9. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Ja som chcela reagovať len na jednu poznámku, a to zrovna kolegu, ktorého to naopak strašne zaujíma, že po svojej poznámke odišiel zo sály. Ale je možné, že ma počuje. Ak argumentuje tým, že ak chceme mať nezávislú verejnú televíziu, respektíve nezávislé verejnoprávne médiá, tak musia mať nezávislé zdroje? Prosím vás pekne, to nemôžete myslieť vážne, toto. Veď sa tu už na nič nehrajme. Veď keď raz vláda má moc povedať, kto, ako, koľko, ako často má niekomu konkrétnemu platiť, tak o čo je to nezávislejšie, ako keď ten istý, tá vláda má tú moc povedať, že tie peniaze budú zo štátneho rozpočtu a ich výška bude takáto a takáto. O čo je tá jedna moc menšia a tá druhá väčšia alebo naopak. No nie je. Jednoducho vláda má tú moc povedať, akými zdrojmi verejnoprávna televízia bude disponovať, či už budú tie peniaze vyberané takto alebo inak a je to asi aj správne, že tú kompetenciu jednoducho vláda má mať, pretože je vláda, tak má mnohé kompetencie a toto je jedna z nich, to je v poriadku. Ale netvárme sa, že jeden z týchto dvoch spôsobov je nezávislejší. No nie je. Ďakujem.

20.
Takže nebudem začínať od začiatku, takže začnem odtiaľ, kde som skončil.
Milé dámy a páni, toto je podstata, alfa a omega, ostatné kritériá a argumenty sú podružné vrátane toho, že sa má presne určiť koeficient výpočtu štátneho príspevku na médiá verejnej služby. Stále platí "koho chlieb ješ, toho pieseň spievaš". Verejnosť má teraz právo hodnotiť aj kritizovať obsah vysielania, pretože ho sčasti financuje. Teraz nebudem riešiť otázku, či kvalita vysielacej služby zodpovedá predstavám tých, ktorí tú službu platia, ale riešiť dilemy, či je výber správny, správne nastavený. Reagujem tak na argumentáciu navrhovateľa, že stanovený príspevok zo štátneho rozpočtu má údajne odstrániť politický vplyv. Naozaj neviem, ani netuším, pán predkladateľ, aký politický vplyv môže vyplývať z úhrady za služby verejnosťou, resp. zo zmluvy so štátom alebo z minimálneho príjmu z reklamy. Ak takúto skúsenosť ako dlhoročný poslanec a aj člen vládnej koalície vlády Ivety Radičovej máte, mali by ste nás s tým oboznámiť. Inak vnímam vaše tvrdenie len ako bežné klišé a floskulu.
Návrh na radikálnu zmenu systému financovania RTVS mi pripomína porekadlo "z dažďa pod odkvap". Navyše tých vplyvov je totiž viac, nie jeden. Návrh sa na zložitú problematiku vysielania vo verejnom záujme pozerá len jediným okom. V konečnom dôsledku jej povinný príspevok štátu bude pochádzať zo zdrojov verejnosti, len sa od ľudí vyberie nepriamo.
Takže, pán poslanec, ak sledujete získať nejaké politické body tým, že si prevrátite kabát naruby a budete tvrdiť, že je to už iný kabát, tak klamete nielen seba, ale aj zavádzate občanov. Myslím, že ste už dosť skúsený harcovník a ste dlho vo výbore pre kultúru a médiá, aby ste poznali problematiku verejnoprávnych médií.
Po roku 1989 sme prijali transformáciu zo štátnej televízie a rozhlasu na verejnoprávny status vo všetkých oblastiach, počnúc legislatívou, zriadením rady, systémom volieb členov rady, aj generálneho riaditeľa tohto média verejnej služby s rôznymi ďalšími úpravami tak, aby na Slovensku vznikol funkčný model, model duálneho vysielania. Ten priniesol rozmach vysielateľov na základe licencie, čiže súkromných médií, ktoré ovládli nielen reklamný trh, ale aj trh sledovanosti televízií a rozhlasov. Takže návrh, váš návrh vnímam ako narušenie dlho utváraného a ako tak stabilizovaného balansu v systéme duálneho vysielania zo systémového hľadiska, aj z hľadiska financovania, na čo poukážem o chvíľu príkladom z Európskej komisie.
Mám pocit, vážený pán poslanec Viskupič, že zmena financovania je asi vaším koníčkom, lebo v októbri 2015 ste neuspeli s návrhom na zmenu financovania kultúry na Slovensku, kde ste naopak chceli návrhom zákona o Kultúrnom fonde zaviesť viaczdrojové financovanie fondu. Teraz presadzujete centrálne financovanie zo štátneho rozpočtu a navyše naviazané na hrubý domáci produkt - HDP.
Pán poslanec, pri všetkej úcte a rešpekte k našej práci, nemyslíte si, že taká zásadná zmena, dokonca historická a systémová pri financovaní médií verejnej služby je na jedného poslanca a ešte k tomu z opozície priveľké sústo a odvaha? Ja osobne si myslím, že takéto reformné a transformačné zmeny by mali prejsť klasickým legislatívnym procesom, vrátane medzirezortného a odborného pripomienkového konania. Nebojím sa povedať, že váš populistický návrh je v podstate stále ten istý, oprašovaný a recyklovaný. V tejto situácii navyše aj časovo nasadený pre získanie politických bodov, lebo je tu ohlásený zámer ministerstva na úpravu úhrad verejnosti, aj odpor jedného z koaličných partnerov, takže ste takticky využili situáciu. Mám pre vás dobrú radu, skúste reštaurovať, opraviť či prestaviť súčasný systém, skúste vymyslieť niečo nové, pokúste sa namiesto búrania rekonštruovať. Je to možno zložitejšie, nedajú sa pri tom vytĺkať až tak evidentne politické body, ale stálo by to za to, ak už ste tak nabudený na financovanie verejnej služby.
Príkladom inšpirácie posunu a transformácie na vyššiu novú, transparentnú, objektívnu, aj adresnú úroveň v praxi financovania médií verejnej služby je Nemecko. Funguje tam Komisia pre stanovenie finančných potrieb verejnoprávnych organizácií - KEF. V jej koncepcii je určovať konkrétnu výšku koncesionárskych poplatkov. Orgán tvorí 16 expertov na rôzne oblasti - ekonómovia, audítori, vedci a podobne. Ich nomináciu má na starosti 16 regionálnych parlamentov na obdobie piatich rokov.
KEF stanovuje rozpočty, ktoré nemôžu verejnoprávne televízie a rozhlas prekročiť. Ich výška je určená na základe analýz finančných požiadaviek s ohľadom na efektivitu a náklady spojené s poslaním verejnoprávnych vysielateľov, avšak bez ovplyvňovania slobody rozhodovania ohľadom výberu programov.
Teraz iba vidím, ako okrem populizmu ešte aj váš návrh rozdeľuje spoločnosť. Už len tým, že verejnosti aj nám predhadzujete údaje vytrhnuté z kontextu, že, citujem vás z dôvodovej správy: "Slovenská republika je krajinou, v ktorej štát platí za obsah verejnoprávnych médií veľmi málo v porovnaní s inými krajinami sveta.". Som zvedavý, či túto istú vetu a argument, len adresovanú na občanov, rovnako použijete a poviete, že na Slovensku koncesionári v porovnaní s inými krajinami Európskej únie platia, citujem vás: "veľmi málo". Myslím, že sa tomu vyhnete, lebo to nezapadá do vášho politického scenára mútiť vodu na povrchu a zbierať populistickú smotanu.
Na druhej strane súhlasím, že Slovensko sa nemôže porovnávať v bohatstve a výkonnosti ekonomiky s najvyspelejšími ekonomikami, ani slovenskí občania nemajú také priemerné platy ako napríklad Nemci alebo Francúzi či Dáni, aby mohli platiť. Napríklad pri porovnaniach sa ukazuje, že Slovensko je s mesačnými nákladmi na obyvateľa na úrovni 1,5 eura približne na polovici priemeru Európskej únie 3,14, ale pri porovnaní slovenských platov s priemerom na západe sú rozdiely 2 až 4-násobne vyššie.
1. V Európe, to zdôrazňujem, lebo vy ste nám ušli až do USA, kde de facto verejnoprávne médiá ani nepoznajú, v podobe európskej existuje len sieť a tiež do Japonska, ale celý tento systém stojí na viacerých nohách a vy si účelovo vyberiete iba jednu časť – zdroje zo štátu. Pritom navrhovateľ ako skúsený poslanec vie, že vo viaczdrojovom systéme sa nachádza nielen priamy príspevok štátu, ale aj tzv. koncesionárske poplatky, príjmy z reklamy, z vlastnej komerčnej činnosti a tieto zdroje majú v rôznych štátoch rôzne pomery, takže niekde vyskočí pozitívne financovanie cez štátny rozpočet, niekde sú to koncesie, inde vsadili na reklamu a keď citujem BBC, tak viete, že tam majú obrovské zdroje z príjmov z vlastnej tvorby a jej predaja.
2. Keď sa pozrieme na tabuľku mixu zdrojov verejnoprávnych médií z roku 2015, ktorú uverejnila európska vysielacia únia, tak zistíme, že prevažný podiel vo výške podielu aj v počte krajín predstavujúcich tzv. koncesionárske poplatky alebo úhrady verejnosti, v zahraničí nazývané Public Funds – verejné fondy, druhý s najčastejším a najväčším podielom v mixe financovania tvoria voľné licencie nasledované reklamou a inými komerčnými aktivitami.
Tu je, prosím, ukážka mapy, ale tú teraz nebudem ukazovať, lebo to nebudete aj tak vidieť, kde sú označované krajiny s prevažujúcim financovaním z verejných zdrojov a tiež vám ukážem tabuľku, ale to keď bude chcieť niekto osobne.
Sumárne, v 15 štátoch prevažujú verejné zdroje - koncesie, napríklad Portugalsko, Francúzsko, Írsko, Británia, Švajčiarsko, Nemecko, Rakúsko, Dánsko, Nórsko, Švédsko, Rumunsko, Česká republika, Slovensko a Slovinsko. Deväť štátov prevažne financuje svoje médiá verejnej služby z verejných fondov. Napríklad Španielsko, Belgicko, Holandsko, Pobaltské krajiny, Maďarsko, Bulharsko a len v jednom štáte na Malte prevažuje reklama.
Takže objektívna pravda je taká, že v rámci krajín združených v EBU - Európska vysielacia únia - existuje niekoľko tradičných modelov, pričom najčastejšie ide o kumulované alebo viaczdrojové financovanie verejnej služby. Únia európskych vysielateľov EBU, ktorá združuje verejnoprávne médiá v Európe sa opakovane vyjadruje v prospech zmiešaného modelu financovania, veľmi razantne to bolo po reforme vo Francúzsku, kde v roku 2009 odstrihli médiá verejnej služby od reklamy úplne, čo je ďalší extrém, ktorého by sme sa mali vyvarovať a cítiť tam lobing komerčných televízií. Citujem zdroj z EBU: „Úplné zbavenie sa reklamy nie je riešením.“
Chcem upozorniť, že do problematiky financovania médií verejnej služby v poslednej dobe vstupuje intenzívne aj Brusel, ktorý stráži hospodársku súťaž a z doterajších postojov a vyjadrení mám za to, že úplné financovanie zo štátneho rozpočtu by bolo pre Európsku komisiu problémom. Opieram sa aj o postoj eurokomisárky Neelie Kroes, ktorá bola predčasom zodpovedná za hospodársku súťaž a ktorá otvorila v roku 2008 verejné konzultácie o revízii financovania štátnych televíznych vysielateľov. Odznelo presvedčenie, že súčasný systém obsahuje veľa nedostatkov, ktoré prispievajú, citujem: "k nadmernému financovaniu", čo údajne pre verejné zdroje predstavuje väčšie bremeno, než aké je naozaj nevyhnutné. Komisii prekážalo, ak verejnoprávna televízia pod tlakom súkromných zdrojov vysiela niečo, čo nie je v obsahovej línii, aká sa od nej očakáva. Takýto stav mal podľa eurokomisárky Kroes mať za následok porušovanie hospodárskej súťaže. Práve balans v hospodárskej súťaži medzi verejnoprávnymi a súkromnými vysielateľmi je tou horúcou plochou a váš návrh, pán poslanec, by totálne naklonil váhy balansu v prospech štátnych zdrojov. Vo väčšine krajín v Európe sú štátne vysielania financované prostredníctvom kombinácie reklamy a verejných prostriedkov, a to buď poplatok alebo priamo od vlády.
Je pravda, že sú posuny vo financovaní z koncesií, ktoré niektoré štáty zrušili, ale hlavným dôvodom bola nízka vymožiteľnosť spojená so slabou platobnou disciplínou koncesionárov. Ale namiesto populistického presunu z koncesií na štát, kde treba vykrývať výpadok tak či tak z verejných fondov, tu máme aj novú alternatívu fínskeho modelu cez nový druh dane nesúcej meno verejnoprávnej inštitúcie – Yle daň. Tá sa platí ako podiel 0,68 % z celkových a kapitálových príjmov osôb. Neplatí sa však pri úrovni menšej ako 51 eur a maximálna úroveň je vo výške 143 eur. Zmenila sa tak aj podstata financovania a finančné zaťaženie bolo presunuté z domácností na jednotlivcov, ale je z hľadiska príjmov a sociálneho statusu spravodlivejšie a adresnejšie.
Čiastka pre Yle z daňového fondu je pritom definovaná mimo štátneho rozpočtu, aby bola zachovaná väčšia nezávislosť od vlády, to pripomínam na margo vašej argumentácie o politickej nezávislosti. Medzitým už fínska vláda navrhla transfer fondu do štátneho rozpočtu, ale ozvala sa EBU s tým, že je potencionálne útokom na nezávislosť financovania Yle.
Milé dámy, vážení páni, musel som vám aj predkladateľovi predostrieť objektívny rámec financovania médií verejnej služby, aby sme si uvedomili, o čom budeme rokovať a aké sú skúsenosti a trendy v zahraničí.
Na záver môjho vystúpenia sa vrátim ešte k Slovensku. To malo až do zmeny v obmedzení reklamného času pomerne vyvážené viaczdrojové financovanie a aj dnes vláda alebo štát cez ministerstvo kultúry prispieva cez zmluvu so štátom o obsahoch, cieľoch a zabezpečení služieb verejnosti v oblasti televízneho a rozhlasového vysielania na chod médií verejnej služby samostatným príspevkom. V roku 2015 to bolo súhrnne 30 miliónov, z toho na rozhlasovú zložku 3,3 mil. a na televízne vysielanie 20,7 mil. eur. K tomu 5 mil. eur na techniku a technológie, napríklad na spravodajskú techniku vyše 1,5 mil. a rovnako 1,5 mil. eur na štúdiovú techniku.
Takže, vážený pán navrhovateľ, vidíte, že už dnes z vami kalkulovanej sumy na minimálnej úrovni 100 mil. štát prispieva samostatnou čiastkou z rozpočtu tretinou príjmov. Zdá sa mi, že mierite na líšku, ale triafate Marišku, pretože tak ako v októbri 2015 vyšla správa, že financovanie kultúry sa nemení, aj na jeseň tohto roku vyjde podobná správa, financovanie RTVS sa nemení.
Milé dámy a páni, vzhľadom na tieto vecné a systémové nedostatky a pochybnosti, ktoré som predniesol vo svojom príspevku, navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky podľa § 73 ods. 3 písm. b) nedoporučila predmetný návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
Ďakujem za vašu pozornosť.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážený pán poslanec, vy ste priniesli, v závere ste hovorili, že snažili ste sa priniesť nejaké objektívne hľadisko. Vy ste pospájali znôšku osobných útokov proti predkladateľovi s absolútne nepochopením toho, čo je predložené plénu parlamentu.
Ja, možno ste si všimli, že neruším koncesionársky poplatok, ale ruším aj predmetnú zmluvu so štátom a ktorú ste úplne na záver spomenuli, pretože ju mám za ten nástroj, ktorý týmto finančným vstupom do RTVS môže manipulovať a spôsobuje absolútne neadekvátny zásah politickej moci do RTVS cez finančný nástroj. Zároveň ste mali ako keby ambíciu priniesť nejaké objektívne skutočnosti, ale vysekli ste si, a tomu sa budem venovať asi následne v rozprave, niektoré parametre z absolútne nepochopenia témy. Totižto tu nejde, tak ako ste mnohokrát predpovedali, o nejaký populistický krok mimo medzirezortného pripomienkového konania, pretože tento návrh zákona, a ja to zopakujem, bol už platný, prebehol riadnym procesom, iba tesne pred jeho účinnosťou ho zmenila vtedajšia vládna väčšina. Čiže ak tu apelujete na medzirezort, odborné prerokovanie, ešte raz vám hovorím, návrh zákona prebehol medzi rezortom, v tejto republike platil, len tesne pred účinnosťou bol zrušený vládnou väčšinou SMER-u. Ostatné podrobnosti mi nevyjdú do faktickej poznámky, takže budem hovoriť v rozprave.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dovolím si dať niekoľko poznámok na podporu predkladaného návrhu. Nebudem sa púšťať do otázky samotnej opodstatnenosti existencie verejnoprávnych médií, hoci, ako naznačila aj kolegyňa Kiššová, tak aj toto by možno bolo na zaujímavú diskusiu, ale asi nie v tomto čase.
Akceptujem, že je tu istý status quo. Jednoducho istý spoločenský konsenzus, že na našom trhu má popri súkromných televíziách a nespočetných digitálnych médiách, ktoré sú relatívne novým fenoménom, existovať aj štátna verejnoprávna televízia a že bude garantovať isté služby a respektíve programy, ktoré ponuka ostatných komerčných televízií zabezpečiť zo svojej podstaty možno nedokáže. Takže ak tu teda máme takýto stav, takéto rozhodnutie, tak potom je podľa mňa na mieste otázka, aké by malo byť jeho čo možno najspravodlivejšie a zároveň najprehľadnejšie financovanie z našich daní?
Argumentáciu klubu SaS dostatočne prezentovala Jana Kiššová. My sme tento názor zreteľne prezentovali už v čase petície za zrušenie koncesionárskych poplatkov v roku 2008, kde sme vyzbierali vyše 80-tisíc podpisov alebo v období, keď bola SaS súčasťou vlády, prípadne cez viacero ďalších medializovaných vystúpení. Takže náš názor je dlhodobo konzistentný a jasný. Považujeme za systémovejšie a aj zmysluplnejšie platiť verejnoprávnu televíziu priamo zo štátneho rozpočtu tak, ako to navrhuje aj predkladaný návrh zákona a nie z koncesionárskych poplatkov, nakoľko tieto považujeme za de facto ďalšiu daň, ako už bolo povedané. Koncesionárske poplatky nielenže sú poplatkom navyše k daniam a poplatkom, ktorých už tak či tak ako občania platíme až až - vláda sociálnej demokracie oplýva naozaj neprebernou škálou možností, ako občana obrať o jeho poctivo zarobené peniaze -, ale je to aj poplatok, ktorý považujeme za nespravodlivý.
A tá nespravodlivosť je v tom, že koncesionárske poplatky sú rovnaké pre všetkých bez ohľadu na výšku ich príjmov, pretože na verejné služby sa zvykne skladať prostredníctvom daní v závislosti od výšky príjmov. To znamená, tí, čo majú vyšší príjem, na základe rovnakej percentuálnej sadzby zaplatia viac daní. Koncesionárske poplatky sú v tomto smere anomália. V neposlednom rade je tu nespravodlivosť pre právnické osoby, tak isto to už bolo povedané, ktoré platia v závislosti od počtu zamestnancov, čo tiež nič nehovorí o bohatstve firmy a je teda nezmyselné odvodzovať povinnosť prispievať na verejné služby takouto formou. No a nespravodlivá je aj plošne znížená sadzba pre dôchodcov, pričom aj medzi dôchodcami existujú rozdiely v dôchodkových príjmoch. Táto daň je teda nespravodlivá, ale aj nesociálna a čudujem sa, že sociálna vláda takýto poplatok už dávno nezrušila, ale naopak, že sa objavujú úvahy o jej ďalšom zvýšení, teda aspoň v časti koalície, nakoľko vieme, že práve na výške koncesionárskych poplatkov niečo v súkolí porozumenia medzi koaličnými partnermi začalo výrazne škrípať.
Takže ak už existuje tá spoločenská dohoda, že takúto službu chceme a máme, potom by bolo poctivejšie, keby ju štát platil z tých daní, ktoré už od občanov vyberá a nezavádzal na to ďalšie poplatky. Bude to navyše aj prehľadnejšie a ak sme za tieto služby ochotní dať radovo tých sto miliónov eur, ktoré už plus-mínus dnes dávame na RTVS, pričom cez koncesionárske poplatky na to vyberáme zhruba tri štvrtiny tejto sumy a zvyšok sa dofinancováva zo štátneho rozpočtu, no tak potom je prehľadnejšie túto sumu prehľadne zakotviť priamo do rozpočtu. Dá sa ďalej, samozrejme, diskutovať o tom princípe, že ak porastie HDP, potom má proporčne porásť aj táto suma, ale to by bolo asi na druhé čítanie.
Takže ak to mám zhrnúť, nie som proti spolufinancovaniu slovenských audiovizuálnych diel z verejnoprávnych zdrojov ako takému. Nepochybne, respektíve verejnej televízii a tým aj audiovizuálnej tvorby. Nepochybne to môže prispieť k vzniku nielen domácich, ale možno aj medzinárodných koprodučných projektov a k financovaniu či už z ďalších európskych alebo súkromných zdrojov. Verejné, verejnoprávne televízie sú na to všeobecne využívané aj v iných štátoch a bez ich zázemia by pôvodná tvorba bola určite obtiažnejšia. S tým sa dá súhlasiť. Ale som proti ich financovaniu z koncesionárskych poplatkov, respektíve za ich financovanie priamo z rozpočtu, pretože to korešponduje s princípmi, ktoré odbremeňujú občanov od nesystémového daňového zaťaženia, ktoré ovplyvňuje ich sociálne postavenie. Preto vyzývam k podpore tohto návrhu aj ostatných kolegov poslancov aj z radov sociálnych demokratov, ktorým tak isto záleží na kvalite života našich občanov a majú záujem o naozajstné sociálne riešenia.
Sám pán minister financií Kažimír tu pred niekoľkými dňami hovoril o tom, ako mu leží na srdci skvalitnenie života občanov, konkrétne dôchodcov, a ako pre nich krvopotne vyhľadal a vyčlenil v štátnom rozpočte zdroje na vianočný príspevok k dôchodkom vo výške radovo desiatok miliónov eur. V prepočte na dôchodcu má ísť o jednorazové prilepšenie k ročnému starobnému dôchodku o dvanásť eur.
Koncesionárske poplatky znamenajú, že z druhého vrecka pán Kažimír, ak to mám personalizovať, ročne vytiahne do štátnej kasy každému dôchodcovi majiteľovi elektrickej zástrčky, zásuvky, z vrecka 28 eur. A ostatným platiteľom raz toľko, 55 eur. Dokonca tu počúvame o tom, ako by sa táto suma mala ešte zvýšiť.
Takže z pohľadu občana to považujem za ďalší exemplárny príklad toho, ako štát ľudí na jednej strane o peniaze oberá, vymýšľa nové a nové poplatky, de facto len inak nazvané dane, aby potom na druhej strane mohol prispieť vybranej skupine, ideálne dôchodcov, v nádeji, že sa za to vládnucej strane poďakujú svojím hlasom pri voľbách. My tvrdíme, že daní sa už vyberá dosť, veď takmer 150 dní pracuje každý zamestnaný človek pre štát, a ak chceme verejnoprávne médium, nájdime naň peniaze priamo v rozpočte. Sú tam, len by stačilo s tým, čo sa vezme občanom na daniach, efektívne nakladať, nerobiť predražené nákupy, nerobiť nepoctivé verejné obstarávania, dávať pozor na podozrivé nadmerné miliónové vratky DPH, ako napríklad v prípade Bašternák, dávať pozor na to, aby sa nekradlo, aby peniaze nefučali z rozpočtu tisícorakými dierami, aby sa tu prestali neefektívne rozhadzovať miliardy. Potom by za peniaze, ktoré daňoví poplatníci už platia, mohli dostať oveľa kvalitnejšie služby od štátu, ktoré si za svoje peniaze zaslúžia. Nielen službu verejnoprávnych médií, ako to navrhuje, o ktorých sa teraz rozprávame, ale aj zdravotnú službu, sociálnu, vzdelávaciu, obranné služby a tak ďalej. Skrátka služby štátu by boli oveľa, oveľa kvalitnejšie.
Takže som za to, aby sa za to, aby sa na to nevyberali ľuďom z vrecka zakaždým osobitné poplatky. Koncesionárske poplatky, to je jednoducho povedané veľmi pochopiteľné gesto, je to len ďalšia platba navyše, ktorou štát siaha priamo do vrecka občanov. A preto považujem za správne ich zrušiť a uvedený návrh na ich zrušenie podporím.
Ďakujem.

Ďakujem za vystúpenie. Predpokladám, že tak ako úvodom si hovorila, že nebudeme sa venovať médiám verejnej služby, pretože, a ich nastavenia, pôsobeniu v slovenskej verejnosti, ale budeme sa teda venovať čisto výseku financovania, tomu rozumiem a myslím si, že by mohla prebehnúť debata aj o vyššom type ambícií pri médiách verejnej služby. Lebo ak sa pozrieme na lokálne a regionálne médiá, ktoré sú de facto financované v mnohých samosprávach z verejných zdrojov, tak by sme túto tému aspoň mali otvoriť, čo médium verejnej služby je, čo znamená financovanie z verejných zdrojov, a dokonca nemusíme hovoriť len o audiovizuálnych médiách, ale aj o printoch a podobne. Čiže my sme v nejakej časti vývoja debaty o médiách verejnej služby. Hneď ako keby blyslo všetkým, že musí to byť centrálne a celoplošné médium. Podľa mňa čím ďalej viac pod rôznymi záujmovými združeniami alebo združeniami, ktoré zastupujú samosprávy, odbornosť v rámci médií, vznikne veľmi silná a mohutná debata, čo s médiami na Slovensku, samospráva, regióny a celoplocha príde. Takže ja tú debatu vítam a dúfam, že aspoň pre médium verejnej služby, ktoré je celoplošné, túto situáciu vyriešime.

Áno, samozrejme, súhlasím s tým, že otázka financovania verejnoprávnych médií by mohla byť zaujímavou diskusiou, respektíve otázka existencie verejnoprávnych médií ako taká, ako takých. Ale čo sa týka regionálnych médií a ich vzťahu k samosprávam, tam neviem, či by to malo zmysel, aby sme zachádzali do takej celoplošnej debaty. Tuto si myslím, že je to skôr otázka autonómie samosprávy ako takej a nejakého pohľadu na to, akým spôsobom samospráva sa vysporiadava s vlastným financovaním a s vlastným spôsobom aj informovanosti svojich občanov sama. Takže, ale súhlasím, bolo by to na diskusiu a ďakujem vám za vašu faktickú.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, dovoľte aj mne, aby som sa niekoľkými slovami zapojil do tejto skutočne vcelku kultivovanej debaty o verejnoprávnej televízii a verejnoprávnom rozhlase. Určite táto debata nie je posledná preto, lebo ako iste viete, vo vládnom programe je celkové zhodnotenie a prehodnotenie pôsobenia verejnoprávnej televízie a verejnoprávneho rozhlasu v tomto mediálnom priestore s tým, že vládne strany sa určite dohodnú na riešení tejto problematiky. Čiže táto debata v podstate sa ešte v tomto parlamente, teda v tomto pléne niekoľkokrát zopakuje.
Ale k samotnému meritu veci. Tento návrh už sa tu objavil v podstate niekoľkokrát. Prvý s ním prišiel pán poslanec Krajcer, neskôr minister kultúry, ktorý presadzoval isté veci, aj tie argumenty sa tuná opakujú, ešte sa budú opakovať, ale teda k meritu veci.
Pán poslanec predložil do parlamentu návrh, ktorý určite oslovil aj mnohých voličov vládnej koalície, ale ak sa bavíme o istej problematike zrušenia koncesionárskych poplatkov, a to je to A, bolo by dobré, aby sme si povedali aj to B, čo s tým, samozrejme, priamo alebo nepriamo súvisí. Návrh obsahuje dva základné kroky. Jedným je zrušenie koncesionárskych poplatkov, teda v súčasnosti platného zákona o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska. Druhým je vytvorenie nového inštitútu príspevku zo štátneho rozpočtu, ktorý by mal byť, citujem: "poskytovaný každoročne podľa zákona o štátnom rozpočte na príslušný rozpočtový rok na úhradu nákladov na zabezpečenie služby verejnosti v oblasti vysielania v sume rovnajúcej sa 0,150 % z hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky". A ak je táto suma nižšia ako 100 miliónov eur, príspevok zo štátneho rozpočtu sa poskytuje v sume 100 miliónov eur.
Ak sa však na návrh zákona pozrieme bližšie, natrafíme na niekoľko zásadných vecí, ale i detailov, ktoré by v prípade schválenia tohto návrhu bolo potrebné riešiť. V prvom rade sa chcem pristaviť pri tom, ako by navrhovaná zmena financovania zmenila charakter Rozhlasu a televízie Slovenska ako v súčasnosti fungujúceho vysielateľa vo verejnom záujme.
Ja dodržiavajúc rokovací poriadok určite nebudem hovoriť konkrétne o, až na jeden malý detail, o konkrétnych paragrafoch, resp. paragrafových zneniach z toho dôvodu, aby som sa držal rokovacieho poriadku a budem sa baviť viac-menej o filozofii tohto návrhu zákona a budem sa baviť o tom, čo by eventuálne takéto prijatie zákona v tomto znení mohlo spôsobiť.
Našu verejnoprávnu inštitúciu by sme tak totižto zmenili na štátnu vzhľadom na tú prvú vetu, ktorú som povedal a iste sú na svete štáty, kde majú to aj takto zariadené. Najbližšie v Maďarsku a viem veľmi dobre, čo to spôsobilo aj v rámci Európskej únie, aj v rámci tých oponentov, aj v rámci samotnej vnútornej a vonkajšej opozície a vlastne tento proces a tento, táto realizácia tohto zákona v Maďarsku je stále vo vývoji a čaká, pochopiteľne, na svoje zhodnotenie. Chcem upozorniť na to, že inštitút médií verejnej služby sa v Európe neobjavil nejakou náhodou, ale je výsledkom dlhoročného vývoja. Prvolezecké podnikateľské subjekty, ktoré sa zaoberajú šírením rozhlasového a neskôr televízneho vysielania, napríklad u nás práve jubilujúci Rádiožurnál, inkasovali mesačný poplatok od majiteľov rozhlasových a televíznych prijímačov, aby im mohli poskytovať výhody, ktoré nekoncesionári, teda tí, čo nevlastnili rádio a televízor, nemali, aktuálne spravodajstvo, hudobné a dramatické programy, vysielanie pre deti, vzdelávacie programy, zábavu a tak ďalej a tak ďalej.
V rokoch druhej svetovej vojny a krátko po nej si vo väčšine európskych štátov naplno uvedomili potenciál rozhlasového a televízneho vysielania, dôležitosť ovládnutia vtedy jednoznačne najvýznamnejších prostriedkov šírenia propagandy a došlo k premene pôvodne súkromných spoločností na štátne, prípadne pološtátne. Toto isté sa stalo aj u nás. Koncesionárske poplatky síce občania platili ďalej, ale náklady na financovanie čoraz drahšieho rozhlasového a televízneho vysielania prevzal v rozhodujúcej miere na seba štát, pretože ho potreboval a jednoducho ho chcel mať pod kontrolou.
A práve na základe tejto skúsenosti s vplyvom štátu na rozhlasové a televízne vysielania sme hneď po roku ´89 vynaložili veľkú snahu, aby sa vtedy ešte Československá televízia a Československý rozhlas transformovali na verejnoprávne inštitúcie, teda inštitúcie, ktorých význam si štát uvedomuje a ctí ho, no pritom nemá možnosti priamo do ich fungovania zasahovať, pretože sú financované občanmi a jej vedenie sa tvorí na základe vnútorných predpisov nezávisle od vládnuceho režimu. Taká bola idea. Preto vznikli Rada Slovenskej televízie, Rada Slovenského rozhlasu. Viem veľmi dobre, akým spôsobom sa tieto rady a na základe čoho sa tieto rady kreovali a v podstate sa kreujú dodnes.
Aj v dnešnom zákone, ktorý je v súčasnosti platný, je v podstate neporovnateľné, keď si porovnáme kreovanie rád a prirovnáme ho k tým radám, ktoré vznikli hneď po roku ´89, je neporovnateľné a neporovnateľná situácia priamo v týchto radách aj s istým vzdelaním, praxou, proste s istými predpokladmi všetkých tých, ktorí v týchto radách sú. Zase, či je to dostatočné, či je to nedostatočné, bavme sa o tom, tak ako sa bavíme o všetkom.
Zažili sme s polovici 90. rokov, keď sme slovenský mediálny priestor otvorili aj súkromným podnikateľom, rozsiahle diskusie o tom, aký by mal byť jeho charakter, či v duchu európskej tradície budeme ctiť zásadu duálneho vysielania, teda paralelnej existencie subjektov vysielajúcich vo verejnom záujme a popri nich podnikateľských a komerčných rádií a televízií, alebo či sa majú občania úplne vzdať vplyvu na to, čo sa v mediálnom priestore deje a plne ho prenechať podnikateľom zápasiacim o podiely na reklamnom koláči. Širokospektrálna pravo-ľavá väčšina odborníkov, politikov i občanov sa zhodla na tom, že je v záujme občanov, aby bol mediálny priestor ako celok vyvážený, aby sme zachovali inštitúcie, pre ktoré nie je a nemusí byť prioritou tržba za reklamu, ale ktoré majú občanom poskytovať službu vo verejnom záujme.
Opäť môžeme sa baviť, čo je to služba vo verejnom záujme, či je napĺňaná táto služba vo verejnom záujme, ako sa zmenili princípy verejnej služby vo verejnom záujme, to sú všetko otvorené otázky. Otvorené otázky preto, aby tu vznikol nejaký priestor na hodnotenie alebo zhodnotenie aj toho, čo v súčasnosti Slovenská televízia a Slovenský rozhlas znamenajú a či teda napĺňajú tento priestor tak, ako sme si to predstavovali. Teraz musím dodať, hovorím o princípe a nie o konkrétnom naplnení, naplnení, teda napĺňaní za toho či oného vedenia inštitúcie. A bol by som rád, keby sme túto debatu udržali v tomto leveli a neskĺzli do vyratúvania omylov a chýb, ktorých sa podľa názoru jedných či druhých dopustil ten či onen riaditeľ.
Opäť treba povedať, že verejnoprávna inštitúcia v tom roku ´95, keď vlastne vznikol duálny systém a vznikla televízia Markíza zo zákona, nebola pripravená legislatívne na zmenu tohto procesu, na čo v podstate dopláca do dnešného dňa. Z jedného dňa na druhý prišla Slovenská televízia, len Slovenská televízia o 600 miliónov korún, ktoré sa presunuli do komerčnej televízie. Z jedného dňa na druhý. Tá televízia predtým, to ešte bolo za, ak si dobre spomínam, za riaditeľa Stadtruckera bola, nebola v červených číslach, bola v zisku, čo je nebývalé pre dnešok, nebývalé. Práve preto, že nebola legislatívne pripravená na vstup súkromných médií, ako prvej teda Markízy, sa dostala jednoducho do toho, v tomto prostredí do akéhosi, akéhosi menejcenného alebo neschopného konkurenta konkurovať vtedy súkromnej televízii Markíze. To znamená nepripravenosť STV a SRO na duálny systém. To sa v tejto chvíli čiastočne zmenilo.
Dámy a páni, hovorím o všetkom, aby sme si uvedomili, že riešenie, že neriešime iba otázku, či občan bude alebo nebude mesačne platiť niekoľko eur v podobe poplatkov za verejnú službu, ale preto, aby sme si uvedomili, že alternatíva, ktorú ponúka tento návrh zákona, v sebe skrýva isté riziko návratu do dôb neslobody, a to si treba opäť povedať veľmi, veľmi otvorene a teda nepoliticky. Pretože ak dnes dáme štátu do rúk plné financovanie rozhlasu a televízie, dávame mu logicky do rúk aj kontrolu nad touto inštitúciou, a je to veľmi jednoduché, ten, kto platí, ten rozhoduje, či sa to niekomu páči alebo nie. Tak to je v živote, tak to je v politike, tak to je aj v spoločenskom živote.
Dnes volíme v istých časových intervaloch členov rád, ktorí ako zástupcovia laickej odbornej verejnosti dohliadajú nad činnosťou a aktivitami RTVS. Ale ak finančné zdroje poskytne ministerstvo financií, bude kontrola plne a oprávnene, oprávnene - s otázkou - v jeho réžii. Prečo by sa malo ministerstvo financií vzdať práva rozhodnúť o tom, kto bude stáť v čele tejto inštitúcie a zodpovedať sa za štátne peniaze? Prečo? Z akého dôvodu? Zmení sa, možno rady budú existovať, ale kto tu bude kreovať, kto bude rozhodovať o tom, ktorí členovia áno, ktorí nie a akým spôsobom? Veď týmto zákonom okamžite dávame jasné avízo dopredu, že treba meniť aj iné zákony. To nie len financovanie. To sú, to je celý balík problémov, ktoré vlastne takýmto spôsobom vznikajú a je len otázkou času, kedy budeme meniť ďalšie zákony. Prečo by túto kompetenciu vlastne ministerstvo malo zveriť niekomu inému? Kto dnes rozhoduje o obsadení Národnej diaľničnej spoločnosti či Záručnej banky, kam tiež smerujú masívne štátne intervencie? Azda nejaký, a teraz to chcem parafrázovať, skutočne voľný výbor, ja neviem, šoférov, cyklistov, chodcov? Vyberme si. Také niečo neexistuje predsa.
Dnes máme našťastie, aspoň si myslím, demokratické hodnoty, rešpektujúcu vládu a parlament, ale kto z vás, z nás vie garantovať, že o tri roky sa situácia nezmení a nájde sa politický subjekt či subjekty, ktoré cez peniaze budú v rozhlase a v televízii robiť tie tzv. svoje poriadky. Nebudem tu pripomínať notoricky známy prípad Štátneho fondu kultúry, ktorý tiež mal kedysi v zákone prisľúbených 0,5 % štátneho rozpočtu, ale od vzniku za ministra Snopka cez ľavicového ministra Hudeca po pravicových Romana a Kňažka sa tento záväzok nikdy nenaplnil. A bolo to v zákone, 0,5 %, nikdy sa nenaplnil. Aká je záruka, že sa akékoľvek číslo pomenované v akomkoľvek zákone naplní? Čo urobíte? Vláda neplní zákon, čo urobíte? Zavriete celú vládu? Absurdné. Vláda povie, mám iné priority, nemôžem naplniť takéto a takéto percento. O čom sa budeme baviť? Znova o privatizácii druhého programu? Tieto debaty tu už boli.
Navrhovateľ formuloval príspevok štátu ako taxatívny výdavok štátu. Teda výdavok, ktorý by do systému štátnych výdavkov mali zapísať na ministerstve financií už pri prvom návrhu na rozdelenie finančných zdrojov. Ale návrh už nehovorí, či peniaze budú súčasťou rozpočtu na kultúru, to sa dá iba vydedukovať z navrhovaného článku 21. Ministerstvo kultúry v súčasnosti zabezpečuje činnosť galérií, múzeí, divadiel, literárnych a hudobných aktivít, duchovnej služby, ochrany nehnuteľností kultúrneho dedičstva, štátneho jazyka a všetkých ostatných aktivít v celkových výdavkoch tesne nad 200 miliónov eur. Čo urobí navrhovateľ, ak na budúci rok ministerstvo financií navrhne prevod kultúry 100 miliónov na RTVS a 100 miliónov na všetko ostatné? Pôjde vysvetľovať rušenie knižníc, galérií, múzeí a divadiel a tak ďalej? Nepôjde, to totižto nie je nič, na čom sa dá politicky zarobiť. Nepôjde. Pôjde to do luftu.
Dámy a páni, financovanie médií verejnej služby je pre Výbor NR SR pre kultúru a média vari najťažší oriešok a usilujeme sa nájsť vyhovujúce riešenie už roky. Zmluva so štátom predstavuje jedno z možných riešení, aj to ale reprezentuje isté riziká. Veď príspevok je rok čo rok predmetom diskusie medzi vedením RTVS a ministerstvom kultúry a financií. Každopádne je to však riešenie prijateľnejšie, pretože nerobí RTVS závislou na jednom a nedostatočnom zdroji. Tým nechcem povedať, že sa nemáme baviť o tomto návrhu zákona, o jeho filozofii, nie ešte teda o tých paragrafoch preto, lebo až v druhom čítaní - keby tento návrh zákona prešiel do druhého čítania - si budeme hovoriť, aké riziká prinášajú niektoré paragrafové znenia, ale bavme sa korektne. Bavme sa v prvom rade o tom, ako sa zmení verejnoprávna televízia na inú televíziu, na štátnu televíziu od závislosti, v závislosti od štátu. Bavme sa ozaj o všetkom, v rámci tejto televízie a bavme sa aj o súčasnom stave.
My sme pred x-rokmi, keď sme mali, keď sme mali v rámci minulého volebného obdobia na stole návrh teda pána Krajcera ako ministra kultúry, my sme tiež boli medzi dvomi možnosťami: alebo tento návrh zrušiť a urobiť si svoj návrh zákona, alebo ho nezrušiť a pýtať sa, či napríklad rozdelenie, rozdelenie, teda spojenie rozhlasu a televízie skutočne prinesie všetky tie výhody, úspory, o akých sa vtedy hovorilo. Kto urobil zatiaľ hodnotenie takéhoto postoja? No nikto. Nikto. Bavme sa v prvom rade o tom, či tento zákon je fungujúci, či spojenie Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie prinieslo očakávané výsledky, no a potom konajme na základe, na základe takéhoto zistenia zase povedzme v takejto kultivovanej debate aj v parlamente, ako je tu dnes, ale neriešme veci predtým, ako si vyhodnotíme všetko to staré, všetko to, čo v súčasnosti platí, lebo sa nám môže stať, že to staré už fungovať nebude a to nové ešte nebude fungovať a potom znovu.
Zažil som to niekoľkokrát, keď som bol členom Rady STV, potom predsedom Rady STV, dovolím si neskromne povedať, že sme v istom momente zabránili privatizácii druhého programu. Každá vláda vtedajšia, čo prišla, či vláda pána Mečiara, vláda pána Dzurindu, mala záujem o druhý program. Tie kocky boli vrhnuté a škoda, že tu nie je pán poslanec Osuský, určite by potvrdil, že aj vláda Mikuláša Dzurindu a aj strana, ktorú vtedy zastupoval, mala vtedy vo svojom programe privatizáciu druhého programu Slovenskej televízie. Všetci hovorili o tom istom. Všetci hovorili o tom, že financovanie obidvoch programov, obidvoch programov Slovenskej televízie, lebo o nich sa teraz bavíme, financovanie obidvoch programov Slovenskej televízie je čosi nezvládnuteľné. Pochopiteľne každá z týchto vlád chcela meniť zákon už len preto, aby sa zmenili rady a aby takýmto spôsobom získala vplyv na televíziu. Nepodarilo sa preto, lebo ak si iste pamätáte, tí, ktorí sa touto problematikou zaoberajú, v tomto parlamente bola tzv. Ftáčniková novela, ktorá prešla. Na základe tej Ftáčnikovej novely v istom momente k privatizácii druhého programu, chvalabohu, neprišlo.
Nedá mi ale teraz, aby som si nespomenul v tejto chvíli, keďže mnohí hovoria o tom, ako táto televízia funguje, ako sa zlepšila, aké je to všetko vynikajúce, ako nejaká zo strán súčasnej vládnej koalície si chce uzurpovať právo v tejto televízii robiť poriadky. No ja si pamätám, keď som tu sedel aj s kolegom Čížom a keď sa robila legitímna výmena riaditeľa vtedajšej, vtedajšej televízie, koľkí z vás, ktorí ste tuná, rozprávali o tom, aké je to protiústavné? Koľkí z vás ste tuná vystúpili skutočne s jedným srdcervúcim prejavom o tom, že čo všetko tu robíme mimo zákon, ako sa to všetko proti nám obráti, ako ten protiústavný súd rozhodne? Čo sa stalo? Nič nebolo protiústavné, nikto z vás, čo ste vtedy rozprávali, sa neospravedlnil za šírenie poplašnej správy a všetci tu rovnako budete tvrdiť iné poplašné správy. Samozrejme, zase bez akejkoľvek zodpovednosti. Nikto proste, nikto sa neospravedlnil.
Dnes tvrdíte o tomto riaditeľovi, že túto televíziu spravil lepšou, programovo lepšou. Nikto však nehovorí o tom, aká tá televízia programovo vyzerala za predchádzajúceho riaditeľa. Toto nie je celkom fér a myslím si, že aj o tomto by sme sa mali baviť. Potom ako ja mám veriť niektorým poslancom, keď čosi hovoria o protiústavnosti, keď o tej protiústavnosti hovoria stále a tá protiústavnosť nikdy nebola naplnená? Nikdy. Aspoň v prípade Slovenskej televízie nikdy. Práve naopak.
Bavme sa o programe, bavme sa o tom, v čom je program Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu lepší, v čom je horší, čo nám v tomto programe chýba. Preto lebo na jednej strane hovoríme o istých úspechoch tohto vedenia v rámci programovej štruktúry tej starej, typovej vysielacej štruktúry, ktorá bola naplnená nejakým programom, na jednej strane. Ale na druhej strane sme nespokojní s tým, ako táto televízia vyzerá v súčasnosti, čo vysiela, akým spôsobom vysiela, ako sa stavia k istej problematike a aj o tejto nespokojnosti sa treba tak isto baviť, aby sme si vedeli povedať, že chýba publicistika, že chýba spoločenská publicistika, že sa stratili okrúhle stoly, že nestačí priniesť, ja neviem, nechcem tu politizovať dvakrát za deň, priamy prenos Bonaparteho a tým teda popisovať istú situáciu, ktorá v spoločnosti existuje. To je málo. To je málo, hoci aj to patrí k vysielaniu nielen verejnoprávnej televízie, ale to je málo.
Chýbajú tuná isté prvky programové, ktoré tuná v tejto televízii onehdá boli. V rámci typovej vysielacej štruktúry tuná boli a boli tuná pred osemdesiatym deviatym rokom. Samozrejme, boli v inej forme. Boli to typy programov. Tie typy programov, keby sa, kto hovorí o tom, že napríklad chýba chvíľka poézie v televízii, že chýbajú rôzne umelecké programy, že chýbajú žánre, že prevzatých predstavení je málo. Kedysi bola taká situácia, že televízia sa zaviazala, že to bude desať prevzatých predstavení do roka. Napĺňa sa toto kritérium? Nenapĺňa. Hovorme o týchto veciach, ale nehovorme o tom, že spravodajstvo je dobré alebo zlé, preto, lebo som tam bol alebo nebol. To je nanič, to je nanič.
Preto vráťme sa k vyhodnoteniu toho stavu Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu, ale k objektívnemu vyhodnoteniu. Aj s chybami, aj s pochvalami, aj so zmenami. My sa dnes už na výbore pre kultúru a médiá - hovorím to dvadsiaty štvrtýkrát - nebavíme o tom, či tá televízia má také alebo onaké finančné zázemie a či treba privatizovať druhý program. My sa bavíme o programe. To je obrovský posun v tejto spoločnosti. O programe, o kvalite, o jeho naplnenosti, o naplnenosti tej starej tzv. typovej vysielacej štruktúry a máme rôzne výhrady. A máme rôzne výhrady bez ohľadu na to, či sme v koalícii alebo či sme v opozícii. A potom, keď prebehne táto debata, sa bavme o takom zákone alebo návrhu zákona, ako predkladá predkladateľ. V tejto chvíli absolútne súhlasím s tým, čo povedal spravodajca pán Marček a za seba môžem povedať toľko, že nepodporím tento návrh zákona do druhého čítania. Odporúčam to aj svojim kolegom.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pán predsedajúci. Urobil som si viacero poznámok a vyjadrím sa k rozprave, ale predsa len mi jedna taká asi najdôležitejšia vec, ktorá sa, keďže si, pán poslanec, pán predseda kultúrneho výboru hovoril o áčku a béčku, tak ja by som povedal aj to C. Hovoril si, že ty vychádzaš z paradigmy a motta, že kto platí, ten rozhoduje. A ja hovorím alebo pýtam sa, kto platí dnes a ako, a ako rozhoduje? Rozmenené na drobné, štát sa dnes takmer z tretiny rozpočtu RTVS zúčastňuje na jeho financovaní a robí sa to latentne a skryto. Zmluva so štátom je de facto dodatok k dodatku. Je ich niekoľko, myslím, že už stoviek a toto nie je dobrý a obhájiteľný nástroj, ako financovať otvorene a transparentne médium verejnej služby. Už z tretiny dnes na základe zmluvy so štátom štát financuje RTVS a vôbec nehovoríme o štátnej telke. Stále hovoríme o médiu verejnej služby. Čo navrhujem ja, je zrušenie dvoch pilierov financovania, zmluvy so štátom, ako dodatky dodatkov a koncesionárskeho poplatku pri zachovaní viaczdrojového financovania nateraz, a to je vlastná činnosť, reklama, ktorá je doteraz umiestňovaná a nateraz 0,15 % z HDP, ktoré majú tvoriť rezortné peniaze ministerstva kultúry a majú byť preukazované na základe opory tohoto percenta voči HDP. Nie ako teraz, kde nemáme žiadnu oporu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. Pán predseda výboru, chcem ti poďakovať za tvoje vystúpenie a hlavne za odbornú argumentáciu, prečo predložený návrh pána poslanca Viskupiča nemôžme podporiť. Vo svojom vystúpení si poukázal na celý balík problémov, ktoré po prijatí inej filozofie financovania Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie môžu vzniknúť. Vieme, že médiá majú veľký vplyv na myslenie ľudí, formulujú ich názory a preto sa stotožňujem s tým, že zmena financovania verejnoprávnych médií, ale aj ich programového zamerania si vyžaduje širokú celospoločenskú diskusiu so všetkými dopadmi, ktoré môžu z takejto rozsiahlej zmeny vzniknúť a som veľmi rada, že si ako predseda výboru vystúpil aj k opozičnému návrhu zákona a argumentoval si naozaj vecne, odborne a správne, prečo takýto návrh zákona podporiť nemôžme. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Jarjabek, hovoril si o taxatívnom príspevku štátu. Ja s tvojím vystúpením súhlasím. Jeden zdroj financovania média verejnej služby je neštandardný v celoeurópskom meradle a určite nikto nespochybňuje význam existencie verejno-právnych médií. To je nespochybniteľný fakt, že sú potrebné najmä v dnešnom svete duálneho vysielania a obrovskej konkurencie. Treba poznamenať, že médium verejnej služby by malo byť v prvom rade alternatívou voči rozmohnutej komerčnej sfére v oblasti rádiového a televízneho vysielania. Tu nadviažem opäť na teba. Je dôležité venovať sa nielen samotnému financovaniu, ale rovnako si položiť otázku o kvalite programu. O tom, čo vlastne médium verejnej služby verejnosti ponúka. A tu si myslím, že je najskôr potrebná naozaj hĺbková analýza programu, hĺbková ekonomická analýza, na čo vlastne RTVS míňa a potrebuje peniaze. Otázka je, či mnohé programy, ktoré teraz produkuje médium verejnej služby v externom prostredí, teda za angažovania rôznych výrobných spoločností, mediálnych, či to nemôže náhodou robiť vo vlastnej réžii, za ďaleko, ďaleko efektívnejších, efektívnejšieho využitia finančných prostriedkov. Takže problematika je vysoko aktuálna, ale vyžaduje si naozaj viacrozmerný pohľad a dlhšiu diskusiu. Ďakujem.