51. schôdza

Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostal žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce prihlásiť niekto do rozpravy ústne. Končím možnosť nahlásiť sa do rozpravy. Do rozpravy sa neprihlásil nikto.
Nech sa páči, pani navrhovateľka.

Takže ešte raz. Dnes tu už odznelo niekoľko vecí, čo sa týka ľudí so zdravotným postihnutím. Naozaj je to skupina ľudí, ktorá tvorí obrovskú časť aj našej spoločnosti. Stále hovoríme o ľuďoch, ktorí, ktorí tvoria 9-10 % možno v našej populácii, a toto číslo sa bude určite zvyšovať. Napriek tomu sa do značnej miery táto časť ľudí ignoruje. Stačí si, stačí si urobiť prehľad toho, koľko návrhov zákonov smerovalo k ľuďom so zdravotným postihnutím. Naozaj také veľké novely, ktoré boli v tomto volebnom období, nebolo ich veľa. A všetky boli nejakým spôsobom zatienené možno inými vecami. Nevenujú im pozornosť nielen, nielen politici, nevenujú im pozornosť ani médiá a títo ľudia majú naozaj niekedy problém, existenčný problém prežiť a vôbec začleniť sa do spoločnosti. A práve zákon o kompenzáciách ťažkého zdravotného postihnutia by mal byť ten nástroj, ktorý im v tomto pomáha.
Chcela by som spomenúť pár príkladov, ktoré sme tu za toto volebné obdobie mali. Možno také pozitívne, pozitívne bolo, že sme schválili zákon o sociálnych podnikoch, ktoré by mohli zamestnávať ľudí so zdravotným postihnutím. Či to tak bude, to je len otázka budúcnosti. Momentálne je tá situácia naozaj ešte stále nevyhovujúca. Chránené podniky, chránené dielne a chránené prevádzky nefungujú. Sociálne služby, menil sa tu zákon, bol tu hon na denné stacionáre.
Okrem toho sociálny zákon prehlušila často iná téma a to bol jasličkový zákon, že sme tu riešili pod sociálnymi zákonmi deti do troch rokov. Mali sme tu síce zvýšené príspevky na opatrovanie a osobnú asistenciu, ale povedzme si, že komu toto najviac pomohlo a komu, komu tento príspevok je určený. Je to určené ľuďom, ktorí sa o ľudí zo zdravotných, so zdravotným postihnutím starajú. Nie je to určené priamo ľuďom so zdravotným postihnutím. Čiže táto pomoc bola nepriama, veľmi potrebná, ale nepriama. Hneď vzápätí teraz v posledné dni sú tu preteky o to, že aké, aké zákony sa budú schvaľovať, a napriek tomu, že opatrovateľský príspevok bol schválený, tak rodičovský príspevok pre, pre rodičov, ktorí sa celý život budú starať o dieťa so zdravotným postihnutím a nebudú pracovať, budú ho mať nižší. Takže nezáujem o týchto ľudí.
Máme tu problém invalidných dôchodkov, invalidní dôchodcovia, tých vôbec nikto nerieši, dlhé roky. A pritom teraz, keď, keď tu, sa tu schvaľujú zákony hlava-nehlava, tak sa ukazuje, že tých peňazí je naozaj dosť a že aj na tých invalidných dôchodcov by sa možno našlo. Pripomeňme, že tých povedzme invalidných dôchodcov s čiastočným invalidným dôchodkom nie je zase až tak veľa, ako, ako bude povedzme ovplyvňovať zákon o minimálnych dôchodkoch, koľko ľudí ovplyvní zákon o minimálnych dôchodkoch. Tam sa hovorí o čísle 250-tisíc, ak sa nemýlim, invalidných dôchodcov, čiastočných invalidných dôchodcov je oveľa menej. A títo všetci čakajú na akúkoľvek pomoc. Toto hovorím preto, že, že tieto všetky veci, lebo, lebo naozaj oni čakajú na akúkoľvek pomoc. Ľudia so zdravotným postihnutím potrebujú naozaj zabrať v každej jednej oblasti, aby mohli dôstojne žiť.
A ako som spomínala, jeden z nástrojov, z nástrojov, ktorý má pomáhať k dôstojnému životu, je práve zákon o kompenzáciách. Je pre mňa teraz podstatné znovu vám pripomenúť, čo je cieľom tohto zákona, a čo je uvedené v zákone o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Je to podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti. Áno, tam to máme. Lenže stále prax ukazuje, aj keď, aj keď už sa odbúrali niektoré, niektoré podmienky, ktoré, ktoré nemali nič spoločné s ťažkým zdravotným postihnutím, stále máme veľa kritérií, ktoré posudzujú všetko možné v tomto zákone, ale nie ťažké zdravotné postihnutie, a teda pri niektorých prípadoch, v niektorých prípadoch by malo ísť o automatický príspevok, jednoducho diagnózu máte, príspevok by ste mali mať, na príspevok by ste mali mať nárok, pretože vám to uľahčuje začlenenie do spoločnosti, pretože vám to uľahčuje možnosť sa vzdelávať, pretože vám to uľahčuje možnosť pracovať, pretože vám to uľahčuje vyhýbať sa zdravotným komplikáciám, ale nič z toho tam ako keby nie je dôležité.
Žiaľ, v praxi sa, sa často stáva, že dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia sú tak individuálne, že nie je možné ich všetky zahrnúť do jedného zákona. Napriek tomu, že tento zákon sa snaží byť veľmi precízny, že sa snaží byť veľmi presný, že sa snaží o to, aby, aby nikto nemohol konať svojvoľne z úradníkov a aby to išlo len v medziach zákona, nedá sa to proste, lebo doplácajú na to predovšetkým ľudia so zdravotným postihnutím. Do tohoto paragrafového znenia jednoducho všetkých ľudí nikdy nevtesnáme.
Preto sa nám často stáva, že miesto toho, aby človek dostal podporu od štátu, tak sa mu štát na dlhé obdobie otáča chrbtom. Jednoducho zákon nepustí. Často tu máme, ako som spomínala, kritériá, ktoré, ktoré, nemajú so zdravotnými postihnutím nič spoločné, a to sú napríklad kritériá majetku a príjmu. Kým sa napríklad bežný človek teší z toho, že zdedí majetok, tak človek so zdravotným postihnutím môže prísť o všetky príspevky, alebo na ne vôbec nemá nárok, lebo majetok je v tomto zákone významným kritériom, bez ohľadu na zdravotné postihnutie. Jednoducho prekročíte hranicu cca 40-tisíc a zabudnite na kompenzácie. Rovnako to bolo s výhrami. Vyhráte? Nestávkujte, lebo všetci ostatní môžu a môžu sa tešiť z toho, že vyhrajú, ale človek so zdravotným postihnutím by si mal dvakrát zvážiť, či stávkuje, alebo nie. Ja viem, že toto nie je podstatné, ale ten človek, ktorý má problém, tak sa utieka ku každej možnosti.
Mali sme tu spomenutý príspevok na opatrovanie. Príspevok na opatrovanie naozaj ešte stále patrí medzi najzložitejšie, najkomplikovanejšie príspevky, pretože má strašne veľa obmedzení. Aj keď nám už vypadlo aj minulý týždeň na základe ďalšieho schváleného zákona niekoľko obmedzení, ešte stále ich je tam dosť. Napríklad prečo, prečo je pri príspevku na opatrovanie, prečo sa musí sledovať hranica príjmu. Tak keď ten človek, ak sa, ak opatrovateľ sa o niekoho stará, tak sa o neho stará. Je to jednoducho jeho práca. Nerobí nič iné, príspevok by mal mať. Prečo by tam sa mal brať do úvahy nejaký príjem ťažko zdravotne postihnutej osoby? A paradoxom je, že ešte donedávna sa naozaj stávalo. Teraz sa ten, tá hranica zvýšila, ale ešte donedávna bolo bežné, že, že opatrovateľ nedostal za opatrovanie ani cent, pretože osoba s ťažkým zdravotným postihnutím mala možno lepší dôchodok, jednoducho mala dobrý príjem počas predchádzajúceho života a opatrovateľ má smolu, jednoducho sa musí starať bez nároku na príjem.
Rovnako sa stalo, že matka, ktorá sa stará o dve deti, jedno z nich je ťažko zdravotne postihnuté, a síce už dospelé, to znamená, príspevok má, má invalidný dôchodok, tento príjem sa proste posudzuje, ovplyvňuje príjem, ovplyvňoval opatrovateľský príspevok matky, a keďže rodina žijúca bez otca mala ešte aj výživné a toto sa do príjmu započítavalo, tak jednoducho na príspevok na opatrovanie matka nemala nárok. Dlhé roky. Toto fakt chceme dopustiť takéto veci, že, že jednoducho matka, ktorá nevie ísť do práce, tak ju majú živiť vlastné deti?
Ďalší prípad. Len nedávno sme tu s kolegyňami obhajovali možno pacientov, alebo teda ľudí trpiacich cystickou fibrózou. Títo sa do zákona dostali na rok a pol. Od januára 2017 do júna 2018 mali nárok na mnohé príspevky, lebo bola táto diagnóza uvedená priamo v zákone a vyplývalo, vyplynulo im z toho niekoľko výhod. Ja neviem, že či naozaj tá diagnóza tam patrí, a možno aj má ministerstvo pravdu v tom, že, že ak tí ľudia spĺňajú tie kritériá, že majú to ťažké zdravotné postihnutie, že sú odkázaní na individuálnu prepravu, tak ten príspevok dostanú.
Ale problém je v tom, že keď raz ten zákon hovoril, že majú na ten príspevok nárok a oni si oň požiadali, zrazu sa zmenilo deň v kalendári z 30. júna 2018, bol 1. júl 2018, títo ľudia si ten príspevok nestihli vybaviť z rôznych dôvodov, lebo, aj o tom ešte budem za chvíľku hovoriť, jednoducho limity sú také, že máte 60 dní, máte 30 dní, a keď sa to nasčíta, tak je z toho aj rok. Nestihli si to jednoducho vybaviť a jednoducho dostali len časť, mali len časť rozhodnutí a nestihli si vybaviť ten príspevok. A museli znovu celým tým procesom ísť od začiatku, aj keď v istom čase nárok na ten príspevok mali. A nemali ho preto, že si to vymysleli, proste tú diagnózu naozaj mali. Ak ju tam raz niekto zaradil, tak asi za ťažko zdravotne postihnuté osoby považovali. Nie je to vôbec tak, že zrazu si niekto zmyslel a dal ich tam. Takže treba brať do úvahy aj tieto skutočnosti. A neboli v tomto návrhu zákona žiadne prechodné ustanovenia, ktoré by sa týkali takýchto sporných prípadov, lebo však ministerstvo povedalo, že netreba.
Ako som spomínala, tá posudková činnosť je naozaj obrovský problém. V tejto chvíli asi by som mala povedať, že, že možno som v konflikte záujmov, pretože zákon o kompenzáciách sa ma týka, sa ma asi dlhé roky ešte týkať bude, aj keď som si myslela, že takisto z neho vypadnem, hej? Ale je to preto práve, že sú tie podmienky nastavené tak, že jednoducho nedá sa z toho systému vôbec vyjsť.
Ako som spomínala, a teraz asi použijem vlastný príklad, lebo čo je najťažšie na týchto veciach, že neviete nájsť ľudí, ktorí sú ochotní vám, vám ísť vlastným príkladom, pretože sa boja. Boja sa tohoto nastaveného systému. Boja sa, že prídu o príspevky, ktoré už majú. Boja sa, že nebudú mať, že proste zákon, zákon ich rozmetá.
A tak vám môžem povedať rovno, dneska som tu mala konflikt s pánom Petrákom, že prečo, prečo nemôže vidieť moje auto na parkovisku. No jednoducho preto, že auto nemám. Jednoducho rozhodla som sa, nieže rozhodla som sa, auto nevyhovovalo. Tak normálne súdny človek si myslí, nevyhovovalo preto, že niekto pochybil. To je už jedno teraz, že kto pochybil, ja som sa rozhodla, že musíme auto vrátiť. Tým pádom sme vrátili všetky príspevky, všetko. To nie je podstata. Podstata je, že posudok na príspevok na auto alebo aj na úpravu, alebo len na pomôcku potrebujete mať, teda resp. to, že máte nárok, musíte to mať v posudku. A jednoducho sa vám neustále stáva, že vám z toho posudku vypadávajú slovíčka. Môžeme len hádať, či je to zámer, alebo či je to, či je to náhoda. Ale fakt je ten, že, že neustále musíte dokola žiadať o vypracovávanie tohoto posudku.
A tak v mojom prípade je to už tretíkrát a nie je to preto, že by som, že by som nemala čo robiť, nie je to preto, že by, že by to bolo, že by to niekomu pomohlo. Je to preto, že tento systém nefunguje. A teraz nech sa na mňa nehnevajú kolegovia, ktorí sa tu budú usmievať. Mne nejde o to, že ja ten príspevok budem mať alebo nebudem mať. Ja, ja si o tento príspevok nárokovať nebudem v zmysle, že teraz potrebujem skrátiť lehoty.
Tu ide o to, že nie je vôľa pomáhať iným ľuďom, ktorí sa proste nikdy nepostavia tomuto systému a nebudú donekonečna žiadať o príspevky. Proste nie, nebudú. A toto je ten problém. Proste systém vás neustále núti žiadať znova a znova. Tí ľudia proste naozaj plačú, lebo majú pocit, že niečo neurobili dobre. Tí ľudia urobili všetko dobre, len jednoducho v tom systéme sa stále hľadajú medzery, kde ušetriť a prečo tým ľuďom nepomôcť. Bohužiaľ, je to tak. A tak mnohí dostávajú naozaj tie príspevky len na základe odvolania, mnohí dostávajú príspevky na..., po niekoľkých pokusoch, mnohí dostávajú tie výhody, či sú to parkovacie preukazy, či sú to preukazy ŤZP, dostávajú ich až po niekoľkých pokusoch a mnohí o ne ešte aj prichádzajú. A sú tu, je tu aj pár jedincov, ktorý vyhrá súdy, majú niekoľko súdov za sebou a napriek tomu tie kompenzácie stále nemajú. Mne príde naozaj smutné, že tento systém takto narába s dôstojnosťou človeka.
Svojho času som sa tu bavila ešte s kolegyňou, že, keď som jej hovorila, že vlastne úradníci by mali predsa len trošku citlivejšie rozhodovať a mali by, mali by robiť možno rozhodnutia na základe možno vlastnej intuície, ak to takto nazvem, v týchto prípadoch, lebo tu naozaj, tu sa, tu sa bavíme o ľuďoch. Ale ona mi hovorí, že no ešte to tak, že tu by sme tu, to by dopadlo veľmi zle. No áno, dopadlo by to zle, ja uznávam, lebo my sme, my sme už dávno odučili ľudí brať zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Tu už niekto nedokáže urobiť nič bez toho, aby sme mali niečo na papieri. Tu naozaj, ja by som chcela veriť tomu, to, čo tu hovoril, hovorili kolegovia predo mnou, že tu nastane nejaká lepšia budúcnosť, kde, kde sa budeme snažiť brať veci zodpovedne, kde budeme rozhodovať naozaj podľa toho, čo kto potrebuje a na čo človek v danej chvíli je odkázaný. Ale zatiaľ to nefunguje.
A aj preto prichádzam s týmto návrhom, aby sme zmiernili tvrdosť tohto zákona, aby sa tu umožnila dať výnimku v zákone o kompenzáciách ľuďom, ktorí proste nemajú na príspevky nárok, a to nemajú, pretože tam naozaj tak hovorí zákon, nie tí, ktorí, kde rozhodli zle úradníci, a túto kompetenciu dávame ministrovi, pretože je nám jasné, že tu môže prísť, veľa ľudí sa na to bude pýtať, že ako zabránime tomu, aby sa ten systém nezneužíval. No jednoducho tak, že nastavíme čo najmenej kritérií, a budeme sa zameriavať na to, aby ten zákon pomáhal ľuďom a aby sme sa tí, ktorí sú zodpovední za to, komu tie príspevky dávajú, aby sa zameriavali na to, či tí ľudia tie príspevky nezneužívajú. A jednoducho keď budú priamo a naďalej komunikovať a viacej komunikovať, nielen formou dokumentov, nielen, nielen byrokraticky s tými ľuďmi, a keď budú s nimi naozaj sa rozprávať, keď budú zisťovať, ako žijú, tak som presvedčená o tom, že, že budú vedieť odhaliť tých, ktorí systém chcú zneužívať.
A tak ešte raz pripomínam, napriek tomu, že zákon, návrh zákona má uvedené, že je to, že má negatívny vplyv na rozpočet, v tomto štádiu chceme zaviesť len tú možnosť o výnimku požiadať. A táto možnosť nestojí ani cent. Táto možnosť dáva pocítiť ľuďom, že nám na nich záleží, že, že proste sa o nich zaujímame, a verím tomu, že toto by nemusel byť problém, aby ste takýto návrh zákona podporili. Budem veľmi vďačná, ak za tento návrh zákona budete hlasovať.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani poslankyňa. Na vaše vystúpenie neevidujem žiadnu faktickú poznámku, a keďže ste vystupovali ako posledná v rozprave, tak vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Chce k rozprave zaujať stanovisko navrhovateľka? Teda vy, predpokladám, že už nie? A to isté sa pýtam aj spravodajkyne. Takisto nie. Takže prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Ďalej nasleduje prvé čítanie o návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona o školskom obmudsmanovi a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Návrh zákona má parlamentnú tlač 1732, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 1833.
Dávam slovo poslancovi Miroslavovi Sopkovi, aby za skupinu poslancov návrh zákona uviedol.
Nech sa páči.

(Rokovanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona o školskom ombudsmanovi a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tlač 1732.)

Vážený pán podpredseda, ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi veľmi krátko teraz najprv odôvodniť tento návrh zákona, následne podrobnejšie sa k tomu vyjadrím v rozprave, kde sa hlásim ako prvý.
Návrh zákona o školskom ombudsmanovi a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov má za hlavný účel zvýšiť ochranu práv a právna, právom chránených záujmov tých osôb, ktoré vo vzdelávacom a výchovnom procese v školstve ťahajú za kratší koniec. Ide predovšetkým o deti, žiakov a ich zákonných zástupcov, ktorí sa neraz stávajú obeťami arogancie medzi reprezentova..., moci reprezentovanej školami i školskými zariadeniami.
K tejto skupine ohrozených osôb však môžeme nepochybne zaradiť aj učiteľov, t. j. pedagogických zamestnancov, ako aj odborných zamestnancov.
Návrhom zákona zriaďujeme teda inštitút školského ombudsmana, ktorý ho, ktorého hlavnou úlohou bude dozerať na to, aby práva a právom chránené záujmy dotknutých osôb naprieč celým školstvom používali silnú ochranu z pozície tohto inštitútu nezávislého dozorcu.
Školský ombudsman má priznané zodpovedajúce kompetencie a oprávnenia, ktoré mu umožnia reálne pomáhať dotknutým osobám pri ochrane ich práv a právom..., ich práv. A viacej už poviem potom v rozprave.

Ďakujem pekne, pán poslanec.
Teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, pozerám, že je tu zmena, takže pani poslankyni Adriane Pčolinskej, nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, páni, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená predsedom výborom Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajkyňu k návrhu uvedeného zákona (tlač 1732). Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem.
Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostal jednu písomnú prihlášku, pán poslanec Žarnay a ešte pred evidujem, že sa do rozpravy hlásil predkladateľ pán poslanec Sopko.

Takže, vážení kolegovia, ako som tu, pred vami stojím s týmto návrhom kompletného zákona, nie žiadnej novelizácie, nie žiadnych drobných úprav alebo kozmetických úprav ako možno v minulosti som tiež tu stál a snažil sa zlepšovať veci v školstve, ale s úplne novým zákonom, zákonom, ktorý je spojený aj s mojou minulosťou pôsobenia v rôznych druhoch organizácií, aj moje aktivity v rámci Slovenskej komory učiteľov, zákonom, ktorý podľa môjho názoru, teda môjho názoru môže reálne pomôcť atmosfére na našich školách, pretože táto atmosféra je ťažko dýchateľná. Ak by som dokonca mohol prirovnať, ak sa dneska často hovorí o nejakom boji za klimatické zmeny, tak čo sa týka školskej klímy, atmosféry a vzduchu, ktorý tam ľudia dýchajú, na našich školách, tak máme tu veľmi vážny problém, pretože v mnohých pracoviskách sa už nedá ani existovať. Nedá sa ani fungovať. Môžeme sa utešovať do nekonečna a pozerať sa na to vždy cez ružové okuliare a jednoducho fakty sú také, nedávno v rámci projektu To dá rozum už máme i konkrétne dáta, ktoré boli zverejnené na množstve prieskumov, čiže máme konkrétne dáta o tom, v akom stave je naše školstvo, v akom stave sú vzťahy na našich pracoviskách, či už medzi žiakmi, či už medzi žiakmi a učiteľmi, učiteľmi medzi sebou navzájom a najmä medzi učiteľmi a riaditeľmi, ako aj medzi všetkými týmito, už vtedy som spomenul - a zriaďovateľmi. Všade nájdeme pochybenia a vidíme, že ten stav je zlý a boli by sme veľmi naivní, ak by sme čakali, že zmena sa sama spraví. No nespraví sa. Ak by sa čokoľvek také spravilo, tak by sme videli určitú reálnu snahu. O to viac, že toto nie je záležitosť posledných dní alebo mesiacov.
Tieto problémy, ktoré v školstve máme, tu máme dlhodobo, roky, desaťročia. Sú to konkrétne problémy, o ktorých začali školské organizácie hovoriť už pred rokmi, a skúsim to tak retrospektívne spomenúť, najznámejšie momenty. Pre tých, ktorí o tom do teraz nepočuli, tak sa možno aj poučia a zistia (ruch v sále), že tieto veci sú pre mnohých možno zaujímavé (zaznievanie gongu), získam si tým pádom aj možno pozornosť a posunú to ďalej svojim kolegom v poslaneckých kluboch, aby sa naozaj na tento návrh zákona poriadne pozreli, aby nereagovali naňho počas, ako sa ukáže, že podporíme - nepodporíme tento návrh zákona, ale aby si preštudovali konkrétny návrh zákona, aby si pozreli poriadne dôvodovú správu, ktorá je podrobná a je rozpísaná do posledného detailu a vedeli, o čom tu vlastne budú v pondelok hlasovať.
Po mnohých iniciatívach, ktoré sme v rámci Komory učiteľov realizovali, sme v roku 2015 pristúpili ku kampani Zber strachu. Bol to výsledok mnohých snáh i v rámci požiadavok učiteľov, ktorí v rámci svojich protestov žiadali, aby sa riešil reálne problém na našich školách, aby dochádzalo k tomu, že človek, ktorý je v krivde, sa má na koho obrátiť, pretože základom nebola len informačná nerovnováha a to, že nebol prístup k tej spravodlivosti dožičený každému rovnako, ale základným problémom bolo, že fakt tí ľudia nevedeli sa brániť pred rôznymi tlakmi, pred mobingom, bosingom, to boli pre mnohých neznáme slová. Možno aj pre vás sú, tak len tak na zopakovanie, už pred desaťročiami psychológ Reiman definuje mobing ako psychologický teror v pracovnom živote, ktorý zahŕňa hostilnú a neetickú komunikáciu, ktorý je zameraný zo strany jednej alebo viacerých osôb voči inej osobe. Od toho bol odvodený aj iný termín, nórsky psychológ Chile definuje bosing a ide o zastrašovanie a znižovanie dôstojnosti pracovníka alebo pracovníkov zo strany nadriadeného, ktoré môže mať za následok fyzické, duševné, morálne alebo sociálne ublíženie.
Na mnohých konferenciách, ktorých som sa osobne aj zúčastnil, sa prirovnávalo toto pôsobenie mobingu a bosingu, k pokusu o psychologickú vraždu jedinca. Sú to všetko vážne veci a sú odbornej verejnosti už dlhodobo známe. A preto aj v rámci toho Zberu strachu sme nazbierali vyše 200 podnetov, kde sme aj urobili rekapituláciu rôznych káuz celého Slovenska, a ono tie kauzy nieže ubúdajú, ale nám práve naopak pribúdajú. Pribúdajú nám konkrétne prípady z jednotlivých obcí i miest, kedy sa naozaj nevedia dovolať spravodlivosti jednotliví zamestnanci, ale častokrát sú to aj žiaci, ich rodičia, ktorým tiež bolo ublížené.
To znamená, preto prichádzam a prichádza aj naše hnutie s týmto komplexným návrhom zákona o školskom ombudsmanovi, aby sme vytvorili inštitút, úrad so sídlom v Košiciach, ktorý bude posudzovať tieto žiadosti a bude konať. Aby tí ľudia vedeli, na koho sa môžu obrátiť. A nielen aby len zbieral podnety, ale aby mal aj reálne právomoci, ktorými môže zasiahnuť do týchto procesov. Častokrát aj preventívnymi spôsobmi.
Výsledkom v roku 2015. a následných aktivít učiteľov rôznych organizácii bolo, že minister Draxler na pol roka zaviedol alebo zriadil úrad, mal presný názov, Úrad pre ochranu práv v regionálnom školstve. Na pol roka tam bol nominovaný pán Martin Maták ako nominant Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy a po pol roku, keď tento pán odišiel do dôchodku, potichučky, tak aby si to odborná verejnosť nevšimla, jednoducho bol zrušený. Odôvodňovali to tým, že mal málo podnetov, že viac podnetov prichádzalo na hmotnú sekciu regionálneho školstva, otázne však bolo ako bolo o tomto vôbec úrade komunikované, pretože povedzme si to priamo, akonáhle nemáme zabezpečenú informovanosť a nevieme kam sa máme obrátiť, ako môžeme čakať nejaké podnety. Ono nízka úroveň informovanosti bola aj jedným z príčin, prečo sme v rámci Zberu strachu vtedy iniciovali aj vytvorenie metodickej príručky, ktorá sa distribuovala potom následne v spolupráci s ministerstvom. To znamená, aby tá prevencia tu bola tiež napojená na konkrétne procesy, aby ľudia vedeli, čo môžu robiť, na koho sa majú obrátiť.
Mnohí skeptici mi často hovoria pri týchto diskusiách, že no vieš, keby fungovali odbory, všetky inštitúcie v rámci spolu aj, samozrejme, s ministerstvom, tak ako majú, tak takýto úrad asi ťažko by bol predstaviteľný. Lenže oni nám nefungujú. To je to, čo tu treba jasne povedať. Tieto inštitúcie nefungujú, nezastupujú na 100 % na tých pracoviskách týchto zamestnancov a ani deti so svojimi rodičmi. Fakt nemajú častokrát šancu. Pokiaľ tá druhá strana ťahá za jeden povraz a vy sa neviete dovolať spravo..., nespravo..., teda tej spravodlivosti. A predstavte si, skúste si to predstaviť, aký to je pocit!
Ono totiž najprv tých vecí môže byť len pár, iba sú to také drobnosti. A ono potom postupne, tak ako hovoríme o šikane, ktorá má tých svojich 5 kruhov, niekto hovorí tomu 5 kruhov pekla, ako postupne sa rozširuje a zasiahne celú organizáciu tak, že ten jedinec, ktorý je terčom, nemá absolútne žiadnu šancu, a môže byť rád, že vôbec odíde. To má vlastne šťastie. Tak v takom prípade kto bude zodpovedný a kto bude niesť zodpovednosť za tie škody, ktoré sa takto vytvárajú?
Preto je dôležité práve zriadiť tento úrad, inštitút, dať mu silné kompetencie, aby sme dokázali chrániť zároveň i zdravie ľudí, ktorí v tom školstve žijú, pracujú, vzdelávajú, pretože to musí byť pre nás najvyššia hodnota. Budete možno oponovať tým, že možno tam niektoré kompetencie posúvané už dnes existujúcich inštitúcií, ale viete koľko tam je práce? I my poslanci Národnej rady, ktorí sa pohybujú v tejto oblasti, jednoducho nestíhame, nestíhame reagovať a pomáhať tým ľuďom, ktorí sa na nás obracajú o pomoc. Za chvíľočku vystúpi pán poslanecký kolega Žar..., Oto Žarnay, bude hovoriť konkrétne možno prípady, ktoré on zaevidoval, i ja som častokrát dennodenne mal konkrétne príklady na stole. Celý úrad má čo robiť, aby pomohol ľuďom, ktorí sú v školstve, aby neprišli o rozum a aby sa na tých pracoviskách konečne dalo dýchať.
Preto je kľúčové, aby ste sa zamysleli, prestali pozerať na to, čo to bude prinášať, takéto zriadenie nového úradu a uvedomili si jeho význam. Práve vytvorenie tohto konkrétneho útvaru, pardon, tohto konkrétneho úradu, tejto inštitúcie školského ombudsmana je kľúčové preto, aby sme vedeli pomôcť ľuďom, ktorí trpia. A často práve aj tým, že vytvoríme takýto inštitút, zdvihneme aj výhražný prst a ukážeme, že nebude sa tolerovať už to, že na školách, ktoré majú byť podľa Komenského dielňami ľudskosti, kde sa vytvára budúca generácia pre Slovensko, panuje atmosféra, ktorá dusí ľudí. Umožnime im prijatím tohto návrhu zákona, aby mohli konečne slobodne dýchať.
Ďakujem.

Ďakujem, pán poslanec. Na vaše vystúpenie evidujem dve faktické poznámky.
Pán poslanec Mizík.

Ďakujem za slovo. Pán Sopko, myslím si, že ste si pomýlil ombudsmana so Santa Klausom. Na našich školách sú tisíce problémov, možno desaťtisíce: mobbing, bossing, šikana. To ombudsman bude lietať po Slovensku, po slovenských školách, ťahať ho budú soby, bude sedieť na saniach a vyrieši každý problém? Bude riešiť mobbing, bossing , šikanu medzi pedagógmi, šikanu medzi žiakmi, šikanu neprispôsobivých detí voči pedagógom, útoky rodičov na rodičov a tak ďalej.
Nehovorím vám to v zlom, chráň Boh, len nerozumiem ako bude stíhať také obrovské množstvo problémov vyriešiť, také kvantum problémov. Alebo mať desiatky zamestnancov, ktorí mu pomôžu riešiť také kvantum problémov? To by som si prosil odpoveď.
Ďakujem za slovo.