9. schôdza

Ďakujem za slovo. Ja mám, vážený predsedajúci, vážení ministri, vážené kolegyne a kolegovia, ja mám svoju rozpravu určenú k odpovedi na interpeláciu 45 na pána ministra práce, sociálnych vecí a rodiny. Chcela som, aby ma počúval, ale možno ma počúva.
Pán minister práce, sociálnych vecí a rodiny k oblasti financovania sociálnych služieb zo strany vyšších územných celkov mi v odpovedi skonštatoval, že zákon o sociálnych službách nediskriminuje neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, keďže výška príspevkov neverejným poskytovateľom sociálnych služieb sa odvíja od priemernej výšky výdavkov v zariadeniach zriadených vyšším územným celkom.
Nie je to tak. Pán minister, musíte predsa vedieť, že samospráva si objednáva služby u neverejných poskytovateľov na určitý počet klientov, ktorých si ona sama určí. Pri zariadeniach, ktoré však samospráva zriaďuje ako svoje rozpočtové organizácie, tieto sú financované na základe odhlasovaného rozpočtu.
Evidentne sa nevieme pochopiť. Problém bude asi v zadefinovaní si cieľa, ktorý chceme dosiahnuť, a tým by malo byť vytvoriť spravodlivé prostredie vo verejných službách, ktoré je financované z verejných zdrojov. Teda prostredie, v ktorom si klient vyberie slobodne kvalitné sociálne služby, na ktoré bude samospráva rovnako prispievať ako na svoje vlastné zariadenia.
Aby sme dosiahli tento výsledok, museli by sme mať vždy na pamäti zachovanie princípu solidarity, princípu subsidiarity a spravodlivého rozdeľovania verejných zdrojov. A aby sa to stalo, je nutné aj podľa predstaviteľov Platformy za spravodlivé financovanie sociálnych služieb definovať verejnú prospešnosť, všeobecnú prospešnosť v poskytovaní verejných služieb, znamená to zaviesť štandardy poskytovaných verejných služieb obyvateľstvu, ktoré majú charakter verejnoprospešných služieb v oblasti sociálnych služieb, ale to sa týka aj školstva, zdravotníctva, vedy, výskumu a kultúry. Jednoducho služieb vo verejnom záujme.
A na základe týchto štandardov nám musí ísť o klienta, o dostupnosť služby a o efektívnosť vynaložených finančných prostriedkov z verejných zdrojov. Teda o kvalitu a konkurenciu poskytovanej služby, nie o to, kto je poskytovateľ: verejný, neverejný, štátny, neštátny, cirkevný, súkromný. A preto je naozaj nutné zrovnoprávniť financovanie poskytovateľov z verejných služieb z verejného a súkromného sektora na základe ukazovateľov kvality a rozsahu poskytovanej služby a tak vytvoriť nediskriminačné prostredie dopytu a ponuky verejnej služby.
Ako príklad možno uviesť zákon o vysokých školách, podľa ktorého je dôležitý obsah a rozsah činnosti, nie zakladateľ vysokej školy. Takto by mal fungovať spravodlivý sociálny štát, klient by si slobodne vybral poskytovateľa služby a štát alebo samospráva by mu na túto službu mala rovnako prispievať, ako by to bolo v prípade, keby bol v zariadení sociálnej služby zriadenom samosprávou.
Zdôrazňujem, v súčasnosti nastavené pravidlá zakladania a financovania subjektov poskytujúcich verejné služby neuznávajú rovnaké práva štátnym, samosprávnym, cirkevným a súkromným zariadeniam.
Ďalej chcem reagovať, pán minister, na vaše zdesenie nad tým, ako ste to napísali v odpovedi, že predstavitelia platformy za rovnoprávne financovanie hovoria o hospodárskej súťaži. Dovolím si vám pripomenúť, že oznámenie Komisie č. 2012/C 8/02 o použití pravidiel EÚ v oblasti štátnej podpory na vyrovnávaciu platbu za poskytnutie služieb hospodárskeho záujmu jasne hovorí o tom, že sociálne služby sú služby všeobecného hospodárskeho záujmu. Mimo hospodárskeho priestoru je vyčlenená len sociálnoprávna ochrana detí, ktorá je aj u nás úplne bezplatná. Službou všeobecného hospodárskeho záujmu je každá ekonomická činnosť, ktorá spadá pod rámec verejných služieb. To znamená, že je to taký záväzok poskytovateľa sociálnych služieb, ktorý ho prijal vo verejnom záujme a ktorý by ho inak pre jeho ekonomické nevýhody neprijal.
Z toho dôvodu je zavedený inštitút tzv. vyrovnávacej platby. Vyrovnávacia platba slúži ako kompenzácia poskytovateľa sociálnych služieb, to znamená, že je to celková výška prostriedkov z verejných rozpočtov, ktoré sociálne služby potrebujú k zabezpečeniu dostupnosti poskytovaných služieb pre svojich občanov. Je to v podstate vykrytie straty z hospodárskej činnosti organizácie poskytujúcej verejnú službu.
Môžem vás uistiť, že neverejní poskytovatelia neberú svoje poskytovanie sociálnych služieb ako službu podnikateľov s účelom za vytváraním zisku, ako píšete vo svojej odpovedi. Nuž čo ja viem, tak v zmluvách, ktoré uzatvárajú neverejní poskytovatelia so samosprávami, sa títo poskytovatelia zaväzujú, že ak chcú získať príspevok z verejných zdrojov, nemôžu pri poskytovaní sociálnej služby vytvárať zisk. To je fakt, o tom nemusíme ďalej debatovať.
A nakoniec mám otázku, a dovolím si teda požiadať o doplnenie mojej interpelácie, v písomných i ústnych prejavoch vo vzťahu k veľkej novele zákona č. 448/2008 o sociálnych službách hovoríte opakovane o zavedení mechanizmu financovania sociálnej starostlivosti podľa stupňa odkázanosti. Mimovládne organizácie alebo neverejní poskytovatelia to nepovažujú za dostatočné. Vidíte víziu v zavedení príspevku na starostlivosti podľa stupňa odkázanosti, aj keby to muselo byť rozplánované na dlhší čas a príspevok by sa zvyšoval postupne každý rok? Budete s nimi o tom rokovať?
To je všetko. Budem vďačná za odpoveď pánovi ministrovi, za doplnenie odpovede.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, mám tu reakciu na odpoveď, ktorú mi poslal pán minister vnútra Robert Kaliňák, a týka sa problémov občanov v obci Dvorianky.
Obec Dvorianky je na východe Slovenska v okrese Trebišov a táto obec má veľké problémy, konkrétne teda obyvatelia v tejto obci majú veľké problémy s tým, že im cez obec... (Ruch v sále.)
Môžem poprosiť tichšie trošku.
Že im cez obec jazdia kamióny s hmotnosťou nad 12 ton nadmernou rýchlosťou a spôsobuje to nielen vibrácie, ale následne praskanie objektov v tejto obci a nevedia nijako presvedčiť orgány štátnej moci, aby im pomohli. Oslovovali už aj ministerstvo dopravy, oslovovali aj ministerstvo vnútra, aby zaviedlo a nainštalovalo v tejto obci stacionárne radary, ktoré by kontrolovali dodržiavanie rýchlosti v tejto obci.
Odpoveď pána ministra bola: "V prípade zavedenia automatizovaného dohľadu v cestnej premávke inštitút objektívnej zodpovednosti bude Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky presadzovať umiestnenie technických prostriedkov aj v tejto obci."
Tak ja sa pýtam, v prípade zavedenia, veď práve ministerstvo vnútra má o tom rozhodnúť.
Dovolím si ilustratívne vám ukázať, ako vyzerá komunikácia v tejto obci (rečník zobral do rúk názorný materiál, ukazujúc ho plénu) po tom, ako bola prekvalifikovaná na cestu 1. triedy. A ako sami vidíte, na tejto ceste nie je možné ani zastaviť policajnému autu, ktoré by meralo rýchlosť, a ani odstaviť vodiča, ktorý ide nepovolenou rýchlosťou, lebo nie je kde. Cesta bez krajnice, hneď vedľa cesty sú trávnaté plochy a ešte je to aj v spáde. A to, čo tam vidíte, tie odbočovacie pruhy, to sú vlastne len cestičky k jednotlivým bránam rodinných domov. Takto je to cez celú obec a približne ďalších 300 metrov za a pred obcou. To vám pripájam ešte aj obrázky tzv. spomaľovacích ostrovčekov, ktoré ale nikoho nespomaľujú, a prax je taká, že kamióny to napríklad v noci strihnú vľavo a žiaden ostrovček neakceptujú.
Som rád, že tu je aj pán minister dopravy, lebo aj na toho a ešte na vášho predchodcu sme dávali interpeláciu v zmysle tom, že Slovenská správa ciest, ktorá mala opraviť tieto spomaľovacie ostrovčeky, zdá sa, že vcelku ignoruje termíny, ktoré záväzne má rešpektovať, ale to neskôr, lebo dnes sme tu vo veci interpelácie na ministra vnútra.
Takže moja požiadavka opätovne na pána Kaliňáka je: Zriaďte, prosím, konečne tie stacionárne radary, pretože podľa nás sú jediným riešením, ako v skutočnosti kontrolovať nedodržiavanie rýchlosti.
A doplním to len samotným vyjadrením Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Košiciach, ktoré citujem: "V obci Dvorianky vzhľadom na chýbajúcu krajnicu a chýbajúce vhodné plochy na zastavenie vozidiel je možné vykonávať meranie rýchlosti len v obmedzenom rozsahu. Kontrola rýchlosti sa vykonáva denne. Vzhľadom na nízku rizikovosť úseku, dlhodobo v obci Dvorianky na hlavnej ulici sme nezaznamenali dopravné nehody. Dohľad nad cestnou premávkou sa na meranie rýchlosti vykoná v rozsahu primeranom dopravno-bezpečnostnej situácii v obci."
Bohužiaľ, ako aj z niekoľkých televíznych spravodajských výstupov je jasné, že predovšetkým v nočných hodinách tranzitujúci kamionisti nedodržiavajú rýchlosť, a to, čo samotní občania aktivisti v tejto obci namerali, boli rýchlosti 70 a viac kilometrov za hodinu.
Takže budem opakovane žiadať ministra vnútra v ďalšej interpelácii, aby nám - ani nie mne, ale aby týmto občanom - odpovedal, kedy, kedy sa dočkajú povedzme aspoň tých dvoch stacionárnych radarov na oboch koncoch obce.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. Ja sa v mojej, v podstate mám dve interpelácie, ale je to vlastne tá istá interpelácia, len sa obraciam na dvoch pánov ministrov, a to na pani ministerku spravodlivosti Žitňanskú a pána ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, pána ministra Richtera. Prečítam v podstate túto interpeláciu, ktorú každú jednu posielam jednému aj druhému.
Takže v súlade s čl. 80 Ústavy Slovenskej republiky a § 129 zákona o rokovacom poriadku podávam nasledovnú interpeláciu:
Vážená pani ministerka Žitňanská, vážený pán minister Richter, chcem sa spýtať, čo mienite urobiť s neprávosťou, ktorá sa pácha na Ústave pamäti národa, kde predseda Správnej rady Ondrej Krajniak si dovolil prepustiť zamestnanca, vedeckého pracovníka, historika Martina Lacka evidentne z dôvodu slobodného vedeckého bádania a kvôli jeho svetonázoru a presvedčeniu, pretože mám za to, že Ústava Slovenskej republiky garantuje každému bez rozdielu nediskrimináciu pre jeho presvedčenie, pre jeho politické názory alebo vieru tobôž v pracovnom pomere, čo je od roku 1989 zrejme neprípustný precedens a unikát.
Jedná sa totiž o inštitúciu, ktorá má skúmať zločiny oboch totalít, ale jej šéf sa správa ako neobmedzený totalitný vládca prenasledujúci podriadených kvôli ich presvedčeniu a slobodnému vedeckému bádaniu. Pripadá mi zvrátené, aby reprezentant inštitúcie, ktorá sa venuje aj sprístupňovaniu archívov o prenasledovaných osobách, aby tento reprezentant sám z ideologických dôvodov prenasledoval mladého slovenského vedca, historika.
Kladiem túto otázku aj preto, lebo Ústav pamäti národa je verejnou inštitúciou zriadenou štátom. Podľa Ústavy Slovenskej republiky, teda čl. 1: "Slovenská republika je zvrchovaný demokratický a právny štát, neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo." Čl. 2 ods. 3: "Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemôžme nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá." Čl. 12: "Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyka, vieru a náboženstva, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo nezvýhodňovať. Sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania a viery sa zaručujú" a tak ďalej. "Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu." Toto hovorí Ústava Slovenskej republiky.
Preto pýtam sa, tak pani ministerky spravodlivosti, ako aj pána ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, ako zareagujú vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, vo veci šikanovania a prepustenia z pracovného pomeru historika Martina Lacka predsedom Správnej rady Ústavu pamäti národa.
Mám za to, že došlo:
1. k porušeniu zákazu diskriminácie z dôvodu politického alebo iného presvedčenia, 
2. došlo k porušeniu slobody a nezávislosti vedeckého bádania,
3. došlo ku konaniu, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi,
4. k porušeniu zásad a princípov ochrany garantovanej Zákonníkom práce 
a nakoniec vlastne k porušeniu ľudských práv dotknutého historika.
Som presvedčená, že Slovenská republika sa dostala v čase svojho historického predsedníctva do veľmi zlého svetla a že táto kauza dostáva Slovenskú republiku na úroveň diktátorských režimov. Naposledy dochádzalo k prenasledovaniu zamestnancov za názory v bývalom socialistickom totalitnom režime pred viac ako 26 rokmi.
Ďakujem za pozornosť, dodám písomne. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Dovoľte, vážení kolegovia, vážení členovia vlády, aby som interpeloval pána ministra dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky pána Árpáda Érseka.
Vážený pán minister, dopravná situácia v Čadci je už niekoľko mesiacov v neudržateľnej situácii. Mesto sa stalo lievikom dopravných tepien smerujúcich na Poľskú a Českú republiku. Do mesta dnes vedú tri cesty, z ktorých plnohodnotný je len cestný diaľničný úsek s tunelom. Ďalšie dve cesty sú v obmedzenom režime. Na jednej z nich je most v havarijnom stave, ktorý bude vo výstavbe najmenej jeden rok. Už roky sa hovorí o výstavbe diaľničného úseku D3 Čadca - Bukov - Svrčinovec. Ak sa urýchlene nezačne výstavba tohto úseku, v meste Čadca hrozí dopravný kolaps.
Chcem pripomenúť, že na tento úsek bolo vydaných viacero vyvlastňovacích rozhodnutí, podľa ktorých sa musí začať s výstavbou diaľnice ešte v tomto roku. Viem, že na výstavbu tohto úseku je ukončené verejné obstarávanie.
Preto sa vás chcem, vážený pán minister, spýtať, kedy začne výstavba tohto diaľničného úseku diaľnice D3?
Chcem pripomenúť ešte jednu okolnosť. V krátkom čase bude odovzdaný do užívania aj úsek diaľnice D3 Svrčinovec - Skalité, ktorý paradoxne ešte viac zhorší tú dopravnú situáciu predovšetkým práve na spojnici mesta Čadca a obce Svrčinovec. Preto ak sa nedobuduje úsek D3 Čadca - Bukov - Svrčinovec, tak tá situácia bude už naozaj neriešiteľná.
Chcem vás preto, vážený pán minister, poprosiť, aby ste urobili všetky kroky pre urýchlené začatie výstavby tohto úseku. Ďakujem za odpoveď.
Potom mám interpeláciu na ministra zdravotníctva Slovenskej republiky pána Tomáša Druckera.
Vážený pán minister, obraciam sa na vás s interpeláciou vo veci zriadenia pracoviska magnetickej rezonancie v Kysuckej nemocnici s poliklinikou v Čadci. Toto zdravotnícke zariadenie poskytuje zdravotnú starostlivosť pre okresy Čadca a Kysucké Nové Mesto, to znamená spádovú oblasť takmer 130-tisíc obyvateľov. Podľa mojich informácií bola v priebehu roka 2015 potreba MR vyšetrení približne u 3 900 pacientov z tejto spádovej oblasti poistencov všetkých zdravotných poisťovní, teda 3 900 pacientov. Je alarmujúce, že v súčasnej dobe v kysuckom regióne nie je žiadne MR pracovisko, nie je zabezpečená ani 24-hodinová dostupnosť vyšetrení MR, najbližšie sú dve pracoviská v Žiline. Taktiež počas sviatkov, sobôt a nedieľ nie je pracovisko MR k dispozícii.
V uplynulom období Kysucká nemocnica s poliklinikou opakovane riešila problém s akútnymi pacientami, kde bolo k dodiferencovaniu jeho zdravotného stavu nutné vyšetrenie MR, ktoré nemocnica nemala k dispozícii. Na nemocnicu je vyvíjaný abnormálny tlak na skrátenie čakacích dôb na vyšetrenie MR, výnimkou nie sú ani vyhrážky súdnym konaním či podaním sťažnosti na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, čo lekár, samozrejme, nemôže ovplyvniť, keďže nemá možnosť vyšetrenie zrealizovať.
Kysucká nemocnica leží v prihraničnej oblasti. Susedí s Českou republikou, s Poľskom. Často mávajú pacientov z týchto republík, najmä však z Českej republiky, kde je vyšetrenie magnetickou rezonanciou samozrejmosťou u mnohých diagnóz, pričom ak sa takýto pacient dostane do Kysuckej nemocnice, nie je možnosť magnetickú rezonanciu zrealizovať, čo v konečnom dôsledku nevytvára dobrý obraz o slovenskom zdravotníctve.
Ja len na margo chcem uviesť. Niekoľko kilometrov za hranicou je mesto Třinec, čo je porovnateľné s mestom Čadca, sú tam dve nemocnice, jedna župná, jedna súkromná, sú v perfektnom stave obe nemocnice a, samozrejme, obe majú magnetickú rezonanciu. Dnes sa to považuje za absolútne štandardný diagnostický prístroj. Nemala by byť nejaká výlučnosť len pri niektorých nemocniciach, ale pri tak veľkej nemocnici, ako je Kysucká nemocnica s poliklinikou, by to mala byť samozrejmosť.
Kysuce sú navyše v zimnom období turistickým centrom s častým výskytom úrazov. Kde v niektorých prípadoch je nutnosť zrealizovania urgentného vyšetrenia magnetickou rezonanciou nevyhnutná. Vyskytli sa opakovane prípady spinálnej traumy, kedy bolo nutné zrealizovať vyšetrenie MR, pričom nemocnica takúto možnosť nemala, z čoho, samozrejme, vyplynula nespokojnosť pacientov a následné podanie sťažnosti na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
Najväčšími konzumentami vyšetrení magnetickej rezonancie sú v Kysuckej nemocnici neurologické, traumatologické, interné, chirurgické a detské oddelenia, z ambulancií je to najmä šesť neurologických a päť ortopedických ambulancií z okresov Čadca a Kysucké Nové Mesto, ďalej chirurgické a detské ambulancie. Nedostatkom termínov vo vyšetrení MR sa nemocnici neúmerne predlžuje doba hospitalizácie pacientov a tým sa zvyšujú i náklady na jej liečbu, stúpajú náklady poisťovní a, samozrejme ,náklady sa zvyšujú i transportom pacientov na vyšetrenia MR do iných okresov.
Každý odborný lekár, či už je to z odbornej ambulancie, alebo oddelenia, denne stojí nad dilemou, ktorého pacienta zaradiť na vyšetrenie skôr, lebo termínov je málo a čakateľov na vyšetrenie je podstatne viac. Preto lekár musí na základe svojich odborných vedomostí a praktických skúseností a konzultácií s ostatnými odborníkmi selektovať, ktorému pacientovi umožniť vyšetrenie skôr a ktorému neskôr, aby to bolo čo najobjektívnejšie, čo je podľa môjho názoru v 21. storočí absolútne neudržateľné.
V súčasnej dobe vyšetrujú pacientov z Kysuckej nemocnice na MR pracovisku vo fakultnej nemocnici Žilina, v Univerzitnej nemocnici Martina a najnovšie i na MR pracovisku v Dolnom Kubíne. Nezriedka sa stáva, že pacienti vození dopravnou zdravotnou službou strávia na ceste takmer celý deň a do Kysuckej nemocnice sa vrátia vyčerpaní a nespokojní. Vzdialenosť diagnostického pracoviska núti pacientov cestovať za vyšetrením viac ako 100 kilometrov, čo je spojené strávením času mimo lôžka bez dietoterapie a ostatných infúznych liečiv, čo v značnej miere môže negatívne ovplyvniť ich zdravotný stav, navyše pacienti sú bez odborného zdravotného dozoru a tak ďalej a tak ďalej, tie ďalšie dôvody tu uvádzam.
Ja chcem povedať len to, že Kysucká nemocnica sa už niekoľko rokov nezadlžuje, hospodári kladne, hospodári pozitívne, investovala nemalé finančné prostriedky do špičkovej diagnostiky a radí sa v tomto ohľade medzi najlepšie vybavené nemocnice, ale bez magnetickej rezonancie táto nemocnica nebude schopná, aby plne zabezpečovala zdravotnú starostlivosť.
Preto, vážený pán minister, vás chcem poprosiť, aby ste urobili všetko pre to, aby takéto veľké nemocnice, navyše dobre hospodáriace mali magnetické rezonancie zazmluvnené, priamo nemocnica, tak ako je to v Dolnom Kubíne, celý výnos z vyšetrení magnetickej rezonancie by zostával v nemocnici, nešiel by do žiadnych súkromných rúk, to je absolútne pozitívny prístup. A chcem vás, vážený pán minister, požiadať, aby ste v tomto smere urobili všetky potrebné kroky.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, milé kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som podal nasledovnú interpeláciu na ministra školstva, vedy, výskumu a športu pána Petra Plavčana.
Vážený pán minister, v súlade s čl. 80 Ústavy Slovenskej republiky a § 129 zákona o rokovacom poriadku si vám dovoľujem podať nasledovnú interpeláciu.
Dňa 31. augusta 2016 skončil pracovný pomer profesorovi politológie na Prešovskej univerzite v Prešove Štefanovi Surmánekovi. Dôvodom na nepredĺženie pracovnej zmluvy dekanom filozofickej fakulty tejto univerzity bol fakt, že profesor Surmánek kandidoval vo voľbách do Národnej rady za stranu Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko. Dekan filozofickej fakulty pán Vasil Gluchman si nechal opakovane vypracovávať posudky na publikáciu o cigánskych komunitách, ktorej autorom je daný profesor, s cieľom znevážiť jeho akademickú prácu a cenzurovať túto publikáciu. Až na opakovaný pokus dosiahli ním vyžiadané posudky očakávaný výsledok a dekan nariadil publikáciu stiahnuť z univerzitnej knižnice. Dekan Gluchman zriadil v snahe prepustiť profesora Surmáneka tzv. etickú komisiu, ktorá sa ale v zákone o vysokých školách nespomína. Rovnako zriadil disciplinárnu komisiu, ktorá prešetrovala činnosť daného profesora. Zákon o vysokých školách ale neumožňuje zriaďovať disciplinárnu komisiu pre vyšetrovanie pedagogických pracovníkov. Uznesenia prijaté týmito komisiami poslúžili dekanovi ako zámienka pre nepredĺženie pracovnej zmluvy profesorovi Surmánekovi.
V nadväznosti na dané informácie chcem položiť nasledovné otázky.
Otázka číslo jeden: Akým právom zriadil dekan Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity tzv. etickú komisiu, keď zákon o vysokých školách č. 131/2002 Z. z. žiadnu takúto inštitúciu nespomína?
Otázka číslo dva: Akým právom zriadil dekan Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity disciplinárnu komisiu, ktorá prešetrovala pedagogického pracovníka, keď to zákon o vysokých školách neumožňuje?
Otázka číslo tri: Z akého dôvodu dekan Filozofickej fakulty nariadil stiahnuť z univerzitnej knižnice predmetnú publikáciu o cigánskych komunitách, keď zákon o vysokých školách v § 4 zaručuje slobodu vedeckého bádania, výskumu, vývoja, umeleckej a ďalšej tvorivej činnosti a zverejňovanie ich výsledkov?
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne a kolegovia, vážený pán minister Lajčák, v súlade s čl. 80 Ústavy Slovenskej republiky a § 129 zákona o rokovacom poriadku si vám dovoľujem podať nasledovnú interpeláciu. Tu sú otázky.
Ako ste si dovolil oznámiť na summite v New Yorku, že poskytnite 550 vládnych štipendií pre utečencov, keď naši študenti a ich rodičia si musia brať pôžičky, aby mohli študovať, t. j. aby mohol študovať Slovák na Slovensku alebo Maďar na Slovensku alebo Ukrajinec na Slovensku? Vy idete dávať štipendia moslimskej inváznej armáde, ktorá nás obohatí tak, ako obohacujú Francúzsko, Nemecko, Švédsko - terorom, znásilňovaním a výtržnosťami. Obzvlášť závažný je termín do roku 2021. Kto vám dal právo medzinárodne zaväzovať Slovenskú republiku, keď situácia v Európe ja absolútne chaotická. Nik nevie, čo bude nie v dlhodobom horizonte, ale v krátkodobom časovom horizonte? Odkiaľ pôjde finančný tok pre tento váš prísľub? Nezvládame situáciu s cigánskym extrémizmom, ubezpečujem vás, že ten moslimský je úplne iný level.
Je to naozaj pravda, že tu budú môcť prísť aj ich rodinný príslušníci?
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážení členovia vlády, vážené kolegyne, vážení kolegovia, interpelujem pána ministra vnútra Slovenskej republiky Roberta Kaliňáka.
Vážený pán minister, v súlade s čl. 80 Ústavy Slovenskej republiky a § 129 zákona o rokovacom poriadku si vám dovoľujem podať nasledovnú interpeláciu.
Dňa 29. 8. 2016 internetový portál www.noviny.sk zverejnil článok týkajúci sa bitky v obci Radvaň nad Laborcom, kde skupina Cigánov z Medzilaboriec fyzicky napadla miestnych obyvateľov, pričom bolo zranených desať občanov z obce Radvaň nad Laborcom, ktorí museli následne absolvovať lekárske ošetrenie na chirurgii. Po hromadnej bitke starosta obce Radvaň nad Laborcom poukázal na problémy s nedostatkom policajtov na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Medzilaborciach, podľa jeho vyjadrenia osobne ponúkol obecné priestory vedeniu Policajného zboru Slovenskej republiky na zriadenie Obvodného oddelenia Policajného zboru, ktoré bolo v minulosti zrušené. Na túto ponuku nikto z kompetentných osôb nereagoval. Starosta obce Michal Svičin ďalej uviedol, citujem: "Sú tu podstavy, vrabce o tom čvirikajú, že tu policajti nechcú ísť slúžiť, lebo sa boja práve Rómov, nikto to nerieši, pokiaľ sa naozaj nestane veľké nešťastie." Koniec citátu.
Hovorkyňa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove priznala, že na obvodnom oddelení v Medzilaborciach je šesť voľných pracovných miest, ale ďalej uviedla, že štandardný výkon služby je plnohodnotne zabezpečený.
Vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v tomto okrese a na neobsadené tabuľkové miesto na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Medzilaborciach je vyhlásenie hovorkyne v protiklade s realitou. Preto dávam tri otázky.
Prvá: Aké opatrenia po tejto udalosti vykonalo vedenie Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove, aby zabezpečilo štandardný a plnohodnotný výkon hliadkovej služby v uvedenej obci?
Druhá otázka: Plánuje prezident Policajného zboru Slovenskej republiky v danej obci znovuobnovenie zrušeného Obvodného oddelenia Policajného zboru?
Tretia otázka: V akom časovom horizonte plánuje Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove doplniť voľné tabuľkové miesta na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Medzilaborciach?
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Áno, čestne musím povedať, že druhá kolegyňa navrhovateľka už dopoludnia povedala, že nebude vystupovať, takže mi pripadla úloha opäť v komornom prostredí zhrnúť pomerne obsiahlu diskusiu.
Musím povedať, že napriek takej rozpornosti bolo pozoruhodné, že sa v tomto parlamente venovalo zákonu, neveľkému zákonu, týkajúceho sa školstva, šesť a pol hodiny. To je niečo neuveriteľné, pretože, žiaľ, školstvo ani v spoločnosti a mám taký pocit, že ani v tomto parlamente nie je na tej úrovni vážnosti a dôležitosti, ako si ako deklarovaná cesta k budúcnosti našej krajiny zasluhuje. Lebo pokiaľ ide o tie sľuby, že budeme budovať spoločnosť informačnú, že budeme to a onô a len v tom je naša nádej, lebo nemáme suroviny a musíme podporovať talentovaných ľudí, lebo v tom je naša budúcnosť, realita celkom taká nie je.
Samozrejme, tá debata bola dlhá trochu i preto - a v tom je taká rozpornosť tejto mojej pochvaly a radosti -, že keby sme očistili tú debatu o všetko to, čo s meritom novely nesúviselo jednej ani druhej, bolo by toho oveľa menej. Ako som už opakovane povedal, aj iní kolegovia, veľmi veľa času sa venovalo problematike odvolávania zlyhávajúcich riaditeľov. Samozrejme, my nehovoríme v tejto novele nič o tejto problematike, a ak samozrejme, a to som ochotný sa podieľať na sformovaní nejakého riešenia tohto problému, ktorý ale nie je problémom tejto témy, hoci sa mu venovali iste zrátane desiatky minút v rozprave, tak samozrejme, že je možné s tým niečo urobiť. Ale ako som onehdá hovoril, že ak upravíme rokovací poriadok o to, že bude jasne určené, že aj keď sa nejde hlasovať, tak je povinná elektronická prezentácia a v nej väčšina prítomných, tak je problém vyriešený a je to napísané v zákone. I v prípade potreby odvolania zlyhávajúceho školského riaditeľa je teda dobre vytvoriť mechanizmus a kolega Dostál upozornil, že ten mechanizmus v zásade aj existuje, ale kolega Chudík hovoril dlho o probléme akejsi škole v jeho oblasti, kde s týmto problém bol. Takže prosím, nech kolega Chudík alebo ktokoľvek iný predloží novelu zákona, ktorá ošetrí túto otázku, a je pravdepodobné, že ju, ak bude zmysluplná, podporíme, ako som podporil od začiatku tohto volebného obdobia nejeden návrh vládnej koalície k rôznym veciam.
Takže tento spôsob odchádzania do iných vôd, samozrejme, spotrebúval čas a ja si teraz dovolím využívať svoj čas na to, aby som na to upozornil.
Môj ctený kolega Petrák, ktorý je predstaviteľom tých, ktorí diskutujú v zásade pokojne na úrovni a k veci, ma prekvapil takým avantgardným návrhom, že by rodičia, ktorí chcú mať svoje deti na nejakom type stredných škôl, ktoré si, ktosi múdrejší, ktorý vie, čo je dobré pre budúcnosť, nepraje odporovať, že by si to štúdium mohli platiť. No to má len ten háčik, že ak je v tejto spoločnosti jasná dohoda, dohoda zákonná, že desať rokov vzdelávacieho procesu hradíme solidárne z daní všetkých daňových poplatníkov, tak začať hovoriť o stredoškolskom štúdium ako o niečom, čo si majú rodičia platiť, je proti zákonom, proti čomukoľvek, čo v tejto krajine platí. Kedy by toto mohol napríklad kolega Petrák uplatniť, by bolo o stupeň vyššie. Tento veľkolepý nápad by mohol mať v prípade vysokoškolského štúdia, pretože to nie je pokryté všeobecnou dohodou, že všetci daňoví poplatníci platia všetkým mladým ľuďom vysokoškolské vzdelávanie.
Z podstaty veci vieme, že hoci dane platia všetci platcovia daní, štúdium na vysokej škole dostáva, a poviem to zhruba, 50 % tej populačnej skupiny daného veku, ktorá by mohla študovať na vysokej škole. Ergo tam už nie je záväzok spoločnosti každému jednému poskytnúť vysokoškolské vzdelávanie bezplatne. No to ale ešte nikoho nenapadlo. A viem si predstaviť, že keby sme napríklad zaviedli ako návrh alebo položili na stôl návrh, že Slovensko povedzme potrebuje 50 politológov ročne a študuje politológiu 500, takže by sa 50 najlepším na najlepšej škole hradilo štúdium a 450 by si ho zaplatili. To som zvedavý, čo by od kolegu Petráka alebo aj od iných ctených kolegov z koalície zaznelo na tento návrh. Lebo tam nie je žiadna zákonná povinnosť skladať sa na štúdium 51. až 500. politológovi. Rozhodne niet takej zákonnej povinnosti.
Takže v tomto zmysle sú tie niektoré návrhy, ktoré zazneli v rozprave k základnému a strednému školstvu, lebo o tom sú naše novely, prekvapivé, ale trošku na nesprávnom mieste.
Samozrejme, zaznievali tu aj iné veci o liberalizme alebo neliberalizme a o tom, či je školstvo trh. Viete, zhodou okolností, pokiaľ ide o to rozhodovanie, keď sa tak často hovorí o úradoch práce ako o výsledku vzdelávania mladej generácie, tak musím povedať, že som bol s kolegami zo SMER-u, som to dnes spomínal pani poslankyni Nachtmannovej, aj kolega Goga bol prítomný, na jednom výjazdnom podujatí na východnom Slovensku ešte v minulom volebnom období. A tam sme navštívili strednú vzdelávaciu inštitúciu, ktorá trpela nedostatkom študentov. Pán riaditeľ nám z okna ukázal protiľahlé gymnázium, o ktorom, verím tomu, nie klamúc povedal poslancom Národnej rady, že na to gymnáziu sú prijímaní absolventi základnej školy, ktorí majú trojky a štyrky, oni ho s trojkami a štyrkami po biede absolvujú a potom idú študovať na vysokú školu. To všetko za peniaze daňových poplatníkov.
A tak sa v duchu pýtam, keď sa tu dozvedám od kolegu Blanára, že ako je dôležité, aby tie župy, ktoré obhospodarujú stredné školy a stredné vzdelávanie, aby mali tú právomoc riadiť sa požiadavkami trhu. Je reálne, aby takéto gymnázium existovalo? Čo urobila župa pre michalovské gymnázium, ktoré funguje na tejto báze? Zrejme nič. Hoci tú právomoc, ako tvrdí, má a potrebuje.
Takže zažili sme tu najrôznejšie úvahy o tom, čo ešte všetko iného je problémom, ale čo nie je meritom týchto noviel. Pani poslankyňa Nachtmannová, moja ctená kolegyňa, pedagogička z Ekonomickej univerzity, napríklad hovorila o tom, že bolo neprípustné Dostálovo prirovnanie samosprávy vysokých škôl a škôl tých, o ktorých hovoríme. Ale, samozrejme, nikto to neporovnáva mechanisticky, ale samosprávnosť je spoločný menovateľ týchto dvoch škôl, či ide o Materskú školu na Kuzmányho ulici v Bratislave, kde som náhodou v školskej rade, alebo Univerzitu Komenského, kde som náhodou bol osem rokov prorektor. To znamená, že tá samosprávnosť je porovnateľnou bázou. A ešte raz hovorím, nikoho nenapadlo povedať, že predsa tie vysoké školy v zásade financujú občania cez dane, ergo štát, ako sa s obľubou hovorí, a preto prečo by si mali tie akademické senáty zložené z pedagógov, teda profesorov, prednostov a trochu študentov, vôbec voliť nejakého rektora a prečo by nemalo právo ho byť vetovať a prečo by nemalo byť právo ustanoviť rektora podľa nášho vkusu. Pani poslankyňa Nachtmannová povedala, ale to sa nedá porovnávať. Dá sa to porovnávať. Dá sa to porovnávať. Po novembrovej revolúcii sa vrátili na univerzity senáty, ktoré rozohnali komunisti po Víťaznom februári. A tie senáty prevzali samosprávnosť univerzít.
Viete, keby sme na to mali hľadieť tak, ako som sa tu dopočul, že ako musia tie župy napríklad riešiť to, že či tie školy majú mať toľko prvých tried a tejto ju nedáme, no, poviem vám to takto. Máme zhruba 30 univerzít. Podotýkam, že Slovinsko, ktoré má polovičku obyvateľov, má, myslím, 4. My by sme mali mať podľa Slovinska 8. My ich máme vyše 30. Treba tiež povedať, že nie jedna, nie desať z nich sa i vo veľmi mäkkých svetových rankingoch potácajú medzi 3 000. a 5 000. miestom na svete.
No, keby to malo tak fungovať per analogiam, teda tak ako hovoríme, že župa má rozhodovať, koľko tam prijmeme do prvej a či tam tú prvú triedu povolíme, tak existujú nepochybne univerzity, kde by minister školstva mohol škrtom pera tú univerzitu zrušiť a povedať, že pripravuje ľudí pre úrad práce. To znamená, týmto len chcem povedať, že analógia v takom tom práve toho, kto dáva peniaze, rozhodovať o tom, či to bude, alebo nebude, je presne rovnaká medzi univerzitou a medzi materskou školou.
Všeobecne sa, samozrejme, debata niesla vo veľmi slušnom a dobrom tóne, čo je radostné. Musím ale povedať, že ako dlhoročný člen výboru pre školstvo, vzdelanie, mládež a šport ku cti poslancov v týchto výboroch, či to bolo v mojom prvom volebnom období, pred už pomaly 18 rokmi, až dodnes, keď už som v zahraničnom výbore, tam aj rozpravy vo výbore, či už sme vládli, alebo sme boli v opozícii, boli korektné, slušné a nepochybne vedené snahou argumentovať a nie akýmsi spôsobom znevažovať. A preto oceňujem i vystúpenie kolegu Blanára, s ktorým nesúhlasím hlboko v mnohých bodoch, i kolegu Petráka, s ktorým niekedy aj súhlasím, že nesiahajú k argumentom úrovne kolegyne Vaľovej, ktorá stihla ako prvé vo svojom vystúpení povedať, že tí, ktorí to predkladajú, zrejme nemajú nijaké poňatia z komunálnej politiky. No iste nie je povinnosťou pani poslankyne Vaľovej poznať moje curriculum vitae. Ale zároveň ja som zas taký snaživý, že viem, že ona okrem toho, že je iste kvalifikovanou vešticou, je zároveň tiež primátorkou. A nespochybnil by som jej schopnosť vhľadu v problém.
Ku cti, musím povedať, predkladateľov, že s jedinou výnimkou všetci sme v komunálnej politike. Kolega Dostál je poslancom župy, mesta, Starého Mesta i parlamentu. Ja som bol vicestarosta Starého Mesta s portfóliom školstvo. A som tretíkrát poslancom Starého Mesta. Bol som poslancom bratislavského mestského parlamentu. A kolegyňa Remišová je našou kolegyňou v zastupiteľstve.
To znamená, než kolegyňa Vaľová úplne od veci začne kádrovať, aký šajnu nemajúci ľudia tu predkladajú novely zákona, mohla by venovať trochu času na preverenie dôveryhodnosti a pravdivosti takýchto vystúpení. Ale, prosím, je to pre ňu takmer charakteristické a ďalej sa tomu venovať nebudem.
To znamená, že nemusíte s nami súhlasiť. Môžte sa domnievať, že bude lepšie, keď bude právo veta a rady školy budú zbavené i tej poslednej závažnej právomoci, ktorú mali. Lebo na druhej strane tu tvrdíte, že, však teda nech, keď už chcú, tak nech kontrolujú všetko. Nie. Rady školy zložené z rodičov, ktorí sú možno hudobní pedagógovia alebo sú podnikatelia v oblasti, ja neviem, dopravy, nie sú kvalifikovaní riešiť ekonomiku materskej či základnej, či gymnaziálnej školy. Sú tam na iné veci. Sú tam na to, aby zastupovali hlas svojich spolurodičov, ktorí vedia, ako je škola riadená, ako sa tam učí, ako vyzerajú triedni učitelia, ako riaditeľ formuje a smeruje školu. Na to sú. A dá sa povedať, vyústením ich pozorovateľskej misie, lebo oni sú tam fakt pozorovatelia, je to, že sa pokúsia zvoliť dobrého riaditeľa pre svoje deti.
Zaznievalo tu opakovane, ako ľahko je, by som povedal, sformovať si takú radu školy, aká sa riaditeľovi (zlému) hodí. Neviem si predstaviť, ako by moju manželku, ktorá chodila na rodičovské združenie častejšie ako ja, pri voľbe zástupcu triedy z rodičovského zástupcu triedy niekto nejako sformoval. Som v radách škôl dvoch škôl v Starom Meste a starosta Števčík nie je z môjho košiara, som teda jeho opozícia. Neviem si predstaviť, ako by mňa presvedčil, aby som ja odovzdal svoj hlas niekomu, kto sa mu má hodiť. Naopak, je to tiež možné alebo nemožné, ale apriórne podsunúť jedenásťčlennej štruktúre, že je ľahko ju zmanipulovať, sa mi zdá divné. To je, jak keby som to voličom podsúval.
Takže nemyslím si, že je bezpodmienečne ľahko zmanipulovať rodičov v rade školy. Či sa dá zmanipulovať teta kuchárka, ktorá tam tiež môže byť, neviem, nechcem súdiť, ale hlasuje sa tajne. To znamená, že nezdá sa mi to tak celkom jednoduché, ako to bolo podávané, že sa rady škôl formujú k vôli riaditeľov. Keby to tak nakoniec bolo, tak potom nepotrebujeme novelu, ktorou ste zobrali tým radám škôl tú právomoc. Ja si tiež nemyslím, že väčšina riaditeľov má nad sebou Damoklov meč odvolávania, ale ešte raz hovorím, ak ich budete potrebovať odvolať, tak to dajte do zákona a nevkladajte to nejak do nesplnenej povinnosti tejto novely.
No, na záver chcem teda povedať toľko, že myslím si, že kvótu súhlasných hlasovaní koalície k opozičným návrhom sme si na nejaký ten rok vybrali, teda zhodou okolností paradoxne ja. Ale napriek tomu som pevne presvedčený, že nebrať alebo späť vrátiť rade škôl jej rozhodujúcu a nosnú právomoc nie je ohrozením fungovania školstva a skutočne prípad zlých riaditeľov treba riešiť právomocou jasného a evidentne zákonne podmurovaného odvolávania zlyhávajúceho človeka. Ale apriórne podozrievanie rady školy, že vybere k poškodeniu svojich dietok a svojho pracovného prostredia za učiteľov zlého riaditeľa, aby poškodzoval župana, aby poškodzoval primátora, aby poškodzoval neviem koho, sa mi celkom nezdá.
A domnievam sa, že ak som hovoril opakovane o tom, že tí, ktorí sedia v tej rade školy, nemajú kvalifikáciu riadiť školu od hromozvodu až po kotolňu a rozhodovať koľko plynu sa má spotrebovať, ale mali by mať presne tú pozorovateľsko-voličskú misiu a vedieť, kto bol dobrý a kto si zaslúži pokračovanie volebného fungovania, teda ďalšieho obdobia, a kto nie. Ak si myslíme, že tí rodičia nie sú schopní, tak opäť, žiaľbohu, musím povedať, že v tom prípade túto schopnosť, lebo to sú angažovaní rodičia, nie tí, čo nechodia na rodičovské, ako hovoril kolega Blanár, lebo i takí, samozrejme, sú, to je pravda, ale tí, ktorých si iní rodičia zvolia za svojich zástupcov, si zvolia tých dobrých spomedzi seba. A tak si myslím, že ak upierame radám škôl zodpovednosť za dobré, alebo právo na rozhodnutie, tak by sme mali hádam zrušiť aj demokraciu ako takú, lebo ktohovie, čo tí voliči všelijako sformovaní a kúpení zvolia.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, dovoľte, aby som vás zoznámila s aplikačnou praxou jedného nepatrného ustanovenia v zákone o rodine, § 52 ods. 1 písm. f) hovorí: "Pestúnska starostlivosť zaniká rozvodom manželov, ktorým bolo maloleté dieťa zverené do spoločnej pestúnskej starostlivosti." K tomuto ustanoveniu zákon nič viac nedodáva. Pestúnska starostlivosť zaniká rozvodom. To, že sa v takomto prípade jedná hlavne o deti a o to, akým spôsobom má ďalej konať súd, to zákon žiadnym spôsobom nevymedzuje. Rozvodom jednoducho ruší pestúnstvo.
Tvorcovia zákona zrejme nepredpokladali, že táto právna úprava môže viesť k priamemu ohrozeniu maloletých detí. Deti sa ocitajú v absolútnom právnom vákuu. Aby sme mohli preskúmať účinnosť takéhoto znenia zákona, musíme jeho aplikáciu v teoretickej rovine priviesť ad absurdum.
Teda predstavme si manželský pár v rozvodovom konaní, sú pestúnskymi rodičmi, podajú návrh na rozvod manželstva. Väčšina rodičov predpokladá, že v konaní sa bude s ich deťmi zaobchádzať analogicky ako s biologickými deťmi rozvádzajúcich sa rodičov, a teda že dieťa bude po ich dohode alebo nariadením súdu zverené jednému z rodičov. Pri troche šťastia sa uprostred konania dozvedia, že po vynesení rozsudku o rozvode manželstva bude automaticky zrušená pestúnska starostlivosť. V tomto prípade funguje automatizmus vyplývajúci zo zákona. Vo chvíli, keď je rozvedené manželstvo, obaja rodičia prestávajú byť pestúnski rodičia dieťaťa. No nikto za dieťa nepreberá žiadnu zodpovednosť.
Ak hovoríme naozaj v rovine ad absurdum, rodičia tohto dieťaťa by ho mohli v momente rozvodu vyhodiť na ulicu. A ničím by sa voči platnému zákonu neprevinili, lebo prestali byť za neho po právnej stránke zodpovední. Zákon nehovorí o tom, akým spôsobom sa má ohľadne starostlivosti o dieťa postupovať ďalej. Pestúnskemu rodičovi rozvod automaticky ruší všetky jeho práva aj povinnosti voči dieťaťu. Ruší mu automaticky aj sociálne zábezpeky súvisiace so starostlivosťou o dieťa. Ak si myslíte, že dieťa by malo automaticky putovať do detského domova, myslíte si zle. Pretože posledné rozhodnutie súdu hovorí o tom, že je zverené manželom do pestúnskej starostlivosti. Ďalšie rozhodnutie hovorí o tom, že manželstvo bolo rozvedené, a teda zanikla pestúnska starostlivosť, ale o ústavnej starostlivosti je tiež potrebné súdne konanie, ktoré doposiaľ nezačalo, a teda nie je o ňom žiadne rozhodnutie.
V našom právnom systéme odrazu existuje dieťa, ktoré nepatrí k nikomu, je nikoho a nikto za neho nenesie žiadnu zodpovednosť. A to je neprípustné. Dieťa bez akejkoľvek právnej ochrany je nonsens a vážny prehrešok nielen voči našim zákonom, ústave, ale aj voči medzinárodným dohovorom.
A teraz sa pozrime na reálne situácie. Osobne som bola konfrontovaná s tromi prípadmi, kedy rozvod manželov pestúnov ohrozoval neistým právnym stavom práva a záujmy maloletých detí. O celkovej početnosti výskytu takýchto prípadov sa môžeme len domnievať, pretože ministerstvo spravodlivosti a ani ministerstvo práce nedisponuje presnými a takýmito podrobnými údajmi o tom, prečo bola pestúnska starostlivosť ukončená. Majú len celkové čísla. Za rok 2015 ukončilo pestúnsku starostlivosť 216 detí. Ako príklad môžem teda uvádzať len tie prípady, s ktorými som sa v praxi stretla.
Hovorme teda o pani Zdenke. Návrh na rozvod manželstva podala v júni. Zároveň s ním podala aj návrh na zverenie dvoch detí do pestúnskej starostlivosti. Súd však tento návrh zamietol s odôvodnením, že Zdenka ho musí podať až po ukončení rozvodového konania. Dovtedy sa o deťoch konať nebude. Rozhodnutie o rozvode manželstva padlo v septembri. Zdenka ihneď podala návrh na zverenie detí do svojej pestúnskej starostlivosti. V tomto medzičase boli deti nikoho. Okresný súd v Martine odoslal spis na Okresný súd v Trenčíne. Okresný súd v Trenčíne svoju pôsobnosť neprijal. Ak sa okresné súdy sporia o svoju pôsobnosť, musí rozhodnúť krajský súd o tom, na ktorom okresnom súde sa bude vec prejednávať. Krajský súd rozhodol o tom, že vec sa má riešiť v Martine na tom Okresnom súde, kde matka pôvodne návrh podávala. Okresný súd teda začal hľadať biologických rodičov dieťaťa, aby zistil, či so zverením detí do pestúnskej starostlivosti súhlasia a či sa ich životné podmienky zmenili, alebo napravili. Pritom kolízny opatrovník dieťaťa má mať raz za pol roka čerstvé informácie o stave biologickej rodiny, ktoré získa prešetrením situácie. Raz za pol roka má povinnosť ich hlásiť súdu. Z tohto vyjadrenia mohol súd čerpať, no z neznámych dôvodov komplikovaným spôsobom hľadal biologickú rodinu detí a predvolal ju ku konaniu o zverení detí do pestúnskej starostlivosti. Do tej pestúnskej starostlivosti, kde deti odmalička vyrastali.
Celý proces trval šesť mesiacov. Deti boli po celý tento čas v starostlivosti bývalej pestúnky v jej domácnosti. O deti sa nikto nezaujímal, rodinu nekontaktoval ani nenavštívil kolízny opatrovník, ani nikto zo súdu sa nezaujímal o to, čo sa s deťmi po ukončení pestúnskej starostlivosti stalo.
Pestúnke tiež boli zrušené dávky na deti, teda opakovaný príspevok dieťaťa v náhradnej rodinnej starostlivosti aj opakovaný príspevok pestúnovi. Rovnako boli rozhodnutím odňaté aj rodinné prídavky. Prirodzene, že nemala právo ani na výživné od bývalého manžela. Po šiestich mesiacoch bolo rozhodnuté o zverení detí do pestúnskej starostlivosti pani Zdenky. Čiže deti boli konečne rozsudkom zverené človeku, ktorému odmalička hovorili mama.
Hovorme o druhom prípade, o pani Katke. Pani Katka dávala návrh na rozvod manželstva v januári. V pestúnskej starostlivosti mali manželia dve deti. Rovnako ako v prípade pani Zdenky, aj pani Katka podala návrh na zverenie detí do pestúnstva zároveň s návrhom o rozvod a rovnako ako v predošlom prípade bol tento návrh zamietnutý, nakoľko bolo treba čakať až do právoplatného rozhodnutia o rozvode. V marci bolo manželstvo rozvedené. Pani Katka teda opäť podala návrh na zverenie dvoch detí do pestúnskej starostlivosti. Súd opäť začal hľadať biologických rodičov detí. Prvé z detí bolo zverené do pestúnstva pani Katke asi po mesiaci od podania návrhu, druhé dieťa bolo zverené do pestúnstva o tri mesiace. Rovnako ako v predošlom prípade sa ani kolízny opatrovník, ani súd nezaujímal o to, čo sa stalo s deťmi vo chvíli, keď bola zrušená pestúnska starostlivosť, kde sa nachádzajú, kto sa o ne stará, či sú v poriadku. Ani jeden zo súdov nevydal predbežné opatrenie, aby aspoň takto sanoval právnu neistotu, v ktorej sa deti nachádzali.
V treťom prípade ide o pestúnsku rodinu pána Ľubomíra. Návrh na rozvod manželstva podával pred tromi mesiacmi. Pojednávanie zatiaľ nebolo vytýčené. Pán Ľubomír navštívil úrad práce, sociálnych vecí a rodiny a vyhľadal kolízneho opatrovníka detí. Pýtal sa, aké kroky má podniknúť, keďže sa s manželkou dohodli, že tri ich deti, ktoré majú v pestúnskej starostlivosti, chcú zostať u pána Ľubomíra. Informoval sa o tom, či môže teraz podať návrh na zverenie detí do pestúnskej starostlivosti. Sociálna pracovníčka toto odmietla. Odôvodnila to tým, že keď bude pestúnska starostlivosť zrušená rozvodom, pestúni si už nemôžu podať návrh na zverenie do pestúnstva, ale iba návrh na zverenie do náhradnej osobnej starostlivosti. Povedala, že ho teda nemôže zaradiť ani do prípravy a ani do zoznamu žiadateľov.
Pán Ľubomír na svojom návrhu trval, keďže pri troch dospievajúcich deťoch, keď bude vyživovacie bremeno len na ňom, by bol nerád prišiel o pestúnsky príspevok 175 euro. Sociálna pracovníčka mu povedala, že mu v tejto veci pomôcť nevie. Pán Ľubomír teraz čaká, kým začne presne ten istý cyklus ako v prípade pestúnok pani Katky a pani Zdenky, len s tým rozdielom, že kolízna opatrovníčka zrejme bude na súde trvať na tom, aby boli tri dospievajúce deti zverené pánu Ľubomírovi do náhradnej osobnej starostlivosti, teraz už nie ani do pestúnskej starostlivosti.
Pán Ľubomír je zo situácie nervózny, rád by vopred konal, aby sa vyhol právnej neistote, no nemá ako. Pán Ľubomír čaká aj na vaše rozhodnutie, vážené kolegyne, vážení kolegovia, schválením tejto zmeny sa totiž stane to, že súd, ktorý rozvádza manželov pestúnov alebo náhradných rodičov, priamo v rozhodnutí určí, ktorému z bývalých manželov ponechá dieťa v náhradnej osobnej starostlivosti alebo v pestúnskej starostlivosti a druhému z manželov náhradnú osobnú starostlivosť alebo pestúnstvo zruší.
Ďakujem veľmi pekne za vašu pozornosť a verím a dúfam, že na témach, ktoré nás spájajú, nebudeme viesť politické boje. Je to, je to téma v prospech detí. Jedná sa o malú, ale dôležitú zmenu.
Srdečná vďaka za vašu podporu.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja vás nebudem dlho zdržiavať. Chcem len vyjadriť podporu za náš celý klub pani poslankyni a som strašne rád, že s takouto síce malou zmenou, ale veľmi dôležitou prišla. Nakoľko nám téma rodiny, detí je veľmi blízka, je aj mne osobne veľmi, veľmi pri srdci a vnímam ju veľmi citovo, tak sme sa rozhodli toto podporiť a chcem ju aj z tohto miesta podporiť, lebo tu by sme nemali politikárčiť.
Ja by som chcel poprosiť všetkých poslancov naprieč celým politickým spektrom, aby sme skutočne v niektorých veciach, kde skutočne nemusíme politikárčiť, ale kde by sme sa mali pozrieť na veci, ktoré neovplyvnia ani rozpočet, nemajú žiadne záťaže ani na financie, na nič, proste mali by sme, mali by sme tuná prejaviť trošku ľudskosti a uvedomiť si, že týmto, keď sa nám podarí tento zákon odsúhlasiť, keď ho odsúhlasíme a prejde, tak naozaj môžeme zjednodušiť život veľmi veľa ľuďom a hlavne deťom.
Už to je tragédia, že tie deti nemajú rodičov, že musia byť v nejakej pestúnskej starostlivosti, už tým sú postihnuté. A skutočne, keď sa stane medzi mužom a ženou, čo sa stáva bežne, je to normálna vec, proste taký je život, že sa rozvádzajú a toto dieťa potom ostane v nejakom vzduchoprázdne, tak môžeme to teraz s vaším rozhodnutím zmeniť. Môžeme to zmeniť a môžeme zjednodušiť život tým deťom. Tuná sa jedná hlavne o deti.
A ja by som bol rád, keby ste tento návrh zákona podporili, lebo už tie deti tým, že vôbec musia byť v nejakej pestúnskej starostlivosti, už sú tým životom nejakým spôsobom postihnuté, už sú hendikepované týmto spôsobom a je na nás, aby sme im to trošku uľahčili. Tak ja vás veľmi pekne prosím, ako len ľudsky vás prosím, aby ste tento návrh zákona podporili. My určite tento zákon budeme podporovať.
Ďakujem všetkým poslancom.