Ďakujem, pán predsedajúci. Tak, kolegovia, som tu opäť. Nebudem vás chcieť nejako trápiť, ale táto téma je naozaj taká srdcová záležitosť pre mňa aj z hľadiska toho, čo som hovoril v tom, v tej, v tom prvom vystúpení. A chcel by som o tom možno trošku rozšíriť ten obzor. Je toto prvé čítanie, takže nebudem hovoriť veľa o detailoch, lebo verím, že... Respektíve poviem to ináč, pri niektorých zákonoch opozície nemám tu nádej, že by prešli do druhého čítania. Aj vďaka tomu, v akom štádiu momentálne opozícia a koalícia je, ale pri tomto nejakým spôsobom tú nádej mám. A poviem vám aj prečo.
Keď kolegyňa Verešová vystúpila s týmto návrhom a kolega Vašečka na ňu reagoval, tak, myslím, že to bol kolega Vašečka alebo pán Budaj, nie som si istý, tak hovoril, že... (reakcia z pléna), áno, pán Budaj to bol, že vlastne toto neni len politická agenda. To nie je o tom, že by sme tu chceli nejaké politické myšlienky sem prinášať, ale je to naozaj, ja by som tento návrh zákona úplne s čistým svedomím podľa toho, ako, ako pôsobí na mňa, nazval taký tzv. empatický zákon. Alebo dokonca by som ho prirovnal k takému barometru záujmu. A záujmu o čo?
A tu je práve to veľmi dôležité, si povedať, že kto je predmetom tohto zákona. Pretože mnohokrát nás môže napadnúť, áno, rodiny, ktoré, v ktorých sa teda rodičia už nevedia zhodnúť a ich cesty sa rozchádzajú. To nevie garantovať nikto, že sa mu také niečo nestane, takže treba mať pred tým veľký rešpekt. Aj z tohto dôvodu si myslím, že to vôbec nie je marginálny zákon. Ale nie toto je ten skutočný dôvod, prečo si myslím, že to nie je marginálny zákon. Ale dôvod, prečo si myslím, že toto nie je marginálny zákon, lebo má najväčší vplyv na dieťa, práve na dieťa, ktoré, kde sa hovorí, že obeťou toho vzťahu alebo proste je odkázané, áno, však, samozrejme, je odkázané na svojich rodičov. A my presne, ako aj kolega Vašečka hovoril, je to veľmi subjektívne, pretože mnohokrát otec povie, no ale ja nezarobím na to, aby som mohol dať výživné. Matka zase na druhej strane hovorí, že ale ja potrebujem tie peniaze. Muž na to mnohokrát argumentuje, ale ty ich použiješ na niečo úplne iné a ja ešte aj tak musím deťom kupovať veci a podobne. Tých argumentov by bolo mnoho a myslím si, že to neni to kľúčové, podľa čoho by sme sa mali orientovať a byť arbitrom v týchto konfliktoch.
Ale naozaj tu kolegyňa Verešová povedala, že takým bazálnym cieľom je práve tá chudoba, ten rozmer chudoby, čo je veľmi dobré a dôležité, ale myslím si, že my opäť nemôžeme pozerať len tak minimalisticky, pretože my, deti sú naša budúcnosť, či chceme, alebo nechceme. A to, ako vyrastú, ovplyvní do veľkej miery, ako sa budú v dospelosti správať. A to, ako sa budú v dospelosti správať, už nás musí dosť zaujímať, pretože keď sa niektoré deti stanú dospelákmi a ich správanie je nezvládnuteľné, tak potom s tým musíme jednať. A je to záťaž pre štát.
A z hľadiska tohto, tej zodpovednosti opäť výhľadovo tento rozmer tu musíme mať a musíme nad ním uvažovať. A preto si myslím, že to najdôležitejšie, čo pri tomto zákone musíme mať na pamäti, opäť zopakujem, kto je predmetom tohto zákona. Je to otec, je to matka alebo je to dieťa? A myslím si, že je to práve dieťa, ktoré si nevybralo to, a povedzte mi úprimne, koľko detí môže za to, že sa ich rodičia rozídu. Žiadne. Aj keby sme povedali, že je to nespratník, ktorý sa proste nedá zvládnuť, a ako sa hovorí, koho gény má, sa hľadá koľkokrát pri takýchto, odľahčene hovorím, konfliktoch a dalo by sa to ešte aj ináč povedať. Ale v skutočnosti vieme, že dieťa, to nie je jeho problém. Ale kto v skutočnosti na to najviac dopláca? A teraz nemyslím len okamžite. Nielen okamžite tým, že nemôže sa stretávať tak často s matkou aj s otcom, alebo podobne, ale z dlhodobého hľadiska. A naozaj je to umenie a vyslovene chcem oceniť rodičov, ktorí aj napriek takémuto rozchodu veľmi zodpovedne, a myslím, že veľmi dobre vychovávajú deti, a je to, je to krása vidieť, čo človek všetko dokáže. A vôbec nechcem takýchto ľudí odsudzovať, práve naopak, lebo je to, je to omnoho náročnejšie, si myslím, vychovávať deti, keď sú rodičia rozídení. Ale v konečnom dôsledku to má najväčší dopad na dieťa.
A dieťa, my sme boli deti, a opäť to opakujem a chcem to dať ako naozaj takého chrobáka do hlavy, aby sme toto niekde mali na pozadí a rozmýšľali nad tým, že jedného dňa nám tie deti budú vládnuť. A bude tu za chvíľočku zákon o opatere nielen detí, ale aj starších. A nevieme, ako budeme v starobe na tom, nevieme, kto sa o nás bude starať. Ale tie deti možno budú rozhodovať práve o zákone, ktorý bude mať na nás konkrétny dopad. Je to veľmi odľahčené. Ale čo tým chcem povedať?
Naozaj chcem zdôrazniť, že pri týchto zákonoch a práve pri tomto zákone hovoríme opäť nie o instantnom riešení, hoci to bude mať okamžitý dopad, a myslím, že omnoho citeľnejší ako možno akékoľvek strategickejšie návrhy. Ale zároveň tu ideme práve si odmerať aj vlastnú empatiu voči tomu, ako nazeráme na deti, ako nazeráme na ľudí, ktorí sa v týchto situáciách ocitajú, a tých, ktorí sú najviac týmito situáciami dotknutí, a to sú deti.
Takže ja som chcel tento apel tu pred vás predniesť, aby ste práve cez optiku, cez túto optiku na to pozerali alebo zvážili, či vám stojí za to pozerať cez túto optiku na tento zákon, pretože ono sa veľmi ľahko súdi zo svojho pohľadu tá situácia. A myslím si, že práve tu je výzva na akéhokoľvek človeka, vedieť sa vžiť do role ľudí, ktorí sa v nich nachádzajú, a vedieť im prísť pomôcť na ich úroveň. A toto ten zákon robí. Toto je skúseností, roky skúseností aj kolegyne Verešovej, ktorá sa medzi týmito ľuďmi pohybuje a ktorá napriek tomu, že takú vlastnú skúsenosť nemá, tak tej skúsenosti rozumie, vie, koľko ľudí v takejto situácii sa nachádza, a vie aj vidieť ten dopad, aký tento zákon môže reálne mať na budúcnosť aj súčasnosť našej krajiny.
To je všetko, ďakujem za pozornosť.
