51. schôdza

Ďakujem.
Otváram všeobecnú rozpravu, evidujem prihlásenie navrhovateľa a písomne je do rozpravy prihlásený ešte pán poslanec Drobný.
Takže dávam slovo pánovi poslancovi Chmelárovi.

Predloženie tejto, predloženie tejto novely ústavy je reakcia na notorické predkladanie deficitných návrhov štátneho rozpočtu zo strany všetkých predchádzajúcich vlád Slovenskej republiky vrátane súčasnej vlády. Bez ohľadu na to, v akom stave či v štádiu hospodárskeho cyklu sa slovenská ekonomika nachádzala, schválila doposiaľ každá vláda vždy deficitný návrh štátneho rozpočtu s výnimkou roku tisíc..., s výnimkou roku 2019. Dnes už je však jasné, že ani tento cieľ nebude vláda schopná splniť a na konci kalendárneho roku budeme mať znovu deficitný rozpočet. Za posledných 12 rokov vzrástli príjmy štátneho rozpočtu o viac ako polovicu, t. j. zo sumy 10 mld. eur v roku 2007 na odhadovaných viac ako 17 mld. v roku 2019.
Napriek tomuto výraznému, dvojnásobnému nárastu príjmov štátneho rozpočtu však za rovnaké obdobie vrástol dlh verejnej správy 2,5-násobne. Zo sumy 18 mld. eur v roku 2007 na odhadovaných 45,7 mld. eur v roku 2019.
Vzhľadom k týmto dlhodobo negatívnym historickým skúsenostiam je nereálne očakávať, že by vláda v nasledujúcich rokoch prijala a zároveň dodržala vyrovnaný štátny rozpočet. Preto navrhujeme zakázať schvaľovanie deficitných rozpočtov verejnej správy priamo v Ústave Slovenskej republiky.
V prípade, ak by vláda Slovenskej republiky alebo orgán územnej samosprávy schválil deficitný návrh rozpočtu, bol by takýto rozpočet označený ako protiústavný a nenadobudol by právoplatnosť. Vďaka tomuto ústavnému mechanizmu by bola garantovaná trvalá udržateľnosť štátnych financií bez ohľadu na politickú orientáciu vlády.
Predkladaná novela Ústavy kladie rovnaké nároky na vyrovnanosť, resp. prebytkovosť schváleného rozpočtu aj pre obce, mestá a vyššie územné celky. V prípade miest a obcí však ponechávame možnosť uplatnenie výnimky, vďaka ktorej by za určitých okolností bolo možné aj schváliť aj deficitný rozpočet. Aplikácia tejto výnimky sa predpokladá najmä vo výnimočných prípadoch, napríklad pri odstraňovaní následkov živelných katastrof alebo potreby pre financovania veľkých investičných akcií, ktoré by si mestá a obce zo svojho štandardného rozpočtu nemohli dovoliť. Pre právoplatné schválenie deficitného rozpočtu mesta alebo obce je však vyžadovaný predošlý súhlas vlády Slovenskej republiky s uplatnením ústavnej výnimky vo forme uznesenia vlády. Návrh zákona bude mať jednoznačne pozitívny vplyv na rozpočet verejnej správy, pri správnom návrhu rozpočtu nebude, pri správnom návrhu mať negatívne sociálne vplyvy ani negatívny vplyv na podnikateľské či životné prostredie.
Ďakujem.

Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský ústavnoprávny výbor poslancovi Rastislavovi Schlosárovi. (Reakcia spravodajcu.)
Nech sa páči, pán poslanec.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie kolegyne, vážení páni kolegovia, žiaden ekonomický subjekt nemôže dlhodobo žiť na dlh, lebo dlh má stále tendenciu narastať. Ten slovenský narastá až príliš. Od roku 2007 vzrástol dlh verejnej správy 2,5-násobne, zo sumy 18 mld. eur v roku 2007 na dnešných odhadovaných 45,7 mld. eur. To nie je možné považovať za zodpovedné riadenie štátu.
Občania sú roky presviedčaní o tom, že Slovensku sa darí ako nikdy pred tým. V čom potom spočíva ten deklarovaný slovenský úspech, či len na raste dlhu? Vo svete máme množstvo príbehov, kam vedie život štátov na dlh. Spomeniem taliansky príbeh, pretože tam sú niektoré aspekty podobné tým slovenským, napríklad veľké regionálne rozdiely.
V prípade Talianska boli aj roky prosperity, ktoré vyvrcholili okolo roku 1963. Jednou z príčin vtedajšieho hospodárskeho rastu bol silnejúci domáci dopyt ťahaný vpred vládnymi výdajmi. Čo je ale hlavné, štát si v tom čase dôsledne udržiaval vyrovnaný rozpočet. Keď ešte navyše prišlo priaznivé obdobie zahraničného dopytu, tak vtedy sa už hovorilo o talianskom hospodárskom zázraku. Taliansko dosahovalo v tom období priemerný hospodársky rast 6,6 %, a to s mierou inflácie 4 %. V roku 1958 bola talianska líra hodnotená ako z najstabilnejších mien sveta, čo bolo dôsledkom toho, že Talianska národná banka veľmi presne dokázala moderovať emisiu peňazí, a hlavne štát si udržiaval pod kontrolou rozpočtový deficit.
Čo potom doviedlo Taliansko pre niekoľkými rokmi k zaradeniu do skupiny krachujúcich štátov Európy? Je to kombinácia rôznych faktorov v podstatnej miere naviazaná na dlh. Do roku 1970 bo dlh Talianska prakticky na nule. V roku 1980 v prepočte okolo 100 mil. eur a dnes sa blíži k 2,5 biliónu eur.
Prvotná príčina takýchto procesov v ekonomike spravidla spočíva v chybných rozhodnutiach vlády. Aj roky talianskeho hospodárskeho zázraku prinášali chybné rozhodnutia, zvlášť v južnej časti krajiny presne ako na Slovensku. Mnohé projekty tam skončili neúspechom a rozkradnutím. Ale čo je hlavné, množstvo a rozsah týchto negatívnych javov bol limitovaný príjmami rozpočtu. Platí to obdobne aj v rodine. Ak si poctivo rodina udržiava súvahu mesačných výdavkov aspoň na nule, môže chybnými rozhodnutiami prísť maximálne o časť mesačnej výplaty jej členov. Ak pri chybných rozhodnutiach použije peniaze z úveru, vtedy sú už straty výrazne vyššie. Na príklade Talianska vidíme, že má dlh. Nie je podmienkou hospodárskeho rastu ani zvyšovania životnej úrovne obyvateľov.
Na druhej strane vidíme, že nechať rozhodovať vládu o väčšom objeme prostriedkov, než prinášajú príjmy štátu, prináša až príliš veľké riziko, že jej rozhodovanie bude poznačené veľkými chybami. Emisie vládnych obligácii sa tak stávajú vstupenkou do ekonomického, sociálneho a spoločenského pekla. Na Slovensku v posledných rokoch dávame pomerne veľké investičné stimuly, a to pri súčasnom zadlžovaní sa Slovenska. Môžeme teda sa na vec pozrieť aj tak, že dávame ako stimuly peniaze, ktoré si štát požičal a ktoré bude musieť vrátiť aj s úrokmi. Mnohé investičné stimuly šli do automobiliek a tie rovnako, ako aj ich subdodávatelia v mnohých prípadoch postavili svoje výroby na lacnejšej pracovnej sile zo zahraničia, čo znehodnotilo očakávaný multiplikačný efekt investície, a navyše, ak by sa odvetvie automobilového priemyslu dostalo do krízy, bol by to obrovský problém pre celú Slovenskú ekonomiku, vtedy by sa preferovanie automobiliek ukázalo ako chybná investícia. Iste, dá sa na to pozrieť aj tak, že to za to riziko stálo a sú iné výdaje štátu, ktoré sú a boli zbytočné, ba aj škodlivé, napr. granty pre rôzne pofidérne zahraničím platené mimovládky. Ľudová múdrosť hovorí, že človek by mal vyskakovať do výšky svojho platu. Platí to aj pre štát. Tiež by ma vyskakovať do výšky svojich príjmov.
Predkladaný návrh zákona zaväzuje vládu Slovenskej republiky, ako aj slovenské samosprávy riadiť Slovensko v štýle tradičnej slovenskej šporovlivosti, a nie v štýle zadlžovania, ktoré stvorilo dnešné problémy Talianska, Grécka, Španielska a ďalších vysoko zadlžených štátov Európskej únie.
Ďakujem za pozornosť.

Dve faktické poznámky.
Pán poslanec Kotleba.

Stanko, ja by som len poznamenal, že momentálne žijeme v tých takých lepších časoch, lepšie povedané, sme na vrcho..., na vrchole a stále nie sme schopní teda dosiahnuť ten vyrovnaný rozpočet. Vyvstáva tu potom otázka, čo sa, čo sa stane, keď pôjdeme, keď sa zníži ten rast alebo keď pôjdeme dole z kopca, tak to si možnože ani nechcem predstaviť.
A spomínal si ešte tie chybné rozhodnutia, tak neviem, či tie rozhodnutia sú až tak chybné, lebo myslím, že tí ľudia zasa nie sú nejakí hlúpi, tie rozhodnutia, by som povedal, že sú viacej také egoistické, takže v tom je chyba.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Kecskés.

Ďakujem za slovo. Stanko, vo svojom vystúpení si sa dotkol aj teda štátneho dlhu, ktorý v súčasnosti predstavuje zhruba hodnotu okolo 46 mld. eur, alebo resp. niečo pred 46 mld. eurami. A ja pochádzam z takého praktického, z praktického života a rád by som teda ľuďom vysvetlil, čo to znamená tento štátny dlh, lebo je to len nejaké pomyselné číslo.
No pre každého obyvateľa Slovenskej republiky, pre každého Slováka, či je to malé dieťa, či je to dôchodca, alebo človek v produktívnom veku života, je to zhruba 8-tisíc eur. Pre takú klasickú štvorčlennú rodinu to predstavuje 32-tisíc eur. A keď si predstavíme, že ľudia dnes sa musia zadlžovať, majú svoje hypotéky, tak k tomuto všetkému si musia pripočítať to, že štát vďaka jeho nezodpovedným vládam, alebo resp. rozhodnutiam vlád, ktoré tu boli, tak vďaka tomu ešte niekomu pomyselnému, niekomu zahraničnému dlžia 32-tisíc eur na rodinu. A presne toto riešime v našom návrhu zákona, aby štátne rozpočty boli vyrovnané, inak by boli protiústavné a takýmto vyrovnaným a zodpovedným rozpočtom by sme predišli ďalšiemu zadlžovaniu Slovenskej republiky.
Ďakujem ti.

Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Končím možnosť nahlásiť sa do rozpravy.
Nech sa páči, pán poslanec Kotleba.

Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, až na päť ľudí všetko, šesť, všetko z našej strany (reakcia z pléna), obmedzenie možnosti vytvárať a prehlbovať štátny dlh Slovenskej republiky.
Máme rôzne orgány, máme Radu pre rozpočtovú zodpovednosť, máme rôzne komisie, máme proste na každej jednej úrovni ix, ix kadejakých strážcov toho, aby sme zbytočne viac a viac nezadlžovali štát a s ním všetkých obyvateľov Slovenska, a, žiaľ, vidíme, že od 93. roku kontinuálne, neustále a bez prerušenia štátny dlh rastie, rastie, rastie a v súčasnosti dosiahol už viac ako 45 mld. eur. Ono by to možno nebolo až také zlé, ale je to zlé kvôli tomu, že ľudia, obyvatelia, občania to bezbrehé zadlžovanie nepociťujú na zlepšení kvalita, kvality svojich životov. Každoročné navýšenie štátneho dlhu nevnímajú a necítia úplne objektívne ako niečo, čo by im malo prispieť k tomu, alebo prispeje k tomu, aby na Slovensku mohli žiť so svojimi rodinami nejako lepšie. Kým, ak si teda oni požičajú niekde, že musia si požičať, tak aspoň momentálne vyriešia nejakú potrebu, ktorú proste považujú za nevyhnutnú. Štát sa zadlžuje, štát si požičiava, štát hospodári na dlh a ľudia to necítia.
A treba v tejto chvíli povedať, že to v skutočnosti nie je štát, lebo štát sme my všetci, štát sme my všetci obyvatelia Slovenskej republiky, ale v skutočnosti sú to vlády a ich nezodpovední politici, ktorí proste nedokážu, nedokážu racionalizovať narábanie s peniazmi ľudí, a to sa naozaj potom premieta do toho, že každý človek, každý obyvateľ má dnes dlh bez toho, aby si požičal čo i euro, viac ako 8 500 eur. Každé jedno malé bábätko, každý jeden jednoducho narodený aj možno storočný starý človek, má ten dlh v prepočte zo štátneho dlhu. My sme s týmto návrhom prišli preto, lebo sa nám dá absol..., sa nám zdá absolútne nezodpovedné, nezodpovedné, aby aj v týchto časoch hojnosti, keď to môžme tak povedať, ale však iba kopírujeme vyjadrenia predstaviteľov vlády, aby aj v týchto časoch narastal štátny dlh. Veď predsa vieme veľmi dobre, že v časoch, keď sa darí, tak sa majú dlhy splácať, má sa človek alebo jednoducho každý nejaký subjekt oslobodzovať od závislosti od dlhov, aby potom, keď prídu tie časy horšie bol pripravený a mal to svoje mikroprostredie nastavené lepšie a nebol zaťažený ďalšími a ďalšími balvanmi v podobe mnohých a mnohých dlhov. Žiaľ, súčasná vláda nedokáže, nedokáže pretnúť ten nešťastný kolobeh zadlžovania Slovenskej republiky, a tak sme aj tento rok svedkami navýšenia štátneho dlhu a schválenia deficitného návrhu štátneho rozpočtu. Ak by totiž štát hospodáril ako občania, tak by si to nikdy nemohol dovoliť. Žiadny živnostník, ktorý sa stará sám o seba a štát sa oňho naozaj nestará, žiadny takýto človek si predsa nemôže povedať, že tento rok skončím s dlhom, budúcim rok skončím s ďalším s dlhom, ďalším dlhom teda, tretí s ďalším dlhom a tak ďalej a tak ďalej, lebo by jednoducho nevyžil, by jednoducho nevyžil. Nemohol by si donekonečna požičiavať a musel by si to nastaviť tak, aby aspoň v roku XY sa dostal na nulu a postupne možno, aj keď len do minimálneho, ale zisku. To je tá zodpovednosť.
A my dnes týmto návrhom len chceme, aby, keď štát núti živnostníkov sa správať zodpovedne a najprv platiť odvody a rôzne poplatky a licencie a neviem čo všetko, tak aby aj tá vláda, ktorá to celé vymyslela, ktorá to presadzuje, ktorá hľadá bič na všetkých ľudí, aby tá vláda začala tiež ísť konečne príkladom, a ukazovať, že dá sa hospodáriť a že vedia hospodáriť s vyrovnaným štátnym rozpočtom. Nič iné nechceme. Náš návrh zákona nie je nič iné ako volanie po rozpočtovej zodpovednosti, volanie po tom, aby sme konečne prestali Slovensko a jeho obyvateľov nezmyselne zadlžovať, a to takým spôsobom, že tí obyvatelia z toho absolútne, ale absolútne nič nemajú. Situácia je veľmi jednoduchá. Tu sú príjmy, tu sú výdavky. Vieme, čo si z tých príjmov môžme dovoliť. Vieme, čo potrebujeme, aké funkcie štátu potrebujeme zaplatiť. Jednoducho nič z toho, na čo peniaze nemáme, predsa realizovať nemôžme. A nemôžme sa pozerať v prvom rade na to, čo chcú napríklad naši americkí spojenci alebo iné nezmyselné spoločenstvá, v ktorých, v ktorých je Slovenská republika členom, a až potom na vlastných obyvateľov. Predsa potreby obyvateľov Slovenskej republiky musia byť na prvom mieste.
A kým štát nemá, alebo dnes vláda hovorí, že nemá peniaze na to, aby sa postarala o všetkých bezdomovcov, o všetkých chorých, len pred chvíľkou sme to tu počúvali, aby sa postarala o deti, o mnohodetné rodiny, tak predsa nemôže sa starať potreby zločineckej organizácie NATO alebo Američanov, nakupovať nezmyselné stíhačky, nakupovať transportéry. Ešte ani nie u slovenských výrobcov. Presne o tomto je náš návrh zákona. Nemíňajte na hlúposti, nekupujte zbytočnosti, začnite sa ako vláda starať o potreby ľudí a tých peňazí, tých peňazí tí ľudia zaplatili aj tento rok požehnane. Tých peňazí je naozaj dosť. Len problém je v tom, že proste z cudzieho krv netečie. Miliarda tam, 500 mil. tam, 1,5 mld. len tak ako nič. A potom sa čudujeme, že znova a znova rastie štátny dlh.
Ja si myslím, že to, čo týmto návrhom sledujeme, nie je nič extrémne, nič nezdravé. Práve naopak, je to volanie po zavedení zdravého sedliackeho rozumu aj do štátneho rozpočtu. Načo máme všetkých tých profesorov, docentov, všetky tie rady, všetky tie poradné orgány, celý zbor poradcov premiéra, keď nedokážu jednoducho spoločne všetky tie múdre hlavy navrhnúť a zrealizovať vyrovnaný štátny rozpočet?! Keď si to dokáže robotník vo svojej domácnosti, tak to musí vedieť aj fundovaná a akademickými titulmi preplnená vláda Slovenskej republiky. A ak to nechce, ak to nechce, potom to treba povedať, potom to treba povedať úplne nahlas a jasne všetkým občanom. Nechceme štátny rozpočet, lebo chceme míňať, chceme proste zadlžovať, chceme rozhajdákať všetky vaše dane! A to, že vy trpíte, to, že niektoré tie nemocnice vyzerajú ako mäsiarne, a nie nemocnice, to, že je stále je tu iks problémov s dopravnou dostupnosťou niektorých okresov, kde ľudia ako keby boli za trest len za to, že sú ďalej od Bratislavy, tak to nás proste netrápi, lebo na to peniaze nemáme. Máme peniaze na stíhačky, máme peniaze na nezmyselné projekty a školenia. Máme peniaze na to, aby sme dotovali protislovenské a protinárodné mimovládne organizácie, na to všetko peniaze máme. Ale na naplnenie potrieb občanov štát, vláda peniaze nájsť nevie.
A preto treba konečne začať s tým, aby sa zákonom stanovilo, že nemôžu míňať na veci, na ktoré vláda peniaze nemá, musia sa najprv starať o potreby občanov a až potom o to, o čo by chceli. V prvom rade vždy musia ísť povinnosť až potom nejaké radosti. O tom to celé je. A ja si myslím, že každý jeden zodpovedný poslanec Národnej rady musí tento návrh podporiť, lebo keď my tento štát, my túto vládu nedonútime sa správať zodpovedne, tak kto iný. Kto iný? Nás si predsa ľudia zvolili ako zástupcov tu do Národnej rady, aby sme presadzovali ich záujmy, strážili ich práva a snažili sa ako pilier demokracie, parlamentnej demokracie vplývať čo najviac na vládu, aby naozaj robila čo najlepšie pre tých občanov. Takže priatelia, poprosím vás všetkých bez ohľadu na politické tričko o podporu a poďme začať odlžovať Slovenskú republiku a poďme začať robiť pre ľudí.
Ďakujem pekne.