51. schôdza

Ďakujem.
Na vaše vystúpenie evidujem jednu faktickú poznámku.
Pán poslanec Suchánek.

Ďakujem za slovo. Ja by som, Zuzka, k tomu chcel dodať jednu takú vec, že má to nejaké ratio, môže to pomôcť tým, ozaj tým mladým rodinám, ale vidím tam, vidím tam jednu takú chybu aj vôbec v tej logike, pretože ozaj bude to mať dopad na, na ekonomiku aj tých, hlavne teda tých poisťovní a vidím tam práve tú jednu skupinu, je tam definované len, že dôchodcov. Ale my máme aj určitú skupinu pracujúcich dôchodcov. To sú ľudia, ktorí poberajú aj dôchodok a ešte aj plat. Pokiaľ títo ľudia berú aj dôchodok, aj plat, si myslím, že nemajú problém si zaplatiť tú svoju spoluúčasť za lieky, pretože tí sú ozaj ďaleko menej ohrození ako tie mladé rodiny alebo tí dôchodcovia, ktorí už nepracujú. Možno aj nepracujú preto, že majú väčšie zdravotné problémy, potrebujú viacej tých liekov a tak ďalej, a že tam ekonomicky môžu mať väčšie problémy, ale tí pracujúci dôchodcovia, tam nevidím dôvod, aby si nemohli priplatiť za tieto lieky.
Ďakujem.

Ďakujem.
S reakciou na faktickú poznámku pani poslankyňa Šebová.

Alan, ďakujem ti za pripomienku. Ja snáď len krátko k tomu toľko, treba posunúť zákon do druhého čítania a potom môžme diskutovať a riešiť takéto veci, ktoré z tvojho pohľadu sú sporné, a môžme sa o tom rozprávať. Zásadná vec je, aby zákon prešiel do druhého čítania. Ďakujem pekne.

102,
V rozprave teraz vystúpi pán poslanec Zelník.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážená predkladateľka, vážené dámy, vážení páni, ja to troška rozoberiem, aby som bol pochopený, to, čo chcem povedať, to troška rozoberiem z takého širšieho kontextu a poviem, že mnohé myšlienky sú veľmi dobré a dá sa s nimi súhlasiť, ale preto hovorím, že rozoberiem to do širšieho kontextu, aby som bol pochopený.
Zdravotníctvo od vzniku Slovenskej republiky bolo vždy akýmsi zbytkovým rezortom, a nielen za novej republiky, ale aj predtým. To, čo zostalo, to dostalo zdravotníctvo. Chcem ešte povedať, že zdravotníctvo nikdy nebolo bezplatné, či to bol socializmus, alebo to je teraz. Predsa tie hodnoty alebo tie dane, ktoré vytvárali, to vytvárali práve tí, ktorí pracovali, teda zamestnanci a potom štát na základe teda vytvoreného nejakého budgetu mohol dávať na školstvo, na zdravotníctvo, na, na sociálne veci, ale nikdy to nebolo bezplatné. Tí ľudia si to museli proste odrobiť.
A keďže zdravotníctvo po vzniku Slovenskej republiky sa stávalo zase zbytkovým rezortom a to, čo zostalo, dostalo zdravotníctvo, tak stále boli proste ataky, že zdravotníctvo, a súhlasím to, čo povedala pani predkladateľka, je dlhodobo podfinancované. Preto vznikol poistný systém, aby sa oddelilo od štátneho rozpočtu peniaze pre zdravotníctvo, a teda bolo to vytvorené tou logikou, že zamestnávateľ platí 10, zamestnanec 4 % a štát bude platiť 4 % za svojich poistencov, teda tí, ktorí nepracujú, to sú dôchodcovia, deti a teda skupiny nezamestnaných a tak ďalej.
Ale sme svedkami, že stále sa tento systém deformuje. Poistný systém bol vytvorený na základe miery solidarity, ktorý v takých hrubých rysoch môžem povedať, že tí, čo pracujú a sú zdraví platia na tých, ktorí nepracujú a sú chorí, čo je veľmi správne, a teda tí, čo pracujú, niekto, a zarábajú, niekto platí viac ako, ako druhý, ale práve to, v tom je ten zmysel solidarity, že nikto z nás nevie, kedy bude a ako bude chorý a koľko bude potrebovať, aké veľké množstvo finančných prostriedkov. Tam je tam obrovská, teda by som povedal, správnosť toho vzniku solidárneho princípu.
No a teraz idem teda k meritu veci. A stále toto proste deformujeme tým, že povieme, nech to zaplatia zdravotné poisťovne. Tak zdravotné poisťovne dostanú na začiatok nejaký budget a potom povieme a teraz vy z toho vrátite peniaze možno aj tým, ktorí nato nie sú odkázaní. A toto je ten problém narúšania tej miery, tej a toho princípu solidarity, pretože my nepotrestáme zdravotnú poisťovňu tým, že povieme, a teraz zaplatíte a vrátite peniaze, zhruba to bolo okolo 40 mil. euro, ktoré museli vrátiť. Ale ja súhlasím s predkladateľkou, s predkladateľmi, že naozaj je množstvo rodín, je množstvo ľudí na Slovensku, ktorí majú hlboko do vrecka, a treba im naozaj pomôcť. Ale to nemôže byť tak, že povieme, že poisťovňa teraz to vrátiš. A mala by to, mal by to byť naozaj budget, ktorý by bol Sociálnej poisťovni, lebo tuná sa správne hovorí, držiteľom preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, poberateľom invalidného dôchodku. Ale veď predsa všetky tieto informácie má Sociálna poisťovňa, teda aké by to bolo jednoduché a podľa mňa aj správne, keby ten človek prišiel do Sociálnej poisťovne a tá by povedala, áno, naozaj ste odkázaný na to, môžme povedať výšku a tieto peniaze vám vrátime. Ale tá miera tej solidarity sa týmto pádom úplne stráca, keď to musí vrátiť zdravotná poisťovňa v rámci tej miery solidarity, nehovoriac o tom, že tie peniaze nám potom chýbajú napríklad aj pre pacientov, ktorí sú onkologicky chorí, alebo kde potrebujeme dať invatívnu liečbu.
Takže ako filozoficky ja súhlasím s tým, že naozaj treba tomu občanovi pomôcť, ale my tu my sa nemôžeme tváriť, že nebude to mať na štátny rozpočet, práve naopak, že to nebude mať vplyv na štátny rozpočet, práve naopak my by sme ten štát mali zaviazať, aby sa o týchto ľudí postaral, pretože potom naozaj budeme stále v tej situácii, že peniaze chýbajú v tej zdravotnej poisťovni, a to, že im povieme, tak dobre, my ich vytiahneme týmto spôsobom, že oni to musia vrátiť. No verte tomu, že oni si tie reklamy budú robiť stále. My im v tom nezabránime, tu sme mali urobiť iné, tak ako bol poist..., tak ako bol zdravotný systém alebo ako bol poistný systém postavený do roku 2000, že zdravotná poisťovňa nesmela vlastniť zdravotnícke zariadenie, nesmela podnikať na kapitálovom trhu a bola vyložene ako správca peňazí. K tomuto by sme sa mali vrátiť, a teda nedeformovať ten systém takým, že nech sa páči, poisťovňa robí reklamu. tak my to z vás vytrieskame a zaplatíte peniaze naspäť, pretože potom deformujeme ten princíp solidarity, na ktorom to zdravotné poistenie bolo založené.
Teda súhlasím s tým, aby naozaj ľuďom, ktorí sú v hmotnej núdzi, ľuďom, ktorí sú odkázaní, majú minimálne dôchodky, proste držiteľom preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným a tak ďalej a tak ďalej, čo tu máte uvádzané, len toto by malo byť predmetom štátu, ktorý by si mal vytvoriť v Sociálnej poisťovni na to budget, a tieto peniaze by mali ísť z tohoto účtu. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pán poslanec. Na vaše vystúpenie registrujem štyri faktické poznámky.
Pani poslankyňa Šebová.

Štefan, ďakujem za tvoje vystúpenie. Tak ako si spomenul, že, že deformujeme systém zdravotného poistenia, áno, je to pravda, deformujeme ho už dlho, ten je zdeformovaný. Nerobí sa reforma, tu treba komplexnú reformu zdravotníctva, to všetci vieme, tá sa nerobí roky. A tí ľudia tam vonku majú čakať na čo? Kedy zreformujeme zdravotníctvo, kedy pochopíme, že takto to nefunguje, že to musíme robiť inak? Tí ľudia mnohokrát a nie, nie jeden z nás stretávame starých ľudí v tých, v tých lekárňach, to je fakt zo života a trasú sa s tými rukami a teraz nevedia, či tých 12 euro dá za tie pirule, ktoré potrebuje, alebo či si pôjde kúpiť rohlík, ktorý tiež potrebuje.
Takže ja súhlasím s tebou, že systém zdravotného poistenia sa deformuje, ale môj názor je taký, že veci treba riešiť každopádne, lebo ľudia nemajú čas na to, aby čakali. A ocitajú, ocitajú sa práve tieto skupiny na okraji spoločnosti a to predsa v 21. storočí vo vyspelom štáte nemôžme pripustiť.
Ďakujem.

Ďakujem.
Pán poslanec Marian Kotleba.

Ďakujem za slovo. Pán kolega Zelník, rozprávali ste veľa o tej miere solidarity, systému, ja sa vami musím na 100 % v tomto súhlasiť, ale teória systému nám hovorí o tom, že čím väčší je daný systém, čím viacej entít nejakých, v tomto prípade pacientov alebo ľudí všeobecne obsahuje, tak tým je ten systém odolnejší voči nejakému výpadku alebo úmyselnej chybe.
A preto sa vás čisto filozoficky chcem spýtať ako, nám..., vyslovene v priamej náväznosti na, na tú vašu reč tuná pred chvíľkou, že či si nemyslíte, že by bolo skutočne lepšie mať len jednu silnú zdravotnú poisťovňu, a to štátnu.
Ďakujem pekne.