65. schôdza

Ďakujem za slovo.
Pán minister, ja by som ťa chcel za toto pochváliť, lebo myslím si, že odvážnemu šťastie praje, a konečne tu to, čo o tom tu hovoríme už niekoľko rokov a koľko sa už tu minulo eurofondov na digitalizáciu a systémy nie sú prepojené, nefungujú, na zväzoch máme matriky elektronické, na ministerstve školstva máme systém, ktorý, ktorý nie je na 100 % dokončený, ale máme ho a vieme, koľko máme detí, žiakov a športujúcich detí hlavne v kluboch, takže myslím si, že keď sa tieto systémy prepoja a ministerstvo financií dokáže urobiť taký softvér, ktorý príde rovno k deťom a k rodičom, ktorí budú môcť, môcť si tento, toto všetko kontrolovať, tak myslím si, že ušetríme aj na tých kontrolóroch, a keď tá aplikácia bude fakt dobre spravená. A myslím si, že, myslím si, že toto, toto je prelom prelomové pre, pre naše deti. A keďže som tu za šport, tak myslím, že to bude prelomové pre, a tí tréneri takúto pomoc čakajú a konečne si budú môcť zrátať, aký majú budget na celý rok na tie svoje deti, lebo doteraz to boli len virtuálne peniaze a tápanie. Takže ja si myslím, že to je dobrý krok, a poďme sa už konečne pohnúť, lebo toto len hovorenie, ako to nejde, to je, to je hrozné.
Ďakujem.

Pán poslanec Kazda.

Pán minister financií, nie som zvyknutý na takýto štýl komunikácie, keď niekto má nejakú výhradu alebo keď niekto povie nejaké číslo, ktoré sa nezakladá na pravde, tak to neznamená, ako teda to bolo v prípade, v prípade toho, tej sumy 9 miliónov, tak to neznamená, že ten človek si to číslo vymyslel, neznamená to, že ho zámerne vymyslel, znamená to iba toľko, že sa ho treba spýtať, odkiaľ ten údaj získal, a nie vykrikovať po sále, že ten človek si to vymyslel a zámerne ho takýmto spôsobom zavádza. Ja neviem, akým spôsobom ste vy naučený komunikovať, vy ste tiež boli určite, pokiaľ viem, ste tiež podnikali, určite ste sa stretávali aj s partnermi. Predpokladal som, že vy asi viete, ako sa komunikuje s partnermi, že keď dôjde k nejakému, že keď partner povie nejaké zlé číslo, tak sa ho najprv spýtam, že odkiaľ to má, alebo ho opravím, že nie, nebude to 9 miliónov, bude to len 0,95, alebo koľko tam je, tam v dôvodovej správe, ale tento spôsob komunikácie, tak fakt si neviem predstaviť. Vy ste asi nemohli normálnym spôsobom zarobiť ani korunu, pokiaľ ste takýmto spôsobom pristupovali ku svojim partnerom. A namiesto toho, aby ste vecne argumentovali, tak vykrikujete po nich, že, že oni sú vlastne zlý partner, sú to síce náš partner, ale vlastne oni sú kompletne zlí a zámerne a zákerne si niečo vymýšľajú.

Teraz pán poslanec Filip Kuffa.

Ďakujem za slovo.
V tej rozprave tu boli spomenuté, bolo tu spomínané to, že 9 miliónov pôjde na nejaké IT systémy, na informačné technológie, a toto sa v podstate pramenilo z toho, že v tej rozprave predtým to kritizoval poslanec Mazurek a dokonca aj stranu Život kritizoval, že ak jak môžme podporiť niečo, kde 9 miliónov ide na informačné systémy, a že za minútu sa to dá vyčítať na Úrade vlády, lebo tam je to zverejnené. Ja som to potom začal tiež hneď dohľadávať, otvoril som si Úrad vlády, hľadal som tabuľku a našiel som to. A naozaj tá položka tam je napísaná „materiálno-technické zabezpečenie" stojí 9 miliónov a neni tam napísané, že informačné technológie alebo nejaký informačný systém. Takže toto bolo čisté zavádzanie z ich strany.

Pán poslanec Štefan Kuffa.

Ak štát prestane klásť dôraz na rodinu, tak to je rozpad štátu. Ja som rád a vítam to, že minister financií nabral odvahu a prišiel tuná s týmto návrhom zákona, ktorý výrazným spôsobom podporuje rodiny. Spomeniem jeden príklad, keď som sa ocitol v takom krásnom portugalskom meste, Villarreal sa volá, a deti nás pozvali do reštaurácie a bol to taký nádherný výhľad smerom dole z tej reštaurácie, kde tiekla divoká portugalská rieka. A vtedy som si uvedomil, aký je obrovský rozdiel medzi Slovenskom a Portugalskom. Tak ako Igor Matovič to spomínal, že na 20 stranách jedálneho lístku nejaké dve-tri menu pre, pre naše deti. Tam tá reštaurácia bola plná detí, tam tie portugalské rodiny s tými deťmi, tie decká behali pomedzi stoly a ten personál, ten sa tešil a v podstate bol k dispozícii aj tým deťom a brali ich ako plnohodnotných zákazníkov. Aký asi my máme vzťah k rodinám a k našim deťom, keď to aj cez ten jedálniček a ten jedálny lístok, ktorý my tuná v tých reštauráciách máme, tak ich úplne ignorujeme.
Tak ako strana SaS, bolo to tuná spomenuté, bude vyplakávať, že ideme oligopoly a monopoly zdaniť a bohatým firmám zobrať, a pritom tu na druhej strane budú vykrikovať, že akým bohatým rodinám že budeme dávať rodinné prídavky. No, rodinné prídavky si zaslúžia všetky deti, tie patria deťom, a či si bohatý rodič, alebo nie si bohatý rodič, dať všetkým. Hľadať tuná a hovoriť, že aký sociálny systém je spravodlivý, nie je spravodlivý. On do istej miery spravodlivý je, ale sú situácie, kde treba zobrať a tým slabším treba dať.

Posledný prihlásený písomne v rozprave je pán poslanec Kazda, nech sa páči. A po ňom dám možnosť prihlásiť sa ústne, vážení páni poslanci.

Ďakujem. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, neviem, či sa v sále nachádza, nachádza aj pán navrhovateľ. No nebudem už asi nosiť drevo do lesa... (Prerušenie predsedajúcim: "Nachádza sa v sále, pán poslanec.") Je, je, vidím. Nebudem nosiť, a v tradičnej polohe, samozrejme, chrbtom ku prednášajúcemu alebo chrbtom ku poslancom v hlúčiku rozprávajúci sa. Nebudem už ďalej voziť, nechcem voziť zase ďalšie drevo do lesa, lebo tu už bolo viac-menej všetko povedané k tomu, tie naše výhrady aj zo strany SaS.
Hlavný problém, ide to bez medzirezortného pripomienkového konania, ide to balíček troch opatrení, ktorý prišiel naraz v jednom, v jednom zákone, ide o strašne veľa peňazí, ide o obrovitánsku sumu, ktorá sa ide nejakým spôsobom prerozdeľovať, a príde to proste bez možnosti nejakým, bez možnosti, aby do toho mohli vstúpiť nejaké subjekty, ktoré, ktorých sa to aj potenciálne dotýka. Neadresne, je to naprosto neadresný návrh, nejde to na cieľové skupiny najzraniteľnejších obyvateľov, práve naopak, sa tam, rozdeľuje sa tam veľmi veľa peňazí prakticky pre všetkých, ktorí sú rodičmi, a zároveň, samozrejme, nepomáhame nijakým spôsobom v tomto návrhu tým, ktorí sú povedzme bezdetnými rodičmi alebo sú nie rodičmi, čiže žijú v domácnostiach napríklad osamote. To znamená, že má to riešiť nejaký problém podľa navrhovateľov, má to riešiť nejaký problém tej krízy, ktorá tu vznikla, ale v podstate to rieši len selektívne nejakou dotáciou.
A takisto tam je ďalší problém, že to zdôvodnenie toho návrhu bolo, bolo absolútne nepresvedčivé, dôvodí sa tam tým, že, že tu hrozí nejaké riziko poklesu dopytu po tovaroch a službách. Práve naopak, to isté ministerstvo tvrdí, predpokladá 9 % rast spotreby domácností na budúci rok, takéto informácie mám, nech ma pán minister kľudne opraví. Takže vysvetľujeme dôvody, prečo máme, prečo má, navrhovateľ vysvetľuje dôvody, prečo chce takýmto spôsobom, takýmto spôsobom dotovať rodiny napriek tomu, že si protirečí v samotnom, v samotnom zdôvodnení.
To, čo mám ešte väčší problém s tým, je, že my keď sme vstupovali do vlády pred dvoma rokmi, tak výsledok volieb bol výsledkom túžby ľudí po slušnom Slovensku. Myslím si, že na tomto sa asi zhodneme, po slušnejšom Slovensku. Bola tu naozaj konečne, po dlhých rokoch tu bolo naladenie ľudí ísť po zmene, prestať korumpovať, prestať ovplyvňovať orgány činné v trestnom konaní a naozaj ísť, previesť Slovensko do slušnejšej spoločnosti. Toto sa čiastočne podarilo, chvalabohu, máme vládu, ktorá má jasnú zahraničnú politickú orientáciu, máme vládu, ktorá uvoľnila ruky polícii a orgánom činným v trestnom konaní, ktorá uvoľnila, ktorá urobila ďalšie niektoré systémové reformy. Ale teda čo sa jej absolútne nepodarilo, to je presne tento prípad návrhu pána ministra financií a spôsob, akým ho, akým ho prezentuje.
To naozaj slušné Slovensko nechcelo, aby, aby minister financií rozoštvával práve tých ľudí, ktorí chceli slušné Slovensko, a to sa mu teda absolútne darí. A to, čo Slovensko, slušné Slovensko nechcelo, je, aby sa predhadzovali takéto obrovské, šialene obrovské sumy bez akéhokoľvek medzirezortného pripomienkového konania, dokonca bez nejakej prvej vstupnej konzultácie s koaličnými partnermi, ktorá sa deje úplne bežne pri každom ďalšom návrhu koaličnom, že, že rokujeme o tom návrhu niekedy pol roka, niekedy rok a nakoniec dospejeme k nejakému, k nejakému konsenzu. Toto sa tu, žiaľ, nedeje, lebo, áno, súčasťou vlády je jeden človek, ktorý, ktorý przní, przní komplet tú snahu vlády o slušnejšie Slovensko.
Chcem sa vyjadriť ešte k jednej veci, a to je k pomoci. Nedávno som, práve mi pripomenul kolega svojím statusom jeden známy výrok Ronalda Reagana. Ronald Reagan, ako viete, je jeden z najvýznamnejších, bol jeden z najvýznamnejších amerických prezidentov, bol to konzervatívny politik, porazil komunizmus, teda výrazne sa zasadil o porážku komunizmu, a tento konzervatívec a zároveň, možno nazvem to, ten človek, ktorý sa vyzná, vyzná trochu v tom, ako funguje vláda. Ten povedal kedysi, myslím, že to bolo v auguste 1986, na jednej tlačovej konferencii povedal, že deväť najhroznejších slov v anglickom jazyku znie: "I´m from the government and I´m here to help." Preložím: Som z vlády a som tu nato, aby som pomohol. Ronald Reagan mal veľmi dobré skúsenosti s tým, ako funguje vládny mechanizmus, a bol naozaj veľmi skeptický voči tomu, keď prichádzala vláda a začala niečo požadovať, alebo prichádzal nejaký návrh nejakých lobistov, ale predovšetkým teda v prípade vlády, a chceli niečo presadiť a povedali, že pozor, my sme vláda a my sme vám prišli pomôcť.
A ja sa chcem zamyslieť ešte nad tým, že čo je vlastne teda tá pomoc, lebo tu sa stále hovorí niečo o, o tom, že ideme pomáhať rodinám, no a ja si viem predstaviť, čo je pomoc rodinám alebo čo je celkovo pomoc, hej, že mám nejaké peniaze, alebo chcem svojimi vlastnými peniazmi alebo svojou vlastnou aktivitou chcem niekomu pomôcť a viem, že ten človek tú pomoc chce a že ju ocení.
Ako to súvisí s týmto vládnym návrhom? Toto za prvé nie sú peniaze vlády, to sú peniaze všetkých nás, ktorí prispievame do štátneho rozpočtu, to znamená, že to nedávame my, my sme, len prerozdeľujeme a zároveň ani nevieme, že či ten občan to vlastne chce každý, že či o túto pomoc stojí. Ak by som mal povedať jeden príklad, že či o to občan stojí, no tak napríklad ja o toto zvýšenie vôbec nestojím, ja ho nepotrebujem, ja platím veľmi veľa daní, myslím si, že nadpriemerne nad, nad slovenský priemer a dokonca až viac nadpriemerne, a ja naozaj nechcem, ja ich platím preto, aby vláda bola štíhla, aby sa starala o to, že pomôže chudobným, postará sa o, zabezpečí právny štát, polícia, súdy, prokuratúra, zabezpečí ochranu obyvateľov, bezpečnosť obyvateľov, obranu obyvateľov, bude investovať do základného školstva aj niekedy stredného a možno niekedy aj vysokého školstva, keď bude dobrá tá vláda. Očakávajú, keď bude už blahobytná spoločnosť, tak keď tá vláda bude na to mať, tak aj vysoké školstvo, a očakávam, aby plnila nejaké ďalšie služby povedzme napríklad v kultúre a ďalšie a ďalšie služby, a jednou z tých služieb je, aby pomáhala najzraniteľnejším chudobným obyvateľom. Toto očakávam od tej vlády.
A zrazu mi sem príde nejaký návrh, ktorý chce, keďže spadám ešte aj ja, respektíve my spadáme s manželkou do tejto skupiny, ktorým chce navýšiť nejaké peniaze v čase, kedy čelíme nejakej úplne novej situácii, ktorá nastala s agresiou Putina na Ukrajine, a čelíme ešte v čase, kedy máme naozaj že veľmi obrovské problémy s konsolidáciou verejných financií a máme tu obrovský rast cien. A v tom momente vláda hovorí, že ona mi ide pomáhať, ako rodine mi ide pomáhať.
Ja ale o to nestojím. Ja som preto povedal aj pánovi ministrovi vtedy, že teda nech vytvorí aspoň nejaký nástroj, že ja to zväčšenie, to zvýšenie si nechcem uplatniť, keď už chceme niečo také... (Reakcia z pléna: „Veď nemusíte. Daňový bonus si nemusíte uplatniť.") Nie to zvýšenie, to zvýšenie, alebo zníženie v prípade daňového bonusu hej, že zníženie, teda zvýšenie mojich príjmov. Nehovorím samotný inštitút, ktorý existuje. Hovorím to, tento návrh čo rieši.
No a teda naozaj veľmi ma vyrušuje, veľmi ma vyrušuje, že stále tu zaznieva, že pomoc rodinám, prorodinná politika a pomoc a pomoc a stále, stále, neustále sa to tu opakuje a každý populistický politik tu opakuje pomoc rodinám, ale nepomenuje to presne, nepomenuje to presne, že tu ide o prerozdelenie istej sumy peňazí alebo vytvorenie nejakých daňových úľav pre určitú skupinu obyvateľstva s takýmto a s takýmto cieľom. Ale, žiaľ, máme zloženie parlamentu, v ktorom je, vidím, že viac socialistov, že tých pravých konzervatívcov tu asi až tak veľa nie je, a títo socialisti budú stále hovoriť to, na čo sú zvyknutí spolu s populistami, že ideme robiť pomoc rodinám. A najdôležitejšie, čo chceme urobiť, je, a čo by sa malo urobiť, je podporiť zo štátneho rozpočtu, z rozpočtu verejných financií cieľové skupiny zraniteľných obyvateľov. Ale, prosím, nenazývajme to tým názvom pomoc rodinám.
A teda ešte jedna taká možno, možno hlbšia úvaha na záver, alebo zložitejšia skôr. V čase, kedy už čelíme týmto problémom, tu je predložený zákon o financovaní voľného času dieťaťa. Ja nehovorím, že to nie je dôležité, ja hovorím to, čo som povedal aj pred, myslím, že včera ešte, že financovanie voľného času detí síce treba podporiť, ale treba si stanoviť jasné priority, že čo potrebujeme z rozpočtu najprv podporiť, čo potrebujeme, do čoho investovať a na čo dať prostriedky z rozpočtu. A teda musím povedať, že 400 miliónov na financovanie, 400 miliónov ročne na financovanie voľného času dieťaťa, tak ako ja si musím položiť takú otázku, že, že naozaj, že kde sú tí, tí konzervatívci, ktorí, ktorí predsa uznávajú inštitút rodiny, ktorí si zakladajú deti nie preto, aby im štát vytváral nejaké voľnočasové poukazy, ktorí títo konzervatívci, kde sú, ktorí, ktorí si zakladajú rodiny nie preto, aby dostávali poukazy, ale zakladajú si preto, lebo proste chcú mať, chcú mať deti. Je to obrovská radosť, je to obrovská zodpovednosť, je to obrovský, stojí to veľmi veľa peňazí a je to obrovský kus radosti. Ale nečakajú, nečakajú od vlády, že im bude dávať nejaké ďalšie peniaze. Preto sa pýtam, a toto je naozaj skôr taká etická, etická otázka, že, že prečo, prečo to takto vidíte. Ja nepopieram, že je veľmi dobré, keď je blahobytná spoločnosť, že je dobré, je dobré investovať aj do voľnočasových aktivít, pretože koniec koncov to tým deťom, tým deťom to ešte prospieva k rastu, o tom naprosto nepochybujem, a je to aj návrh SaS jednoznačne, len v tomto čase, za týchto okolností 400 miliónov eur ročne na poukazy sa mi zdá byť naozaj veľmi, veľmi nešťastná a veľmi uletená suma.
Budeme ešte o tomto návrhu, predpokladám, rokovať aj v druhom čítaní, takže potom sa skúsim ešte vyjadriť k tým ekonomickým argumentom ešte raz. Je mi veľmi ľúto, je mi veľmi ľúto, že namiesto vecnej rozpravy k tomuto návrhu zákona a namiesto toho, aby pán minister ako navrhovateľ sedel tu a aspoň keď už nám to nedal prečítať skôr a keď to nedal celej verejnosti, celej slovenskej verejnosti prečítať skôr, že by tu aspoň sedel a skúsil verejne, skúsil sústredene, sústredene počúvať a počúvať tie argumenty. Namiesto toho minister financií tu celý čas pobehuje, je otočený zadkom k poslancom, rozpráva sa v hlúčiku a vôbec nepočúva a namiesto toho stále hovorí, že SaS-ka mu ubližuje. No, bohužiaľ, sme v tej situácii, v akej sme, a s týmto asi už veľa neurobíme.
Ďakujem za pozornosť.

Tak sedem faktických poznámok na vystúpenie pána poslanca Kazdu. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Pán poslanec Martin Čepček, nech sa páči.