9. schôdza

Ako posledná v rozprave vystúpi pani poslankyňa Cséfalvayová.

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte aj mne pár slov k predkladanému dohovoru. Dovoľte mi, aby som sa aj ja pokúsila presvedčiť vás k podpore tohto dohovoru dnes tu.
Z obdobia nárastu priemyselnej aktivity po druhej svetovej vojne do dnešného dňa priemerná teplota na Zemi vzrástla o niečo menej ako jeden stupeň Celzia. Možno sa to nezdá ako nejaká veľká zmena, ale akékoľvek zmeny v klíme, ktoré môžeme pozorovať dnes, sú výsledkom emisií, ktoré vypúšťali naši rodičia pred 50 rokmi. A objem emisií skleníkových plynov od toho času pred 50 rokmi dodnes len rástol až k dosiahnutiu svojho možno dočasného, ale veríme, že definitívneho vrcholu v roku 2014. V roku 2015 tie emisie dosiahli približne rovnakú úroveň a za tento rok ešte výsledky nemáme.
To znamená, že ak už dnes môžeme pozorovať niektoré následky zmeny klímy, napríklad nebývalé rozšírenie populácie lykožrúta v Tatrách, zmierňovanie zím, vysychanie niektorých vodných zdrojov alebo časté povodne v niektorých oblastiach našej krajiny, počas najbližších minimálne 48 rokov bude situácia, žiaľ, len horšia. Napokon dôkazom o čoraz rýchlejšom otepľovaní planéty je i fakt, že 15 zo 16 najteplejších rokov vôbec v histórii zaznamenávania teplôt nastalo po roku 2000. Priama súvislosť medzi ľudskou činnosťou, najmä priemyselnou, a nárastom globálnej teploty je dnes už vedecky dokázaná. Preto na pochybnosti už nie je priestor a je čas sústrediť sa na riešenie tohto problému.
Parížsky dohovor si, ako už bolo spomínané, kladie nesmierne ambiciózny cieľ: udržať nárast teploty pod hranicou dva stupne Celzia do konca tohto storočia. Pritom nastúpený trend v prípade, že by sme nekonali, svedčí skôr o oteplení o štyri stupne Celzia. Pre ilustráciu, oteplenie ovzdušia o každý jeden stupeň Celzia zodpovedá nárastu hladiny svetového oceánu o pol metra, a teda zaplavovaniu veľkých častí kontinentálnej pevniny a ostrovov, nehovoriac o náraste počtu prírodných katastrof, úbytku vodných zdrojov a iných, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobia migračnú vlnu možno omnoho väčších rozmerov, než akej tu čelíme dnes. A environmentálni migranti budú smerovať z extrémne horúcich a suchých oblastí severnej Afriky, Blízkeho východu alebo zatopených, zaplavených oblastí južnej a juhovýchodnej Ázie smerom na sever a aj do Európy, ktorá bude následkami klimatických zmien trpieť relatívne menej. Ak hovorím relatívne, myslím tým stav, kedy budeme musieť čeliť novým chorobám, doposiaľ prítomným len v teplejších oblastiach, napríklad ako ochorenia spôsobené vírusom Zika, pestovať iné druhy plodín, ktoré budú lepšie prispôsobené novým klimatickým podmienkam, a omnoho viac šetriť vodou, ktorá bude ďaleko vzácnejšia, než je dnes.
Týmto nechcem na stenu maľovať katastrofické scenáre a nechcem vás ani strašiť, chcela by som len, aby si každý z nás uvedomil vážnosť tohto problému, ktorý bol, žiaľ, príliš dlho bagatelizovaný a zanedbávaný. A práve pre reálne hroziace vážne následky klimatických zmien, ktoré nás už postihujú a budú, žiaľ, postihovať len silnejšie, si treba uvedomiť dve veci.
V prvom rade nemôžeme sa zbaviť zodpovednosti s tým, že zmena klímy je problémom environmentalistov a klimatológov, ktorý je možné vyriešiť súborom nejakých technických opatrení. Áno, je to súčasť riešenia, ale nie, nie je to technický problém. Ide o politický problém, dámy a páni, pretože sa týka budúcnosti nás všetkých, je vecou kolektívnych a nie individuálnych rozhodnutí, vyžaduje široký globálny konsenzus a silnú politickú vôľu. A práve preto jediným možným riešením je dodržiavanie širokej globálnej dohody, akou je práve predkladaný Parížsky dohovor.
Po druhé, treba konať čím skôr, pretože ide o beh na veľmi dlhú trať, keď už si len uvedomíme ten päťdesiatročný cyklus prejavovania sa emisií na klíme. To nech nás však neodrádza, skôr naopak, začnime konať čím skôr.
Máme na stole prelomovú dohodu, ktorá konečne vytvára podmienky na reálne činy v boji proti klimatickej zmene. Ide o odstraňovanie jej príčin, zmierňovanie dopadov a vytváranie mechanizmov pre adaptáciu na nové, zmenené podmienky, teda veľmi komplexné riešenie. Keďže je predovšetkým dohodou politickou, jej kredibilita závisí najmä od rýchleho procesu ratifikácie ako signálu, že ju jednotlivé signatárske štáty berú vážne a sú pripravené napĺňať záväzky z nej vyplývajúce. Nesmieme dopustiť podobné zlyhanie ako v prípade Kjótskeho protokolu, na ktorého ratifikáciu dostatočným počtom štátov sa čakalo neuveriteľných osem rokov, čo ho oslabilo natoľko, že bol už vopred odsúdený na neúspech. V prípade Parížskej dohody si môžeme dovoliť byť optimistickejší, napokon, ako sme už dnes počuli, pred niekoľkými dňami ju ratifikovali Spojené štáty americké a Čína, najvýznamnejší znečisťovatelia, ktorí sa doposiaľ k podobným dohodám odmietli viazať. Ide teda o prelom v histórii.
Bezodkladné konanie v tomto prípade má nielen symbolický, ale i praktický rozmer. Čím skôr Európska únia ratifikuje Parížsky dohovor, tým skôr, ako už povedal pán minister, sa ona i jej členské štáty môžu aktívne podieľať na diskusii o konkrétnych opatreniach na jeho realizáciu tak, aby tieto opatrenia boli čo najmenej bolestivé. A naopak, aby boli príležitosťou stať sa napríklad lídrom v zelených technológiách, v elektromobilite alebo iných formách prechodu na bezuhlíkové hospodárstvo.
Áno, niektoré z opatrení vyplývajúcich z ratifikácie Parížskeho dohovoru možno budú náročné, možno budú aj záťažou pre štátny rozpočet, ako tu bolo naznačené, ale na toto mám dve odpovede.
Po prvé, je na nás, ako využijeme príležitosti investičné, podnikateľské, príležitosti na vytváranie nových pracovných miest, ktoré prechod na bezuhlíkové hospodárstvo vytvorí. Ak budeme šikovní a chopíme sa šance tým správnym spôsobom, môže to mať nakoniec pozitívny dopad pre našu ekonomiku, pre našich občanov aj pre štátny rozpočet.
A po druhé, ak dnes hovoríme o potenciálnych nákladoch, treba si zároveň uvedomiť, že ak neurobíme nič, situácia sa bude len zhoršovať a náklady budú len a len narastať. A jedného dňa ich jednoducho budeme musieť znášať.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, stojíme pred výzvou, ktorá sa týka každého poslanca, každého ministra, nielen ministra životného prostredia, každého občana, ide totiž, nechcem byť prehnane patetická, ale skutočne o budúcnosť nás všetkých. Boj proti klimatickej zmene je bojom, ktorý si nemôžeme dovoliť prehrať. Približne o tri mesiace privediem na svet človeka, pre ktorého si veľmi želám, aby táto planéta bola krásnym a žiteľným miestom pre život aj v čase, keď dovŕši dôchodkový vek, hoci ja tu už nebudem. A jeden z najvýznamnejších krokov, ak nie najvýznamnejší a ak nie jediný, ktorý pre to dnes môžem urobiť, je to, že dnes zahlasujem za ratifikáciu Parížskeho dohovoru Slovenskou republikou. A prosím vás, aby ste v záujme vlastnom i v záujme budúcich generácií rovnako urobili aj vy.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Na vystúpenie pani poslankyne s faktickou poznámkou pán poslanec Sopko, končím možnosť sa prihlásiť.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Áno, mali by sme si naozaj všetci uvedomiť dôležitosť dopadov našich konaní na našu planétu. A tu chcem pripomenúť, že už v našom vzdelávacom systéme na Slovensku prebiehajú už dlhé roky projekty, môžem to potvrdiť ako v minulosti koordinátor environmentálnej výchovy, či je to projekt ekologickej stopy, do ktorej už vyše 800 škôl základných, materských i stredných je zapojených, kde si môžu školy zmerať vlastnú ekologickú stopu, to, koľko vlastne ten daný človek, ak by ste si to chceli vyskúšať, vlastne potrebuje pre prežitie. Len pre porovnanie, priemerný Slovák by, keby všetci obyvatelia tejto planéty mali potrebu spracovania vo svojom živote, tak potrebujeme 2,4 planéty, priemerný Zambijčan polovičku tejto planéty. Máme tu obrovské množstvo metodických materiálov, ktoré sa týkajú aktívnej globálnej výchovy, kde sa tiež hovorí o dôležitosti a dopadov klimatických zmien.
Takže myslím si, že je dôležité o tejto veci nielen hovoriť, prijať určité dohody, ale tiež ich dostávať od tých najmenších k výchove a vzdelávaniu, aby sme sa všetci učili tomu, že táto planéta je tu pre nás a my ju máme užívať v súlade s tým, aby sme mohli naozaj mať budúcnosť.
Ďakujem.

Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú.
Pán minister, chcete zaujať krátke stanovisko? Nech sa páči.

Krátke stanovisko. Ďakujem pekne za slovo.
Tak, ja by som sa chcel poďakovať v prvom rade každému, ktorý vystúpil a povedal svoj názor. Odzneli tu zaujímavé veci, musím povedať, že ja si myslím a cítim z tých vyjadrení, že táto dohoda tú podporu v tomto parlamente nájde. Ja si myslím, že je to významný krok a táto dohoda, aj tu už odznelo aj v rozprave, z tých 196 krajín je jedna veľká vec. To, čo sa dosiahlo v Paríži minulý rok, je veľká vec a to, že Slovensko bude pri tom, to je tiež, ja si myslím, veľká vec.
Musím podotknúť jednu vec, že táto Parížska dohoda je politická deklarácia. V tej dôvodovej správe sme jasne napísali, že vplyvy, ktoré budú, budeme znášať, alebo proste budú pre Slovensko, že aké budú dopady pre Slovensko, budú kvantifikované a konkretizované až pri implementácii právnych predpisov Európskej únie a tých predpisov, na ktorých sa dohodneme. A chcem povedať, že nepredpíše to Európska únia, my sme súčasťou Európskej únie, my pri tom stole chceme sedieť, práve preto som tu teraz s týmto návrhom a práve preto budeme o tom hlasovať.
To, že to išlo tak rýchlo, to jednoducho dala doba. To, že Spojené štáty americké a Čína ratifikovali túto dohodu, to nás postavilo pred inú situáciu. A ja budem rád, keď Slovensko bude štvrtou krajinou v rámci Európskej únie, ktorá túto dohodu ratifikuje a urobíme ako predsedajúca krajina Rady Európy všetko, aby aj na pôde Európskej únie došlo k ratifikácii ešte tridsať dní pred tým, jak v Marakéši zasadne klimatický snem. Práve preto som zvolal na 30. 9. aj mimoriadnu radu ministrov životného prostredia Európskej únie, lebo cítime všetcia, že tá zodpovednosť na našich pleciach je obrovská.
Samozrejme, že to bude mať pre Slovensko určité dopady a budeme mať určité záväzky. Ale to nebudeme mať tie záväzky voči Európskej únii a nebudeme mať tie záväzky voči ostatným krajinám. Tie záväzky, tak jak tu povedal pán Galek, tie záväzky bereme voči, pre naše deti a pre ich deti. To je naša zodpovednosť, a preto sme tu a preto rokujeme dnes o tomto zákone.
Samozrejme, že Slovensko nie je taká krajina, ktorá by išla, čo sa týka environmentálnych nových technológií a nových podnetov, v čele na svete. Sú iné krajiny, ktoré sú, samozrejme, ďaleko, ďaleko pred nami. Ale pani poslankyňa tiež dostala pozvánku, mali sme tu veľkú konferenciu ohľadne, o prechode na zelenú ekonomiku, čo je dlhodobý proces, kde veľmi vzácni a veľkí odborníci z celého sveta sa zhodli na tom, že keď chceme mať udržateľný rozvoj, tak jednoducho nemôžeme ignorovať fakt, že naša planéta má určité mantinely, že proste zdroje, ktoré my používame a vydolujeme, nie sú nekonečné. To znamená, že musíme nájsť nové technológie, také, ktoré jednoducho tieto fakty berú do úvahy.
A tie nové technológie, a už sme aj o tom hovorili na tej konferencii, že je mylný ten pohľad, že to bude prichádzať s tým, že nás to bude stáť nejaké peniaze, že nás to bude stáť to, že jednoducho budeme strácať pracovné miesta. Nie je to pravda. Je to, ja si myslím a som presvedčený, že proste je to mylný pohľad, samozrejme, zjednodušený a jednoduchý pohľad na vec, ale proste každý, kto zodpovedne rozmýšľa a rozmýšľa na udržateľnom rozvoji zodpovedne, tak pohovorí, že inú cestu nemáme. Nie my na Slovensku, ale všeobecne, na celom svete.
To znamená, že ten prechod na tzv. zelenú ekonomiku, na ekonomiku, ktorá tieto aspekty berie do úvahy, jednoducho je nevyhnutný. Inú cestu nemáme, inak by sme museli mať päť-šesť takýchto planét, aby sme tie zdroje, ktoré tu jednoducho potrebujeme na terajší spôsob života, nejakým spôsobom udržali. A táto dohoda, táto Parížska dohoda je jedna taká obrovská dohoda, ktorá vlastne už reflektuje na tieto skutočnosti.
Ešte to by som chcel povedať, že pani poslankyňa tu vymenovala rôzne odvetvia, rôzne veci, ktoré majú dopad na zmenu klímy. Áno, už to pociťujeme aj my, máme problém so suchom, máme problém, tu pán bývalý starosta alebo ešte neviem, či súčasný starosta, bývalý starosta má osobnú skúsenosť so záplavami, obrovskú a to sú všetko dôsledok zmeny klímy. A táto dohoda je práve o tom, aby sme voči tomu nejakým spôsobom čelili. A Slovensko už, samozrejme, robí určité kroky, to znamená, že jak tie protipovodňové opatrenia, zníženie energetickej náročnosti budov, investície do nových technológií, samozrejme, ideme po tej ceste. Ja nehovorím, že by sme nemali ísť rýchlejšie, ale po tej ceste ideme. A táto jednoducho, táto dohoda je veľmi dôležitá, ja si myslím, že na tejto ceste.
A že prečo neodporúčam, aby sme odkladali toto hlasovanie? Je to jednoduché. Jednoducho nič nové k tomu nevieme dodať a druhá vec, že časovo by sme to jednoducho nestihli. Tridsať dní pred Marakéšom by sme mali odovzdať tie certifikačné listiny, to je 7. október, 11. októbra začína ďalšia schôdza parlamentu, ani časovo to nevychádza. Práve preto prichádzame s týmto návrhom v takomto tempe.
Takže ďakujem ešte raz veľmi pekne každému, ktorý k tomu niečo povedal, a ďakujem pekne dopredu tým, ktorí túto dohodu podporia. Ďakujem.

Ďakujem.
Pani spravodajkyňa, chcete zaujať stanovisko? Nie. Ďakujem pekne.
Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

Budeme pokračovať v prerušenej rozprave v prvom čítaní o návrhu poslancov Zemanovej a Klusa na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa vodný zákon (tlač 170).
Včera neukončila svoje vystúpenie ako jediná písomne prihlásená rečníčka do rozpravy navrhovateľka, poslankyňa Anna Zemanová, ktorej, samozrejme, dávam slovo.
A súčasne prosím aj spravodajcu z výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie Petra Pčolinského, aby zaujal miesto určené pre spravodajcov.

[Pokračovanie rozpravy o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Anny Zemanovej a Martina Klusa na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) v znení neskorších predpisov, tlač 170.]

Ďakujem pekne za slovo.
Takže (rečníčka si odkašľala), prepáčte. Takže ďakujem pekne za slovo. Pokračujem v prerušenej rozprave k návrhu zákona o vodách, ktorým sa snažíme zmierniť tvrdosť zákona vo vzťahu k odberateľom, k existujúcim odberateľom podzemných vôd.
Takže pokračujem v časti, v tom, že návrh bude mať pozitívne sociálne vplyvy, a to tým, že sa oslobodia jednotliví odberatelia podzemnej vody pri malých odberateľoch, pri malých odberoch, ale i pre odberateľov, ktorí sú riadne dlhodobo evidovaní odberatelia podzemnej vody z existujúcich studní, oslobodením od platenia finančnej čiastky za zhotovenie záverečnej správy, ktorou sa spočítava množstvo, bilancia vôd vo vodnom kolektore a spracovanie príslušných geologických prác. Čiže sa odstráni tvrdosť zákona a zároveň sa zachová potrebná minimálna miera vykazovania údajov pre hydrogeologické účely.
Ak by nedošlo k zmene súčasného stavu, tak by sa celý rad odberateľov – okrem fyzických osôb, tak aj obcí a miest a poľnohospodárskych podnikov, najmä so živočíšnou výrobou – dostalo do problémov v súvislosti s realizáciou čerpacích skúšok na permanentne využívaných studniach, a to najmä tým, že by muselo dôjsť k odstávke vodných zdrojov pri realizácii týchto čerpacích skúšok, teda ich častí, čo by muselo byť riešené náhradným zásobovaním domácností či prevádzok pitnou vodou.
Predložený návrh taktiež odkladá povinnosť fyzických a právnických osôb uviesť do súladu so zákonom účinným od 15. januára 2015 povolenia a rozhodnutia vydané do 14. januára 2015, a to z pôvodného termínu, ktorý je v zákone teraz stanovený na 30. septembra 2017, s odklonom na 31. decembra 2018. Týmto posunutím lehoty sa dá do súladu aj zákon o vodách so zákonom o geologických prácach, tzv. geologickým zákonom, ktorý definuje, že záverečnú správu s výpočtom zásob ložísk nevyhradených nerastov a záverečnú správu s výpočtom množstiev podzemných vôd a záverečnú správu s výpočtom množstva geotermálnej energie, ktoré neboli schválené ministerstvom podľa predpisov, tak sú povinní vykonať a odovzdať najneskôr do 31. decembra 2018.
Ešte pripomeniem, o čo presne ide. Čiže pri povoľovaní pri tých malých odberateľoch, pri povoľovaní odberu podzemných vôd je orgán štátnej vodnej správy viazaný hladinou podzemnej vody, ktorá umožňuje trvalo udržateľné využívanie vodných zdrojov a riadnu funkciu vodných útvarov. A taktiež je viazané rozhodnutím ministerstva o schválení záverečnej správy s výpočtom množstiev podzemnej vody. Podľa ostatnej novely zákona sa táto povinnosť zaviedla spätne aj na existujúce vodné zdroje bez ohľadu na množstvo odoberanej vody, bez ohľadu na miesto odberu či skutočnosť, že odber je dlhodobo režimovo monitorovaný.
Spätne zavedená povinnosť je veľkou finančnou záťažou pre drobných odberateľov, fyzické i právnické osoby a zároveň je administratívnou záťažou pre komisiu pre výpočet zásob podzemných vôd, pričom získané dáta nijakým spôsobom nebudú mať a nemajú vplyv na zásoby podzemných vôd.
Pri väčších odberateľoch, ktorí odbermi môžu vplývať na celkové zásoby podzemných vôd, sa bude povinnosť vzťahovať iba na prípady, ak by pri obnovení povolenia na odber požadovali väčšie povolené množstvá, ako preukázateľne odoberali za ostatné dva roky pri kontinuálnom odbere podzemných vôd, ktoré boli riadne evidované, boli na nich vykonávané režimové merania a merané certifikovanými vodomermi. A to sa týka buď jedného zdroja, alebo ako súčet odberov jedného odberateľa zo spoločného hydrogeologického kolektora podzemnej vody viacerými odbernými miestami.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem.
Na vystúpenie pani poslankyne ako jediný pán poslanec Klus sa hlási s faktickou poznámkou. Nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem pekne za slovo.
Ja by som sa chcel poďakovať kolegyni Anke Zemanovej, že ma pribrala do tímu v rámci tohto návrhu zákona. Som presvedčený o tom, že Slovenská republika ako jedna z najbohatších krajín na zdroje pitnej vody nevyhnutne potrebuje, aby táto komodita bola istým spôsobom upravená a chránená presne tak, ako sme to navrhli.
A možno to osud tak chcel, že práve po diskusii o parížskej, Parížskom dohovore hovoríme o tom, čo je pre nás momentálne na Slovensku asi najcennejšie. Takže chráňme si, čo máme. A verím, že tak ako bolo naznačené aj v prípade Parížskeho dohovoru, aj v prípade tohto zákona, zahoďme stranícke tričká, tu sa jedná o budúcnosť našej krajiny. Takže verím, že aj kolegovia z koalície tento návrh zákona podporia.
Ďakujem veľmi pekne.