72. schôdza

S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Urban.

Ďakujem za slovo.
Ten problém s lekármi špecialistami ste dobre povedali, pán doktor Baláž. Špecialisti akonáhle získajú tú atestáciu, tak špekulujú o súkromnej praxi. Mnohí majú viacero úväzkov. Pracujú v nemocnici, popritom poobede pracujú ešte na svojich súkromných ambulanciách, tak si privyrábajú a strácajú aj do istej miery takú lojalitu k nemocnici. Majú kopec iných takých podružných úväzkov, a to nie je vhodné. Potom sa tí lekári viac-menej strácajú a nemocnicu využívajú akurát na to, aby im zaplatila daňové veci a tieto, čo treba a popri tom majú kopec iných takýchto aktivít, kde si privyrábajú. Myslím si, že pre nás je dobré, aby tí odborníci špecialisti zostávali v nemocniciach. To zlepšuje tú odbornú garanciu aj zdravotnú starostlivosť, ak to poznáte.
Keď zájdete do nemocnice naozaj tam niekedy je tam primár atestovaný, ešte nejakí dvaja-traja lekári a potom je tam desať lekárov bez atestácie, ktorí akurát čakajú, chcú si v rámci toho, povinnej predatestačnej náplne absolvujú všetky tie kurzy, čo treba, nemocnica im to všetko zaplatí a potom len čo získajú tú atestáciu, tak už špekulujú nad tým, že z nemocnice odídu a idú do súkromných praxí.
Takže ja myslím, tých špecialistov si treba udržať a tá motivácia, nielen ten koeficient, ale aj každý odpracovaný rok. Ale to sa týka všetkých tých zdravotníckych povolaní. Keď tam niekto robí rok, dva, päť a vidí, že mu tá mzda narastá každým rokom, tak skôr v tom pracovnom úväzku s nemocnicou zostane a neprejde niekde do inej sféry. Dokonca, však to vieme, že tí zdravotníci naozaj odchádzajú pracovať úplne mimo zdravotníctva. Čiže aj tá motivácia za každý odpracovaný rok u všetkých povolaní je, myslím, že je dosť motivujúca.
Ďakujem.

Vyhlasujem rozpravu sa skončenú. Želá si záverečné slovo pán minister ako navrhovateľ? Nech sa páči.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, nezvyknem ja dlho rozprávať, ale pri niektorých bodoch sa zastavím. So všetkým, čo tu bolo povedané plne súhlasím a v prípade pána doktora Baláža, pána doktora Valockého, takisto pána doktora Urbana, tým, že tu bolo jasne povedané, že problém sa desiatky rokov neriešil, tak bola povedaná dôsledok, ale aj príčina. Takže k tomu asi toľko.
Samozrejme, že s požiadavkami, ktoré má LOZ, a to hovorím už niekoľko mesiacov, plne nesúhlasíme, dokonca niektoré z nich už boli predtým riešené a myslím si, že kolegovia z LOZ-u dostali aj pomerne presný itinerár, ako sa tie požiadavky budú plniť, kedy sa budú plniť. Samozrejme, že sú veci, ktoré vieme zmeniť rýchlo, ale niektoré vyžadujú aj legislatívu, ktorá má svoje pravidlá a vyžaduje čas.
Samozrejme, že sa tu môžeme baviť o výškach, o koeficientoch a prečo nedať lekárom, ja by som bol prvý za to, aby sme dali tým lekárom viac a všetkým zdravotníckym pracovníkom, ale pokiaľ sa dobre pamätáme, tak boli riešení najprv lekári, potom to boli sestry za rôznych nepríjemných situácií, ktoré ja plne chápem, ale snažili sme sa pristúpiť k tomuto zákonu tak, aby sme vyriešili všetkých zdravotníckych pracovníkov, aby sme konečne splnili to, čo bolo podpísané v roku 2011, a to je zohľadnenie rokov praxe. Takže záväzok z roku 2011 bude splnený dnes, pokiaľ sa zákon schváli a, samozrejme, u tých lekárov za špecializáciou je to to na diskusiu, ktorá bola vedená veľmi dlho. Boli vykonané desiatky, stovky prepočtov a, samozrejme, sú otázky, prečo iba 20 rokov a tak ďalej. Tak si treba to povedať v absolútnych číslach.
Lekár, ktorý má 20 rokov praxe, sa dostane okamžite na koeficient 2,5. Prijatím zákona lekár s 20-ročnou praxou je na koeficiente 2,5, takže áno, mohli sme tie, mohli sme tie časy naťahovať, tak ako to majú v Českej republike, kde sa zvyšujú platy po dvoch až piatich rokoch až do 32 rokov praxe. My sme to chceli spraviť tak, aby sme okamžite stabilizovali všetkých lekárov, ktorí tu sú, navýšením koeficientu o 0,01 za každý rok za prvých 20 rokov. Takže je to otázka filozofického prístupu a, samozrejme, aj možnosti rozpočtu.
Po druhé k tejto otázke. Ambulantní pracovníci, ktorí teda, samozrejme, tiež vykonávajú zdravotnú starostlivosť, my to plne rešpektujeme, majú iný zdroj financovania. Nemôžme ambulantným lekárom a ich personálom zvýšiť platy zákonom, ale takisto ako to je aj v iných, pri iných zdravotníckych pracovníkov a iných poskytovateľoch, jedine navýšením peňazí v rozpočte pre ambulantný sektor. Ja plne súhlasím s tým, že Česká republika má vyššiu platbu za poistencom štátu, pritom sa to dá riešiť iným spôsobom. Platba za poistenca štátu je iba jednou z možných technikálií, ako dostať peniaze do rozpočtu. Ďalšie je percento HDP a tak ďalej a tak ďalej. Môžme sa baviť v rôznych prístupoch pri, pri konštruovaní rozpočtu, ale tie koeficienty, ktoré sú v návrhu tohto zákona, sú s porovnaní s Českou republikou vyššie, lebo sa bavíme o základnej zložke mzdy. Nesmieme zabudnúť, že sú tam ešte príplatky za víkendovú prácu, prácu nadčas a tak ďalej a tak ďalej, v noci a podobne. Musíme sa baviť o tom, že ani tá základná zložka mzdy v Českej republike nie už je nie vyššia ako u nás. Dokonca je nižšia, ale ten stav, ktorý tam je, že vlastne každý rok tam priteká v prepočte na obyvateľstvo do systému 1 miliarda viac, umožňuje, po prvé, investičné akcie, po druhé, motiváciu personálu, myslím teda po finančnej stránke. Sú aj iné motivačné faktory, a to si tu asi nemusíme rozoberať. Takže to, že sú nejaké koeficienty v zákone neznamená, že to je konečný plat toho lekára.
My musíme ten rozpočet na budúci rok zostaviť tak, aby nemocnice mali dostatok svojich finančných zdrojov na to, aby tie, aby či špecialistu alebo akýkoľvek iný zdravotnícky pracovník, ktorý ten ich manažment uzná za vhodné odmeniť aj nad tento zákonný limit a, samozrejme, padlo tu niekoľko ďalších vecí, ktoré nechcem úplne dopodrobna rozoberať. Myslím, že sa na tom zhodneme všetci, že to zdravotníctvo nie je v dobrej forme, a ja som nikdy nepovedal, pán doktor Urban, že výpovede neovplyvnia poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Samozrejme, ovplyvnia, pokiaľ teda budú naďalej platiť, takže o tom nikto nepochybuje, že skrátka pokiaľ bude v systéme o dvetisíc lekárov menej, tak to poskytovanie nebude fungovať tak, ako funguje teraz. To je asi jasné.
No a na záver, samozrejme, pár slov o DRG. Áno, DRG je ďalší spôsob, ako povedať, že, áno, tento výkon stojí toľko. Musí byť dobre urobený, a to je súčasťou tiež tých rokovaní s LOZ-om a oni to chápu. 1. 1. 2023 začne pilotná prevádzka a 1. 1. 2024 ostrá prevádzka. Samozrejme, základný problém je ten, že tu dlhodobo sa do zdravotníctva neinvestovalo, dlhodobo zaostávame, či vo vybavenosti nemocníc, ktorá je tiež motivačným faktorom v tom, že lekári po škole u nás neostávajú. Vyprodukujeme ročne tisíc lekárov. Tisíc. Samozrejme, to z nich je asi 30 % zahraničných študentov toho času a tie kapacity máme na tisíc ročne. Problém je v tom, že oni, ako bolo tu správne povedané, idú niekde inde a nie iba ten plat je motivačný faktor. Aj stav nemocníc, možnosť odborného rastu a tak ďalej a tak ďalej, plus ďalšie veci sa snažíme teraz meniť, ale ten niekoľko desaťročný deficit tu nevieme dobehnúť za rok.
Takže tento návrh zákona dáva základ na to, aby ten motivačný faktor platový sa, podotýkam u všetkých zdravotníckych pracovníkov, zlepšil, nie iba u lekárov alebo u sestier, ale u všetkých.
A po druhé, samozrejme, musím hľadať spôsoby, ako dostať do systému tú miliardu viac ročne, aby sme mohli ten dlh začať splácať, a to zdravotníctvo dostať tam, kde ho všetci chceme vidieť. Ale to nebude otázka ani jedného roku, 20 rokov sa nedá dobehnúť za rok, ani za dva.
Ďakujem pekne.

Záverečné slovo pani spravodajkyňa, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené pani kolegyne poslankyne, vážení páni kolegovia poslanci, chcem využiť tento priestor v záverečnom slovo a to z titulu toho, že sa pre zdravotníckych pracovníkov má schváliť ich v podstate najdôležitejší zákon, a je to zákon o poskytovateľov. Naozaj tento zákon alebo o tento zákon boli vždy zvádzané také dosť ťažké rokovania. Mnohokrát rokovania až nad rámec ľudských síl. Trošku si tu pripomeňme históriu, kedy to všetko začalo.
Áno, v roku 2019 na konci kalendárneho roka lekári začali podávať výpovede, pretože to brali ako posledný možný čin nejakého rokovania, vyjednávania o platových podmienkach lekárov. Potom prišiel na rad zákon o platoch sestier v roku 2012, ktorý bol podaný na Ústavný súd a, bohužiaľ, akurát lekárom. Čo je veľmi smutné, pretože povolania zdravotnícke by mali byť povolania, ktoré sú vykonávané v tíme. Ak môžem poprosiť kolegu, aby ma nevyrušoval. Ďakujem. Je to veľmi vážna otázka a je mi to ľúto v podstate. Je mi to ľúto, že mnohokrát aj tieto povolania medzi sebou ako keby bojovali alebo si závideli, alebo útočili na seba, a to je veľmi smutné, pretože v tých ústavných zdravotníckych zariadeniach bez tímovosti neurobíte nič. Lekár bez ostatného zdravotníckeho aj nezdravotníckeho pracovníka nevykoná svoju prácu dobre, a to je fakt, to sú holé fakty. Preto nikdy nerobme to, my zdravotnícki pracovníci, že budeme útočiť na svojich kolegov.
Stav sa stále zhoršoval, to sme ešte stále v roku 2012. Sestry nemali zákon, nemali žiadne platové garantované mzdové nároky. Pokračovali ďalšie nespokojnosti, a to hovorím o roku 2012. Je rok 2022. Čiže spred desiatich rokov. Prišli turbulentné roky takisto, kde to zúfalstvo zdravotníckych pracovníkov, zhoršujúca sa situácia v zdravotníctve nútila zdravotníkov sa mobilizovať, organizovať a riešiť nie pre seba, pre svoje platy, lebo tí, čo to chceli rieši individuálne, odišli. Odišli z tohto prostredia, z nášho Slovenska, z nášho zdravotníctva a išli za lepšími pracovnými a platobnými podmienkami do zahraničia. Či už to boli Čechy pre tých, ktorí nechceli bojovať s jazykovou bariérou, alebo tí, čo boli zdatnejší v jazyku, tak, samozrejme, Rakúsko a ostatné krajiny smerom na západ. Potom sa situácia stále nelepšila. Menili sa ministri, ministerky, ale situácia sa stále nezlepšovala. Potom prišli výpovede sestier ako čin, ktorý už chcel komplexne riešiť zdravotníctvo, pretože ten dopad toho personálu má najväčší práve na pacientov, a keď si už tí zdravotnícki pracovníci nevedia dať rady, tak naozaj to riešia aj takýmto nátlakom. To musíme všetci chápať.
V roku 2015, tiež na sklonku kalendárneho roka, začali sestry podávať výpovede a bolo ich nejako okolo 1 400, tie počty sa dynamicky menili, avšak to bolo počas vlády SMER-u, kedy to bola vládna strana, ktorá mala naozaj parlamentnú väčšinu, ktorá mohla toto všetko riešiť. Mali tam lekárov, aj majú stále kolegov, bohužiaľ, je pravda, že vtedy v parlamente nebola žiadna sestra, ktorá by aspoň sa ozvala alebo aspoň ako sestry by mohli vystúpiť pre toto ctené plénum a povedať svoje nároky, sťažnosti, svoju krivdu, ktorú pociťovali, a zároveň aj slová, ktoré by sa zastali pacienta. Prečo to teda robia? Aby si ich niekto vôbec vypočul, slušným spôsobom. Rokovania boli do rána, boli náročné, ale ten priestor sme nikdy nemali. A ja tu možno aj z nostalgie teraz hovorím tieto veci, ale mám tu morálnu povinnosť to v podstate povedať, aby ste všetci vedeli, ako to bolo. A vtedy práve, pán kolega Baláž, vaše vystúpenie bolo naozaj že na úrovni, ale vtedy ste povedali, že my riešime niečo povýšenecky až arogantne. Ja by som vám nepriala byť na tých rokovaniach, ktorých sme boli účastné. To povýšenie, arogancia, vyhrážky, kde sestry vlastne v podstate vyše 90 % zastávajú povolanie ženy. Nechcite vedieť, aké to boli praktiky. Bohužiaľ, veľmi smutné.
Sestry neuspeli, pretože v mnohých prípadoch práve lekári ich prosili, aby sa vrátili a ponúknu sa im takéto skratové riešenie vo forme individuálnych platov. Mnohé sestry vydržali vo výpovediach a posunuli sa do iného sektoru. Utrpeli naše nemocnice, z ktorých sa ešte doteraz mnohé nespamätali, pretože veľa oddelení sa pozatváralo a už sa nanovo neotvorilo. A to je holý fakt.
My teraz sme poctivo viedli všetky rokovania. Iniciovali sme rokovania, nieže len viedli. Iniciovali. Všetci zástupcovia tam boli. Naozaj sme prešli analyticky všetky dáta, ukazovatele, ako to je. A pán minister tu hovoril o príplatkoch, je to moja srdcová záležitosť, pán minister. Prepáčte, ale príplatky, neviem, či to je až také vhodné hovoriť zdravotníkom o príplatkoch, lebo sú zo Zákonníka práce a to má každé jedno povolanie, ktoré robí soboty, nedele alebo nočné. Ja viem, že ste to nemysleli zle, ale môže to v tých zdravotníkoch evokovať, že v podstate to nie je minimálny mzdový nárok. Aby sme ich neosočili tých zdravotníkov, ale by sme ich doslova neurazili, tak hovorme to, čo naozaj bolo. Máme ťažkú dobu naozaj, aj energetickú, post-covidovú, vojna na Ukrajine, je to veľmi ťažké, ale ja stále si myslím, že je to pravda, že zdravotníctvo má táto vláda na prvom mieste, pretože venovala príprave aj tohoto zákona veľa času a súhlasím so všetkými, že každý si zaslúži viac, naozaj viac.
Je vždy lepšie mať z čoho rozdávať a dávať tým ľuďom, ako teraz hasiť tú situáciu, kedy v minulosti v čase hojnosti sa nedalo, nedalo a systematicky nezvyšovalo, to je holý fakt. To môže si každý povedať čokoľvek, ale je to tak. Teraz by nám bolo omnoho lepšie, mali by sme lepšie zabezpečené stavy, nemali by sme ľudí v zahraničí a aj vyššiu motiváciu študovať. A keď hovoríme o tých zdravotníckych školách, ako prepáčte, kolegovia, ktorí ste zahlasovali aj za ten, za to názvoslovie, viete, vôbec nie je dobré meniť názvoslovie typu praktická sestra – zdravotnícky asistent. Jednej profesii sestry to ubližuje a profesii zdravotníckeho asistenta, ktorého my všetci potrebujeme, ktorého si vážime zase ako ten tímový hráč, vytvárame v podstate chaos a ani pacient nevie, kto je kto, aké má kompetencie. Neprispieva to. Malo to byť jasne zadefinované a možnože by to bolo aj tá časť motivujúca. Profesiu zdravotnícky asistent, už teraz pomlčka praktická sestra alebo naopak, veľmi potrebujeme. A povedzme si, prečo sú neni v tých našich zdravotníckych zariadeniach? Pretože naozaj až 80 % týchto absolventov ide na vysokú školu. Sú to mladí ľudia, chcú sa vzdelávať, možnože nechcú ísť rovno už do pracovaného procesu. Idú na vysokú školu, je to tak. Takže to nie je problém, že by sme nemali nárast na zdravotníckych školách, máme a dokonca sa to aj zlepšilo. Ale buďme féroví a v tom zdravotníctve dajme pacientom jasne zadefinovaných zdravotníckych pracovníkov. A to je o tom, že presne potrebujeme na toto všetko tie financie.
My sme teraz v zúfalom stave, jednak finančnom a jednak aj tými okolnosťami, ktoré sa stali. Post-covidový stav. Vieme, čo sa tu dialo. Ja ďakujem z tohto miesta všetkým zdravotníckym pracovníkom za covid, pretože vďaka ich obete sme... nemôžem už hovoriť ďalej? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Grendel, Gábor, podpredseda NR SR
To je záverečné slovo, takže časomiera nemá opodstatnenie, môžete pokračovať, pani poslankyňa.

Kavecká, Monika, poslankyňa NR SR
Ste ma chceli vystrašiť, ale nebojte sa, teda nebudem hovoriť akože dlhšie. Ale prešli sme plynulo k tejto dobe, k tejto ťažkej dobe. Ja osobne stále zastávam názor, že zdravotnícki pracovníci si zaslúžia to finančné ohodnotenie nie za to vykonávanie tej práce fyzickej a psychickej, ktoré sú v každom jednom povolaní, ale za to, že to je obetavé povolanie. Je to obetavé povolanie, tak ako je obetavé povolanie či už policajný zbor, armáda, pretože tam mnohokrát nastavujete svoj vlastný ľudský život. A vieme, že v covide mnohí zdravotníci prišli pri výkone svojho povolania práve o to najcennejšie, čo mali, a to je život. Preto je to také dôležité, lebo v tomto povolaní nie každý vie toto povolanie vykonávať z toho dôvodu, že sú to ťažké stavy, ide tam o zdravie a životy ľudí a pozeráte sa práve tým ľuďom do očí, ktorí upierajú na vás zrak a žiadajú pomôcť. Možno že hovorím sentimentálne, emočne, ale je to tak. Preto pochopte aj tých zdravotníkov, že nie je to o tom, že robia, že proste žiadajú mnohokrát tie nároky z nejakého rozmaru, ale z toho, aby udržali svojich kolegov a kolegyne, aby neboli samé, aby neostali v nedostatočnom počte, a tým pádom by bola nebezpečná tá zdravotnícka starostlivosť. A to nikto nechceme. Nikto nechceme to, aby zdravotnícka starostlivosť bola nedostatočne poskytovaná.
Takže v tej krátkosti času som chcela zhrnúť vlastne celé, celú tvorbu tohto zákona. Dá sa naozaj vylepšovať, dá sa mnohokrát prisunúť peniaze, pokiaľ na to máme. Garantovali sme skokové navýšenie, neviem, či je to dostatočné, možno že čas ukáže, ale práve pri kategórii sestra je to skokové. Bohužiaľ, ale ten odrazový mostík je veľmi nízko nastavený. Veľmi nízko napriek tomu, že sme chceli urobiť vysoký skok. Takže v ponímaní nad, do dnešných časov to možno neukazuje také vysoké percento alebo konečný finálny výsledok. Napriek tomu, že nás je to tak málo kolegov, tak si vážim, že ste prišli kvôli tomuto zákonu, že ste si to prišli vypočuť v priamom prenose. Ešte raz vám ďakujem a určujem hlasovanie na zajtra na sedemnástu hodinu.
Ďakujem veľmi pekne.