6. schôdza

Ďakujem pekne. Je to návrh poslancov celého, celého klubu, aj koalície na to, aby sa tento výbor rozchodil. A čo sa týka mojej morálnosti alebo nemorálnosti, neviem, ako ste to mysleli, ale ani nechcem po tom pátrať, ale minimálne, keď ste počúvali včera faktickú pripomienku pána poslanca Kotlebovcov, pána predsedu Kotlebu, ktorý tu na pôde Národnej rady šíri hoaxy a dezinformácie o mimoriadnej situácii o pandémii, chorobe COVID-19, tak práve toto vojenské spravodajstvo je jedno z tých, ktorý takéto veci má tiež eliminovať, kontrolovať a naozaj včera si zatĺkol, tak sa povie, ten klinček do tej svojej debničky.

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Vážený pán minister, pani ministerka, ak by každý z koaličných poslancov mal pripraviť svoju vlastnú verziu programového vyhlásenia vlády, pravdepodobne by sme mali na stole 95 rôznych textov. Niekto by sa viac venoval životnému prostrediu, iný rodinnej politike, pre niekoho by bolo najpodstatnejšie bojovať za osobné slobody, ďalší by rád videl viac opatrení v prospech malých a stredných podnikateľov alebo pomoc ľuďom na okraji spoločnosti.
O čom som však presvedčená, je, že vo väčšine prípadov by sa týmito dokumentami tiahla túžba po spravodlivosti. Nielen teda pokiaľ ide o súdnictvo, ale po spravodlivosti vo svojom najširšom slova zmysle: spravodlivosť v dostupnosti k zdravotnej starostlivosti či k vzdelávaniu, spravodlivé financovanie verejných a neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, spravodlivá odmena za prácu, spravodlivé podnikateľské prostredie. Pretože ak dnes prevláda v spoločnosti nejaký pocit, tak je to práve ten, že sa ľudia nevedia domôcť spravodlivosti. Cítia sa byť občanmi druhej kategórie. Cítia jednoducho nespravodlivosť a oprávnene narastá ich pocit frustrácie a hnevu. Aj tento pocit vo veľkej miere stojí za nárastom podpory rôznych extrémistických strán a hnutí.
Dnes máme pred sebou jedno spoločné programové vyhlásenie, ktoré je výsledkom dlhých a náročných rokovaní, a je kompromisom štyroch politických strán a jej predstaviteľov. A ja som rada, že v nej téma, ktorú považujem za naliehavú, a síce podpora ľudí so zdravotným postihnutím, nie je len doplnkovou. Ide o obrovskú skupinu ľudí, ktorej predchádzajúce vlády nikdy nevenovali primeranú pozornosť. Som totižto presvedčená, že ak štát má niekomu pomáhať, tak sú to práve ľudia, ktorí nie vlastnou vinou sa dostali do situácie, že sú na okraji spoločnosti. Veď čo je spravodlivé na tom, že mladá žena len preto, že má ťažké zdravotné postihnutie a zubné ošetrenie musí absolvovať v celkovej anestéze, čaká na takýto zákrok sedem mesiacov? Čo je spravodlivé na tom, že matka, ktorá sa celý život starala o svojho postihnutého syna pripojeného na pľúcnu ventiláciu, musí tri dni čakať v bolestiach doma, kým nájde miesto, kde sa počas jej liečby o jej syna postarajú? Čo je spravodlivé na tom, ak posudkový lekár pri opätovnom posúdení dieťaťa s autizmom aj napriek lekárskym správam vyhlási dieťa za zdravé a zamietne matke príspevok na opatrovanie, ktorý je jej jediným príjmom?
Aj dnešná situácia, v ktorej sa Slovensko v dôsledku koronavírusu nachádza, ukazuje, ako veľmi je táto skupina ľudí spolu s dlhodobo chorými a seniormi zraniteľná. Premárnená šanca, ktorá tu bola za uplynulé roky premeniť veľkokapacitné zariadenia na menšie, komunitné, sa dnes podpisuje aj pod tie najväčšie obavy, že práve tieto zariadenia sa stanú miestami, kde budeme v dôsledku koronavírusu počítať najviac obetí. Dlhodobé podfinancovanie sociálnych služieb a s tým súvisiaci nedostatok sociálnych pracovníkov a opatrovateliek sa dnes ukazuje ešte krikľavejšie. Zatvorili sa mnohé zariadenia, kam mohli ľudia so zdravotným postihnutím chodiť tráviť čas, vzdelávať sa, pracovať, rehabilitovať, alebo tie, kam boli vzhľadom na svoje ťažké viacnásobné postihnutie počas dňa alebo týždňa umiestnení, aby ich rodinní príslušníci mali možnosť pracovať a uživiť rodinu a aspoň trochu si oddýchnuť od vyčerpávajúcej starostlivosti. Hoci bolo nutné kvôli epidémii tieto zariadenia zatvoriť, mnohí rodinní príslušníci, ktorí sa teraz musia 24 hodín denne starať o svojich odkázaných príbuzných, aj napriek vládou doteraz prijatým opatreniam nevládzu ani finančne, ani fyzicky. Chýba im pomoc, podpora. Nie je to nič nové, ale v čase krízy ešte viac citeľné. Preto dnes, viac ako kedykoľvek doteraz, sa musíme tejto skupine ľudí, ktorá nie je zanedbateľná, začať venovať systematicky a nadrezortne, aby nikto neprepadol spletitej sieti systému, aby sa nestal obeťou prehadzovania si zodpovednosti medzi jednotlivými ministerstvami.
Som rada, že môj pohľad na túto problematiku sa premietol aj do programového vyhlásenia vlády a že sa oblasť zdravotného postihnutia nerieši len v kapitole sociálnych vecí, ale aj v zdravotníctve, školstve, pri výstavbe nájomných bytov a dokonca aj v kultúre. Čo všetko potrebujeme zmeniť a tento dokument nám k tomu otvára cestu? Poviem aspoň pár priorít.
V oblasti sociálnych služieb je najväčším problémom samotný zákon o sociálnych službách. Ide o neprehľadný a ťažkopádny zákon, miestami nezrozumiteľný a v praxi pôsobiaci veľké problémy. Zároveň nám chýba zákon o dlhodobej starostlivosti. Je mi nesmierne ľúto, že hoci už za bývalej vlády bolo na stole niekoľko variant, ako túto dlhoročne zanedbanú tému riešiť, nedošlo k zhode medzi ministerstvami práce a zdravotníctva a tak naštartovanie zásadnej reformy a pomoc konkrétnym odkázaným sa opäť raz trestuhodne oddialila.
Kľúčovou témou v nastávajúcom období bude financovanie sociálnych služieb. V súčasnosti nastavený spôsob financovania je komplikovaný a neadresný. Človek so zdravotným postihnutím nestojí v centre pozornosti. Nemôže si vybrať, nakúpiť a objednať také služby, ktoré by potreboval. Aj preto nám chýba funkčná sieť ambulantných a terénnych služieb, ktoré by boli adekvátnou alternatívou nevyhovujúcich veľkokapacitných ústavov. Ľudia sú vôbec radi, že niekde je miesto, a to je veľmi zlé. Musíme vyriešiť strašidelné dedičstvo minulosti, pretože sociálne služby poskytujeme častokrát v úplne nevyhovujúcom prostredí starých kaštieľov či iných nevhodných budov. Nie je pritom neobvyklé, že v takýchto úplne nevhodných priestoroch žije pokope aj viac ako 100 ľudí. Aj podľa monitoringu komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím sú často porušované ich základné ľudské práva. Je potrebný nielen nový zákon a úplne nová filozofia spravodlivého financovania sociálnych služieb, ale aj dôraz na komunitné sociálne služby a premena veľkokapacitných zariadení na menšie. Popri tomto všetkom nesmieme zabudnúť zabezpečiť efektívnu kontrolu kvality poskytovania sociálnych služieb, aby všetci klienti žili v bezpečí a v dôstojných podmienkach.
Druhá oblasť, ktorá vyžaduje zásadnú reformu a ku ktorej sa hlásime v programovom vyhlásení vlády, je posudková činnosť. Je neuveriteľné, že človek na Slovensku prechádza rôznymi posúdeniami a rôznymi posudkovými systémami. Ide o zbytočnú záťaž pre všetkých, pre ľudí so zdravotným postihnutím, ich blízkych, posudkových lekárov, aj úradníkov. Preto je nutné posudkový systém výrazne zefektívniť a zjednotiť.
Sú ale aj ďalšie oblasti, ktoré nám nesmú prekĺznuť. Veľmi nám chýba podpora a reforma psychiatrie. Duševné zdravie bolo dlho zanedbávanou oblasťou. Je potrebné oblasť duševného zdravia dostať do centra pozornosti zdravotnej politiky.
Taktiež sa musí zmeniť súčasný Občiansky zákonník v oblasti opatrovníctva. Je nutné zaviesť nové nástroje, ktoré nahradia obmedzovanie spôsobilosti na právne úkony a umožnia ľuďom so zdravotným postihnutím plánovať vlastnú budúcnosť.
Ďalej je potrebné sa osobitne venovať školstvu a robiť všetky nutné kroky pre vytvorenie inkluzívneho vzdelávacieho systému. Školy musia byť školami pre všetky deti. Segregácia nesmie mať v našej spoločnosti miesto.
Pre mňa osobitnou témou je podpora neformálnych opatrovateľov. To sú tie tisíce obetavých mám a otcov či iných rodinných príslušníkov, ktorí sa starajú o svojich blízkych s ťažkým zdravotným postihnutím. Chceme ich prácu ešte viacej oceniť, a to nielen finančne, ale aj uznaním ich zručnosti a po celý čas im zabezpečiť odbornú podporu a priestor na oddych a rehabilitáciu. Chceme zlepšiť zamestnávanie ľudí, ktorí aj napriek svojmu postihnutiu majú zručnosti a schopnosti, aj pomocou asistenta pracovného začlenenia. Zaväzujeme sa, že časť nájomných bytov bude bezbariérová a urobíme všetko pre to, aby aj kultúrne pamiatky či kultúrne podujatia boli dostupnejšie.
Niektorí ľudia mi hovoria, že sa téme zdravotného postihnutia venujem až príliš veľa. Ja som však presvedčená, že naša spoločnosť sa tejto téme venuje príliš málo. Skôr alebo neskôr každý jeden z nás, ako tu sedíme, budeme potrebovať, či my alebo naši blízki, pomoc. Musíme zmeniť Slovensko bariérové na Slovensko bez bariér. Čaká nás veľmi veľa práce, ale prvým krokom môže byť práve programové vyhlásenie vlády a jasný záväzok smerom k ľuďom so zdravotným postihnutím a seniorom. Sme tu pre vás a urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme zabezpečili dôstojný život.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážení členovia vlády, predseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, mám radosť, že skutočne budem môcť teraz s kľudným svedomím a bez výčitiek hlasovať za tento dokument, ktorý považujem, tak ako ste správne povedali, pani Žitňanská, za rozumný výsledok práce štyroch strán. Teším sa, že v programe tejto koalície našli po dlhých rokoch na pokraji spoločenského záujmu dôstojné miesto osoby so zdravotným postihnutím, ktoré tvoria takmer 10 % slovenskej populácie. Teším sa, že táto vláda chce prostredníctvom konkrétnych krokov v oblasti vzdelávania, zamestnávania, zmien v zdravotníctve, kultúre, či modifikácii príspevku na kompenzáciu zdravotného poistenia zlepšiť úroveň začlenenia desaťtisícov osôb so zdravotným postihnutím do spoločnosti a tak prispieť k ich účelnej a dobrej participácii na ich živote. Je to aj prostriedkom, ako napraviť skrivodlivosti, s ktorými sa denno-denne tieto osoby musia stretávať. Som rád, že sociálna politika sa konečne nebude obmedzovať len na stratégie, akčné plány politiky a platenie dávok, ale dostane svoj skutočný, reálny zmysel a význam. Som rád, že po štyroch, pardon. Dúfam, že po štyroch rokoch vládnutia tejto vlády bude Slovensko krajinou, kde budeme všetci, vrátane osôb so zdravotným postihnutím a ich rodín, radi žiť. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Pani poslankyňa Žitňanská, ja som nechcel reagovať, ale povedali ste tam jednu vec, ktorá ma nadchla istým spôsobom a ja sa na to nesmierne teším, lebo vy ste povedali, že školy na Slovensku by v žiadnom prípade nemali byť segregované, že by mali byť pre všetkých, to znamená, nemali by sme ľudí rozdeľovať. Ja som stopercentne za, ale až keď vy všetci, ako tu sedíte, koaliční poslanci, ministri a ďalší frajeri v týchto témach, začnete dávať svoje deti do škôl v Žehre, Huncovciach, v Šarišských Michaľanoch a nie do súkromných škôl v Starom Meste v Bratislave, nie do luxusných škôlok, ale tam, kde sa o tej segregácii hovorí najviac a tam, kde to môžete ukázať príkladom, aké je to jednoduché, ako sa dá špičkovo chodiť do desegregovanej školy, ako si vaše deti užívajú prítomnosť 15 - 16 osadníkov v spoločnej triede, ako skvelo to dopadá na kvalitu vzdelávacieho procesu a ako špičkovo vzdelané a kultúrne obohatené z týchto škôl vychádzajú. Ale nepoučujte tu ľudí a nerozprávajte o nejakej desegregácii, keď vy sami nejdete príkladom. Až vy a ľudia, ako je Lucia Ďuriš Nicholsonová a podobní, ktorí v tejto téme sú tzv. priekopníkmi, až keď vy začnete ísť príkladom, až potom si dávajte takéto veci do programového vyhlásenia, lebo netušíte, o čom hovoríte. A ja by som to veľmi, naozaj veľmi chcel vidieť, ako by takéto zbohatlícke deti chodili do jednej školy s osadníkmi a ukazovali tú desegregáciu v praxi.

Ďakujem pekne. Myslím, že sa všetci zhodneme, že kvalita štátu sa posudzuje aj podľa toho, ako sa štát správa k ľuďom, ktorí majú zdravotné postihnutie, sú zraniteľní a dostali sa nie svojou vinou na okraj spoločnosti. Ja si myslím, že sa nevenuješ téme ľudí so zdravotným postihnutím príliš málo, resp. príliš veľa. Zasluhovala by si ešte väčšiu pozornosť. Som rád, že do programového vyhlásenia vlády sa aj vďaka tebe dostalo značnej pozornosti pre ľudí so zdravotným postihnutím a ľudí, ktorí sú na okraji spoločnosti. Naozaj to, aké je Slovensko, sa bude posudzovať aj podľa toho, ako sa správame k tým najzraniteľnejším, ktorí za to nemôžu. A súhlasím úplne s tým, čo si povedala, nikto z nás nevie, kedy sa on sám alebo jeho blízki môžu ocitnúť v takejto situácii. Veľká vďaka.

(Vymazať rámček.)

(Vymazať rámček.)

Vymazať rámček.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Je to hádam prvýkrát, kedy sa do programového vyhlásenia vlády dostala naozaj výrazne a komplexne takáto pozornosť ľuďom so zdravotným postihnutím a pre mňa má takáto snaha jednu menovku už dlhé roky v politike, a tým menom je Jana Žitňanská. Takže týmto by som sa jej chcela naozaj poďakovať za tú ustavičnú a trpezlivú snahu byť naozaj hovorcom tejto nie malej skupiny obyvateľstva. Tak ako povedal kolega Drdul, ide o 10 % nášho obyvateľstva. A ja len dodám jeden rozmer, ktorý tu možno v tejto diskusii zaniká, a to je ten, že ľudia so zdravotným postihnutím sú jednou zo skupín, ktorých potenciál je v našej spoločnosti stále veľmi málo využívaný, aj preto je dôležité baviť sa o integrovanom školstve, aj preto je dôležité baviť sa o tom, ako ich dostať na pracovný trh, pretože až 60 % týchto ľudí, to je viac ako 150-tisíc ľudí, sú mimo pracovného trhu, a to považujem za zásadný problém. A verím, že aj toto bude jedna z priorít, ktorej bude tento parlament alebo vláda venovať pozornosť, takže ďakujem pekne. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, vážení páni ministri, vážené kolegyne, vážení kolegovia, programové vyhlásenie vlády schvaľujeme v čase mimoriadnej krízy, ktorá nám jasne ukázala okrem iného aj to, že náš zdravotný a sociálny systém má veľké diery. Máme tu mnoho problémov, ktoré sa dlhé roky neriešili a na ktoré sme v predchádzajúcich štyroch rokoch neustavične poukazovali. Aktuálne vláda od svojho nástupu predkladá zákony prvej pomoci, ktoré tu schvaľujeme v skrátenom legislatívnom konaní, aby ľudia dostali potrebnú pomoc čo najrýchlejšie. Ale kríza ukázala okrem iného aj to, že väčšina rodín na Slovensku žije z ruky do úst a z mesiaca na mesiac. Ak príde výpadok príjmu, hrozí chudoba, nehovoriac o neúnosnej situácii neúplných rodín a osamelých matiek.
Prioritou hnutia SME RODINA boli vždy rodiny a ja ako členka sociálneho výboru som tu na pôde parlamentu štyri roky predkladala dobré návrhy zákonov, ktoré keby boli schválené, tak už dnes v tejto kríze sa mnohým rodinám žije ľahšie. Keď som vystupovala pred štyrmi rokmi k programovému vyhláseniu vlády, tak musím povedať, že v časti sociálna politika neobsahovalo žiadnu konkrétnu pomoc rodinám. Boli to len všeobecné frázy. Bývalá vláda to napísala tak, aby nemusela za nič zodpovedať. A to musím podotknúť, že na prípravu mali čas a pokoj.
Preto sme veľmi radi a ja sa naozaj teším z toho, že programové vyhlásenie konečne obsahuje opatrenia, ktoré budú problémy rodín riešiť adresne, systematicky a dlhodobo. Nesmieme však zabudnúť, že mnoho rodín sa v takomto krízovom režime ocitlo aj predtým. Stačilo ak rodina prišla, do rodiny prišla choroba, strata zamestnania alebo úmrtie živiteľa rodiny. Hovorí sa, že spoločnosť je ako reťaz, je taká silná, ako je silný jej najslabší článok. A preto si uvedomujeme zodpovednosť posilniť to, čo dlhé roky stálo v úzadí, a to je podpora rodín. A som nesmierne rada, že vláda sa v programovom vyhlásení k tomuto zaväzuje.
Náš volebný program myslel na rodiny vo všetkých životných fázach a ja môžem povedať, že sme dodržali svoj sľub a do programového vyhlásenia sme presadili všetky dôležité body z nášho programu. Je v ňom výstavba štátnych nájomných bytov, exekučná amnestia a aj zrušenie doplatkov na lieky pre deti a seniorov.
No sľúbili sme aj celý rad ďalších opatrení na podporu rodín a zlepšenie ich sociálnej situácie. Zvýšenie rodičovského príspevku plus možnosť jeho flexibilného poberania, úprava zákona o náhradnom výživnom, SOS príspevok vyplácaný v mimoriadnych situáciách, postupné zvyšovanie rodinných prídavkov podľa veku dieťaťa, zvýšenie sirotského príspevku o 20 %, plus úprava súbehov dôchodkov pri ich poberaní. Nesmieme zabudnúť, že na Slovensku máme vyše 20-tisíc sirôt a priemerný sirotský vyplácaný dôchodok je vo výške 130 eur mesačne.
Ďalej. Vyššia úroveň poberania rodičovského príspevku aj pre študentky vysokých škôl a doktorandky a príspevok na začiatku školského roku pre všetky deti 1. stupňa základných škôl. A napokon sme sľúbili ženám narodeným v rokoch 1958 až 1960, že odstránime krivdu pri zohľadňovaní počtu detí pri odchode do dôchodku, ktorú sme zakotvili aj v programovom vyhlásení.
Programové vyhlásenie obsahuje naozaj dobré opatrenia a konečne myslí na rodiny a preto sa chcem poďakovať všetkým, ktorí sa na ňom podieľali. A my poslanci za vládnu koalíciu, za naše hnutie SME RODINA urobíme všetko pre to, aby sme záväzky z programového vyhlásenia aj naplnili. Časy, ktoré prichádzajú, budú veľmi ťažké a o to dôležitejšie bude v týchto časoch urobiť maximum pre tých, čo to potrebujú. Koniec-koncov, vyspelosť spoločnosti sa hodnotí podľa toho, ako sa vie postarať o tých najzraniteľnejších.
Ďakujem. (Potlesk.)