16. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážená snemovňa, milí kolegovia, na túto tému hovorím z tohto miesta, ťažko počítať koľkýkrát. Ale je to môj štvrtý akt predkladania v rôznych zostavách, pričom najčastejšie stál pri mne môj spolupredkladateľ Ondro Dostál. Ale dnes je tých spolupredkladateľov sedemnásť. A to mi dáva nádej, že tento štvrtý pokus, vo vzpieraní je štvrtý pokus mimo súťaž, teda bude korunovaný úspechom, v čo mi dodáva vieru zloženie tejto snemovne.
Zažil som i malé počty získaných hlasov pre tento návrh, pretože tu bolo priveľa komunistov, ľudákov a neoľudákov i tých, pre ktorých je vznik Československej republiky neoddeliteľne spojený s Trianonom. Neboli to teda dobré konštelácie, ale dá Boh, že bude platiť latinské Finis coronat opus, že ten koniec bude dobrý.
Dvadsiaty ôsmy október je dátum, od ktorého sa odvíjajú naše moderné dejiny. Na tú tému sa dá hovoriť, samozrejme, celé hodiny a každý si môže vybrať v súlade so svojím presvedčením tú či onú kapitolu, tú či onú súvislosť, ten či iný vklad, ktorý Československá republika do dejín, moderných slovenských dejín vložila. Priatelia z výboru pre kultúru a médiá mi prepáčia, ak tu v pléne zopakujem niečo z toho, čo už počuli, ale vždy, keď sa tak deje, tak ma napadá, že aj Hamlet hovorí vždy "byť či nebyť" a nevymýšľa si k tomu nič kreatívne nového, lebo Shakespeare to napísal dobre.
Ale tak napríklad chcem poukázať na jednu vec, ktorá sa z hľadiska dnešného Slovenska odvíja od Československej republiky, ktorá toho 28. októbra vznikla. A to je fakt, že máme tie hranice, ktoré máme. Samozrejme, že to berieme ako hotovú vec, ale pravda je, že existoval celkom na danú situáciu nie zavrhnutiahodný v iných hlavách, ako boli hlavy československých vlastencov, návrh, že napríklad Bratislava má byť otvoreným mestom. Niečím takým, čo nebude patriť ničomu a bude to niečo samostatné a spoločné. Vonkoncom nebolo jasné, že Bratislava bude Československá republika. Už vonkoncom nebolo jasné, ako bude prebiehať južná hranica slovenského územia v Československej republike. Existovali veľmi optimistické návrhy, videl som tie mapy, kde bol Miškolc na Slovensku. Ale existovali, samozrejme, zároveň návrhy, kde Košice na Slovensku neboli.
Chcem teda povedať, že to napríklad, s čím žijeme a kam možno budeme musieť v najbližších dňoch postaviť testovacie stany, aby sme chránili naše územie pred ďalším dovlečením COVID-u, ktorého máme vlastného dosť, že tie hranice nám položila Československá republika. A opäť nedá povedať, nedá sa nepovedať v konflikte záujmov, že to boli práve Edvard Beneš a Štefan Osuský, ktorí vykonali rozhodujúce dielo v Trianone, aby tieto hranice, ktoré máme, boli uznané. A možno je to len taká šľahačka na torte, ale vybojovali Petržalku ako predpolie. Dnes je to druhé najväčšie mesto na Slovensku, ale vonkoncom nebolo jasné, že Petržalka bude Československá republika.
A takýchto vecí je veľmi a bolo by to ozaj na sympózium pre zaujatých. Ja ďakujem vám, ktorí ste tu, a nie je vás veľa, ale nezvykol som, že býval full house, keď táto téma išla, nejak to tak osud riadil, že to často bývalo v takejto konštelácii.
A zopakujem ešte jednu vec, ktorú som povedal na kultúrnom výbore, ktorému by som veľmi rád aj z tohto miesta poďakoval, pretože hlasovanie o tomto návrhu, ktoré tam prebehlo, ma naplnilo nádejou a vďakou voči členom výboru pre kultúru a médiá. A dáva mi nádej, že to vyjde. Tam som spomenul ešte jeden fakt. Vo foajé Národnej rady po bokoch od Francisciho dobrovoľníkov čestnej stráže, ktorých tam máme, stoja dve bronzové busty. Je to busta generála Štefánika, najväčšieho Slováka našich dejín, a busta Andreja Hlinku, statočného kňaza, ktorý v časoch vrcholiacej maďarizácie zachoval statočnosť a čelil. Obidvaja stáli pri zrode Československej republiky a Československá republika je aj ich dielom. A je zvláštne, že ich busty máme v Národnej rade, že máme zákon zvaný lex Hlinka. Ale zvláštne je tiež, že 30 rokov po vzniku nezávislej Slovenskej republiky sme sa doteraz nedostali k tomu, aby sme si vážili ich prácu.
Je to zvláštne a hovorím to znova a znova, že na Milanovi Rastislavovi Štefánikovi uctievame májový deň, keď vo Vajnoroch zahynul miesto toho, aby sme uctievali jeho dielo. Je vôbec zvláštne, že sa uctieva smrť niekoho. Myslím, že je málo osobností vo svete, kde by sme si ctili predovšetkým ich smrť. A ja si tiež myslím, že nikto zo Slovákov neurobil pre vznik Československej republiky toľko, ako Štefánik, a preto je primerané, ak mu chodievame dávať vence na Bradlo, klaniame sa mu, aby sme si, preboha, ctili kvôli čomu žil a bojoval.
Ako hovorím, dalo by sa na túto tému hovoriť veľa. Ale keď budeme zajtra o jedenástej hlasovať, teda vy, čo ste tu, to počujete a ostatní sa zariadia tak, ako sa zariadia, tak myslime na to, že ak máme dve osobnosti slovenských dejín pri vstupe do budovy, kam vchádzame riadiť osudy Slovenskej republiky, že by sme si mali ctiť i to, čo pre túto našu vlasť vykonali. A ja budem veľmi vďačný, ak, tak ako kolegovia a priatelia z výboru pre kultúru a médiá, podporíte tento návrh aj vy.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán poslanec. Poprosím pána poslanca Potockého, aby informoval Národnú radu o výsledku rokovania výborov o tomto návrhu zákona.

Vážený pán predsedajúci, dovoľte mi, prosím, ako navrhovanému spravodajcovi výboru predniesť spoločnú správu výborov Národnej rady o prerokovaní výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov v druhom čítaní.
Výbor pre kultúru a médiá ako gestorský výbor podáva Národnej rade spoločnú správu výborov. Národná rada uznesením č. 285 z 22. septembra 2020 rozhodla o tom, že vládny návrh zákona prerokuje v druhom čítaní a pridelila ho na prerokovanie týmto výborom: ústavnoprávnemu výboru a výboru pre kultúru a médiá.
Poslanci Národnej rady, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol návrh zákona pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko. Gestorský výbor na základe stanovísk výborov vyjadrených v ich uzneseniach a stanoviskách poslancov odporúča Národnej rade uvedený návrh zákona, tlač 229, schváliť. Výbory Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré predmetný návrh zákona prerokovali, neprijali žiaden pozmeňujúci a doplňujúci návrh. Spoločná správa výborov Národnej rady bola schválená uznesením č. 62 z 19. októbra 2020. Gestorský výbor ma určil za spoločného spravodajcu výborov a poveril ma, aby som na schôdzi Národnej rady informoval o výsledku rokovania výborov.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončil som. Otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne. Otváram rozpravu k tomuto bodu, resp. k týmto bodom. Do rozpravy som dostal dve písomné prihlášky. Pani Sulanová a pán Dostál, ale ešte pred tým, ako vy vystúpite, požiadala o slovo pani poslankyňa Andrejuvová, nech sa páči. Pardon, prepáčte. (Reakcia navrhovateľky: "Ako predkladateľ. Ako predkladateľ.")
Aha, nech sa páči, samozrejme.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja by som iba krátko vystúpila. Všetko, myslím si, že moja kolegyňa pani Záborská už povedala k tomuto dňu. Tak ja vlastne krátko len uvediem jeden pozmeňujúci návrh a trošku nadviažem na to, čo hovorila. Takže pokiaľ ide o pamätný deň 24. jún, pre zopakovanie, ako už povedal pán kolega Osuský, že niektoré veci, na niektoré netreba nič vymýšľať a možno iba zopakovať. Je to pomenované, ten deň je daný podľa toho, keď Silvester Krčméry vystúpil so svojou záverečnou rečou na procese a povedal toto: "Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej. Nám stačí tá pravda, lebo je väčšia a silnejšia, ako je moc. Kto však má v rukách moc, ten si často myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych.". Tieto slová sa stali symbolom väzňov svedomia a vôbec všetkých obetí komunistického režimu.
A ja krátko iba nadviažem na pozmeňujúci návrh trošku s tým súvisiaci. Pozmeňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Anny Andrejuvovej k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorý sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja, pamätných dňoch v znení neskorších predpisov, tlač 222.
V čl. 1 sa za 2 bod vkladá nový 3. bod, ktorý znie:
"3. V § 3 sa za písm. n) vkladá nové písm. o), ktoré znie:
"o) 12. október - Deň samizdatu".
Doterajšie písmená o) až u) sa označujú ako písmená p) až v)."
Odôvodnenie: Dvanásty október navrhujeme ustanoviť nový pamätný deň - Deň samizdatu. Ako vieme, ide o tajné vydávanie a rozmnožovanie, rozširovanie kníh a periodík, ktoré sú zakázané, resp. nemôžu oficiálne vychádzať v totalitných režimoch, najmä v komunistických diktatúrach. V minulosti i na Slovensku represívny aparát totalitnej moci samizdat tvrdo potlačoval a disidentov, ktorí ho vydávali, perzekvoval. Zjednodušene možno samizdat zhrnúť slovami Vladimíra Bukovského, významného predstaviteľa disentu a bojovníka za ľudského práva v bývalom Sovietskom zväze: "Samizdat, sám ho napíšem, sám si ho redakčne upravím, sám si ho scenzurujem, sám ho vydám, sám ho rozdistribuujem a sám za neho strávim i čas vo väzení."
Snaha ustanoviť 12. október ako pamätný deň je prejavom úcty občanov Slovenskej republiky k odvahe a hrdinstvu mužov a žien, ktorí v akomkoľvek období neslobody, najmä však v rokoch 1948 až 1989 počas komunistickej diktatúry v bývalom Československu riskovali perzekúciu zo strany štátnej moci, príp. takouto perzekúciou trpeli, a to len z dôvodu realizácie svojich základných ľudských práv a slobôd, najmä slobody prejavu a slobody myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery. Zároveň je to prejav vďaky za to, že vydávaním alebo rozširovaním totalitnou mocou zakázanej samizdatovej literatúry títo muži a ženy prinášali myšlienky slobody i ostatným spoluobčanom.
Tiež je vhodné, aby sme si týmto spôsobom, aj Slovenská republika uctila to, čo je vzácne a hodnotné, považované, považuje slobodný a demokratický svet - české a slovenské periodické samizdaty, ktoré boli vydávané počas obdobia komunizmu a sú uložené v zbierkach knižnice Libri prohibiti v Prahe, sú totiž od roku 2013 zapísané do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO ako Pamäť sveta.
Tento deň 12. október je zvolený ako symbolický dátum, keďže v tento deň roku 1988 veľká skupina vydavateľov samizdatov v Československej socialistickej republike v liste prezidentovi Gustávovi Husákovi otvorene protestovala proti uväzneniu jedného z nich - kresťanského aktivistu Ivana Polanského z Dubnice nad Váhom a požadovala jeho prepustenie alebo uväznenie tiež ich samých. Ústav pamäti národa už niekoľko rokov k tomuto dátumu pripravuje pamätné a slávnostné podujatia.
Ďakujem pekne, skončila som.

Ďakujem. Na vaše vystúpenie nie sú žiadne faktické poznámky.
Pán poslanec Osuský, nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, prichádzam opäť k mikrofónu, aby som sa po tom, ako som uviedol náš, nás osemnástich návrh zákonnej predlohy, sa dotkol i toho, s čím vystúpila kolegyňa a kolega, pretože je jeden spoločný priesečník všetkého toho, čo tu dnes v spoločnej rozprave preberáme. Je to pamäť národa.
Medzi poslednými slovami vystúpenia kolegyni Andrejuvovej bola práve pamäť. A budem do smrti hrdý na to, že som sa spolupodieľal na vzniku Ústavu pamäti národa. A i to je vždy osobná spomienka, keď som prvýkrát bol na návšteve u zvečnelého Jána Langoša na Záhradníckej, tak mi ukazoval vo vchode do domu kovové dvere, ktorých tam bolo zopár a ktoré slúžili veľkosťou primerane na ukladanie detských kočíkov. A ukázal mi tie dvere, v ktorých na konci za kočíkmi a rôznym haraburdím sa skrýval stroj, na ktorom rozmnožoval texty. Teda všetko to, čo si pripomíname tými dňami, ktoré dá Boh, dostanú sa do nášho kalendára veľkým písmom, má akési osobné asociácie.
Ako pedagóg lekárskej fakulty som bol pred rokmi rokúcimi oslovený skupinou katolíckych študentov, ktorí ma začali pozývať na stretnutia, aj keď som im na úvod povedal, že som evanjelik augsburského vyznania a oni povedali, že to oni vedia, ale že budú radi, ak budem s nimi chodiť. A keď hovoríme o samizdatoch a o statočných ľuďoch, o Silvestrovi Krčmérym, tak musím spomenúť i to, že jedno z tých dievčat, budúca lekárka mala brata, ktorého na poľských hraniciach chytili represívne orgány totalitného režimu a zavreli ho pre pašovanie náboženskej literatúry.
Teda všeličo sme v tých rokoch, ktoré si pripomíname, prežili. Tí, ktorí sa o to zaujímame, tak si pamätáme statočné postoje, zbabelosť i zradu. Pamätáme si heroickú postavu doktor Milady Horákovej, jedinej popravenej ženy, ktorú komunisti napriek protestu civilizovaného sveta popravili vo vykonštruovanom procese. Na rozdiel od Silvestra Krčméryho sa nedožila momentu, keď tí, ktorí mali moc, tú moc stratili a tá pravda zvíťazila.
A my, ktorí sme roky sa stretávali v deň popravy Milady Horákovej pri pamätníku obetí komunizmu na Jakubovom námestí, absolútne akceptujem, za seba hovoriac, to, že si budeme pripomínať Silvestra Krčméryho a jeho statočnosť, lebo tak ako on bol statočný, a jeho meno tu znie, tak boli statoční mnohí bezmenní. Mnohí, ktorých mená okrem archívov Štátnej bezpečnosti a, dá Boh, Ústavu pamäti národa zriedka zaznejú.
Ale tak, a teraz sa vraciam k tej našej novele, alebo k nášmu zákonu, i to, že máme slobodnú slovenskú demokratickú republiku, sme museli niekde začať. A začali sme ako jediná stredoeurópska demokracia v Masarykovej Československej republike. V Masarykovej Československej republike, na ktorej, a tu sme opäť u tých bezmenných, ktorú vybojovali na bojiskách Busie, Bachmača i Doss Alto vo Francúzsku, v Rusku i v Taliansku legionári. Mnohých sme poznali po mene, lebo boli velitelia. Vošli do dejín: Medek, Štefánik, ale mnohí boli bezmenní a padli v tých bitkách. Ale i oni kráčali za vznikom Československej republiky, za dielom, ktoré zosobnil Tomáš Garrigue Masaryk.
A tak ako si pripomíname tým, že uctíme dni utrpenia i dni slávy tých, ktorí sa na tom podieľali, tak by sme mali urobiť všetko pre to, aby v našej pamäti ostalo to, čo vlastne z môjho pohľadu by som napríklad nazval Kocábov deň. Deň, keď odišiel posledný okupant Sovietskej armády.
I o tom mám osobnú spomienku Jána Langoša, ako bol v centrále KGB už ako slobodný reprezentant Česko-slovenskej federatívnej republiky v rámci svojej povinnosti ministra vnútra. Rozprával mi o tom mrazivom pocite, ktorý z toho mal. Tí všetci ľudia, ktorí sa podieľali na tom, že sme slobodní, si zasluhujú, aby sme ich pamätali a ja s radosťou vítam to, že som v rozprave s kolegami, v zlúčenej, ktorí predložili dobré návrhy zákona, ktoré pamäť nášho národa potrebuje.

Ďakujem pekne, pán poslanec. Na vaše vystúpenie chce reagovať pani poslankyňa Pleštinská.
Nech sa páči.

Ďakujem, pán predsedajúci. Milí kolegovia, je to taký zvláštny večer pre mňa, ktorý sa tak zapíše hlboko do mojej pamäti. Výsledkom slobody a výdobytkom Novembra ´89 je možno aj tento večer. Tridsať jedna rokov som čakala na dnešnú rozpravu, státisíce nevinných odsúdených sa dnes teší a hovorí, že konečne. Myslím si, že keby bola iná garnitúra, tak tieto sviatky a možno aj v rozprave vlastne tie myšlienky by sa nikdy na pôdu tejto Národnej rady nedostali. Ďakujem.

Ďakujem. Ako prvá písomne prihlásená je pani poslankyňa Sulanová.
Nech sa páči.