6. schôdza

Ďakujem pekne. Je to návrh poslancov celého, celého klubu, aj koalície na to, aby sa tento výbor rozchodil. A čo sa týka mojej morálnosti alebo nemorálnosti, neviem, ako ste to mysleli, ale ani nechcem po tom pátrať, ale minimálne, keď ste počúvali včera faktickú pripomienku pána poslanca Kotlebovcov, pána predsedu Kotlebu, ktorý tu na pôde Národnej rady šíri hoaxy a dezinformácie o mimoriadnej situácii o pandémii, chorobe COVID-19, tak práve toto vojenské spravodajstvo je jedno z tých, ktorý takéto veci má tiež eliminovať, kontrolovať a naozaj včera si zatĺkol, tak sa povie, ten klinček do tej svojej debničky.

Ďakujem. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Ak nie, vyhlasujem rozpravu za skončenú. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Vyhlasujem teraz päť minút prestávku.

(Prestávka.)

(Po prestávke.)

Pani poslankyne, páni poslanci, teraz budeme pokračovať v prerušenej rozprave o Programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky a žiadosti vlády o vyslovenie dôvery, tlač 68. Prosím povereného člena vlády Slovenskej republiky, aby zaujal miesto určené pre navrhovateľov a určeného člena gestorského výboru pre financie a rozpočet, aby zaujal miesto určené pre spravodajcov. Budeme pokračovať vystúpeniami ďalších rečníkov, ktorí sa do rozpravy prihlásili písomne.
Dávam slovo poslankyni Janke Žitňanskej, ktorá sa do rozpravy prihlásila za klub ZA ĽUDÍ.
Pripraví sa pani poslankyňa Petra Krištúfková za klub SME RODINA.

(Pokračovanie rokovania o Programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky, tlač 68.)

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Vážený pán minister, pani ministerka, ak by každý z koaličných poslancov mal pripraviť svoju vlastnú verziu programového vyhlásenia vlády, pravdepodobne by sme mali na stole 95 rôznych textov. Niekto by sa viac venoval životnému prostrediu, iný rodinnej politike, pre niekoho by bolo najpodstatnejšie bojovať za osobné slobody, ďalší by rád videl viac opatrení v prospech malých a stredných podnikateľov alebo pomoc ľuďom na okraji spoločnosti.
O čom som však presvedčená, je, že vo väčšine prípadov by sa týmito dokumentami tiahla túžba po spravodlivosti. Nielen teda pokiaľ ide o súdnictvo, ale po spravodlivosti vo svojom najširšom slova zmysle: spravodlivosť v dostupnosti k zdravotnej starostlivosti či k vzdelávaniu, spravodlivé financovanie verejných a neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, spravodlivá odmena za prácu, spravodlivé podnikateľské prostredie. Pretože ak dnes prevláda v spoločnosti nejaký pocit, tak je to práve ten, že sa ľudia nevedia domôcť spravodlivosti. Cítia sa byť občanmi druhej kategórie. Cítia jednoducho nespravodlivosť a oprávnene narastá ich pocit frustrácie a hnevu. Aj tento pocit vo veľkej miere stojí za nárastom podpory rôznych extrémistických strán a hnutí.
Dnes máme pred sebou jedno spoločné programové vyhlásenie, ktoré je výsledkom dlhých a náročných rokovaní, a je kompromisom štyroch politických strán a jej predstaviteľov. A ja som rada, že v nej téma, ktorú považujem za naliehavú, a síce podpora ľudí so zdravotným postihnutím, nie je len doplnkovou. Ide o obrovskú skupinu ľudí, ktorej predchádzajúce vlády nikdy nevenovali primeranú pozornosť. Som totižto presvedčená, že ak štát má niekomu pomáhať, tak sú to práve ľudia, ktorí nie vlastnou vinou sa dostali do situácie, že sú na okraji spoločnosti. Veď čo je spravodlivé na tom, že mladá žena len preto, že má ťažké zdravotné postihnutie a zubné ošetrenie musí absolvovať v celkovej anestéze, čaká na takýto zákrok sedem mesiacov? Čo je spravodlivé na tom, že matka, ktorá sa celý život starala o svojho postihnutého syna pripojeného na pľúcnu ventiláciu, musí tri dni čakať v bolestiach doma, kým nájde miesto, kde sa počas jej liečby o jej syna postarajú? Čo je spravodlivé na tom, ak posudkový lekár pri opätovnom posúdení dieťaťa s autizmom aj napriek lekárskym správam vyhlási dieťa za zdravé a zamietne matke príspevok na opatrovanie, ktorý je jej jediným príjmom?
Aj dnešná situácia, v ktorej sa Slovensko v dôsledku koronavírusu nachádza, ukazuje, ako veľmi je táto skupina ľudí spolu s dlhodobo chorými a seniormi zraniteľná. Premárnená šanca, ktorá tu bola za uplynulé roky premeniť veľkokapacitné zariadenia na menšie, komunitné, sa dnes podpisuje aj pod tie najväčšie obavy, že práve tieto zariadenia sa stanú miestami, kde budeme v dôsledku koronavírusu počítať najviac obetí. Dlhodobé podfinancovanie sociálnych služieb a s tým súvisiaci nedostatok sociálnych pracovníkov a opatrovateliek sa dnes ukazuje ešte krikľavejšie. Zatvorili sa mnohé zariadenia, kam mohli ľudia so zdravotným postihnutím chodiť tráviť čas, vzdelávať sa, pracovať, rehabilitovať, alebo tie, kam boli vzhľadom na svoje ťažké viacnásobné postihnutie počas dňa alebo týždňa umiestnení, aby ich rodinní príslušníci mali možnosť pracovať a uživiť rodinu a aspoň trochu si oddýchnuť od vyčerpávajúcej starostlivosti. Hoci bolo nutné kvôli epidémii tieto zariadenia zatvoriť, mnohí rodinní príslušníci, ktorí sa teraz musia 24 hodín denne starať o svojich odkázaných príbuzných, aj napriek vládou doteraz prijatým opatreniam nevládzu ani finančne, ani fyzicky. Chýba im pomoc, podpora. Nie je to nič nové, ale v čase krízy ešte viac citeľné. Preto dnes, viac ako kedykoľvek doteraz, sa musíme tejto skupine ľudí, ktorá nie je zanedbateľná, začať venovať systematicky a nadrezortne, aby nikto neprepadol spletitej sieti systému, aby sa nestal obeťou prehadzovania si zodpovednosti medzi jednotlivými ministerstvami.
Som rada, že môj pohľad na túto problematiku sa premietol aj do programového vyhlásenia vlády a že sa oblasť zdravotného postihnutia nerieši len v kapitole sociálnych vecí, ale aj v zdravotníctve, školstve, pri výstavbe nájomných bytov a dokonca aj v kultúre. Čo všetko potrebujeme zmeniť a tento dokument nám k tomu otvára cestu? Poviem aspoň pár priorít.
V oblasti sociálnych služieb je najväčším problémom samotný zákon o sociálnych službách. Ide o neprehľadný a ťažkopádny zákon, miestami nezrozumiteľný a v praxi pôsobiaci veľké problémy. Zároveň nám chýba zákon o dlhodobej starostlivosti. Je mi nesmierne ľúto, že hoci už za bývalej vlády bolo na stole niekoľko variant, ako túto dlhoročne zanedbanú tému riešiť, nedošlo k zhode medzi ministerstvami práce a zdravotníctva a tak naštartovanie zásadnej reformy a pomoc konkrétnym odkázaným sa opäť raz trestuhodne oddialila.
Kľúčovou témou v nastávajúcom období bude financovanie sociálnych služieb. V súčasnosti nastavený spôsob financovania je komplikovaný a neadresný. Človek so zdravotným postihnutím nestojí v centre pozornosti. Nemôže si vybrať, nakúpiť a objednať také služby, ktoré by potreboval. Aj preto nám chýba funkčná sieť ambulantných a terénnych služieb, ktoré by boli adekvátnou alternatívou nevyhovujúcich veľkokapacitných ústavov. Ľudia sú vôbec radi, že niekde je miesto, a to je veľmi zlé. Musíme vyriešiť strašidelné dedičstvo minulosti, pretože sociálne služby poskytujeme častokrát v úplne nevyhovujúcom prostredí starých kaštieľov či iných nevhodných budov. Nie je pritom neobvyklé, že v takýchto úplne nevhodných priestoroch žije pokope aj viac ako 100 ľudí. Aj podľa monitoringu komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím sú často porušované ich základné ľudské práva. Je potrebný nielen nový zákon a úplne nová filozofia spravodlivého financovania sociálnych služieb, ale aj dôraz na komunitné sociálne služby a premena veľkokapacitných zariadení na menšie. Popri tomto všetkom nesmieme zabudnúť zabezpečiť efektívnu kontrolu kvality poskytovania sociálnych služieb, aby všetci klienti žili v bezpečí a v dôstojných podmienkach.
Druhá oblasť, ktorá vyžaduje zásadnú reformu a ku ktorej sa hlásime v programovom vyhlásení vlády, je posudková činnosť. Je neuveriteľné, že človek na Slovensku prechádza rôznymi posúdeniami a rôznymi posudkovými systémami. Ide o zbytočnú záťaž pre všetkých, pre ľudí so zdravotným postihnutím, ich blízkych, posudkových lekárov, aj úradníkov. Preto je nutné posudkový systém výrazne zefektívniť a zjednotiť.
Sú ale aj ďalšie oblasti, ktoré nám nesmú prekĺznuť. Veľmi nám chýba podpora a reforma psychiatrie. Duševné zdravie bolo dlho zanedbávanou oblasťou. Je potrebné oblasť duševného zdravia dostať do centra pozornosti zdravotnej politiky.
Taktiež sa musí zmeniť súčasný Občiansky zákonník v oblasti opatrovníctva. Je nutné zaviesť nové nástroje, ktoré nahradia obmedzovanie spôsobilosti na právne úkony a umožnia ľuďom so zdravotným postihnutím plánovať vlastnú budúcnosť.
Ďalej je potrebné sa osobitne venovať školstvu a robiť všetky nutné kroky pre vytvorenie inkluzívneho vzdelávacieho systému. Školy musia byť školami pre všetky deti. Segregácia nesmie mať v našej spoločnosti miesto.
Pre mňa osobitnou témou je podpora neformálnych opatrovateľov. To sú tie tisíce obetavých mám a otcov či iných rodinných príslušníkov, ktorí sa starajú o svojich blízkych s ťažkým zdravotným postihnutím. Chceme ich prácu ešte viacej oceniť, a to nielen finančne, ale aj uznaním ich zručnosti a po celý čas im zabezpečiť odbornú podporu a priestor na oddych a rehabilitáciu. Chceme zlepšiť zamestnávanie ľudí, ktorí aj napriek svojmu postihnutiu majú zručnosti a schopnosti, aj pomocou asistenta pracovného začlenenia. Zaväzujeme sa, že časť nájomných bytov bude bezbariérová a urobíme všetko pre to, aby aj kultúrne pamiatky či kultúrne podujatia boli dostupnejšie.
Niektorí ľudia mi hovoria, že sa téme zdravotného postihnutia venujem až príliš veľa. Ja som však presvedčená, že naša spoločnosť sa tejto téme venuje príliš málo. Skôr alebo neskôr každý jeden z nás, ako tu sedíme, budeme potrebovať, či my alebo naši blízki, pomoc. Musíme zmeniť Slovensko bariérové na Slovensko bez bariér. Čaká nás veľmi veľa práce, ale prvým krokom môže byť práve programové vyhlásenie vlády a jasný záväzok smerom k ľuďom so zdravotným postihnutím a seniorom. Sme tu pre vás a urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme zabezpečili dôstojný život.
Ďakujem. (Potlesk.)

Na pani poslankyňu evidujem tri faktické poznámky, štyri.
Nech sa páči, pán poslanec Drdul, máte slovo.

Vážení členovia vlády, predseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, mám radosť, že skutočne budem môcť teraz s kľudným svedomím a bez výčitiek hlasovať za tento dokument, ktorý považujem, tak ako ste správne povedali, pani Žitňanská, za rozumný výsledok práce štyroch strán. Teším sa, že v programe tejto koalície našli po dlhých rokoch na pokraji spoločenského záujmu dôstojné miesto osoby so zdravotným postihnutím, ktoré tvoria takmer 10 % slovenskej populácie. Teším sa, že táto vláda chce prostredníctvom konkrétnych krokov v oblasti vzdelávania, zamestnávania, zmien v zdravotníctve, kultúre, či modifikácii príspevku na kompenzáciu zdravotného poistenia zlepšiť úroveň začlenenia desaťtisícov osôb so zdravotným postihnutím do spoločnosti a tak prispieť k ich účelnej a dobrej participácii na ich živote. Je to aj prostriedkom, ako napraviť skrivodlivosti, s ktorými sa denno-denne tieto osoby musia stretávať. Som rád, že sociálna politika sa konečne nebude obmedzovať len na stratégie, akčné plány politiky a platenie dávok, ale dostane svoj skutočný, reálny zmysel a význam. Som rád, že po štyroch, pardon. Dúfam, že po štyroch rokoch vládnutia tejto vlády bude Slovensko krajinou, kde budeme všetci, vrátane osôb so zdravotným postihnutím a ich rodín, radi žiť. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem. S ďalšou faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Mazurek.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Pani poslankyňa Žitňanská, ja som nechcel reagovať, ale povedali ste tam jednu vec, ktorá ma nadchla istým spôsobom a ja sa na to nesmierne teším, lebo vy ste povedali, že školy na Slovensku by v žiadnom prípade nemali byť segregované, že by mali byť pre všetkých, to znamená, nemali by sme ľudí rozdeľovať. Ja som stopercentne za, ale až keď vy všetci, ako tu sedíte, koaliční poslanci, ministri a ďalší frajeri v týchto témach, začnete dávať svoje deti do škôl v Žehre, Huncovciach, v Šarišských Michaľanoch a nie do súkromných škôl v Starom Meste v Bratislave, nie do luxusných škôlok, ale tam, kde sa o tej segregácii hovorí najviac a tam, kde to môžete ukázať príkladom, aké je to jednoduché, ako sa dá špičkovo chodiť do desegregovanej školy, ako si vaše deti užívajú prítomnosť 15 - 16 osadníkov v spoločnej triede, ako skvelo to dopadá na kvalitu vzdelávacieho procesu a ako špičkovo vzdelané a kultúrne obohatené z týchto škôl vychádzajú. Ale nepoučujte tu ľudí a nerozprávajte o nejakej desegregácii, keď vy sami nejdete príkladom. Až vy a ľudia, ako je Lucia Ďuriš Nicholsonová a podobní, ktorí v tejto téme sú tzv. priekopníkmi, až keď vy začnete ísť príkladom, až potom si dávajte takéto veci do programového vyhlásenia, lebo netušíte, o čom hovoríte. A ja by som to veľmi, naozaj veľmi chcel vidieť, ako by takéto zbohatlícke deti chodili do jednej školy s osadníkmi a ukazovali tú desegregáciu v praxi.

Ďakujem. Pán poslanec Šeliga. (Reakcie z pléna. Zaznievanie gongu.)
Vážení kolegovia, ukľudnime sa, prosím. S ďalšou faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Šeliga.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Ďakujem pekne. Myslím, že sa všetci zhodneme, že kvalita štátu sa posudzuje aj podľa toho, ako sa štát správa k ľuďom, ktorí majú zdravotné postihnutie, sú zraniteľní a dostali sa nie svojou vinou na okraj spoločnosti. Ja si myslím, že sa nevenuješ téme ľudí so zdravotným postihnutím príliš málo, resp. príliš veľa. Zasluhovala by si ešte väčšiu pozornosť. Som rád, že do programového vyhlásenia vlády sa aj vďaka tebe dostalo značnej pozornosti pre ľudí so zdravotným postihnutím a ľudí, ktorí sú na okraji spoločnosti. Naozaj to, aké je Slovensko, sa bude posudzovať aj podľa toho, ako sa správame k tým najzraniteľnejším, ktorí za to nemôžu. A súhlasím úplne s tým, čo si povedala, nikto z nás nevie, kedy sa on sám alebo jeho blízki môžu ocitnúť v takejto situácii. Veľká vďaka.