51. schôdza

Ďakujem.
Pán poslanec Sopko. (Reakcia z pléna.)
Pán poslanec Lukáč, ospravedlňujem sa.

Pán kolega, chcem ti poďakovať za tvoj oduševnený výkon, ktorý obraňuje slovenských učiteľov. Myslím si, že za svoju prácu si to zaslúžia.

Ďakujem.
S reakciou na faktické poznámky, pán poslanec Sopko.

No určite nechcem vytvoriť nejakého Santa Clausa, no prečo aj, ja verím skôr na Ježiška. A, samozrejme, hovoríme o úrade, to znamená, je nepredstaviteľné, aby niečo zvládal jeden konkrétny človek. Veď máme už dneska rôzne iné inštitúty, ktoré tu sú, a on bude zároveň aj kooperovať tie činnosti, či už je to s verejným ochrancom práv, či sú to komisári pre deti, alebo komisári pre osoby so zdravotným znevýhodnením. To znamená, bude kooperovať a bude mať kompetencie, aby vedel v spolupráci, toto je dosť podstatné slovo, v spolupráci s úradmi, s ktorými bude jednať ako rovný s rovnými, riešiť konkrétny vždy ten problém a mal na to aj patričné páky.
Ja som maximálne otvorený potom v diskusii a som skutočne trošku smutný z toho, že tu nevidím, teraz momentálne už ani žiadneho reálneho zástupcu súčasnej vládnej koalície, aby sa podarilo vytvoriť takú legislatívnu normu, že vznikne užitočný úrad, ktorý bude slúžiť ľuďom. To je to, o čo mi ide, a myslím si, že a myslím si, že od toho sme tu predsa, prichádzať s riešeniami, ktoré majú pomáhať ľuďom. A čo bude a ako nebude fungovať, to ukáže vždy prax. Najprv uveďme konkrétne opatrenie do života, za pochodu ho vylepšujme, vylaďujme, ale robme niečo. Veď akože tá atmosféra predsa je katastrofálna, to si musíme tu všetci priznať, ako tu sedíme.
Ďakujem.

Ďakujem.
Ďalší v rozprave písomne prihlásený je pán poslanec Žarnay.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ochrana práv jedinca je zároveň ochranou práv spoločnosti. Hoci naša história nepriala dodržiavaniu práv jednotlivca, keďže kolektívne práva stáli nad nimi, ako kultúrna a neustále sa kultivujúca sa spoločnosť by sme mali a musíme dbať na ich dodržiavanie. Toto pochopili v demokratických spoločnostiach už podstatne skôr ako my a zriadili inštitút ombudsmana, verejného ochrancu práv. Jeho agenda je v našich pomeroch natoľko rozsiahla pre pomerne úzku skupinu vykonávajúcich ľudí, že postupne vznikli ombudsmani pre špecifické oblasti či skupiny ľudí spoločnosti, a to zo zákona alebo na základe rozhodnutí samosprávnych inštitúcií.
Na jednej strane je dobré pri stave a rýchlosti práce nášho súdnictva a nízkej využiteľnosti mediačných služieb, že existujú inštitúty, ktoré sa problémami ľudí zaoberajú a zvyšujú dostupnosť pomoci vzhľadom na bezplatnosť týchto služieb.
Na druhej strane by sme sa mali zamyslieť nad stavom spoločnosti, keďže porušovanie práv je možné registrovať v každej jej skupine a v každom segmente a nemá klesajúci charakter. Myšlienka vytvorenia funkcie školského ombudsmana je pomerne stará. Učitelia dlhodobo volajú po zriadení úradu školského ombudsmana, ktorý by dostatočne chránil ich práva a pomáhal pri riešení problémov na pracovisku. Žiaľ, ani pokus o vytvorenie úradu pod názvom Odbor ochrany práv v regionálnom školstve v roku 2015 nebol úspešný. Podnetov bolo pomerne málo, kompetencie úradu temer žiadne. Úrad fungoval viac-menej formálne a napokon po niekoľkých mesiacoch bol zrušený. Učitelia tak znovu zostali bez morálnej podpory a reálnej pomoci, akú očakávali. Na pracoviskách aj naďalej pokračovalo čoraz viac sa stupňujúce šikanovanie, bossing a mobbing zo strany kolegov, ale hlavne vedenia školy. S iniciatívou, ako tomu zabrániť prišli aj samotní učitelia. Slovenská komora učiteľov napríklad spustila kampaň s názvom Zber strachu so zámerom zverejňovať a riešiť krízové situácie či zvyšovať právne vedomie učiteľov. Na základe množstva podnetov, ktoré dostala, mohla vyhodnotiť, k akým najčastejším javom dochádza na školských pracoviskách. Učitelia sa napríklad stretávajú s bránením vyjadrenia názoru na poradách, verejných stretnutiach či so zabránením vstupu do školy. Vyskytujú sa aj prípady, keď dochádza k manipulácii s dovolenkami či ku klientelizmu a rodinkárstvu zo strany zriaďovateľov alebo riaditeľov škôl. Pedagógovia sa stretávajú aj s osobnými urážkami a ponižovaním či zosmiešňovaním pred pedagogickým zborom, rodičmi, prípadne aj žiakmi, taktiež so spochybňovaním práce učiteľa pred rodičmi. Na pedagógov sa vytváral tlak, aby menili známky, klasifikovali podľa želaní svojich nadriadených, taktiež dochádzalo k manipulácii s úväzkami. Ich nadriadení ich trestali tak, že im siahli na odmeny, triednictvo alebo vedúcu funkciu v predmetovej komisii.
Stali sa aj prípady, ktoré boli medializované, keď riaditeľ vyplácal zamestnancom odmeny, napr. 100 až 300 eur, ktoré následne od nich žiadal späť. Dokonca bol zaznamenaný aj prípad fyzického napadnutia, keď riaditeľka zbila učiteľku pred celým kolektívom a následne ju zatvorila do miestnosti.
Najviac podnetov prichádzalo zo základných škôl. Bohužiaľ, len malá skupina z radov učiteľov dokázala v sebe nájsť odvahu, aby na tieto prejavy ľudského poníženia poukázala, a riskujúc stratu zamestnania, dožadovala sa spravodlivosti. To, čo je brzdou v demokracii na školách je práve strach. Strach z následkov, strach zo strany zamestnania, strach z prenasledovania za prejavený názor, strach z izolácie v kolektíve. Obeťami šikanovania sa stávajú zjavne takí, ktorí sú pre svoje schopnosti pre vedenie školy konkurenciou, alebo tí, čo poukazujú na chyby vedenia.
Ako poslanec Národnej rady som riešil viaceré podnety od učiteľov, ktorí mi písali alebo ma vyhľadali v mojej poslaneckej kancelárii a žiadali o pomoc. Mnohí z nich si priali zostať v anonymite zo strachu pred prepustením, niekedy sa potrebovali len vyžalovať z toho, čo sa na ich škole deje, ako sa k nim správajú nadriadení či vlastní kolegovia, inokedy boli odhodlaní ísť do boja a sťažovať sa aj u zriaďovateľa či na inšpektoráte práce. Len máloktorí z nich však u zriaďovateľa či inšpektorátu práce pochodili. Zriaďovateľ školy má buď zviazané ruky a nemôže zasiahnuť, alebo z rôznych dôvodov nechcel zasahovať do interných problémov školy, keďže školy v jeho pôsobnosti majú právnu subjektivitu. Akoby otázka medziľudských vzťahov na pracovisku nebola pre zriaďovateľov školy vôbec dôležitá. Niektorým sťažovateľom tak neostávalo nič iné, len podať trestné oznámenie na svojho nadriadeného či žalobu na súd.
Potom však nasledovali ďalšie sankcie a prejavy bosiingu a ešte viac sa bossing stupňoval. A práve tu chýba kontaktný bod, na ktorý by sa učitelia mohli v podobných prípadoch obrátiť. Školský ombudsman by mohol predstavovať, samozrejme, za predpokladu, že by mal príslušné kompetencie a nebol by iba úradnícka figúrka, oporný pilier pre rozvrátené vzťahy v zborovniach či konflikty medzi pedagógmi a ich nadriadenými. Zvlášť na východnom Slovensku je vznik takejto inštitúcie opodstatnený, keďže prípadov bossingu a mobbingu je v tomto kraji najviac.
Psychické týranie, nátlaky, zastrašovanie, urážanie, ponižovanie, vyhrážanie, bránenie slobode prejavu, tlaky na zmenu známky, manipulácie s úväzkami a iné prejavy mocenského prístupu by mali z našich škôl čím skôr vymiznúť, lebo len v normálnych podmienkach je možné učiť bez stresu a strachu. Školský ombudsman nevyrieši problémy za iných, ale môže byť pri ich riešení významne nápomocný. Pokiaľ však obete šikanovania, bossingu a mobbingu neprekonajú svoj strach a pasívne budú čakať na zmenu či pomoc z vonku, ani inštitút školského ombudsmana ich nebude môcť dostatočne ochrániť. Bez svedkov totiž niet vinníka. A keď mu napokon aj napíšu, myslím školskému ombudsmanovi, ale až po rokoch, keď už ani nebudú na danej škole učiť, lebo to psychicky nevydržali a radšej z nej odišli, ich podnet bude už len spoveďou, a nie reálnou snahou vyriešiť svoj problém a dosiahnuť spravodlivosť.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, oblasť školstva prechádza neustálymi transformáciami a zahŕňa v sebe široké spektrum aktérov. Existuje v ňom množstvo neriešených, nevyriešených aj gradujúcich problémov, ktoré narastajú geometrickým radom. Ako som už spomínal v predchádzajúcej časti svojho prejavu, i mne denne prichádza množstvo podnetov zo všetkých regiónov Slovenska, najmä však z východu a severu, ktoré nesú v sebe symptómy porušovania práv jednotlivca v rámci interného sveta školy alebo aj spôsobené externými legislatívnymi alebo personálnymi nedostatkami. Preto opodstatnenie vzniku inštitútu školského ombudsmana vôbec nespochybňujem, ba naopak ho vítam. Vznik a jednoznačné jasné a zrozumiteľné vymedzenie kompetencií, spôsob kreácie, organizácie a financovania činnosti tohto inštitútu môže veľmi účinne napomôcť k zmene náprave negatívnych javov na škole a v školstve. Musíme si uvedomiť, že existuje len málo ľudí, ktorých sa táto oblasť nedotýka. Nie sú to len samotní prijímatelia školských služieb, deti, ale aj ich rodičia, zamestnanci škôl, samosprávne orgány škôl, ako rada rodičov alebo rada školy, ale aj zriaďovatelia a komunálni poslanci a obzvlášť v prostredí, ktoré je primárne zamerané na výchovu a vzdelávanie, je potrebné vytvárať neohrozené a obohatené prostredie pre všetkých, ktorí sa na tomto procese zúčastňujú.
Veľmi pozorne som si preštudoval predložený návrh zákona a dospel som k záveru, že ako celok je dobrým krokom k ozdraveniu školského prostredia. Chcel by som sa však vyjadriť k niektorým bodom, ktoré by bolo možno, ktoré by bolo možné poňať inak. V prvom rade návrhová spôsobilosť a spôsob kreácie školského ombudsmana. Návrh na kandidáta školského ombudsmana môže dať najmenej pätnásť poslancov Národnej rady, čo je v podstate u nás bežný návrhový štandard. Bolo by na zváženie, či tento postup nezmeniť, alebo aspoň nerozšíriť o návrhovú spôsobilosť napr. jednotnej učiteľskej komory. Rovnako dávam na zváženie spôsob kreácie tohto inštitútu. Netvrdím, že na pôst, na post verejného ochranu práv sme pri voľbách nemali šťastnú ruku. Práve naopak, hlboko ľudsky i odborne si vážim dámy, ktoré aktuálne tento post zastávajú alebo zastávali.
No v prípade komisárky pre deti išlo o trafiku a tomuto by sme mali už v samotných návrhoch zákonov predchádzať. Napríklad i tým, že verejnosť má právo poznať do dôsledkov morálny, morálno-etický, spoločenský a odborný kredit kandidáta a samotní kandidáti by mali byť verejne vypočutí ako kandidáti na post ústavného sudcu, ak chceme ponechať voľbu iba na poslancoch parlamentu, aby možno..., aby existovala možnosť odvolať ombudsmana, ak ten vykazuje len tzv. činnosť, činnosť na papieri, rovnako aby existovala možnosť, ak by sa parlament po predložení správy alebo mimoriadnej správy školského ombudsmana do vymedzeného času nezaoberal predloženým závažným problémom, aby samotný ombudsman mal mimoriadnu návrhovú právomoc a nebol závislý len na politickej vôli poslancov a ich klubov.
Do pozornosti dávam i miesto zriadenia úradu školského ombudsmana. Hoci nie som zástancom zriaďovania nových úradov, v tomto prípade podporujem jeho opodstatnenosť. Navrhované Košice sú síce centrom najviac prijímaných podnetov, a to nemyslím samotné mesto, ale východ Slovenska, ale nemyslím si, že toto umiestnenie je najšťastnejšie. Jednak z dôvodu ďalšej kumulácie dôležitých verejných inštitúcií a jednak z dôvodu historicko-tradičnej nadväznosti, by som odporúčal mesto Prešov. Poloha východ Slovenska, diverzifikácia dôležitých verejných a štátnych orgánov a dlhoročná tradícia pedagogického vzdelávania a pôsobenia pedagogických odborníkov dáva tomuto mestu lepšie predpoklady pre vznik nového úradu.
Moja ďalšia poznámka súvisí s úradom a zákonnou možnosťou vytvoriť regionálne kancelárie v Trnave, Žiline a Banskej Bystrici, ako má napr. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, pre lepšiu dostupnosť klientov, ale i akcieschopnosť samotného úradu.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, naše školstvo sa nachádza v stave, keď sa nakopené problémy stávajú vážnou prekážkou v jeho progrese. Roztrieštená legislatíva, vedenie i financovanie, narušené medziľudské vzťahy na pracoviskách, šikana v rôznych podobách a formách, svojvôľa sú živnou pôdou pre únik kvalitných ľudí zo školstva a rýchle vyhorenie tých, ktorí v ňom zostávajú. A čo najmä, je to nedostatočné prostredie pre výchovu a vzdelávanie detí, čo sa odráža aj na kvalite práce pedagógov. Ak nie sú v pohode dospelí, deti nemôžu byť tiež, a to nahráva stúpaniu negatívnych sociologicko-patologických javov i medzi nimi. O to frustrujúcejšie je, že im nemá kto pomôcť problémy riešiť, pretože to nevie alebo nechce. Deti a zamestnanci školy trávia v škole väčšinu času aktívneho dňa. Ak je šanca ako všetkým zúčastneným stranám pomôcť, nemali by sme vôbec váhať.
A hoci inštitút školského ombudsmana nemá zákonnú oporu v okolitých krajinách, tento náš prím ich možno inšpirujem. Školský ombudsman je pozitívny krok, ktorý určite podporím.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pán poslanec za vaše vystúpenie. Registrujem naň dve faktické poznámky.
Prvá faktická poznámka, pán poslanec Sopko.

Ďakujem za fundovaný, obsažný príspevok môjmu poslaneckému kolegovi Otovi Žarnayovi. Som rád, že uviedol aj konkrétne veci z tohto pohľadu, čím by sa dal aj konkrétny návrh vylepšiť. Som rád, že teda uviedol aj príklady praxe konkrétnych škôl a celého toho príbehu a tohto boja, ktorý tu už dlhý čas sa vedie.
Samozrejme, môžeme sa po prijatí tohto návrhu zákona v prvom čítaní určite baviť a môžeme zriadiť aj okrúhly stôl s ostatnými predstaviteľmi politických strán a hnutí, ktorí sú zastúpení v parlamente, ako by sa tento návrh dal ešte vylepšiť v tom. Momentálne by sme ale mali asi zrejme ich presvedčiť, tú väčšinu, aby našli v sebe tú odvahu a išli aj to takéhoto kroku a dali tým pádom aj nádej ľuďom, ktorí sú v školstve, že na nich myslíme.
Určite si myslím, že vychádzal som pri tvorbe tohto návrhu zákona zo súčasného stavu, aký je, ako sú kreované momentálne tieto inštitúcie. Pokiaľ by sme vedeli nájsť zhodu a väčšinu v budúcnosti na to, akým spôsobom inak chceme meniť tieto voľby, mohli by sme uvažovať potom nad inými formami, ale vychádzalo sa zo súčasnej praxe.
Čiastočne som sa inšpiroval aj konkrétne komisárom pre vzdelanie, ktorý už momentálne je od roku 2002 v Maďarsku. Vieme, že existujú obmudsmani pre akademickú etiku v Litve, v Rakúsku a myslím ešte v ďalších troch krajinách, to znamená, že sú tu už určité legislatívne rámce o ktorých, z ktorých môžeme vychádzať a sa môžeme inšpirovať. To znamená, že my tu momentálne sme neobjavili Ameriku, takže tomuto problému sa venuje v iných krajinách a držme si palce, aby tá väčšina pochopila, aký je tento návrh zákona dôležitý.

Ďakujem.
Ďalšia faktická poznámka, pán poslanec Mizík.

Ďakujem za slovo. Pán Žarnay, hovorili ste prevažne o mestách. Tak ja vám poviem niečo o vidieku. To, čo ste spomínali vo svojej rozprave, rozprave sú typické problémy miest. Sú to problémy v kolektívoch učiteľov, pedagogických pracovníkov.
Vo vidieckych oblastiach je skôr problém, zvlášť v slabo rozvinutých oblastiach je problém vzťahu rodičov či iných zákonných zástupcov detí k učiteľom. Jednoducho šikanujú učiteľov, robia na nich, dá sa povedať v úvodzovkách teror. Na obecných úradoch často sedia nevzdelaní ľudia, starostovia, poslanci častokrát sú negramotní a veruže v niektorých prípadoch je nadpolovičná väčšina poslancov negramotná. A títo ľudia veru dokážu urobiť učiteľom peklo zo života. Ale to už som vám niekoľkokrát v rámci rozpravy hovoril. Oni nedokážu pochopiť, že učňovská škola, výučný list nie je kvalifikačný predpoklad na miesto učiteľa či asistenta učiteľa. A podobných pikantérií by som vám vedel povedať viac, by som rozprával od rána do večera.
Rodičia často tolerujú protiprávne, či dokonca vyslovene trestnú činnosť detí. Dokonca niekedy navádzajú na tú činnosť. No je to ťažko dokázateľné. A myslím si, že ombudsman by pre nich, podľa mňa, bol dobrý len do chvíle kým by pískal ich pieseň. Ďakujem za slovo. Som skeptik jednoducho. Ďakujem.