9. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Áno, čestne musím povedať, že druhá kolegyňa navrhovateľka už dopoludnia povedala, že nebude vystupovať, takže mi pripadla úloha opäť v komornom prostredí zhrnúť pomerne obsiahlu diskusiu.
Musím povedať, že napriek takej rozpornosti bolo pozoruhodné, že sa v tomto parlamente venovalo zákonu, neveľkému zákonu, týkajúceho sa školstva, šesť a pol hodiny. To je niečo neuveriteľné, pretože, žiaľ, školstvo ani v spoločnosti a mám taký pocit, že ani v tomto parlamente nie je na tej úrovni vážnosti a dôležitosti, ako si ako deklarovaná cesta k budúcnosti našej krajiny zasluhuje. Lebo pokiaľ ide o tie sľuby, že budeme budovať spoločnosť informačnú, že budeme to a onô a len v tom je naša nádej, lebo nemáme suroviny a musíme podporovať talentovaných ľudí, lebo v tom je naša budúcnosť, realita celkom taká nie je.
Samozrejme, tá debata bola dlhá trochu i preto - a v tom je taká rozpornosť tejto mojej pochvaly a radosti -, že keby sme očistili tú debatu o všetko to, čo s meritom novely nesúviselo jednej ani druhej, bolo by toho oveľa menej. Ako som už opakovane povedal, aj iní kolegovia, veľmi veľa času sa venovalo problematike odvolávania zlyhávajúcich riaditeľov. Samozrejme, my nehovoríme v tejto novele nič o tejto problematike, a ak samozrejme, a to som ochotný sa podieľať na sformovaní nejakého riešenia tohto problému, ktorý ale nie je problémom tejto témy, hoci sa mu venovali iste zrátane desiatky minút v rozprave, tak samozrejme, že je možné s tým niečo urobiť. Ale ako som onehdá hovoril, že ak upravíme rokovací poriadok o to, že bude jasne určené, že aj keď sa nejde hlasovať, tak je povinná elektronická prezentácia a v nej väčšina prítomných, tak je problém vyriešený a je to napísané v zákone. I v prípade potreby odvolania zlyhávajúceho školského riaditeľa je teda dobre vytvoriť mechanizmus a kolega Dostál upozornil, že ten mechanizmus v zásade aj existuje, ale kolega Chudík hovoril dlho o probléme akejsi škole v jeho oblasti, kde s týmto problém bol. Takže prosím, nech kolega Chudík alebo ktokoľvek iný predloží novelu zákona, ktorá ošetrí túto otázku, a je pravdepodobné, že ju, ak bude zmysluplná, podporíme, ako som podporil od začiatku tohto volebného obdobia nejeden návrh vládnej koalície k rôznym veciam.
Takže tento spôsob odchádzania do iných vôd, samozrejme, spotrebúval čas a ja si teraz dovolím využívať svoj čas na to, aby som na to upozornil.
Môj ctený kolega Petrák, ktorý je predstaviteľom tých, ktorí diskutujú v zásade pokojne na úrovni a k veci, ma prekvapil takým avantgardným návrhom, že by rodičia, ktorí chcú mať svoje deti na nejakom type stredných škôl, ktoré si, ktosi múdrejší, ktorý vie, čo je dobré pre budúcnosť, nepraje odporovať, že by si to štúdium mohli platiť. No to má len ten háčik, že ak je v tejto spoločnosti jasná dohoda, dohoda zákonná, že desať rokov vzdelávacieho procesu hradíme solidárne z daní všetkých daňových poplatníkov, tak začať hovoriť o stredoškolskom štúdium ako o niečom, čo si majú rodičia platiť, je proti zákonom, proti čomukoľvek, čo v tejto krajine platí. Kedy by toto mohol napríklad kolega Petrák uplatniť, by bolo o stupeň vyššie. Tento veľkolepý nápad by mohol mať v prípade vysokoškolského štúdia, pretože to nie je pokryté všeobecnou dohodou, že všetci daňoví poplatníci platia všetkým mladým ľuďom vysokoškolské vzdelávanie.
Z podstaty veci vieme, že hoci dane platia všetci platcovia daní, štúdium na vysokej škole dostáva, a poviem to zhruba, 50 % tej populačnej skupiny daného veku, ktorá by mohla študovať na vysokej škole. Ergo tam už nie je záväzok spoločnosti každému jednému poskytnúť vysokoškolské vzdelávanie bezplatne. No to ale ešte nikoho nenapadlo. A viem si predstaviť, že keby sme napríklad zaviedli ako návrh alebo položili na stôl návrh, že Slovensko povedzme potrebuje 50 politológov ročne a študuje politológiu 500, takže by sa 50 najlepším na najlepšej škole hradilo štúdium a 450 by si ho zaplatili. To som zvedavý, čo by od kolegu Petráka alebo aj od iných ctených kolegov z koalície zaznelo na tento návrh. Lebo tam nie je žiadna zákonná povinnosť skladať sa na štúdium 51. až 500. politológovi. Rozhodne niet takej zákonnej povinnosti.
Takže v tomto zmysle sú tie niektoré návrhy, ktoré zazneli v rozprave k základnému a strednému školstvu, lebo o tom sú naše novely, prekvapivé, ale trošku na nesprávnom mieste.
Samozrejme, zaznievali tu aj iné veci o liberalizme alebo neliberalizme a o tom, či je školstvo trh. Viete, zhodou okolností, pokiaľ ide o to rozhodovanie, keď sa tak často hovorí o úradoch práce ako o výsledku vzdelávania mladej generácie, tak musím povedať, že som bol s kolegami zo SMER-u, som to dnes spomínal pani poslankyni Nachtmannovej, aj kolega Goga bol prítomný, na jednom výjazdnom podujatí na východnom Slovensku ešte v minulom volebnom období. A tam sme navštívili strednú vzdelávaciu inštitúciu, ktorá trpela nedostatkom študentov. Pán riaditeľ nám z okna ukázal protiľahlé gymnázium, o ktorom, verím tomu, nie klamúc povedal poslancom Národnej rady, že na to gymnáziu sú prijímaní absolventi základnej školy, ktorí majú trojky a štyrky, oni ho s trojkami a štyrkami po biede absolvujú a potom idú študovať na vysokú školu. To všetko za peniaze daňových poplatníkov.
A tak sa v duchu pýtam, keď sa tu dozvedám od kolegu Blanára, že ako je dôležité, aby tie župy, ktoré obhospodarujú stredné školy a stredné vzdelávanie, aby mali tú právomoc riadiť sa požiadavkami trhu. Je reálne, aby takéto gymnázium existovalo? Čo urobila župa pre michalovské gymnázium, ktoré funguje na tejto báze? Zrejme nič. Hoci tú právomoc, ako tvrdí, má a potrebuje.
Takže zažili sme tu najrôznejšie úvahy o tom, čo ešte všetko iného je problémom, ale čo nie je meritom týchto noviel. Pani poslankyňa Nachtmannová, moja ctená kolegyňa, pedagogička z Ekonomickej univerzity, napríklad hovorila o tom, že bolo neprípustné Dostálovo prirovnanie samosprávy vysokých škôl a škôl tých, o ktorých hovoríme. Ale, samozrejme, nikto to neporovnáva mechanisticky, ale samosprávnosť je spoločný menovateľ týchto dvoch škôl, či ide o Materskú školu na Kuzmányho ulici v Bratislave, kde som náhodou v školskej rade, alebo Univerzitu Komenského, kde som náhodou bol osem rokov prorektor. To znamená, že tá samosprávnosť je porovnateľnou bázou. A ešte raz hovorím, nikoho nenapadlo povedať, že predsa tie vysoké školy v zásade financujú občania cez dane, ergo štát, ako sa s obľubou hovorí, a preto prečo by si mali tie akademické senáty zložené z pedagógov, teda profesorov, prednostov a trochu študentov, vôbec voliť nejakého rektora a prečo by nemalo právo ho byť vetovať a prečo by nemalo byť právo ustanoviť rektora podľa nášho vkusu. Pani poslankyňa Nachtmannová povedala, ale to sa nedá porovnávať. Dá sa to porovnávať. Dá sa to porovnávať. Po novembrovej revolúcii sa vrátili na univerzity senáty, ktoré rozohnali komunisti po Víťaznom februári. A tie senáty prevzali samosprávnosť univerzít.
Viete, keby sme na to mali hľadieť tak, ako som sa tu dopočul, že ako musia tie župy napríklad riešiť to, že či tie školy majú mať toľko prvých tried a tejto ju nedáme, no, poviem vám to takto. Máme zhruba 30 univerzít. Podotýkam, že Slovinsko, ktoré má polovičku obyvateľov, má, myslím, 4. My by sme mali mať podľa Slovinska 8. My ich máme vyše 30. Treba tiež povedať, že nie jedna, nie desať z nich sa i vo veľmi mäkkých svetových rankingoch potácajú medzi 3 000. a 5 000. miestom na svete.
No, keby to malo tak fungovať per analogiam, teda tak ako hovoríme, že župa má rozhodovať, koľko tam prijmeme do prvej a či tam tú prvú triedu povolíme, tak existujú nepochybne univerzity, kde by minister školstva mohol škrtom pera tú univerzitu zrušiť a povedať, že pripravuje ľudí pre úrad práce. To znamená, týmto len chcem povedať, že analógia v takom tom práve toho, kto dáva peniaze, rozhodovať o tom, či to bude, alebo nebude, je presne rovnaká medzi univerzitou a medzi materskou školou.
Všeobecne sa, samozrejme, debata niesla vo veľmi slušnom a dobrom tóne, čo je radostné. Musím ale povedať, že ako dlhoročný člen výboru pre školstvo, vzdelanie, mládež a šport ku cti poslancov v týchto výboroch, či to bolo v mojom prvom volebnom období, pred už pomaly 18 rokmi, až dodnes, keď už som v zahraničnom výbore, tam aj rozpravy vo výbore, či už sme vládli, alebo sme boli v opozícii, boli korektné, slušné a nepochybne vedené snahou argumentovať a nie akýmsi spôsobom znevažovať. A preto oceňujem i vystúpenie kolegu Blanára, s ktorým nesúhlasím hlboko v mnohých bodoch, i kolegu Petráka, s ktorým niekedy aj súhlasím, že nesiahajú k argumentom úrovne kolegyne Vaľovej, ktorá stihla ako prvé vo svojom vystúpení povedať, že tí, ktorí to predkladajú, zrejme nemajú nijaké poňatia z komunálnej politiky. No iste nie je povinnosťou pani poslankyne Vaľovej poznať moje curriculum vitae. Ale zároveň ja som zas taký snaživý, že viem, že ona okrem toho, že je iste kvalifikovanou vešticou, je zároveň tiež primátorkou. A nespochybnil by som jej schopnosť vhľadu v problém.
Ku cti, musím povedať, predkladateľov, že s jedinou výnimkou všetci sme v komunálnej politike. Kolega Dostál je poslancom župy, mesta, Starého Mesta i parlamentu. Ja som bol vicestarosta Starého Mesta s portfóliom školstvo. A som tretíkrát poslancom Starého Mesta. Bol som poslancom bratislavského mestského parlamentu. A kolegyňa Remišová je našou kolegyňou v zastupiteľstve.
To znamená, než kolegyňa Vaľová úplne od veci začne kádrovať, aký šajnu nemajúci ľudia tu predkladajú novely zákona, mohla by venovať trochu času na preverenie dôveryhodnosti a pravdivosti takýchto vystúpení. Ale, prosím, je to pre ňu takmer charakteristické a ďalej sa tomu venovať nebudem.
To znamená, že nemusíte s nami súhlasiť. Môžte sa domnievať, že bude lepšie, keď bude právo veta a rady školy budú zbavené i tej poslednej závažnej právomoci, ktorú mali. Lebo na druhej strane tu tvrdíte, že, však teda nech, keď už chcú, tak nech kontrolujú všetko. Nie. Rady školy zložené z rodičov, ktorí sú možno hudobní pedagógovia alebo sú podnikatelia v oblasti, ja neviem, dopravy, nie sú kvalifikovaní riešiť ekonomiku materskej či základnej, či gymnaziálnej školy. Sú tam na iné veci. Sú tam na to, aby zastupovali hlas svojich spolurodičov, ktorí vedia, ako je škola riadená, ako sa tam učí, ako vyzerajú triedni učitelia, ako riaditeľ formuje a smeruje školu. Na to sú. A dá sa povedať, vyústením ich pozorovateľskej misie, lebo oni sú tam fakt pozorovatelia, je to, že sa pokúsia zvoliť dobrého riaditeľa pre svoje deti.
Zaznievalo tu opakovane, ako ľahko je, by som povedal, sformovať si takú radu školy, aká sa riaditeľovi (zlému) hodí. Neviem si predstaviť, ako by moju manželku, ktorá chodila na rodičovské združenie častejšie ako ja, pri voľbe zástupcu triedy z rodičovského zástupcu triedy niekto nejako sformoval. Som v radách škôl dvoch škôl v Starom Meste a starosta Števčík nie je z môjho košiara, som teda jeho opozícia. Neviem si predstaviť, ako by mňa presvedčil, aby som ja odovzdal svoj hlas niekomu, kto sa mu má hodiť. Naopak, je to tiež možné alebo nemožné, ale apriórne podsunúť jedenásťčlennej štruktúre, že je ľahko ju zmanipulovať, sa mi zdá divné. To je, jak keby som to voličom podsúval.
Takže nemyslím si, že je bezpodmienečne ľahko zmanipulovať rodičov v rade školy. Či sa dá zmanipulovať teta kuchárka, ktorá tam tiež môže byť, neviem, nechcem súdiť, ale hlasuje sa tajne. To znamená, že nezdá sa mi to tak celkom jednoduché, ako to bolo podávané, že sa rady škôl formujú k vôli riaditeľov. Keby to tak nakoniec bolo, tak potom nepotrebujeme novelu, ktorou ste zobrali tým radám škôl tú právomoc. Ja si tiež nemyslím, že väčšina riaditeľov má nad sebou Damoklov meč odvolávania, ale ešte raz hovorím, ak ich budete potrebovať odvolať, tak to dajte do zákona a nevkladajte to nejak do nesplnenej povinnosti tejto novely.
No, na záver chcem teda povedať toľko, že myslím si, že kvótu súhlasných hlasovaní koalície k opozičným návrhom sme si na nejaký ten rok vybrali, teda zhodou okolností paradoxne ja. Ale napriek tomu som pevne presvedčený, že nebrať alebo späť vrátiť rade škôl jej rozhodujúcu a nosnú právomoc nie je ohrozením fungovania školstva a skutočne prípad zlých riaditeľov treba riešiť právomocou jasného a evidentne zákonne podmurovaného odvolávania zlyhávajúceho človeka. Ale apriórne podozrievanie rady školy, že vybere k poškodeniu svojich dietok a svojho pracovného prostredia za učiteľov zlého riaditeľa, aby poškodzoval župana, aby poškodzoval primátora, aby poškodzoval neviem koho, sa mi celkom nezdá.
A domnievam sa, že ak som hovoril opakovane o tom, že tí, ktorí sedia v tej rade školy, nemajú kvalifikáciu riadiť školu od hromozvodu až po kotolňu a rozhodovať koľko plynu sa má spotrebovať, ale mali by mať presne tú pozorovateľsko-voličskú misiu a vedieť, kto bol dobrý a kto si zaslúži pokračovanie volebného fungovania, teda ďalšieho obdobia, a kto nie. Ak si myslíme, že tí rodičia nie sú schopní, tak opäť, žiaľbohu, musím povedať, že v tom prípade túto schopnosť, lebo to sú angažovaní rodičia, nie tí, čo nechodia na rodičovské, ako hovoril kolega Blanár, lebo i takí, samozrejme, sú, to je pravda, ale tí, ktorých si iní rodičia zvolia za svojich zástupcov, si zvolia tých dobrých spomedzi seba. A tak si myslím, že ak upierame radám škôl zodpovednosť za dobré, alebo právo na rozhodnutie, tak by sme mali hádam zrušiť aj demokraciu ako takú, lebo ktohovie, čo tí voliči všelijako sformovaní a kúpení zvolia.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Pokračujeme teraz v prerušenej rozprave v prvom čítaní o návrhu poslancov Blahovej a Dostála na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine (tlač 216).
Prosím teraz pani poslankyňu Blahovú, aby zaujala miesto určené pre navrhovateľov, a pána poslanca Alojza Baránika, aby zaujal miesto určené pre spravodajcov.
Do rozpravy ústne sú prihlásení dvaja. Dávam teraz slovo pánovi poslancovi Borisovi Kollárovi. Ten tu nie je. Stráca poradie. A je tu. Pán poslanec, chcete teraz vystúpiť alebo až po pani navrhovateľke? (Reakcia poslanca.) Dobre.
Nech sa páči, máte slovo.

(Pokračovanie rokovania o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Natálie Blahovej a Ondreja Dostála na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tlač 216.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, dovoľte, aby som vás zoznámila s aplikačnou praxou jedného nepatrného ustanovenia v zákone o rodine, § 52 ods. 1 písm. f) hovorí: "Pestúnska starostlivosť zaniká rozvodom manželov, ktorým bolo maloleté dieťa zverené do spoločnej pestúnskej starostlivosti." K tomuto ustanoveniu zákon nič viac nedodáva. Pestúnska starostlivosť zaniká rozvodom. To, že sa v takomto prípade jedná hlavne o deti a o to, akým spôsobom má ďalej konať súd, to zákon žiadnym spôsobom nevymedzuje. Rozvodom jednoducho ruší pestúnstvo.
Tvorcovia zákona zrejme nepredpokladali, že táto právna úprava môže viesť k priamemu ohrozeniu maloletých detí. Deti sa ocitajú v absolútnom právnom vákuu. Aby sme mohli preskúmať účinnosť takéhoto znenia zákona, musíme jeho aplikáciu v teoretickej rovine priviesť ad absurdum.
Teda predstavme si manželský pár v rozvodovom konaní, sú pestúnskymi rodičmi, podajú návrh na rozvod manželstva. Väčšina rodičov predpokladá, že v konaní sa bude s ich deťmi zaobchádzať analogicky ako s biologickými deťmi rozvádzajúcich sa rodičov, a teda že dieťa bude po ich dohode alebo nariadením súdu zverené jednému z rodičov. Pri troche šťastia sa uprostred konania dozvedia, že po vynesení rozsudku o rozvode manželstva bude automaticky zrušená pestúnska starostlivosť. V tomto prípade funguje automatizmus vyplývajúci zo zákona. Vo chvíli, keď je rozvedené manželstvo, obaja rodičia prestávajú byť pestúnski rodičia dieťaťa. No nikto za dieťa nepreberá žiadnu zodpovednosť.
Ak hovoríme naozaj v rovine ad absurdum, rodičia tohto dieťaťa by ho mohli v momente rozvodu vyhodiť na ulicu. A ničím by sa voči platnému zákonu neprevinili, lebo prestali byť za neho po právnej stránke zodpovední. Zákon nehovorí o tom, akým spôsobom sa má ohľadne starostlivosti o dieťa postupovať ďalej. Pestúnskemu rodičovi rozvod automaticky ruší všetky jeho práva aj povinnosti voči dieťaťu. Ruší mu automaticky aj sociálne zábezpeky súvisiace so starostlivosťou o dieťa. Ak si myslíte, že dieťa by malo automaticky putovať do detského domova, myslíte si zle. Pretože posledné rozhodnutie súdu hovorí o tom, že je zverené manželom do pestúnskej starostlivosti. Ďalšie rozhodnutie hovorí o tom, že manželstvo bolo rozvedené, a teda zanikla pestúnska starostlivosť, ale o ústavnej starostlivosti je tiež potrebné súdne konanie, ktoré doposiaľ nezačalo, a teda nie je o ňom žiadne rozhodnutie.
V našom právnom systéme odrazu existuje dieťa, ktoré nepatrí k nikomu, je nikoho a nikto za neho nenesie žiadnu zodpovednosť. A to je neprípustné. Dieťa bez akejkoľvek právnej ochrany je nonsens a vážny prehrešok nielen voči našim zákonom, ústave, ale aj voči medzinárodným dohovorom.
A teraz sa pozrime na reálne situácie. Osobne som bola konfrontovaná s tromi prípadmi, kedy rozvod manželov pestúnov ohrozoval neistým právnym stavom práva a záujmy maloletých detí. O celkovej početnosti výskytu takýchto prípadov sa môžeme len domnievať, pretože ministerstvo spravodlivosti a ani ministerstvo práce nedisponuje presnými a takýmito podrobnými údajmi o tom, prečo bola pestúnska starostlivosť ukončená. Majú len celkové čísla. Za rok 2015 ukončilo pestúnsku starostlivosť 216 detí. Ako príklad môžem teda uvádzať len tie prípady, s ktorými som sa v praxi stretla.
Hovorme teda o pani Zdenke. Návrh na rozvod manželstva podala v júni. Zároveň s ním podala aj návrh na zverenie dvoch detí do pestúnskej starostlivosti. Súd však tento návrh zamietol s odôvodnením, že Zdenka ho musí podať až po ukončení rozvodového konania. Dovtedy sa o deťoch konať nebude. Rozhodnutie o rozvode manželstva padlo v septembri. Zdenka ihneď podala návrh na zverenie detí do svojej pestúnskej starostlivosti. V tomto medzičase boli deti nikoho. Okresný súd v Martine odoslal spis na Okresný súd v Trenčíne. Okresný súd v Trenčíne svoju pôsobnosť neprijal. Ak sa okresné súdy sporia o svoju pôsobnosť, musí rozhodnúť krajský súd o tom, na ktorom okresnom súde sa bude vec prejednávať. Krajský súd rozhodol o tom, že vec sa má riešiť v Martine na tom Okresnom súde, kde matka pôvodne návrh podávala. Okresný súd teda začal hľadať biologických rodičov dieťaťa, aby zistil, či so zverením detí do pestúnskej starostlivosti súhlasia a či sa ich životné podmienky zmenili, alebo napravili. Pritom kolízny opatrovník dieťaťa má mať raz za pol roka čerstvé informácie o stave biologickej rodiny, ktoré získa prešetrením situácie. Raz za pol roka má povinnosť ich hlásiť súdu. Z tohto vyjadrenia mohol súd čerpať, no z neznámych dôvodov komplikovaným spôsobom hľadal biologickú rodinu detí a predvolal ju ku konaniu o zverení detí do pestúnskej starostlivosti. Do tej pestúnskej starostlivosti, kde deti odmalička vyrastali.
Celý proces trval šesť mesiacov. Deti boli po celý tento čas v starostlivosti bývalej pestúnky v jej domácnosti. O deti sa nikto nezaujímal, rodinu nekontaktoval ani nenavštívil kolízny opatrovník, ani nikto zo súdu sa nezaujímal o to, čo sa s deťmi po ukončení pestúnskej starostlivosti stalo.
Pestúnke tiež boli zrušené dávky na deti, teda opakovaný príspevok dieťaťa v náhradnej rodinnej starostlivosti aj opakovaný príspevok pestúnovi. Rovnako boli rozhodnutím odňaté aj rodinné prídavky. Prirodzene, že nemala právo ani na výživné od bývalého manžela. Po šiestich mesiacoch bolo rozhodnuté o zverení detí do pestúnskej starostlivosti pani Zdenky. Čiže deti boli konečne rozsudkom zverené človeku, ktorému odmalička hovorili mama.
Hovorme o druhom prípade, o pani Katke. Pani Katka dávala návrh na rozvod manželstva v januári. V pestúnskej starostlivosti mali manželia dve deti. Rovnako ako v prípade pani Zdenky, aj pani Katka podala návrh na zverenie detí do pestúnstva zároveň s návrhom o rozvod a rovnako ako v predošlom prípade bol tento návrh zamietnutý, nakoľko bolo treba čakať až do právoplatného rozhodnutia o rozvode. V marci bolo manželstvo rozvedené. Pani Katka teda opäť podala návrh na zverenie dvoch detí do pestúnskej starostlivosti. Súd opäť začal hľadať biologických rodičov detí. Prvé z detí bolo zverené do pestúnstva pani Katke asi po mesiaci od podania návrhu, druhé dieťa bolo zverené do pestúnstva o tri mesiace. Rovnako ako v predošlom prípade sa ani kolízny opatrovník, ani súd nezaujímal o to, čo sa stalo s deťmi vo chvíli, keď bola zrušená pestúnska starostlivosť, kde sa nachádzajú, kto sa o ne stará, či sú v poriadku. Ani jeden zo súdov nevydal predbežné opatrenie, aby aspoň takto sanoval právnu neistotu, v ktorej sa deti nachádzali.
V treťom prípade ide o pestúnsku rodinu pána Ľubomíra. Návrh na rozvod manželstva podával pred tromi mesiacmi. Pojednávanie zatiaľ nebolo vytýčené. Pán Ľubomír navštívil úrad práce, sociálnych vecí a rodiny a vyhľadal kolízneho opatrovníka detí. Pýtal sa, aké kroky má podniknúť, keďže sa s manželkou dohodli, že tri ich deti, ktoré majú v pestúnskej starostlivosti, chcú zostať u pána Ľubomíra. Informoval sa o tom, či môže teraz podať návrh na zverenie detí do pestúnskej starostlivosti. Sociálna pracovníčka toto odmietla. Odôvodnila to tým, že keď bude pestúnska starostlivosť zrušená rozvodom, pestúni si už nemôžu podať návrh na zverenie do pestúnstva, ale iba návrh na zverenie do náhradnej osobnej starostlivosti. Povedala, že ho teda nemôže zaradiť ani do prípravy a ani do zoznamu žiadateľov.
Pán Ľubomír na svojom návrhu trval, keďže pri troch dospievajúcich deťoch, keď bude vyživovacie bremeno len na ňom, by bol nerád prišiel o pestúnsky príspevok 175 euro. Sociálna pracovníčka mu povedala, že mu v tejto veci pomôcť nevie. Pán Ľubomír teraz čaká, kým začne presne ten istý cyklus ako v prípade pestúnok pani Katky a pani Zdenky, len s tým rozdielom, že kolízna opatrovníčka zrejme bude na súde trvať na tom, aby boli tri dospievajúce deti zverené pánu Ľubomírovi do náhradnej osobnej starostlivosti, teraz už nie ani do pestúnskej starostlivosti.
Pán Ľubomír je zo situácie nervózny, rád by vopred konal, aby sa vyhol právnej neistote, no nemá ako. Pán Ľubomír čaká aj na vaše rozhodnutie, vážené kolegyne, vážení kolegovia, schválením tejto zmeny sa totiž stane to, že súd, ktorý rozvádza manželov pestúnov alebo náhradných rodičov, priamo v rozhodnutí určí, ktorému z bývalých manželov ponechá dieťa v náhradnej osobnej starostlivosti alebo v pestúnskej starostlivosti a druhému z manželov náhradnú osobnú starostlivosť alebo pestúnstvo zruší.
Ďakujem veľmi pekne za vašu pozornosť a verím a dúfam, že na témach, ktoré nás spájajú, nebudeme viesť politické boje. Je to, je to téma v prospech detí. Jedná sa o malú, ale dôležitú zmenu.
Srdečná vďaka za vašu podporu.