48. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Milé kolegyne, milí kolegovia, tiež začnem tým, že tu bolo veľa povedané. Bola tu už perfektná právnická analýza o nezmyselnosti tohoto zákona. Boli tu poukázané aj princípy politické, prípadne národnostné. Ja už by som chcela len nejaké malé poznámky k tomu na zamyslenie.
Prvá poznámka je názov Csemadok. Neviem síce maďarsky, ale viem, že to má byť nejaký československý kultúrny spolok. Ja sa pýtam, aký československý? No, keď je československý, tak nech sa láskavo obráti na československý štát a nech tam žiada podporu. Žijeme v Slovenskej republike už 30 rokov, tak nechápem, ja... síce je to, môže to byť ako historický názov, ale ja si myslím, že by to malo byť upravené a nejakým spôsobom aj vysvetlené. To je prvá poznámka.
Druhá poznámka je, že predkladaný návrh, som o tom presvedčená, je iba ďalším z krokov v dlhodobom a systematickom úsilí maďarských predstaviteľov o definitívne pomaďarčenie slovenského juhu a vytvorenie situácie, ktorá umožní jeho pripojenie k Maďarsku.
Hovorili ste tu, že jedná sa len o sumu 300-tisíc. Máte pravdu, nie je to podstatná suma. Tu ide o princíp. Tu ide o ten princíp, že ideme podporovať spolok, ktorý vôbec, síce formálne je kultúrnym spolkom, ale v podstate začal vyvíjať politickú činnosť a na čele má politika, ktorý hovorí o tom, že ich cieľom je autonómia na juhu Slovenska. Takže tu ide o to, že z našich peňazí slovenských poplatníkov, aj povedzme aj maďarských, tam 7 %, hej, ide sa podporovať takýto spolok. V koho záujme je to, ja sa pýtam.
Ďalej, Maďari, jak už to bolo spomínané, dlhodobo trpia tzv. trianonským komplexom. Nakoniec to tu prejavil aj pán Gyimesi, keď sme minulý rok na výročie Trianonu chceli zahrať slovenskú hymnu, tak on demonštratívne odišiel, on nebude počúvať slovenskú hymnu. Slovenský občan platený zo slovenských, slovenskou, slovenským štátom, jemu sa bridí počúvať slovenskú hymnu. Ja sa pýtam, čo tu hľadá. Keď chce počúvať maďarskú hymnu, má ju vedľa, je maďarský štát, Maďarská republika, tam ju môže počúvať od rána do večera. To je ďalšia poznámka.
U nich to však nie je len odpor k povojnovému usporiadaniu hraníc v strednej Európe, z ich strany je o čosi viac, je to ignorácia Slovákov, odpor k slovenčine, neuznávanie práva Slovákov a Slovenska ako samostatnej štátnej inštancie alebo existencie, predstava, že ide len o tzv. Felvidék, teda akési Horné Uhorsko. Tento arogantný a ignorantský postoj sa ukázal okrem iného len teraz nedávno pred tromi týždňami 11. októbra na medzinárodnom fóre počas stretnutia Štúrova a Ostrihomu, keď maďarskí organizátori na svojej strane vedľa maďarskej vlajky umiestnili bielo-modro-červenú trikolóru bez slovenského štátneho znaku. A vieme veľmi dobre, kto má zástavu bielo-modro-červenú. To je ruská zástava. Takže takto, toto sa ukázal ten úprimný vzťah. Stále oni žiadajú, aby sme ich podporili, slovenský štát, aby podporil spolok maďarskej národnostnej menšiny, a tí za tú podporu na nás pľujú. Ide tu o znevažovanie slovenských štátnych znakov. Takže preto; a kde je lojalita? Keď ja od niekoho žiadam pomoc a podporu, tak si myslím, že na druhej strane by mala byť minimálne lojalita.
Vždy, keď menšina maďarská začne zalamovať rukami a hovoriť o tom, jak je, aké má zlé postavenie v Slovensku a tak ďalej, vtedy sa treba recipročne opýtať, ako sa Maďarská republika starala a teraz stará o slovenskú menšinu. Čo spravila s menšinou, ktorá mala po roku 1918 podľa odhadov 400- až 600-tisíc príslušníkov? Kam zmizli títo Slováci? Aké podmienky im Maďarsko vytvorilo? Ktoré z vymožeností a práv, ktoré oni žiadajú a ktoré vždy mali Maďari aj v ČSSR a u nás, ktoré im dala? Nad týmto sa treba zamyslieť.
A keď pýtajú 300-tisíc, nebolo by lepšie zobrať tých 300-tisíc a dať to slovenskej menšine v Maďarsku, ktorí tam živoria? Ja som sa s nimi rozprávala, oni sa boja hovoriť na ulici po slovensky. Tajne len doma. Tam je teror. Tam je, tam je šikanovanie za to, že niekto chce svojím jazykom hovoriť. A tu máme čo? Tu máme tabule, školy a tak ďalej. A všetko je málo. Všetko je málo a ja mám veľké obavy, že nikdy nebude dosť. Dokiaľ nebude Slovensko zrušené a pripojené k Maďarsku, nikdy nebude dosť. Nad týmto sa treba zamyslieť.
A Slováci vždy trpeli jednou obrovskou chybou, že podceňovali Maďarov aj maďarskú menšinu u nás, ktorá tu pôsobí ako piata kolóna. Vždy to podceňovali. Našťastie, jak som spomenula, z dejín vyplýva, povedzme z prvej svetovej a druhej svetovej vojny, že vždy mali veľké ciele nad svoje možnosti. Pripojili sa väčšinou k zločincom a potom boli na strane porazených. Našťastie pre nás.
Ja sa ešte pýtam, kde je v Maďarsku, teda kedy v Maďarsku bol nejaký Slovák členom parlamentu. Ono to bolo jediný raz a to bolo počas druhej svetovej vojny. Teraz neexistuje. Teraz nemá ani kto žiadať, ani kto nejak chrániť alebo zastupovať tú slovenskú menšinu, lebo nemajú možnosť. Ja som predsa nepochopila ten volebný systém. Jednoducho je im to, nie je to možné, aby boli zvolení. Taká je pravda a taká je reciprocita.
Ja by som preto radšej odporúčala pánovi Matovičovi, ktorý veľmi chráni tuto pána Gyimesiho a sľúbil mu, že ten zákon bude prijatý, keby radšej obrátil svoju pozornosť na Slovákov v Maďarsku a začal ich konečne podporovať, aby mali slovenských učiteľov, aby mohli aj on svoj, aby aj oni mohli svoj materinský jazyk používať nie tajne doma, ale sa aj učiť v škole. Toto by som odporúčala. Pýtali od nás, keď som bola v Matici, pýtali od nás nejaké učebnice a všetko len súkromne, lebo štát na nich totálne kašle.
Na južnom Slovensku sme už viac rokov svedkami systematickej maďarizácie na viacerých úrovniach, či je to samospráva, doprava, šport, cirkev, školstvo a tak ďalej. Máme dediny neďaleko, blízko Bratislavy, kde deti sa nemôžu učiť svojím materinským jazykom v škole. Boli tu v správach, kdekade riešilo sa to. Na to peniaze nie sú. Tak zoberme tých 300-tisíc, čo chceme dať maďarskej menšine, ktorá je bohato platená z toho fondu pre národnostné menšiny, ďalej z VÚC, zo samospráv, Maďarsko ich platí a tak ďalej, tak zoberme a dajme ich pre tieto, lebo nie sú peniaze, odpovedal minister školstva. Deti, buď ich musia voziť, neviem, desiatky kilometrov, alebo im odporučili, že nech sa učia maďarsky. Lebo maďarská samospráva slovenských občanov, ktorí sa tam prisťahovali, jednoducho im nedovolí, aby si v škole zriadili slovenskú triedu. Ja sa pýtam, čo je to.
Takže toto je, toto je, viete, to mi vadí. Nieže ideme podporovať, podporme, ale najprv si splňme všetky povinnosti voči slovenským občanom, voči Matici, voči svojim krajanom v Maďarsku a kľudne potom poďme podporovať, ja im to nebránim. Keď budú peniaze, kľudne im dajme aj 500-tisíc. Ale hovorím, tuto mnohým chýba a tu ideme dávať. Ja si myslím, že tá snaha, áno, prečo tie peniaze žiadajú, je úplne niekde inde, a preto mi to vadí.
Ďakujem za pozornosť.

Celkom šesť faktických poznámok na vaše vystúpenie.
Ako prvý pán navrhovateľ Gyimesi, nech sa páči.

Pani poslankyňa, ja som si vypočul tento váš príhovor a nadobudol som pocit, že na svete, v Európe a na Slovensku nezúri pandémia koronavírusu, ale choroby BSE, prepáčte mi to.
Ďakujem.

Pán poslanec Taraba.

Pani kolegyňa, to, že sa postaví niekto pod trikolóru bez štátneho znaku, tak to určite nie je problém Orbánov, nie je to problém maďarskej menšiny, to je problém pána Hegera, že sa pod zlú zástavu postavil v Štúrove. Mal on povedať, že tam chýba štátny znak. Ja vám garantujem, že Orbán by sa nepostavil pod niečo, čo nie je, čo nie je maďarská zástava. Dajme tomu, že by to bola talianska, lebo tiež má rovnaké farby, tak on by si to teda nepoplietol. Takže toto by som nedával na vinu maďarskej menšine.
A druhá vec, áno, tá situácia so slovenskou menšinou v Maďarsku je zlá, ale ona je zlá primárne preto, keď som tiež sa pýtal na tú situáciu, Slovensko nedokáže ani len poslať učiteľov slovenčiny do Maďarska. Tam je tak dramatický nedostatok slovenských učiteľov, a to sa teraz pýtam, že komu my potom ideme čo vyčítať, že mizne slovenská menšina kdekoľvek na svete, keď my ako štát sme tak neschopní, že nevieme zadotovať, nevieme tam poslať učiteľov. To snáď nie je problém Maďarskej republiky, že my sme tak neschopní v tejto oblasti, že necháme slovenskú menšinu bez slovenských učiteľov. Takže to by som im tiež nevyčítal.
No a tretia vec, viete, akože ak tu žije 7 % Maďarov, tak podľa mňa nie je úplne v poriadku tu vyčítať, že dostávajú niečo zo štátneho rozpočtu. Veď 7 %, a to sa týka aj Rusínov a kohokoľvek, aj Rómov, to je také kvantum ľudí, ktoré prispieva na činnosť tohto štátu, že oni úplne objektívne a legitímne tiež od toho štátu môžu niečo požadovať. Takže toto by som určite teraz nebral za hendikep.

Pán poslanec Mizík s faktickou poznámkou.

Ďakujem za slovo.
Magdaléna, tu je presný preklad Csemadoku. Je to kultúrny spolok maďarských pracujúcich v Československu. No, teraz na Slovensku.
Pýtala si sa, kde zmizlo pár stotisíc Slovákov od roku 1918 v Maďarsku. No, ja ti poviem, kde zmizli. Keďže dobre poznám všetky národné, nacionalistické, vlastenecké hnutia a strany v Európe a, samozrejme, aj v Maďarsku, tak ti to objasním. Kde sú? Počúvaj. Bývalý šéf Jobbiku Gábor Vona sa volal, kým sa nepremenoval z mena Zázrivecz. Krásne meno slovenské. Prezývali ho Zaza. Alebo László Toroczkai sa pred premenovaním volal László Tóth. Priezvisko Tóth jasne ukazuje a predurčuje, skade prišlo to meno. Z onomastického jazykovedného hľadiska. Alebo Előd Novák, čo bol najprv v Jobbiku a teraz je u Toroczkaia. Előd Novák aj s dĺžňom. No, kde zmizli? Už sú z nich Maďari.
Ďakujem.

Pán poslanec Medvecký.

Ďakujem za slovo.
Kolegyňa, dobre ste povedali, len od začiatku volebného obdobia sme tu od koaličných poslancov počúvali, akú máme prázdnu špajzu, keďže sa všetky peniaze rozkradli, že neni na nič peniaze. A tu teraz je zákon alebo chcete dávať peniaze nejakému šovinistickému spolku. To je pre mňa úplne neprijateľné.
Ďakujem.

Pán poslanec Schlosár.