60. schôdza

Vážené panie poslankyne a vážení páni poslanci, dnes tu ako poslanci za Ľudovú stranu Naše Slovensko predkladáme novelu Trestného poriadku, ktorej cieľom je odstrániť trestnoprávnu diskrimináciu občanov Slovenskej republiky ustanovenú v tzv. Dohode o spolupráci v oblasti obrany medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Spojených štátov amerických, teda tzv. okupačnej zmluvy so Spojenými štátmi americkými, ktorú Národná rada Slovenskej republiky schválila 9. februára 2022.
Viac poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.

Dávam teraz slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský ústavnoprávny výbor, pánovi poslancovi Borisovi Suskovi.
Nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v Legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval návrh zákona do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výboru vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem. Prosím, zaujmite miesto pre spravodajcu. Teraz otváram všeobecnú rozpravu, do ktorej som nedostal žiadnu písomnú prihlášku, preto sa pýtam, či sa hlási do rozpravy niekto ústne. Konštatujem, že nie.
Pán navrhovateľ, vy ste sa hlásil do rozpravy? (Reakcia z pléna.)
Nech sa páči, máte slovo.

Pani poslankyne, páni poslanci, jednou z mnohých vecí, ktoré kritizoval generálny prokurátor Slovenskej republiky Maroš Žilinka na tzv. Dohode o spolupráci v oblasti obrany medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Spojených štátov amerických, lepšie povedané, na okupačnej zmluve so Spojenými štátmi americkými, bola diskriminácia slovenských občanov, resp. ich znevýhodnenie oproti amerických vojakom. Generálny prokurátor doslova povedal, že táto zmluva robí z občanov Slovenskej republiky občanov druhej kategórie. A ja môžem naozaj s týmto právnym názorom generálneho prokurátora len súhlasiť.
Jednou z foriem diskriminácie slovenských občanov, resp. ich znevýhodnenia oproti americkým vojakom, ktorú prináša táto okupačná dohoda s Američanmi, je aj oblasť Trestného práva.
Podľa čl. 13 ods. 2 prvá až tretia veta tejto okupačnej zmluvy, budem citovať: „Príslušník ozbrojených síl Spojených štátov amerických alebo závislá osoba, ktorú slovenské orgány vyšetrujú alebo sa voči nej vedie súdne konanie, zotrvá alebo bude umiestnená pod kontrolu orgánov ozbrojených síl Spojených štátov amerických, ak o to tieto orgány požiadajú, až do ukončenia všetkých súvisiacich súdnych konaní vrátane odvolacieho konania. V takýchto prípadoch orgány ozbrojených síl Spojených štátov amerických zaručia, aby sa na týchto konaniach zúčastnil príslušník ozbrojených síl, a vynaložia maximálne úsilie na zabezpečenie prítomnosti príslušníka civilnej zložky alebo závislej osoby pred slovenskými orgánmi v konaní, ktoré môže vyžadovať prítomnosť tejto osoby. Ak sa slovenské súdne“ konanie, „konania neukončia do jedného roka od ich začatia, povinnosť orgánov ozbrojených síl Spojených štátov amerických podľa tohto odseku zaniká.“
Uvedené ustanovenie okupačnej zmluvy teda v praxi umožňuje príslušníkom ozbrojených síl Spojených štátov amerických vyhnúť sa trestu za trestné činy, ktorých sa dopustia voči obyvateľom Slovenskej republiky, ak sa slovenské súdne konanie právoplatne neukončí do jedného roka od jeho začatia, pretože po uplynutí tejto lehoty už nebudú mať americké orgány povinnosť držať vo väzbe amerického vojaka, ktorý sa na našom území dopustí trestného činu, ani povinnosť ich zaručiť, že sa tento vojak dostaví pred slovenský súd. Môžu ho jednoducho prepustiť a naše orgány nebudú mať absolútne žiadnu právomoc ani reálnu možnosť zabezpečiť, aby sa na súdne konanie na Slovensku dostavil, čím sa teda v praxi vyhne trestu.
Túto skutočnosť potvrdzuje aj spomínaný generálny prokurátor Slovenskej republiky Maroš Žilinka, ktorý dal vláde Slovenskej republiky aj Národnej rade Slovenskej republiky komplexnú právnu analýzu, v ktorej sa vyjadril aj k predmetnému čl. 13 ods. 2 okupačnej zmluvy, ku ktorej okrem iného uviedol nasledovné, citujem: „Môže nastať dvojkoľajnosť spočívajúca v trestnom stíhaní realizovaná slovenskými orgánmi a väzbou umiestnením obvinenej osoby pod kontrolu orgánov ozbrojených síl v Spojených štátoch amerických, čo značne sťaží konanie orgánov činných v trestnom konaní, resp. môže dôjsť k samotnému zmareniu trestného konania. Sú verejne známe prípady (Japonsko, Rumunsko), kde pri trestných činoch voči občanom týchto štátov boli páchatelia repatriovaní pred ukončením vyšetrovania, resp. vyšetrovanie bolo ukončené na území druhej zmluvnej strany s trestami nepomerne nízkymi oproti domácej právnej úprave a podobne.“ Toľko slová generálneho prokurátora.
Ja len pripomeniem a doplním jeden z reálnych konkrétnych prípadov, keď sa americký vojak dopustil zločinu v Európe, konkrétne v Taliansku, no americké orgány mu dovolili uniknúť súdnemu procesu v Taliansku a vyhnúť sa tak skutočnému trestu. Budem teraz citovať z článku, ktorý bol zverejnený 4. februára 2020 na blogu Pravda.sk s názvom Smutné 22. výročie nepotrestaného zabitia dvadsiatich ľudí americkým pilotom v Taliansku. Teda citujem: „3. februára 1998 o 15.13 hod. vinou nedisciplinovanosti amerického pilota Richarda Ashbyho zahynulo dvadsať nič netušiacich turistov v Alpách pri mestečku Cavalese. Vo výške asi 111 metrov nad zemou preťal lano kabínovej lanovky, v ktorej po páde na zem prišlo o život osem Nemcov, päť Belgičanov, traja Taliani, dvaja Poliaci, jeden Rakúšan, jeden Holanďan. Na lietadle Grumman EA-6 Prowler vzlietli z Aviana na plnenie bojovej misie nad Bosnu v rámci ťaženia Rozhodná sila. Tragédiou bolo, že porušil všetky zákazy a nariadenia, nad daným údolím nemali vôbec povolené lietať, ich letová hladina nesmela klesnúť pod 610 metrov, napriek tomu si frajer dovolil prelet vo výške pod sto metrov, čo sa stalo osudným ľuďom v lanovke. Pilot dokonca zničil záznam z letu, ako aj kamery, nahlásil incident svojim nadriadeným. Tí nespolupracovali s talianskymi vyšetrovacími úradmi a pod falošným letovým plánom vystaveným na lietadlo F-16 nechali odletieť dané lietadlo mimo územia Talianska. Posádku prepravili okamžite do Spojených štátov amerických, aby sa vyhla trestnému stíhaniu v Taliansku. Štvorčlenná posádka si vo vzduchu robila leteckú show. Pilot Ashby mal prestávku v lietaní osem mesiacov, nemal čo robiť na bojovej misii a prvýkrát letel nad Alpami v Taliansku. Navigátor Jozeph Schweitzer zasa absolvoval svoj posledný let v misii a pred návratom domov si chcel urobiť videozáznam, aby sa mohol chváliť, ako nízko v tej Európe lietali. Kabína lanovky na horu Alpe Cermis sa zrútila z výšky asi 80 metrov, zahynuli v nej všetci pasažieri.
Každý štát, kde sú jednotky Spojených štátov amerických, musí mať podpísanú zmluvu NATO SOFA, v ktorej je stanovené v rozpore s medzinárodným právom, že občania Spojených štátov amerických sú podriadení výhradne vojenskej jurisdikcii USA. Tak aj v tomto prípade posádka odmietla vypovedať pred talianskymi vyšetrovateľmi a bola odpravená do Spojených štátov amerických. Tam súd v Jacksonville v Severnej Karolíne súdil pilota a navigátora, ktorých obhajoba tvrdila, že nemali k dispozícii funkčný výškomer a lanovku nemali zakreslenú v mape, a boli 4. marca 1998 oslobodení. O trinásť rokov neskôr uniklo z tajnej správy, že všetko na palube fungovalo normálne, dokonca mapy s pozíciou lanovky aj minimálnymi povolenými výškami mali Američania k dispozícii už od roku 1997. Na základe toho ich napriek tomu súd oslobodil. Obálky s mapami a pokynmi boli aj v inkriminovanom lietadle, avšak neotvorené.
V auguste 1998 ich súdil druhýkrát súd na základe svedectva ich kolegov, že zničili videozáznam, a tak sa správali neprofesionálne a bránili vyšetrovaniu. Za to nakoniec dostali šesť mesiacov, z toho si odsedeli štyri a pol, prišli o vojenský dôchodok.
Daná udalosť, hlavne jej neriešenie zo strany Spojených štátov vyvolala v Taliansku veľké demonštrácie, premiér Romano Prodi a jeho nástupca Massimo D'Alema žiadali potrestanie vinníkov, no márne. Jediné, čo sa im dostalo, bolo ospravedlnenie od prezidenta Clintona. Talianska vláda vyplatila odškodné pozostalým vo výške 1,9 mil. dolárov na osobu, z čoho im Spojené štáty americké na základe zmluvy nahradili tri štvrtiny. Takže zabitie 20 civilistov arogantným správaním sa amerických letcov zostalo dodnes nepotrestané.“ Toľko teda citát zo spomínaného článku. Takto sa asi Američania správajú v Európe, takto si predstavujú spravodlivosť, keď sa ich vojaci dopustia po svete zločinov.

No a práve okupačná zmluva s Američanmi znamená, že americkí vojaci aj na našom území získavajú oproti občanom Slovenskej republiky značnú výhodu v oblasti trestného konania. Občania Slovenskej republiky totiž podľa súčasného Trestného poriadku môžu byť v praxi potrestaní bez ohľadu na to, ako dlho súdne konanie trvá, a preto navrhujeme upraviť Trestný poriadok tak, aby v obžalobe, alebo v návrhu na dohodu o vine a treste museli súdy právoplatne rozhodnúť najneskôr do dvoch rokov od ich podania. Po uplynutí tejto lehoty bude trestné stíhanie automaticky zastavené. Tým odstránime diskrimináciu slovenských občanov oproti americkým vojakom aj v oblasti trestného práva.
Toľko teda náš návrh a ďakujem pekne.

Tri faktické poznámky.
Ako prvý vystúpi pán poslanec Martin Beluský.

Ďakujem za slovo. Kolega Rastislav Schlosár vo svojom príspevku povedal, že americkí vojaci získajú značnú výhodu, ale ja by som to trošku viacej rozviedol a vysvetlil, pretože oni nezískajú len nejakú výhodu, ale oni v podstate de facto získajú amnestiu, pretože dobre vieme, ako prebiehajú tie konania, a tak ako je to nastavené v tej zmluve, tak to prakticky znamená, že vlastne žiaden vojak, ktorý spácha na území Slovenskej republiky trestný čin, nebude reálne za to odsúdený, a v tej samotnej dohode je veľa vecí, ktoré sú rozporuplné alebo diskutabilné, o ktorých môžme polemizovať, či sú dobré, neni sú dobré, či aj pri iných zmluvách získavajú tí príslušníci ozbrojených síl podobné výhody, alebo nejakí veľvyslanci a podobne, ale pri tejto jednej konkrétnej veci podľa mňa žiadna polemika vôbec ani nemusí byť, pretože takto, ako je to nastavené, je to absolútne v neprospech občanov Slovenskej republiky a teraz nemyslím len tých, ktorí budú nejakými prípadnými obeťami trestných činov, ale aj tých samotných občanov, ktorí tiež budú sami podliehať nejakému vyšetrovaniu alebo trestnému stíhaniu, ktorý, na ktorý sa žiadne lehoty nevzťahujú, a títo Američania tu budú mať jednoducho zavedenú amnestiu, a práve preto predkladáme tento návrh zákona, aby sme túto diskrimináciu odstránili.
Ďakujem kolegovi za predloženie zákona.

Pán poslanec Stanislav Mizík s faktickou poznámkou.

Áno, tento zákon je absolútne potrebný, pretože je donebavolajúcou drzosťou našej zradcovskej vlády toto, čo spravila, a ktorá takto a touto zmluvou s USA ponížila Slovákov a tiež všetkých občanov iných národností žijúcich v Slovenskej republike. Táto zmluva urobila z cudzej vojenskej baganče übermenscha, nadčloveka oproti občanom Slovenskej republiky. Túto nespravodlivosť napravuje návrh tohto zákona, aj keď ja osobne mám sen. Raz bude Slovensko bez týchto zmlúv, bez cudzích vojakov, bez týchto bagančí cudzích a tiež bez toho nelegálneho, odporného plotu okolo americkej ambasády. Ďakujem.

Pani poslankyňa Magdaléna Sulanová má faktickú poznámku.