pýtali Súdnej rady, čo robila posledné dva mesiace, keď sa nezaoberala otázkou spôsobilosti tých sudcov, o ktorých sme sa dočítali nejaké informácie z médií, pretože to je, to je kľúčové. A keď to Súdna rada nezvládne, tak sa zaoberajme zodpovednosťou, vyvodzovaním zodpovednosti voči nim a prinesme také návrhy zákonov. A keď potrebujeme niečo do zákona v súvislosti so spôsobilosťou, tak nech sa páči, tam je cesta. Ale hľadať nový nástroj a dnes si tak tipnúť, že dnes je možno najmenej skorumpovaná táto inštitúcia, tak to skúsme, to oprávnenie, pichnúť jej, proste o pol rok sa nám to zase vráti naspäť.
Nie, dnes nie je chyba v legislatíve. Dnes je naozaj chyba v tom, aby sa tá legislatíva dôsledne, rýchlo a efektívne využívala. A zopakujem to, čo som povedala na úvod: Ten hnus, čo sa na nás valí, je naozaj hnus. A rozumiem tomu, že proste každý musí byť znechutený, kto sa na to pozerá, že každý asi volá po nejakom rýchlom očistnom riešení. Ale rýchle očistné riešenie v skutočnosti neexistuje, pokiaľ tí, ktorí si majú robiť svoju robotu, si jednoducho svoju robotu robiť nevedia. A preto ja chcem apelovať v tejto situácii na to, aby sme upriamili našu pozornosť tam, kde to treba. A opakujem, ja som rada, že keď už sa tá hrozná tragédia stala, tak bočným efektom môže byť to, že dokážeme odstíhať – či už trestnoprávne, alebo disciplinárne s výsledkom odvolania z funkcie sudcu – ľudí, ktorí sa pravdepodobne dopúšťali kriminálnej činnosti. A treba to urobiť dobre a treba to urobiť dôsledne.
Ďakujem veľmi pekne.
